Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
Opera Translatologica 9/2019
Erika Brodňanská – Adriána Koželová – Erika Juríková
Ján Weber
Vladárske čítanie
Prešov 2019
Názov: Ján Weber. Vladárske čítanie.
Autorky: doc. Mgr. Erika Brodňanská, PhD.
doc. Mgr. et Mgr. Adriána Koželová, PhD.
doc. Mgr. Erika Juríková, PhD.
Edícia: Opera Translatologica
Garantka edície: prof. PhDr. Anna Valcerová, CSc.
Recenzenti: doc. PhDr. František Šimon, CSc.
Mgr. Katarína Karabová, PhD.
© doc. Mgr. Erika Brodňanská, PhD., 2019
© doc. Mgr. et Mgr. Adriána Koželová, PhD., 2019
© doc. Mgr. Erika Juríková, PhD., 2019
© Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2019
Toto dielo bolo vydané s finančnou podporou rodiny Núňezovej.
Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadna jeho časť sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov ani inak rozširovať bez predchádzajúceho súhlasu majiteľov autorských práv.
ISBN 978-80-555-2242-5
3
Obsah
ÚVODNÉ SLOVO....................................................................................................................................................................................... 4
JÁN WEBER A JEHO DIELO ....................................................................................................................................................................... 6
VLADÁRSKE ČÍTANIE............................................................................................................................................................................... 16
PROLÓG................................................................................................................................................................................................ 22
PANEGYRIKY .......................................................................................................................................................................................... 39
LECTIO PRINCIPUM ................................................................................................................................................................................. 55
RESUMÉ ............................................................................................................................................................................................... 243
KTO JE KTO V SPISE VLADÁRSKE ČÍTANIE............................................................................................................................................. 245
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV ............................................................................................................................................. 263
MENNÝ A ZEMEPISNÝ REGISTER.......................................................................................................................................................... 263
EDIČNÉ POZNÁMKY.............................................................................................................................................................................. 287
Úvodné slovo
4
Úvodné slovo
„Správcovia krajiny musia podľa práva i zásluh rozumieť latinčine, hovoriť ňou a písať. Nielen preto, že je matkou iných samostatných jazykov, ktoré akoby z nej čerpali, či kľúčom k rôznym hlavným jazykom, ktoré používajú kresťania, ale že sa vďaka nej
získava priateľstvo a pestuje spojenectvo s najväčšími monarchami sveta, ktorí skrz latinčinu vedia správne pochopiť svoj myšlienkový svet. V našej drahej vlasti vyžadujú práva a zákony, napísané v latinskom jazyku, aby vladár tomuto jazyku rozumel a ovládal
ho. Pretože znalci práva v tomto jazyku prednášajú a predkladajú najdôležitejšie záležitosti. Ak chce, aby sa akékoľvek strany dohodli, musí byť nevyhnutne majstrom štyroch jazykov: veď aj v našom meste sa deťom s materským mliekom vlievajú tri jazyky –
nemecký, maďarský a slovenský“ (Weber, 1665, L4r – L4v).
Prešovský richtár Ján Weber vzdáva v tomto úryvku z diela Lectio principum (Vladárske čítanie) hold latinčine. V latinskom
jazyku totiž celé dielo napísal. Považuje ho za vznešený jazyk, v ktorom je možné zachytiť vznešené myšlienky. Ako autor to nepochybne dokázal. Text spisu, určený mladým adeptom na politický úrad, je hutný, nasýtený zaujímavými témami, postojmi a názormi
tejto historickej osobnosti, ktorá v danom čase spĺňala požiadavky kladené na dobrého a úspešného vladára. Uvedené dôvody nás
viedli k rozhodnutiu sprostredkovať Weberovo zmýšľanie súčasným občanom mesta Prešov, no nielen im. Naše presvedčenie preložiť a vydať Weberovo Vladárske čítanie pramení z komplexnosti jeho odkazu. Dotýka sa morálky, etiky či praktickej teológie.
Vlastnosti, ktoré u vladára pokladá za dôležité, ba nevyhnutné, zodpovedajú morálnym zásadám a normám správania, ktoré by sa
v politike mohli aplikovať aj dnes. Latinčina, v danom období a regióne v istom zmysle lingua franca, mala zabezpečiť, aby textu
porozumela čo najväčšia časť čitateľov, pre ktorých Weber príručku napísal. Dnes je tomu presne naopak. Málokto je schopný porozumieť súvislému latinskému textu. Jeho preklad má umožniť, aby bol text prístupný čo najširšiemu okruhu čitateľov. Ján Weber
Ján Weber: Vladárske čítanie
5
ako jedna z nepochybne najvýznamnejších prešovských osobností, pôsobiacich v oblasti lekárnictva, medicíny a politiky, si to iste
zaslúži.
Ďakujeme Biskupskému úradu východného dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v Prešove za možnosť publikovať pôvodný Weberov text v grafickej podobe, a teda zachovať nielen plné obsahové znenie Weberovho spisu, ale čitateľovi sprostredkovať aj jeho
vizuál.
Vydanie diel takéhoto charakteru nie je v dnešnej dobe samozrejmosťou. Súvisiace prekážky sa týkajú najmä otázok financovania. Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí toto naše úsilie ocenili a vďaka ich sponzorskému daru sa nám podarilo publikáciu vydať.
Ďakujeme manželom Mgr. Oľge Núňezovej a Mgr. Petrovi Núňezovi, ktorí myšlienku preložiť a vydať spis Jána Webera Lectio
principum podporili bez otáľania.
Za odbornú spoluprácu ďakujeme doc. PhDr. Martine Kášovej, PhD. a doc. Mgr. Marcele Domenovej, PhD. Ďakujeme tiež recenzentom Mgr. Kataríne Karabovej, PhD. a doc. PhDr. Františkovi Šimonovi, CSc. za podnetné pripomienky, ktorými prispeli
k skvalitneniu publikácie.
Ján Weber a jeho dielo
6
Ján Weber a jeho dielo
V 17. storočí bolo vydávanie medicínskych príručiek či vedeckých politických vydaní na území dnešného Slovenska ojedinelé
a malo lokálny charakter. Dôvodom boli jednak vysoké náklady na vydávanie kníh, jednak ich finančne menej náročný dovoz zo
zahraničia. Napriek tomu tlačiareň Brewerovcov v Levoči vydala medicínsku príručku o more aj politickú trilógiu významného prešovského lekárnika a lekára Jána Webera (1612 – 1684), ktoré sa zaradili k jedinečným vydaniam tohto druhu u nás (Lichnerová,
2008, s. 135).
Ján Weber sa do Prešova prisťahoval koncom štyridsiatych rokov 17. storočia. V tom čase, keď mesto napriek stavovským
a reformačným udalostiam prežívalo krátke obdobie pokoja. Prosperoval tu obchod i remeselná výroba. Mesto malo nemalý politický význam. Prešov bol jedným z najvýznamnejších centier remeselnej výroby v krajine. Počtom cechov a remeselníkov sa vyrovnal
Levoči a Košiciam, no napriek tomu bol najdôležitejším odvetvím v meste obchod. Jeho rozvoj zabezpečil všestranný rozkvet mesta
a dovolil mestskej rade i jednotlivým mešťanom investovať nemalé sumy do umenia a vzdelanosti (Kónya a kol., 2017, s. 362).
Ekonomická prosperita Prešova lákala k presťahovaniu sa a k získaniu meštianskeho práva remeselníkov, obchodníkov i predstaviteľov mestskej inteligencie z rôznych oblastí Slovenska. Pomerne veľký bol aj príliv nových mešťanov z ostatných častí Uhorska,
z Poľska, Sliezska, nemeckých krajín, z Rakúska, Sedmohradska, z Moravy a z Čiech (Marečková, 1984, s. 33, 51). Ján Weber pochádzajúci z obce Thierling (dnes Vinosady v okrese Pezinok) sa stal jedným z prvých lekárnikov v Prešove (Bartunek, 1984, s. 14).
Pôsobil tu však aj ako uznávaný lekár, hoci nie je známe, kde medicínu vyštudoval (Lichnerová, 2008, s. 129). Vo svojom dome
dokonca poskytoval mladým záujemcom odborné vzdelanie (Bubryák, 2006, s. 185). Podľa J. Tibenského (1976, s. 689) „možno
Ján Weber: Vladárske čítanie
7
jeho lekáreň považovať za prvý pokus o súkromnú lekársko-lekárnickú školu v Uhorsku“.1 Ešte pred založením lekárne v roku 1645
napísal Ján Weber Amuletum,2 jednu z najznámejších medicínskych príručiek, ktorej levočské vydanie je považované za prvú zdravotnícku tlač v národnom jazyku na Slovensku vôbec (Bartunek, 1984, s. 22; Švagrovský – Ondrejovič, 2003, s. 194, pozn. 1).
Vznikla z Weberovej vlastnej iniciatívy v čase morovej epidémie, ktorá bola jednou z najničivejších v 17. storočí (Kónya a kol.,
2017, s. 314). Opísal v nej pravidlá dodržiavania hygienických zásad a užívania liekov v čase moru a priniesol rady, ako sa moru
vyvarovať (Lichnerová, 2008, s. 130). Amuletu vďačí Weber v plnej miere za počiatočné verejné uznanie nielen v Prešove a v Uhorsku, ale dokonca aj za hranicami monarchie (Bartunek, 1984, s. 22).
Ján Weber bol aj vynikajúcim diplomatom. Jeho diplomatické schopnosti a osobné konexie mesto Prešov neraz využilo. Už
v roku 1648 sa ako vyslanec a zástupca Pentapolitany, spolku piatich východoslovenských miest, zúčastnil na audiencii u arcibiskupa
Szelepcsényiho, ktorý bol v tom čase kancelárom cisára Ferdinanda III. V roku 1657 bol ako vyslanec mesta prítomný na korunovácii cisára Leopolda I. (Bartunek, 1984, s. 25). Významným úspechom prešovskej diplomacie na čele s Jánom Weberom bolo v roku
1665 dosiahnutie rozhodnutia,3 že sa v Prešove zriadi evanjelické lýceum. Za deň založenia sa považuje 16. apríl 1667, keď sa uzavrela zmluva o jeho právnom postavení. Weber prispel na jeho stavbu sumou 200 zlatých (Kónya a kol., 2017, s. 318). Kolégium sa
v súlade so zámermi zakladateľov stalo postupne dôstojnou protiváhou jezuitskej (a teda katolíckej) akadémie v Košiciach, založenej
približne v rovnakom čase, ale i staršej jezuitskej univerzity v Trnave (Bartunek, 1984, s. 37). Podľa školského poriadku sa stalo
desaťtriednym gymnáziom, ktoré v najvyšších triedach vyučovalo filozofiu, teológiu a vyššie náuky. Tieto triedy a vzdelanie, ktoré
1
Pozri aj Bartunek, 1984, s. 35.
V roku 1644 vyšlo toto literárno-zdravotnícke dielo v nemčine, v roku 1645 aj v maďarčine v bardejovskej tlačiarni Jakuba Klösza. Na začiatku roku 1645
dielo vydal Samuel Brewer v Levoči pod názvom Amuletum, to jest Zpráva krátká a potřebná o moru, jakých by prostředků náležitých i zdraví i nemocní užívati
měli, účiněná od Jana Webera, apatikáře prešovského. (Bartunek, 1984, s. 21, 22; Lichnerová, 2008, s. 130).
3
Na cirkevnej synode za účasti šiestich východoslovenských miest.
2
8
Ján Weber a jeho dielo
poskytovali, lákali do Prešova študentov z celej krajiny i zo zahraničia. Profesori lýcea dosahovali také výsledky, že viacerí absolventi najvyšších tried bez univerzitného vzdelania zaujali miesta rektorov škôl alebo pôsobili ako kňazi (Kónya a kol., 2017, s. 437).
Vrcholné ocenenie svojich schopností a zásluh dosiahol Ján Weber v roku 1661, keď bol poverený vykonávaním funkcie richtára. Richtár bol najvyšším predstaviteľom samosprávy. Okrem predsedníctva mestského súdu reprezentoval mesto navonok, mal právo používať mestské pečate, viedol úradnú komunikáciu s panovníkom, jeho úradmi, so stolicou a s vojenskými veliteľmi a rokoval
s predstaviteľmi štátnej, cirkevnej či stoličnej správy. Spomedzi prešovských richtárov, ktorí spravovali mesto v 17. storočí, možno
iba Jána Webera považovať za vzdelanca a významnú osobnosť kultúry (Kónya a kol., 2017, s. 404). Vo funkcii richtára ho každoročne potvrdzovali nepretržite až do roku 1667. Neskôr bol prešovským richtárom aj v rokoch 1675 – 1682 (Bartunek, 1984, s. 26,
56). Ako richtár sa vrátil aj k publikačnej činnosti. Od medicínskych príručiek sa posunul k dielam s politickým námetom. Napísal
politickú trilógiu, ktorej prvá časť vyšla v roku 1662 pod názvom Janus bifrons, druhá v roku 1665 ako Lectio principum a v roku
1668 aj tretia pod názvom Wappen der Königlichen Freyen Stadt Eperies (Lichnerová, 2008, s. 132, 133). V poslednom menovanom, heraldickom diele autor „objasnil význam symboliky jednotlivých častí mestského erbu Prešova. Každý symbol obšírne vysvetlil, pričom sa opieral o svoje bohaté znalosti z antiky a z histórie. Práca má aj nemalú historicko-dokumentárnu hodnotu; je
vzácnym súvekým prameňom a dokladom informujúcim o vtedajšej hospodárskej a kultúrnej úrovni Prešova“ (Bartunek, 1984, s. 43).
Prvé dva Weberove politické spisy sú vladárskymi zrkadlami (Hargittay, 1993, s. 63). Vladárske zrkadlá boli kritickomoralistické diela, ktoré poukazovali na konkrétneho panovníka, vojsko, knieža či na fiktívneho nositeľa moci, a mali ambíciu nasmerovať život a konanie vladárov správnym smerom a poradiť, ako vládnuť. Latinsko-nemecké dielo Janus bifrons nazýva zrkadlom – natürlicher Regenten Spiegel – samotný Weber. Zaoberá sa v ňom prirodzenými schopnosťami a vlastnosťami, ktorými by sa
mal vyznačovať dobrý panovník. Filozofickou tematikou sa Janus bifrons zaraďuje k svetskej náukovej próze (Bartunek, 1984, s. 27).
K jeho napísaniu viedla Webera nielen vlastná snaha, ale aj povinnosť. Každý richtár musel po roku v úrade predniesť obyvateľom
Ján Weber: Vladárske čítanie
9
mesta príhovor. Toto dielo predstavil v prešovskom kostole v nedeľu 5. marca 1662. Svoje filozofické úvahy o predpokladoch byť
dobrým vladárom v ňom rozvinul prostredníctvom prirovnávania k rôznym anatomickým častiam ľudského tela, podľa ktorých pomenoval aj jednotlivé kapitoly (Hargittay, 1993, s. 78 – 80).
Voľba jazykov, v ktorých je dielo napísané, viac-menej reflektuje pomery v meste. Popri latinčine viedlo mesto väčšinu svojej
úradnej agendy v nemčine. Jedine po nemecky, popri dominantnej latinčine, boli vedené aj cirkevné písomnosti. V Prešove boli totiž
v priebehu celého 17. storočia početne, hospodársky a politicky najsilnejšou národnosťou Nemci. Dominovali v radoch senátorov
i volenej obce (vonkajšej rady)4 a nemeckej národnosti bola aj väčšina richtárov (Kónya a kol., 2017, s. 423). Dôležitosť poznania
latinčiny,5 ale i iných jazykov, zdôvodňuje Ján Weber v druhom zo svojich vladárskych zrkadiel, takisto v bilingválnom (latinskonemeckom) diele Lectio principum. Považuje za dôležité, aby vladári ovládali latinčinu slovom aj písmom. Označuje ju za matku
jazykov, a to nielen v zmysle lingvistickom. Latinský jazyk je podľa neho prostriedkom, vďaka ktorému možno získať priateľov
a spojencov. Rovnako je jazykom, ktorý zaznamenáva právo a zákony. Jedným slovom latinčina zachytáva všetky najdôležitejšie
veci. Význam latinčiny nevidí Weber iba globálne, ale aj v konkrétnom regióne. Prešov označuje za miesto, kde deti vnímajú už od
útleho veku štyri jazyky: slovenský, maďarský, nemecký a latinský.6
4
Viac o mestskej samospráve pozri pozn. 15 a 16.
Koniec humanizmu a prvá vlna reformácie priniesla do vývoja latinčiny teritoriálnu rôznorodosť. Kým v reformovaných krajinách zostala iba jazykom vedy
a stala sa akademickým predmetom študovaným na gymnáziách, lýceách a univerzitách, v katolíckych krajinách (Španielsko, stredná Európa) zostala jej pozícia
veľmi silná. K jej upevneniu prispela protireformácia opierajúca sa o misijnú činnosť i rozvinuté cirkevné školstvo. Vznikala po latinsky písaná taká výrazná
náuková próza i krásna literatúra, že je možné hovoriť o tzv. barokovej latinčine (Kysučan, 2016, s. 143). Weberovo napomenutie ohľadom znalosti latinčiny
tento fakt len potvrdzuje. Jasne signalizuje postavenie, ktoré latinčina v 17. storočí (obdobie baroka) na území dnešného Slovenska požívala. Udržiavala si dominantné postavenie ako jazyk prestížnej vzdelanosti. Prostredníctvom nej sa odohrával náboženský a cirkevný život, bola nevyhnutnou súčasťou diplomacie
a politickej správy.
6
Presný citát pozri Úvodné slovo s. 4.
5
Ján Weber a jeho dielo
10
Hoci je spis Lectio principum vladárskym zrkadlom, Weber ho nevenoval nijakému vladárovi, ale sedemdesiatim trom občanom mesta, ktorí boli v roku 1665 členmi mestskej a vonkajšej rady.7 Vehementne tak deklaroval zachovanie duchovnej
a materiálnej autonómie Prešova. Potenciálnej pobúrenej reakcii na to zo strany kráľovskej moci prezieravo predišiel prostredníctvom celostranového obrazu cisára Leopolda na rube titulného listu spolu s nápisom v nemčine, kde okrem iného stojí: durch Gott
gekrönte Keyser (Bohom korunovaný vládca; pozri s. 17). Weberovi záležalo na prosperite mesta a preto, ako sám vraví, predkladá
v tomto diele budúcej vrchnosti [...]rozmanité choroby, ktoré obnažujú, ba celkom vysiľujú a usmrcujú čestných, vážených
a ctihodných vysoko i nízko postavených mužov v úrade, lebo iní skúsení a vzdelaní muži ich pred nimi vôbec nevarujú (Weber,
1665, c2r). Snaží sa vystríhať mládež ašpirujúcu na popredné miesta v správe mesta pred nástrahami, ktorým neraz podľahli aj tí
najlepší správcovia a vladári.
Text príručky Weber nečlení na kapitoly. Latinský a nemecký text sú na každej strane spisu uvedené paralelne v dvoch stĺpcoch
vedľa seba. Zreteľne vymedzuje len prológ a vlastný text spisu, ktoré od seba oddeľujú viaceré panegyriky, oslavné texty, zväčša
básne, na autora a jeho dielo. Žáner oslavnej básne umožňoval vycibrenou a didakticky i čitateľsky príťažlivou formou vyzdvihnúť
život, vlastnosti i prínos konkrétnej osoby či celej rodiny,8 a pritom sa jej zavďačiť nielen za činy minulé, ale si ju zároveň získať do
budúcnosti (Juríková, 2014, s. 33). Jána Webera týmto spôsobom oslavujú osobnosti, ktorých pôsobenie sa spája s mestom Prešov,
7
Dedikačný zoznam mien uvedený za titulným listom spisu (Weber, 1665, a1v – a2v) absolútne korešponduje s dobovým menoslovom nachádzajúcim sa vo
fonde Magistrát mesta Prešov uloženého v Štátnom archíve v Prešove (Kniha obnov magistrátu z rokov 1640 – 1728, inv. č. 2539).
8
Tak ako si Ján Weber nedovolil uverejniť spis Lectio principum bez obrazu panovníka, neobišli panovníkov ani panegyrické texty. Veľké množstvo panegyrikov na v tom čase vládnucich Habsburgovcov (napísaných v priebehu 16. až 19. stor.) možno považovať až za istý humanitno-historický fenomén celoeurópskeho
rozmeru vzhľadom na rozsiahle územie pod ich vládou a široké spektrum ich kultúrnych vzťahov (Juríková, 2014, s. 87). Tejto problematike sa vo svojich prácach venujú veľmi podrobne F. Römer a E. Klecker (napr. Poetische Habsburg-Panegyrik in lateinischer Sprache. Bestände der Österreichischen Nationalbibliothek als Grundlage eines Forschungsprojekts. In: Biblos. Beiträge zu Buch, Bibliothek und Schrift 43 (1994), s. 183 – 198; Poetische Habsburg-Panegyrik in lateinischer Sprache vom 15. bis ins 18. Jahrhundert. In: Römer, F. (ed.): 1000 Jahre Österreich – Wege zu einer österreichischen Identität. Vorträge anläßlich des
Dies academicus der Geisteswissenschaftlichen Fakultät der Universität Wien am 10. Jänner 1996. Wien 1997, s. 91 – 99; a i.).
Ján Weber: Vladárske čítanie
11
nie však nevyhnutne. Z prešovských osobností spomeňme napr. farára Jána Sartoria, či Jána Bayera a Izáka Cabana, ktorí pôsobili na
prešovskej mestskej škole, príp. na už vyššie spomenutom lýceu. Z profesorov pôsobiacich mimo Prešova určite stoja za zmienku
Georg Kaspar Kirchmayer a Christoph Nottnagel, profesori vo Wittenbergu, či evanjelický kňaz a konrektor gymnázia v Banskej
Bystrici Samuel Černák.
Prológ i vlastný text Weberovej príručky charakterizujú mnohé odkazy na Bibliu, na antiku a tiež na nie príliš dávnu minulosť,
čo korešponduje s princípmi barokovej tvorby. Tie vychádzajú najmä z antickej rétoriky, ku ktorej sa pridala motivická i štylistická
tradícia Biblie, topické motívy, štýlový synkretizmus a rétorické a štylistické výrazové prostriedky (Kákošová, 2001, s. 86 – 87).
Literárna produkcia v tomto období zosilnila svoje náboženské zameranie, no z hľadiska myslenia sa nevrátila do stredoveku, ale
rozvíjala impulzy, ktoré priniesla do začiatku európskeho novoveku renesancia (Šmatlák, 2002, s. 233). V používaní príkladov, ale
i v štruktúre a v obsahu sa Weber inšpiroval inými autormi, pričom neuvádzal pramene, z ktorých čerpal (Brodňanská, 2016, s. 107).
Jeho spis korešponduje s duchom doby. Už stredovekí autori sa netajili tým, že ich práce spočívajú na napodobnení starších autorít,
a to tak kresťanských ako aj antických. Dôležitými princípmi stredovekej intelektuálnej tvorby bolo imitatio a aemulatio, napodobnenie a súperenie. Veľa stredovekých diel je tak plných nepriznaných citátov zo starších autorov a citátov bez uvedenia ich pôvodcov (Nechutová – Stehlíková, 2013, s. 12). Aj neskôr, v dielach humanistických autorov, sa možno stretnúť s doslovnými citátmi,
parafrázami s rôznym stupňom formálneho uvoľnenia voči originálu, či spojeniami frazeologického alebo lexikálneho charakteru,
ktoré môžu a nemusia mať topický charakter. Rozličné sú aj ich vzťahy k pôvodnému textu a funkcia. Tá sa môže pohybovať od
stavebnej cez dekoratívnu, aluzívnu až po vzdialené reminiscencie, ktoré už ani súdobý čitateľ nemusel identifikovať ako výpožičku
(Balegová, 2016, s. 65).
12
Ján Weber a jeho dielo
Prešovský richtár sa pri písaní príručky inšpiroval v najväčšej miere dielami španielskeho renesančného autora, historiografa
a moralistu Antonia de Guevaru,9 ktorého spisy boli v priebehu 16. a 17. storočia preložené do rôznych európskych jazykov (nemčina, angličtina, maďarčina, holandčina, francúzština, arménčina, latinčina).10 Tento Španiel vyrastal na dvore kastílskej kráľovnej
Izabely. Vstúpil do františkánskeho rádu, bol kráľovským kronikárom, v roku 1528 sa stal biskupom (Guadix, Mondonedo). Jeho
práce reflektovali vkus cisárskeho dvora Karola V. Antonio de Guevara sa v didaktickom spise Reloj de Príncipes z roku 1529, nápadne podobnom jeho dielu Libro Aureo de Marco Aurelio, ktoré vyšlo rok predtým v Seville, snažil vytvoriť model ideálneho panovníka. Kniha sa stala jedným z najvplyvnejších diel 16. storočia.11 Ján Weber pravdepodobne poznal niektoré z nemeckých vydaní
Guevarových diel, ktoré pripravil nemecký katolícky spisovateľ Aegidius Albertinus.12 Dá sa tak usudzovať na základe identických
informácií či príkladov, ktoré sa nachádzajú tak vo Weberovom spise (1665) ako aj v Albertinovom nemeckom vydaní Guevarovho
diela Reloj de Príncipes z roku 1598 pod názvom Guldene Sendtschreiben (Brodňanská, 2016, s. 109). Uveďme aspoň jeden príklad
za všetky. V prológu Weberovho spisu rezonuje chvála Prešova za to, že udržiava dobrý stav kostolov a škôl, a že má dobre usporiadanú politickú správu (Weber, 1665, c3r). Weber prirovnáva Prešov k mestu Molerda, ktoré vraj označil za najkrajšie a najlepšie vo
svojej odpovedi na otázku kráľa Pyrrha akýsi filozof. Weber tvrdí, že informácia o Molerde je obsiahnutá v ktoromsi Pliniovom liste
Fabatovi. Jeho tvrdenie pôsobí hodnoverne, nakoľko Listy (Epistulae) Plinia Mladšieho podávajú pestrý obraz rímskej spoločnosti
9
Guevara napísal napr. spisy Epístolas familiares, Menospreciop de corte y alabanza de Aldea, La Decade de Césares (Encyklopaedia Britannica, Antonio de
Guevara, dostupné on-line: https://www.britannica.com/biography/Antonio-de-Guevara).
10
Viac pozri Buescu, 2009, s. 69 – 101.
11
16. storočie v Európe je všeobecne možné charakterizovať aj snahou humanistických učencov o morálnu očistu náboženského a spoločenského života. Za jeden
z prostriedkov na jej dosiahnutie považovali diela venované problematike vládnutia, ktoré mali ambíciu nasmerovať život a konanie vladárov tým správnym
smerom (Nagy, 1999, s. 93). V druhom decéniu sa tejto problematike venovali aj Thomas Morus, Niccolo Machiavelli a Erazmus Rotterdamský (Nagy, 2006,
s. 213). V druhej polovici 16. storočia sa so sociálno-filozofickou koncepciou vladárskych cností stretávame aj v diele slovenského humanistického básnika Martina Rakovského (Gluchman, 2015, s. 131 – 133), ktorého rozsiahla básnická skladba De magistratu politico (O svetskej vrchnosti) vyšla v roku 1574 v Lipsku
(Škoviera, 2008, s. 416).
12
Jeho práce boli zväčša prekladmi, spracovaniami alebo kompilátmi latinského, talianskeho, francúzskeho a obzvlášť španielskeho písomníctva.
Ján Weber: Vladárske čítanie
13
na prelome 1. a 2. storočia po Kr. a okrem súkromných vecí zachytávajú aj rôzne zaujímavosti verejného života. Navyše je L. Calpurniovi Fabatovi, ktorý bol dedom Pliniovej tretej manželky Calpurnie, adresovaných deväť z nich.13 Ani v jednom nie je zmienka
o Pyrrhovi či meste Molerda. Nachádza sa však, v rovnakom kontexte a v takmer rovnakom znení ako u Webera, vo viacerých vydaniach zo 16. a 17. storočia, ktoré sú nasledovníkmi či prekladmi spomínaného diela španielskeho kronikára a moralistu. Okrem
toho Molerdu spomína aj Aegidius Albertinus v dedikácii k vydaniu Guldene Sendtschreiben. Prirovnáva ju k mestu Mníchov, čo
následne zopakoval aj Ján Weber vo vzťahu k Prešovu.
Okrem toho, že Weberov štýl vyjadrovania reflektuje znaky barokového jazyka, pre ktorý sú charakteristické hojne až duplicitne používané epitetá, dlhé, komplikovane členené hypotaxy, nefunkčne používaná interpunkcia (Juríková, 2008, s. 15514), reflektuje
aj Guevarov idiolekt a spôsob písania. Ten sa rovnako vyznačuje dlhými vetami, no i originálnymi prirovnaniami a zvláštnym pátosom. Obľúbenou Guevarovou rečníckou figúrou bola antitéza, ktorú v staroveku preferovali Isokratés a Cicero (Norden, 1958,
s. 789, 795 – 803), dve osobnosti antického rečníctva, na ktoré vo svojom spise viackrát odkazuje i Ján Weber.
Weberovi ale nemožno uprieť, ba treba vyzdvihnúť, že pri písaní príručky mal na zreteli záujmy občanov Prešova a nie vrchnosti (Hargittay, 1994, s. 81). Jasne to čítame už v prológu. Zdôvodňuje tu, prečo sa rozhodol poučiť o vládnutí práve mladých mužov: [...] zostavil som spis obzvlášť pre drahých synov nášho mesta, ktorým v primeranom veku postupom času odovzdá riadenie
vlasti najvyšší Sabaoth, ktorý vladárov ustanovuje i zosadzuje. [...] Nemohol som s ňou lepšie naložiť, ako pririecť ju a obetovať
nadaniu najdrahších detí a synov [...] Dôvodom nie je horlivosť po vzdelaní, ale nesmrteľná spomienka a pamiatka. Ďalším osobitým dôvodom je ohľad a úctivá pozornosť voči kolegom vo vedení a voči popredným členom nášho drahého mesta, ktorému som
13
14
Epistulae IV 1; V 11; VI 12, 30; VII 11, 16, 23, 32; VIII 10.
Pozri aj Juríková, 2014, s. 26 – 27.
Ján
Ján Weber a jeho dielo
14
zaviazaný a púta ma k nemu zaslúžená vďaka i neustávajúce povinnosti, aby napredoval jeho vzrast, pokoj, ochrana, aby sa rozrastalo, inak povedané pre jeho prospech (Weber, 1665, c2r – c2v).
V prológu Ján Weber odkrýva príčiny a okolnosti vzniku spisu, pričom kladie dôraz na vyjadrenie potreby vzdelávania mládeže
pre dobro mesta i krajiny. Prostredníctvom príbehov a príkladov nabáda ku kresťanským cnostiam, k mravnosti, k úcte voči zákonom i nadriadeným. Snaží sa vštepiť budúcim generáciám pôsobiacim v oblasti politiky a riadenia štátu na rozličných úrovniach
základné hodnoty, ohlasuje sústavu mravných noriem, zásad a princípov politického správania, ktoré považuje za primerané.
V daných intenciách upriamuje hneď v prológu pozornosť na metrum, konkrétne na daktylský hexameter, v ktorého slovách sú podľa neho obsiahnuté „tie najťažšie, najužitočnejšie a preto tiež najvzácnejšie spomedzi množstva rôznych vznešených umení a vied,
ktoré už boli privedené k dokonalosti a dosiahli až najvyšší stupeň, aký len možno dosiahnuť“ (Weber, 1665, b1r). Hexameter znie
Nosce Deum; dignosce homines; sed Te prius ipsum. (Poznávaj Boha a rozlišuj ľudí, no sám seba najprv.) Weber nemá ambíciu
poukázať ani na dôležitosť poznania Boha ani na poznanie ľudí. Jeho záujem púta výrok Nosce te ipsum ako taký. Slúži mu ako
základ, na ktorom postupne stavia celú konštrukciu úvodného slova a následne i samotného spisu. Prečo si vybral práve túto gnómu?
Poznaj sám seba bolo, a dodnes je, všeobecne známou zásadou, výrokom jedného zo siedmich mudrcov, nápisom na stene
Apollónovho chrámu v Delfách (Plutarchos, De E 3; Platón, Protagoras 343a). Jeho nasledovanie tvorilo v antike podstatnú časť
dobrého života. Nápis v delfskej veštiarni upriamoval pozornosť návštevníkov na ich nedokonalosť a smrteľnosť, na istú závislosť
od bohov, vystríhal ich pred domýšľavosťou a pýchou, nabádal k rozumnému životu. Je pravdepodobné, že práve v tomto duchu
rozumel sebapoznaniu aj Ján Weber. Chápal ho ako condicio sine qua non, ako nevyhnutný základ pre dobrý a cnostný život, podmienku pre osobný rast, ale i primerané vnímanie a posudzovanie rôznych životných okolností, tiež svojho okolia a jeho potrieb.
Sebapoznanie dáva podľa Jána Webera človeku pevnú pôdu pod nohami; bez neho je len pokrytcom, ktorý sa síce tvári, ale nežije
Ján Weber: Vladárske čítanie
15
rozumne a zbožne. Poznanie seba je vzácnosťou, pretože v ňom tkvie šťastie, požehnanie, mier, radosť, pokoj i želaná dobrá smrť
(Weber, 1665, b3v).
Knižku Lectio principum Weber nenapísal, aby získal vavrín alebo aby poučil vznešených a rozumných mužov, ale priniesol ju
ako obetu pre drahých synov mesta, ktorí sa v ňom časom ujmú vlády. Umenie dobre vládnuť, spravovať mesto či štát označuje za
kráľovnú všetkých ostatných umení a vied. Za tri hlavné príčiny, ktoré privádzajú vladára a následne i jeho krajinu do nešťastia,
považuje: 1) sklony k nesprávnemu a neusporiadanému spôsobu života, 2) presvedčenie, že nie je nevyhnutné mnoho sa učiť
a namáhať sa, a napokon 3) nevedomosť a tiež neochotu prijať rady od skúsených a učených mužov (Weber, 1665, A2v). Cestu
k umeniu vládnuť, a dobre vládnuť, možno podľa neho nájsť iba prostredníctvom nasledovania rozumných mužov a tiež čítaním
dobrých kníh, ktoré chápal ako sprostredkovateľov osvojenia si tohto umenia. Ján Weber ponúkol svojim recipientom ako oporné
stĺpy v ich ambíciách i následnom vedení mesta stránenie sa zla, cnostný život a vieru či dôveru v Boha. Tieto rady možno bezo
zvyšku ponúknuť aj dnešným vladárom.
16
Vladárske čítanie
LECTIO PRINCIPUM
To jest
Vladárske čítanie
pripravené
Jánom Weberom
lekárnikom,
toho času richtárom
v Prešove,
1664
Ján Weber: Vladárske čítanie
17
Leopold, z Božej vôle rímsky cisár, navždy vznešený nemecký, český, uhorský kráľ.
Toto je Bohom korunovaný vládca všetkých kresťanov:
Toto je uhorskej zeme a jej sužovaných príbytkov
kráľ a knieža pokoja. Daj Boh, aby jeho ruka
dlho k jeho najvyššej cti vládla nad otčinou!
Vladárske čítanie
18
VLADÁRSKE ČÍTANIE
To jest
Politická príručka,
ako môže mladý kresťanský vladár vládnuť v súlade
s pravou zbožnosťou a tiež so statočným a chvályhodným
životom.
Napísal
Ján Weber,
stály lekárnik a riadny lekár svätej cisárskej
a kráľovskej výsosti pre horné Uhorsko, toho času richtár kráľovského slobodného mesta Prešov.
V Levoči, tlačou Brewerových dedičov, roku 1665.
Ján Weber: Vladárske čítanie
19
Týmto urodzeným, ctihodným, veľaváženým
a vysokoosvieteným pánom, pánom
Michaelovi Hackkerovi
Tomášovi Conradovi
Žigmundovi Zimmermannovi
Martinovi Kastelovi
Martinovi Halligantzovi
Danielovi Gutthovi
notárovi
Jánovi Rotthovi
Františkovi Jaszayovi
Jakubovi Stainovi
Jánovi Lengfelnerovi
Jurajovi Gasserovi
vicenotárovi
Andrejovi Platschkovi
zaslúžilým členom vnútornej mestskej rady.15
15
Samospráva a autonómia, reprezentovaná samosprávnymi orgánmi, bola základným politickým privilégiom mesta. Na čele mestskej samosprávy v Prešove stál
richtár s mestskou radou, senátom. Mestská rada mávala v 17. storočí 12 členov, z ktorých najvýznamnejší boli notár (notarius) a podnotár (vicenotarius). Senát
bol zároveň riadiacim aj súdnym orgánom mesta a zabezpečoval najvýznamnejšie mestské úrady. Členovia senátu pochádzali spravidla z radov najbohatšej
a vyššej strednej vrstvy mešťanov, predovšetkým boli obchodníkmi. V radoch senátorov je možné nájsť najvýznamnejších prešovských veľkoobchodníkov, ako
boli Ján Lengfeldner, Ján Puttenberger, Ján Krupnik, Adam Zimmermann, Žigmund Zimmermann či Juraj Fleischakker (Kónya a kol., 2017, s. 403 – 404). Na
faksimile sú vymenovaní členovia, ktorí pôsobili v prešovskej mestskej (vnútornej) rade v roku 1665.
Vladárske čítanie
20
Ako aj týmto ušľachtilým, znamenitým, veľaváženým, vysokoosvieteným
a obetavým pánom, pánom
Jurajovi Scholtzovi, lekárnikovi hlavnému rečníkovi16
Tobiášovi Gröckerovi, Jonášovi Fischerovi, Jurajovi Szalajovi, Andrejovi
Groffovi, Andrejovi Schillingovi, Jánovi Kotlerimu, Tobiášovi Mößovi, Kristiánovi Hackkerovi, Michaelovi Schönlebenovi, Baltazárovi Schoberovi, Jánovi Dubrowskému, Pavlovi Langovi, Jánovi Galambasovi
Jánovi Reichertovi 2. rečníkovi
Martinovi Regnerovi, Jánovi Grünaügelovi, Andrejovi Bretzovi, Martinovi
Mikordovi, Jakubovi Kurkovitzovi, Jánovi Kischilovi, Jurajovi Gabanimu,
Jurajovi Schubertovi, Martinovi Nemetovi, Matejovi Krestenskémi, Jurajovi
Kreitzerovi, Jurajovi Krestenskému, Michaelovi Grünkrantzovi, Jakubovi
Quaestorisovi
Martinovi Stierbitzovi 3. rečníkovi
Jánovi Schwartzovi, Jurajovi Schönovi, Martinovi Neügebauerovi,
16
Ďalším orgánom samosprávy po richtárovi a mestskej (vnútornej) rade bola volená alebo prísažná obec (Communitas iurata, Centum viri; vonkajšia rada)
s pohyblivým počtom členov, rozdelených do štyroch skupín podľa tzv. stolov (Mensae). Na čele jednotlivých „stolov“ stáli tribúni (rečníci, hovorcovia) a tribún
prvého „stola“ bol zároveň tzv. tribúnom ľudu. Mal rozsiahlu moc, porovnateľnú s postavením senátorov. Členov volenej obce volilo zhromaždenie všetkých
plnoprávnych mešťanov zo svojich radov. Volená obec, napriek svojmu názvu (Centum viri = sto mužov), mala v 17. storočí rôzny počet členov, od 24 až po 70.
Príslušníci volenej obce zastávali väčšinu mestských úradov. Jednotlivé mestské úrady boli rozdelené medzi senátorov a členov volenej obce tak, aby bol zabezpečený dozor nad všetkými stránkami mestského života (hospodárstvo, školstvo, účty, cirkev, obrana a pod.). Voľby sa v Prešove konali spravidla v prvých týždňoch januára po Troch kráľoch a všetci členovia orgánov samosprávy boli volení iba na jeden rok. Senát a volená obec sa volili navzájom a väčšina plnoprávnych
občanov bola de facto z volieb vylúčená (Kónya a kol., 2017, s. 404). V roku 1665 mala volená obec v Prešove 61 členov (porov. obr. na s. 20, 21).
Ján Weber: Vladárske čítanie
21
Dávidovi Stentzelovi, Jurajovi Hackkerovi, Jurajovi Fleischhackerovi,
Filipovi Paverlovi, Jurajovi Reichertovi, Valentínovi Czetnekimu, Jonášovi Osterlambovi, Jurajovi Carachinovi, Martinovi Haaßovi, Andrejovi
Rohtovi, Jakubovi Veretzovi, Michaelovi Sovarimu
Jurajovi Schwartzovi 4. rečníkovi
Tomášovi Czernowskému, Martinovi Szörösovi, Martinovi Halligantzovi
ml., Štefanovi Somosimu, Danielovi Lentnerovi, Jánovi Wittichovi, Jurajovi Kleschovi, Tobiášovi Schmiedovi, Danielovi Schönovi, Jakubovi
Spleniovi, Jurajovi Halligantzovi, Františkovi Szerdahelimu, Danielovi
Kreitzerovi, Jurajovi Schademu, Tobiášovi Holczschneiderovi
S prianím všeobecného blaha vonkajšej rady slobodného kráľovského
mesta Prešov.
Svojim spoluprísažným milým pánom kolegom z úradu, ako aj pánom
vrchným úradníkom a podporovateľom: Všetko najlepšie mojim vysokocteným pánom, veľkodušným dobrodajcom a nepostrádateľným priateľom.
Želám
dlhodobú božskú milosrdnú priazeň. Pane na nebesiach, mocnú nebeskú
božskú ochranu, vysokopotešiteľný trvácny mier a zaslúžené blaho!
Vladárske čítanie
22
Prológ
Urodzení, vznešení, rozvážni, skúsení a premúdri páni! Páni,
medzi množstvom rôznych a vznešených umení a vied, ktoré už boli privedené k dokonalosti a dosiahli až najvyšší stupeň, aký len možno dosiahnuť ľudskými zmyslami, prostredníctvom božských znamení a zaiste
i neúnavnou snahou a bedlivou ostražitosťou ctiteľov múdrosti, a ktoré sa
kvôli šíreniu dočasného i večného blaha ľudí považujú za osožné a nevyhnutné, sú obzvlášť tri, obsiahnuté vo vkusnom metre, tie najťažšie, najužitočnejšie a preto tiež najvzácnejšie:
Poznávaj Boha a rozlišuj ľudí, no sám seba najprv.
Nechcem namáhavo vykladať, v čom tkvie poznanie Boha a ľudí
a koľko na ňom záleží, dotknem sa však aspoň niekoľkými slovami výroku Poznaj sám seba.17
Vedomosť, ako človek pozná sám seba alebo ako sa snaží ono Kto si?
svedomito dosiahnuť a tiež praktizovať, je nadmieru užitočná a nevyhnutná.
Pohanskí vzdelanci o výroku Poznaj sám seba súdili, že zostúpil
z neba, že ho daroval ľuďom samotný boh. Považovali ho za božie slovo.
17
Nosce te ipsum (Poznaj sám seba) – výrok jedného zo siedmich mudrcov napísaný na stene Apollónovho chrámu v Delfách. (Plutarchos, De E 3; Platón, Protagoras 343a).
Ján Weber: Vladárske čítanie
23
Kedysi totiž umní Rimania poslali k veľkému pohanskému bohu Apollónovi význačné posolstvo. Chceli sa poradiť a dozvedieť, čo robiť, aby svojich poddaných spravovali v mieri a aby sami žili v neprestajnom šťastí. Na
závažnú otázku priniesli domov nasledujúcu odpoveď:
Poznaj sám seba a Ničoho príliš.18
Podľa môjho nepatrného úsudku veštiareň odpovedala skutočne dobre
a povedala mnoho. Ak sa na beh minulých i terajších čias a na ľudí pozrieme všetkými zmyslami a z každej strany, akoby sme ich ohmatali rukami,
zistíme, že spoločné blaho akéhokoľvek štátu je založené na tom, že jednotlivci poznajú samých seba, že sa neusilujú spupne alebo právom o viac;
a zistíme tiež, že stav kňazov, vládcov i poddaných je najviac vyvedený
z rovnováhy a rozhádaný kvôli drzosti a domýšľavosti, ktorá vo všetkých
vyšších aj nižších stavoch, v lete rovnako ako v zime, prekvitá, zelená sa a
neuvädne skôr, než celému tvorstvu nepadne lós smrti. Ak by ktokoľvek
posudzoval a spoznal seba samého a choval by sa vo svojom postavení,
povolaní, v úrade a v záležitostiach vlastného života primerane, nastal by
znamenitý poriadok a následne blahobyt.
Plutarchos rozpráva, že kráľ Ptolemaios hostil sedem vyslancov
z rôznych krajín zároveň a bezprostredne s nimi veľmi láskavo a
18
Ne quid nimis (Ničoho príliš) – druhý zo známych delfských výrokov.
Vladárske čítanie
24
s kráľovskou pompou jednal. Počas raňajok začali diskutovať, ktorá z krajín má najužitočnejšie zákony a najviac vyniká obdivuhodnými zvykmi.
Rímsky vyslanec predniesol, že v Ríme sa najviac zo všetkého uctievajú
chrámy a k úradom sa chová úslužne.
Vyslanec z Kartága povedal, že urodzení u nich nikdy nie sú zmorení
z bojov, ľud z práce a ani filozofi z poučovania.
Posol zo Sicílie riekol, že zachovávajú spravodlivosť, milujú pravdu
a pýchu nenávidia.
Vyslanec z Rhodu chválil svoju krajinu, pretože starci sú u nich veľmi
vážení, mladíci ostýchaví a ženy mlčanlivé.
Legát Aténčanov vravel, že nestrpia úskočných boháčov ani záhaľčivý
ľud a ani hrubých správcov.
Vyslanec Sparťanov sa o svojej zemi vyjadril pochvalne, že u nich nikoho neovláda nenávisť, veď jeden s druhým sú si rovní. Nezostalo tu
miesto pre hrabivosť, lebo všetko majú spoločné. Nestrpia žiadnu nečinnosť, lebo každý sa horlivo snaží zvládnuť klopoty svojho povolania.
Nakoniec prehovoril sikyonský19 vyslanec, že u nich nie sú vítaní nijakí
cudzí ľudia, keď so sebou prinášajú cudzie zvyky a šaty a nestrpia ani žiadnych nejapných lekárov, čo len zabíjajú živých, a neuznávajú ani nesvedomitých advokátov a rečníkov, keď títo hája len nespravodlivé prípady
a pokrivkávajúce právo.
Keď si kráľ Ptolemaios všetko vypočul,
19
Sikyón – staroveké grécke mesto na severe Peloponézu.
Ján Weber: Vladárske čítanie
25
povedal, že všetci majú také dobré zákony a zvyky, že ich nedokáže ani
vylepšiť ani nahradiť za iné.
Ak by sa dnes zišli vyslanci zo všetkých kráľovstiev, krajín, provincií
a miest na nejakom všeobecnom zhromaždení a uvažovali by rovnako,
nevykreslili by povahy svojich miest, mravy obyvateľov, život a obyčaje
takými farbistými slovami. Objavili by bezpochyby viac trestuhodných
skutkov než chvályhodných cností. Mnohí ľudia totiž holdujú vedám
a vystupujú až k najvyšším vrcholom poznania dobra a zla. Nič nevytvárajú vlastnou prácou, ale vystačia si len s holou podstatou veci,
a neváhajú prípadne ani uraziť blížneho či uškodiť mu. Ešte veľa im chýba, aby sa zaoberali oným Poznaj sám seba. Je možné, že spomedzi
iných sa práve tento Thalétov výrok stane najužitočnejším zo všetkých.
Aj dáky iný filozof spolu s mnohými ďalšími, čo vynikali v občianskej
múdrosti, diskutoval pri stole kráľa Filipa Macedónskeho, čo je vo svete
najväčšie. Jeden považoval za najväčšie nebo, druhý slnko, tretí vodu,
ďalší zas iné podstaty. Onen filozof v debate o najväčšej a najvyššej zo
všetkých vecí prosto doznal: „Nič iné“, vraví, „na svete nie je také veľké
ako duch, ktorý pozná sám seba a pohŕda inými vážnymi vecami.“
Ba dokonca aj niektorí zo svätých učiteľov Cirkvi mienili, že poznať
sám seba je najväčšou vedou. Preto Bernard hovorí: „Hoci poznáš všetky
tajomstvá, aká široká je zem, aké vysoké je nebo,
Vladárske čítanie
26
aké hlboké je more, ak nepoznáš samého seba, podobáš sa tomu, kto stavia bez základov. Ten je strojcom ruiny, nie stavby. Kým nespoznáš seba,
každá stavba, čo chceš budovať, bude ako nazametaný kopec prachu,
ktorý rozduje vietor. Blažený je človek schopný spoznať seba samého, čo
nedbá, keď ho chválami vyvyšujú alebo urážkami ponižujú. Kto sa totiž
nepáči sebe samému, ten sa páči Bohu, a kto sám seba považuje za bezvýznamného, je pre Boha veľmi významným.“20
Ktosi z filozofov kedysi vystaval portál, nad ktorý napísal veľkými
písmenami Filozofia na predaj. Keď šiel náhodou okolo jeden bohatý
šľachtic, spozoroval nápis, vošiel pod portál a nástojil, aby mu filozof
láskavo predal niečo zo svojho filozofického tovaru. Filozof mu ihneď
ponúkol list papiera za cenu 200 florénov. Stálo na ňom:
Čokoľvek konáš, konaj rozumne a hľaď na koniec.21
Šľachtic postrehol posmešný charakter veci, predsa však zaplatil určenú sumu. Keďže si výrok kúpil tak draho, hneď sa ním oháňal. Medzičasom raz prišiel k akémusi holičovi s poriadne plným vreckom. Keď to
holič zistil, roznietený túžbou po bohatstve sa rozhodol, že pri holení
podreže šľachticovi hrdlo. Keď svoj úmysel už už hodlal vykonať, šľachtic riekol šťastnou náhodou:
20
Bernard z Clairvaux, De consideratione, 2, 3.
Ján Weber: Vladárske čítanie
27
Čokoľvek konáš, konaj rozumne a hľaď na koniec.
Tu holič strnul úžasom, až mu z ruky vypadla britva. Nemyslel si totiž
nič iné, ako že šľachtic prekukol jeho vražedný úmysel. A tak draho kúpená sentencia predĺžila šľachticovi život.22
Nemenej cenným je výrok Poznaj sám seba. Preto Chilón, jeden zo
siedmich mudrcov, mal vo svojom embléme zrkadlo s nápisom „Hľaď na
seba samého a skúmaj.“ Preto tí, čo boli v Delfách,23 mali sentenciu
v takej úcte, že ju dali napísať veľkými zlatými písmenami nad vchod
chrámu.
Zvyčajne sa vraví, že čím je niečo vznešenejšie, tým je toho menej,
ako je málo vzácnych vtákov na svete. Podobne to chodí s poznaním
samého seba. Je vzácne a zriedkavé, no zároveň užitočné a nevyhnutné
pre bezúhonný život. Z neho potom plynie šťastie, požehnanie, mier,
radosť a pokoj v kráľovstve, a napokon aj želaný koniec. A predsa len
málokto spomedzi toľkých desaťtisícok ľudí dbá o poznanie seba samého, hoci ich šťastie je časné a hrozí im strata večného blaha.
Takouto majstrovskou obratnosťou sa diabol horlivo snaží zatarasiť
všetky cesty a cestičky, každý prístup i stopu a nežičlivo hatí smerovanie
k cieľu cnosti aj poctivým, rozumným a mierumilovným povahám, ktoré
túžia len úprimne slúžiť Bohu a kresťanské svedomie i majetok obetujú
21
Porov. Ezop 43 (Žaby); Sir 7,36.
Príbeh, ktorý Weber rozpráva a opiera sa oň, bol známy už v stredoveku. Je zachytený v zbierke Gesta Romanorum zostavenej približne na začiatku 14. storočia (Gesta Romanorum, 103).
23
Platón v dialógu Protagoras 343a píše: Keď sa títo potom spoločne poschádzali [= 7 mudrci], venovali Apollónovi do chrámu v Delfách prvotiny svojej múdrosti a napísali tie nápisy, ktoré všetci majú stále v ústach: Poznaj sám seba a Všetko s mierou. (Prel. J. Špaňár).
22
28
Vladárske čítanie
na prospech a úžitok svojmu blížnemu a usilujú sa chrániť a podporovať
spoločné blaho štátu. Jeho snaha sa nakoniec zavŕši tým, že vo vojnychtivom svete sa hneď toto, hneď ono kráľovstvo či krajina zapletie do dákej
spoločnej vojny. Tak aj právom sebe vlastnej slobody v podobe nemilosrdného hnevu vpadol Mars, žiaľ, aj na naše hranice. Hlaholy trúb, bubny
i rinčanie zbraní vydesili celú uhorskú zem a nahnali jej strach. Voviedol
zem do biedy a trýzne, že aj keby sám Argos (básnikmi nazývaný stooký)
sedel na najvyššom karpatskom vrchu Uhorska a pokúšal sa odtiaľ ktorýmsi božským okom pozorovať vojnu,24 predsa by mu ani sto očí nestačilo, aby oplakali a oželeli velikánske nešťastie a poľutovaniahodný stav
našej prebiednej vlasti a jej obyvateľov a aby sa mohlo náležite povedať:
ó Uhorsko, ako padli tvoji hrdinovia?
ó Uhorsko, ako zničili tvoju krásu? Ako ti odviezli poklady? Ako ti
zrazili silu k zemi? Ako ti odstránili múry a hradby? Ako ti onen preukrutný nepriateľ kresťanov násilne okresal nespočetný ľud a tvoje obyvateľstvo?
ó sväté kráľovstvo, ako ťa tak veľmi znesvätili?
Mars, kedy konečne prestaneš desiť našu milovanú uhorskú vlasť
24
Ján Weber reflektuje situáciu, ktorá vládla v Uhorsku v čase od porušenia prímeria Turkami a ich vpádu na územie Slovenska v roku 1663 až do augusta 1664,
keď Habsburgovci podpísali veľmi nevýhodný mier. Na základe neho boli Turkom ponechané mnohé významné pevnosti a hrady (Nové Zámky, Novohrad).
Vašvársky mier, podobne ako predchádzajúce mierové zmluvy s Turkami, neurobil poriadok na pohraničnom území. Turci naďalej zaberali územia, ktoré im
nepatrili a mali možnosť pokračovať v plienení západného Slovenska.
Ján Weber: Vladárske čítanie
29
oslabenú tisícmi zahubených, odvedených a na smrť odsúdených kresťanov, kedy ukončíš ustavičné vraždy, požiare a krádeže, ktoré z nej robia
osamotenú pustatinu, a kedy z nej snímeš barbarskú divokosť?
Hoci nám onen Boh pokoja, ktorý môže krotiť a tiež zastaviť vojny,
na sklonku starého roka jednou rukou ukázal lúče zlatého mieru, keď nás
oslobodil od poddanstva Martovi, v ľavej25 ruke drží metlu svojho spravodlivého hnevu a znovu a znovu nám hrozí skrz neobvyklú a ohromujúcu kométu,26 ktorú sme po prvý raz zaznamenali na decembrové Ídy.27
Uvažoval som nad žalostným stavom vecí, ktorý sa týka mnohých, lebo vojna sa rozšírila a spustošila krajinu a tmavý oblak zatemnil a zahalil
všetky stavy. Bol by som mal dôvod odložiť príliš dramatické a nadmieru
pracné riadenie tiesňou zvieraného štátu, starosťami naplnený úrad richtára, ktorý mi právoplatne a uvážene na čas zveril do správy Boh
a záslužne zvolené spoločenstvo kráľovského slobodného mesta Prešov.
Preto mám dôvod použiť v rozlúčkovej reči, podobne ako to zvykli robiť
naši chvályhodní predkovia a robí sa tak až do prítomnosti, stať podľa
knihy slávneho proroka Izaiáša z 24. kapitoly, kde Duch Svätý zaznamenal nasledujúce slová: Hľa, Pán pustoší zem a nivočí ju, rozvracia jej
tvárnosť
25
26
27
Ľavá strana sa chápala ako nepriaznivá, nešťastná, zvlášť u Grékov.
Ide o kométu C/1664 W1, ktorá bola v rokoch 1664 a 1665 viditeľná voľným okom a svojou mimoriadnou svetelnosťou sa radí k tzv. veľkým kométam.
Decembrové Ídy zodpovedajú podľa rímskeho kalendára 13. decembru.
Vladárske čítanie
30
a rozprašuje jej obyvateľov. I bude ako ľudu, tak kňazom, ako sluhovi,
tak jeho pánovi, ako slúžke, tak jej panej, ako predavačom, tak kupcom,
ako tomu, čo požičiava, tak tomu, čo si požičiava, ako dlžníkovi, tak veriteľovi. Pustá, spustnutá je zem, vyplienená a vylúpená, lebo Pán hovoril
toto slovo. Trúchli, uvädá zem, zoschýna, uvädá svet, zoschýna výsosť so
zemou. A zem je sprznená od obyvateľov, veď prekročili zákony, zmenili
právo, zrušili zmluvu večitú.28
Tento preslov som, obmedzený časom a zviazaný jeho rozsahom, vyrozprával stručne a kratšie, než si žiadala príležitosť. Chcel som jasne
naznačiť, že ma viedol duch, nech sa prostredníctvom verejnej tlače dostane všetkým (ak Boh dá dlhší život a milosrdenstvo). Netvrdím však, že
ak svoju reč prenesiem na papier, bude v tejto podobe rovnako pôvabná
ako reč, ktorú prednesiem, a že bude mať rovnaký účinok. Účinnosť, akú
Boh štedro nadeľuje jazyku v reči, sotva môže udeliť peru.
Asklépios medzi Argejcami, Démosthenés medzi Aténčanmi, Aischinés medzi Rhódčanmi a Cicero medzi Rimanmi neboli schopní iba znamenite hovoriť, ale spomedzi všetkých rečníkov vo svete mali aj najväčšiu povesť. Žiadnu reč, ktorú predniesli verejne, nechceli zveriť písmu.
Tvrdili, že perom nijako neopíšu onú slávu, ktorú pri reči
28
Iz 24,1-5.
Ján Weber: Vladárske čítanie
31
dokáže poskytnúť jazyk. Aký je totiž rozdiel medzi nákresom
a samotným domom, medzi modelom a stavbou, medzi obrazom
a stvárnením, medzi prirodzeným a vytvoreným, taký je rozdiel medzi
rečou prednesenou na zhromaždení a tým, čo si z písma len prečítame.
Čítanie osviežuje oči a dojíma srdce, avšak živý hlas pridáva na vážnosti
a preniká do morku kostí.
Chcel som naplniť dané sľuby a preto som začal v danej veci konať.
Vykonal som nespočetné povinnosti svojho úradu a potom, keď som
začal premýšľať o stanovenej téme, aj som veľa pochyboval, aj som uvažoval, až som dospel k slovám slávneho lekára Galéna, ktorý kdesi povedal: „Lekár, ktorý chráni pred chorobou, je prospešnejší ako ten, ktorý ju
lieči.“29 Lebo
Horšie je vyhodiť hosťa, než ho neprijať.30
Poslanie lekára je liečiť a predchádzať chorobe. Chorých lieči a u zdravých chorobe predchádza.
Už pred dvomi rokmi som vo Vladárskom zrkadle31 predstavil choroby ako dôsledok zlého stavu mysle vzhľadom na počet a stav vznešených
údov vladárovho tela a písal som, ako sa o nich starať. Mnohí panovníci
upadli do zlého stavu mysle a zatiahli do hlbokého bahna nešťastia aj
záprah svojej vlády. V súčasnom diele Vladárske čítanie som sa kvôli
ustavičnej práci
29
Praeservans medicus curante nobilior. Túto Weberom citovanú sentenciu možno nájsť aj v diele Tomáša Jordana o more Pestis phenomena z roku 1576 a tiež
v diele Jána Pontana Einfeltiger und ganz kurzer Bericht z roku 1585.
30
Sentencia z Ovidiovho diela Tristia (V, 6, 13: Turpius ejicitur, quam non admittitur hospes).
31
Weber odkazuje na spis, ktorý vyšiel v roku 1662 pod názvom Janus bifrons seu Speculum physico-politicum. Das ist Natürlicher Regentenspiegel.
Vladárske čítanie
32
v úrade a nedostatku času nedotkol témy prevencie. Naopak, spísal som
rozmanité choroby, ktoré obnažujú, ba celkom vysiľujú a usmrcujú čestných, vážených a ctihodných vysoko i nízko postavených mužov v úrade,
lebo iní skúsení a vzdelaní muži ich pred nimi vôbec nevarujú. Nespravil
som to z túžby po úcte, nechcel som získať vavrín32 sám pre seba, ani
opovážlivo vzdelávať a poučovať vynikajúcich, vznešených a rozumných
mužov či osoby oslavované po celom svete. Sčasti sa poučili od iných,
sčasti mali o téme znalosť skôr, a teda nadarmo a zbytočne by som im
predpisoval mieru a poriadok. Ale nezištne konám pre spoločné blaho
a zostavil som spis obzvlášť pre drahých synov nášho mesta, ktorým
v primeranom veku postupom času odovzdá riadenie vlasti najvyšší Sabaoth,33 ktorý vladárov ustanovuje i zosadzuje. I ja som chcel urobiť podľa príkladu sv. Jána Evanjelistu, ktorý svoj prvý list napísal mladým,34 ba
podľa príkladu samotného Krista, ktorý maličkých tak miloval nad ostatnými, že povedal, že ten, kto v jeho mene prijme kohokoľvek z maličkých a poskytne mu nejaké dobro, jemu ho poskytne.35
Vďaka neúnavnej snahe som vyhotovil túto nepatrnú prácu pre rozvin
našej mládeže. Bezúčinne by som svoje oči a myšlienky obracal a mieril na štyri strany sveta, veď komu by som mohol priniesť, darovať
a ponúknuť
32
33
34
35
Vavrínový veniec býval najvyšším ocenením pre básnikov.
Jeden z atribútov Boha (Sabaoth = Boh zástupov) v židovskej tradícii.
Ján použil v liste (1Jn) oslovenie deti hneď na niekoľkých miestach, ide však skôr o metaforu Božích detí.
Parafráza na Mt 18,5; Mk 9,37.
Ján Weber: Vladárske čítanie
33
najväčší úžitok. Hneď na začiatku som sám pre seba usúdil a uznal, že
rozhodnutie bolo správne. Nemohol som s ňou lepšie naložiť, ako pririecť ju a obetovať nadaniu najdrahších detí a synov, ktoré im je dané
sčasti od prírody, sčasti vďaka starostlivosti rodičov a vašich urodzených,
veľavážených a rozumných vlád. Dôvodom nie je horlivosť po vzdelaní,
ale nehynúca spomienka a pamiatka. Ďalším osobitým dôvodom je ohľad
a úctivá pozornosť voči kolegom vo vedení a voči popredným členom
nášho drahého mesta, ktorému som zaviazaný a púta ma k nemu zaslúžená vďaka i neustávajúce povinnosti, aby napredoval jeho vzrast, pokoj,
ochrana, aby sa rozrastalo, inak povedané pre jeho prospech. A hlavne
kvôli tomu, že prosperita nášho mesta je mi milšia ako vlastný život
a blaho. Z Božej vôle zvereného úradu hlavného a najvyššieho strážcu
cti, dobra a prospechu, vďaka mojim schopnostiam i početným darom,
pomoci a požehnaniu od najvyššieho tvorcu neba a zeme, čokoľvek robím, nadovšetko sa k Nemu obraciam. Nech mi požehná pokoj, potrebný
a vytúžený prospech pre všetky stavy, všetky národy, všetkých občanov
a všetkých obyvateľov, aby všetci mohli zotrvať v pokoji a milosti.
Plinius v ktoromsi zo svojich listov Fabatovi píše, že kráľ Pyrrhos sa
nejakého filozofa vypytoval, ktoré mesto na svete je najkrajšie
Vladárske čítanie
34
a najlepšie. Na otázku filozof odpovedal: Najkrajšie a najlepšie mesto
zo všetkých je Molerda.36 Mesto v Acháji, v ktorom nie je viac ako
2 000 domov a hradby má postavené z najčernejších kameňov. Ale
ozdobou všetkých senátorov sú biele hlavy. Filozof pokračoval ďalej:
Ty nešťastné Kartágo! Ty nešťastná Numantia!37 Vy nešťastné Atény!
A vy sa domnievate, že ste najkrajšie a najlepšie zo všetkých miest? Ja
to ozaj rázne popieram. Vidím totiž, že vás riadia mladíci a nerozumní
radcovia.
Keď dôkladnejšie pozorujem a skúmam naše mesto Prešov aj to, ako
napreduje, zisťujem, ako ktokoľvek iný, že dobre udržiavaný stav kostolov a škôl, ako aj jeho politická správa (čo vyzdvihujem ako fakt, no
v žiadnom prípade nechcem nikoho chváliť, pretože tak či tak si zaslúži
slávu), má s vyššie menovaným mestom Molerda čosi spoločné.
V oboch mestách sú práce a služby nastavené tak, aby ich neochvejne
zachovali aj ďalší nástupcovia.
Toto umenie, ktoré ktosi otvorene a odvážne nazval kráľovnou všetkých umení a vied, nekúpime na mestských trhoch, nenaučia nás ho ani
prázdne reči, nečinný život, nenájdeme ho v krčmách ani hostincoch,
ani nezdedíme po priateľoch. Priučíme sa mu vďaka skúsenostiam učených, múdrych a rozumných mužov.
36
37
Zmienka o Pyrrhovi či meste Molerda sa v skutočnosti nenachádza ani v jednom Pliniovom liste. Viac pozri s. 12.
Numantia – mesto v Hispánii; v roku 133 bolo zničené Scipiónom.
Ján Weber: Vladárske čítanie
35
Píše sa o ňom aj v dobrých knihách, ktoré nám ukazujú, ako mať bázeň
pred Bohom, ako Ho ctiť a správne Mu slúžiť, ako dospieť k istote
a pokoju krajiny, tela a rovnako duše.
Plutarchos píše, že Alexander Veľký svojimi hrdinskými cnosťami
(k čomu ho ešte ako mladého viedol jeho učiteľ Aristotelés a k čomu ho
sčasti viedli diela Homéra, hoci ho nikdy na vlastné oči nevidel, natoľko miloval Iliadu a Odysseiu, že ich so sebou nosil miesto peňazí38)
dosiahol, že Hyrkáni, ktorých porazil, dali vale prázdnym žiadostivostiam a prijali manželstvo. Arachosiovia sa pustili do namáhavej práce
a roľníctva. Sogdiani viac nezabíjali svojich rodičov. Peržania prestali
smilniť s vlastnými matkami a väčšmi si ich ctili. Indovia prijali gréckych bohov. Skýti viac nejedli, lež pochovávali svojich mŕtvych.39 Ani
ten najväčší Alexandrov hnev neporazil toľkých nepriateľov, ako jeho
šikovnosť. Vďaka nej skrotil a ukáznil divoké a neľútostné kraje i ľudí.
Istý vynikajúci historik opisuje zvyk, ktorý mali niektoré školy
s dobrými stanovami. Keď sa v škole slávili sviatky, vytvorili spolu
sprievod a nielen biskup, ale aj ďalší sa obliekli za učiteľov, teológov,
lekárov, právnikov, správcov štátu, senátorov, ale aj za murárov,
38
39
Svedectvo o tom podáva Plutarchos (Životopisy, Alexander 8).
Weber menuje, počnúc Hyrkánmi a končiac Skýtmi, staroveké ázijské kmene.
36
Vladárske čítanie
tesárov, rybárov, garbiarov, farbiarov, kováčov, knihárov, staviteľov lodí,
sklárov, obuvníkov, krajčírov, zámočníkov a iných. Patrí sa totiž, aby
škole pomáhali remeselníci každého druhu. Veď treba mať školy pre
všetky remeslá, kde sa vyučia remeselníci pre všetky činnosti. Nie všetci
dychtia po doktoráte alebo po učiteľskom úrade, ale navštevujú školy,
aspoň aby sa naučili čítať a písať.
Preto onen známy Valentin Trozendorf, ktorého preslávili nielen šediny, ale aj povesť, zvyčajne pozdravil po vstupe do školy tak žiakov ako
i doktorov, učiteľov, správcov, umelcov, remeselníkov a podriadených.
Obraciam sa na vás, najdrahší synovia tohto slávneho mesta, ktoré vás
zrodilo! Vy, nováčikovia vo vládnutí! Keď vás Boh povýši v správe verejných vecí nad iných, nadmieru si vážte blaho vlasti, o ktoré sa pričinili
predkovia a pokračujte v tomto cieli a rozmnožujte rodičovské požehnanie pre svojich nasledovníkov. Zachovávajte rodičovské príkazy (ako
napomína premúdry kráľ Šalamún40) a nezanedbávajte zákon svojho materského mesta. Zovrite si ich navždy v srdci, nech zomknú aj vaše hrdlá,
uchopte ich do svojich prstov a vpíšte na tabuľky svojho srdca. Neberte si
príklad z nevďačnej kukučky, ktorá (podľa opisu prírodovedcov) matku
za vyliahnutie a výchovu namiesto vďaky hlce,41 aby ste na rodné mesto
40
Prís 4,4.
Kukučie mláďatá vyrastajú v cudzích hniezdach a ich pestúni si tento fakt nevšimnú ani vtedy, keď im votrelec doslova prerastie cez hlavu. Pri kŕmení mizne
v pažeráku hladnej kukučky celá hlava pestúna. Neprehltne ho však, pretože prehĺtací reflex sa u kukučky dostaví až po ukončení kŕmenia. Porov.
http://www.pluska.sk/zazracnysvet/priroda/prefikana-kukucka-ma-vsak-zivote-tazke.html.
41
Ján Weber: Vladárske čítanie
37
neprivolali nijakú ujmu alebo ho neusporiadaným spôsobom života neuvrhli do záhuby. Nech vás sprevádza požehnanie, ktorého Boh sľúbil
prehojne.
Uveril som, že vykonám hodnotné dielo, aby ste sa mohli chrániť pred
každým zlom a vyhnúť sa všetkému, čo mnohí pocítili ako nenapraviteľnú škodu, ja, ktorého najvyšší Boh nakrátko spojil akoby manželstvom
alebo prísahou s vaším materským mestom a ustanovil ma za vášho rodiča. Rád pripravím Vladárske čítanie ako náčrt a predstavu otcovských
cností, lebo ich nadovšetko milovali a najviac si ich cenili. Opísal som
v ňom hanebnosti a neresti, ktoré naši otcovia skutočne nenávideli, či už
ako priami svedkovia alebo to tak pociťovali, až sa im zdalo, že ich zasiahol nejaký blesk prekliatia. Sú v ňom zachytené také hodnoty, ktoré
vám môžu prezradiť a ukázať pravú cestu, náležité prostriedky a jasné
svetlo k poctivému spôsobu života, k zachovaniu dedovskej prosperity
štátu, ktorú ste právom zdedili, ak ich budete zdatne nasledovať
a každodenne praktikovať podľa 31. kapitoly42 knihy bezúhonného sudcu
Jóba.
Najvyšší nebeský Boh nech otcov i synov spolu s ich materským mestom uzná za hodných a milosrdne na nich vzhliadne, aby ich prijal pod
svoju nesmiernu otcovskú ochranu. Nech im dá pevné zdravie, nasýti ich
dlhovekým životom a štedro udelí pokoj,
42
V tejto kapitole sa odsudzuje neprávosť, utláčanie chudobných, honba za majetkom a modlárstvo.
Vladárske čítanie
38
požehnanie a blaho ich vláde. Nech im dopraje dobrú výchovu a nech sa
im darí, nech dosiahnu hojnosť veku, múdrosti a priazne u Boha i ľudí,
nech kráčajú v šľapajach svojich rodičov a nech nasledujú ich cnosti, aby
mohli byť v stanovenom čase na čele svojej vlasti a nech nad toto všetko
povyšujú úctu k Božiemu menu. Nech ich matka, samozrejme mesto,
ktoré ich prijalo do svojho lona, keď prišli na svet, nažíva v pokoji a mieri, nech neprestajne prosperuje a nech sa jej navždy dobre vodí po mnohé
a mnohé pokolenia.
Boh nech vás vyslyší vo všetkých úzkostiach, nech vás chráni meno
Boha Jakubovho! Nech vám zošle pomoc z bohostánku a nech nad vami
bdie zo Siona!
Dané v Prešove v deň obrátenia Pavla43 roku 1665.
V.V.G.G.A.A.44
Pripravený slúžiť
a vierou oddaný
Ján Weber
43
44
25. januára.
Pravdepodobne latinská skratka Viris generosis amplissimis, vznešeným a urodzeným mužom.
Ján Weber: Vladárske čítanie
39
Panegyriky
Gratulačno-blahoprajný pozdrav pri príležitosti nedávneho potvrdenia
za richtára šľachetného, rozvážneho a skúseného pána Jána Webera,
riadneho a doživotného lekárnika atď. svätého cisársko-kráľovského
Veličenstva Hornej časti Uhorského kráľovstva, ktorý 13. januára roku
1664 v mene celého cirkevného stavu verejne predniesol Ján Sartorius,
farár a lyceálny inšpektor.
V mene Ježiša Krista, onoho spravodlivého sudcu živých aj mŕtvych,
ktorý čoskoro príde. Amen.
Ctený, veľavážený a tiež premúdry pán richtár, ktorého si všetci veľmi
vážime, prívetivý pán a patrón, a dôstojný kmotor!
Deň predchádzajúci tomuto dňu sme sa pri bežnej bohoslužbe dozvedeli o voľbe richtára, a o tom, aká reč bola pri voľbe XXXVIII. rímskeho
cisára Proba v mene panovníka prednesená ako prísľub, a to viac ako
vhodne; len čo sa to všetko skončilo, celý rímsky senát mu nesmierne
blahoželal. A keď nový panovník vstupoval do mesta, otcovia senátori
vyjdúc mu v ústrety radostne prevolávali hovoriac: „Ochranca štátu!
Šťastne vládni! Ochraňuj nás! Ochraňuj štát!“
Ďalej pretože Bohu na nebesiach večnými chválami vzdávame vďaky
za prijaté, muži vynikajúci vďaka kresťanskej zbožnosti a nesmiernej
múdrosti, na ktorých pripadla voľba, dnes ráno prišli na zhromaždenie
k svojej voľbe výnimočnej pre nás všetkých, z hĺbky srdca prameniace
túžby a rozhodnutia šťastne a vľúdne vykonali tak, aby sme sa vďaka
tomu museli my všetci nesmierne radovať; ba dokonca samotné nebo
40
Vladárske čítanie
jasalo, pretože po toľkých zamračených dňoch sa dnes na nás tak pôvabne usmieva. Čo sa teda ešte patrí, aby sme urobili, keď novo potvrdený
náš pán richtár sa nám teraz predstavuje v posvätnom Božom stánku? Či
nám či duchovnému senátu zostáva iné, než aby sme v duchu prijali to,
čo zverejňujeme už samotným dielom?
Ján Weber: Vladárske čítanie
41
Veď ako srdcom tiež hlasom nášmu vernému richtárovi prevolávame
hovoriac: „Ochranca štátu! Šťastne vládni! Ochraňuj nás! Ochraňuj
štát!“
Zaslúžene onen ochranca štátu počúva, pretože dovolil nám a našim
milovaným susedom užívať si dosiaľ nezvyčajný pokoj. Po Bohu treba
úctivo vzdávať vďaky za prijaté tomuto mužovi; patrí sa, aby ten, koho
úplne nezradila pamäť, kto svoje úvahy málilinko smeruje do uplynulého
času, poskytol svedectvo, že On bol úctivý ochranca štátu, svojimi modlitbami, svojou úprimnou starosťou, svojou láskavosťou a skromnosťou,
svojou neúnavnou usilovnosťou, ba dokonca svojimi súkromnými službami sa láskavo zavďačil tým, čo stoja na čele vysokých úradov. Toto
mesto spolu s jeho susedmi zachoval v žiaducom stave.
Ak by mu teraz niekto nechcel zo srdca zaželať šťastie: Vládni šťastne!
Boh nech mu štedro dopraje zdravie, dostatok, šťastie, požehnanie atď.,
ten človek by vonkoncom nebol hodný jeho vlády, pretože dosiaľ užíval
rovnako spolu s nami toľko bohatstva. Hodný by bol toho, aby na jeho
lesknúcom sa čele bolo železom vytlačené: nevďačný hosť. Ja za svoju
osobu ako aj kolegovia môjho pána z celého srdca želáme to isté: Šťastne
vládni, Weber, už štvrtý krát richtár vytúžený, prešťastný! Boh nech je
štedrý voči tvojej šľachetnej veľkosti, pevné zdravie, dlhý život, nevyhnutné dary, pokojnú vládu a celkovú prosperitu! Nech ťa Pán vypočuje
v deň utrpenia, nech ťa ochraňuje Božie meno Jakub, nech ti posiela pomoc z výšin a nech ťa ochraňuje zo Sionu.
Vladárske čítanie
42
K tomu, najšľachetnejší pán richtár, náš ochranca a patrón všetkých,
poníženými prosbami oslovujeme tvoju šľachetnosť, chráň nás pred násilím z vonka, pred každým násilím a nespravodlivosťou, veď predsa odporúčame nás samotných a všetky naše veci pod ochranu a tvoj patronát.
Keby v našom meste malo dôjsť k nejakej zhubnej zmene, žiadame: Ochráň nás! Keby nás niekto verejne alebo tajne nakazil skrz politickú stratégiu a ctihodnú pomoc, rovnako keby nás nútil napadnúť tých, čo riadia
hru45, znova ťa prosíme: Ochráň nás! Taktiež nech nás ráči tvoja šľachetnosť ochrániť pred vnútornými nepokojmi, aby bolo hodné chvály aj ono
cirkevné usporiadanie, ktoré pretrváva už od času reformácie; nech zotrvá
medzi nami v dobrom a spravodlivom stave, nech sa neporušene rozšíri až
do ďalekej budúcnosti, aby všetci tí, ktorí zastávajú cirkevný či svetský
úrad, zotrvali v náležitej poslušnosti pod jednotným dohľadom Pastiera.
Ochraňuj štát! Podľa toho ako chvályhodne si dosiaľ konal v minulosti,
prešľachetný muž, celú túto obec zahrnieš a poctíš starostlivosťou,
45
T. j. panovníkov.
Ján Weber: Vladárske čítanie
43
úprimnou snahou o jej prosperitu a podporu, najmä v súčasnom veľkom
nebezpečenstve, aby sme my všetci mohli zostať v zdraví.
Čo sa týka nás, my úprimne sľubujeme, že tvoju šľachetnosť so všetkou
úctou a poctou napodobníme, rovnako s láskou a vernosťou vždy budeme
pri tebe stáť, hlavne ale úprimnými modlitbami a našimi vzdychmi budeme
Boha neprestajne naliehavo žiadať o spásu a šťastie, rovnako ako opakovanými prosbami končíme: „Ochranca štátu! Šťastne vládni! Ochraňuj nás!
Ochraňuj štát!“
Svojou lýrou či Thébčan pohýna Týrčanov46 skaly
alebo ten, čo má v Thrákii pôvod47, obratné tigre
pokojným tónom citary jemnej, potulný spevák
príkazom mocným do lesov vábi? Háj celý aonský
k životu prebúdza neistou ozvenou ľúbivá Echo.
Zvučne prednáša cnosť, dôstojnosť boha, čo
dvojí obličaj48 má; odráža jeho sa
sláva vznešená tam z pahorkov naproti,
Múzy Pegasovna49 pobáda z Parnasu,
čo ich v príbytkoch tón prebudil lýry, nech
v piesne lyrickej tu skladaní zápolia.
Mýlim sa? Alebo svätý sám ochranca aónskych sestier50
opäť vzal do rúk brnkadlo, struny, čo odložil kedysʼ?
46
47
48
49
50
Pod Thébčanom treba rozumieť kráľa Amfióna. Obyvatelia Théb boli nazývaní aj Tyrčanmi podľa ich zakladateľa Kadma, syna tyrského kráľa Agenora.
Orfeus.
Janus.
Prívlastok Kleió, múzy histórie a veľkých činov. Okrídlený kôň Pegas bol symbolom Múz a básnikov.
T. j. Múz. Ich vodcom bol boh Apollón. Sídlom Múz bola aonská hora Helikón, zdržiavali sa však aj na vrchu Parnas (Parnassos) vo Fókide.
Vladárske čítanie
44
Nuž: Jana s dvomi tvárami piesňami
tu meno šíri citara vzduchom, hľa.
Keď pozvaný bol Piera kráľa zbor
dcér, vpredu čerstvou posilou silný viac
on Kyrrhu51 novým potleskom rozoznie.
Počuješ, lýra jak radostne zvučí? Posvätný celý
vrch tu súhlasí s Bakchom a Foibom! Akáže ale
ozvena pridala meno Jána Webera pevca?
Echo vľúdna, Echo milá,
ty aj slávne, vznešené aj
veľmi meno, meno Jána
zakrič zvučne, aj ho zdupľuj,
celý svet nech počuje!
Váženému a veľmi znalému pánovi Jánovi Weberovi atď.
zaspieval blahoželajúci posvätný Parnas
Košickej univerzity Spoločnosti Ježišovej.
51
Jeden z dvoch výbežkov Parnasu. Jeden bol zasvätený Múzam a tento druhý Apollónovi (Foibovi).
Ján Weber: Vladárske čítanie
45
Kocky sú hodené52 opäť raz WEBER, najväčší z mužov?
THEMIDA planie, by ty bol si jej mystický kňaz?
Prečo ty nerád prijímaš pocty, čo najväčšmi žiada?
Teba len vavrín ten chce, zviera ťa tátohľa tiaž.
Vystúpaj teda za priaznivých znamení k sedadlu sudcu,
horlivo vznešenej cti zverenej tebe sa chop,
vskutku už trikrát si s chválou ju v úrade richtára niesol,
naďalej tá istá sláva tebe má vzdávaná byť.
Otcovská krajina teraz len Atlanta53 vzýva a žiada,
ktorý na toľkéto vlny liečebný prostriedok má.
Tak ti blahoželá Konrád Viktor Schneider,
filológ a lekár, profesor,
lekár najjasnejšieho panovníka
Dôvodu, WEBER, nieto, aby si uveriť musel,
tvoja že povesť sa môže končiť len v Panónii.
Ona veď tieto zeme prenikla žiarivým leskom,
k hviezdnemu nebu nahor54 vznáša sa tvoja už cnosť.
Pod tvojím vedením FRAGARIA jak šťastnou sa stane?
Dlho a pokojne svojich, o toto prosím len, veď!
Veľaváženému mužovi blahoželá Krištof Rottnagel,
najvyšší univerzitný matematik,
toho času na odpočinku.
52
53
54
Slávny výrok rímskeho vojvodcu a štátnika C. Iulia Caesara, ktorý vyslovil po prekročení rieky Rubikonu.
Atlas – mytologická postava, obor, ktorý podľa povesti nesie na svojich pleciach mohutnú nebeskú klenbu.
Parafráza na záver Ovidiovho diela Metamorfózy (XV, 875n.).
Vladárske čítanie
46
Ak Panónia mala by vznešená
rovnakých toľko Weberov, Janov, čo
dve tváre majú,55 ktorých sudca
učený poučil znamenite,
už by sa kruto vyhrážať nesnažil
ten Mohamedán desivý, trápení
by toľko nespôsoboval nám.56
Koľkú len bolesť, ach, zakúšame!
Inakší bránam Hannibal hrozí tu.
Ó, Fabiovci prebudia nech sa hneď,
des zaženie rod Scipionov!
Pohrebným obradom nech je vale.
Ja Fragariu označím šťastnou vždy
a predpovedám, naveky s tebou že
jak sudcom v čele, Weber, bude
spasené totohľa tvoje mesto.
Odmenu získaš? Velebí dácky ťa
ľud, Sáva, Dráva, tečúca dvojmo57 tiež
Tisa a Dunaj hlboký ti
spieva, keď zo šírav pojal vodu.
55
V latinčine „Janos bifrontes“ – toto spojenie môže odkazovať na starorímskeho boha Jana, ktorý mal dve tváre a súčasne na Weberovo dielo s názvom Janus bifrons, ktoré predchádzalo spisu Lectio principis.
56
Päťdesiattisícová armáda Köprülüzáde Ahmeda Pašu dobyla v septembri 1663 najzápadnejšiu a najdôležitejšiu protitureckú pevnosť Nové Zámky. Za vlády tohto veľkovezíra
(ktorý považoval za svoj najvýznamnejší vojenský úspech práve obsadenie novozámockej pevnosti) dosiahla Osmanská ríša najväčší územný rozsah.
57
Autor má pravdepodobne na mysli Čiernu a Bielu Tisu, ktoré sa spoja do jednej rieky.
Ján Weber: Vladárske čítanie
47
Nech Panónia toľkých má vznešená
Weberov, prosím, dvoch tvárí Janov58 tiež,
učenou knihou svojou koľko
nedávno poučil Weber ľudí.
Vznešenému a veľaváženému pánovi
napísal a úprimne venoval vo Wittenbergu
profesor rečníctva Juraj Gašpar Kirchmayer.
WEBER mne nevzdáva vďaky, za podarúnok ni dávny,
ja mu však vďačnosť prejavím, koľko len bude nutné.
Slovami úcty vezmem si teraz za svedka chválu,
tak ako šľachetnosťou a prísnosťou predošlú Knihu,
vyložila čo choroby, Vladárske posvätné lieky:
aby som preskúmal ďalší zväzok, po tom ja dychtím.
Nikoho nemrzelo, že Zrkadlo nevidel znovu,
podoby všetky čo zjavuje, každému odráža obraz.
Zoilus, úctu či hľadáš? Nože, ty, poraď správne.
Čemericu59 ak treba, hľa tu je ponuka ihneď:
Použi WEBERA Čítanie, ktoré vladárov chráni.
Nauč sa potom kupovať opatrnejšie a nikdy
knihami nepohŕdať, hoc sú na pohľad iba útle.
Modlíme sa a autorovi len dobré a šťastné
želáme priania: ten Panónii veru knihami slúžiť
nepohrdne, keď vlasť mu radí odložiť zbrane:
58
59
Pozri pozn. 55.
U starých Grékov liek proti šialenstvu.
Vladárske čítanie
48
neznajú smrť sťa jediné pamiatky tieto na mužov.
WEBER by všetko poskytnúť mohol, nech už je preč ten
smrtonosný rok a šťastnejší rok nech ku nám už príde.
Tak šľachetnému a veľmi skúsenému pánovi richtárovi blahoželal
M. Kristián Seelman, pastor cirkvi v slobodnom kráľovskom meste Kremnici
a susediaci inšpektor.
Prinášať telám lekársku pomoc na základe sľubu,
chvály je hodná vec, oslavy hodná je vec;
zaháňať ale zhubné choroby ducha, to vskutku
vec je, čo treba si večnými slovami ctiť.
Weber vyniká v oboch: o bruchá sa obkladmi starať,
starať sa rečou o mysle: umením vznešený Ján60!
Kedysi ZRKADLO napísal: teraz už vychádza zbožné
ČÍTANIE VLADÁROV, ktorých iným dal samotný Boh.
Je teda Weber považovaný za hodného slávy?
Pravou len chválou Weber naveky bude tu žiť.
Pridal k vďake voči vznešenému a preslávenému pánovi Weberovi,
pripojil sa nevedomky a v neprítomnosti Samuel Czernak, banskobystrický
slovenský cirkevný a školský inšpektor
Potom čo Weber, sláva a okrasa lekárov stavu,
ukázal choroby a lieky na neduhy tiež
potomkom šľachty a popredným mužom v knižke, ktorá
ZRKADLO, a podľa oných, VLADÁROV nazýva sa,
60
V origináli je použité priezvisko Weber, z metrických dôvodov sme použili jeho krstné meno Ján.
Ján Weber: Vladárske čítanie
49
opäť, hľa, obratne duchaplnosťou nadania svojho
spojil tie najlepšie spisy do celku jedného len
pre zástup vznešenej šľachty a meno má ČÍTANIE KRÁĽOV.
Poprední muži musia vyskúšať napísané.
Týmito, akoby od chorôb ochrániť kráľovský rod chce,
lebo mu pripomína bremä a povinnosť tiež,
najprv čo ako chlapec spravovať súkromné musí,
neskôr jak vladár, keď k moci sa dostane sám.
Naozaj mladíkovi by chýbal pevný základ
cností i znalosti vied, chýbal tiež skvostný by mrav.
Spravujúc posvätné žezlá, nech, vlasť drahá, pre tvoje blaho
všetko obetuje, spoločné pre dobro tiež.
Nech je spravodlivý a láskavý, vľúdny a mierny,
ozdoby božskej ale nech sa on nedomáha.
Ani za malichernosti nech nestína hlavy, tresty,
zákonodarca jak Drakón, ukrutné nedáva on.
Dokonca z autorov vhodných na dávanie rád on vybral,
aké len kríže a zlo zvierajú úradníkov.
Mnohé zvažuje v mysli, by zachovala sa vernosť,
zákonodarstvo či tebe, tebe či medicína.
Lebo je lekárnik dobrý i veľmi učený autor:
tak aby uchrániť mohol, ponúka liečivá on.
Pretože v nemčine remeslom TKÁČA je jeho meno,
utkal on novučičký umením Daidala šat,
Vladárske čítanie
50
ktorý pred mrazom, páľavou telo ochrániť môže,
zástup by podriadených nijaké necítil zlo.
Lebo dobre sa radí vo veciach, keď aj tí, žezlo
držia čo, úspechy žičia, uškodiť stránia sa tiež.
Teda, ó sestry, čo spriadate osud, priaznivé buďte,
mnohé by nadaním svojím utkať nám ešte on smel!
Tak ctenému pánovi susedovi na slávu prevolal
z Banskej Bystrice Matej Furthini, člen tamojšej slovenskej cirkvi.
Foibos videl, že prešovské opraty v rukách má Weber,
skutky Hippokrata svojho že vykonáva.
Sparťania, teraz sa môžete svojím Lykurgom chváliť,
pergamský Galénos zas rodom nech honosí sa.
Lykurgos nemohol Sparte lekárskym umením prospieť,
Galénos rovnako svojich nemohol zákonom viesť.
Tento je richtár a lekár, známy je žezlom i liekom,
Lykurgom zákonom je, Galénom pomocou zas.
Totohľa odkazuje snáď mužova tvár a čelo
skvelé a najvyššia ducha ozdoba, ktorého skrýva,
rovnako poúča najvyšších vládcov o svojich právach,
ako i obratne riadi pravicou Fragopolis61.
Ctenému, skúsenému a zo všetkých strán
oslavovanému autorovi tohto diela, ktoré je vrchovato naplnené učenosťou
všetkého druhu, pánovi svokrovi, kmotrovi a skvelému patrónovi pridal
z úcty M. Ján Bayer, rektor lýcea.
61
Prešov
Ján Weber: Vladárske čítanie
51
Po dvanásť ozdôb vladárov zdobí, čo
sa, veľkí, vezú v triumfálnom voze a
im všade volajú na slávu,
k oblohe ohnivý voz ich nesie.
Hľa, Ninus, ktorý zvíťazil krvavou
len šabľou, bojom baktrijským hrdinka62
tiež známa, slávna chrabrým činom,
zrodená na sýrskych rovných pláňach
Jesseho syn a63 Šalamún, ktorý je
vo svete svojou mužnosťou slávny: a
ten, ktorý žuval trávu – sečku
rohatý dobytok nasledoval64.
65
Kráľ daný stavu Pelasgov, ktorému
pri nohách ležíš zničená Trója
Dareia. Porus, ty so slonom
ohromným, čo sa ho Gréci boja.
A héros66, ktorý krutými prehrami
Valeriovcom67 kresťanov vyrval a
aj Maxentia, Maximina
strašlivé zákony anuloval.
Tiež cisár, ktorý v dvojklanom šíku sa
na koni viezol, posledný s korunou:
62
Pravdepodobne Semiramis.
Dávid.
Možná alúzia na Ž 106 (105),20.
65
Možný odkaz na Alexandra Veľkého bojujúceho s perzským kráľom Dareiom III., ktorý chcel zastaviť Alexandrovo zaberanie území v Malej Ázii (Trója ležala v M. Ázii). Alexander si však pripísal víťazstvo.
66
Cisár Konštantín I. Veľký.
67
Pravdepodobne Galerius Valerius Maximus a Flavius Valerius Severus.
63
64
52
Vladárske čítanie
Augustus známy rodom z Almu68,
Theodosius a Karol Veľký.
Tiež Teba, Weber, Banskobystričanom
výrečnosť veľkým nazýva, palec69 Ti
ja držím: veľkým toho zovú,
k nebeským prijíma koho Zbožnosť,
ho skutky s nebom vznešeným spájajú,
kto bystrým duchom nadaný úrodu
bohatú plodí udatnosťou,
hymnickou piesňou ho treba sláviť.
Mám mlčať? Samo VLADÁRSKE ČÍTANIE
však, v svete známe obecne, hlása to,
pre veľké skutky pripravené,
obdivne70 zdobia ho skvelé gnómy.
Výhonky71 kráľa Piera, pomôžte,
na koľkých miestach posvätných bývate!
Tu totiž Amalthein nektár
budete piť a tiež ambróziu.
Vy sekier moci72 hockoľko držíte
aj v ruke, túto naveky držte si,
skrz všetku poctu môžete tak
na krídlach Pegasa poletovať.
Toto pridal ctenému, veľaváženému a skúsenému pánovi autorovi
na znak úcty M. Izák Caban, konrektor lýcea.
68
Mons Almus (dnes Fruška Gora) – pohorie na území dnešného Srbska a Chorvátska, niekdajšia časť Panónie. Otec posledného rímskeho cisára Romula Augusta pochádzal z
Panónie.
69
Pri gladiátorských hrách symbol sympatie.
70
obdivuhodným umením
71
Múzy.
72
Symbolom úradníckej moci v starovekom Ríme boli zväzky prútov so sekerou, ktoré pred úradníkmi nosili liktori.
Ján Weber: Vladárske čítanie
53
Skutočný a pôvodný
návrh
vonkajšieho šľachtického erbu
a
vnútorného mravného obrazu
urodzeného, čestného, veľaváženého, prezieravého a premúdreho
pána Jána Webera,
stáleho lekárnika jej rímskej cisársko-kráľovskej výsosti pre celé Horné
Uhorsko a skúseného riadneho
lekára,
a teraz
veľaváženého zvoleného pána richtára
preslávneho slobodného kráľovského mesta
Prešov,
na zvláštnu počesť svojho cteného priaznivca a veľkého patróna z povinnej
vďačnosti vyrytý
Jánom Kronerom
v roku
Jeho spása je blízka tým, čo sa ho boja.73 Ž 85
73
V nemeckom texte verša žalmu (Ž 85,10) je vo zvýraznených hláskach zastupujúcich rímske číslice ukrytý rok 1664: Da seIne hVLfe nahe ist Denen DIe Ihn
fVrChten = DIVLIDDIIVC (500+1+5+50+1+500+500+1+1+5+100 = 1664).
Vladárske čítanie
54
Tak sa stúpa do výšok!74
Dobre si počínaj! Vraciam sa, štvrtý raz získavaš úrad,
vozmi po dláždenej ceste dobre si počínaj, Ján!
Kone pred svetlonosnými kolami zvyknuté hnať sa
neskúseného tu nenesú Faëthonta75.
Pegas76 veď s Gryfom77, Zeme i Nebesá, lev taktiež hrdý
teba, čo pevný sťa stĺp vysoko hrmiaceho
Jova búrky i blesky si zvyknutý znášať, Weber,
k vavrínu zaslúženému vezú ťa spoločne, hľa.
Dôvtip, spolu s ním bdelosť nad vecami každého druhu,
vynikajúco bystrý úsudok, rada tiež s ním,
sila smelého srdca a stálosť v spravodlivosti
na tvojej ceste sú kočišom, štvorzáprahom.
Dobre si počínaj, útok zo zeme, z mora i neba
odrážaj, bohyňa slepá78 nemá moc nad tvojou cťou79.
Dobre si počínaj, štvorrichtár šťastný! Hor sa tak nahor!
Tak prevolával do úradu richtára štvrtýkrát povýšenému vznešenému
a váženému pánovi Jánovi Weberovi, svojmu vzdelanému kmotrovi
Juraj Gasser, v Prešove 15. januára roku Pána 1664
74
Alúzia na verš z Vergilia (Aeneis IX, 641): Sic itur ad astra! – Tak sa stúpa ku hviezdam! Táto sentencia sa zvykne používať o ceste k sláve.
Syn boha slnka Hélia, ktorý si od otca vydobyl, aby mohol jeden deň riadiť otcov slnečný voz. Nezvládol ale ohnivé kone a aby nezhorela zem aj nebo, najvyšší boh Zeus ho usmrtil bleskom.
76
Okrídlený kôň, ktorého let symbolizuje básnické nadanie.
77
Mýtický netvor, kríženec orla a leva.
78
T. j. Justícia, starorímska bohyňa spravodlivosti, ktorá sa zobrazuje so zaviazanými očami a váhami v rukách.
79
V latinskom texte sa hovorí o právomoci Justície nad „tvojou Spartou“, paralelný nemecký text však hovorí o cti. Slovo „česť“ sme pri preklade zvolili
z metrických dôvodov.
75
Ján Weber: Vladárske čítanie
55
Lectio principum
80
I. N. J.
Na tomto svete sú nešťastie, kríž a pokušenie v zásade dvojakého druhu. Prvý je ten, keď nás Boh navštevuje bez našej
zjavnej a význačnej viny. Ten, ktorý môžeme právoplatne nazvať Božím poslaním. Ten, ktorý nám dáva nádej, že na nás
Boh v nešťastí nezabudol a že nás z neho v pravý čas vyslobodí. Tento druh nám dáva istotu, že sme Božími deťmi a že nám
dal niesť kríž presne preto, aby nás otcovsky a dobromyseľne
pokarhal alebo vyskúšal či zistil to nevyhnutné o našej viere
a kresťanskej stálosti. Je to ako baňa preplnená čistým rýdzim
zlatom, kde skalnatá zem ukrýva obrovské poklady, ktoré tam
možno bez námahy nájsť a vykopať.
Druhý druh kríža a nešťastia tkvie v tých protivenstvách,
ktoré si ľudia na svoje šije váľajú a nakladajú sami. Vznikajú
a vyplývajú výhradne z ľudských nerestí, zo zámerných pôžitkov a z ničomných túžob. Nimi, rovnako ako opojnými pilulkami, klamú samých seba a upadajú do takých tiesní, že nevedia, kam sa vôbec obrátiť. Hoci pilulky nemusia očistiť ľudské
telo, zabezpečia primerané zdravie. Neresti však viac a viac
poškvrnia a rozbúria telo aj dušu a privádzajú ho k časnej
i večnej skaze.
Aj pastviny sa zdajú byť zelené a lúky pôvabné, predsa však
80
Pravdepodobne skratka In nomine Jesu, v mene Ježiša.
Vladárske čítanie
56
na nich hojne rastú škodlivé byliny a všade sa po nich plazia
zhubné a jedovaté hady i všakovaká háveď.
Keď ľudí postihne nešťastie, obzvlášť toho druhého druhu,
už od pradávna sa bežne hovorieva: Tak sa to zapáčilo bohom,81 takýto koniec mu prisúdili Sudičky. Ale v skutočnosti
takto vyjadrené uznanie Božej vôle nie je úprimnou úctou voči
Bohu, ale prejavom pretvárky a podvodu a len zastiera príčiny
vlastnej záhuby, pretože niektorí sa väčšmi starajú a majú na
srdci, ako prekryť zlú povesť a hanbu, keďže v skúške nerozvážne zahodili česť a časné bohatstvo, tiež život a nie zriedka
aj telo.
Popravde a nesporne bez vôle všemohúceho Boha nám ani
vlas z hlavy nespadne.82 Sme zverení pod jeho osobitný otcovský dohľad a ochranu. Podmienkou je, aby si na všetkých svojich cestách a pokiaľ vytrváš pevne vo svojom postoji, dovolil
Božiemu slovu, aby bolo svetlom a cestou pre tvoje kroky.
S tým nevyhnutne súvisí, že kto raz uhne z cesty, ktorú stanovil Boh a nerozvážne sa pustí raz tým a raz oným zeleným
lesným scestím, opúšťa svoje volanie alebo opovržlivo a ľahostajne sa stará výlučne o sebe milé veci, buduje si nepriateľstvá
a obkolesuje sa nepriateľmi, musí vyčítať len sebe, nikomu
inému, keď svojou vinou upadne do nešťastia
81
82
Sic visum superis. Ovidius, Premeny I, 366.
Porov. 1Krľ 1,52.
Ján Weber: Vladárske čítanie
57
a keď na jeho dom padne nejaká pohroma, keď si narazí nohu
o kameň,83 a keď si spáli vlasy natočené na horúce železo tak, že
sa bude musieť pozerať, ako mu popadané pokrývajú zem navôkol.
Je naozaj dobré a kresťanské, ak láskavý syn v pokornej dôvere srdca zverí svoj odchod i príchod Bohu a nech sa deje čokoľvek, pripisuje to Otcovej vôli.84 Ale naozaj zle a nerozumne
koná, kto často deň za dňom omieľa: Nech pôsobí Boh, zatiaľ
však nepretržite zotrváva v podlom a zvrátenom svete na obvyklom scestí či vyšliapanom a zločinnom chodníku. Ani dnes, ani
zajtra, ani nasledujúci týždeň nemá vo vážnom úmysle polepšiť
sa, zmeniť život a upustiť od hriechov. Osvojil si názor, že má
právo a zásluhy, aby ho Boh odškodnil za hanebný život šťastným a priaznivým osudom, za posmešky blahom a požehnaním,
za hlúposť a neopatrnosť priazňou a vážnosťou u všetkých.
Neexistuje najmenšia pochybnosť, že ľudí z takého cesta buď
razom sklamáva nádej alebo ich náhle opustí radosť a bleskurýchle sa, žiaľ, zmení na nešťastie a útrapy. Stala sa Božia vôľa –
takýto strojený názor pri podobných samovoľných pádoch
a ťažkostiach, hoci myslený bez okolkov a úprimne, nehľadá
útočisko a ospravedlnenie, ale je prejavom bezradnosti a bezútešnosti.
83
84
Porov. Mt 4,6.
Porov. Lk 15,11-32.
58
Vladárske čítanie
Nie je totiž jedno, ako sa to príjme. Stane sa, že človek padne,
lebo predtým z vlastnej vôle konal opovážlivo. Takéto konanie je
proti Božej vôli, no Boh voči nemu zostáva starostlivý a láskavý.
Tento druhý druh ľudských nešťastí nezriedka privádzalo do
záhuby aj vladárov aj veľkých pánov. Svedčia o tom staršie
i novšie príklady. Bolo by vhodné takéto príklady dokumentovať
a používať ich ako vzorové príklady politických skúseností
a historiek.
Preto sa mi zdalo, že najlepšie urobím, keď dopredu varujem
kresťanskú mládež, ktorá sa časom dostane na vrchol verejnej
moci. Chcem jasne poukázať na príčiny obávaného nešťastia,
ktoré nezriedka strojí mnoho nástrah aj najlepším vladárom.
Prvá z nich je, ak od detstva neinklinujú k správnemu a usporiadanému spôsobu života.
Druhá, keď v mladosti presviedčajú samých seba alebo sa nechávajú presvedčiť, že nie je nevyhnutné mnoho sa učiť
a namáhať. Oddávajú sa preto potupnej nečinnosti, radovánkam
a vrhajú sa na prázdne pôžitky. Netýka sa to tých, ktorí alebo
túžili získať čestné hodnosti alebo sa namáhali zabezpečiť si
živobytie.
Tretia príčina je, ak, okrem predchádzajúcej chyby, sami zápasia s veľkou neznalosťou mnohých základných vecí a navyše
ignorujú učených, znalých a výnimočne skúsených ľudí a odmietajú spoločnosť ušľachtilých starcov.
Ján Weber: Vladárske čítanie
59
A pritom, čím menej sú skúsení, tým viac a neustále by sa takejto spoločnosti mali dožadovať.
Tiež poukážeme na smutný a nebezpečný postoj nespôsobilých a neužitočných vládcov. Predložíme aj opatrenie, ako
pristupovať k týmto neduhom a ako pred nimi prezieravo uniknúť. A zároveň až tak vyzdvihneme znamenitý postoj, že jeho
chýr a povesť sa rozozvučí medzi ľuďmi po všetkých krajinách.
Čo teda patrí k životu a správnym skutkom muža ustanoveného vládnuť, keď príklady sú staršie než pravidlá, ktorých nie
je zas až tak málo. Veď za týmto účelom ich vytvorili múdri
a vzdelaní muži. Na začiatku predstavíme to najslávnejšie
z najstarších dejín a spisov, z čoho si vládca dokáže vybrať,
s čím sa bude dennodenne potýkať, a rady, ako osožne spravovať verejný prospech, a síce podľa príkladu egyptských kráľov.
Po prvé, po celý deň nebolo hodiny, kedy by sa kráľom nebolo v tichosti pripomínalo, ktorú z povinností musia vykonať,
a to tak, že na každú hodinu mali naplánovanú úlohu. Každé
ráno vstali včas, pokiaľ im v tom nezabránila choroba. Za žiadnych okolností nezamieňali noc za deň a nerobili zo dňa príjemné noci, aby ani náhodou cez deň nezaháľali a nestratili na
svojej schopnosti, zdatnosti a význačnej zručnosti.
Keď v mene božom vstali z postele, v tej chvíli si prezreli
spisy a záležitosti, ktoré im doručili na kráľovský dvor zo
všetkých
60
Vladárske čítanie
kútov kráľovstva a provincií. Keď starostlivo posúdili všetko, čo
sa týkalo provincií, pomerov a poddaných, uvažovali, aké rozhodnutie by bolo v tej či onej záležitosti prínosné. Aby sme to
krátko vysvetlili: všetko vytriedili, obzvlášť prednostné veci na
vybavenie. Aj dnes takmer rovnako zvyčajne robia kresťanskí
králi, kniežatá a panovníci. Len čo vstanú z lôžka, oblečú si šaty,
prednesú Bohu modlitby a vzdajú mu povinnú úctu, robia rozhodnutia v najdôležitejších záležitostiach s dôvernými radcami
v kráľovskej, kniežacej či zvláštnej miestnosti alebo na oddelenom mieste.
Keď egyptskí králi ukončili štátnické povinnosti, pustili sa do
ozdoby celého tela. Podľa starého zvyku sa umyli a za prítomnosti celého služobníctva sa zaodeli do kráľovských ozdôb primeraných vysokej kráľovskej hodnosti.
Keď skončili, navštívili chrám, aby priniesli obety. Kňazi popri spoločných obetách a modlitbách prinášali zvlášť obety aj za
kráľa a jeho kráľovské blaho. Za kráľa preto prosili priamo
u boha, aby správne a odhodlane spravoval práva ľudu, aby bázlivo a úctivo nasledoval boha, aby pred ľuďmi vystupoval ako
ľúbivý a láskavý, nie ako zúrivec a mrzút, aby bol naozaj vo
všetkom rozvážny, spravodlivý, veľkodušný, pravdovravný
a šľachetný, aby nešľachetným nameral miernejší trest, než podľa ich prehreškov, a aby šľachetným nadelil štedrejšie odmeny,
než by si zaslúžili.
Ján Weber: Vladárske čítanie
61
To všetko prednášal kňaz v modlitbe, ak si to kráľ v takej
miere zaslúžil. Ak si to nezaslúžil, mal si ju vypočuť, aby vedel,
aké zásluhy by mal mať, a že by mal upustiť od zlých návykov
a sám ich napraviť. Nakoniec mu predostrel preslávny príklad
slávnych predkov a pripomenul, že by mu mali byť príkladom v
kráľovskej vláde a mal by viesť bohumilý život. Naproti tomu
pripomenul, aby sa vyhýbal a nekonal nič, čo mu radia ničomní
dvorania alebo pokrytci a pochlebovači (toto zvrátené plemä
kňazi zvláštnym spôsobom prekliali a zatratili), ale aby viac počúval a nasledoval tých, ktorí ho usmerňujú a pobádajú okrášliť
kráľovskú hodnosť a nikdy nezísť zo správneho chodníka. Keď
sa sám kráľ pomodlil a priniesol obetu, prečítali mu ešte pekný
príbeh o niektorom dávnom slávnom hrdinovi ako výstrahu pred
hanebnosťou a skazou, a aby našiel podnet a príležitosť a napodobnil dobrý príklad.
Kráľ mal stanovený čas, keď osobne počúval poddaných
a nariaďoval, čo je slušné a spravodlivé, podobne čas, keď
v kráľovskej pokladni kontroloval potrebné príjmy a útraty,
a samozrejme čas, keď navštevoval svoju kráľovskú manželku,
a napokon aj hodiny, kedy si doprial vznešené hry a obvyklý
kúpeľ. Aby sa každej záležitosti venoval toľko, koľko jej prináleží, a aby
62
Vladárske čítanie
sa nestalo, že kvôli neporiadku niekedy čosi zameškal
či celkom zanedbal, a aby nezanedbával nedoriešené veci, čo
sa bežne stávalo, keď sa nedodržiaval poriadok alebo vôbec
nejestvoval.
Časový plán slúžil, aby ho potajomky nezničil nejaký spolok pochábľov alebo ľudia, ktorí sa zvyknú neprestajne oddávať pôžitkom, zábave a potešeniam, rovnako ako zhýralci,
lichotníci, darebáci a podobne, a aby bolo zjavné, že problémom štátu venuje vzácny a nenávratný čas. Preto nesmel prijať
do služby dvoru ledajakú rodinu alebo bársakých ľudí, ale len
potomkov vznešených šľachticov z patricijského rodu nad
dvadsať rokov. Kráľ v neustálom obklopení vznešenej a rozumnej spoločnosti nepripustil obavy, že by urobil niečo iné
než to, čo je spravodlivé a kráľovské, a čo by ani pred tvárou
boha a ani počestného sveta s hanbou nemusel niesť, alebo čo
by ho mohlo doviesť k potupe a zničiť mu povesť.
Šľachtici a patricijovia sa zas tešili vhodnej príležitosti získať si pánovu priazeň. Keď na dvore videli a naučili sa, čo sa
patrí príslušníkovi jazdeckého stavu, vedeli si nakloniť pánov,
rovnako i sluhov do svojej priazne. Vďaka spoľahlivosti a majstrovstvu si získali kráľovu milosť a sympatie, až ich povýšil
do významnejších služieb.
V jedle a pití bol kráľ natoľko striedmy, že jedol iba dve
Ján Weber: Vladárske čítanie
63
jednoduché ľudové jedlá, z teľaciny a husaciny, aby prílišná
rozmanitosť jedál a bezmedzná presýtenosť žalúdka nezapríčinili
chorobu tela a duše a otupenie či strnulosť mysle. Preto tiež pil
len málo vína, aby sa vyhol opitosti.
Súhrnne by sa dalo povedať, že kráľ žil skutočne dobre vedený mníšsky život, keby ho neustále neobklopoval veľký sprievod
ľudí. Bol to však celkom blažený život a telu rovnako ako aj duši
kráľov veľmi prospieval. Vďaka tomu zostávali králi zdraví,
triezvi, rozumní, žili zbožne, užívali slobodnú vôľu podobne ako
ich predkovia. A tobôž im nechýbala láska a bázeň poddaných,
akej sa sotva niekedy nejaký tyran tešil. Poddaní boli dokonca
pripravení vykúpiť blaho svojich kráľov aj za cenu straty života
a majetku.
Keď navyše niektorý kráľ dovŕšil životnú púť a opustil tento
svet, nárek a kvílenie medzi ľudom boli omnoho silnejšie, ako
keby im zomreli najmilší priatelia alebo najbližší príbuzní. Posypali sa popolom a prachom, obliekli sa do vrecoviny. Chrámy sa
uzatvorili a ľud sa zdržiaval všetkých pôžitkov a zábav sedemdesiatdva dní. Presne tak dlho trval kráľovský pohreb. Na posledný
deň uložili nabalzamované kráľovské pozostatky na pekne ozdobené nosidlá a odniesli na miesto určené na pochovanie. Na znak
najvyššej úcty a na pamiatku predniesli reč, v ktorej vykreslili
jeho život a zásluhy.
Vladárske čítanie
64
Reč počúvali kňazi, sťaby sudcovia skutkov zomrelého kráľa.
Vo chvíli, keď si ju vypočuli a zistili, že neviedol život v súlade
so zvykom predkov či hodný kráľa a vládcu, odopreli mu poslednú službu a zabránili pochovať ho, čo sa považovalo za najvyššiu potupu a nešťastie a za odsúdenie zomrelého. Strach
z toľkej potupy držal spoľahlivo mnohých egyptských kráľov na
uzde pred zvrátenými túžbami, pretože by bezpečne nemohli
nijako zabrániť, aby po smrti neprekliali alebo nevyhubili ich
pamiatku v prípade, že by nežili alebo nevládli šľachetne, ako si
žiada právo a povinnosť a ako sa patrí na kráľa.
Tento údel neodsudzuje ani Sväté písmo. Múdrosť hovorí:
Nádej hriešnika je ako pleva, ktorú vietor odnáša, sťa dym, ktorý
vietor odveje; mizne ako rozpomienka na hosťa jednodenného.
Spravodliví žijú naveky.85 Panovníci národov, ak sa trónom tešíte a berlám, (napomína Sväté písmo v knihe Múdrosti86), ctite
múdrosť.
Stručne som predstavil pocty či odmeny, ale aj tresty, ktoré
v týchto končinách musia za svoje počínanie očakávať šľachetní
a rovnako aj zlí králi. Toto právo prináleží všemocnému Bohu
a Pánovi neba a zeme, až on je ten pravý a rozhoduje jeho najvyšší Boží súd.
Niet divu, že smrť zbožného kráľa niesli ľudia tak bolestne.
85
86
Múd 5,14-15a.
Múd 6,21.
Ján Weber: Vladárske čítanie
65
Lebo keby všetci ľudia poznali, ako veľa stratili v cnostnom
kráľovi, kniežati a vladárovi, ich oči by nikdy neprestali prelievať slzy. Keď zomiera vznešený muž, keď zomiera občan, odchádza len jeden. Pretože skonáva len jeden, treba oplakávať len
jedného. Keď ale odchádza vladár, čo žil všetkým na úžitok,
treba pochopiť, že zomreli všetci, čo musia všetci bolestne niesť
a oplakávať. Často sa stáva, že dvoch či troch šľachetných nasleduje nedozerný zástup tyranov. Rimania to považovali za svoje
najvyššie poznanie. Preto Alexandrovi Severovi prevolávali:
„Bohovia nech ťa zachovajú čo najdlhšie! Bohovia nám Ťa darovali, bohovia nech Ti doprajú dlhý život! V Tebe je naše blaho,
v Tebe máme život, v Tebe máme všetko!“ Chceli pre svojho
cisára dosiahnuť dlhší život, ako aj blaho impéria, preto zvykli
svojim bohom prinášať mnohé obety. Lebo vládca, ktorý vedie
zbožný život, je dušou a srdcom kráľovstva.
Z tohto pohľadu možno oprávnene povedať, že život zbožného vladára nemôže byť zaplatený zlatom ani vykúpený striebrom. Keby mohli zachovať nažive Asýrčania svojho kráľa Béla,
Peržania Artaxerxa, Trójania Hektora, Gréci Alexandra, Sparťania Lykurga, Rimania Augusta, Kartáginci Hannibala, ničím by
nešetrili. No bohovia im pripravili im vlastnú nesmrteľnosť.
Keď Metellus Numidicus dostal správu o smrti Scipiona Africana,
66
Vladárske čítanie
na plné hrdlo zakričal: Utekajte, utekajte, občania, lebo hradby
nášho mesta87 padli!88
Tak ako rozhodnutím osudu odchádza zbožný vladár sprevádzaný horkými slzami, tak aj za života tyrana89 počuť hlboké
stony.
Tyran Epimetés videl Démosthena oplakávať smrť iného filozofa. Opýtal sa ho, prečo plače, keď plakať je pre filozofa potupné. Démosthenés mu odpovedal: „Slzy neprelievam nad smrťou
filozofa, Epimetés, ale väčšmi, že žiješ ty. Vedz, že v aténskej
Akadémii90 sa horkejšie oplakáva to, že zlí žijú, než to, že dobrí
zomierajú.“
To všetko vysvetľuje, že na poriadku záleží. Zo všetkých najcennejšia odmena na tomto svete je čas vlády, kedy vladárovi
a ktorémukoľvek mocnárovi Boh osobitne zveruje povinnosti.
Musí si ich zadeliť tak, aby ich plnil správne a aby bol raz ako
cnostný a svedomitý pripočítaný k oddaným Božím hospodárom.
Je dôležité správne si rozvrhnúť drahocenný, nenahraditeľný
a jedinečný čas a vedieť ho správne využiť vo svoj prospech.
Nemožno očakávať výnimočný zisk zo všetkých našich snáh
a skutkov, ak si pre jednotlivé úkony a povinnosti bedlivo nevyhradíme čas a hodiny. V tomto sa líši človek od anjelov, ktorých
neviaže čas, ale v bezprostrednom momente konajú, čo patrí
k ich službe
87
Ide o mesto Rím.
Valerius Maximus, Factorum ac dictorum memorabilium libri IX, IV, 1, 12.
89
Tyrania bola forma samovlády v starovekom Grécku. Najstarší tyrani boli väčšinou medzi ľudom obľúbení, lebo robili politiku v ich záujme a obklopovali sa
múdrymi radcami. Tyrani druhej generácie spravidla svoju moc zneužívali, dbali hlavne o vlastnú slávu.
90
Akadémia v Aténach – filozofická škola založená Platónom.
88
Ján Weber: Vladárske čítanie
67
a povolaniu. Človeka obmedzuje telesnosť. Vymedzuje mu miesta a hranice a vo svojom konaní a v povinnostiach ho obmedzuje
miera a čas. Sväté písmo napomína, aby sme dobre investovali
čas, slovami apoštola Pavla: Dávajte si teda veľký pozor, ako
máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo
dni sú zlé.91 V tomto výroku treba poriadne uvažovať nad slovami: využívajte čas atď., lebo neznamenajú nič iné, ako veľký
a drahý nákup. Ako treba vzácne veci nakúpiť za vysokú cenu,
tak si drahocenný čas musíme ceniť ako najdrahší poklad. Hlavne preto, že Božia prozreteľnosť požičala a prispôsobila čas našej prirodzenosti a povahe, ako aj zdraviu a blahu našich duší.
Najvyšší to dôvodne porovnáva s dňom, ktorý stratil v noci svoju
silu a svetlo.92 Priblíži sa noc, keď nikto nebude môcť pracovať,
lebo nás zahalí smrť, takže nič viac nezískame.93 A preto sa
domnievam, že vznešený Božský majestát s nami nakladá podobne, ako si zvyčajne počínal kráľ Macedónska a jediný vládca
celého sveta Alexander Veľký s tými krajinami a mestami, ktoré
sa mu zdráhali ihneď podrobiť. Na otvorenom a voľnom poli dal
postaviť horiacu fakľu alebo pochodeň a ponechal im čas na
rozmyslenie, kým fakľa dohorela a pochodeň vydržala. Keď
vyhorela a dohasla a stále sa nechceli vzdať, za rinčania zbraní
nemilosrdne a neľútostne dobyl ich mestá, ktoré kládli odpor.
91
92
93
Ef 5,15-16.
Porov. Ef 5,8-13.
Porov. Lk 12,40.
Vladárske čítanie
68
Pán Boh s nami zvyčajne zaobchádza rovnako, keď sa nezmeníme, kým
nám horí fakľa a pochodeň života. Potom už niet nádeje na milosť, ako
stojí napísané v podobenstve o hlúpych pannách,94 pre ktoré bola brána
milosti zatvorená. Rovnako Gregor z Nazianzu prirovnáva čas života k
jarmoku, kde sa dá objaviť a kúpiť všetko, kým majú otvorené. Len čo
však zatvoria, nie je viac možné robiť zásoby.
Na to isté chceli poukázať filozofi, keď porovnávali príležitosť času
so ženou, ktorá sa pýšila s čelom obviazaným stužkou v rozpustených vlasoch. Odhalila však celkom vypadaný zátylok, na čo jasne upozorňuje veršík:
Vlasatá vpredu a plešatá zozadu javí sa šanca.95
Kým sa skvie príležitosť konať a my ju hneď na začiatku premrháme
a nanajvýš jej dovolíme mihnúť sa okolo, obavy, že neskôr sa už tak ľahko
nevyskytne, sú na mieste.
O to viac by sme mali tŕpnuť, že od toho viditeľne a zreteľne nestáleho
času a okamihu závisí naša večnosť, ktorá sa buď zmení na nepretržité
nešťastie alebo večnú blaženosť. Preto hovorí svätý Augustín: Okamih, na
ktorom závisí večnosť.96 Rovnako napomína mudrc,97 keď vraví: Všetko,
čo vykonať
94
Mt 25,1-13.
Weber uvádza verš Dionysia Catona (Catonis disticha 2, 26). Catonove dvojveršia sú zbierkou latinských prísloví, múdrosloví a moralít z 3. – 4. stor.
V stredoveku boli najobľúbenejšou učebnicou latinčiny, ktorá mala cenu nielen ako výborná cvičebnica, ale aj pre svoje mravné ponaučenia. Ako pomôcka pri
výučbe bola používaná až do 18. storočia. Dvojveršia z tejto knihy museli stredovekí študenti poznať naspamäť.
96
Momentum, a quo pendet aeternitas. Sentencia sa vzťahuje na hodinu smrti. Otázke smrti, a v súvislosti s ňou správnemu využívaniu času v živote, sa vo svojich spisoch venovali viacerí cirkevní otcovia, okrem sv. Augustína aj Hieronym či Bernard z Clairvaux.
97
Kráľ Šalamún.
95
Ján Weber: Vladárske čítanie
69
je schopná tvoja ruka, konaj svojou silou! Lebo ti nebude možné
konať a počítať, poznávať a múdro si počínať v podsvetí, kam sa
máš odobrať.98 Keby sme sa tým zapodievali vážnejšie, bez váhania by sme využili každý deň a okamih, aby sme vykonali
niečo dobré alebo o tom aspoň uvažovali. Vieme, že večný
a nekonečne dobrý Boh, ktorý upiera oči na srdce a vnútro človeka a pozná jeho slabosť a neschopnosť, chce štedro odmeniť
a aj odmení naše dobré skutky nie podľa zásluh, ale mierou milosti a milosrdenstva. Odmena je nanajvýš cenná: večné blaho
a nekonečná radosť a sláva. Naopak, keď opätovne uvažujeme
srdcom a duchom, aký nesmierne význačný a cenný by bol pre
odsúdené duše jediný deň, kedy by ešte získali možnosť zmyť
hriechy a neprávosti spáchané na tejto zemi, nepremárnili by sme
toľko dní, toľko mesiacov, toľko rokov a nenechali ich zbytočne
a neužitočne plynúť a celkom sa rozplynúť. Pretože prítomnosť
je taká cenná a drahá, že na predĺženie života nemáme istú ani
jednu hodinu. A ako hovorí Sväté písmo ústami Krista: Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.99 Ani keby sme mali
zhora zaistený dlhší život a vyšší vek ako Matuzalem, aj tak by
sme nemali ani na chvíľu opomínať službu, chválu a úctu všemohúcemu Bohu, vďaka štedrým a každodenným mnohonásobným Božím darom a dobrodeniam.
98
99
Kaz 9,10.
Lk 12,40.
70
Vladárske čítanie
Nesluší sa o to viac zasvätiť krátky čas života chvále a službe
najvyššiemu Božskému majestátu a prežívať ho užitočne, počestne a správne, ako sa patrí na kresťanov? Najlepšie to dosiahneme správnym zadelením času a hodín, ktoré Bias pokladal za
zložité umenie. Keď sa ho opýtali, čo sa meria zo všetkého najťažšie, odpovedal: „Zo všetkého na svete je najnamáhavejšie
vymerať čas. Lebo ho treba merať tak, aby ho bolo dosť na spravodlivosť a na konanie dobra, a aby nebol nazvyš na hriešnosť
a konanie zla.“
Príkladne to dodržiaval jeden z Batavov, ktorý času nečinnosti, ako matke všetkých zločinov a urážok, ktoré sa medzi ľuďmi
môžu rozpútať, predišiel každodenným zasvätením
štyroch hodín modlitbe,
troch hodín jedlu a pitiu,
dvoch hodín počestnej zábave,
siedmich hodín spánku a
ôsmich hodín svojmu zamestnaniu. Preto som tej mienky
a uvažujem, že náš čas treba každý deň dôsledne rozdeliť na štyri
rôzne diely a činnosti.
Po prvé, prirodzené potreby, ako jesť a piť, odpočívať a spať,
slúžia na osoh a zachovanie ľudského tela. Človek môže oprávnene požívať z jedného i z druhého, vyčleniť si na to čas, no
v náležitom poriadku a miere.
Ján Weber: Vladárske čítanie
71
Druhý diel času sa rovnako týka tela v podobe odpočinku
a ušľachtilého pôžitku aj tela aj ducha.
Tretí treba prideliť domácim záležitostiam, úradným veciam
alebo výkonu povolania, podľa uváženia v závislosti od úradu
a postavenia príslušnej osoby.
Štvrtý diel času treba hlavne a predovšetkým venovať oddanej
modlitbe a duchovným cvičeniam vedúcim k úprimnej zbožnosti.
Lebo človek si musí nadobro uvedomiť, že ak nebude žiť
podľa pravidiel a nerozdelí si poriadne čas, dopustí sa mnohých
chýb a zmätku. Ak bude neustále blúdiť a vo veľkom či v malom
páchať škody, ku koncu sa objaví obrovská skaza.
Hoci človek kvôli spánku nič neodsúva, no predsa sa mu oddáva viac, než je nevyhnutné a prirodzené, dôvodne z toho plynie, že telo oberá ducha o čas a ľudský duch potom zlenivie
a otupie. Je preto nanajvýš potrebné udržať príslušnú mieru
a spôsob a skôr o niečo ukrátiť telo, ktoré si môže svoju škodu
ľahko nahradiť odinakiaľ, než ducha. Duchovné cvičenia sa ľahko prerušia, ale veľmi ťažko sa do nich vstupuje nanovo. Boh
nám dal všetko dvojnásobne, dve oči, dve uši, dve ruky, dve
nohy. Keď sa jedno poraní, poškodenému vypomôže druhé
a postará sa oň. Boh nám však nadelil len jednu dušu.
Vladárske čítanie
72
Keď ju zahubíme, ako chceme mať účasť na večnom živote?
Prvý diel času slúži na jedenie a pitie, oddych a spánok,
preto tvrdím, že človek, po prvé, nepotrebuje na prirodzený
spánok viac ako sedem hodín času. Počas neho sa dostatočne
vyspí a dopraje oddych smrteľnému telu. Koľko si pridá
k spánku, toľko uberie časnému životu. Sám si ho skracuje,
ako je napísané: Čokoľvek pridávame spánku, odtŕhame životu.100 Nielen preto, že spánok je v prchavom svete obrazom
odumierania a smrti, ale aj preto, že človek ním podvádza časný život, ktorý robia plnohodnotným len disciplína a cnosť,
ako aj nadprirodzený život, ktorý vďaka milosti pretrvá. Keď
sa človek prebudí, ako prvé si má uvedomiť, že všemohúci
Boh túžobne očakáva jeho dôvernú modlitbu, veď zreteľne
hovorí: Nachádzajú ma tí, čo ma včas a pilne hľadajú.101
A múdry hovorí: Ešte včasráno pred východom slnka treba
vstať a chváliť a oslavovať večného Boha.102 Veď každý pravý
kresťan má duchovne rozjímať alebo sa ústne modliť a plniť
túto vznešenú úlohu. Rozjímanie je dobré začať slovami: Oblečiem si nového človeka v spravodlivosti a pravde;103 obujem
si pohotovosť pre sväté evanjelium pokoja.104
100
101
102
103
104
Porov. Prís 20,13.
Prís 8,17b.
Porov. Múd 16,28.
Ef 4,24.
Ef 6,15.
Ján Weber: Vladárske čítanie
73
Po druhé, treba zadeliť čas, pretože človek je schopný vychutnávať si stolovanie a konzumovať aj hodinu. Skúsený lekár radí: „Nič nie je škodlivejšie, než prílišná pestrosť jedál
a ochotné vysedávanie pri stole. Skracuje život a nestrávená
potrava plodí v ľudskom tele hnisanie.“ Aj význačný mravotvorca Sirachovec tam vo svojej knihe mieri: „Synu, kým žiješ,
skúšaj svoju dušu, ak nájdeš v sebe ničomnosť, nerob jej po
vôli! Nie všetko je na osoh každému jednému a nie každý druh
vecí nájde u všetkých rovnaké zaľúbenie. Nebuď nenásytný pri
každom hodovaní, ani sa nevrhaj na každé jedlo! Lebo
z mnohého jedenia nastáva choroba a pažravosť pritiahne ti
bolesť žlče. Pre nenásytnosť (ba ešte viac pre opilstvo) mnohí
zahynuli, kto je zdržanlivý, predlžuje si život.“105 Tu sa zrodilo
príslovie: Skôr sa utopíš v pohári vína než vo vode. Bacchus
ničí viac duší ako Mars alebo Pallas. Avšak striedmosť je nenahraditeľná a natoľko vzácna, že ju Diogenés môže hľadať na
pravé poludnie so zapálenou pochodňou, ako kedysi hľadal
ľudí.106 Dnes, hoci neprávom a nevhodne, sa považuje pažravosť za svojrázne umenie a toho, kto znesie najviac vypitého
vína a dokáže vyprázdniť najväčšie čaše, dekorujú čestným
titulom horlivého dvorana a uhladeného gavaliera. Veď dvoranovi sa predovšetkým patrí ochotne pobehovať a poskakovať,
tancovať, cvičiť koňa na hipodróme, skákať na koni, avšak
vzájomne sa pobádať k pitiu
105
Sir 37,30-34.
Jedna z najznámejších anekdot o Diogenovi hovorí: „Za bieleho dňa si Diogenés zapálil lampáš a povedal: ‘Hľadám človeka’.“ (DL VI 41 [ = V B 272]).
Tento provokatívny akt v kontexte Diogenovho spôsobu života vyvoláva otázku chápania humanity v zmysle, čo znamená byť človekom (Flachbartová, 2015, s.
134).
106
74
Vladárske čítanie
vína, vyprázdňovať poháre a srkať silné víno, ako ktosi vraví,107 mu padne viac na hanbu a škodu ako na česť a úžitok.
Nedá sa poprieť, že víno často dostalo aj tých najudatnejších
hrdinov, ktorých nemohol poraziť žiadny nepriateľ. Aeneas
Silvius píše o Alfonzovi, že je väčší ako vládca a pán celého
sveta Alexander Veľký, pretože ho nepremohli ani hnev ani
víno, ktoré Alexandra pripravili o život.108 Z toho dôvodu múdry cisár Fridrich III. vychovával svojich synov k striedmosti a
povedal: „Ak sa moji synovia nezrieknu vína, prekľajem ich.“
Rechabov syn Jonadab rovnako zakázal svojim synom požívať
ho.109 Mladík Daniel a jeho druhovia pili iba vodu a jedli bôby
a predsa mali krajšie a plnšie tváre než ostatní mládenci, ktorí
kráľovsky hodovali.110 Dosvedčuje to aj moja skúsenosť. Pil
som iba vodu a vďaka Božej milosti som sa až do päťdesiateho
roku tešil dobrému zdraviu. Mládeži a potomstvu zdôrazňujem,
aby si to pamätali a nasledovali ma. Domnievam sa, že piť
trochu vína na oslabený žalúdok treba len kvôli uzdraveniu
a posilneniu, presne ako predpísal svätý Pavol Timotejovi.111
V striedmosti nás predstihujú nerozumné stvory, ktoré si
vystačia len s tým, čo skutočne potrebujú. Odtiaľ pramení príslovie:
Ak sa ti nadmieru pozdáva dlhý a zdravý tiež život,
mačky jak zvyknú, jedz, na spôsob psov zasa pi.
107
108
109
110
111
Porov. napr. Prís. 23,31-32; 31,4-5; Sir 31,25; Iz 5,11.
O Alexandrovom delíriu a následnom skone podáva v diele Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Alexander 75 správu grécky filozof a životopisec Plutarchos.
Porov. Jer 35,6.
Porov. Dan 1,8-15.
1Tim 5,23.
Ján Weber: Vladárske čítanie
75
Lebo:
Ktokoľvek brucho si napcháva viac, ako dovolí miera,
112
škodí len sebe a „Doktori, pomôžte konečne!“, kričí.
Keď sa Gorgia pýtali, čo jedol, že dosiahol taký vysoký vek, odpovedal, že
nikdy nejedol ani nerobil nič pre potešenie. Táto odpoveď pripomína rýmy
známeho starca:
Nejedol som surové,
nezbožňoval záhaľku,
nepíjal som skalené,
krotil som sa v túžbe,
nestaral sa o márnosť,
držal som sa v teple.
miloval som svornosť,
Tak zostarol som pokojne.
nehral kvôli zisku,
Spomínajú sa aj tri iné užitočné veci, ktoré môžu predĺžiť ľudský život:
Nezvykne nič tak ochutiť jedlá a privodiť spánok,
hlad ako dokáže a námaha, konca čo nemá.
Aby sa zachoval trojice počet, k dvojici tejto
pripojiť tajomstvo jedno, ak je to vhodné, sa smie.
Preto,
Ktokoľvek, v držbe čo Božie má slovo a slnko i zdravie,
určitú pôvabnosť údov a denne aj dostatok chleba,
v priateľoch, víne kto možnosť má nachádzať pre telo sviežosť,
pre túto význačnú náklonnosť Pána nech velebí, chváli.
Najvrúcnejšie nech je želanie:
Jedlo, čo zdravé je,
do neba nech blažene
k tomu správne myslenie,
žiarivého skočím,
čistý nápoj podobne,
o to, Otče, dvakrát, trikrát prosím!
112
Túto sentenciu možno nájsť už v didaktickej básni Marcella Palingenia Stellata (1500 – 1551) Zodiacus vitae, ktorá je rozdelená do dvanástich kníh podľa
znamení zverokruhu, konkrétne v knihe Taurus. Báseň sa zaoberá otázkou ľudského šťastia v spojení s vedeckými poznatkami a spája metafyzické špekulácie so
satirickými útokmi na cirkevné pokrytectvo.
76
Vladárske čítanie
Z množstva jedla a pitia vzchádza obrovská škoda a nevýslovné zlo, najmä záhuba tela a strata viacerých cností. Lekári
hovoria, že zdravie človeka závisí od rovnomerného rozdelenia
štiav.113 Lebo kým sú šťavy primerane rozdelené a v rovnováhe,
dovtedy sa ľudské telo teší zdraviu; ak sa človeka príliš zmocní
vlhko, teplo, zima alebo sucho, rovnováha štiav sa naruší
a prepukne choroba. Nadbytočné šťavy sa objavujú najmä, ak
človek stráca mieru v jedle a pití. Chrysostomos hovorí: Prebytočné jedlá v ľudskom tele iba zahnívajú, človeka kvária dlhé
choroby, až kým ho nakoniec úplne neskosí smrť. Lebo v čom
korenia bolesti hlavy, závrat, slabosť žalúdka, vodnatieľka, ekzém, triaška rúk, hnisajúce oči, zápach z úst, bolesti zubov, katary a zápaly? Odkiaľ sa berie kašeľ a sipenie na lôžku, zvracanie
z jedla? Príčinou toho všetkého je zaiste pahltnosť a nevyvážená
životospráva, lebo narúšajú celý prirodzený chod.114 To isté potvrdzuje aj múdry kráľ Šalamún a v Prísloviach hovorí: „Kto
bedáka? Kto vraví: Jaj!? Ktože sa vadí? Kto sa sťažuje? Kto bez
príčiny rany tŕži? Kto má oči zmútené? Tí, čo sa dlho bavia pri
víne, čo chodia vychutnávať víno miešané.“115 Mnohí preto prichádzajú nielen o telo, ale aj o dušu. Pahltnosť odníma vieru
a robí z nás čistých modlárov. Odníma lásku k blížnemu, aby
sme dychtili len po zisku a prospechu. A ako sa má náš blížny,
113
Na súvislosť medzi spôsobom života, výživou, zdravotným stavom a psychikou ľudí poukázala už hippokratovská medicína a neskôr na ňu nadviazal Galénos. Choroba sa chápala ako nerovnováha štyroch základných telesných štiav: čiernej žlče, žltej žlče, krvi a hlienu. (Šimon, 2009, s. 10).
114
Porov. Ján Zlatoústy, De virginitate 69.
115
Prís 23,29-30.
Ján Weber: Vladárske čítanie
77
sa zaujíma len lesný vtáčik. Odníma nádej, lebo kde vyhasla
viera, nezostalo za mak nádeje. Hubí múdrosť. Jedlo a pitie totiž
príliš spútava a zatemňuje myseľ a úsudok. A nemožno zistiť,
oceniť, vyvoliť si a urobiť, čo je dobré, teda pokoriť sa a byť
statočný. Všetko zlé z nás doteraz živých robí mŕtvych. Tvrdím,
že proti tomu je najlepším liekom, aby človek jedol pravidelne,
nejedol a nepil nič navyše, len koľko je nevyhnutné, a nedožadoval sa ničoho ďalšieho. Stavbe tela a stráveniu jedla prirodzene
prospieva trošku si pokojne posedieť a osviežiť ducha, keď sa
človek podľa vlastných potrieb v menšej či v hojnejšej miere
občerství a nasýti. Keď si občerstvuje telo jedlom, nech si zároveň osvieži aj ducha. Nech ani duša nie je ochudobnená o duchovnú potravu. Kým však štedré dary prijmeme a požijeme,
treba pokorne prosiť a vzývať Boha, aby ich jeho Božský majestát láskavo požehnal, a spolu s trpiacim Jóbom povedať: Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb.116 A na konci stolovania
treba náležite vzdávať vďaky a chváliť najvyššieho Boha. Vyslovené prosby sa splnia, keď človek pamätá na pokrm, ktorý pre
nás na oltári kríža pripravil Kristus Spasiteľ, náš záchranca, alebo
keď si človek naozaj uvedomí, že si toto všetko nijako nezaslúži
a vo svete existuje množstvo ľudí, ktorí by si to zaslúžili viac.
116
Jób 3,24a.
78
Vladárske čítanie
Až si napokon skľúčene uzná, že by sa mal väčšmi starať o pokrm, ktorý si s nebeskou radosťou dávno užívajú blahoslavení
a anjeli v spoločenstve s Bohom.
Druhý diel času (ktorý sa zvyčajne dodržiava po obede a večeri) treba čo najviac zasvätiť ušľachtilým rozhovorom a oddychu. Treba ale dobre zvážiť, aký typ cvičenia a činnosti, aj keď
sú nevyhnutné, prospievajú ľudskému telu, láske a priateľskej
náklonnosti. Takýmto cvičeniam a oddychu nemáme venovať čas
na úkor iných dôležitých povinností. Preto sa niekde stále zvykne
neprerušene venovať podobným aktivitám hodinu alebo dve či
maximálne tri a zamerať sa pritom obzvlášť na veci, ktoré osviežujú a potešujú ducha i srdce. Múdry muž hovorí, že potešenie
a osvieženie musí byť ako soľ. Keď jej je akurát, výborne dochucuje pokrmy a robí ich lahodnými. Človek sa má zabávať
a rekreovať s mierou a naplno sa venovať činnostiam, ktoré pomáhajú zasvätiť život oddanejšej službe Bohu a blížnemu.
Pozor však, aby sme v rozhovore neohovárali a neosočovali
blížneho, hoci sa núka príležitosť. Napríklad svätý otec Augustín
nad stôl, pri ktorom jedával, zvyčajne nechal napísať sentenciu:
Ján Weber: Vladárske čítanie
79
Ktokoľvek priateľa v reči rád omieľa vždycky, keď chýba,117
nech si je vedomý, že stôl tento tabu je preň.
Tretí diel času pripadá na domáce práce a súkromné záležitosti, ako aj úradné a pracovné povinnosti. V prvom rade sa treba
postarať o rodinu a zabezpečiť živobytie, ošatenie, bývanie, potreby rodiny a jej prospech. Apoštol Pavol píše: Veď kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako
neveriaci.118 Preto treba byť podľa jeho učenia a napomínania
bedlivý a ostražitý.
Múdry muž nám ukazuje pekný a znamenitý príklad v múdrosti a ume mravca: Choď, leňoch, k mravcovi, pozoruj ruch jeho
a skús.119 Múdrosť mravca spočíva v tom, ako sa starostlivo
a svedomito zásobuje na obdobie krutej zimy a vzdoruje jej. Ako
hovorí mudrc, aj mravec v lete zhromažďuje a pracuje,120 aby
mal uprostred zimy dostatok jedla na prežitie, preto ani človeka
nesmie vlastná bezstarostnosť voviesť až do krajného nebezpečenstva, aby sa potom neumáral v neschopnosti alebo nemožnosti a nedoľahli na neho smútok srdca a úzkosť ducha. Preto sa
odporúča dôsledne sa pripraviť hneď
117
118
119
120
Absentem amicum rodere. Porov. Horatius, Satiry I, 4, 81.
1Tim 5,8.
Prís 6,6.
Prís. 6,8.
80
Vladárske čítanie
na začiatku mesiaca na hospodárenie v domácnosti, rovnako tak
na začiatku týždňa, aj pri vstupe do nového dňa.
Ďalej si musí človek nevyhnutne ustrážiť záležitosti a povinnosti, aby nad nimi nestrácal kontrolu. V poriadku pramení pokoj služobníctva a rodiny, ako aj príležitosť úspešne zavŕšiť akúkoľvek
záležitosť.
Po tretie, niekedy sa popri oddychu a krátení času zíde precvičiť
aj manuálnu zručnosť alebo nejaké remeselnícke umenie, podobne
ako zvykli a dodnes zvyknú praktizovať niektoré typy telesných
cvičení vladári a páni, králi a mocnári. Aj ktorýsi starý učiteľ cirkvi zahrnul medzi chvály Božej Matky, že pracovala a tkala, aj
múdry kráľ Šalamún oslavuje počestnú pannu takto: Čistá panna
dbá veľmi o vlnu a o ľan a radostne jej ide práca od ruky.121 Lebo
ak sa duchovné cvičenia a rozjímanie pravidelne opakujú, prinášajú ovocie už po menšej námahe a môžu sa v človeku pevne usadiť.
Nielenže človek nepožíva chlieb ako povaľač, ale navyše dáva
služobníctvu súci príklad a znamenitú príležitosť napodobniť ho
a nepretržite tak vykonávať svoju prácu horlivo a usilovne, veď
nepochybne vidí a všíma si, že aj sám patrón a otec rodiny122 pracuje, neuhýba pred námahou a ani sa jej neprotiví.
121
Prís 31,13. Obraz spracovávania vlny a tkania predstavoval v antickej literatúre ušľachtilú prácu, ktorú vykonávali i urodzené ženy, už u Homéra (Odysseia
XVIII, 313 – 316). Aj podľa tradičnej rímskej predstavy v období republiky sa mala žena zdržiavať doma (domiseda), mala byť čistá (casta), zbožná (pia), cudná
(pudica) a mala vedieť priasť a tkať (lanifica).
122
Pater familias – v antike mal neobmedzenú moc nad všetkým, čo patrilo k jeho domu, mal moc aj nad životom a smrťou príslušníkov rodiny. Rodinu tvoril
manželský pár, deti, otroci a rodinný majetok.
Ján Weber: Vladárske čítanie
81
Rodina a jej členovia sa viac riadia príkladom ako slovami alebo
pravidlami a držia sa práce. Kto sa venuje práci a povinnostiam,
má trojnásobný úžitok:
1. duchovný, že netára hlúposti a nekoná zlo;
2. prirodzený, že má chuť do jedla a zachováva zdravú životosprávu;
3. etický, že oslňuje dobrým príkladom a odrádza od povaľačstva.
Nasleduje štvrtý a posledný diel času, ktorý treba venovať duchovným cvičeniam a skutkom. Majú viesť k vyšším myšlienkam
a vycibriť ducha.
Najprv musí človek svedomito a horlivo myslieť na to, že sa ani
raz nesmie zanedbať čas určený súkromným a verejným modlitbám, nikdy nezabudnúť na bohoslužbu, cvičenie kresťanskej nábožnosti, kázanie Božieho slova, spytovanie svedomia a iné duchovné činnosti. Potom sa musí horlivo snažiť, aby nepoľavil v
cvičení pravej zbožnosti a v oddaných modlitbách, a keď nastane
súženie tela a ducha, ako skutočný kresťan sa oddal modlitbe. Na
prvom mieste musí uctievať Boha a svojho Pána ako najvyššie
dobro a klenot a neprestajne ho mať pred očami. Mnohé kresťanské a zbožné srdcia sú spoločnej mienky, že človek, ktorý nezasväcuje desatinu času
Vladárske čítanie
82
službe, chvále a pocte najvyššiemu Bohu, nie je hodný, aby mu
Boh uštedril dlhý život. Najväčšmi sa má človek starať, aby nedopadol ako záhaľčivý sluha, o ktorom pán povedal, že svoj talent
nevyužil, ako mal, právom mu ho zobral a dal druhému, aby ho
mohol použiť lepšie.123 K tomu nás povzbudzuje apoštol, keď hovorí: Kým teda máme čas, robme dobre všetkým.124 Dobrí kresťania sa majú najväčšmi usilovať o úctu, chválu a slávu všemohúceho Boha. My ľudia naplníme Božiu vôľu, len ak v stanovenom
čase, aj mimo neho, budeme spoločne z lásky voči Bohu v časoch
duchovného aj telesného dopustenia i v ťažkých pokušeniach patrične oddane prosiť.
Keď si navyše uvedomíme, že sme stratili hodnú časť časného
života, ktorý sa nedá zastaviť a ako neužitočne, ba hriešne sme ho
prehajdákali, neostáva nám než pilne pracovať a znova tak posvätiť
a pourovnávať zanedbané a zašlé veci. Obzvlášť, keď sa my, ľudia,
na sklonku časného života ponáhľame, akoby sme boli na úteku,
a sme stále bližšie ku koncu. Záchranca a spasiteľ Ježiš Kristus nás
napomína: Bdejte a modlite sa,125 lebo neviete dňa ani hodiny.126
Vravím si, že by sme boli ešte nehodnejší, keby sme v takej závažnej veci, ako je večné blaho, neboli bedliví a horliví a pokorne by
sme nevzývali majestát všemohúceho Boha, a keď
123
124
125
126
Porov. Mt 25,14-30.
Gal 6,10.
Mt 26,41a.
Mt 25,13.
Ján Weber: Vladárske čítanie
83
nám je úplne najťažšie, nehľadali by sme jeho priazeň, pomoc
a ochranu vo vďačných prosbách. Budú nás pokladať za hlúpych,
ak na bezvýznamné záležitosti vynaložíme bez problémov niekoľko hodín a zanedbáme tým osožné dielo. Našťastie nám to pripomína Sväté písmo: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho
spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.127
Inak sa hriešny človek podobá vznešenej panne, ktorá takmer
celý deň drhla kuchyňu a pripravovala jedlá, no sama ostala špinavá a otrhaná.
Čo iné je naše telo ako hnijúce vrece červov. Zo všetkých síl sa
ho pokúšame vyzdobiť a okrášliť. No jeho skutočnú strážkyňu,
dušu, sme poľutovaniahodne zradili a nechali ju celú nečistú. Nezdobí ju jedinká cnosť či prosba a je naplnená a poškvrnená tisíckami chýb a slabostí, lebo sa neodzrkadľujeme v Kristovom obraze
a vidíme, že náš život je na míle vzdialený od jeho svätej
a nepoškvrnenej nevinnosti.
Kedy a koľko sa má človek za deň modliť, ak hľadá a túži po
poznaní? Existuje krátka odpoveď. Hoci svetský život nestanovuje
v tejto záležitosti presný čas alebo pravidlá a človek v ňom môže
byť viazaný duchovnou poslušnosťou len z dôvodu zbožnosti
a vnútornej
127
Mt 6,33.
Vladárske čítanie
84
potreby, predsa by sa hodilo v modlitbe dbať o poriadok. Kráľovský prorok Dávid hovoril: Ráno, napoludnie aj večer budem chváliť a oslavovať Boha a on vypočuje môj hlas.128
Každý kresťan by mal zvážiť tento doporučený poriadok. Najskôr ráno vstať z postele, obliecť si šaty, hodinu sa modliť alebo
sčasti sa modliť k Bohu a sčasti čítať Sväté písmo ako Božie slovo,
potom ďakovať za dary pred raňajkami aj po nich a to isté pri obede. A napokon večer, keď sa človek ukladá na lôžko, má úprimne
vzývať Najvyššieho a s dôverou prosiť Boha a ukončiť takto bez
ťažkostí deň. Blažený, kto môže s kráľovským prorokom Dávidom
povedať: Teba, Pane, som chválil a oslavoval počas dňa.129
Časy modlitieb a prosebných hodín sú tri. Predstavujú hlavné
modlitby, s tým rozdielom, že ranná modlitba má byť najdlhšia,
pretože človek je v tom čase rozvážny, nič mu nezaťažuje myseľ
a modlitba mu preniká viac do srdca. Planúca túžba a zapálený
plameň lásky voči dobrotivému Bohu, ktoré ho ráno prenikli, nech
ho po celý deň hrejú a sálajú teplo, aby sa v ňom vrúcne rozhorel
oheň Božej lásky a nikdy nevyhasol.
Teraz, aby sme dodržali vyššie vyslovený sľub, ozrejmíme aj
inú príčinu, prečo niektorí vladári a mocní páni nedosahujú dokonalosť,
128
129
Ž 55 (54),18.
Porov. Ž 119 (118),164.
Ján Weber: Vladárske čítanie
85
akú by mali a mohli a ako by sa patrilo v ich úrade a postavení.
Stáva sa tak nepochybne vtedy, ak usudzujú alebo sa nechávajú
presvedčiť, že sa nemusia priveľmi namáhať učením a štúdiom.
Uberajú si tým značný prospech, preto sa im neskôr vládnutie stane
buď príliš trpkým alebo ho budú musieť proti všetkému právu
a prirodzenosti vládnutia zveriť len sluhom. S kráľom a jeho kráľovstvom je to ako s manželom a manželkou. Ako je muž hlavou
ženy130 a žena telom muža,131 tak je podľa Plutarcha štát telom
vladára a vladár hlavou štátu. Keby chcel muž svoju manželku
zveriť do moci sluhov, považovali by ho za nerozumného. Nijakého vladára nemôže presláviť jeho prezieravosť, ak zverí úrad vlády
rozumu a rozhodnutiam svojich sluhov. Slávny cisár Karol V. zvyčajne prirovnával: Ako Mesiac, ktorý je Zemi najbližšie, účinne
pôsobí svojou silou na tento hmotný svet, tak prítomnosť vladárov
a ich myšlienkové schopnosti môžu vo všetkom najviac pomôcť či
vo vojne alebo v mieri.
Ak pán a rovnako aj sluha zastávajú už spomenutý názor, sú na
veľkom omyle. Keď sa nad tým dôsledne zamyslíme, dôkazom je
dôstojnosť a vážnosť i vysoké postavenie vladárskeho úradu samé
o sebe. Je to jasné, i keby neexistovali žiadne Božie nariadenia
a pobádanie
130
131
Ef 5,23.
Porov. Ef 5,28.
86
Vladárske čítanie
k múdrosti, ktoré by mali viesť ducha, aby sa učil a pripravoval sa
na neľahký úrad.
Keď potomok neurodzeného muža túži časom vykonávať aspoň
nevážené remeslo, patrí sa mu ochotne vytrpieť zopár rokov kvôli
budúcej obžive a poslúchať učiteľa. Nie kvôli úcte voči majstrovi,
ale pre vlastný osoh a následne pre blaho štátu, lebo na ňom najviac záleží. V krajine sa totiž majú vychovávať odborníci, zruční
a ochotní ľudia pre každé umenie a remeslo. Dobre fungujúce vlády zvážili a posúdili tieto zvyky, ktoré podľa práva dodnes platia,
a to dokonca aj na miestach, kde sa predtým neuplatňovali alebo sa
na nich zabudlo, a preto ich nanovo zaviedli a ustanovili.
Veci sa majú takto. Pýtam sa, či by snáď niekto odporučil deťom vladárov pristúpiť k svojmu vznešenému úradu, v ktorom
zastupujú Boha, a dotknúť sa ho špinavými rukami? Tvrdil by im
snáď niekto, že sa netreba ktovieako učiť, ak na to nemajú chuť?
Nech si nikto nemyslí, že umenie riadiť kormidlo štátu je ľahšie
a bezcennejšie ako byť obyčajným remeselníkom. Človek, ktorý
ich presviedča, že sa nemusia veľa učiť, ani si robiť starosti, a že
keď sa raz budú musieť chopiť vlády, pôjde to samo od seba, ten
klame nielen mladých
Ján Weber: Vladárske čítanie
87
pánov, ale tiež krajinu a poddaných a hoci Múdrosť hovorí: (Ja
som tá), skrze ktorú králi kraľujú a podľa práva rozhodujú vladári.
(Ja som tá), skrze ktorú kniežatá sú kniežatami a vysluhujú právo
mocnári,132 odvažuje sa jej vypáliť znamenie lži.
S touto myšlienkou múdreho kráľa Šalamúna súhlasí aj osvietený vladár Alfonz, kráľ aragónsky a neapolský, ktorý povedal: „Neučený kráľ je korunované ťažné zviera.“ Ako kráľ bol hodný najvyššej chvály. Oddával sa knihám natoľko, že ani v chorobe sa od
nich nevedel odtrhnúť. Deň, kedy kvôli povinnostiam nič neprečítal, pokladal za stratený. Rovnako Vespasianus pokladal za stratený deň, kedy nikoho neobdaroval.133 Keď sa raz diskutovalo
o strate najcennejších vecí, Alfonz verejne prehlásil, že by tisíckrát
radšej utrpel obrovskú stratu na svojom vo všetkých kútoch preslávenom poklade zloženom zo zlata a perál, ako nepatrnú na svojich
knihách. Keď si vojaci uvedomili jeho nesmierny pôžitok a radosť
z kníh, pri dobýjaní miest nadšene hľadali knihy a osobne ich odovzdali do daru kráľovi v domnení, že mu nemôžu lepšie a ľahšie
dokázať poslušnosť a podriadenosť než nádielkou kníh. Tento
zbožný kráľ aj veľmi rád počúval príjemnú hudbu. Keď si raz čítal
Liviove Dejiny,
132
133
Prís 8,15-16.
O Vespasianovej štedrosti voči ľuďom všetkých stavov píše Suetonius vo svojich Životopisoch rímskych cisárov, Božský Vespasianus 17.
Vladárske čítanie
88
ktoré nadovšetko miloval, a nejakí trubači, vynikajúci vo svojom
umení, začali trúbiť, prikázal im zachovať ticho. Učiť sa považoval
za užitočnejšie než sa oddávať pôžitku. Často vravieval, že knihy
sú najlepší a najvernejší radcovia, ktorí sa mu neboja dať to, po
čom túži a nemusia mu za nič vďačiť ani lichotiť.
Rovnaký názor mal aj Julius Caesar. Priam uprostred vojenského tábora si nosil knihy na prsiach, v ľavej ruke kopiju a v pravej
pero, a keď nebojoval, všetok čas venoval čítaniu a písaniu. Alexander Veľký meč nosieval neprestajne zavesený na boku, avšak
líhal si s Homérovou Iliadou.134
Nebolo tajomstvom, že títo mocní vládcovia si vedu a umenie
cenia tak, ako obyčajný ľud striebro, šľachtici zlato a vladári najvzácnejšie perly a klenoty. Vďaka učenosti považovali týchto vládcov za soľ zeme a svetlo sveta a vedelo sa, že seba i svoju ríšu
zachovajú v mieri a blahobyte. Až keď Rímsku ríšu riadili starci,
múdri, skúsení a vzdelaní ľudia, po mnoho rokov vytrvala v mieri
a pokoji. Sotva však zverili najvyššiu moc mladým, neskúseným
a nevzdelaným, stratili pokoj a tým aj ríšu a vládu nad celým svetom.
Pod učenosťou netreba chápať, aby bol vladár aj doktorom
134
O Alexandrovej úcte voči Homérovi svedčí aj Plutarchos v diele Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Alexander 26.
Ján Weber: Vladárske čítanie
89
všetkých fakúlt či magistrom všetkých slobodných umení,135 aby
nekonečne dlho študoval politiku a právo, aby navyše ovládal všetky jazyky a orientoval sa viac v detailoch, a aby bol brisknejší
v teologických a filozofických otázkach než v užitočných záležitostiach. Má sa oboznámiť so stavom vlády a štátu a od znalých,
skúsených, cnostných, vážených a dôveryhodných ľudí sa priučiť,
čo je dôležité a čo nie a čo má svojim občanom a poddaným prikázať alebo zakázať. Veľmožovi a vladárovi to stačí na dosiahnutie
chvály učenosti.
Dnes sa vďaka Bohu môžu všetci kresťanskí vladári učiť v rodnom jazyku; doteraz im pomery nedovolili študovať vo viacerých
rečiach. Nikto sa v spánku nenaučí dobre a statočne vládnuť, nikto
sa takým ani nenarodí, hoci by mal akékoľvek nadanie a dobrú
povahu. Rozumný, ale málo znalý mladík si môže vnútri prechovávať dobrý úmysel, no k štúdiu mu chýba ešte správny návod.
Chápal to neapolský kráľ Ferdinand, prvý nositeľ toho mena,
keď sa nechal počuť, že nikoho nemajú priveľmi chváliť len preto,
že pochádza zo slávneho, urodzeného alebo vznešeného stavu.
135
Sedem slobodných umení (septem artes liberales) predstavovalo súhrn predmetov, ktoré tvorili všeobecné vzdelanie. Neskoroantický autor Martianus Capella
ich opisuje ako kombináciu trivia, troch umení spojených s rečou (gramatika, rétorika, dialektika) a quadrivia, štyroch umení spojených s číslami (aritmetika,
geometria, astronómia, hudba).
Vladárske čítanie
90
Je to len dobrodenie Šťasteny. Narodiť sa vo váženom rode neznamená mať zásluhy. Ale počestný a zdatný vladár, čo statočne
a čestne vládne, si za každých okolností zaslúži všetku chválu
a najvyššie pocty.
Ak kráľa Alfonza niekto vyvyšoval a do nebies chválil kvôli
kráľovskému pôvodu a vravel mu, že je najprv kráľ, potom syn
kráľa, po tretie kráľovský vnuk, po štvrté brat kráľa, nemohol to
dlho počúvať a odpovedal: „Nič v živote si necením menej než
to, čo ty tak veľmi oslavuješ. Tvoje chvály sa totiž netýkajú mňa,
ale patria mojim predkom. Ale ak sa ti páči chváliť ma, vychádzaj z mojich záslužných skutkov a činov a nesnaž sa ich vyrvať
mojim zomrelým predkom.“
Akokoľvek pekne znie Ambrózova myšlienka, že vďaka zásluhám dobrého Otca stojí dom syna na pevnejších základoch
a váženosť Otca sa oslavuje v jeho synoch,136 a Plinius hovorí:
Otcova sláva, na ktorú môže byť syn hrdý,137 predsa zákon pravdy neúprosne požaduje vlastné zásluhy a márna je chvála, ktorá
stále ospevuje našich predkov. Lenivec sa nedovtípi, že čím viac
sa honosí majestátom predkov, tým viac odkrýva vlastnú bezcennosť a lenivosť. Stará múdrosť hovorí: Nešťastní synovia
velebia svojich rodičov. Toto aj sám Ovenus výstižne povedal
o Aulovi:138
136
137
138
Porov. Ambrosius, In epistolam ad Romanos II, 2.
Porov. Plinius Ml., Listy 6, 6.
Ovenus, Epigrammata I, 11 (In Aulum. Nobilem ignobilem).
Ján Weber: Vladárske čítanie
91
Hanebný Aulus, dlžníkom všetkého svojim si predkom;
verím, že rovnako tebe potomstvo splatí ten dlh.
Činorodý Cicero sa netešil len veľkej vážnosti, ale u mnohých
živil závisť a nenávisť. Raz mu jeden vznešený Riman povedal:
Povedz, prosím, Cicero, prečo sa mi chceš rovnať v senáte, keď
nielen tebe samému, ale všetkým je jasné, že ja pochádzam zo
starého a slávneho rímskeho rodu, ty však z vidieka? Cicero odpovedal: Pripúšťam, že tvoji predkovia boli vznešení Rimania, moji
vidiečania, nemôžeš však poprieť, že kým tvoja rodina v tebe
ochabuje, moja vo mne rastie. Takmer rovnako odpovedal Sókratés
akémusi Aténčanovi, keď sa mu vysmieval pre nízky pôvod (bol
totiž synom babice). Uštedril mu: Zapíš si. Mojou hanbou je moja
rodina, avšak hanbou tvojej rodiny si ty.
Na šľachte je dobré jedine to, že urodzení musia neustále zveľaďovať slávu svojich predkov. Rytier alebo šľachtic sa neteší
svojmu menu, lebo je potomkom vznešenej krvi, lebo je bohatý
a mocný a vlastní veľký majetok, pretože podobne to platí pre kupcov a obchodníkov. A nemenej u hlupákov. Raz sa dvaja hlupáci
Keltiberom ponúkli, že budú dva roky viesť vojnu proti Gaditančanom na vlastné náklady. Aj veľkolepý chrám bohyne Diany bol
92
Vladárske čítanie
postavený len vďaka peniazom zabaveným akémusi hlupákovi. Cisár
Augustus použil na opravu rímskych hradieb viac z pozostalosti dvoch
hlupákov ako z daní všetkých občanov. A keď Kadmos, alebo podľa
iných egyptský kráľ Busiris, staval Théby139 a nechal tam vystavať početné140 brány, dvakrát toľko prispievali hlupáci ako všetci jeho poddaní.
(Bohatstvo totiž môžu získať aj zlí, cnosť však nie). Ale šľachtic musí rozvážne a zdvorilo rozprávať, štedro dávať, striedmo jesť, poctivo
obchodovať, ochotne odpúšťať a statočne bojovať. Preto sa Seneca pýta:
Kto je šľachetný? A odpovedá: Ten, kto má prirodzene blízko k cnosti.141
Aj Suetonius Tranquillus spomína, že keď cisár Augustus vystúpil hore
na Kapitol142 a potom vstúpili jeho synovia, senátori pred nimi úctivo
povstali, čo cisár niesol bolestne a zakázal to.143 Potom povedal: Keď
budú moji synovia počestní, budú sedieť tam, kde teraz sedím ja. Ak
budú nehodní, nechcem, aby ich zloba ohrozila senát. Autorita dobrých
nesmie byť ohrozená na prospech zlých.
Z toho všetkého vyplýva, že umenie vládnuť nemožno kúpiť za žiadne peniaze, získať ako rodinné dedičné nástupníctvo a nemožno ho nadobudnúť ani právom žiadneho priateľstva. Ak majú vladári dobre vládnuť, najprv sa musia učiť. Aj Isokratés uvádza nejeden dobrý dôvod,
prečo sú jeho prednášky omnoho
139
Mesto v strednom Grécku.
Mesto obklopovali vysoké hradby so siedmimi bránami.
141
Porov. Seneca, Listy Luciliovi 44, 5.
142
Kapitol bol srdcom starovekého Ríma a zároveň najvyšším a najznámejším zo všetkých siedmich pahorkov, na ktorých bolo mesto postavené. Pôvodne bol
strediskom náboženského života.
143
Porov. Suetonius, Životopisy rímskych cisárov, Božský Augustus 56, 2. Suetonius však hovorí, na rozdiel od Webera, o príchode Augustových synov do divadla, kde celé obecenstvo povstalo a v stoji im tlieskalo.
140
Ján Weber: Vladárske čítanie
93
osožnejšie šľachticom ako ostatným ľuďom a poddaným.
Po prvé, jednoduchých ľudí a poddaných zväzuje a púta sumár všakovakých poriadkov a povinností, zaväzuje ich prísaha,
že sa neopovážia nič nespravodlivo podniknúť alebo inak uškodiť blížnemu. Dobre fungujúce vlády ich kvôli ich dobru držia na
uzde, aby nemohli alebo aby sa neodvážili zneužiť svoje práva.
Kráľov, kniežatá a vladárov zväčša nezaväzujú rovnaké pravidlá.
To oni zväzujú iných a vyzbrojujú sa proti nim účinnými donucovacími prostriedkami a opatreniami. Ak si nikdy nedali námahu naučiť sa žiť, ako káže rozum, a odporovať vlastným príbojom duše a prekypujúcim túžbam a nedbajú na svoje svedomie
vo veciach, za čo sa iných rozhodli trestať, môžu poddaným
uškodiť a sebe uhnať hanbu.
Boh síce chcel, aby sa vladári narodili pre najvyššie pozemské pocty, no na svet prichádzajú rovnako ako krehké
a nerozumné deti, rovnako ako potomkovia prostých rodičov, iba
s rozdielom, že viac horia túžbou po všetkom možnom. Prílišná
veleba ich veľkej cti a moci im viac škodí ako osoží. Nebezpečne
veria, že všetko závisí od ich vôle, práva a sily absolútnej moci
robiť alebo nebrať do úvahy, čo sa im len zapáči a vezmú si do
hlavy. Ako hovoril bezbožný pohan:
94
Vladárske čítanie
Poddaným sa patrí trieť biedu, žiť poctivo a poslúchať, páni
však môžu robiť, čo sa im zachce. Podobne im za žiadnych
okolností nesmie chýbať nič, čo slúži na zachovanie života
a starostlivosť o telo a čo potrebuje aj poddaný a chudobný
človek, ako jedlo, nápoje, spánok, šatstvo a iné nutné fyzické
potreby, ktoré chránia hlavne pred horúčavou a chladom.
Z toho vieme pochopiť, že rovnako ako ostatní, aj vladári
a mocnári podliehajú prirodzeným chybám a ľudským slabostiam a musia sa ich vyvarovať. Za mlada sa musia vzdelávať,
nechať sa viesť a usilovať sa napraviť chyby a polepšiť sa.
Zbavia sa tým škvrny hlúposti a neschopnosti a svojou vládou
nič nezničia. Inak budú musieť svojim radcom a sluhom ponechať nielen námahu a prácu, ale aj bezmedznú chválu za riadenie. Oni sú len pánovými radcami vo významných a dôležitých
záležitostiach. To on sám musí všetko vlastnoručne spečatiť
a potvrdiť.
Aj keby nebol po ruke nijaký dôvod a potreba, pre čo by sa
mal mladík, syn panovníka či vladára a šľachtica bezodkladne
učiť, čo vladárovi prislúcha, mala by ho podnietiť vlastná
vznešená myseľ, aby aspoň pre radosť každodenne čítal alebo
potajomky počúval iného, keď číta spisy majstrov, ako plynie
život vo svete.
Ján Weber: Vladárske čítanie
95
Pravý vladár túži držať v rukách opraty, pracovať a robiť skutky
a nielen honosiť sa vlastným menom, nechať sa ovládať radcami
a sluhami, ale viesť krajinu a poddaný ľud. Tak ako človek vidí
svoj neklamný obraz v čistom zrkadle z krištáľu alebo iného
fúkaného skla lepšie, než by všetky jeho premeny, nálady, či sa
má dobre alebo zle, či ho niečo sužuje, zdravie a chorobu, prirodzenú či bledú farbu tváre zachytil na svojom plátne maliarsky
majster či ústa jeho najlepších priateľov, zvlášť keby ho bolo
treba pokarhať či upozorniť na mýlky, tak mu jedine spisy múdrych vzdelancov a učiteľov môžu otvoriť oči a ukázať, ako spoznať vlastnú prirodzenú povahu, život a skutky i to, čo treba
zdokonaliť. Vladár to často dosahuje omnoho lepšie, než keby
mu to neprestajne dookola opakovali. Učiteľov aj žiakov zvyčajne zviera akási úcta, ostych a strach a zdráhajú sa vypovedať
a vypočuť, čo inak bez bázne zdôveria papieru alebo si prečítajú,
a keď treba, v tichosti a tajne môžu na to pamätať, napraviť sa
a zmeniť k lepšiemu. Vladári a mocnári na základe toho vedia
posúdiť iných, zvlášť sluhov. Vladára neraz potrápia a oklamú
96
Vladárske čítanie
udania a klebety, ktoré nactiutŕhači a pochlebovači alebo neskrývaní nepriatelia verných dvoranov v akomkoľvek množstve a bez
svedkov doniesli k ušiam mocnárov a vladárov a aj toho najnevinnejšieho vydali do nemilosti a vrhli ho do záhuby, ak im náhodou nejaký pán ľahko uveril a neuvedomil si, že je správne
najskôr vypočuť obranu obžalovaného, alebo šalamúnsky vypočuť aj stranu žalobcu aj obžalovaného ešte skôr než rozhodne.
Príklady a skúsenosti svedčia, že vladárom a mocnárom sa
mnohé veci zamlčali alebo, ak sa to nepatrilo, neinformovali ich
o nich. V konečnom dôsledku im poškodili alebo úplne zničili
dobré meno. Buď preto, že nezniesli a nestrpeli napomenutia či
nepredvídavo neposkytli priestor verným radcom a napomínačom, prípadne preto, že sa ich plachí a ustráchaní radcovia
a služobníci zmohli len na chabú výhovorku, že svojho sudcu
a pána nechceli zarmútiť a v zovretí bázne sa nadmieru riadili
príslovím: Priazeň a priateľstvo sú plodom poslušnosti, hnev
a nenávisť pravdy.
Nejednému vladárovi príliš škodí, ak deň čo deň žije v istote,
teší sa spoločnosti a dôvernému priateľstvu tých, čo mu
Ján Weber: Vladárske čítanie
97
schvaľujú všetky skutky, či sú dobré alebo zlé, a na nič iné nehľadia, nemyslia, ani sa nestarajú, alebo sa mu vtierajú a spravodlivosť a právo či iné veci dostanú priestor, len ak je to nanajvýš nevyhnutné. Keď raz jeden parazit príliš pochleboval
a lichotil cisárovi Žigmundovi,144 dostalo sa mu nečakanej odmeny. Cisár mu na oplátku za mnohoraké lichôtky uštedril pár
zaúch. Keď sa vydesene opýtal: Prečo ma biješ?, cisár odpovedal: Prečo ma hryzieš? Keby aj dnes chcel niekto týmto spôsobom lichotiť, bárskto by ho pokladal za nespôsobného spoločníka a neotesaného dvorana, ktorý pánovi závidí česť a moc. Kto
nie je žiadnemu pánovi zaviazaný alebo nemá také postavenie,
že by jeho hlas a rada niekomu prospela, prípadne si ňou viac
uškodí ako pomôže, nemusí nikomu lichotiť. Obzvlášť v prítomnosti vyššie postavených alebo takých, ktorých sa nepatrí predstihnúť, aby sa to napokon nezvrtlo na nešťastie, aj keď majú
nádej získať česť a chválu.
V takýchto prípadoch sa skvie nepochybná pravda starých
prísloví: Prehnaná pocta a moc menia mravy a vedú k pýche. Ak
navyše nechýba šťastie a zdravie, len silné kolená dokážu vydržať také
144
Žigmund Luxemburský bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi, reformoval ríšu. Kruto postupoval proti odporcom a štedro obdarúval svojich prívržencov. V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka.
Vladárske čítanie
98
zdanlivo zdarné obdobie, hlavne ak tomu chcú niektorí zanietenci veriť.
Keďže aj vladárov a mocnárov takto občas opantá bezstarostnosť a pýcha, aj mladí potomkovia šľachty a vladárov si musia
viac než ostatní, ktorí nutne zotrvávajú na správnej ceste služby,
dôsledne uvedomiť a v súlade so zákonom svedomito sa pripraviť na svoj úrad, nechať sa poučiť z chýb iných a ťarchu vynaloženej námahy nepotopiť v bahne, kde iní úbožiaci uviazli. Nech
nik nemá dôvod ukázať na nich prstom a vyhlásiť, čo hovorí
múdry kráľ: Hlupákov zabíja, po čom túžia, a bezbožných hubí
vlastné nešťastie,145 ale skôr nech môže povedať, čo nasleduje
hneď na to: Kto však mňa (Múdrosť) poslúcha, bezpečný zostane, všetko bude mať v hojnosti, nebude sa báť nijakého nešťastia.146
Medicína udržiava telo, učenie Múdrosti zase dušu. Prehlbuje
oddanosť voči Bohu, lásku a počestnosť. Vďaka Bohu samému
sa naše duše obracajú k nemu, robia ho veľkým a uctievajú ho.
K tomu treba pridať Vieru, Lásku a Nádej ako základy kresťanstva.
Vladár, ktorý sa za mlada z nedostatku rozhodovacích schopností alebo z iných dôvodov nemohol veľa naučiť z toho, čo je
potrebné pre náležitú správu svojho úradu, bude môcť neustále
počítať
145
146
Porov. Múd 10,8.
Porov. Múd 10,9-12.
Ján Weber: Vladárske čítanie
99
s pomocou verných, čestných a vzdelaných ľudí a kedykoľvek
sa ich opýtať na radu a zbaviť sa vďaka nim pochybností.
Keď sa cisára Theodosia opýtali, čo má robiť súci panovník, odpovedal: Na cestách po cudzine ho musia sprevádzať
učenci, aby mohli viesť rozhovor a konverzovať. Keď stoluje,
musí sedieť so vzdelancami, ktorí vedú dišputy. Pred spaním
mu majú učenci čosi predčítať a všetok zvyšný čas má venovať
konverzácii so vzdelanými mužmi. Lebo ani najstatočnejší
vojak sa nepustí do boja bez zbraní, ani vladár sa bez radcov
neujme kormidla. V dennej spoločnosti radcov a sluhov sa
bude môcť vladár v rozhovoroch poľahky niečo dozvedieť
a naučiť, podujať sa na niečo alebo povedať, čo treba. Vďaka
ich radám si bude istejší, než keby rozhodnutie robil sám,
hlavne ak niečomu nerozumie, ale každý výsledok musí zniesť.
Keď niečo prvý alebo druhý raz nedopadlo dobre, na tretí
a štvrtý raz by sa mal výsledok zlepšiť. Tváriť sa rozumne za
každú cenu sa pokladá za veľkú nerozvážnosť. Keď sa nebude
hanbiť pýtať sa skúsenejších, čo sám nevie, alebo
100
Vladárske čítanie
bude znášať kritiku, keď sa mýli, zanedlho si uvedomí, že vo
všetkom značne napreduje. Kto často cestuje v páľave pod silnými lúčmi slnka, má opálenú tvár a pehy, hoci to nemal v pláne.
Aj jednoduchý človek získava dôvtip v rozhovore s rozumnými
a skúsenými ľuďmi, hoci nie práve kvôli tomu sa k nim pridružil.
Spoločnosť nevzdelancov a hlupákov robí naopak človeka nezdvorilejším a neschopnejším. Spoločnosť milosrdných z nás
samých robí milosrdných. Ak jednáme s nemilosrdnými, stávame sa nemilosrdní. Ak sa bavíme s klamármi, zvykáme si na
klamstvá. V spoločnosti pravdovravných stávajú sa z nás pravdovravní. Ak sa zamiešame medzi bláznov, staneme sa im podobní. Jeden hlupák ohlúpi ďalších desiatich, jeden ničomník
zlajdáči druhých. U zbožných sa priúčame zbožnosti, krívajúci
nás učia pokuľhávať, u pijanov sa zaúča opilstvu, u obchodníkov
sa odkukáva spôsob obchodovania, podlé reči kazia dobré mravy. Sparťania nikdy nepotrebovali spoločnosť komediantov, aj
keby ich boli vzpružili a rozosmiali. Usudzovali, že radšej treba
plakať s múdrymi než sa smiať s bláznami. Mali pravdu, lebo
pochábli sú povaľači, zlomyseľná, nečestná, úskočná, zúfalá
a hanebná chamraď ľudí v našej spoločnosti. Pochábli sú povaľači, lebo sa priživujú na cudzej námahe a práci.
Ján Weber: Vladárske čítanie
101
Sú mrzkí, lebo svoje životy postavili na páchaní zločinov v zlej
spoločnosti. Sú nečestní, lebo na chlieb si nedorábajú prácou, ale
lichotia, pochlebujú, priživujú sa, vtierajú sa a podlizujú sa ako
Gnatho. Sú zákerní, lebo ak nedosiahnu všetko, čo žiadajú, chrlia
na nás urážky a špinu. Všetkým sú nám len na škodu, lebo namiesto vďaky z nás robia hlupákov a ťahajú nám peniaze
z mešcov.
Keď sa Scipio Africanus vrátil z boja späť do Ríma, kráčal
ulicami v sprievode pochábľov. Keď ho zbadal istý filozof, oslovil ho: Scipio, mal si radšej zahynúť v Afrike, než sa vrátiť do
Ríma. Kým si tu nebol, obdivovali sme tvoje vojenské činy, teraz, keď si nazad, tvoja ľahkomyseľnosť nás pohoršuje. Strácaš
dobré meno a senátu robíš hanbu, lebo v Afrike si premohol
mocných panovníkov, no v Ríme sa objavuješ v sprievode samých šašov a pochábľov. Scipio, ver, že tvoj život tak neohrozovali nepriatelia, ako teraz blázni ohrozujú tvoju česť.
Raz prišiel z Afriky do Ríma istý vychýrený a výrečný komediant. Keď cisára Traiana pozvali vypočuť si ho, odpovedal:
102
Vladárske čítanie
Nikomu sa v prítomnosti veľaváženého a čestného vladára nesluší vystrájať, aby napokon vladár nezostal za nerozvážneho a za
hlupáka. Nikto sa nesmie pred vladárom odvážiť prášiť neslušné
slová a predvádzať hanebnosti. Lebo oči vladára majú vidieť len
to, čo pobáda k cnosti, nie k pokleskom.
Za vlády Augusta bol vraj v Ríme komediant menom Fanius,
ktorý predvádzal pred cisárom akýsi komický kúsok. Dvakrát sa
prezliekol za mladíka, raz za pannu a predstavenie odohral tak
živo, že hocikto by uveril, že to boli dve rôzne osoby. Ale cisára
Augusta natoľko zarazil komediantov skutok, že vydal rozkaz
ihneď mu naložiť palicami a mal na to tri dôvody. Keď nariekal,
prečo má dostať trikrát toľko ako tuláci, dostal odpoveď: Po prvé
dostaneš, že si potupil počestné panny, ktoré si napodobňoval.
Ďalej pre opovážlivosť a neúctivosť predvádzať tieto hlúposti
v mojej prítomnosti, a napokon dostaneš za stratu času, ktorý
tvojou vinou diváci premrhali. Zapamätaj si, že vtipkári nie sú
trestaní za žarty a bláznenie, ale za stratu drahocenného času,
ktorý márnia aj oni aj diváci.
Sextus z Chaironeie rozpráva, že keď videl rímsky senátor
Ján Weber: Vladárske čítanie
103
Fabius Patroclus cisára Marka Aurelia v senáte ustavične
s pochábľami, no v divadlách v spoločnosti rozumných mužov,
zažartoval: Pane, povedz, prosím, prečo nejdeš do divadla, ako
sa chodí do divadla, a do senátu, ako sa patrí do senátu? Veď
v senáte sa radia, no do divadla si treba ísť krátiť čas s pochábľami. Cisár odpovedal: Veľmi sa mýliš, priateľu. V senáte je
toľko rozumných ľudí, že tam chcem priviesť všetkých hlupákov, aby prišli k rozumu. Do divadla chodím s rozumnými, aby
mi nedovolili stať sa podobným hlupákom.
O tomto cisárovi daktorí spisovatelia píšu, že podobne ako
dnes zvyčajne vladárov obstáva stráž, cisár sa obklopil spoločnosťou filozofov, za čo mu patrí uznanie. Lebo ak je vladár
v dobrej spoločnosti, niet dôvodu zahŕňať ho výčitkami. Keď sa
raz so štrnástimi učiteľmi svojho syna Commoda zúčastnil sviatku Genia,147 pretože zvyčajne poctil svojou prítomnosťou všetky
sviatky a dodal im tak lesk, prišiel tam aj jeden šašo, zábavnejší
a preto obľúbenejší než ostatní. Predvádzal rôzne smiešne lapajstvá, presne ako sa na takýchto predstaveniach zvyklo. Najvtipnejší a ten, komu sa podarilo vystrúhať najlepšiu grimasu, si
odniesol vavrín. Múdry a rozvážny Marcus Aurelius sa však
miesto sledovania hlúpostí viac sústredil na svojich filozofov.
147
Genius – bytosť chrániaca každého človeka. Genius sprevádzal muža od narodenia až do smrti. Geniovia boli uctievaní obetami, ktoré sa prinášali v deň narodenia
človeka. Bývali obetované pokrmy, víno, kadidlo a slávnosti boli veľmi veselé. Pri svojom geniovi bolo zvykom aj prisahať. Ochrankyňou žien bola bohyňa Iuno.
104
Vladárske čítanie
Pozorne hľadel a postrehol, že piatich vzdelancov natoľko uchvátili žarty a smiech komediantov, až tlieskali, dupali, pokrikovali a smiali sa. Nič z toho sa nepatrí váženému mužovi neochvejnej dôstojnosti. Prístojné držanie tela je dôkazom pokojného ducha. Keď cisár spozoroval ich nedôstojné chovanie, aj že
pohoršili niektorých Rimanov, ťažko niesol nielen to, že ich tam
priviedol, ale aj to, že sa pomýlil v ich výbere. No predstieral, že
si to nevšimol. Aj keď existujú veci, ktoré vladárov bolia ako
ostatných ľudí, musia sa nad ne rozvážne povzniesť. Po čase si
ich zavolal a súkromne si s nimi pohovoril: Milí priatelia, vybral
som vás s najväčšou zodpovednosťou, vybral a napokon prijal,
aby ste boli učiteľmi môjho syna Commoda, a zároveň napravili
tých, čo na mojom dvore žijú zle. Avšak teraz vidím, že sa deje
opak. Miesto toho, aby hlupáci prišli k rozumu, zisťujem, že
múdri ho strácajú. Či neviete, že sila zlata odolá aj žeravým uhlíkom a rozumní muži nestratia svoj lesk a rozvahu ani medzi
hlupákmi? Zlato sa skúša v ohni a múdrosť v bujarosti hlupákov.
Či neviete, že múdreho medzi múdrymi nemožno postrehnúť, ani
Ján Weber: Vladárske čítanie
105
hlupáka medzi hlupákmi? Medzi hlupákmi sa múdri neprezradia,
hlúpi naopak medzi múdrymi vytŕčajú. Múdry vidí svoju múdrosť, keď všetci sú príliš hlúpi, no jemu múdrosť nechýba. Či
vám uniká, že skúsený chirurg stvrdzuje svoje umenie na ničivých ranách a brilantnosť lekára preverujú zákerné choroby? Že
vodca odhaľuje udatnosť v najhrozivejších bojoch? A napokon,
že sa majstrovstvo lodného kapitána vynára medzi obrovskými
príbojmi a nespútanými búrkami? Nezabudnite, že dôstojnosť
a rozvahu musí múdry odhaliť vtedy, keď navôkol prekypuje
samopaš. Či neviete, že dokonalý intelekt, bystrú pamäť a dobrú
povesť si človek vyslúži v pokojnom a v krotkom duchu? Múdrosť treba priznať len tomu, kto triezvo koná a umne reční. Či
nevidíte, že podlému človeku neosoží vrtkavý jazyk, svižný um,
znamenitý intelekt, vynikajúce vzdelanie, osvojená skúsenosť
a brilantný štýl reči a písania? Každý má povinnosť čestne žiť,
no viac tí, ktorí sa pýšia vzdelaním a veria, že všetkých ochromia
výrečnosťou. Nesporne platí, že účinok slova oslabujú zlé skutky. Zhrniem to a uzavriem tým, že vás musím prepustiť, pretože
na veľký sviatok Genia ste sa
106
Vladárske čítanie
pred očami celého senátu natoľko zosmiešnili, že všetky oči
sledovali viac vaše gestá než rozmarné hry šašov.
Je už jasné, že viac osožia vzdelaní než hlúpi ľudia? Nech sa
deje čokoľvek, múdry je vždy nápomocný viac, než hlupák.
Skľúčeného vladára nech radšej múdry uteší vetou z Písma, než
by mu hlupák natáral sprostosti. Pokiaľ si vladár nažíva dobre,
myslím, že rozhovor s múdrymi blaží viac, než zdôveriť sa pochabému šašovi. Prázdnu pokladňu dokážu naplniť radcovia, nie
šašo, ktorý si vydranká aj tam, kde niet ničoho. Ak monarcha
túži užiť si voľný čas, nech radšej nakloní ucho učenému mužovi
a jeho pôvabným príbehom z minulosti, než pochábľovi, čo chrlí
obscénne a potupné príbehy.
Úvahou nad životom a postavením tých, čo sa nič nenaučili,
múdrosť vynikne ešte viac. Vtedy sa dôkladne zračí jej potreba.
Prospieva všetkým, nielen kráľom, vladárom a správcom, ktorým leží na pleciach najväčšie bremeno povinností a námahy
v týchto krajoch, ale napospol všetkým majetným, ktorí bez
väčšej námahy vďaka bystrému umu prosperujú, pretože dosiahli viac skúseností než iní a naučili sa viac užívať šťastie
a pokojné dni.
Ján Weber: Vladárske čítanie
107
Keď sú hlúpi odkázaní sami na seba, nedokážu byť užitoční, ani
tráviť čas tak, ako sa patrí. Až vtedy si uvedomia, že sú ničomníci a pľuhavci, keď sa im bráni jesť, piť, spať alebo zaháľať
a musia hľadať útechu v slovách a skutkoch iných. Všimnime si
spolu s Isokratom, že stačí jediný pohľad na ich žalostný stav
a vzbudia náš súcit.
Po prvé, márnia čas. Čas, ktorý rozumným ľuďom uniká pomedzi prsty, sa im zdá príliš dlhý a ťaží ich bremeno pochybnosti, ako čo urobiť a zariadiť. Obzvlášť, keď ich vlastné záležitosti
treba vysliediť, lebo ich schovávajú tak dobre, ako lovecké pasce.
Po druhé, obvykle nevedia dobre naložiť so cťou a bohatstvom z Božej milosti, preto si ľahko uženú hanbu a pohanu,
lebo netúžia po inom než chvastať sa. Z toho nech pramení ich
česť a chvála.
Po tretie, často vo víre zábaviek, pôžitkov a radostí napokon
končia v bolestiach, čo ich nevoľky núti vzdať sa potešenia, alebo sú všetkého takí presýtení, že už nemôžu hojnejšie jesť a piť,
jasať a kričať, tancovať a skákať, krátiť si čas alebo inak sa veseliť, nechajme bokom inú rozkoš, ktorú si zvyknú užívať aj hlúpe
živočíchy, a potom sami nevedia, ako si pomôcť, keď sú mrzutí.
Vladárske čítanie
108
Sallustius o nich dobre napísal, že nedovidia ďalej ako tí, čo
sa starajú len o slasti tela, duša je však pre nich nepríjemným
bremenom148 a majú z nej malú potechu. Nevedia totiž, na čo
vlastne slúži a ako ju kultivovať. Máme sa o to v mene ľudského života neprestajne pokúšať, viac študovať alebo tráviť čas
v spoločnosti učených a cnostných ľudí. A tí niekoľkí, ktorí si
navykli kultivovať dušu, nebudú nikdy nariekať, že majú priveľa času, jedine že by im zvláštne okolnosti zabránili využívať
čas podľa vlastnej vôle, a nebudú sa cítiť osamotení, ani keď sú
úplne sami.
Naopak tí, čo nič nepoznajú, nevedia a nechápu a nikdy sa
im nežiada učiť sa a vynakladať námahu, potrebujú byť obklopení príjemnými ľuďmi, aby sa necítili bezútešne mrzutí, smutní, zádumčiví, akoby mŕtvi v stále žijúcom tele. S takouto povahou dokážu asi toľko, ako mramorová socha alebo namaľovaný vojak skrotiť divoké kone.
Tento divoký kôň je bujarý ľudský duch, ktorého veľmi
ťažko utíšiť, pretože je nepokojný a horí túžbou niečo sa dozvedieť a uvidieť. Ak krotiteľ koní alebo vojak nevie správne
jazdiť a skrotiť koňa a nemá nablízku vhodného pomocníka,
musí nechať koňa
148
Porov. Sallustius, Catilinovo sprisahanie 2, 8.
Ján Weber: Vladárske čítanie
109
vyzúriť sa, vyhadzovať kopytami a soptiť, až kým ho nezgniavi
únava pod ťarchou bolesti hlavy a príkazov.
Zmätené skoky divokého koňa sú ako predivné a čudné nápady, ktoré tejto fajte preblesknú v hlave, keď nie sú s kumpánmi alebo nemôžu byť s ľuďmi, s ktorými sa pred časom
spoločne oddávali roztopaši alebo záletom a neviazane jedli,
pili a hrali, no vôbec si pritom nespomenuli na podstatu ľudského rozumu a drahocennej duše, sťa znepokojený vykŕmený
brav v obave, kto by mohol zaplatiť jeho hospodárovi. Nedá sa
predpovedať, ako žalostne skončí nezdravé a úbohé zverské
napchávanie a brucho obťažkané ako ťažné zviera, a ako úmorne sa potom všetko rozhárané a rozvrátené v ľudskom tele
začne dostávať do rovnováhy a čistiť, a konečne bude schopné
povzniesť dušu podľa Božieho poriadku, uvidí skazu spôsobenú katastrofou a bude sa snažiť nájsť spôsob ako ju napraviť.
Vtedy živočíšny duch a neukojiteľné telesné túžby sa ako pomalý a pozvoľna prenikajúci jed cudzoložstva usádzajú v pobláznenom a slasťami presiaknutom a premoženom človeku,
vzpierajú sa duši, lomozia a utláčajú ju, akoby duša telu nariadením usporiadaného a človeka hodného života chcela odňať
mu výživu
110
Vladárske čítanie
a obrať ho o každú radosť, ba o každý pocit blaha. Jej úprimné napomenutie nehanebne prirovnávajú ku vierolomnému Corneliovi,149
ako keby človeku vyrašili rohy sťa dobytku, pretože viac pripomínajú skutočných Corneliov, ktorí si bažia v kalných, nie v čistých
vodách.
Preto, keď prepukne vnútorný boj, chmúrne a nečisté má prevahu nad čistotou, ktorá je oporou duše, a ľahko sa stane, že jazýček
váh sa vychýli k zlej a chmúrnej stránke človeka a strhne ho. Keď
taký boj nastane, duch zvrátenosti v krútňave zverských, hlúpych,
nerozumných a márnych túžob úraduje celkom sám. Preto sa natíska otázka: Čím natierať a liečiť ranu od corneliovského zradcu,
aby po nej nezostali boľačky a nepekné a nápadné jazvy? A ďalšia:
Ako poradiť a pomôcť biednemu človeku, ktorý sa sám neodváži
jazdiť z obavy, že ho zhodí nespútané žriebä? Ako si má udržať
pokoj a zdanlivo neochvejnú rozvahu pred splašeným žriebäťom,
jeho fŕkaním a dupotom kopýt, keď po jeho boku nestojí verný
sluha a pokojný stajník nazývaný dobré priateľstvo?
Nesprávna rada po krátkej úvahe a chvatnej porade (nech nemá
duša čas spamätať sa a nájsť pomoc) znie: Spomenutú oplakanú
ranu pokryť novými
149
Cornelius – meno jedného z najvýznamnejších a najurodzenejších rodov v Rímskej ríši. Z tohto rodu pochádzali významní politici, vojvodcovia, spisovatelia.
Pôvod mena možno nájsť v latinskom cornu = roh. Weber však zrejme odkazuje na Plutarchovo rozprávanie v štvrtej časti diela Quaestiones Romanae. Ponúka
príbeh, ktorý odpovedá na otázku, prečo v chráme bohyne Diany na Aventíne v Ríme visia dobytčie rohy, hoci v iných jej chrámoch jelenie parohy. Sabinovi
Antrovi Coratiovi sa vraj narodila jalovica, ktorá vynikala vzhľadom i veľkosťou. Podľa veštby mala byť obetovaná bohyni Diane na Aventíne. Mesto, z ktorého
bude pochádzať muž, ktorý ju obetuje, sa potom stane najmocnejším a bude vládnuť celej Itálii. Antro prišiel do Ríma, aby jalovicu obetoval, jeho sluha však
veštbu potajomky prezradil kráľovi Serviovi a ten kňazovi Corneliovi. Cornelius následne inštruoval Antra, že sa pred obetou musí umyť v rieke Tiber, inak jeho
obeta nebude prijatá. Kým sa však Antro vrátil od rieky, jalovicu obetoval Servius a jej rohy zavesil do svätyne. Príbeh možno nájsť aj v Liviových Dejinách (I,
45), autor však nespomína meno Antra Coratia a za toho, kto Coratia podviedol a zároveň jalovicu obetoval, označuje predstaveného svätyne.
Ján Weber: Vladárske čítanie
111
vlasmi, prípadne ako niektorí hovoria, psími chlpmi, a nepokojného koňa nenútiť jazdiť, ale priviesť ho k mokrine, tam ho
nechať plávať ako vo víne tak dlho, kým mu ovady uberú chuť
vzpierať sa.
Prvá rada je rovnako nezmyselná, ako keď lekár v snahe
pomôcť človeku od bolesti zubov, urobí mu takú dieru do líca,
aby na chvíľu zabudol na bolesť, ale len natoľko, aby ju zniesol. Lebo falošný liek porovnávaný so psími chlpmi utrpenie
nezmierni, ale ešte viac zatemňuje zmysly, aby si rozum nemohol uvedomovať svoje nešťastie a neodvážil sa nebojácne spútať skazonosné túžby tela. Ak by skutočná liečba mala rovnakú
cenu ako falošná, ktorá zbavuje človeka súdnosti, potom sa
najvyššiemu majstrovi zavďačí ten, kto niekoho pripraví o život. Potom by bolo rovnako prospešné unaviť nepokojného
koňa ovadmi ako nechať ho dobre sa vycválať. Najviac by na
tom získal hocijaký vidiecky remeselník, čo vyrába čižmy,
ostrohy a sandále, lebo by si mohol prisvojiť titul krotiteľa koní.
Z toho plynie, že podobne ako ten, kto rozsieva zlo, či neseje dobré semeno, nebude žať dobrú a bohatú úrodu, alebo ten,
kto nedbá na Božie príkazy a na dobré a bohumilé zásady, lež
nasleduje len svoju zvrátenú túžbu, sa napokon musí uspokojiť
a živiť takým ovocím, ktoré prinesie, rovnako sa môže stať, že
ak niekto bezstarostne trávi svoje dni, buď upadne do veľkého
šialenstva
112
Vladárske čítanie
alebo príde o rozum, bude ako dieťa vo chvíli, keď na neho
všemohúci Boh v hodine smrti dopustí silou svojho Božieho
spravodlivého súdu nie len časnú pohanu a trest.
Ani jedna zo spomenutých rád neprináša osoh a ľudia, ktorí
sa nimi riadia, prinášajú asi taký úžitok ako divoké a nespôsobné zvieratá. Týka sa to najmä mocných pánov a vladárov, ktorých vôbec neškrie svedomie, ak zneužívajú moc, a natoľko ich
pohlcujú túžby, že všetko, čo majú uskutočniť, nechajú ležať
ladom a hodia za chrbát, činia hlúposti a ich skutky a život
hnevajú celé kráľovstvo, alebo sa z titulu svojej moci začnú
správať tyransky.
Vtedy často počuť o čudných sporoch a nespravodlivých
procesoch s ľudom a s poddanými, že tu si jeden vymohol právo a spravodlivosť na úkor všetkých, tam druhému nevinnému
zabavili celý majetok, tretieho bezdôvodne spútali reťazami,
štvrtého neľútostne zbičovali a naťahovali na škripec alebo mu
odobrali úrad a zbavili ho pocty, a piatemu naopak, hocijako
bol zvrátený, sa dostalo najvyššej úcty a povýšili ho medzi
popredných občanov a nejedného necharakterného a nehanebného ničomníka plného zloby na úkor všetkých zbožných povýšili. Vtedy musí ustúpiť a prenechať miesto cnosť zlatu, peniazom česť, bohatstvu chudoba, nespravodlivosti rovnosť,
lakomstvu spravodlivosť, múdrosť a skúsenosť nevedomosti,
zlobe svedomitosť, novému staré atď.
Ján Weber: Vladárske čítanie
113
Vtedy sa beztrestne jedno za druhým striedajú vražda a zabitie
a štát sužujú nespravodliví. Vtedy sa prebúdza nesvornosť
a začínajú vojny, a v tých časoch sa potajme kradnú pozemské
majetky, pohŕda sa posvätnými vecami, búrajú sa chrámy, zabíjajú
sa nemajetní, nevinné manželky a deti sú zneucťované pred očami
manželov a vlastných rodičov, mnohé ženy ovdovejú a deti osirejú, mládež je navádzaná na všakovaké neresti, poddaní sú popudzovaní proti pánom, syn a dcéra odmietajú poslušnosť voči otcovi a matke a neprijímajú Božie slovo, príkazy a ustanovenia, prehlušuje sa úprimnosť a dôvera, láska a oddanosť, právo a spravodlivosť, súcit a milosrdenstvo, duchovným berú život alebo posielajú do vyhnanstva, dediny a mestečká pustnú, mestá a kaštiele sa
obliehajú a plienia, chrámy, školy a posvätná výzdoba sa znesväcujú a šliape sa po nej, a jestvujú mnohé ďalšie podobné smutné
a zhubné udalosti v dôsledku vojny.
Vtedy paraziti, príživníci, pochlebovači a tlčhubovia, ohovárači a zradcovia zažívajú na panovníckych dvoroch najväčšie šťastie
a podobajú sa zverom chovaným v lesoch a v zverniciach. Vtedy
sa často pokladá za správne a vhodné všetko, čo niekto nepriateľsky naladený a hnaný túžbou po pomste voči blížnemu môže vyšpekulovať, aby dokázal a ukázal, čo je pravda alebo lož, akú by
ani sám Satan v podsvetí nebol schopný vymyslieť. A tak často na
mieste pravdy stojí lož a naopak pravda namiesto lži.
Vladárske čítanie
114
Hoci ho niekedy prezradí jediné slovo, predsa na udaného vzhliada
s najväčšou nenávisťou, ak ho náhodou ušetria toho, čo kedysi vykonal Herodes s Jánom Krstiteľom,150 ktorý ako jediný pripravil cestu151
nášmu Vykupiteľovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.
Preto viac obstojí padnúť medzi havranov než medzi pochlebovačov. Havrany totiž požierajú len mrciny, pochlebovači však živých.152
Práve preto chcel filozof Formus153 bývať radšej v lese so zvermi ako
v meste s ľuďmi. Keď sa ho spýtali, prečo vždy blúdi po lesoch
a vystavuje sa nebezpečným zverom, aby ho roztrhali, odpovedal:
Divé zvery ma môžu roztrhať jedine zubami, ľudia však nepremárnia
žiadnu príležitosť, aby ma ohrozili všetkými údmi. Očami na mňa
zazerajú, kopú do mňa nohami, udierajú ma rukami, srdcom ma nenávidia, jazykom na mňa žalujú a potupujú ma. Ktokoľvek by určite
uprednostnil spolužitie s nahlúplymi živočíchmi než život medzi zlomyseľnými a podozrivo lichotiacimi jazykmi. Takých pochlebovačov
kráľ Alfonz zvyčajne prirovnával k vlkom, ktorí prilákajú oslov šteklením a škrabaním a potom ich pohlcú. Aj lichotníci mnohých nalákajú na prívetivé reči a klamstvá, čo im je napokon na škodu, na čo upozorňujú slová:
Za chuťou sladkého medu skrýva sa zločinný jed.154
Stručne povedané, či sa niečo deje právom alebo neprávom, či sú veci
užitočné alebo neužitočné, musia sa diať podľa ich vôle.
150
151
152
153
Porov. Mk 6,14-29.
Porov. Lk 3,1-18.
Autorom sentencie je filozof Antisthenés (Diog. Laert. 6, 4).
Pod menom Formus (Phormus) poznáme gréckeho básnika zo Syrakúz, autora niekoľkých komédií, avšak žiadneho filozofa.
Ján Weber: Vladárske čítanie
115
A to aj veci dovolené aj nedovolené, bez ohľadu, či im samým uškodia
alebo nie. Podľa Dionysia Staršieho sú toto najväčšie pôžitky a radosti
tyranov. To značí, že ak vládcovia vytrhávajú iným z rúk olivové vence155 a zamieňajú ich za cyprusy,156 znepriateľujú si Boha a ľudí, za čo
môžu očakávať triumf hanebnej skazy a tragickej záhuby alebo aspoň
ich príchuť. Je skoro nemožné, aby sa títo vladári úprimne spriatelili
s nejakým človekom. Pôjde z nich väčšia hrôza než z najväčších zvieracích monštier, ako sú levy, medvede a vlci, až taká, že ani kráľovské
či iné vysoké postavenie nezabráni kráľom byť voči takým vladárom
nepriateľskí. Hovoria o tom slová múdreho kráľa Šalamúna: Revúci
lev a medveď túlavý je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.157
Rovnako: Kráľov hnev – poslovia smrti158 a vladár, ktorý nemá rozumnosti, býva veľký vydierač.159 Z nevedomosti sa rodia chyby
a zmätok a niet ničoho potupnejšieho ako človek neznalý vecí.
Keď niekto získa vladárske prúty160 a chopí sa trónu špinavými rukami a s prázdnou hlavou, či plný pýchy obsadí povýšenecky svoj majestátny stolec, hoci nie je celkom neschopný, nemá výslovný úmysel
viesť štát, ale zabezpečiť si pokoj a utešené časy a núti iných, aby ho
pokorne obdivovali ako
154
155
156
157
158
159
160
Ovidius, Lásky I, 8, 104.
Vence z olivových listov sa používali pri oceňovaní víťazov v atletických súťažiach.
Cyprusy sú štíhle ihličnaté stromy, ktoré sa zvykli vysádzať na cintorínoch.
Prís 28,15.
Prís 16,14a.
Prís 28,16a.
Fasces – v starovekom Ríme zväzky prútov so sekerou (alebo bez sekery), ktoré boli symbolom úradníckej moci.
Vladárske čítanie
116
pozemského bôžika. Keby sa mu na istý čas podarilo vnútiť sa ľuďom
do priazne ako slušnému a počestnému znamenitému vladárovi, na
spôsob machiavellských zvykov, a získal by vládu a majestát kvôli
prehýbajúcim sa stolom a tučným príjmom, o ktoré by si nemusel
robiť starosti, zrak tých, ktorí ho z oboch strán obklopujú, by zastrel
očný zákal. Takýto vladár by trávil väčšinu času vo víre radosti
a svetských túžob a viac by ho zaujímalo šťastie a príležitosti ako
výčitky svedomia či verejné blaho a starosti by prenechal mladým
a neskúseným. Takéto konanie nie je ani teologické ani politické.
Takto sa ruka k dielu neprikladá. Ducha treba viesť iným smerom,
pretože skutočne neexistuje ťažší a namáhavejší úrad, ako moc
a vláda, keďže ich starosti a úlohy sú nespočetné. Luther preto správne dospel k mienke, že vrchnosť v meste je komukoľvek poddanou
a slúži mu. Za sluhov pokladajú tých, ktorí si žijú v najlepších komnatách, tešia sa mieru a pokoju v meste, u kráľov a iných mocnárov.
Kto má vo svojich rukách vládu, je najväčší otrok. Ani lekári nie sú
pánmi, ale služobníkmi prírody,161 a vládca slúži štátu. Lebo Boh
riadi svet tak, že mu slúži všetko najvyššie, prostredné aj najnižšie,
a poslední sú prvými.162 Preto vojvoda Fridrich zo Saska, blahej pamäte, nanajvýš múdro povedal dr. Staupitzovi, že keby sa lepšie prizrel všetkým
161
162
Medici ministri naturae (Lekári sú služobníkmi prírody) – zásada hippokratovskej medicíny.
Porov. Mt 20,16.
Ján Weber: Vladárske čítanie
117
stavom a ľuďom, zistil by, že vidiečania, ktorí sa inak v bežnom živote musia podriadiť občianskej moci a stoja najnižšie,
sú zo všetkých najšťastnejší, pretože sa tešia z mieru a z pokoja. Neničia a netrápia ich starosti ani nástrahy riadenia ríše.
V lete obrábajú polia a v zime pri ohni alebo pri peci užívajú
úrodu získanú z darov Božieho dobrodenia.163
Rímsky cisár Marcus Aurelius preto svojmu synovi Commodovi na smrteľnej posteli povedal: Synu, chcem, aby si vedel, že ti teraz odstupujem rímske impérium, no nezanechávam
ti bezmedzné bohatstvo, ale chudobu, nie pokoj, ale nepokoj,
nie mier, ale vojnu, nie priateľov, ale nepriateľov, nie radosť,
ale úzkosť, a naostatok ti prenechávam veľa dôvodov pre plač a
málo dôvodov smiať sa. Zanechávam ti len rýdzu nestálosť
a vedomú pochabosť. A ak tomu neveríš, usudzujem, že si sa
nechal oklamať.
Preto si kráľ Alfonz želal, aby sa hociktorý jeho poddaný
stal kráľom, nech vie, koľko starostí a námahy vladári zakúšajú.
Nepochybne by ich potom toľko nezaťažovali. Hoci byť vladárom zaručuje česť a dôstojnosť, samotné vládnutie a správa sú
veľmi náročné.
Ó, aký odvážny, kto sa podujme viesť iných! Ak je spravodlivý a prísny, považujú ho za krutého a nemilosrdného, ak
činí dobro,
163
Porov. Martin Luther, Enarrationes In Primum Librum Mose XXX.
Vladárske čítanie
118
zneužívajú ho a pohŕdajú ním, ak prekypuje štedrosťou, pôsobí
ako márnotratník, ak je šporovlivý, je neúprosný a lakomý, ak
horlí za mier, majú ho za ustrašeného a malicherného, ak je
statočný, berú ho za opovážlivého a nerozvážneho, ak je pokojný a vážny, vyčítajú mu tyfónsku164 pýchu, ak je oddaný
a zbožný, označujú ho za pokrytca plného pretvárky, ak je veselý, už sa nezbaví škvrny ľahkomyseľnosti.
Dionysios Starší všetko správne pochopil. Raz sa ho ktosi
opýtal, či nemá nič na robote. Bezprostredne odpovedal: Nech
sa mi nikdy čosi také neprihodí. Tým zdôraznil, že vladár
má ustavične čo robiť. Hoci si občas dopraje sviatočný deň a
odpočinok, sluší mu rýchlo sa vrátiť k práci. Preto sa jeden
starý vysilený kráľ smutným hlasom sťažoval, že ho gniavi
ťažká ozdoba kráľov či úradu. Zhotovili mu ju teda z jemného
súkna a zvyčajne mu ju nasadili namiesto diadému. Pochopil
však, že oná stuha je len symbolom a ozdobou kráľovskej dôstojnosti.
Vladári sú ako kamene, ktoré dvanásti muži, podľa počtu
dvanástich kmeňov synov Izraela, priniesli z Jordánu na svojich
ramenách, ako im prikázal Jozue podľa zjaveného Božieho
príkazu.165 Všetci musia nastaviť chrbát a podoprieť ono ťažké
bremeno štátu. Preto sa Cicero uprene zahľadel na rímsky senát
a vyhlásil:
164
165
Tyfón – syn Gaie a Tartaru, chcel vládnuť nad bohmi aj ľuďmi. Viac pozri s. 257.
Porov. Joz 4,2-9.
Ján Weber: Vladárske čítanie
119
Mlčím o blahu nás všetkých, o šťastí mesta, o dokonalosti štátu,
ktorý vy celý podopierate svojimi plecami, svojimi plecami,
hovorím.166
Medzi ďalšie ťažkosti patria aj štyri obrovské oslie bremená,
ktoré vladári a králi sotva vládzu vliecť.
Prvým bremenom je ZÁVISŤ a NENÁVISŤ. Lebo ak vladári
kráčajú inou cestou ako ľudia svedomití, mravní, dôstojní, čestní, mocní, bohatí, vzhľadní a bezúhonní, vzbudzujú závisť,
ktorá sprevádza cnosť. A moc sprevádza nenávisť, ktorá sa rodí
v rovnakom čase ako jej dvojča. Len čo Boh niekomu zverí
prúty vlády, vzápätí sa mu rodí syn menom Závistlivec. Chudobní sedliaci, súkromné osoby, sú v tomto šťastnejší. Starajú
sa o svoje záležitosti v mieri a v pokoji, nikto ich závistlivo,
nepriateľsky ani nenávistne neprenasleduje. Vladári však nie sú
schopní zbaviť sa ich za cenu žiadnej námahy ani za žiadne
peniaze. Môžu sa uchrániť pred inými hanebnosťami, ako pred
klamárom, keď sa vyhýbajú rozhovoru s ním, pred pyšným,
keď sa mu chcú čo najmenej podobať, pred záhaľčivým, ktorého nemajú za nič, pred necudným, keď sa s ním nezapletú, pred
žrútom a pijanom, keď s nimi nestolujú, pred hnevlíkom, keď
sa s ním o nič nesporia, pred lakomcom, keď od neho nič nežiadajú. Ale pred závistlivým človekom nás nezachráni ani
útek, ani príjemné slová. Závisť je totiž natoľko silná, že niet
opevnenej bašty, ktorú by nepokorila, niet vysokých hradieb,
ktoré by nepreskočila,
166
Porov. Cicero, Pro L. Flacco Oratio 94; Lucius Valerius Flaccus bol obžalovaný z plienenia a utláčania provincie Ázia. Časť žaloby bola založená na tom, že
bránil Židom previezť zlato z jeho provincie za účelom stavby chrámu v Jeruzaleme. Toto zlato zabavoval a posielal do Ríma. Flaccus bol nakoniec uznaný za
nevinného, najmä zásluhou obhajoby.
Vladárske čítanie
120
niet hrádze, ktorú by neprekopala, niet sily, ktorej by neodolala, niet vládcu, ktorého by nenapadla. A aj keby bol obdarovaný krásou Absolóna,167
silou Samsona,168 múdrosťou Šalamúna,169 zbožnosťou Dávida,170 bohatstvom Kroisa, statočnosťou Hektora, výrečnosťou Homéra, šťastím Julia,171
životom Augusta, ostražitosťou Alexandra,172 spravodlivosťou Traiana,
ľudskosťou Tita,173 vážnosťou Cicerona a bol by dokonalý v slovách aj
v skutkoch, predsa by veľkosť jeho darov nepresiahla nenávisť závistlivcov, ktorí ho prenasledujú.
Existujú dva osobitné prípady takejto výslovnej závisti a nenávisti. Prvý
prípad sa týka tých, ktorí bolestne nesú, že si ich doma nevšímajú, zatiaľ čo
iných velebia za cnosť a šikovnosť. Ak si niekto myslí, že sám je dostatočne bystrý a schopný niekoho viesť, ľudská nevšímavosť mu preniká až do
špiku kostí. Takýchto druhov mal aj Cicero. Preto povedal: Komu chýba
dôstojnosť, je neschopný a na nič sa nehodí, nijako nepodporuje moju česť
a úrad.
Takýto príklad nachádzame aj vo Svätom písme, keď patriarcha Izák
oznámil synovi Ezauovi, že jeho mladší brat Jákob bude mocnejší vládca
ako on. Patrí sa, povedal Ezauovi, aby si sa podriadil svojmu bratovi
a slúžil mu. Ezauovi ochablo srdce sťa prebodnuté šípom. Vraví sa o ňom:
Ezau teda Jákoba znenávidel navždy.174
167
168
169
170
171
172
173
174
Porov. 2 Sam 14,25.
Porov. Sdc 16,17.
Porov. 1 Krľ 10,7-8.
Porov. 2 Sam 22.
Pravdepodobne Gaius Iulius Caesar.
Pravdepodobne Alexander Veľký.
Pravdepodobne Titus Flavius Vespasianus.
Gn 27,37-41.
Ján Weber: Vladárske čítanie
121
Druhý prípad, prečo vládcov ničí nenávisť, nevôľa, hnev a nepriateľské myšlienky, predniesol Ennius v sentenciách: Koho sa ľudia boja, toho
nenávidia.175 Bič je nepriateľom osla, palica psa, prút dieťaťa. Poddaní
nesú uložený trest ťaživo. Vrchnosti vtedy želajú nešťastie a na smrť ju
preklínajú. Keby sa všetky tieto zlorečenia a zaklínadlá mali naplniť,
vladári by takéto bremeno neboli schopní uniesť, ani keby mali telo Kyklopa alebo vo veľkosti Giganta. Z toľkého preklínania by nejedného vladára musel odviezť aj niekoľkokrát za deň čierny vozataj na Belzebubovom voze do Luciferovej vlasti.
Keď význačný hrdina a generál v metropole horného Uhorska, v slobodnom kráľovskom meste Košice, Lazar zo Schwendi, viedol vojsko
v prísnej disciplíne, zohyzdil jeho dvere akýsi zloduch nasledovnou urážkou:
Lazar zo Schwendi, ktorého boja sa pre krutú vládu,
teba nech rumenec hanby po práve zaleje hneď,
obidve oči Boh nech ti zahalí temnotou strašnou!
Kedy už zrúti sa trón, krutá tiež moc tvoja s ním?
Keď to Lazar zo Schwendi uvidel, dopísal nasledujúce slová:
Ty, ak si zbožný, tak rýchlo nám povieš, ako ťa zovú.
Zloduch odpísal:
Viem len to, sám že si ničomný lotor.
Ale psy nemôžu za to, že umierajú kone. Vladárov nesmierne ťaží, keď
sú k nim poddaní nepriateľskí a stoja proti nim.
Druhým bremenom je NEZRELÉ UVAŽOVANIE ĽUDU a TÚŽBA HANIŤ.
175
Porov. Cicero, De officiis (O povinnostiach) II, 7.
Vladárske čítanie
122
Spolu s vladárskou ozdobou hlavy sa mocnárom kladie na hlavu aj bremeno ohovárania. Pokiaľ vladár stojí na čele, nemôže odvrátiť ani jedno
z bremien. Keď niekto zastáva úrad, mláti sa o ňom prázdna slama. Ľudia
a národy trpia jedovatou chorobou, že majú neustále niečo proti svojim
vladárom, preto sa žalujú a neprestajne ich hania. Tých, ktorí potupujú,
nazýva svätý muž apoštol Pavol hanobiteľmi, klamármi, tlčhubami
a jedným slovom ničomníkmi.176
Podľa istého teológa existujú rôzne typy urážok a ohovárania. Po prvé, keď zákerné a jedovaté ústa vypovedajú o blízkom rýdze a smradľavé
klamstvo, a to tak majstrovsky, aby prostoduchí uverili, že je to pravda.
Podobne si kedysi nevinný Nábot vytrpel od bezbožnej Jezabel, pretože
údajne zlorečil kráľovi.177
Druhý prípad ohovárania a osočovania nastáva, keď človek vykoná
alebo vypovie niečo dobré a správne, čo sa však po čase proti nemu prekrúti. Stalo sa tak apoštolovi Pavlovi,178 ba aj samotnému Kristovi.
Tretí prípad sa stáva, ak niekto spáchané zlo prekrúca a hádže na blízkeho a sebe pripisuje jeho cnosti. Dôkazom sú príbehy o Zuzane179
a Jozefovi.180
Štvrtý je prípad, keď kresťan nechce prikryť plášťom kresťanskej lásky nedostatky a chyby blížneho, ale rozširuje sa o nich, ako vraví príslovie, že trkoce ako v mlyne. To isté urobil bezbožný Noemov syn
Cham.181
176
177
178
179
180
Porov. napr. Tít 1,10-12.
Porov. 1 Krľ 21,9-13.
Napr. Sk 24.
Porov. Dan 13,5-43.
Porov. Gn 37.
Ján Weber: Vladárske čítanie
123
Piaty prípad hovorí o ľuďoch, ktorí inému predhadzujú chudobu alebo
chudobu jeho rodičov, predkov či príbuzných, jednoduché životné pomery a nízky pôvod. Zloba a túžba nactiutŕhať ich pobáda poškodiť dôstojnosť druhého a pripraviť ho o dobré meno, podobne ako odkázal nehodný
Nábal Dávidovi: Kto je Dávid a kto je Izajov syn?182 Metellus chcel poukázať na nízkosť Ciceronovho pôvodu, preto sa ho opýtal, kto bol jeho
otec. Rozumný Cicero v snahe brániť si svoje meno, odpovedal: Na túto
otázku ti neodpoviem a ďakuj za to svojej mame. Metellova matka totiž
zle počula.
Keď si raz Thearidas brúsil meč, ktosi sa opýtal, či je dosť ostrý. Odpovedal: Ostrejší ako uštipačné poznámky.183 Týmito slovami dosvedčil,
že nactiutŕhanie škodí viac než akékoľvek iné zlo. Keď prichádza dážď,
najprv sa zmráka, keď sa založí oheň, začne stúpať dym. Keď sa približuje nepriateľ, objavujú sa vyzvedači. Keď sa ohovára, nič nie je vidno
jasne. Je to zlo, ktoré sa na nevinných zosype rýchlejšie, než očakávali.
Básnici fantazírujú o ohavnej Chimére a jej trojakom tele. Aj ohavná
obluda nactiutŕhania pripomína trigu184. Zrodila sa z klamstva a závisti,
no živí ju opovážlivosť, teda zbytočná zvedavosť a nespokojnosť. Opovážlivosť toto dieťa podporuje a živí ho najškodlivejšími jedlami, ako je
ohováranie a osočovanie.
Správa sa ako dôstojná matróna, ktorá nikdy neprebýva doma, ale
vonku
181
Porov. Gn 9,22.
Porov. 1Sam 25,10.
183
Thearida zmieňuje iba Plutarchos (Mor. 221 C, Apophth. Laconica, Thearidas). Weberom použitý príklad sa nachádza napr. v zbierke Plutarchových morálií,
ktoré zostavil Erazmus Rotterdamský (Apofthegmatum Libri Sex).
184
Triga je označenie antického trojzáprahu s malým dvojkolesovým vozíkom, ktorý bol často zobrazovaný ako „vozidlo“ bohov.
182
Vladárske čítanie
124
na námestiach, navštevuje všetky budovy, nespí, neodpočíva, odvšadiaľ
znie jej hlas: Čo je nové? Ako to vyzerá s Nemeckom? Čím sa zaoberajú
Taliani? Ako spolunažívajú tí alebo oní? Čo sa je a pije u vás doma? Či
miluje tvoja pani svojho manžela? Súdim, že mu varí dobrú polievku a do
toho nadrobí nadávok. Nevídali, čo sú toto za ľudia? Čo si o tom myslíš?
Ako v tom dokážeš zotrvať? O koľko šťastnejší by si bol u mňa doma?
Ty by si zastával povinnosti kuchára a čašníka a jedna zo slúžok by umývala riad, druhá by čistila sviecu.
Sofista Lukianos vysvetľuje,185 že maliar Apellés, známy umelec,
v snahe vyjadriť ohyzdnosť tohto nedostatku namaľoval znetvoreného
muža s dlhými a potupnými oslími ušami, ako zďaleka naťahuje pravicu
k Osočovaniu. Po boku mu stoja dve ženy, Nevedomosť a Podozrievavosť. Z iného miesta sa do popredia prediera Urážka na cti s veľkou
a škaredou tvárou. Zúrivo kričí, v ľavej ruke drží horiacu pochodeň,
v pravej ruke zviera vlasy mladíka, ktorý spína ruky k nebu a bohu do
tváre narieka o svojej nevine. Dopredu kráča akási vysoká a bledá postava, akoby sužovaná suchotami. Zdá sa, že je to Nenávisť. Za Urážkou na
cti zhora prichádzajú dve škaredé komorníčky, aby povzbudzovali, upovedomovali a krášlili svoju pani. Vykladač tohto príbehu tvrdí, že sú to
Lesť a Úskočnosť. Zopodiaľ všetko sleduje pod ťarchou handier a rokov
istá žobráčka menom Ľútosť. Zahanbená narieka a kvíli, ale kráča
v ústrety Pravde a prijíma ju.186
185
186
Porov. Lukianos, Calumniae non temere credundum 4 – 5.
Kópiou opisovaného Apellovho obrazu je obraz Sandra Botticelliho Ohováranie.
Ján Weber: Vladárske čítanie
125
Ohováranie je hanebné a nesmierne škodlivé, preto sa nepýtaj, kto je v krajine pôvodcom toľkých nepokojov. Za všetkým
je Klebeta. Pramení z nej všetko zlo, čo kedy jestvovalo a jestvovať bude. Aj doteraz sa mnohí schádzajú, len aby útočili na
nedbalosť vladárov, na straníckosť senátu, na váhavé spravovanie, na nesvornosť senátorov a na ohrozenie spoločného blaha.
Pýtajú sa medzi sebou: Kto to bol? Čo robí jeho manželka? Mal
by nosiť niečo iné, veď jeho otec bol krajčír. Teraz sa zalieča
ľudu, len aby zostal pri moci dlhšie.
Takto často škodia počas dlhých zimných nocí, v lete dokonca celé dni a roznecujú veľký oheň, čo spáli aj ich vlastné jazyky a česť. Prejdem mlčaním, že si zatemňujú myseľ a ich hlúposť je jasnejšia nad slnko. Za vlády Octaviana žil jeden filozof.
Volal sa Pistus. V kľúčových záležitostiach bol vážny, vo veciach jalových a hanebných nevídane vtipný. Samotný Octavianus si ho veľmi obľúbil a bol príjemný aj všetkým ľuďom. Cisár
Octavianus sa ho raz mimochodom opýtal: Povedz mi, Pistus,
ktorých ľudí považuješ za najhlúpejších? Odpovedal: Súdim, že
zo všetkých sú najhlúpejší tí, ktorých slová neosožia žiadnemu
zo smrteľníkov. Ani ten, kto rozhadzuje kamene sem a tam, nie
je taký hlúpy ako človek, ktorý trúsi prázdne a nelichotivé reči.
126
Vladárske čítanie
Dom, ktorému nezáleží, že sa v ňom šíria urážky, osočovanie a pretvárka, je nešťastný a nehodný cti. Prísť o peniaze
v hre nespôsobí toľkú ujmu, ako zlodejsky ničiť česť blízkeho.
Tragický koniec života a nezabudnuteľná hanebnosť Lucia
Turbona je toho dôkazom. Keď sa cisár Hadrián dozvedel, že
všetci, ktorí voči nemu mali výhrady, sa zhromaždili v Luciovom dome, nechal ich vypovedať z krajiny a Lucia pripravil
o hlavu.
Ale keby vladár zakročil rovnakým trestom proti všetkým
svojim ohováračom a kritikom jeho vládnutia, sám by spečatil
svoj osud a na sklonku roka by nemal komu vládnuť. Uznanie
patrí Pistovi, ktorý mal na všetko primeranejšiu odpoveď. Na
Octavianovu otázku, ako môžeme preveriť múdrosť iných, odpovedal: Nepoznám vhodnejšiu skúšku ako zistiť, či je niekto
múdry alebo hlúpy, než trpezlivo znášať hlupáka (akými sú
všetci ohovárači). Ak chce človek prekonať potupu, musí byť
viac múdry než učený. Alexander Veľký kedysi vravel: Človek
potrebuje oveľa väčšiu silu ducha na znášanie protivenstiev, než
na útok na nepriateľa.
Kassián rozpráva, koľkú potupu spôsobili pohania jednému
mníchovi v Skýtii a koľkými nadávkami ho zahrnuli, keď sa
okrem iného pýtali, aký má úžitok z Krista.
Ján Weber: Vladárske čítanie
127
Odpovedal: Myslíte si, že z toho nie je úžitok, pretože mnou nijako nelomcujú vaše výčitky a z duše vám odpúšťam všetko, čím
ste ma nespravodlivo urazili. Tieto slávne slová naznačujú, že
trpezlivosť je znamenitým darom nevyhnutným pre všetkých, no
pre vrchnosť zvlášť. Aký má vôbec význam ten, komu chýba
trpezlivosť? Čo s takým, ktorý nič neznesie? Ako sa žije netrpezlivému človeku? Ako bude spravovať štát ten, kto nedokáže
zniesť ani len uštipnutie múch? Všetkými ostatnými morálnymi
cnosťami sa riadime len príležitostne, avšak cnosť trpezlivosti
potrebujeme hodinu čo hodinu a v každom okamihu. Lebo neblahý a rýchly osud všetko tak rýchlo mení, že by sme vôbec neboli
schopní správne viesť svoj život do konca, keby sme si neprivykli na trpezlivosť rovnako ako na jedlo a pitie. Je vôbec potrebné,
aby sa vladári pýtali, či sa už niečo povráva a či ich z niečoho
vinia, zatiaľ čo oni sú si vedomí svojej neviny a spravodlivosti?
Nech zvrátený svet súdi, koľko chce, a nech zraňuje svojím pokriveným zobákom. No vladári nech si cenia zlomyseľné výroky
nactiutŕhačov asi tak, ako odporné krkavčie krákanie prerážajúce
vzduch. Viac im totiž škodí chvála nešľachetných ako potupa
šľachetných.
Tretím oslím bremenom je VIEROLOMNOSŤ radcov. Anchisés
oplakal skazu Tróje, kráľovná Rosana svojho muža Dareia, keď
ho v boji porazil Alexander Veľký.187 Prorok Jeremiáš oplakal
záhubu svojho mesta,
187
Dareios III. nedokázal klásť vážnejší odpor postupu Alexandra Veľkého. Z bitky pri Isse roku 333 sa zachránil len útekom, jeho matka, žena a deti sa dostali
do zajatia.
128
Vladárske čítanie
keď jeho občanov odvádzali do babylonského zajatia.188 Dávid oplakal syna
Absolóna,189 keď ho Jóab prebodol.190 Pôvabná Kleopatra oplakala svojho
amanta Marka Antonia, keď ho zabil cisár Augustus. Marcus Marcellus oplakal mesto Syrakúzy,191 keď bolo v plameňoch. Sallustius oplakal zničenie
mesta Ríma. Jefteho dcéra oplakala panenstvo, z ktorého sa nemohla tešiť,
a život, ktorý musela stratiť.192 Jákob svojho syna Jozefa.193 Demetrius otca
Antonia,194 keď pri návrate zistil, že zomrel. Aj nám by sa patrilo, podobne
ako všetkým týmto významným osobnostiam, oplakať zosnutie úprimnosti.
Ovidiovi stekali po lícach horúce slzy a s hlbokou bolesťou oplakával
v tých časoch vyhasnutú úprimnosť. Stalo sa tak pred jeden a pol tisíc rokmi.
Sme schopní si uvedomiť, čo sa deje teraz? Všetko je nepochybne čistý podvod. Všetko právo a pravda medzi ľuďmi vymizli. Skončili v ohni spolu
s jedlom a zmenili sa na dym. Placenťania a Laudančania posudzujú a hovoria
podľa toho, čo chcú susedia, ako sa im len zachce. Radcovia ohŕňajú nad vladármi a mocnármi opičí nos a poľutovaniahodne ich podvádzajú. Nehania, čo
chváli kráľ. Neodporúčajú, čo kráľ haní. Nabuchodonozor sa pýtal radcov, či
má nárok ujať sa vlády nad celým svetom. Vraj sa im to veľmi páči, odpovedali. Keď Kambysés zahorel hriešnou láskou k sestre, vyzvedal u radcov, či si
ju môže vziať za manželku. Odpovedali, že o ničom
188
Porov. Jer 4,19-31.
Porov. 2Sam 19,1.
190
Porov. 2 Sam 18,14.
191
Syrakúzy – mesto na Sicílii.
192
Porov. Sdc 11,35-39.
193
Porov. Gn 37,34-35.
194
Ján Weber použil meno Antonius namiesto mena Antigonus. Je možné, že urobil chybu pri preberaní tejto informácie z niektorého z prekladov diela Antonia
de Guevaru.
189
Ján Weber: Vladárske čítanie
129
podobnom nikdy nečítali, ale kráľ predsa môže urobiť, čo sa
mu páči. Nielen v historických knižkách, ale aj v súčasných
vládach stále nájdeme hojnosť pätolizačov, ktorí alebo nehovoria pravdu zo strachu alebo sa ju neodvážia vysloviť kvôli
vlastnému úžitku alebo túžia prisvojiť si vládu, keby bol náhodou ich vladár zvrhnutý. Preto istý markgróf v Meißene195
správne vyhlásil: Vladár sa nemusí mať na pozore pred tými,
ktorí sú od neho ďaleko, ale pred tými, čo sú mu za pätami. Tí
sa totiž túžia usadiť na jeho hlave.
Raz sa cisár Konštantín dôvtipne zbavil mnohých takýchto
prívržencov zo svojho dvora. V snahe vyskúšať si ich predstieral, že sa chce odtrhnúť od kresťanskej viery a znovu sa vrátiť
k modlám a prinášať im obety. Preto v plnej vážnosti prikázal
okamžite odísť z dvora tým, ktorí neurobia to isté. Vtedy takmer všetci radcovia a dvorania rýchlo odpadli od kresťanskej
viery, ako keď z jesenných stromov opadávajú zrelé hrušky
a jablká. Keď zbožný cisár odhalil ich nestálosť, vyhnal prelietavých a všetkých obracačov kabátov slovami: Ako mi preukáže vernosť ten, kto zradil samého Boha?
Do všetkých radníc, ba do sŕdc všetkých radcov by mali byť
vpísané slová múdreho Šalamúna: Luhárske pery sa ošklivia
Pánovi, tí však, čo pravdu pestujú, sú jeho záľubou.196 Cicero v
jednom zo svojich listov
195
196
Mesto v Sasku v Nemecku.
Prís 12,22.
Vladárske čítanie
130
narieka nad ľuďmi, ktorých oči pokrýva taká hrubá koža, že nevidia a akoby slepí šmátrajú na opačnú stranu: Tí, v ktorých mala
byť dôvera, u tých najviac chýba.197
Štvrté bremeno sa nazýva NEVĎAK. Nevďaku sa zbožným
vládcom namiesto odmeny dostáva tak mnoho, že by ho ani šesť
koní neutiahlo.
Vojakovi sa preukazuje česť, nakrátko dostáva voľno opustiť
vojsko, vyplácajú mu žold alebo získava potvrdenie o jeho nevyplatenej výške. Tesárovi a nádenníkovi vyplácajú dennú odmenu,
sluhom a slúžkam ju platia raz ročne. Kedy však alebo akú odmenu prijíma zbožná vrchnosť? Poplatky, úroky a dane, ktoré sa
vyrubujú v prospech ochrancov, sa vynucujú ťažko.
Keď mal sluha jedného rímskeho senátora Dacus zápasiť na
predstavení s rozzúreným levom a vyšiel mu v ústrety, lev naňho
obdivne pozrel, pomaly sa k nemu približoval, v priateľskom
duchu k nemu podišiel a olizoval mu ruky a nohy. Keď to cisár
uvidel, prikázal opýtať sa sluhu, prečo sa k nemu lev správa tak
dôverne a priateľsky. Odpovedal, že sa nedávno útekom zachránil pred tyranským pánom a potom sa uchýlil do akejsi jaskyne,
aby si oddýchol. Keď tam tak sedel, došmatlal sa k nemu lev
s poranenou labou. Zbadal ho, nepatrne sa k nemu priblížil
a nadvihol boľavú labu, akoby žiadal o pomoc. Pozorne mu labu
prezrel a našiel v nej zapichnutý osteň. Vytiahol ho a z rany pomaly vytlačil hnis. Sotva lev pocítil úľavu, položil mu
197
Porov. Cicero, Epistulae ad familiares 1, 1, 4.
Ján Weber: Vladárske čítanie
131
zdvihnutú labu na ruku a odpočíval. Spolu s levom sa v jaskyni
skrýval celé tri roky a živil ich pokrm, ktorý sušil v horúčosti
poludňajšieho slnka. Divoký život ho však omrzel a ušiel odtiaľ,
keď bol lev na love. Potom ho jeho pán chytil a prikázal mu zápasiť. Všimol si, že odchytili aj leva, ktorý mu tu teraz opláca
dobrý skutok, keď mu vyliečil zranenú labu. Cisár si to vypočul,
oslobodil ho a leva mu daroval. Vodil ho so sebou uviazaného na
remeni rímskymi ulicami. Na chrbát mu pripevnil košík. Kládol
doň chlieb, ktorý im odvšadiaľ prinášali a deťom dovolil na leva
vysadnúť, za čo dostal nejaké peniaze. Cudzinci, čo prišli do
mesta a nepoznali tento príbeh, sa vypytovali, čo to má znamenať. I dostali odpoveď: Tento človek navrátil levovi zdravie a lev
mu za to dáva chlieb.
Vrchnosť nepozná iné než starosti a nebezpečenstvo života, za
čo sa jej napokon dostane len nevďak. A stačí, že dôjde
k najmenšej nezhode alebo na niekoho vrhne prísnejší pohľad, je
s ňou koniec. Odchádza s posmechom. Kráľa Dávida zvrhli zo
stolca a zahnali do vyhnanstva. Atény spútali zbožného Miltiada
do okov. Hoci mal Themistoklés veľa zásluh, potrestali ho ostrakizmom.198 Cicerona, ktorého ústa poslúžili rímskemu štátu viac
ako Juliov meč,199 vyhnali kvôli vzbure200 jedného ničomníka.
198
199
200
Ostrakizmus – črepinový súd, postup hlasovania v starovekých Aténach, pri ktorom mohol byť aténsky občan poslaný do vyhnanstva.
Pravdepodobne Gaius Iulius Caesar.
Catilinovo sprisahanie; Cicero bol poslaný do vyhnanstva, pretože zakročil trestom smrti proti sprisahancom bez súdneho prerokovania.
132
Vladárske čítanie
Keď opúšťal brány mesta, takto nariekal: Úbohému Ciceronovi sa dostalo
vyhostenia, priateľovi od nepriateľa, zbožnému od bezbožného ničomníka,
jemu, ktorý tak presvedčivo ukázal mestu svoju oddanosť,201 sa dostalo
vyhostenia od zradcu vlasti. A hoci ho až k bráne sprevádzalo asi dvadsaťtisíc ľudí roniacich slzy, predsa sa Cicero musel vysťahovať. Rovnako Sulla vyhnal Sulpicia a Maria so synom, Saturnius202 Metella, Varro Cottu.203
Hanebnosť nevďaku odsúdil aj kráľ Filip,204 o čom svedčí nasledujúci
príbeh: Vďaka šťastnému osudu raz jeden z jeho zdatných a skúsených
vojakov prežil stroskotanie. Dostal sa na statok nejakého vidiečana, ten sa
nad ním zľutoval, pohostinne ho prijal, aby sa zohrial, a uložil ho na svoje
lôžko. Tridsať dní sa o vojaka oduševnene staral a potom ho opatril peniazmi a vypravil na cestu. Vojak ho ubezpečil, že len čo sa dostane ku
kráľovi, bude trvať na jeho odmene. Keď sa vrátil domov, podrobne vyložil
pánovi, ako bol vystavený nebezpečenstvu. Zamlčal však, že mu hospodár
pomohol a naliehal na kráľa, aby mu bezodkladne pridelil hospodárov majetok.205 Kráľ súhlasil. Hospodára tento nevďak rozhorčil, napísal kráľovi
a vyžaloval sa mu. Rozhorčený kráľ prikázal Pausaniovi,206 aby statok vrátil hospodárovi a aby na veteránovo čelo vypálili znamenie: Nevďačný
hosť.207
Keď Scipio zbadal, že mu Rimania nijako nesplatia jeho vernú službu,
201
Cicero bol za odhalenie Catilinovho sprisahania nazývaný pater patriae – otec vlasti.
Weber neuvádza správny tvar mena. Metella poslal do vyhnanstva tribún Lucius Appuleius Saturninus.
203
Gaius Aurelius Cotta bol prenasledovaný na základe zákona, ktorý predložil Quintus Varius Severus (lex Varia).
204
Macedónsky kráľ Filip II., otec Alexandra Veľkého.
205
Vyslúžilci v Rímskej ríši, ktorí si odslúžili predpísaný počet rokov vo vojsku alebo predpísaný počet vojenských výprav, dostávali okrem žoldu pri prepustení
z vojska osobitnú peňažnú odmenu alebo prídel pôdy.
206
Macedónsky aristokrat a člen osobnej stráže kráľa Filipa II.
207
Porov. Seneca, De beneficiis IV, 37.
202
Ján Weber: Vladárske čítanie
133
odišiel do Linterna208 a nechal postaviť náhrobný kameň s epitafom:
Ó, nevďačná ty vlasť, nebudeš uschovávať moje kosti!209
Najhorší nevďak padne po smrti na vrchnosť s najväčšími zásluhami.
Pozostalé manželky a deti musia znášať krivé pohľady, opovrhnutie, násilie a útlak, tak ako vraví nemecké príslovie: Umrie dieťa, umrie kmotor.
Všetkých týchto bremien a ďalších nepríjemností sa zbavil jeden bohumilý muž menom Similis. Odišiel z dvora cisára Hadriána, a keď ho
postupom rokov prepustili zo služby, prežil sedem rokov na svojom statku. Na svoj hrob nechal vytesať nápis: Tu leží Similis, ktorý sa dožil vysokého veku, ale žil iba sedem rokov.210
Karol V. urobil čosi podobné, keď svoje ríše a vládu postúpil synovi
Filipovi II.211 a dva roky viedol v súkromí prísny kresťanský život. Neraz
svojmu spovedníkovi Konštantínovi212 povedal: Po prvý raz v živote žijem správne. Aj Aelius Spartianus píše, že cisár Dioklecián sa po osemnástich rokoch vládnutia v Ríme vrátil do vlasti,213 kde dožil svoj život
v mieri a v pokoji. Tento cisár zvykol hovoriť: Vladárov netreba ľutovať,
ani roľníkom závidieť pokojné dni. Po dvoch rokoch ho Rimania slávnostne požiadali, aby sa opätovne ujal vlády. Zastihli ho v sade, kde štepil
stromy, zberal šalátové hlávky
208
209
210
211
212
213
Linternum – prímorské mesto v Kampánii.
Porov. Valerius Maximus, Facta et dicta memorabilia 5, 3, 8.
Porov. Cassius Dio, Historiae Romanae 69, 16; o Similovom náhrobnom nápise Historiae Romanae 69, 19, 2.
Filip II. Habsburský (nazývaný Múdry).
Constantinus Pontius.
Dioklecián pochádzal z Dalmácie. Zomrel v meste Split.
Vladárske čítanie
134
a zavlažoval vinič. Keď mu predniesli žiadosť, odvetil: Drahí
páni, nemyslíte, že je lepšie vypestovať taký pekný šalát a užívať
si doma pokoj, než sa zase vrhnúť do neistoty vládnutia? Dokážem jedno aj druhé. Vládnuť a spravovať impérium a rovnako
dobre okopávať i orať. Viem však, že omnoho radšej sa zabezpečím vlastnými rukami, než by som na seba ešte raz prebral ťažobu vládnutia.
Plutarchos sa zmieňuje o vladárovi Periklovi, ktorý mnoho
rokov bravúrne vládol Aténčanom. Vladár odišiel na odpočinok,
vo dne sa venoval roľníctvu a chovu dobytka, v noci sa však
oddával knihám. Postaral sa, aby na dverách jeho izby bolo napísané:
Našiel som prístav, zbohom nádej a šťastena.214
Seneca, ktorý strávil vo vláde a na dvore viac ako štyridsať
rokov, utiahol sa napokon pre vlastné dobro do Noly v Kampánii.
Napísal tam najkrajšie a najlepšie knihy.
Keď sa Cato Censorius vzdal úradu cenzora u Rimanov a čas
si krátil raz čítaním, raz prechádzkami vo viniciach, ktosi mu
uhlíkom na dvere napísal:
Ó, šťastný Cato! Ty jediný vieš žiť.
Ak múdrym mužom prináleží dôstojnosť a bohatstvo ako aj
koruna slávy, o to viac patrí na slávnu a najmúdrejšiu hlavu kráľovský diadém a vladárska tiára.
214
Citát Inveni portum, Spes et Fortuna valete je pôvodne časťou gréckeho epigramu neznámeho autora (Anthologia Palatina IX, 49).
Ján Weber: Vladárske čítanie
135
Na hlavu, v ktorej nieto ani dosť rozumu ani intelektu, padne
Boží trest a viac hanby ako cti. Preto musíme súhlasiť s Isokratom: Ak chce niekto vynikať a oplývať múdrosťou a porozumením, nájsť si cestu spravodlivosti a pevne na nej zotrvať, na prvom mieste by mal mať správnu náuku, náležitý výklad a mal by
byť horlivý. Všetci správcovia štátu by sa mali zo všetkých síl
snažiť vyhnúť sa a uniknúť príčinám chýb a ich dôsledkom, ako
aj nespravodlivosti a neznalosti vecí, čoby najväčšej nepriateľke
i hanbe. Naopak, celým srdcom majú nasledovať múdrosť a lipnúť na nej, pretože múdry kráľ Šalamún ju označuje za Božiu
dcéru a jej menu Sväté písmo priznáva toľkú úctu, že sa spája
s naším jediným Vykupiteľom a Spasiteľom a nazýva ho Múdrosťou Boha Otca.
Nielen chudobný filozof alebo učený muž, ktorých hocaký falošný svetský učenec označuje za nedoukov, ale ktokoľvek dobre
chápe, že vladár by sa mal ponoriť do štúdia ešte predtým, než ho
s úctou a s vážnosťou povýšia do svojho stavu, lebo sa mu patrí
oplývať múdrosťou a zdatnosťou viac, než všetkým jeho poddaným.
Tieto veci sa nedajú ani kúpiť za zlato, ani získať od priateľov. Lebo vladári nadeľujú milosti, narodení pod šťastnou hviezdou rozdeľujú úlohy iným, príroda rozhoduje, akú krv pridelí,
Vladárske čítanie
136
rodičia uštedrujú majetok, zásluhy prinášajú pocty, dobrá povesť obstaráva šťastie. Avšak múdrosť, rozvaha, dôvtip a bystrý
um sú dary, ktoré nemôžu nadeliť vladári, ale sám Boh nimi
môže počastovať usilovných a snaživých. Keby vladári mali
moc rozhodovať a rozdeľovať nadanie a ušľachtilosť ducha,
nepochybne by si prisvojili viac chápavosti, viac múdrosti, viac
bystrého umu, umeleckého ducha a trpezlivosti. Lebo mnohých
vladárov a mocnárov zahubí to, že majú viac bohatstva ako
múdrosti.
Nielen Dávid a Šalamún, najväčší zo všetkých kráľov, akých
kedy videla zem, spolu s inými svojho stavu a vážnosti s tým
istým zmýšľaním, ale aj Kýros,215 vladár nad vladárov na Východe, dôrazne dodal, že vonkoncom nie je hodný mena a titulu
schopného vládcu, kto v mužnosti neprevyšuje iných natoľko,
ako by vzhľadom k vážnosti, ktorá mu v jeho postavení prináleží, mal. Preto si múdrosť nikdy nenájde neznalých, nerozumných alebo mužov prostého ducha.
Keď je vzácny klenot alebo drahocenný prsteň vyzdobený
drahými kameňmi, ten najvzácnejší a najcennejší medzi nimi sa
týči na najdôležitejšom mieste ako štít, ktorý v kráse prevyšuje
všetky ostatné. Len najzdatnejší a najschopnejší zo všetkých
môže chrániť kráľovskú dôstojnosť a oslňovať iných ako slnečné lúče ostatné planéty.
215
Kýros II. Starší / Veľký.
Ján Weber: Vladárske čítanie
137
Sekretár cisára Fridricha III., priezviskom Pfullendorf, vravieval: Najviac ma udivuje, že aj keď zvieratám nie je vlastný
ľudský rozum, nedovolia nad sebou vládnuť takému kráľovi,
ktorý nad všetkými ostatnými nevyniká silou. Príkladom sú lev
a orol. Pritom ľudia, ktorí sa považujú za rozumnejších a bystrejších duchom, si nechávajú radiť od najneschopnejších zo všetkých, ktorých majú pod sebou, čo vynikajú jedine v pití, v jazde
na koni, hrách a v mnohých ďalších pôžitkoch.
Ľudský rozum je najvznešenejší zo všetkého, čím človek prevyšuje každého zvera a vďaka nemu je najbližšie samému Bohu.
Rozum je vlastný jedine človeku. Telom sa človek podobá nerozumným tvorom. Silný je, no to sú aj levy. Pôvabný je, no pávy
ďaleko pôvabnejšie. Rýchly je, to sú aj kone. Nehovorím, že
vyniká vo všetkom. Nechcem rozhodnúť, v čom je najväčší, ale
čo je vlastné jedine jemu. Telo má človek, majú ho aj zvery. Kedy chce, hýbe sa, no to môžu aj zvieratá a červy. Má hlas. No psí
hlas je ďaleko prenikavejší, orlí hlas ďaleko ostrejší, voly ho
majú ráznejší a sláviky ďaleko ľúbeznejší. Čo je teda vlastné
človeku? Rozum.
Platón hovorí, že bohovia nemohli preukázať ľuďom väčšiu
milosť, než im nadeliť rozum a spravodlivosť. Keby človek nemal vrodený um a keby sa neriadil podľa zdravého úsudku, bol
by zo všetkých zvierat hodný najohavnejšej potupy. Uber človeku
Vladárske čítanie
138
vrodený intelekt a uvidíš, aký život bude viesť. Nedokáže bojovať ako slony, brániť sa ako tigre, loviť ako levy, orať ako voly.
Človek bez rozumu by bol potravou pre medvede a levy, ako je
po smrti obživou pre červy. Nie náhodou sa Bernard pýta: Či
nemyslíš, že človek vyzbrojený rozumom je horší ako nerozumné
zvieratá a divé zvery, ak sa ním neriadi?216
Keď raz istý veľavýznamný priaznivec ženského pohlavia
v duchu premýšľal, vyhlásil, že ženské pohlavie v mnohom prevyšuje mužské. Nielen kvôli významu mien prvých rodičov, ale
aj kvôli popredným vlastnostiam. Meno Adam totiž znamená
zem, Eva však znamená život. Život je predsa vznešenejší ako
zem.
Po druhé, o kladoch ženského pohlavia svedčí ich dokonalosť.
Ako prvé Pán Boh stvoril to najneurodzenejšie a skončil
pri najdokonalejšom, pri žene.
Po tretie, Eva bola stvorená v sedmokrásnom raji. Adam však
spolu s ostatnými zvermi na poli. Až potom bol kvôli žene uvedený do raja. Vďaka tomuto najslastnejšiemu a utešenému miestu
ženské pohlavie nepociťuje toľkú ochablosť očí s pribúdajúcimi
rokmi ako pohlavie mužské.
Po štvrté, žena je čistejšia, pretože má svoj pôvod v čistej
a duchom i dušou obdarenej matérii, z ktorej bola Eva stvorená.
To je
216
Porov. Bernard z Clairvaux, De consideratione 1, 15.
Ján Weber: Vladárske čítanie
139
dôvod, že keď sa raz dôkladne umyje žena, nech by sa stokrát
poškvrnila, voda sa nikdy neskalí. No u mužov je to naopak. Aj
preto sa na svadbách a na iných hostinách stalo zvykom, že sa
ako prvé umývali ženy.
Po piate, výrečnosť žien sa podobá rieke. Z toho vyplýva príslovie: Tri ženy (rozumej utárané) a tri husi tvoria trh.
Po šieste, pretože nie Eva, ale Adam zhrešil, lebo jedine jemu
Pán Boh zakázal jesť zo stromu poznania dobra a zla. Potvrdzuje
to aj jeden skutočne učený teológ M.J.M.D.: Keby bol Adam
poslúchol, Evino pochybenie by nám nič neuškodilo. Skrz ženu
sa dostalo mužovi požehnanie, ktoré mu dovtedy neprináležalo.
K tomu všetkému priaznivec pridáva, že Kristus, náš Spasiteľ, sa
tiež stal synom ženy, čím zdôraznil vznešenosť a prvoradosť jej
pohlavia. Preto sa dodnes pri svadbách či podobných slávnostiach zachováva zdvorilý zvyk prenechať ženskému pohlaviu
popredné miesta pri tanci a usádzaní.
Ale túto zvláštnosť nechajme bokom. Znalci prírodných zákonov svedčia, že bystrosť ducha je nádielkou studenej krvi
a čistejšej podstaty mozgu, a tieto danosti sú vlastné viac ženám
ako mužom. O nič menej, ba možno viac intelektu nájdeme
Vladárske čítanie
140
u ženského než u mužského pohlavia. U mužov viac prevažuje šťastie
a príležitosti, u žien ich prirodzenosť. Stará hlboko zakorenená mienka
vraví, že miesto kníh sa ženám omnoho viac hodí zaoberať sa ihlami
a praslicami. Tak sa domnieval aj človek, ktorý tvrdí, že abeceda žien
a celá gramatika sa vtesná do piatich písmen, totiž do piatich K nemeckého jazyka, ktoré majú byť ich každodenným učením a prácou:
kostol
kolíska
komora
kuchyňa
kutica.
Horlivé štúdium, vytrvalosť a cvičenie by zo žien urobilo rovnako vzdelané osoby, ako sú muži, čo napokon dokazuje aj história, v ktorej sa
objavil celý rad žien, ktoré v tej či onej vede a v slobodnom umení vystúpili až na samotný vrchol Parnasu.217
Príkladom všetkého môže byť významná poetka Johanna Alžbeta
Westonia, pôvodom z Anglicka, moja v Pánu odpočívajúca svokra. Jej
dielo dokazuje, že vynikala v rôznych jazykoch a v slobodných umeniach
až tak, že ju raz jeden cisársky radca a tiež básnik, ktorý poznal jej život,
takto ospieval:
Ó pani! Ako ťa oslávim?218 Hold tebe básnici sami
vzdávajú. Pozvaná si doplniť desiatku Múz.
Charitky chcú ťa za štvrtú a Iuppiter na roveň stavia
217
218
Parnas (Parnassos) – pohorie v Grécku, ktoré bolo v staroveku zasvätené bohu Apollónovi a Múzam.
Porov. Vergilius, Aeneis I, 327.
Ján Weber: Vladárske čítanie
141
Venuši pôvabom a Minerve múdrosťou zas.
Hľadím na rod tvoj a jemu sa nijaký nerovná slávou
219
v zemi, čo oceán zviera, anjelskou ľudia čo zvú.
Hĺbam o prednostiach ducha a duši nadchnutej božsky,
dušu ti napĺňa celú presladký pierský220 med.
Očím na pôvabný vzhľad tvoj, sviežosťou kypiace pery,
červeň, čo s bledosťou hockdy namieša farbu ti líc.
Trojmo tak Alžbeta predčila dievčatá v rovnakom veku,
mládencov v rovnakom veku predčila jediná tiež.
Keď sa mladý vladár a panovník kvôli tomu teda začne horlivo venovať štúdiám a čítať užitočné knihy, čo mu možno len odporučiť, bezprostredne v nich nájde rozmanité dôležité poučenia a pravidlá, nielen ako si
napraviť život a správne pestovať mravy, ale aj to, ako riadiť svoju krajinu. Knihy plné rád totiž bezostyšne ukazujú správnu cestu ako sa vyhnúť
podvodom a všelijakým chybám. Nie vždy máme možnosť naučiť sa tej
ceste a podstúpiť ju bez nebezpečenstva.
Ak nechce nenávratný čas venovaný štúdiu stráviť zbytočne, lež dobre
a užitočne, nemá čítať a učiť sa všetko bez rozdielu, ale najskôr si má
vybrať to nevyhnutné a osožné pre svoj úrad a postavenie.
Správcovia krajiny musia z pochopiteľných dôvodov rozumieť latinčine, hovoriť ňou a písať. Nielen preto, že je matkou iných samostatných
jazykov, ktoré akoby z nej čerpali, či kľúčom k rôznym hlavným
219
220
Engeland/Engelland (Krajina anjelov) – archaický názov pre Anglicko.
Pierský – z Pierie, krajiny na východ od pohoria Pieru, kde prekvital starý kult Múz; pierský = básnický.
142
Vladárske čítanie
jazykom, ktoré používajú kresťania, ale že sa vďaka nej získava priateľstvo a pestuje spojenectvo s najväčšími monarchami
sveta, ktorí skrz latinčinu vedia správne pochopiť svoj myšlienkový svet. V našej drahej vlasti vyžadujú práva a zákony,
napísané v latinskom jazyku, aby vladár tomuto jazyku rozumel a ovládal ho. Pretože znalci práva v tomto jazyku prednášajú a predkladajú najdôležitejšie záležitosti. Ak chce, aby sa
akékoľvek strany dohodli, musí byť nevyhnutne majstrom štyroch jazykov: veď aj v našom meste sa deťom s materským
mliekom vlievajú tri jazyky – nemecký, maďarský a slovenský.
Zdá sa rozumné uvedomovať si viac zmysel a jadro kníh, ktoré
sa vladár chystá čítať a podrobne si zapamätať, než sa úzkostlivo trápiť s každým slovom a pachtiť sa za hocijakou podrobnosťou. Vždy je namáhavejšie správne žiť ako správne hovoriť,
to znamená, predvádzať sa v dôkladne pripravenej reči. Hoci je
pravdou, že výrečnosť je vladárovou ozdobou a vďaka nej si
získava nesmiernu úctu a vážnosť doma i za hranicami a nič
ľahšie nedojíma ľudí ako príjemné slová a výrečnosť. Keď
Démosthenés prehovoril na zvolanom zhromaždení, Aténčania
sa raz ponáhľali do zbrane povzbudení jeho zápalom, inokedy
ich zložili. Viac ale záleží na vladárových skutkoch. Jeho každodennou prácou nie je hojne a precízne rozprávať, ale konať.
A práve to sa od neho očakáva.
Ján Weber: Vladárske čítanie
143
V dnešnej dobe sme všetci zasypaní obrovským množstvom
kníh, preto si má vladár vyberať také, ktoré mu umožnia pokračovať v štúdiu, najlepšie ho poučia ako správne viesť štát
a spravovať ho tak, že si vyslúži potlesk. Vladárovi a správcovi
štátu sa patrí poznať záväzky i majestát jeho vlády, ktoré stanovujú tri body:
1. presne stanovený poriadok života a vlády,
2. presné poznanie ľudskej prirodzenosti, povahy a zvykov,
3. presná znalosť o imaní vlastnej ríše, ako aj o sile a moci
susedných krajín a miest.
Nemá opomínať ani čítanie Svätého písma, štúdium Biblie,
či občianskych práv a zákonov ríše, ale na prvej priečke nech
stojí všetko, čo mu pre jeho život a vládu poskytuje svetlo
a smer.
Dejiny zaznamenávajú posolstvo času, ktorého poznanie
mení deti na starcov a hoci by starci boli jednou nohou v hrobe,
ak by dejiny nepoznali, museli by sme ich pokladať za deti.
Vladár musí poznať najmä domáce príbehy a dejiny, aby nebol
cudzincom vo vlastnej krajine a nepovažovali ho za neznalého
len preto, že ich nepozná. Každý, kto ich dokáže pozorne čítať,
v nich nájde potešenie a vďaka nim jeho duch pretrváva bystrý
a ostražitý a
144
Vladárske čítanie
planie v ňom túžba a láska oslavne kráčať v šľapajach predkov, ale aj iných výnimočných vladárov a udatných hrdinov,
chrabro nasledovať v celom svojom živote okúzľujúce príklady a slovutný spôsob života a stať sa tak váženým
a najhodnejším vladárom veľkej ríše, aby ho všetky pery
velebili a mohli uznanlivo vyriecť chvály k nebesiam.
Julius Caesar opísal udalosti221 tak zrozumiteľne, že istý
kráľ si jeho dielo vážil natoľko, až zažiadal, aby ho jeho kráľovský syn prečítal ako prvé. Podľa jeho úsudku patrilo Juliovi Caesarovi prvenstvo medzi všetkými, ktorí sa už pred
ním alebo v jeho dobe snažili radiť veliteľom vojsk ako viesť
vojnu.
Niektorí významní hrdinovia vyhlasujú, že štúdium bez
rozdielu formuje malodušného a ustrašeného vladára. Preto
by bolo lepšie, keby po žiadnej knihe nikdy nesiahol kvôli
štúdiu alebo kvôli čítaniu. Vladári a kniežatá sa zrodili viac
preto, aby konali hodnotné a vážne veci, než preto, aby denne
čítali knihy a dlho premýšľali alebo trávili čas nad školskými
hlúposťami, ako niektorí radi hovoria. Vedomosti vladára
majú byť viac podobné bystrine než stojatému rybníku alebo
páchnucemu močiaru či prázdnym cisternám. Nepochybne sa
mu treba viac poučiť z príkladov iných a z múdrej reči
221
Caesarove diela Commentarii de bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii) a Commentarii de bello civili (Zápisky o občianskej vojne) sú jedinou zachovanou
ukážkou literárneho útvaru stojaceho na pomedzí historiografie a memoárovej literatúry. Antickí autori chvália literárnu a štylistickú úroveň Caesarových zápiskov. Faktografickú kostru rozprávania poskytol autorovi vojenský denník, ktorý bol dodatočne štylisticky upravený a rozšírený o rôzne geografické a etnografické
zaujímavosti prevzaté z odbornej literatúry (Šubrt, 2005, s. 70).
Ján Weber: Vladárske čítanie
145
dôverných radcov, aby ich mohol využiť hneď, keď sa mu naskytne príležitosť, a ak treba, napodobniť čo počul alebo si prečítal. Knihami nemá zaháňať nudu a melanchóliu, aby viac nepripomínal učiteľa ako zmužilého vladára. Aby sa mu nestalo to isté,
čo jednému doktorovi, keď ho raz nejaký roľník našiel sedieť
medzi knihami vo svojej knižnici. Opýtal sa, či je doktor. Keď to
potvrdil, roľník sa ho udivene opýtal, na čo sú mu knihy, keď je
doktor a vie všetko. Venovať sa knihám a starať sa o ne podľa
vlastnej predstavy môže ten vladár, ktorý si chce knižnicu najskôr
zostaviť, potom prečítať a nakoniec pochopiť.
Ak si niekto príde k susedom pre oheň, nezostáva s ním von,
ale náhli sa domov, prikladá drevo do kozuba a nechá rozhorieť
oheň, čím urobí nevyhnutné a zabezpečí si pohodlie. Ak vladár vo
svojich knihách nájde svetlo, teda duchaplný výrok, pravidlo
či životnú a vladársku zásadu ako vychýrený príklad, nech s ním
naloží na svoj úžitok i na úžitok vlasti a nech sa neuspokojí len
s prečítaním. Musí vynaložiť námahu, v duchu si to stále opakovať a snažiť sa zužitkovať zistené skôr, než tie alebo oné knihy
prečíta, naučí sa mnohé jazyky alebo precestuje celý svet. Lebo
mnohí takýto spôsob praktizujú. Zdržiava ich vlastné pohrúženie,
až sú napokon menej
146
Vladárske čítanie
užitoční než tí, ktorí toľko neštudovali a nespoznali zákonitosti
vied, ale stvoriteľ prírody Boh im uštedril prirodzené dary.
A preto chválu svojej cnosti nezískava za myslenie a poznanie,
ale za svoje skutky.
Ani v mestách, kde sa vladárska koruna dedí z otca na syna,
ani v mestách, kde vládu stanovuje Boh, neberie vladár na ľahkú
váhu úprimne mienené pripomienky a zrejmý názor cudzincov či
ukrývaný úsudok poddaných, že nie je hodný zverenej moci. Ak
skutočne existuje vladár nehodný úcty a veleby dôsledkom zločinov a nespravodlivosti, na jeho zlú povesť sa bude poukazovať
dovtedy, kým sa neprinavráti k poctivosti. Potom, aj keby mal žiť
večne, by ho nik na svete nemohol zvrhnúť z trónu a odňať mu
jeho hodnosť.
Vladári sa vyvarujú škvrny zlej povesti, ak sa obrátia
a zodpovedne si uvedomia, že všetka moc im bola daná z Božej
milosti a nenávisťou voči Bohu moc strácajú a môžu sa stať najbiednejší spomedzi všetkých. Zakúsil to nejeden vladár na najvyššom poste. Vlastné chyby a nesprávna vláda ho zrazili na
úplné dno.
Ján Weber: Vladárske čítanie
147
Vladári sa vyhnú najnebezpečnejším zločinom, ak sa im od
samého detstva dostane usmernenie, ako má vladár konať a čo
má vedieť. Preto by si vladári nemali ani vypočuť, ani pripustiť si
k telu pochlebovačov, lichotníkov, donášačov a falošných zradcov. Keby mali títo dosť odvahy a dostali by viac dôvery, než si
zaslúžia a na vladárskych dvoroch by občas prejavili úprimnosť,
navádzali by vladárov na veci škodlivé telu i duši, aby ich svet
nenávidel. Zlomyseľne by ich odvádzali nielen od Boha, ale neváhali by navyše využiť hocijakú príležitosť, ako mariť ich
ušľachtilejšie zámery, než si dokážu predstaviť, upriamovali by
ich pozornosť na záležitosti bezvýznamnejšie ako školské smeti.
A poburovali by proti ním tých, ktorí o svojich vladároch zmýšľajú najlepšie a verne im pomáhajú a podávajú im pomocnú ruku
na ceste k cnostiam. Viac ako príjemnú vôňu zvelebujú to, čo
najviac páchne a niet z toho úžitku, rozdielne vydávajú za rovnaké, za pravé ľavé, za nepárne párne, jeden lakeť222 predávajú za
päť quadrantov,223 len aby zostali v milosti a nevykázali ich
z prepychu a nádhery kráľovského dvora.
Proti takýmto klamárom a nebezpečným ľuďom môžu vladárov ochrániť okrem Boha, ktorého treba mať neustále pred očami, uctievať ho a vzývať úprimným srdcom, ušľachtilí, veľkodušní a rozumní muži, ktorí vladárov podporujú pri riadení štátu
a výkone štátnických záležitostí. S nimi majú pestovať dôverné
priateľstvo.
222
Lakeť – stará dĺžková miera.
Quadrans – bronzová minca používaná v Rímskej ríši. Základnou mincou v Ríme bol as, ktorý vážil jednu rímsku libru (327,5 g) a bol z bronzu. Menšie
jednotky boli tzv. semis (polovica asu), triens (tretina) a quadrans (štvrtina), sextans (šestina) a uncia (dvanástina).
223
Vladárske čítanie
148
Sicílsky kráľ Dionysios zo Syrakúz sa raz opýtal Diogena,
s kým by mal debatovať ctihodný muž, koho hostiť vo svojom
dome a s kým míňať svoje peniaze. Diogenés mu odpovedal: Ak
chce múdry muž konať rozvážne a neprehajdákať svoje imanie,
nech stoluje a stretáva sa so starými mužmi, aby mu radili,
s mladými, aby mu slúžili, s priateľmi, aby ho podporovali,
a napokon s chudobnými, aby ho chválili.
Ak vladári pestujú priateľstvo s ľahtikármi, budú ich považovať za podobných, podľa príslovia: Rovný rovného si hľadá.
Hrozí im, že sa od nich priučia všetkému zlu a chybám, ktoré ich
špinia, alebo pri nich ohlúpnu, ak nejde o horlivých mužov preslávených vzdelanosťou a cnostným životom. Lebo sa vraví: Kto
sa dotýka smoly, zamaže sa od nej. Denne predsa vidíme
a počujeme, že vtáčatá napodobňujú spev mladých či starých
operencov.
Prirodzenosť, vznešenosť a vážnosť vladára, okrem iných,
pozostáva z troch častí:
ROZHODOVANIE,
MOC a
VEĽKÁ VÁŽNOSŤ.
Na týchto troch princípoch spočíva celá ťarcha vlády.
Pod ROZHODOVANÍM sa rozumejú všetky prostriedky, vďaka
Ján Weber: Vladárske čítanie
149
ktorým sa štát buduje, udržiava a zveľaďuje. Sú nimi: horlivá
snaha upevňovať mier, v príhodnom čase sa chopiť príležitosti,
rozvaha pri rozširovaní ríše, obozretné prijímanie rád, nadšené
vykonávanie povinností, neochvejné dodržiavanie rozhodnutí
senátu, spravodlivý súd, ohľaduplnosť v nešťastí a v nezdaroch,
umiernenosť v šťastí.
Rozhodovanie vladára je vnútorné a vonkajšie. Vnútorné sa
nazýva to, ktoré vyplýva z vrodenej múdrosti vladára, inteligencie a z ďalších darov, ktoré mu pri riadení ríše nemôžu chýbať,
a sú ukryté v hĺbke jeho srdca. Vnútorné rozhodovanie využíva
vladár vo všetkom. Tak ako potrebuje vladár k životu dušu, tak
musí udržať vládu vďaka vlastnej rozvahe. Vladár by nemohol
byť vladárom bez najcennejšieho klenotu, čo má, teda bez duše,
ani bez schopnosti vnútorného rozhodovania.
Vonkajšie rozhodovanie sa očakáva od tých, ktorých posolstvom je slúžiť radou a pomocou najvyššiemu vládcovi ríše alebo
štátu.
Treba oceniť a uctiť si vladára, ktorý rešpektuje rady výnimočne rozumného radcu. Celkom ho zničí, ak mu chýba vnútorné rozhodovanie a spolieha sa výlučne na pokyny a úsudky radcov, ktorí ho obklopujú. Ak sa medzi radcami nájdu
Vladárske čítanie
150
nečestní klamári, nerozvážne rozhodnutia vladára ohrozia spoločné blaho. Nie je zriedkavosťou, že sa radcovia nezhodnú
v názoroch, preto ich neraz rozháda boj o deravý groš a verejné
rokovania sa menia na spor o súkromné potreby. Úklady
a podozrivé praktiky preto maria dobré úmysly a hlasovanie.
Keď neučený vládca, ktorému chýba dar vnútorného rozhodovania, ospravedlňuje vlastnú neznalosť skrz opovrhnutie
a nedokáže sa vymotať z labyrintu úvah, nedokáže potlačiť odpor
a hnev svojich radcov a nemá dosť rozumu, aby rozpoznal ich
skryté úklady, kvôli ktorým prekypujú hnevom a nenávisťou,
vnáša do celej záležitosti viac zmätku a neistoty než schopnosti
konať rozumne, na úrovni vladára. Ak sa radcovia medzi sebou
nenávidia, nielen že sa vladárom opovrhuje, ale ohŕňa sa nad ním
aj nosom.224 Kormidelník štátu sa má naplno sústrediť, aby
ho jeho starosti a myšlienky postavili v múdrosti a ume pred
všetkých, aby nezostal druhý, ak chce vládnuť podľa vlastnej
vôle a úsudku.
Hoci treba, aby bol vladár múdry a rozumný, alebo ak sa takým stal, predsa zároveň je nevyhnutné, aby ho všade sprevádzali
224
Porov. Horatius, Satiry I, 6, 5.
Ján Weber: Vladárske čítanie
151
schopní a verní radcovia, aby sa s nimi neprestajne rozprával.
Všemožne sa má snažiť získať ich do svojich služieb, podobne
ako Traianus, ktorý v liste Plutarchovi napísal: Dobrý a verný
radca je lepší ako celá krajina. Momentálne je mojou najväčšou
starosťou získať vzdelaných, múdrych a skúsených mužov pre
vládu, statočných pre vojnu, obozretných pre majetok. Mám dosť
tých, ktorí hynú a vraždia. Avšak veľmi mi chýbajú schopní
správcovia a radcovia. Mnohí si ťažkajú, že radiť je namáhavé,
no málokto sa dokáže vyhýbať pretvárke a účinne radiť.
Osud a rozmach ríše kráľa, vladára a každého mocnára obzvlášť závisí od výberu múdrych a verných radcov. Bez vernosti
je múdrosť ničím. Všetci vladári musia vedieť, že rozmach ríše
stojí a padá na poctivých služobníkoch, rozumných radcoch, na
ich vlastnej múdrosti a dobrom poriadku vlády. Suchý koreň
stromu nedokáže zrodiť zelené listy. Dobrý a pravdomilný radca
má cenu zlata a nič ho neprevýši. Vladárovi a poddaným najviac
škodí radca, ktorý prekračuje hranice pravdy a vydáva biele za
čierne a čierne za biele, alebo sa obáva nepriazne, preto nechce
pichať do osieho hniezda a mnohé zahovára alebo prekrúca
152
Vladárske čítanie
a namiesto pravdy predáva dym a opakuje si, že sa bude páčiť
pánovi.
Dobrá rada musí prýštiť z rozumného človeka skrz jeho znalosť, zo vzdelaného skrz jeho brilantnosť, zo starca skrz jeho
skúsenosť, z trpezlivého, pretože mnoho vytrpel, z pokojného
a spravodlivého, aby vladára neoslepovala zloba a zo štedrého
a šľachetného, aby ho lakomstvo a túžba po zlate nezviedli.
Čosi podobné hovorí Suidas o Thrasybulovi. Keď chceli
spartskí vyslanci uzavrieť zmluvu, Thrasybulos im nemal vyhovieť. Podplatili ho a aby nemusel jednať, povedal, že jedol divé
hrušky a zachrípol. To isté urobil aj Démosthenés.225 Keď prišli
Miléťania hľadať pomoc do Atén, Démosthenés sa im spočiatku
horlivo ponúkal. Keď za ním prišli legáti, podplatili ho zlatom a
striebrom. Nasledujúci deň mal jednať. Ukázal sa na zhromaždení s obviazaným krkom a povedal, že ho zmohla angína. Vtom
ktosi uprostred davu vykríkol, že ho postihla striebrozvuká angína, ktorá mu uviazla v hrdle a nemôže hovoriť. Démosthenés to
neskôr nepoprel a zabával sa na tom. Keď sa opýtal komika Ariotodéma, koľko si zarába ako divadelný herec, odpovedal mu, že
jeden talent226 alebo šesťsto korún. Na to mu Démosthenés povedal, že on zarobil viac mlčaním.
225
Príbeh o Démosthenovej úplatnosti čítame už u Plutarcha (Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Démosthenés 25), kde sa nechal podplatiť Harpalom. Pointa príbehu je však rovnaká, len u Plutarcha nenachádzame nijaké porovnanie so zárobkom herca či kohokoľvek iného.
226
Talent – stará jednotka hmotnosti, ktorej hodnota sa menila podľa miesta a času a pohybovala sa v rozmedzí 20 až 40 kg. Ako peňažná jednotka zodpovedal
talent približne cene 25 až 36 kg zlata alebo častejšie striebra. Celková hodnota talentu sa však v jednotlivých obdobiach a v rôznych krajinách značne líšila.
Ján Weber: Vladárske čítanie
153
V letopisoch Pompeia sa zdôrazňuje, že Pompeius227 so sebou
vždy nosil knižočku, ktorá obsahovala mnoho slov a tie najkrajšie boli obohatené o príklady. Jeden z nich vraví: Ak vladár prenechá krajinu iným, je neužitočný, keď o všetkom rozhoduje
sám, je opovážlivý, ale keď štát riadi spoločne s inými, je múdry.
Na svete niet takého nadaného a šikovného človeka, že by sa
zaobišiel bez rady iných. Ak chce vladár spravovať a riadiť krajinu, mal by počúvať aj rady a myšlienky ostatných. Ak si k jednej
veci vypočuje rady viacerých, zistí, že prvý povie nehoráznosť,
druhý v tom vidí hrozbu, tretí zisk, štvrtý skazu, piaty úžitok,
šiesty napokon liek, až celú vec natoľko zveličia, že poľahky
odlíši dobré od zlého. Aj Platón hovorí, že schopný a skúsený
muž je natoľko podkutý, že dokáže rozpoznať ukryté v očividnom, významné v nepatrnom, budúce v súčasnom, ucelené
v rozptýlenom.
Pri výbere radcov sa musí dbať na to, že na nich nebude stáť
samostatné spravovanie ríše, ale budú mať akýsi poradný hlas.
S vladárom si nebudú rovní, ale musia sa mu podriadiť a predovšetkým sa majú starať o to, aby radili, pretože nebudú mať moc
rozhodovať. Vyberaná múdrosť a povestná súcosť najvyššieho
vládcu sa môže potvrdiť len vtedy, ak všetci prehlásia, že mu
227
Pravdepodobne Gnaeus Pompeius Magnus.
154
Vladárske čítanie
pri riadení len pomáhajú.
Chytraeus píše, že Karol V. pristupoval k dôležitým záležitostiam impéria natoľko rozvážne, že sa zúčastnil všetkých porád,
pozorne si vypočul návrhy pre a proti, no len sotvakedy niečo
uzavrel v prítomnosti radcov. Nad všetkým ešte uvažoval a v
samote skúmal, čo je vhodné a čo nie. Ba ešte aj na lôžku všetko
dlho premieľal, kým rozhodnutie, ktoré urobil, preniesol na papier a nanovo ho zvážil. Hneď skoro ráno ho dostal na posúdenie
jeho blízky radca Antoine Perrenot de Granvelle,228 aby ho zvážil
a zrealizoval. Vladárovi prináleží takáto hlboká rozvaha, ktorá
predchádza jeho rozhodnutiam a robí jeho múdrosť ešte rýdzejšou.
Netrpezliví vyslanci z Théb raz naliehavo žiadali lykaonského
vojenského tribúna Agésilaa, aby urýchlene odpovedal na ich
požiadavky. Zasipel na nich: Thébania, či neviete, že správne
rozhodnutie vo významnej veci si vyžaduje najviac zo všetkého
dlhé premýšľanie?
My ľudia sme natoľko dôvtipní, že si nikdy neoblečieme košeľu, ak nie je suchá, nezjeme ovocie, ak nie je zrelé, neochutnáme mäso, ak nie je uvarené, nepijeme víno, ak nie je odležané,
nič nestaviame, ak dosky nie sú suché. Prečo by sme teda nemali
rovnako postupovať
228
Weber vo svojom spise hovorí o dvoch radcoch, granvellskom a atrabatenskom (arraskom). Pravdepodobne ide o tú istú osobu s viacerými funkciami
a kompetenciami na rozličných územiach.
Ján Weber: Vladárske čítanie
155
vo veciach veľkého významu a robiť nezrelé rozhodnutia, ktoré
nám viac poškodia ako osožia? Kým sa uzavrú záležitosti týkajúce sa cti, pokojného života a majetku, treba ich poriadne preveriť.
Kým rozumný a obozretný muž niečo vypovie, premýšľa jednu
hodinu, no kým niečo vykoná, právom si ich vyhradí desať. Slová sú len slová a možno ich odvolať a vziať späť. Avšak neuvážené skutky nemožno odvolať, ba často ani napraviť. Preto múdro urobil znalec práva, keď žiadal čas poradiť sa. Videli ho samého, preto sa spýtali, s kým sa bude radiť. Ukázal na svoju
hlavu: S ňou.
Kráľ, vladár a mocnár potrebuje k spravovaniu vlády oči viacerých, ale nevyhnutné sú aj jeho vlastné, aby mohol bdieť, ochraňovať a zachovať svoju vládu a celú ríšu. Najlepšie to vedia tí,
ktorí sa radia do zoznamu ich vladárov alebo sú v službách mocnárov či prinajmenšom niekedy boli.
Kráľ alebo vladár, ako aj správcovia nižšieho postavenia si
podľa Bohom osvieteného úsudku vyberajú rozumných, vzdelaných, znalých, odvážnych a stálych radcov. Majú veľké, skvelé
a cenné skúsenosti, preto ich možno s istotou a smelo poveriť
pomocou v určitých záležitostiach vlády podobne, ako možno
telo a zdravie kráľa, vladára alebo iných mocnárov zveriť dvorným lekárom.
156
Vladárske čítanie
Myslím si, že pre fungovanie kráľovstva a krajiny je lepšie, ak na
čele stojí zlý vládca obklopený poctivými a oddanými radcami,
ktorých poslúcha ako tyran Falaris, než by mal byť na čele zbožný vládca so zlými radcami, ktorým všetko zveruje a sám sa o nič
nestará.
Osoby v takom vysokom postavení by si mali z duše žiadať
z dobrého to najlepšie: aby radcovia prechovávali úprimnú lásku
voči Bohu, oddanosť voči vladárovi a aby odovzdane robili všetko pre spoločné blaho krajiny, aby ju chránili pred nebezpečenstvom a škodami, aby boli svedomití voči najvyšším potrebám
úradu, a tým neochvejne oddaní svojmu pánovi a napokon aj
celej krajine. Nech nie sú žiadostiví, ale zásadoví, nech im ľudské lákadlá neskazia, nezvrátia a nepokrivia ducha. Kým niečo
vynesú na svetlo, nech to starostlivo preberú, zrelo posúdia tak,
ako vyzrelé poludňajším slnkom. Aj v záležitostiach, pri ktorých
majú voľnejšiu ruku, majú prejednávať všetky poctivé, ušľachtilé, veľkolepé, správne a kresťanské rady, nad všetkým majú držať pevnú a zákonnú ruku, aby obstáli tak pred Bohom, ako pred
svetom i pred drahocennou budúcnosťou. Jasné rady založené iba
na šťastí sa podobajú jemným krehkým hodinám. Stačí, že sa
zlomí ich hlavná časť a je zničené celé dielo.
Ján Weber: Vladárske čítanie
157
Dobrí radcovia sa vo všetkých svojich radách prikláňajú
k Božej sláve, k zachovávaniu Božieho slova, k úteche a poteche
kresťanskej cirkvi, k obrane kráľovského majestátu a nepochybne vynakladajú snahu a námahu, aby obozretne a na všeobecný
úžitok stanovili zákony a nariadenia ríše alebo štátu pre útechu
plačúcich a poddaných, ktorých treba ľutovať kvôli ich bolestiam
a útrapám, aby chránili slobodu ríše či štátu hrdinsky získanú za
cenu preliatej krvi, a ktorú treba navždy rázne, mužne, zdatne
a veľkodušne zachovávať.
Dobrí radcovia rozhýbu aj kamene, len aby zničili nebezpečnú
nedôveru, ktorá by sa mohla vkradnúť medzi vladára a stavy, či
medzi stavy samotné. Naopak tým, ktorí sa starajú o dobro, majú
dobrí radcovia vnuknúť vzácnu a neochvejnú dôveru voči Bohu.
Poháňaní láskou k vlasti majú všetko ochotne pripravovať tak,
aby úprimne každého a všetko viedli k pôvodnému prirodzenému
pokoju a mieru. Majú robiť aj všetko to, čo radcom káže povinnosť, z ktorej pramení nevyhnutná poslušnosť, dôvera, úrad, česť
a stav. Majú tak konať na česť, úžitok a prospech impéria, kráľovstva alebo štátu. Na toto všetko majú úprimne a verne pamätať a radiť sa o všetkom, čo je pre každý stav a poddaných nevyhnutné a čo žiada dôstojnosť a sloboda.
Radcovia nesmú byť tvrdohlaví a nesmú upadnúť do presvedčenia, že iní sú schopní pochopiť jedine to, čo si vypočujú
a osvoja od nich. Tí, ktorí majú srdce a neboja sa,
Vladárske čítanie
158
nech slobodne hovoria a navrhujú potrebné veci, avšak všetko
s náležitou úctou a v príhodnom čase. Radcovia majú hovoriť
a konať tak, aby viac dbali na vlastné svedomie a svoj úrad, než
na ramená a moc vladára, či na šteklenie229 uší. Nemajú navádzať
ducha, aby zo strachu pred mocou a majestátom zamlčal pravdu
a mužne ju nebránil, alebo aby pod tlakom pichľavých rečí zavrhol myšlienku odhaliť podvod. Naveky vekov totiž zostáva právo
právom, pravda pravdou, a patrí sa, aby sa o to pričinili všetky
zbožné, kresťanské a Boha milujúce srdcia.
Ak sú však radcovia podlého a bojazlivého ducha a na všetko
odpovedajú svojím ÁNO alebo zaťato mlčia, nakoniec sa stáva, že
si vyslúžia len málo slávy a chvály, no zato si odvšadiaľ odnášajú
pohŕdanie a potupu, ako sa stalo vyššie spomínaným radcom
cisára Konštantína.
Hoci veru podľa názoru niektorých by toto mohlo byť znamenie, vďaka ktorému môže vladár rozlíšiť, či je niekto spôsobilý
a vhodný pre úrad radcu alebo nie, existuje lepší spôsob, ako
zistiť, či si radca neustále nezariaďuje svoje obchody? A či dobre
a rozumne riadi svoj dom a rodinné záležitosti, ako sa patrí otcovi rodiny? Treba dodať, že ten, komu len málo záleží na vlastných veciach, záležitosti jeho pána, ktorý ho potrebuje, ho nebudú trápiť a nepostará sa o nich.
229
Porov. 2Tim 4,3.
Ján Weber: Vladárske čítanie
159
Sú známe aj prípady, že niektorí rozumní muži a radcovia z čistej
a nestrojenej náklonnosti voči svojmu pánovi i vlasti vytrvalo
a usilovne spravovali svoj úrad a všetky svoje myšlienky sústredili na spoločný úžitok a prospech krajiny, slúžili jej až do posledných síl a dychtivo jej venovali všetku svoju pozornosť,
starosť a námahu, až svoje súkromné záležitosti úplne odkladali,
zanedbávali a okliešťovali. Takéto konanie potom mocnári zvykli
láskavo, ochotne a štedro odmeniť a dodnes sú naklonení tomu,
že takýmto radcom doprajú oddych a odmenu. Treba si uvedomiť, že celý svet, všetky kraje a národy vďaka umeniu a zručnosti vzdelaných mužov a verných radcov hodných svojho úradu sa
stávajú slávnymi, sú riadené a zachovávané. Bez nich ani najvyšší vladári tohto sveta nemôžu šťastne a oduševnene vládnuť
a nedosiahnu to ani vďaka svojej dôstojnosti a dobrej povesti.
Vďaka ich radám a plánom vyrástli vznešené kráľovské mestá
a zeme a stali sa známe široko ďaleko. Najlepšie, čo sa mohlo
Aténam kedysi prihodiť, bolo prijať do rady Themistokla, Perikla, Aristeida a mnohých ďalších. Ani Alexander Veľký by sa
nedostal k takej významnej panovníckej moci a sile, keby sa
nechopil vernej rady Ptolemaia,230 Parmenióna, Lysimacha
a ďalších verných radcov, a neposlúchol by ich.
230
Ptolemaios Lágú.
Vladárske čítanie
160
Aj cisár Justinianus preto vyhlásil znalcov práva, dobrých a poctivých radcov za svojich pomocníkov a priateľov.
Radcovia sú neopísateľnou ozdobou svojho kráľa, vladára
a mocnára, strážia mu svedomie a sú mu veľkou útechou vo
všetkých protivenstvách. Chránia a formujú jeho kresťanské svedomie tak, že mu samému záleží, aby nepochybil v ničom, a aby
nezabudol na to, čo nakázal vykonať na úžitok krajiny a o čom sa
radcovia toľkokrát radili, preberali, rozjímali a napokon uzavreli,
pretože mnohé oči vidia viac a spoločne sa môžu dívať ako jedno
oko. Postupuje rovnako ako slávni lekári, ktorí k príprave onoho
lieku, čo chráni pred jedom, zvaného teriak,231 potrebujú omnoho
viac iných, v svojej podstate človeku škodlivých látok, ktoré
spolu zmiešajú a zo všetkého pripravia zdravý a účinný liek na
ochranu pred každým jedom. Dá sa to porovnať s radcami
a poradcami pre otázky vlády tej najrozličnejšej povahy. Jedni sú
rýchli, druhí váhaví, tretí horkokrvní a štvrtí chladnokrvní. Pokiaľ sa však ich poradné hlasy medzi sebou porovnávajú a správne kombinujú, môže sa zrodiť hodnotná a užitočná rada.
Je dosť dôležité a stojí za uváženie prizývať k radám len
mužov v zrelom veku. Príliš mladí ľudia sú zväčša prudkí, horkokrvní
231
Teriak – v stredoveku liečivo z rozličných bylín, ktoré sa používalo najmä ako protijed.
Ján Weber: Vladárske čítanie
161
a ženie ich sila poháňaná vlastnými záujmami a záľubami. Aj
keď sú ich predstavy veľmi veľké, zväčša sú nezrelé, neuvážené a stoja na piesku. Rovnako aj marcové slnko mnohé prebúdza a burcuje, nič však nedokončí. Naproti tomu starí ľudia (tu
treba rozumieť tých, ktorí ešte majú svieže a zdravé telo alebo,
ako sa ľudovo hovorí, ktorí sú v najlepšom veku, nie tých, ktorí
pre pokročilý vek a iné prekážky začínajú byť detinskí) dokážu
omnoho ľahšie preraziť s dobrou radou a návrhom.
Ako dúšok čerstvej vody mierni stopy a hlave nebezpečnú
horúčosť silného vína, tak roky miernia prirodzenú náklonnosť
a jej dôsledky v podobe horlivých a rýchlych rád. Hlavy pokryté šedinami videli pravdepodobne viac ako iní, sú skúsené
a preto sa im dostáva väčšej úcty. Všetko to platí všeobecne
s výhradou výnimiek. Príklady Jozefa, Daniela, Papiria232
a mnohých iných jasne dokazujú, že roky nie sú zárukou, a že
včely vysajú viac medu z nežnej ruže a kvietku, než z tvrdých
ostňov. Už od počiatku sveta skúsenosť potvrdzuje, že nie vždy
a u všetkých sa staroba vyhne hlúposti. Podobne nie každému
pomáha, že veľa študoval a videl, keď mu chýba cnosť
232
Pravdepodobne Lucius Papirius Praetextatus.
162
Vladárske čítanie
a nadanie, schopnosť vybrať si najlepší príklad a nasledovať ho.
Môžeme vyvodiť záver, že mladých, ktorí schopnosťami
prevyšujú vrstovníkov a sú nádejní pre mravný život, treba
vychovávať starostlivo, včleniť medzi starších a prizvať
k záležitostiam, ktoré nie sú natoľko rozhodujúce a nebezpečné.
Podobne zvyčajne robil jeden horlivý záhradník, ktorý, kým
zoťal staré stromy, vysadil mladé stromčeky, aby kvôli jeho
nedbalosti záhrada nespustla. No netreba to brať ako každodennú samozrejmosť a mladších radcov netreba ustanoviť na jednom mieste.
Je mimoriadne dôležité, aby radcovia uchovávali tajomstvá
svojho pána a povinne o nich mlčali, aby utajili, o čom sa navzájom radia v prospech ríše alebo krajiny, a aby vždy starostlivo dbali o to, aby sa bezodkladne vykonalo všetko, čo sa po
zrelej úvahe dohodlo. A mocnár a najvyšší správca štátu je rád,
ak sa v tom môže uistiť. Okrem toho sa vyhne chybe nedôslednosti a nerozvážnosti, ako niekto, kto zavrhne, čo predtým rozhodol, lebo si to znovu zmyslel preskúmať a točí sa okolo
vlastnej osi ako taká kladka alebo kohút na veži. Lepšie je konať ako cisár Antoninus a poslúchnuť radu viacerých oddaných
radcov, než by mali naopak oni nasledovať radu a vôľu jeho
samého.
Ak však vládca dostal dar vynikajúceho úsudku a vnútorného
Ján Weber: Vladárske čítanie
163
rozhodovania, ako vyžadujú záležitosti jeho úradu, bolo by preňho lepšie, aby sám všetkým radcom navrhoval vec na posúdenie, a keď sa oboznámi so všetkými úsudkami, prejednal vec len
v úzkom kruhu najbližších a najvernejších, ako zvykol konať
obdivovaný cisár Karol V., alebo sám dospel k záveru. Ak sa
usúdi, že všetko sa vykonáva v súlade s právom, schválenie
a vykonanie každej záležitosti by išlo ľahšie, v najvyššej tajnosti
a bez prekážok.
Vnútorné rozhodovanie vladárov vyviera z trojnásobného
prameňa: z POVAHY, z VÝCHOVY a zo SKÚSENOSTI. Čo sa týka
POVAHY, predznamenáva prvé okno intelektu, ktoré je v niečom
jasnejšie, v niečom o čosi temnejšie, v závislosti od temperamentu tela. S rozdielnym temperamentom a povahou nepochybne súvisia rozdielne túžby a zámery. Dobrá povaha má
takú cenu, že tí, ktorí ju nedostali, sa márne alebo bezúspešne
k čomukoľvek odvážia. V tejto zmesi rozdielnych temperamentov by som si želal, aby boli osoby na čele verejných úradov
sangvinici umiernení vďaka prímesi melancholických štiav,
nech sa trochu upokojí a zmierni ich prudké podráždenie krvi.
Vďaka tomu, že sa temperament zvyčajne takto zmieša, dodáva
vladárovi na vznešenosti a autorite, človeku zachováva pretrvávajúce zdravie, myseľ
164
Vladárske čítanie
vedie k láskavosti, spravodlivosti, veľkodušnosti a súcitu,
k čomu možno prirátať znalosť o cnosti a úsilie o prezieravosť.
Takýto temperament je svojím spôsobom jedinečný a pôvabný,
preto ho ľudia obľubujú. Ak tento dar a dobrodenie prírody zdobí
nejakého vladára, skrášľuje ľudský život a spestruje ho.
Temperament flegmatika si pre vladára netreba želať. Zdá sa,
že človek tejto povahy sa viac hodí do služby než do čela vlády.
Takáto povaha nie je spôsobilá rozhodovať. Je protivná a ťažko
sa vzdeláva. Je nepriateľská a škodí rozumným a rozhľadeným
mužom, ba aj samotnej prezieravosti, a kvôli zbytočnému zdržiavaniu ohrozuje výhodné príležitosti, pretože ich niekedy brzdí.
Vo všetkom sa prejavuje jej ťažkopádne zmýšľanie, preto sa javí
ako podozrievavá, nevhodná zastávať svoje úlohy a škodlivá pre
blaho vlády. Ďalej tomuto temperamentu chýba vznešenosť ducha, majstrovstvo v uvažovaní, osvietená myseľ a napokon činný
duch.
V prostrednom cholerickom temperamente možno pozorovať
sčasti dobrú, sčasti zlú zmes, a práve to dráždi pokojnú, príjemnú
a priateľskú povahu. Kvôli zvláštnemu vnútornému
Ján Weber: Vladárske čítanie
165
usporiadaniu a spojeniu je takýto človek mdlý a nedokáže dobre
poradiť. Šťavy sa v ňom prudko menia, za čo platí krátkym životom a usudzuje sa, že neznáša námahy ducha, ale nedokáže si ani
cvičiť telo. Temperament ho popudzuje k nepriateľstvu, hnevu,
žiadostivosti, nepríjemnosti a nedôslednosti, preto si neudrží
svoju vážnosť a autoritu, ako v jeho postavení právom prináleží.
Napriek všetkému uňho badať aj priaznivé stránky povahy. Viaceré z nich sú skôr cnosti než poklesky, hlavne ak sa k veciam
nestavia len prudko, ale je pripravený ich aj dokončiť, ochotne
a dobre radí, podriaďuje sa však opatrnejšie a zachováva rozvahu
ako hrdinovia.
Aj keď vonkajší vzhľad a výzor tváre u melancholika nie je
taký pôvabný a roztomilý, nemá ani dobré zvyky, vznešeného,
neochvejného a milosrdného ducha, naopak skôr sa pýši trestaním zločinov než nasledovaním cností, napriek tomu melancholický temperament obšťastňuje vladára zdravým, silným
a vzpriameným telom, dodáva mu dôvtip, mlčanlivosť, usilovnosť, opovrhnutie a odpor k pôžitkom, ale aj o čosi ustrašenejšiu
povahu, predsa však primeranú a hodnú každodenne neúnavne
vládnuť.
Nech by však bola povaha vladára vynikajúca a nenapodobiteľná a nechýbala by mu žiadna prednosť, cnosť a iné dobro,
166
Vladárske čítanie
predsa sa nedá na to celkom spoľahnúť a domnievať sa, že len
vďaka tomu bude hodný takého vznešeného postavenia. Aj keď
iné dôvody zahalíme plášťom mlčania, stačí jediný zlý krok či
zlá spoločnosť a bude neschopný ujsť týmto príhodným danostiam.
Aby sa dokonale zachoval alebo vzrástol dobrý temperament
nadelený od Boha a od prírody, musí nastúpiť dobrá VÝCHOVA,
ktorá je druhým žriedlom vnútorného rozhodovania. Ak je výchova dobre mienená a razantná, dokáže vďaka svedomitému
vedeniu naprávať defekty povahy a zlé sklony dokáže premeniť
na cnostné skutky. Hoci nás zlá povaha občas láka k márnosti,
predsa ľahko môžeme zvrátené vlastnosti obrátiť, skrotiť, zdolať
a zadusiť, len musíme sami chcieť. Sókratés je nám v tomto
skvelým príkladom. Hoci bol výnimočný a múdry muž a zaslúžil
si, že ho tak nazývali v pozemskej veštiarni, predsa sa stalo, že
keď ho filozof zvaný Filemón navštívil a podrobne preskúmal
jeho tvár a obrysy tela, preveril farbu pleti a údy, vypátral planétu
a nebeské úkazy, za ktorých sa narodil, otvorene a bez okolkov
povedal, že Sókratés je človek necudnej, zlostnej, nestálej
a úskočnej povahy. Keď sa jeho slová dostali do Sókratových uší,
nenahneval sa. Dávno predtým totiž poznal
Ján Weber: Vladárske čítanie
167
svoju náchylnosť a povahu, ako aj vnútorný boj, čo v sebe zvádzal. Preto radšej tým, ktorí mu to oznámili, odpovedal, že všetko, čo o ňom Filemón vyriekol, je pravda, ale filozofia a cnosti,
ktoré mu vštepovala matka od kolísky a neskôr ho k nim viedli
učitelia, porazili všetky zlé vlastnosti jeho ducha. Pasú sa mu v
duši ako na zelenej lúke.
Lykurgos, ktorý dal Sparťanom vynikajúce zákony, sa nenechal odradiť ťažkosťami a všetku svoju pozornosť a myšlienky
smeroval k tomu, aby svojich občanov odvrátil od zvráteného
a hanebného života a navykol ich na striedmosť, cnosť a dôstojnosť, keďže sa topili v pôžitkoch. Vychoval dve šteňatá, narodené z toho istého otca a matky. Jedno z nich kŕmil výdatnou
a vynikajúcou potravou, zatiaľ čo druhé vycvičil v love. Raz ich
priviedol na početné zhromaždenie, predhodil im lahôdku
a zároveň vypustil zajaca. Netrvalo dlho a psy sa vyrútili k tomu,
na čo boli zvyknutí. Prvý si nevšímal skáčuceho zajaca a vrhol sa
na predhodené sústo. Druhého však nezmohla mlsnosť a prenasledoval korisť ako o život. Vtedy Lykurgos povedal: Či nevidíte, občania, že dva psy z toho istého vrhu sa stali každý iným
vďaka rozdielnej výchove, a že k cnosti privádza viac usilovnosť
a vytrvalé cvičenie než vrodená cnosť?
Pochopila to aj Mamaea, matka rímskeho cisára Alexandra,233
233
Alexander Severus.
168
Vladárske čítanie
XXVI. cisára, ktorého za heroické cnosti Rimania chválili toľko, čo
Gréci Alexandra Veľkého, keď si ho podľa Hérodotovho svedectva zvolilo na čelo vlastné vojsko.234 Keď Alexandra ešte ako dieťa
nosili sem a tam v náručí, matka sa postarala o jeho výchovu tým, že
prikázala bedlivo strážiť palác, aby s ním neprišli do kontaktu žiadni
zhýralci. Keď táto vzácna žena rozostavila spoľahlivú a horlivú stráž,
jeden Riman jej povedal: Nepovažujem za rozumné, že tak bedlivo,
starostlivo a pozorne dozeráš na syna, no na ochranu rímskeho impéria
už tak usilovne nestriehneš. Vladárom totiž vonkoncom nepristane až
taká rozvážnosť, že človek ľahšie dostane audienciu u bohov ako
u vladára. Cisárovná Mamaea odpovedala: Každý, komu je zverený do
starostlivosti nejaký vladár, musí jeho prehrešky pokladať za nebezpečnejšie ako nepriateľov vlasti. Lebo nepriateľov možno rad radom
ničiť, až kým nebudú všetci porazení, avšak vladár sa prehreškov nezbaví celý život. Nepriatelia plienia a ničia len krajinu, no zvrátený
vladár ničí všetky jej dobré mravy. Blaho štátu netkvie v dobrých alebo
zlých zákonoch, ale leží v zbožnosti a nevraživosti vladára.
V tom prípade vôbec nemožno spochybniť, že výchova je žriedlom
všetkých dobrých i planých túžob, ba aj základom celého ľudského
šťastia.
234
Hérodotos vo svojich dejinách zmieňuje macedónskeho kráľa Alexandra, nejde však o syna Filipa II., ale Amyntovho syna vládnuceho v rokoch 495 – 450
pred Kr. Rozprávanie o Alexandrovi Veľkom prináša Plutarchos vo svojich paralelných životopisoch (Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Alexander 42). Na jednej z výprav trpel Alexander spolu s jazdectvom nedostatkom vody. Keď mu v jeden deň okoloidúci ponúkli vodou naplnenú prilbu, nenapil sa,
ale vrátil im ju s ohľadom na smäd celého jazdectva. Len čo jazdci zbadali jeho zdržanlivosť a duševnú silu, vykríkli, aby ich smelo viedol ďalej, pretože sa vôbec
nepokladajú za smrteľných, pokiaľ majú takéhoto kráľa.
Ján Weber: Vladárske čítanie
169
Na nej totiž spočíva blaho všetkých vládcov aj ich záhuba. Odtiaľ
pochádza poroba a sloboda mnohých národov a pokolení, tam
pramení vzostup i pád vladárov. Ak sa výchova riadi náležitým
spôsobom, stáva sa matkou všetkých dobrých mravov. Na dobrých mravoch vyrastajú dobré zákony, a ak sa patrične zachovávajú, zaistí sa nielen vážnosť a rešpekt vlády, vznešenosť
a veľkoleposť úradu, ale medzi poddanými bude prekvitať blahobyt.
Správna výchova nie je nič iné ako vytrvalé okresávanie ducha, čím sa rozjasňuje chápanie, usporiada sa myseľ, stanovuje sa
miera v túžbach, vášňam sa nasadzuje uzda, dohodám sa stanovujú pravidlá a napokon telu sa vštepuje mužnosť a sila. A takáto
príkladná výchova k správnemu žitiu je bez rozdielu potrebná pre
všetkých ľudí tak, ako duša pre život. Bez jej pomoci sa v každej
dynastii či vláde namiesto otca a dobrého pastiera rodí všeobecná
pohroma a verejný úpadok.
Mäso sa bez soli pokazí. Ryba nezostane nažive bez vody.
Ruža zbavená tŕňov musí zvädnúť. A rodičia sa vonkoncom nemôžu tešiť z detí, ktoré nie sú dobre vychované. Len zriedka
možno očakávať dobrý zber ovocia, ak na jar stromy dobre nezakvitli. Mnohým rodičom robí veľké vrásky starosť, aby deťom
zanechali hojný majetok, a zatiaľ z nich vychovávajú
170
Vladárske čítanie
lenivcov a daromníkov. A pritom by mali vedieť, že všetko dedičstvo, čo dostanú darmožráči, bude zbytočne premrhané a prehajdákané. Daromné je sypať mnoho obilia do mlynského kameňa, ak je na spadnutie a zle postavený.
Alexander Veľký preslávený svojou štedrosťou od východu
slnka až po jeho západ, od juhu až na sever, poslal istému počestnému Rimanovi po svojich vyslancoch drahocenný dar.
Zdráhal sa ho prijať. Namietal, že aj to málo, čo mu bohovia
nadelili skrz jeho pot, mu môže osožiť a po zbytok života vystačiť, ako sa hovorí v prísloví:
Bohatstvo živí len prechmaty, zväčšuje izby a domy,
ale aj v skromnosti život ukrýva hojnosti dosť.
Veď kto žije podľa zákonov prírody, ktorá si vystačí s málom,
ten je len zriedka chudobný. Kto však žiadostivo túži spravovať
dom, nikdy nezbohatne. Keď chceli vyslanci odovzdať monarchov dar jeho synovi, namietol: Ak môj syn bude kráčať
v mojich stopách a bude nasledovať zbožnosť a cnosť, bohovia
mu neodoprú nič, čo by potreboval. Ak však bude nehodný, tento
či oveľa väčšie dary budú primalé, aby si s nimi vystačil
a zachoval si život. Vyslancov s darom prepustil, pretože usúdil,
že ho vonkoncom nepotrebuje a pre jeho syna je len málo užitočný, ak nie celkom škodlivý.
Na čo je dobré mať mnoho peňazí, keď sám Satan bezostyšne
drží kľúče od ich hromadenia, ale aj mrhania.
Ján Weber: Vladárske čítanie
171
Skutočne žijeme v zlatom veku, keďže všetci bažia po zlate.
A iste nemálo ľudí zmýšľa ako jeden, čo vyhlásil, že k jeho majetku chýba už iba nepatrný prúd zlata. Ale najlepší spôsob ako
zhromažďovať poklady je načúvať náukám, ako sa mužovi patrí,
horlivo sa modliť, neúnavne pracovať a rozumne hospodáriť. Je
zbytočné kopiť veľké bohatstvo a poklady, ak deti nemajú rozum, aby s nimi správne naložili. Ak chceme, aby z detí vyrástli
rozumní ľudia, najviac sa osvedčuje posielať ich v mladšom veku
do dobrých gymnázií či iných škôl a zveriť ich svedomitým,
vzdelaným a predovšetkým cnostným učiteľom.
Keď vidiečan zasadí vinič, zvyčajne ho oplotí, aby ho nespustošil dobytok. Neskôr ho stráži vinohradník, aby hrozno neobtŕhali pocestní alebo nejakí zlí ľudia. Podobne je na čele posádky
veliteľ, kapitán riadi loď, pastier vedie stádo. Prečo teda nechceme, aby sa o výchovu detí starali vhodní učitelia? Mladú ratolesť
rýchlo skolí zima a mladý chlapec bez školy stratí správny smer.
Vďaka rodičom deti získajú iba neduživé a smrteľné telo,
a keď sa znivočí, život končí. Učitelia deťom poskytujú neoceniteľné vzdelanie, za čo si zaslúžia večnú pamiatku. Dobré meno sa
172
Vladárske čítanie
nezískava fyzickou námahou, ale treba neoblomne cvičiť rozum
a venovať sa duchu, ktorý nebaží po inom než po cnostiach a ich
vznešenosť ďaleko prevyšuje všetky bohatstvá a poklady. Cnosť
je totiž ako nedobytná pevnosť. Je tečúca voda, ktorá nikdy neprestáva prúdiť, je oheň, ktorý nikdy neprestáva planúť, je poklad, z ktorého neubúda, je nepremožiteľné vojsko, je bremeno,
ktoré netlačí k zemi, je vodca, ktorý nezvádza z cesty, je neúnavná cesta, je priateľ, ktorý nikdy nezradí, je liek s okamžitým
účinkom a napokon je dobrá povesť a dobré meno, to, čo nikdy
nehynie.
Keď vladár Pausanias premohol Sparťanov a jeho vojaci našli
medzi mŕtvolami nesmierne hromady zlata, striebra a drahokamov, obdivovali ich. Pausanias povedal: Omnoho lepšie by bolo,
keby sa títo boháči vyznačovali radšej silou a cnosťou, než cennými pokladmi.235
Tretí prameň vnútorného rozhodovania je SKÚSENOSŤ. Vodkyňa rozumu, hviezda, čo vedie vôľu, a duša opatrnosti. Bez nej
nemožno v čase mieru vládnuť, v čase vojny narastajú ťažkosti,
nerozpoznávajú sa úklady vladárov, ich nebezpečné a škodlivé
slabosti sa utajujú, nevie sa nič o liekoch, vďaka ktorým môže
byť prinavrátené zdravie, nie ja známy čas ani množstvo
235
V tomto príklade ide zrejme o lapsus memoriae. Porov. Hérodotos, Dejiny 9, 80 – 82. Hérodotos opisuje udalosti, ako sa odohrali. Sparťania zhromaždili
poklady porazených Peržanov. Weber prevzal chybnú informáciu pravdepodobne z niektorého z nemeckých prekladov diela Antonia de Guevaru Guldene Sendschreiben. Porov. napr. vydanie z roku 1607 (Guldene Sendtschreiben: darinn vil schöne Tractätl, subtile..., zväzok 2). Dostupné na internete:
<https://books.google.sk/books?id=vn1BAAAAcAAJ&pg=PA70-IA1&lpg=PA70-IA1&dq=Pausanias+sprach:+O+wie+viel+besser&source=bl&ots=8zYLO_
j4s1&sig=6CRBoBzF7P9VpqYssFNKET817yU&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwjOo5r_nZfUAhXFtBoKHVezCZ4Q6AEIJDAA#v=onepage&q=Pausanias%20sp
rach%3A%20O%20wie%20viel%20besser&f=false>.
Ján Weber: Vladárske čítanie
173
vhodné na ich užívanie.
Prvý základ vlády sa nazýva rozhodovanie, no treba k nemu
pridať aj druhý, totiž MOC. Zákon prírody stanovuje, že múdrosť
a sila túžia byť vedno, chcú byť pokope a tešiť sa zo vzájomnej
spoločnosti. Pochopil to aj sám božský Platón, keď povedal:
Zbrane sú na poli bezvýznamné a bezmocné, ak sa nevie, ako
s nimi naložiť.236
Na základe toho básnici spájali vladárov s múdrymi a rozumnými mužmi, ako Homér Nestora s Agamemnónom, Euripidés
Kreonta s Teiresiom,237 Hésiodos Iova238 s Prométheom, Vergilius Aenea s Achatom.
Moc okrem iného spočíva v slobodách a privilégiách, ktoré sa
udeľujú ako nehynúce svedectvo o dokázanej oddanosti podľa
toho, ako si okolnosti žiadajú, ale spočíva aj v zákonoch, ktoré
musia nevyhnutne vyhovovať povahe poddaných ako liek chorobe a stavu pacienta.
Ak vladára pri stole obklopuje z jednej strany moc a z druhej
strany rozhodovanie, aj sama autorita mu preukazuje služby.
Myslím tým autoritu, ktorá sa v mnohých krajinách uznáva ako
vysoko ctená povesť.
Vznešený a blažený vladár sa môže vhodne správať a chvályhodne vládnuť, len ak si váži a pozná svoje poslanie a hodnosť,
ktorej sa mu dostalo. Keď si to uvedomí, jeho poslanie sa ukončí
dobre, najmä keď takto
236
237
238
Porov. Platón, Štát, 374d.
Kreón a Teiresias vystupujú v Euripidovej tragédii Foiníčanky.
Iuppiter.
174
Vladárske čítanie
nasmeruje všetko, o čo sa snaží, v čom je činný aj nečinný, ako aj
osoby, s ktorými sa stýka. Akoby sa v ňom miešali dve koreniny,
a to až natoľko, že by sa dalo povedať, že vedie dvojnásobný
úrad a zastupuje dve osoby, že je vrchný úradník alebo vladár
a zároveň patrón a ochranca, ktorému sú občania a poddaní podľa
Božieho a štátneho poriadku, príkazu a zákonov povinní preukazovať poslušnosť. Preto treba bedlivo preskúmať, čo sa každému
stavu patrí, aby sa tieto zvyky zmenili na akúsi príjemnú
a dokonalú harmóniu.
Byť vladárom totiž nie je nič iné, ako byť hlavným údom
štátnej správy, ktorý zachováva a riadi celé telo vlády. Je tiež
akýmsi svetlom pre poddaných, ktorých ožaruje lesk jeho života,
a ktorí v temnotách tohto sveta rozpoznajú pravú cestu a vďaka
primeraným skutkom prežijú cnostný život. Tak ako sa niekto
ocitol na vysokom majáku a nevie námorníkom zaručiť bezpečnosť alebo ukázať cestu, keď sa z vôd dvíhajú oblaky hmly
a pary, podobne aj vladár, ktorý je svetu príkladom a vodcom na
cestách, ak nežije cnostný a poctivý život, neprináša nijaké ovocie na úžitok impéria a poddaní na jeho príklade nemôžu stavať
svoj život, pretože ich nepodnecuje k obdivu a nemá si ich čím
získať.
Hieronymus sa vo vkusnom epitafe Nepotianovi prihovára
biskupovi Heliodorovi:
Ján Weber: Vladárske čítanie
175
Oči všetkých sa upriamujú na teba. Tvoj dom, tvoj život a styky
sú vystavené vo svetle akoby na strážnej veži. Pre všetkých sú
príkladom disciplíny a počestnosti. Iní napodobňujú to, o čo sa ty
snažíš a čo konáš. Usiluj sa žiť tak, aby si bol v živote aj pred
239
zákonmi bezúhonný.
To sú dôvody, prečo sa má vladár čo najviac usilovať, aby si
vyslúžil povesť láskavého a čestného človeka a vyhol sa akémukoľvek pohoršeniu. Má žiť tak, ako sa najvýznamnejšej osobe
verejného úradu patrí. Musí podporovať službu a úctu Bohu nielen vlastným príkladom, ale musí nájsť ďalšie výnimočné príklady a ostatných povzbudiť, aby konali podobne. Jeho kresťanský
život prinesie ovocie ani nie vo svoj prospech, ale bude osožiť
verejnosti, ako aj vladárskemu postaveniu. Pretože blaho či skaza
krajiny stojí na tom, ako vladár alebo štát koná a ako ich za to
Boh odmení.
Medzi mnohými inými menami a čestnými titulmi, ktoré zdobia všetky osoby povýšené do stavu vlády, niet krajšieho a úctivejšieho ako ten, ktorý im udelil všemohúci vládca neba i zeme,
Boh, pretože vďaka nemu majú účasť na najvyššom titule
a najvznešenejšom mene zo všetkých a nazýva ich bohmi.240
Túto nesmiernu a nevýslovnú česť si musí svetská vrchnosť uvedomovať deň čo deň. Keďže ich Pán Boh pokladá za hodných
svojho mena, ustanovil ich namiesto seba na zemi,
239
240
Porov. Hieronymus, Epistulae 3, 60, 14 (Ad Heliodorum. Epitaphium Nepotiani).
Pozri pozn. 241.
176
Vladárske čítanie
prepožičal im svoj úrad, odovzdal im svoj meč, zveril im svoju
vladársku knihu, aby na zemi namiesto neho držali jeho meč
a trestali a vypudili zlo a šírili dobro, a aby bolo vidieť, že žijú
počestne a bezúhonne sťaby bohovia a sprítomňujú na zemi nekonečného a pravého Boha. Sú totiž ako pochodne. Strážia svetlo, aby nezhaslo, preto sa patrí, aby po Bohu vladári priniesli na
zem svetlo Ježiša Krista a boli jej správcami, pestúnmi a živiteľmi, aby chránili a zachovávali čisté učenie evanjelia a prikázania
kresťanskej cirkvi pred skazonosnými útokmi temného démona
a nečistého sveta.
Svetská vrchnosť nesmie zabudnúť na dva zvláštne body, a to
ich postavenie a úrad. Vladári si musia uchovať v pamäti, odkiaľ
pramení ich vyššie postavenie nad inými a ich vláda nad poddanými.
Niektorí žartovne hovoria, že vladári, páni a šľachtici majú
svoj pôvod v nasledujúcom príbehu. V časoch, keď Adam jazdil
a Eva zapriahala kone, dostala do vienka množstvo detí. Evu sa
chystal navštíviť Pán Boh a zistiť, ako vedie domácnosť. Hneď
preto zavolala všetky deti, aby ich umyla a vyparádila. Keď však
Eva videla, že Pán Boh prichádza skôr, než stihla vyumývať
a vyparádiť všetky deti, nečakala a ukryla jedny
Ján Weber: Vladárske čítanie
177
v slame, druhé v sene, ďalšie v peci a najkrajšie zo všetkých si
nechala pri sebe. Pán Boh pozeral na vyobliekané deti a jednému
po druhom im nadeľoval: ty budeš kráľ, ty budeš vladár, ty budeš
šľachtic, ty konzul, ty prétor, správca provincie a prefekt. Keď
Eva uvidela, že Boh tieto deti štedro obdaroval, riekla: Pane,
mám ešte ďalšie deti, ktoré tu chcem priviesť. Ostatné deti prišli
špinavé, zafúľané a škaredé a hyzdila ich slama a seno vo vlasoch. Keď si ich Pán Boh prezrel, vyriekol: Vy buďte sedliaci,
pastieri volov a svíň a roľníci, ďalší z vás nech sa v mestách
stanú remeselníkmi, a nech stavajú, pečú a slúžia prvému ako
pánovi.
Je to myslené žartom, no je pravdou, že Boh chcel na tejto
zemi stanoviť medzi ľuďmi rozdiely. Ustanovil a určil vrchnosť.
Postavenie vladára je darom od Boha. Tak totiž hovorí Pán Boh:
I povedal som: „Ste bohmi.“241 Tento výrok nie je len nezaodetá
a prchavá bezcenná reč. Bola vrytá do sŕdc všetkých ľudí. To je
dôvodom, prečo aj múdrejšie národy osvietené majestátom prírody uznali a napísali, že vrchnosť je od Boha.
Podobné svedectvá nemajú pobádať vladárov, aby sa pýšili
vznešenými titulmi či mysleli si, že sa stali bohmi, prinajmenšom bohmi národov, ale majú viesť vladárov k pokore. Pán,
ktorý im udelil
241
Ž 82 (81),6a.
178
Vladárske čítanie
čestné tituly i úrad, nie je Pánom pýchy, ale pokory a vidí až na
samotné dno. Podľa Božieho slova sú nazvaní bohmi, no podľa
toho istého Božieho slova sú zároveň smrteľníkmi a musia zomrieť ako iní ľudia. Ktosi vzdelaný preto správne povedal: Vladári sú v ľudských očiach bohmi, v božích očiach sú však ľuďmi.
Sókrata sa raz opýtali, čo si myslí o gréckych vladároch. Odpovedal: Bohovia a vladári sa nelíšia ničím, iba ak tým, že jedni sú
smrteľní a druhí nesmrteľní. Bohovia majú moc na nebesiach
a vladári na zemi.
Titus Quintus odcestoval do Ázie a priateľ Chalcidés ho pozval na hostinu. Prijal ho slávnostne a štedro ho hostil. Keď po
večeri Titus Quintus veľkolepú hostinu pochválil, Chalcidés odvetil: Vedz, Titus Quintus, že si u mňa nejedol nič iné než bravčové mäso pripravené na tisíc spôsobov.
Čosi podobné platí o nás všetkých. Aj my sme sčasti znamenití, akoby naložení v cennom voňavom korení, sčasti sme výsledkom chatrnej prípravy. Predsa však sme len mäso. Sme tej istej
hmoty. Hoci nás Pán Boh nestvoril všetkých rovných v bohatstve, moci a vážnosti, predsa sme si rovní v narodení a v smrti,
všetci bez výnimky sa budeme účtovať za svoj život zoči-voči
prísnemu Božiemu súdu.
Ján Weber: Vladárske čítanie
179
Preto si kráľ Filip Macedónsky každodenne pripomínal: Pamätaj, že nie
si iné ako smrteľný človek.
Raz chcel jeden šašo spôsobiť Maximiliánovi bolesť a napísal mu
v izbe na stenu:
Adam keď kálaval drevo a ívery zbierala Eva,
bol vari na svete vtedy, kto by bol vznešený viac?242
Zbožný cisár veľmi múdro dopísal:
Sotva ja popriem, že človek som podobný ostatným, avšak
líšim sa, lebo mi hlavu hodnosťou vyvýšil Boh.243
Vladári nesmú zneužívať oslavný titul pre vlastné pohodlie. Nesmú si
myslieť, že si v oblakoch postavia honosné zámky a vlastná múdrosť
a um im zaručia úspech. Naopak, majú sa obracať na dobrotivého Boha
a ustavične ho prosiť, aby požehnal ich úmysly a námahu, o ktoré sa
osožne a svedomito usilujú.
Vladári si nepochybne uvedomujú, čo ich úrad znamená už vo chvíli, keď začujú svoj titul a to ich povzbudzuje vládnuť jedine podľa Božieho slova a vôle. Tento najzrejmejší Boží príkaz zaznel, keď Boh
privolal svojho verného Mojžiša a povedal: Keď nastúpi na kráľovský
trón, nech si odpíše tento druhozákon do knihy podľa vzoru, ktorý si
zadováži od kňazov kmeňa Léviho. Nech ho má pri sebe a nech z neho
číta po všetky dni svojho života, aby sa naučil báť sa Pána, svojho Boha, a zachovávať všetky slová tohto zákona a všetky tieto príkazy.244
242
Stredoveké príslovie. V latinskej podobe sa po prvý raz objavuje v kázni rochesterského biskupa T. Brintona z roku 1374, už predtým však bolo známe
z ústneho podania. Viac pozri: Friedman, 2015, s. 495 – 513.
243
K odpovedi cisára Maximiliána viac pozri Herm, 1988, s. 169.
244
Dt 17,18-19.
Vladárske čítanie
180
Jozueho Boh oslovil tiež: Nech sa nevzďaľuje kniha tohoto zákona od
tvojich úst! Premýšľaj o nej vo dne i v noci, aby si bedlivo zachoval
všetko, čo je v nej napísané. Potom budeš mať šťastie a úspech vo svojom podnikaní.245 Kráľ Dávid syna Šalamúna rovnako napomenul: Buď
silný a vzmuž sa! Zachovávaj, čo žiada Pán, tvoj Boh, kráčaj jeho cestami, zachovávaj jeho zákony, príkazy, práva a nariadenia, ako je napísané v Mojžišovom zákone, aby si mal úspech vo všetkom, čo podnikneš, a všade, kde sa obrátiš.246
Vladárovi sa sluší verne zachovávať Božie nariadenia, chrániť ich
a ani na chvíľočku nezísť z cesty. Božie príkazy nás totiž ochraňujú
pred obrovským zmätkom alebo labyrintom tých najhanebnejších domnienok presne tak, ako pôvabná Ariadna vďaka niti vyviedla Thésea
z krivolakého labyrintu.
Keď sa stavia loď či iné veci, všetci chceme, aby boli najprv položené pevné základy. V ríši či v štáte preto musí byť rozjímanie o Božských veciach pevným stĺpom, o ktorý sa opiera zvyšok tela. Lebo bez
slnečného jasu skôr možno vybudovať mesto, než by bez svetla zbožnosti vzišla nejaká ríša. Keď sa prelomí kotva nábožnosti, loď štátu už
neunášajú pokojné vetry, lež ňou silno pohadzujú.
Tieto Božie príkazy zo všetkých najpríkladnejšie nasledoval múdry
kráľ Chizkiáš.247 Voči Pánu, svojmu Bohu, konal správne a úprimne
245
246
247
Joz 1,8.
1Krľ 2,2a-3.
Porov. 2Krľ 18,1-8.
Ján Weber: Vladárske čítanie
181
v každom svojom diele, ktoré podľa zákona a príkazu započal
v službe domu Pánovho a hľadal svojho Boha. Robil to z celého
srdca a bol požehnaný.
O živote ukrutného cisára Septimia Severa píše Spartianus, že
než v Británii zomrel, pripomenul synom: Ak budú moji synovia
zbožní a počestní, ich ríša bude stáť na pevných základoch. Ak
však budú bezbožní, ríša začne upadať, stratí sily a nakoniec sa
celkom rozpadne.
Rimania síce neprevýšili Hispániu v nesmiernom množstve
vojakov, Galiu vo vojenskej sile, Feníciu v ľstivosti, ani Grécko
v umení, ale všetky národy prevýšili a zastreli štítom vernosti
a cnosti, za čo si vyslúžili nemalú chválu.
Patrí sa, aby na kráľovský trón, ktorý na konci smeruje
k Božiemu kráľovstvu, nastúpila pravá bázeň pred Bohom
a prirodzená a úprimná zbožnosť. Ak sa vladár horlivo učí ctiť
Božie meno a zasväcuje mu celú dušu, hneď zisťuje, že preňho
Božie zákony platia rovnako, ako platia pre jeho poddaných občianske zákony ich krajiny. A je pravda pravdúca, že ďaleko viac
drží pevne korunu na hlave a žezlo v ruke bázeň pred Bohom ako
strach z vladárovej sily a zbraní. Ak je vladár zbožný a ctí si Boha, nikto sa nebojí jeho nespravodlivosti, pretože
182
Vladárske čítanie
len ťažko by strojil úklady voči sebe alebo štátu, ak bude zjavné, že ho
ochraňuje Boh, ktorý daný štát ustanovil a kedykoľvek ho môže zničiť,
alebo ponížiť, čo predtým vyvýšil.
Keď magdeburskému biskupovi Johannovi von Beichlingenovi248 plánoval vypovedať vojnu saský kurfirst Fridrich,249 poslal do mesta špeha,
ktorý mal povyzvedať čosi o príprave a jeho úmysloch. Podal správu, že
nič podobné vojne sa nepripravuje a nič nevypátral. Biskup však údajne
povedal, že prinesie Bohu horlivé prosby aj obetné dary a zverí mu trápenie. On potom miesto neho prevezme zbrane. Keď to saský kurfirst počul, povedal: Keby som vypovedal vojnu tomu, koho by mal predo mnou
ochraňovať Boh, môžem sa rovno napiť odvaru z čemerice.250 Chvála
biskupovi, čo dôveroval v Božiu pomoc, chvála vladárovi, čo z Božej
bázne odložil zbrane.
Aj o Ferdinandovi II. blahej pamäte sa rozprávajú svetochýrne príbehy. Keď roku 1629 jeho Majestátu oznámili, že bola mierová dohoda
z Lübecku251 zrušená a nemecká vojna bude omnoho krutejšia a pri takomto priebehu sa treba obávať mnohorakých nebezpečenstiev, zmien
a iných vecí, jeho cisársky Majestát vypovedal podobné slová ako saský
kurfirst: Sú to len ľudské myšlienky a reči a je v nich pramálo dôvery vo
všemohúceho Boha. Keď si spomeniem na nebezpečné, beznádejné, ba
celkom
248
Gróf, ktorého meno nefiguruje v zozname magdeburských biskupov, ako uvádza Weber. Biskupom v Magdeburgu v rokoch 1445 – 1464 bol gróf Fridrich III.
von Beichlingen.
249
Fridrich II. Jemnocitný.
250
Čemerica – č. smradľavá (Helleborus foetidus). Lesná aj pestovaná záhradná jedovatá rastlina z čeľade iskerníkovitých. Používaná aj v liečiteľstve.
251
Mierová dohoda uzavretá v priebehu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Bola podpísaná v roku 1629.
Ján Weber: Vladárske čítanie
183
stratené začiatky svojej kráľovskej vlády a podivuhodnú ochranu
Všemohúceho, keď ma ochránil pred nepriateľom a doprial mi
drahocenné víťazstvá, viem, že všetko riadi Boh. Musím priznať,
že mám mnoho nepriateľov a s viacerými sa nepriateľstvo môže
ešte väčšmi prehĺbiť. Ale svojmu Bohu dôverujem za každých
okolností. Ak bude chcieť na mňa alebo na môj dom čosi dopustiť, poddám sa jeho vôli, pretože viem, že svojich zástupcov na
zemi chce zachovať aj v budúcnosti.
Raz jeden maliar namaľoval cisára Karola V., ako od neho
v spánku Kristus Pán odháňa muchy. Chcel naznačiť, že takýmto
osobnostiam sa pomoci a ochrany dostáva zhora.
To Boh stráži vladárov život a podľa vlastného rozhodnutia
ho predlžuje či ukončuje. To Boh má v rukách jeho srdce
a obracia ho, ako chce.
Avšak vladár sa Bohu a neskôr i všetkým kresťanom zapáči
až vtedy, ak bude jeho vnútro v harmónii s tým, ako sa javí navonok a ak sa jeho slová stretnú v jednote srdca a úst. V službe
Bohu sa nemá podobať pokrytcom a úlisníkom, ktorým záleží
jedine na ligotavom zovňajšku a dobrom mene vo svete, ale má
zanietene a z hĺbky srdca oddane a verne slúžiť Bohu, aby sa sťa
príjemná vôňa po celom kráľovstve niesol chýr o jeho zbožnom
živote.
184
Vladárske čítanie
Len ak miluje Božiu bázeň aj svoje sväté a kresťanské náboženstvo, v službe Bohu a v cirkevných modlitbách bez pochýb
prejaví nefalšovanú nábožnosť, nedá popud na pohoršenie, ani ho
nedopustí a nedopustí ani nič neprístojné, čo by sa mohlo stať
jeho vlastnou vinou alebo vinou kohokoľvek iného. V poníženosti ducha bude radšej viesť zbožný život, nebude zlorečiť, rúhať
sa, z úst nevypustí bezbožné alebo hanebné slová, ani beztrestne
ich nevpustí do uší.
Zistí aj to, že svedomie je prísny vnútorný sudca. Pre každého
raz určite nastane čas, keď ho predvolá pred súd, ako zvykla
robiť svetská vrchnosť. Vladár sa musí snažiť zachovať si svedomie tak, aby na ňom mohol spočinúť ako na čistom žiarivom
lôžku, kde sa údy zvyknú tešiť príjemnému odpočinku, tu dočasne a neskôr naveky. Týmto postojom prekoná seba samého
a múdro sa vyhne najťažšiemu zločinu bezbožnosti, ktorý je ako
škodlivý a hrozivý hadí jed. Bude si neustále opakovať, že zbožnosť je kardinálna cnosť a vďaka nej má prísľub nielen časného,
ale aj budúceho života, a že kto miluje Boha, všetko mu slúži pre
dobro. Naopak, bezbožný vladár si vyslúži okamžitý aj nekonečný, časný aj večný trest za viny. Lebo Boh ako spravodlivá
a svätá podstata nič zlé či nespravodlivé nedovoľuje, ale prísne
tresce. Onen kresťanský kráľ preto usúdil, že je nehodný viesť
kresťanský ľud vychovaný v pravom náboženstve ten, kto nemiluje a úprimne
Ján Weber: Vladárske čítanie
185
z najhlbšieho srdca nectí celý nezmerný najvyšší majestát Boha
ako svoje večné blaho, svetlo a život.
Ak vladár zahŕňa Pána, svojho Boha toľkou láskou, že ju takpovediac vidí a cíti celý svet, aj on sám je spolu so svojím ľudom
Bohom milovaný a požehnaný. Získa tým u ľudí omnoho väčší
rešpekt a poslušnosť a jeho vláda bude prekypovať šťastím
a požehnaním ako zeleňou živý plot.
Vládu však zamestnáva aj ustavičné načúvanie a teší ju, keď
spoznáva trápenia blížnych poddaných a je im nápomocná
v spravodlivosti. Toto je dôvod, prečo sa u vladára najväčšmi
očakáva VĽÚDNOSŤ. Vľúdnosť má vladár prejaviť predovšetkým
navonok, akoby bol poslom a sváriace sa strany má láskavým
duchom a priateľským pohľadom uistiť, ba aj gestami ich prívetivo povzbudiť, aby sa rozhovorili, a posilniť ich na duši, aby
nielen títo uverili, že sú milovaní a že uňho nájdu isté útočisko,
ale mal by planúť túžbou a ochotou pomôcť, najlepšie ako vie,
úplne každému. Bez tohto lákadla možno láskavosť človeka prirovnať prinajlepšom k potrhanému obrazu. Hoci má maľba dokonalé proporcie, chýbajú jej pestré jasné farby a tým aj čaro, čo
vábi pohľady všetkých. Lebo vľúdne osoby najskôr
186
Vladárske čítanie
povzbudzujú príjemným výzorom, ich veselý a zdvorilý pozdrav
láka do rozhovoru a ich láskavé oči, nezvraštené čelo a rozcítené
srdce akoby mlčky viedli rozhovor.
Keď sa napokon skutočne rozhovoria, treba ich priateľsky
a trpezlivo vypočuť. Nemožno nazvať vľúdnym toho, kto iných
odmieta vypočuť, pretože nespozná ich potreby, čo by sa na
ochrancu slušilo a patrilo. Podobne ani toho, kto rozhovor prerušuje, protirečí alebo skáče do reči, pretože sa často stáva, že veci
majú ďaleko k obojstrannému úmyslu a uzavrú sa s názorovou
nezhodou. Taký človek vyjde na posmech, pretože do všetkého
vnáša neporiadok a plytvá časom. Skákanie do reči navyše narúša zrodenú myšlienku aj počúvanie presne tým spôsobom, ako
prekážky v reči a výsmech zraňujú ducha, ktorý je našou najušľachtilejšou súčasťou.
Preto sa treba záležitostiam venovať trpezlivo, pozorne, láskavo a vľúdne, čoho dôkazom sú patričné, rozumné a pokojné,
vhodné odpovede a prejavený záujem o všetko vypočuté i vypovedané.
No trpezlivé a pozorné počúvanie nie je všetko. Treba pridať
láskavé odpovede. Ak tí, čo vedú spor, dostanú prísnu a
Ján Weber: Vladárske čítanie
187
neoblomnú odpoveď, úplne stratia reč a nadobudnú presvedčenie, že záležitosť je ťažká a boľavá. Ak sa vladár, ktorý dokáže
milo a láskavo počúvať a odpovedať, pripodobní všetkým najnižším a vzbudí u prítomného dôveru a ten mu ako blízkemu
a dôvernému priateľovi odhalí svoje myšlienky a trápenia, takmer možno povedať, že vlastní kľúče, ktorými odomyká
a otvára ľudské srdcia.
Až dodnes chvália historici ľudskosť cisára Tita Vespasiana.
Svojim dvoranom, od ktorých požadoval zachovávať dôvernosť, povedal: Vladár preukazuje toľkú dôvernosť voči súkromným osobám, koľkú od nich sám požaduje.
Keď mal kráľ západných Gótov Eurich zomrieť, poučil
svojho syna Alaricha, aby po celý život miloval Boha, ctil si
Božích služobníkov a nekonal nič významné a závažné, kým sa
s tým neoboznámia stavy a nebudú súhlasiť, ďalej aby poddaným preukazoval lásku, bránil spravodlivosť, bol dobromyseľný a predovšetkým, aby sa voči každému choval priateľsky. Na
tejto cnosti naozaj veľmi záleží, pretože vďaka nej možno na
svoju stranu poľahky pritiahnuť mnohé súkromné osoby, ba
celé národy a provincie. Lebo osobnosť vladárov povestných
touto cnosťou na seba priťahuje zraky mnohých, ktorým potom
v priateľských rozhovoroch kradnú srdcia.
Kýros mladší si preto u Xenofonta vyslúžil nesmrteľnú
chválu
Vladárske čítanie
188
a slávu, aj mocný hrdina Pyrrhos chválil Kinea, že nejedno mesto
vydobyl zásluhou srdcelomnej výrečnosti, nie mocou a silou
zbraní.252
Podobné čítame o Alfonzovi. Keď viedol vojsko do Kapuy
a chcel ju obkľúčiť, osol jedného z poháňačov cestou spadol
s plným mechom múky a uviazol v hlbokom blate. Poháňač volal
na pomoc jazdcov, ale tí ďalej kráčali svojou cestou. Len čo ho
kráľ začul a uvidel, jeho náklonnosť a priazeň na neho tak zapôsobili, že chytil a pomohol ho vlastníkovi uvoľniť. Kráľov skutok
až tak ovplyvnil duše mnohých, že v Kampánii sa mu niektoré
mestá podvolili dobrovoľne.
Aj cisára Augusta zdobí titul ľudského vladára. V snahe o nesmiernu ľudskosť sa s poddanými rozprával ako s vlastnými potomkami a aj preto za každých okolností pristal, aby ho nikdy
nenazývali pánom.253 Bol presvedčený, že označenie pán poddaní
z duše nenávidia.
Preto inak významní a dôležití vládcovia, ktorí túto cnosť neprechovávajú, všade narážajú na bezhraničnú nenávisť a nepriateľstvo. Viacerí priznávajú, že základnou príčinou nenávisti voči
Juliovi Caesarovi, ktorá zastrela aj jeho šľachetnosť a statočnosť,
bola jeho nevôľa vzájomne sa pozdraviť so senátormi prichádzajúcimi na poradu. Tam pramení sprisahanie proti nemu a jeho
smrť. Lebo hoci sa patrí, aby
252
253
Porov. Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Pyrrhos 14.
Porov. Suetonius, Životopisy rímskych cisárov, Božský Augustus 53.
Ján Weber: Vladárske čítanie
189
si poddaní pred kráľmi a sluhovia pred pánmi dali pokrývku
z hlavy dole, nesluší sa predsa, aby ktokoľvek z dvoranov nechal
seberovného hovoriť predtým, než si dá pokrývku hlavy.
Vľúdnosť ako taká zasluhuje chválu a nemožno sa bez nej zaobísť nikde, no v prvom rade je potrebná štátu. Rimania chceli
zabrániť, aby sa pri priateľskom pozdravovaní nikomu nestala
ujma, preto ohlasovatelia mien uvádzali mená a postavenie všetkých osôb, ktoré vošli, aby sa jednotlivcom dostalo primeraného
pozdravu. Najväčšmi potrebujú ľudskosť ústavy, ktoré boli konštituované tak, že takmer všetkým, aj tým najslabším a najchudobnejším prináleží rešpekt a vážnosť, ak žijú ako sa patrí,
a preto si zaslúžia ľudskejšie jednanie. To isté sa deje vojakom
vo vojsku. Hoci ich najali vojenskí tribúni, vďaka zdatnosti
a odvahe sa môžu prekliesniť k najvyššiemu stupňu vojenskej
hodnosti.
Prísny pohľad a rozčúlená tvár nepôsobia dojmom, že by si
cenili prejavenú česť. Keď niekto nezdraví tých, čo ho úctivo
pozdravujú, očakáva prejavy úcty v mylnej domnienke, že ľudia
sú zaviazaní k úctivým prejavom zo zákona, nie dobrovoľne
a z vlastného presvedčenia a zadosťučinenia. A napokon, ak si
niekto iného vypočuje, odpovedá príkro a neochotne a srší z neho
všetko iné, len nie prívetivosť, je to preňho najväčšou hanbou,
190
Vladárske čítanie
akú môže počestná osoba zažiť. Ak totiž niekoho bijeme alebo
mu inak ubližujeme, znamená to, že ešte stále ho za niečo máme,
ak však niekým pohŕdame a nemáme ho za nič, značí to jedinú
vec, a síce, že si ho nevážime. Ani vladárom neprináša opovrhnutie úspech a nezískajú vďaka nemu ani rešpekt. Ich autorita
a dobrá povesť nestoja na tom, že sa pred nimi poddaní vrhajú na
kolená a doprosujú sa im so sňatým klobúkom, ale na tom, že
všetko riadia zákonne, spravodlivo a láskavo.
Nech by však bola ľudskosť sladká ako med, nestotožňujem
sa s názorom tých, čo popierajú, že ju musí sprevádzať vážnosť
a bezodná pohodlnosť. Tvrdím dokonca, že tak ako plnosť pôvabu a harmónie v spojení s vážnosťou tvorí hudbu, tak vľúdnosť
a prísnosť dávajú formu ľudskosti. Výstižne to vyjadríme tvrdením, že medzi dvomi krajnosťami musí fungovať prostredná
oblasť, kde jedna krajnosť nebude slúžiť na zastrašovanie
a druhej sa zároveň neuberie na vážnosti. Vďaka súhre ľudskosti
a láskavosti si od všetkých vladári získajú pokoj a obdiv.
Povahové črty bystrosť a ľudskosť podivuhodne dojímajú
a vábia ľudské duše, ktoré v nich hľadajú milotu. Poukázali na to
predkovia, keď ku Gráciám pričlenili Mercuria. Chceli naznačiť,
Ján Weber: Vladárske čítanie
191
že sa oplatí naše rozhovory okoreniť, spestriť a zušľachtiť a doložiť
k nim vtipy, ktoré osviežia myseľ. Drsní, hrubí a neprívetiví ľudia, ktorých myseľ neustále zamestnávajú vážne záležitosti, si nepripustia do
blízkosti nikoho, s kým by sa mohli zabaviť, ich pery sa nepripoja k radostnému smiechu a sú to ohavní nepriatelia prirodzenosti, z čoho sa dá
usudzovať, že takíto ľudia vôbec nemajú vôľu smiať sa a v tejto schopnosti sa ani nemusia ani nemôžu cvičiť.
Avšak od vážnych ľudí, ktorí nedychtia po zábave a namiesto vtieravého humoru občas trúsia povrávky, sa žiada, aby boli pochábli. Čosi
podobné sa stalo Ciceronovi, ktorého Cato254 nazval vtipným konzulom,255 keďže sa mu zdalo, že Ciceronova veselá a duchaplná256 reč znevažuje dejepiscov.257
Ustavičnú a razantnú prísnosť treba za každých okolností zmierniť
dôverným rozhovorom a láskavým, ale i korenistým humorom. No netreba to robiť príliš často, aby sa danej osobe neubralo na dôstojnosti
a nezľahčovali sa vážne záležitosti. Podobné je to s ohňom. Keď prileješ
málo vody, vzplanie, keď mnoho, uhasí a zadusí sa. Ak sa ostrovtip vnáša
do rozhovoru príliš často, zatemňuje jeho pôvab. Ak sa ním rozhovor
okorení len občas a uvážene,
254
Cato Mladší (Marcus Porcius Cato Uticensis).
Porov. Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Cato Mladší 21. K problematike slovného spojenia consul ridiculus (vtipný konzul) vo vzťahu
k Ciceronovi pozri Beard, 2014, s. 99 – 127.
256
Cicero neraz prekypoval vo svojich prejavoch vtipom, duchaplnosťou a narážkami, ktorých intenzita sa riadila podľa toho, s kým mal do činenia. Pokiaľ šlo
o priateľov, vynikal jemnosťou, ak o nepriateľov, bol veľmi uštipačný.
257
V životopise Catona Mladšieho u Plutarcha Cicero nezosmiešňuje dejepiscov, ale stoických filozofov. Ironizoval najmä ich takzvané paradoxy (Plutarchos,
Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Cato Mladší 21).
255
192
Vladárske čítanie
akoby dával rozhovoru život a upevňoval ho. Deje sa tak za
podmienok, že podobné postupy sú len korením a spestrením
našej reči, nie hlavnou výživou, aby ostrovtip neviedol k presýtenosti a nechuti namiesto potešenia, ktoré mal vzbudiť.
Keďže nie všetky žarty sú vkusné a lahodné, treba skrátka
zvážiť, ktorým sa vyhýbať a ktoré sú únosné. Treba zastaviť
všetky vtipy, ktoré blížneho urážajú ohľadom tela, duše alebo
iných vecí, pretože také nepohladia človeka na duši, ale privádzajú k hnevu a k rozhorčeniu. Hoci sa niekedy stáva, že sme nútení
brániť sa, oveľa lepšie a ďaleko múdrejšie je takéto posmešky
znášať, nevšímať si ich a vysmiať sa mlčaním, než prejaviť
a vpustiť do rozhovoru prudké citové pohnútky a zlostne odvrávať. Kto v sebe nemá žiadny jed ani žihadlá, poslucháčov rozveseľuje a ich ducha napĺňa radosťou. Pre zachovanie vďaky
a láskavosti je takýto postoj najvhodnejším zo všetkých.
Menenius Agrippa si takto raz vymyslel spor medzi bruchom
a ostatnými údmi, vďaka čomu priviedol nedôverčivých Rimanov k jednote ducha a dosiahol tým nesmrteľné meno.258 Tak ako
si zlatníka často ceníme viac pre to, čo urobil, než kvôli vynaloženému zlatu, tak si často viacerí ľudia, predovšetkým vladári,
zaslúžia
258
Porov. Livius, Dějiny 2, 33.
Ján Weber: Vladárske čítanie
193
väčšiu poctu za zákonné prostriedky, ktoré využili na vyriešenie záležitosti, než za šťastný vytúžený koniec. Jedno je totiž
vecou šťasteny, druhé však vecou rozvahy.
Podobný je Peisistratov nápad. Keď sa jeho druhovia vzbúrili, pod šaty sa zaodel do plachty. Keď sa opäť náhodou stretli,
spýtali sa ho, prečo sa takto obliekol. Odpovedal: Urobil som to
preto, aby som vás odviedol so sebou, alebo aby som zostal
s vami.259
Podobný je príbeh Sparťana Leónida. Keď tiahol proti Peržanom a dopočul sa, že nepriatelia plánujú množstvom striel
zatieniť slnko, jeho odpoveď bola primeraná postaveniu,
v ktorom sa ocitol, a síce, že budú bojovať v tieni.260
K týmto vtipom možno pridať Hannibalovo sebaovládanie
voči Scipionovi. Keď Hannibal nepatrične dlho vykladal
o najudatnejších vojenských vodcoch a sebe udelil tretie miesto, Scipio sa ho opýtal, aké miesto by obsadil, keby porazil aj
jeho. Odpovedal, že v tom prípade by si udelil prvé miesto.
Touto elegantnou odpoveďou obmäkčil Scipionovo srdce, lebo
mu spomedzi všetkých hrdinov priznal skryté prvenstvo.261
Keď kráľ Lokietko zviedol bitku s križiakmi a po zrážke
jazdil hore-dolu po bojovom poli, aby si prezrel mŕtvych
a ranených, dostal sa
259
260
261
Porov. Plutarchos, Regum et imperatorum apophthegmata 51 (Peisistratos).
Porov. Hérodotos, Dejiny 7, 226; Cicero, Tuskulské rozhovory 1, 101.
Porov. Livius, Dějiny 35, 14.
Vladárske čítanie
194
k nejakému urodzenému, ktorý si oboma rukami zvieral roztvorené brucho, aby sa nevyliali črevá a mal preukrutné bolesti.
Keď to kráľ uvidel a horekoval nad jeho bolesťami, ranený sa
odhodlal k týmto slovám: Pán kráľ, kto má zlého suseda ako ja,
trpí väčšie muky. Vtedy kráľ povedal: Vydrž, ja ti zjednám
pokoj. A postaral sa, aby ho zodvihli a vyliečili. Zlého suseda
vyhnal, aby sa dediny ujal on sám. Aj vynález jedného muža je
zábavný. Keď mu zomrela pracovitá manželka, priviedol inú,
ktorá sa nechcela starať o hospodárstvo. Všetky údy mala totiž
zamestnané prácou, až na tie, ktoré jej viseli z rukávov. Tie
robiť nechceli. Muž nechcel stratiť jej priazeň, lebo ju miloval.
Vzal spod lavice akúsi starú rysiu kožu a pred manželkinými
očami ju vyvliekol k dverám, zavesil ju na klinec a pohrozil jej,
aby dobre riadila hospodárstvo a všetko doma udržiavala
v poriadku, kým bude preč. Ak príkazy nevykoná, tak z nej
vytrasie prach, že na to nikdy nezabudne a hneď nato odišiel do
cudziny. Keď si žena všetko vypočula, nedokázala zadržať
smiech a netrpezlivo čakala, kým sa rysia koža odhodlá postarať sa o domácnosť. Po čase sa manžel vrátil a ihneď zbadal, že
rysia koža nevykonala uloženú povinnosť. Schytil ju teda
a požiadal manželku, aby vzala rysiu kožu na chrbát a silno
držala. Potom ju palicou poriadne a mocne bil, ako vraví nemecké príslovie:
Vrece sa udiera, ale na osla sa skutočne myslí.
Ján Weber: Vladárske čítanie
195
Keď žena zo seba konečne odhodila priťažkú rysiu kožu, zlapila
dvere a zúrivá vybehla von. Manžel potom kožu zavesil na klinec
s výstrahou, že touto odplatou jej ukázal, ako s ňou nabudúce
bude jednať a zas odišiel na cesty. Žena neverila, že bude mať
dosť sily uniesť bremeno bitky aj najbližšie, preto na seba zo
strachu prevzala prácu rysej kože a od tých čias viedla domácnosť vo vzornom poriadku.
Alexander píše, že Aemilius Paulus vyhnal po dlhom
a pokojnom manželstve svoju manželku Papiriu,262 ktorá bola
podľa Plutarcha cudná, bohatá a pekná. Priatelia ho odsudzovali,
preto im ukázal topánku a opýtal sa, či nie je pekná a nová. Keď
súhlasili, doložil: Nikto z vás nevie, ktorý z prstov ma tlačí.263
Aby žarty neuškodili pravde a počestnosti, treba dôsledne
ustrážiť, aby naša reč nebola podlá a potupná. Vyvarovať sa treba
obzvlášť oplzlosti, pretože je ohniskom nejedného zla.
A obzvlášť sa treba vyhnúť tým slovám, ktoré majú viacznačný
význam. Takto sa totiž spletajú hlúposti.
Do našich rozhovorov môžeme zapájať rôzne slovné hry
a niekedy sa pri tom smiať, no zábavu neslobodno hľadať
v ohyzdnosti, ale vo veciach, ktoré neurážajú čisté uši a ktoré
neroztrieštia dôstojnosť a dobrú povesť. Ani osobám zvyknutým
na veselosť a žarty
262
263
Paulovi Aemiliovi porodila dvoch synov – Scipiona Mladšieho a Fabia Maxima.
Porov. Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Aemilius Paulus 5.
196
Vladárske čítanie
sa nepatrí zabudnúť vnútri na počestnosť. Mali by napodobňovať maliarov, ktorí sa horlivo usilujú o vernú podobizeň, no
nedovolia si primaľovať vlastné ozdoby. Musia na ne zabudnúť, aby sa dostalo pochvaly nielen ich umeniu, ale aby sa pamätalo aj na ich úsilie a pričinenie.
To sú dôvody, prečo treba v rozhovoroch žartovať s mierou
a duchaprítomne skántriť všetky ostne a šípy, nie zákerne
a podlo ich vystreľovať. Treba napodobiť skúseného architekta,
ktorý usporiada okná svojho umeleckého diela tak, aby ich
množstvo neohrozilo stabilitu domu, ani aby ho nezatienila iná
slabina. Veď svetlo nenaberá na sile z pustých a páchnucich
ulíc, ale z krásnych a vôňou dýchajúcich záhrad, ako aj z čistého, číreho a zdravého vzduchu.
Samotná ľudskosť však nestačí, preto k nej treba pridať primeranosť a obratnosť, lebo prekvitať môžu, len ak sú spolu
prepojené.
Z nasledujúcej úvahy možno jasne spoznať, čo je obratnosť.
Za šikovných a obratých sa zaiste prehlásia tí, čo majú svižné
a rezké údy pripravené na každý pohyb a kráčajú pružným krokom. Dôležité kroky môžu zmeniť a vyhnúť sa škodlivým pádom, môžu sa hrdiť pôvabným držaním tela i pozdravom
a vôbec sa pri tom nezrania.
Ján Weber: Vladárske čítanie
197
Táto obratnosť je ako oná bystrosť alebo cnosť, vďaka ktorej sa
vypovedané znáša ľahšie a, ako tvrdím, vďaka ktorej sa ťažké
a neblahé veci predostrú pred oči tak, že sa zdajú ľahké
a príjemné a týmto spôsobom ich iní aj prijímajú, lebo z nich
vyprchala ráznosť i všetok jed.
Možno však nájsť slepých a pomätených ľudí, ktorí z najbezvýznamnejších vecí robia veľké, z najľahších ťažké, kruté veci
ešte väčšmi zdrsňujú a všetko, čo vynesú na svetlo, zhanobia
alebo ich vďaka vlastnej nehanebnej uhladenosti celkom spochybnia. Ich hlúposť možno právom prirovnávať k hlúposti mladých ránhojičov, ktorí chcú ošetrovať a liečiť rany, no najprv ich
napustia jedom, chcú ich zošiť, no ešte viac ich jatria a chorým
spôsobujú obrovskú bolesť. Naopak, skúsení a rozumní zmierňujú neduh a ranu rozrezávajú tak majstrovsky, že to chorý sotva
cíti.
Rovnako sa zvyknú správať a konať bystrí. Odporné a nepríjemné veci nenápadne prekryjú chlácholivou rečou a poslucháčom ich po kvapke pozvoľna dávkujú a poľahky, nenásilne a bez
odporu ich môžu nasmerovať k želanému cieľu. Vďaka tomuto
umeniu postupujú. No tvrdohlavci alebo ľudia prirodzene prísnejšieho ducha sa vskutku oddávajú vlastným pocitom a robia zo
seba ešte nevľúdnejších, ako v skutočnosti sú. Nafukujú sa
a podľa ich slov nakyprených pýchou
198
Vladárske čítanie
súdiš, že sa skôr klonia k bitke ako k priateľskému zaobchádzaniu. Ľudia bystrejšej mysle sa chránia búrlivého útoku tých,
ktorí sa ako zúrivé levy hrozivého vzhľadu ženú roztrhať iných.
Ako ostražití šermiari náhle menia reč na pôvabnejšiu, akoby
prednesom nanášali novú farbu. Ani sa nezapredávajú nadutým
a neskromným slovám, ani sa nemenia, ak iní niečo podobné
vynesú na svetlo, lež rozvážne tíšia ich hnevlivého a nepriateľského ducha a upokojujúco ich povzbudzujú, ak upadajú do
veľkého, ich očiam zastretého omylu. Takýto skutok, ako sa
zaiste niektorí domnievajú, preto nie je neužitočný či nesprávny. Ak niekto neúnavne priateľsky a pokorne odpovedá, ak
s ním niekto nahnevane hovorí a zostáva pritom sám sebou, ide
o mierneho a múdreho človeka. Je preto ďaleko rozvážnejšie,
ak budú vladári podobne zmýšľať a napriek nevyhnutnej dôslednej snahe a sebaovládaniu budú v záležitostiach poddaných
statočne zachovávať právo. Skutočná vznešenosť a dôstojnosť
neznačí popúšťať uzdu všetkým túžbam, zatiaľ čo chyby druhého sa netolerujú, ako je tomu v prípadoch, keď hnev a žiadostivosť vladárov nepripomína len osoby nižšieho stavu, ale
aj nechápavé zvieratá, ktoré ich v mnohom prevyšujú.
Odtiaľ pochádza cnosť, ktorá sa stavia na odpor hnevu,
Ján Weber: Vladárske čítanie
199
prekážkam či iným bezuzdným duševným pohnútkam a ochraňuje ľudskosť, aj dosvedčuje, že praví vladári sú tí, ktorí si
vďaka víťazstvu ducha ako aj šťastene vyslúžia hrdinský
a božský život.
V cibrení tejto obratnosti treba byť podobne opatrný ako
skúsený hráč s loptou, ktorý v hre nechce chybiť, preto sa snaží
nielen loptu správne prihrať spoluhráčovi, ale znovu ju prijať
a odraziť, kam sa zdá najlepšie. Vravím, že musíme dávať pozor, aby sme pri takýchto postupoch a rozhovoroch nezblúdili,
ale aby sme slová prispôsobili a spoločníkov prijímali, ako sa
patrí a zdá sa byť najlepšie aj v záležitostiach a v prospech
poddaného. Vtedy budeme mať dostatok času na odpoveď, lebo
si nás nepodmaní nerozvážnosť, ba ak zistíme, že svedectvá
iných sú rozumnejšie, budeme môcť dokonca okamžite cúvnuť
a naše aj ich slová môžeme lepšie vysvetliť. Istý človek vykonal čosi podobné s otcom Alexandra Veľkého Filipom. Zistil,
že, keď hájil svoju kauzu, Filip pospával a samotnú vec ani
nevypočul. Človek hlasno zakričal, že ho majú dovolať. Kráľ
rozpálený hnevom sa opýtal, koho majú dovolať. On mu odpovedal: Teba. Budem sa ťa dovolávať, keď sa prebudíš. Duchaplnou odpoveďou dosiahol žiadanú milosť.
200
Vladárske čítanie
Ak tento prostriedok využijeme tiež, spoľahlivo sa vyhneme
opovrhovaniu. Niekedy sa zvykne stať, že sa objaví nepríjemný
človek, čo marí vypočutie, nechce sa nechať ukázniť, ale hádže
sebou a tlačí sa. Treba ho šikovne odpratať, nie udrieť päsťou
do nosa. Treba poukázať na jeho prehrešok a chybu, no nezahanbiť ho, ale potvrdiť mu, že je vítané ho počúvať a urobiť mu
zadosť. Treba mu vysvetliť, že zákon predsa stanovuje vypočuť
aj iných a bude spravodlivé, ak svoju žalobu prenechá na príhodnejšiu príležitosť a trpezlivo počká, dokým nedosiahne novú možnosť vypočutia.
Podobne, ak niekto prednáša závažnú a neriešiteľnú kauzu,
treba ho s rozvahou odmietnuť a upozorniť na nemožnosť prejednania podnetu, no zároveň vyjadriť želanie vrátiť sa k sporu
inokedy, s očakávaným dobrým úmyslom a so žiaducim výsledkom, ktoré mu v súčasnosti nemožno zabezpečiť. V podstate treba do sŕdc sváriacich sa strán zasadiť istú dôveru a potechu, aby si odmietnutie vykladali ako milosť a priazeň v ustavičnej nádeji ducha, a aby sa ľudia domnievali, že cesta k uspokojivému výsledku bola nachystaná už vopred.
Keď raz Pelopidas prosil za akéhosi zlého človeka, ktorého
Epameinóndas držal v okovách, vojvodca prosbu odmietol slovami, že takto môžu prosiť len rozmarní priatelia dvora, nie
však udatní hrdinovia, akým je on.
Ján Weber: Vladárske čítanie
201
Medzitým treba usilovne dávať pozor, aby sme nepochybili
v odmietnutí či v iných záležitostiach, v ktorých sa patrí vyhovieť. V takých záležitostiach treba konať presne a jasne a ukázať, že sa neuchyľujeme ku klamstvám, ktoré majú ďaleko od
pravdy a ktoré sú sami o sebe nepriateľmi v ľudských vzťahoch
i v politických jednaniach. Treba sa držať umiernene, aby boli
ľudia s námietkou spokojní a aby s ňou dobrovoľne súhlasili,
bez ohľadu na záväzky a zásluhy, aby sa napokon nemohli sťažovať, že sa im vysmievame alebo sme ich v spise oklamali,
keby sa stalo niečo proti ich vôli. Nech nám nevyčítajú, že bolo
naše konanie v stanovení nápravy málo záslužné a nečestné.
Treba sa dôsledne starať, aby sa naše slová stotožňovali s pravdou, nikdy sa od nej neodklonili a aby nikdy nemali väčší význam ako ich uskutočňovanie.
Výrečný Cicero kedysi správne povedal, že túži po úrade
sudcu, aby v právnych záležitostiach celým svojím úsilím nasledoval pravdu. Preto bolo u Egypťanov zvykom, že na krku
toho, kto zaujal miesto najbližšie pri sudcoch, visel obraz boha
vytvorený zo zlata a z drahokamov na znak toho, že v ústach
sudcu musí pravda sídliť sťaby vo vlastnom dome, ako povedal
básnik:
Vladárske čítanie
202
Boh to je samotná pravda264 a ľudí na obraz svoj stvoril,
príkladom aby nám bol, po tom len túži sám Boh.
Niektorí z Germánov majú vo svojich znakoch dve ruky s rohom
Amaltheie s nápisom: Zachovaná vernosť štedro obdarúva a požehnáva.
Nenadarmo vztýčil ctihodný starovek dôvere a vernosti vlastný oltár, na ktorý ich prosbami a uctievajúcimi obetami položili
ako božstvo do blízkosti najvyššieho Boha, ktorého chápali ako
strážcu všetkých národov. Urobili tak, aby sa všetci rozpomenuli,
že vladár má byť s dôverou a s vierou spojený v nerozlučiteľný
zväzok, za žiadnych okolností sa od nich nemá vzďaľovať, má
ich urputne brániť a hájiť a pre istotu sa k nim má správať ako
gavalier, lebo ak uňho budú v tichosti a v spokojnosti prebývať,
vladárova moc a česť budú živo prosperovať v najvyššej vznešenosti. Kde však vladár obraňuje opak, tam začína čosi páchnuť.
Najmä ak sa zistí, že vladár dôveru a vieru predstieral, odhodil
ich do vetra, nedodržal čestné slovo, ktoré mal podľa práva zachovať, nehovoriac už o tom, že vôbec nemá dovolené konať
proti prísahe a úradu. Preto prv musí bezpodmienečne všetko
dobre a múdro zvážiť a preveriť, čo prisľúbi a s kým sa spriahne
alebo komu sa rukou a pečaťou pevne zaviaže. Pred Bohom
i pred ľuďmi možno skôr ospravedlniť to, že nič nesľubuje a že
264
Tomáš Akvinský, Summa contra Gentiles, I, 60.
Ján Weber: Vladárske čítanie
203
v rozhodovaní neopomína dôveru, pretože ho netlačí žiadny
záväzok a nemusí sa za nič zaručiť.
Raz navždy dôvera a viera ako puto ľudskej istoty majú byť
na tomto svete neoblomne a neodlučiteľne zachované. Zástupcovia Boha na tejto zemi sú viac ako všetci ostatní ľudia zaviazaní k dôvere i k viere a pravdy aj spravodlivosti sa majú nielen
pevne držať, ale aj brániť ju a chrániť. Boh je Bohom pravdy
a spravodlivosti a vo svojom kráľovstve nestrpí žiadnu zradu
a nespravodlivosť.
Nejeden z vladárov si môže myslieť, že dohliada na všetky
svoje slová a sľuby dané ohľadne jestvujúcich udalostí, a že nič
ho k daným záväzkom neviaže, a je len v jeho rukách, ako
a kde s nimi naloží, či už v prospech a úžitok seba a svojej vlády, alebo naopak na svoju blízku škodu a skazu. Právom plnej
moci, keď drží v rukách žezlo, môže urobiť ďaleko viac, zvlášť
keď sa šťastie usmieva a nechýba ani priaznivý výsledok. Môže
si dovoliť zveľadiť svoj dom, potomkom udeliť väčšiu moc
i vážnosť a rovnako môže významne pozdvihnúť svoju vznešenosť a slávu. Bolo by veľmi ťažké, keby nedodržanie danej
dôvery a viery privolalo na dom a dvor spravodlivý Boží trest.
Aj keby nedošlo k úplnej strate, mohla by nastať ujma na cti,
práve a zverenej moci, vznešenosti aj majestáte i ďalších súvisiacich skutočnostiach.
204
Vladárske čítanie
Chcem tým povedať, ako veľmi možno v jeho dome a dvore
svedomie zaťažiť alebo poškodiť. Nech sa akokoľvek dôvtipne
usilujú meniť farbu, skrývať a horlivo zastierať, že sa samotná
vec nikdy nemohla stať a chcú ju na veky ukrývať, predsa sám
čas, čo všetko vynáša na svetlo, raz konečne prerazí dvere a skrz
dejiny ako skrz ruky celému svetu a všetkým potomkom v príbytkoch rozhlási a nechá posúdiť, čo bolo vykonané v rozpore
s dôraznými slovami a pevne danými pravidlami alebo so stanovenou dôverou a vierou.
Naproti tomu, ak niekto koná poctivo a s danou dôverou nakladá čestne, vždy sa teší z pokojnejšieho svedomia, Boh mu je
milostivý a všetko, čo sa deje, či už priaznivé alebo nepriaznivé,
znáša ľahšie a dokáže sa prispôsobiť. Ak si je vladár hlavne
v zlých časoch istý, že mu nič neťaží svedomie a že nepriateľov
nevyburcoval k protivenstvu alebo k zrade, môže sa utešovať
tým, že od najvyššieho božstva prišlo niečo ako otcovské pokarhanie, ktoré chce preveriť kresťanskú trpezlivosť a odhodlanosť,
a nie je to trest nepoctivým za ich prehrešky. Výsledok má zveriť
Bohu a všetko, čo mu Boh, Božie aj svetské právo dovoľuje, má
nadšene konať a užívať. V krátkosti a vecne povedané,
Ján Weber: Vladárske čítanie
205
dôvera a viera sú skutočne nadmieru mravne hodnotné, citlivé
a zmyslami poľahky poznateľné veci, sú dušou dobrého mena, čo
treba chrániť viac ako všetky časné bohatstvá a skrz ne sa môže
všetko tešiť z hojnosti a z istoty. Sú ako oči, ktoré odhalia
a nepripustia žiadne špásy a chcú, aby sa prednesené slová dodržiavali. Zlomenú dôveru nasleduje nenapraviteľná škoda a táto
strata predstavuje zo všetkého najväčšie odsúdenie. Podľa práva
stačí na jej udelenie prosté vladárovo slovo, ktoré samotné sa
pokladá za pevný val a nepremožiteľnú baštu, ak by pod prísahou
sľúbil niečo záväzné.
Neexistuje iný spôsob, akým by mocnári, vladári a správcovia
štátov vo svojich ríšach a provinciách i mimo nich získali nesmrteľnú povesť, večné chvály a nesmierne uznanie, ako keď kráľovské slovo, ruku a pečať bez otáľania a zvažovania, podľa
sľubu sväto zachovávali a vo všetkom i v jednotlivom dodržiavali. Pýtam sa, čo iné môže vladár na tomto svete zahubiť, alebo
naopak, čo vznešenejšie po sebe zanechať, než chválu a slávu
zvučného mena, že bol pravdovravný a vytrvalý, k Bohu a k ľuďom prechovával dôveru, a zaistil, aby jeho slovo, ruka a pečať
nikdy neboli daromné.
Hoci v čase vojny, keď bol nedostatok zlata a striebra, niektorí vladári a mocnári vymenili vyrazenú mincu z kovu, z kože
či podobného materiálu za drobné peniaze, neskôr potom
206
Vladárske čítanie
nedovolili vyraziť svoj obraz, meno a erb do lacného kovu alebo
inej látky. Presne tak, ba vskutku omnoho viac, by mal každý
jeden vladár ako príklad poddaným starostlivo ctiť svoje vznešené a vzácne slovo a nedovoliť, aby naň padla hanba.
Spoľahlivosť a viera majú takú cenu a váhu, že ich milujú
a oslavujú aj nepriatelia. O statočnom hrdinovi Tomášovi Nádasdym uhorskí dejepisci dosvedčujú, že ho vlastní vojaci nechali
spútať do reťazí a okov, pretože nechcel súhlasiť, aby sa vzdala
najslávnejšia bašta Budy.265 Keď podľa dohody do bašty vstúpili
Turci a zbadali udatného hrdinu Nádasdyho v okovách, zvestovali správu sultánovi Sulejmanovi a hanebný a potupný skutok
vojakov, ktorí ustúpili, vyložili tak, aby turecký sultán roznietený
prudkým hnevom svojim janičiarom prikázal, aby ich okamžite
prenasledovali a nadobro porazili. Oslobodeného grófa Nádasdyho za vernosť nevýslovne pochválil.
Cuspinian píše, že raz žil istý bohatý občan Konštantínopolu, ktorý úplne nenávidel miestneho cisára. Tureckému vládcovi, ktorý mal v pláne priviesť k mestu vojsko, prisľúbil, že mesto otvorí, pretože mal kľúč, no pod podmienkou, že mu dá turecký sultán
265
T. Nádasdy bránil Budu pred Turkami v roku 1529.
Ján Weber: Vladárske čítanie
207
za manželku svoju dcéru a namiesto darov mu dá nevídané
množstvo peňazí. Sultán prijal podmienku a týmto spôsobom
mesto získal. Po troch dňoch zradca tureckému sultánovi pripomenul sľub. Ten sa postaral, aby mu priniesli vzácny poklad
a sľúbil mu ho do daru: Pretože si kresťan, nemôžem ti dať svoju
dcéru. Najprv sa musíš nechať obrezať. Ihneď privolal katov,
ktorí ho stiahli z kože. Potom prikázal posypať jeho nahé telo
soľou a popolom, uložiť na lôžko a poriadne prikryť, aby dorástla
nová koža. A onen človek v urputných bolestiach vydýchol dušu.
Toto sa nesmie považovať za zlé v uzavretých zmluvách
a v priateľstve. Zmluvy a priateľstvo upevňujú žezlo v rukách
vladárov tým viac, o koľko viac má dobrých a verných priateľov.
Podobne povedal Kýros Kambysovi: Kambysés môj, vedz, že
ríšu ti nezachová zlaté žezlo, ale spoľahliví priatelia. Tí sú pre
kráľov opravdivé a najspoľahlivejšie žezlo.266 Vladár a správca
štátu by mal v duchu zvažovať príjemnú starosť, akým spôsobom
a akými prostriedkami získať priateľstvo toho či oného človeka
a s akou stranou nadviazať pravý a pevný významný zväzok,
ktorý mu neskôr zaistí pomoc a podporu, a vychutnať si tak plod
tohto priateľstva.
Koniec koncov, aby mohol vladár dúfať v úžitok z priateľstva,
prv všetko dobre a rozumne posúdi, zváži možnosť či nemožnosť
266
Porov. Xenofón, O Kýrově vychování 8, 7.
208
Vladárske čítanie
a mimoriadne ostražito si bude uvedomovať, že nie celkom osoží
spájať sa v úzkom zväzku s kýmkoľvek, a že také priateľstvo je
najvýznamnejšia a najviac zaväzujúca činnosť a toľké puto môže
zničiť jedine urážka cti a svedomia, preto sa uzatvára s tými,
ktorí dokážu radiť a pomáhať.
Tu je najlepší spôsob, ako zachovať priateľstvo: k priateľom
treba byť úprimný a zo srdca ich milovať tak, ako vladár túži,
aby to isté pociťoval priateľ voči nemu.
Ďalej sa má o nich vyjadrovať len vhodne a chváliť ich. Priateľov najviac uráža, keď zistia, že o nich niekto hovoril hanebne,
posmešne a urážlivo. Velebení vladári z takejto spoločnosti
ozlomkrky utekajú. Ani nebudem vykladať, ako veľmi napĺňa
srdcia a duše týchto osôb pohŕdanie a hanebné skutky. Ak navyše
dôjde k poškvrneniu cti, toho najcennejšieho pokladu, na človeka
padne veľká ťažoba, ktorú nedokáže v srdci strpieť a na ktorú len
ťažko zabúda a nemôže už očakávať nič dobré, ako to objasňujú
príklady.
Po ďalšie, nemá nikdy príliš vyzdvihovať vlastné skutky,
aby v tejto veci nemal sklony zdôrazňovať nedostatky priateľov
alebo ich z niečoho viniť. Ba najlepšie mu svedčí, ak nikomu
nezadá príčinu zosmiešniť ani nepriateľa, hoci ho už porazil
a podmanil si ho.
Ján Weber: Vladárske čítanie
209
Takúto umiernenosť ducha svojho času preukázal Julius
Caesar, keď po Pompeiovej smrti nechcel prezerať jeho listy.
Okrem toho existujú pravé a ukážkové plody a diela bezúhonného a dokonalého priateľstva, tak medzi osobami nižšieho
postavenia ako medzi významnými hrdinami: 1. že prítomného
priateľa si treba uctiť, 2. o neprítomnom sa treba úctivo vyjadrovať, 3. že v prípade potreby mu treba poskytnúť účinnú pomoc.
Ďalej, ak chce niekto zistiť, kedy treba nasledovať ušľachtilú a dôstojnú povahu, kedy treba úprimne konať, kedy treba
hovoriť, kedy treba mlčať, kedy treba prejavovať vďaku, ako aj
to, kedy treba odmietať, mal by byť prezieravý. Nie vždy je
totiž možné vo všetkom a vo vzťahu k všetkým postupovať
rovnako a podľa rovnakých pravidiel.
Keď raz jeden muž už dlhšie nemohol dostať z manželky ani
slovo, poprosil kňaza o modlitbu vo svätom chráme, aby zase
prišla k reči. Kňaz sa menovite za ňu čo najvrúcnejšie modlil,
aby zase nadobudla reč. Žena všetko počula a, keď prišla domov z chrámu, oborila sa na manžela, škaredo mu nadávala
a zlorečila. Manžel padol na kolená, spínal ruky a Bohu vzdával
vďaky, že jeho manželka znovu našla reč. No tá ešte viac
hromžila. On sa však naďalej modlil k Bohu a vzdával vďaky,
až kým neprestala kliať a vybehla z domu. Na ďalší deň poslal
manžel sluhov na námestie
210
Vladárske čítanie
(ako to urobil Ezop), aby kúpili rôzne vtáky na svadbu. Hneď
keď sa to dozvedela, pribehla domov, že chce vidieť, aká pobehlica príde do jej domu. Týmto spôsobom dal manžel manželku do
poriadku.
Ktosi iný, keď pani a slúžka doma spustili ozrutánsky krik,
vstúpil medzi ne s husľami. Keďže sa navzájom nepočuli, zmĺkli
a spor bol vyriešený.
Preto je bystrý duch pre dušu akýmsi budíkom, ktorý dáva
signál, ako okolnosti čo najsvedomitejšie zaznamenať a oddeliť
dobré záležitosti od zlých. Preto si treba dať zvláštny pozor na
osoby, s ktorými čokoľvek vyjednávame a treba zistiť, či sú odtiaľ alebo z cudziny, či sú spoľahlivé alebo nespoľahlivé, či sú
povahovo dobré alebo zlé, či sú pravdovravné alebo luhajú, či
bažia po pocte alebo sú skromné, či sú láskavé alebo zlomyseľné,
či ochotné alebo neochotné, na čom im záleží a na čom nie,
a napokon či sú mierne alebo razantné v gestách. A potom treba
dobre vyskúšať všetky vlastnosti osve. Voči domácim a spoľahlivým sa treba správať uvoľnene, voči cudzincom ostražito,
vrchnosti treba prejaviť úctu, vrstovníkom rešpekt, poddaným
láskavosť, s dobrými treba jednať zdvorilo, s pravdovravnými
bez akýchkoľvek starostí a vo všetkom im treba preukázať dôveru. Klamárom a oplanom netreba veriť vôbec, dokonca ani vtedy,
keď majú poruke niekoho, kto sa
Ján Weber: Vladárske čítanie
211
zaručí za ich hodnovernosť, voči úskočným musíme šetriť vľúdnosťou a voči nevľúdnym šetríme slovami, ctižiadostivým treba
prejaviť úctu a všetko uspôsobiť tak, aby si mysleli, že si ich
preveľmi vážime, pred skromnými sa treba vystríhať každej túžby, od zlomyseľných si netreba vypočuť ani dobré ani zlé reči,
dobromyseľným a prívetivým treba prejaviť dobrotu. Keď je
nevyhnutné, u ochotných treba hľadať útočisko, neochotným sa
ale treba vyhnúť a utekať pred nimi a napokon si treba pozorne
všímať aj tých druhov a pomocníkov, ktorých neviaže spojenectvo, no treba si ich vypočuť a vložiť do nich dôveru.
Treba dať pozor, či spor možno alebo nemožno vyriešiť, či je
čestný alebo nečestný, aké jestvujú prostriedky a treba nájsť príčiny. Čestné a mysliteľné veci treba prijať, opačné však zavrhnúť.
Na mieste je tiež dohliadnuť, či je spor všeobecný alebo súkromný. Ten prvý si totiž zasluhuje väčšiu pozornosť.
Rovnako bedlivo treba skúmať čas, či ho viac prináleží zábave alebo smútku a či ho takýmto sporom venovať alebo nie.
Aj keď uvažovanie a rozhovor boli nepriaznivé, ticho ešte nikdy nikoho neurazilo. V takých záležitostiach sa viac hodí šetriť
slovami a je lepšie, aby vladára považovali za pozorného poslucháča, než za výrečného posla vlastných myšlienok. To rozhodne
vladárom svedčí viac. Mnohí z nich sú znalí a skúsení
212
Vladárske čítanie
a zvyčajne vyvodzujú hodnotné závery a do vecí vnášajú viac
svetla aj z nepatrnejších úvah, ktoré pochytia v reči iných. Naozaj sa hodí, ak sa s týmto snúbi dôvtip, hoci občas sa úsudok
zastrie skvelou pretvárkou, akoby oponou, zvlášť v prípade tých,
ktorí by mu mali prejaviť rešpekt a náklonnosť a tiež v prípade
tých, ktorých nižší pôvod si nezaslúži pozornosť.
Treba oceniť bystrého ducha tých, ktorí strážia vlastné i cudzie tajomstvá. Človek, ktorý odhaľuje tajomstvá, je ako nedbanlivý hráč, ktorý si nechá nahliadnuť do karát a tým si skríži plány
a zmarí nielen vlastný úmysel, ale spôsobí stratu aj spoločníkovi.
Ten, kto nevie mlčať, nielenže stratí dôveru priateľov, ale nedostane sa mu rady ani útechy, keď ich bude najviac potrebovať. Na
všetko treba dávať dobrý pozor a k tomu je potrebná snaha, zbehlosť a rozum. Viacerí totiž vynakladajú značnú námahu a neviemaké premyslené techniky, aby ulovili cudzie tajomstvá,
keď prezrádzajú na prvý pohľad závažnú správu, ktorá je v skutočnosti bezcenná. Jedného chcú zahrnúť priazňou, druhého však
nenávisťou, no v srdci zatiaľ konajú presný opak. Navyše to robia z presvedčenia, čo nám trhá srdce i vnútro.
Ján Weber: Vladárske čítanie
213
Ďaleko úprimnejšia bola myseľ básnika Filippida. Keď sa ho
kráľ Lysimachos pýtal, čo by chcel od neho do daru, odpovedal:
Jedine to, aby si mi neodhalil svoje tajné rady.
Ani tri vyššie vychválené cnosti, teda vľúdnosť, obratnosť
a bystrý duch nestačia, aby vladár vynikal a aby získal priazeň
a úctu len preto, že milo pozdraví hosťa, že bude príjemne vystupovať a vyjadrovať sa. Je tiež nevyhnutné, aby z neho vyžarovala
radosť z vykonávaného úradu, ktorý ho naplno pohltí. Inak by sa
podobal ovociu, ktoré vábi krásnou farbou a príjemnou vôňou, ak
sa však rozreže, je bez chuti a prehnité.
Pretože sa patrí, aby sa vladár snažil o blaho celej ríše, na začiatku si musí premyslieť, v čom spočíva jej podstata a zvláštnosť. Lebo každá vec je osožná vtedy, keď sa riadi podľa svojej
prirodzenej podstaty. Navyše má vladár milovať rozumné,
schopné a vzorné osoby, priať im, vo všetkom ich podporovať
a ochraňovať ich, aby dôstojne prijímali prácu pre štát, čo zachová prosperujúcu a uznávanú ríšu.
Vladári nech skúsia všetko, len aby prejavili úctu ľuďom,
ktorí si vďaka cnostiam, skúsenostiam a viditeľne dobrým mravom, rovnako ako vďaka príjemným a užitočným stykom, vyslúžili slávu.
214
Vladárske čítanie
Takých ľudí si majú za ich cnosť poctiť dobrodením a usilovne
dbať, aby predovšetkým tí, ktorí vedú primeraný cnostný život,
získali otvorený a slobodný prístup k štátnym záležitostiam. Preto nech sa vladár bedlivo pričiňuje, aby nekonal nedbalo či zdĺhavo, čím by premárnil príležitosť podporovať ich. Príležitosť by
totiž mohla razom zmiznúť.
Plnokrvníkovi stačí raz ukázať cestu a rýchle vyrazí k cieľu aj
sám, bez bodania ostrohou, aby iný nezískal cenu za víťazstvo
a vavrín. Aj my máme byť rýchli a starať sa, aby nás nepredstihol
iný a neobsadil čestné miesto, ktoré dobrodincom zaručí nesmrteľnú slávu a chválu. Vladár sa má dobrodincom odvďačiť dobrom a prejaviť im priazeň, pretože Boh si ho vyvolil za správcu
peňazí a aby rozdeľoval jeho milosti a dary. Preto sú ukrutne
zlomyseľní tí, ktorí by mohli povzbudiť ľudí, keď sa k nim obrátia o pomoc, z vlastnej nevedomosti však zotrvávajú v nečinnosti,
dobre slúžiacim nenadelia odmeny, dokonca ich utláčajú
a nechávajú ich trieť biedu a trpieť núdzu.
Netýkalo sa to však štedrého vládcu Tita, ktorý vždy zosmutnel, ak uplynul čo i jeden jediný deň, keď nevykonal dobrý skutok a bol presvedčený, že takto zle vynaložený deň je úplne stratený.
Vo svojej knihe o Alexandrovom osude Plutarchos píše, že
Alexander mal priateľa menom Perdikkas. Keď Perdikkas zistil,
že Alexander poľahky venuje do daru všetko,
Ján Weber: Vladárske čítanie
215
čo úmorne a ťažko vybojoval, vraví mu: Kráľ Alexander, povedz
267
Alemi, čo si mieniš ponechať, keď všetko rozdávaš iným?
xander mu odpovedal: Ponechávam si poctu a slávu za veci, ktoré som ponúkol darom, ako aj nádej za veci, ktoré mienim ponúknuť do daru v budúcnosti. Potom Alexander dodal: Keby som
vedel, že ľudia si myslia, že som všetko dobyl a opanoval len
kvôli lakomstvu, pri Martovi268 prisahám, že by som viac nechcel obliehať nijakú pevnosť a nikdy viac podniknúť výpravu,
aj keby som mohol celý svet dostať pod jarmo. Usilujem sa získať si takto úctu, poklady však rozdeliť iným.
Tieto myšlienky, slová a skutky sú skutočne hodné cisára
a kráľa. Nemôžeme sa všemohúcemu Bohu pripodobniť lepšie
ako chýrečnou láskavosťou, pretože vladári by ju mali mať
v srdci. V porovnaní s inými majú totiž viaceré príležitosti cvičiť
sa v nej, lebo ani ich vznešenosť nepotrvá naveky a nie vždy sa
naskytne príležitosť pomáhať svetu. Preto nemajú šetriť záťažou
a námahou, aby iným oplácali podľa zásluh a nesmú zabúdať, že
v tomto vznešenom postavení, ktoré nepotrvá večne, sú ako cudzinci. Tak ako majú šľachetní cudzinci opúšťať hostince
s dobrým menom, aj vznešení vladári si majú vziať k srdcu, že
treba prestať myslieť na večnú slávu len za svoju
267
268
Porov. Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Alexander 15. (U Plutarcha Alexander odpovedá, že pre seba si necháva nádej.)
Mars.
216
Vladárske čítanie
štedrosť. Ich neúnavná láskavosť má vystavať pevnú stavbu,
ktorej základom musí byť milosrdenstvo, priazeň a dobrodenie
a majú ich preukazovať váženým a počestným osobám.
Dobrým príkladom je oslavovaný spartský kráľ Agésilaos.
Keď sa ho opýtali na najpoburujúcejšie slová, ktorými možno
ku kráľovi prehovoriť, a na najpochvalnejšie, ktorými ho možno osloviť a prejaviť mu nesmiernu úctu, odpovedal: Súceho
vladára nemá nič rozhnevať natoľko ako boháčovo pokarhanie
a nič ho nemá natoľko tešiť, ako keď mu povedia, že je chudobný. Uznanie vladárov a mocnárov neväzí vo vlastníctve
mnohých krajov, v bohatstve a moci, rovnako ich sláva a česť
nespočíva v hojne nazhromaždených pokladoch, ale v štedrých
daroch a v priazni, ktoré sami udeľujú, čo je najlepší prostriedok, aby si veľmi ľahko získali priazeň poddaných.
Vychválený už monarcha Alexander Veľký a onen nešťastný perzský kráľ Dareios sa líšili nielen vojnovým umením, ale
aj povahou. Alexander totiž prirodzene rád dával a míňal,
Dareios miloval zhŕňať a šetriť. Preto ho nazývali perzským
obchodníkom a kupcom. Všimli si, že sa jeho život točí len
okolo peňazí. Keďže mal Alexander na celom svete povesť
najšľachetnejšieho vladára, vlastní ho milovali a cudzí ho
uznávali. No pretože bol Dareios vyhlásený lakomec a skupáň, ani poddaní ho
Ján Weber: Vladárske čítanie
217
nechceli milovať, ani cudzí sa nechceli dať do jeho služieb.
Plutarchos v Apofthegmatach269 píše, že keď Alexander porazil Dareia a triumfoval nad celým Východom, jeden Thébčan
sa rozkrikoval v strede námestia o Alexandrovom nedozernom
šťastí a Dareiovom obrovskom nešťastí. Nejaký z filozofov
k nemu prevravel: O, Thébčan! Mýliš sa, ak si myslíš, že jeden
z vladárov mnohé kraje stratil, kým druhý mnohé ríše získal.
Alexander v meste vybojoval iba strechy a kamene. Priazeň
a náklonnosť občanov si šľachetnosťou totiž získal už predtým.
Naopak, nešťastný Dareios stratil len strechy a kamene, pretože
kvôli skúposti a hrabivosti stratil v Ázii priazeň všetkých poddaných.
Karská kráľovná Semiramis, ktorá vraj založila Babylon, si
na pripravený pomník nechala napísať: Ak bude hociktorý kráľ
potrebovať peniaze, nech otvorí pomník a vezme si, koľko
chce. Keď sa Dareios zmocnil mesta, nápisu uveril a odvalil
obrovský kameň, ktorý uzatváral pomník. Nič z bohatstva nenašiel, iba tento nápis z druhej strany kameňa: Keby si nebol
zlý muž, ktorý baží po peniazoch, nenarušil by si miesto, kde
mŕtvi odpočívajú.270
Napokon sa úrad ochrancu postará, aby sa vo vláde zachovávala jednota a svornosť a šíril sa mier. Stačí totiž malý oheň
nesvornosti,
269
270
Apoftegma – krátky, vtipný, poučný výrok.
Porov. Plutarchos, Regum et imperatorum apophthegmata 4 (Semiramis).
218
Vladárske čítanie
ktorý keď sa rozhorí, často nasleduje veľký požiar. Kvôli nedbalosti môže vzbĺknuť celá koruna i krajina a napokon môže prepuknúť nebezpečný a obecný zmätok a otvorená vojna. Jeden
z najlepších prostriedkov, ako tomuto zlu predísť, je vladárova
urputná snaha zabrániť rôznym prudkým sporom pre najbanálnejšie a neopodstatnené dôvody, urážkam a súbojom (veď v nejednej krajine za rovnaký čas uložili na máry viac zabitých, než
prirodzene zosnulých), ako aj prísnym rozkazom a ťažkým trestom spor potlačiť alebo zmariť a ani kvôli lakomstvu a zisku
takéto zlo netolerovať. Preto básnik vyskladal z troch možností
emblém a dodal, ako sa raz ktosi stretol v súboji a pobil. Kňaz,
sudca a ránhojič privreli oči a robili rozhodcov:
Kňaz hovoril:
Usnú nech naveky, obetu na oltár takto ja získam.
Sudca:
Nebráňte hnevu, kým pokuta s trestom v hojnosti prúdia.
Ránhojič:
Pestujte sváry len, dokiaľ sa starám o toľkéto rany.
Je preto spravodlivé a dôvodné odmietnuť, ba nestrpieť žiadnu príležitosť k nesvornosti, aby o sebe ľudia nešírili zlé reči,
o záležitostiach neprítomného treba rozprávať rozvážne a úplne
tým vykoreniť najhoršie semená nesvárov, aby sa mohol nastoliť
mier a svornosť na neprestajný prospech a poctu vláde.
Ján Weber: Vladárske čítanie
219
O úrade a chovaní vladára i o vlastnostiach tých, s ktorými má
niečo prejednať, sa už jednalo dostatočne, zostáva povedať, ako
treba riadiť služobníctvo.
Mohlo by sa na to totiž pozabudnúť, avšak v danom prípade
skutočne mienim napodobniť pracovitých kuchárov, ktorí často
predkladajú pánom jedlá, aby na nič nezabudli alebo nepoľavili
z usilovnosti, no predovšetkým chcú väčšmi poukázať na svoje
umenie než len plniť si povinnosti. Je teda jasné, že šťastný život
pána a vladára stojí na tom, či služobníctvo riadi dobre. Sú totiž
pánove živé nástroje. Najskôr preto treba zabezpečiť výber,
a keď usúdi, že sú všetci dobrí, treba ich porozdeľovať podľa ich
daností a chápania a jednotlivcom treba prideliť vhodné
a primerané povinnosti a službu, aby nohy len chodili, oko len
videlo, ucho len počulo, a aby sa jeden druhému nemiešal do
služby a povinnosti. Tak ako neporiadok tohto druhu by spôsobil
záhubu a smrť tvora, tak by v štáte alebo v obci z tohto dôvodu
vznikol neporiadok alebo zmätok a otec rodiny a štátu by z toho
mal malý osoh. Treba mať na zreteli, aby sa medzi tými a onými
nezrodila vojna a spor, ale aby všetci ochotne vykonávali službu
svorne a v pokoji a žili tak, aby ruka mohla byť okom, ak sa oko
poraní, a podobne, aby noha v núdzi mohla zastať úlohu rúk.
220
Vladárske čítanie
Ďalej sa vladárovi patrí, aby zlomyseľným donášačom zatarasil každú cestu a cestičku a zapchal si uši pred ich falošnými
rečami, ktoré často vystreľujú do dobrých a nevinných sŕdc ako
otrávené šípy.
Rozoznať skutky bude treba pomocou bystrého umu,
o ktorom sme už hovorili. V prvom rade si treba dať dobrý pozor
na osobu, ktorá druhého obviňuje alebo obžalúva, či je rozumná
a obdarená dobrými vlastnosťami alebo nie, či voči obvinenému
neprechováva nevraživosť, závisť a nenávisť, alebo či ju nepoháňajú vášne, kvôli ktorým sa ľudia zvyknú navzájom haniť. Človeka podozrivého zo zlomyseľných skutkov treba dôkladne preveriť, či nebol neprajný už predtým. Nevidieť na ňom, že takú
vec spáchal? A hoci by čosi podobné urobil alebo povedal, treba
uvážiť, či vec vykonal zámerne alebo z nedbanlivosti či nevedomosti alebo dokonca možno vplyvom vlastnej výbušnosti. Rozumný a spravodlivý sudca netrvá neoblomne na prvej mienke,
ale obvinenej strane ponechá možnosť obhajoby. Nikdy nikoho
nemilosrdne neodmieta, až kým vec rozvážne nerozsúdi a obvineného neusvedčia a neodsúdia vlastné ústa.
Čo sa však týka služby a jej rozdelenia, treba konať opatrne
a prispôsobiť ju času a príležitosti. Nie je správne, aby jedna časť
oslavovala, kým druhá pracuje a čas od času nemá pokoj a chvíľu
potrebnú na zotavenie. Patrí sa, aby sluhovia konali
Ján Weber: Vladárske čítanie
221
službu a povinnosti dôsledne, a keď čas a príležitosť vyžadujú,
treba im dopriať zaslúžený a spravodlivý odpočinok. Službu však
nemožno vykonať dobre, ak nie je jasný pánov úmysel. Sluhovi
treba dať zrozumiteľný pokyn, aby nepochyboval a nemal dôvod
nevedomky niečo vykonať v rozpore s pánovým úmyslom, ktorý
musí byť v odporúčaniach a v napomenutiach nanajvýš opatrný.
Keďže služobníctvo vo svojej podstate nenávidí ťažké a namáhavé úlohy, nemôže ich vykonať správne, ak budú pánove nariadenia nadmieru prísne. Ak im ich zverí, ako treba, vynaložia všetky
sily a s planúcim srdcom všetko dychtivo vykonajú a nepocítia
ťažkosť či námahu. Dokonca, ak pán vydá príkaz správne, ukáže
sa, že je skôr žiadosťou a prosbou.
Hoci v tomto prípade sa služobníctvo musí ohlásiť každú hodinu a ustavičný styk a dôvernosť mu nie sú príjemné, rozumní
sluhovia nesmú byť napätí. Tak ako žiadne chutné, akokoľvek
jemné a drahé jedlo nemožno dobre stráviť bez chleba, tak sa
žiadna závažná a významná záležitosť nezaobíde a zdarne neuskutoční bez pevných základov dobrého služobníctva.
Mýliť sa a robiť chyby je prirodzené. Niet takého sluhu, ktorý
nikdy nevybočil zo správnej cesty alebo aspoň raz nešliapol vedľa.
222
Vladárske čítanie
Páni musia k náprave služobníctva pristupovať pokojne a vo
vhodne zvolenom čase a musia pritom dávať pozor, aby plnokrvné kone viedli skúsení jazdci, pretože uzda opatrená vlčími zubami kone privedie do zúfalstva. Ak sa navyše pritrafí nejaká
očividná chyba, pán musí dohliadnuť na trest, ale neukázať na
sebe žiaden hnev a zhnusenie.
Lykurgos svojich sudcov a prefektov poveril, aby všetky chyby buď potrestali alebo odpustili. Ale potrestaným nemajú žiadnym spôsobom prejaviť nepriateľstvo.
Keď sa cisára Tita opýtali, či je vladárovi prirodzenejšie utešovať zbožných, či trestať bezbožných, odpovedal: Ako je človeku prirodzená pravá a ľavá ruka, je mu rovnako prirodzené utešovať aj trestať. Ale keďže viac používame pravú ruku a nie ľavú, vladárovi sa sluší vynaložiť viac námahy, aby sluhom udeľoval milosť a potešoval ich, než trestal. Trest má totiž udeliť cudzí, no treba, aby milosť prišla z jeho vlastnej ruky. Ak si človek
od hlavy až k nohám prezerá sám seba, nenájde príčinu
k nemilosti, ale narazí postupne na údy a prostriedky, ktoré ho
rozhýbu k milosrdenstvu. Má oči, ktorými môže vidieť chudobných a núdznych. Má ruky, ktorými môže blížnemu pomáhať.
Má jazyk, ktorým môže ochrániť vdovy a siroty. Má rozum
a úsudok, aby rozpoznal zlo a nasledoval dobro. Má srdce, ktorým môže milovať Boha aj ľudí
Ján Weber: Vladárske čítanie
223
a prejavovať milosť aj milosrdenstvo s vedomím, že sa tiež zrodil
z chabého mäsa a vďaka srdcu môže zakročiť v ťažkých prípadoch. Krajine v područí nemilosrdného vladára i sluhom, ktorí sa
zaviazali slúžiť krutým a neľútostným pánom, by bolo omnoho
lepšie a znesiteľnejšie obývať drsnaté vrchy s hroznými zvermi,
ako sa nechať riadiť od takých vladárov a pánov. Hoci je lev divá
šelma, predsa sa lovca, ak padne tvárou k zemi, ani jeho odevu
nedotkne.
Keď D. Hehr túžil vidieť v Prahe levy, ich ošetrovateľ zrejme
náhodou jedného z nich vypustil von. Prišiel síce k D. Hehrovi
niekoľkokrát, no nijako mu neublížil, pretože muž sa okamžite
postavil za múr a zadržal dych, akoby bol mŕtvy. Keby takto
D. Hehr nekonal, jeho dravosti by sa nevyhol. Skončil by roztrhaný na franforce.
Keď tatársky kráľ Timur obsadil nejaké mesto, vztýčil prvý
deň biely stan na znak toho, že omilostí zajatcov, ak sa sami
vzdajú. Ak nie, druhý deň vztýčil červený na znak, že sa chytí
meča a začne neľútostne konať, pretože vzbúrenci sa nevzdali.
A ak ani to nezabralo, tretí deň vztýčil čierny stan v pohrebnej
farbe, čím ohlásil, že milosť je preč a neušetrí ani živú dušu. Keď
Timur
Vladárske čítanie
224
až na druhý deň zajal akési mesto, vyslali mu v ústrety deti
a dievčatá v bielych šatách s olivovými vencami v nádeji, že ich
nevinnosť zmierni tyranov hnev a uniknú jeho krutosti. Avšak
nemilosrdné tyranovo jazdectvo všetkých ovenčených pošliapalo
a mesto vypálilo. Spomedzi jeho chiliarchov271 sa našiel jeden
a opýtal sa, prečo vykonal taký strašný skutok. Zlostne mu odsekol: Či si myslíš, že som človek? Ja som boží hnev a ničiteľ zeme. Viac sa ma nepýtaj!
Albert Veľký hovorí: Kým sa gaštan položí na oheň, treba ho
narezať, inak ho hlučne rozstrelí. I keď nové víno vlejú do nových nádob, no vzduch nebude môcť dobre unikať, nádoba sa
roztrhne. Gregor272 dodáva príklad zo Svätého písma: Áronova
palica a manna boli v Arche zmluvy vedľa seba,273 pretože vladár
má mať palicu a mannu. Musí byť súčasne spravodlivý i milosrdný, pretože jedno bez druhého nemôže jestvovať.274 Ak je len
milosrdný, zadáva poddaným príčinu a príležitosť previniť sa. Ak
vystupuje príliš spravodlivo, prísne a razantne, previnilca privádza do zúfalstva. Keď sa cisár Ferdinand (iní to pripisujú Maximiliánovi I.) opýtal istého norimberského mešťanostu,
271
272
273
274
Chiliarch – tisícnik, veliteľ družstva s tisíckou mužov.
Gregor I. Veľký.
Porov. Heb. 9,4.
Porov. Gregor Veľký, Moralia 20, 5, 14.
Ján Weber: Vladárske čítanie
225
ako môže v meste riadiť toľko občanov, odpovedal: Najláskavejší cisár a pán, priateľským slovom a prísnym trestom.
V Ríme na Kapitole sa medzi pôvodnými listinami našli aj
listiny napísané rímskemu senátu. V ich úvode stálo: My, králi
Partskej ríše275 v Ázii, želáme šťastie celému jednotnému senátu, váženým otcom a prísediacim276 Ríma a Itálie, ktorí prichádzajú v mene milosrdných Rimanov.277
Táto cnosť je natoľko silná a obdivuhodná, že vladárom zadováži najvyššie pocty a večnú rozpomienku. Dávni vladári
nenadobudli chýrne meno vďaka sile či krásnemu vzhľadu, ani
vďaka prastarému rodu či kvôli veľkej moci a obrovskému
bohatstvu a pokladom, ale preto, že tvrdú spravodlivosť zmiernila ich milosť a milosrdenstvo, pred trestom uprednostnili
láskavosť a svojim nepriateľom odpustili.
Nenadarmo Julia Caesara vychvaľujú spomedzi všetkých
vladárov sveta najviac. Nie preto, že bol krajší, udatnejší, statočnejší a šťastnejší, než iní, ale že mal viac nepriateľov, ktorým odpustil, než vykántril, čo potvrdzuje aj jeho brilantná reč.
Raz sa konzul Mamillus pýtal Caesara, ktorá je najvznešenejšia
pocta zo všetkých a kto z nej má najväčšiu radosť. Vladár odvetil: Mamillus, pri nesmrteľných bohoch prisahám, že nepoznám
vznešenejšiu poctu a neviem, čo by ma obveselilo viac,
275
Partská ríša sa rozprestierala na území dnešného Iránu a okolitých štátov.
Otcovia a prísediaci (patres conscripti) – oslovenie rímskeho senátu. V tomto znení sa používalo od 4. stor. pred Kr., keď si členstvo v senáte vymohli aj
plebejci (ako conscripti).
277
Guevara (1644) to vysvetľuje zrozumiteľnejšie. Nehovorí o senáte Ríma a Itálie, ale o senáte Ríma a o ľude Ríma a Itálie.
276
226
Vladárske čítanie
ako urobiť láskavosť tým, ktorí mi slúžia a odpúšťať tým, ktorí
ma hanobia a tupia.
Tieto slová majú cenu zlata a treba si ich vážiť a oduševnene
počúvať. I keď bol Julius Caesar vyznaním pohan, konal ako
kresťan. My veríme ako kresťania, no niekedy žijeme horšie ako
pohania. Ľudská zloba tak zmocnela, že mnohí by nepriateľom
radi odpustili, ale neodvažujú sa to urobiť, aby ich nepriatelia
neohovorili. Tí si totiž vysvetľujú, že odpúšťanie sa deje zo strachu a z bázne, nie vďaka svedomiu. Nech sa veci majú akokoľvek, vždy treba konať, ako sa na kresťana patrí.
Keď sa Sókratés opýtal Kroisa na najväčší a najlepší príklad
svojej ríše, ktorý by nasledoval, Kroisos odpovedal, že nepriateľstvá by trestal a verným priateľom by sa dobrom oplácal. Sókratés povedal: Lepšie by si urobil, keby si nepriateľov získal za
svojich priateľov.
Ale vrátim sa k prehreškom služobníctva, ktoré hneď netreba
rozhorčene trestať. Sluha, ktorý utŕži trest, je presvedčený, že
výsmech, ktorého sa mu dostalo, nemôže zmierniť nijaká milosť
a priazeň.
Keď raz pri obede Platón na jedného zo svojich sluhov hlasno
nakričal, Sókratés ho právom pokarhal: Mal si to urobiť
v skrytosti, nie verejne!
Ján Weber: Vladárske čítanie
227
Nato Platón Sókratovi odpovedal s výčitkou, že aj on ho mal
napomenúť medzi štyrmi očami.
Karhať treba skryto a s otcovskou láskou. Tá zmôže statočné
srdcia viac ako prísne pokarhanie. Opatrná snaha o naprávanie si
zaslúži všetku pochvalu. Zvyknú tak robiť rozvážni velitelia, keď
zistia, že ich vojaci v boji ustrnuli. Nenútia ich tvrdo a bezcitne,
ale obvykle príkladnými hrdinskými skutkami povzbudzujú ich
skleslého ducha a pobádajú ich premôcť samých seba a skutky
napodobiť. Pretože, keď sa výčitka zastrie nečakanou chválou
a vykreslené dobré skutky prevýšia hanebnú chybu, srdcia vojakov sa rozhoria a nanovo sa odvážne o čokoľvek pokúsia. Pravidlo pánov, že všetko treba tvrdo odmietať a sluhami treba opovrhovať, a tým sa o nich lepšie starať, naozaj nie je vhodné. Poslušnosť nech radšej žiadajú zlatou strednou cestou a primeranou
miernosťou. Nijaká pocta a veleba vladárovi a mocnárovi nesvedčí viac, ako keď ukáže, že mu slúžia čestní a vážení ľudia,
pretože svet bežne súdi o pánovi podľa toho, akých má obdivuhodných a statočných sluhov.
Poniektorí sú presvedčení, že sluhovu chybu nestrpia, ľahko
ho nahradia iným, a preto sa o sluhov nijako zvlášť netreba
228
Vladárske čítanie
starať. No ani koňa nechceme vymeniť za iného, pretože i keď
má mnohé iné chyby, v čomsi vyniká. O to viac treba brať ohľad
na ľudí, konať rozvážne a neprísť tak jednoducho o najvznešenejšie a najrozumnejšie Božie stvorenie, hlavne ak badáme, že
sluhovia sú v našich službách vytrvalí a prechovávajú nám úctu
a dôveru. Toto sú podstatné vlastnosti dobrých sluhov, ktoré
môžu zastrieť všetky iné chyby v prípade, že nepotupia pánov
majestát. Pred drobnými chybami sluhov je preto spravodlivé
zavrieť oči a zakryť si uši a nepreverovať ich skutky nadmieru
prísne a opatrne. Bezpochybne vidíme, že príroda a umenie milujú vo všetkých svojich dielach dokonalosť, no len veľmi zriedka
a sťažka ju dosiahnu. Ako ľudia sú náchylní robiť chyby, tak
majú ďaleko k tomu, aby zozbierali sily a konali dobro. Preto sa
ľahko stane, že sluhovia, čo milujú svoju česť a slávu, slúžia
pánovi s dobrým úmyslom, aby si zaslúžili jeho milosť a boli jej
hodní.
Tyran Falaris napísal nenávistníkovi nasledujúce slová: Priznávam, že pokiaľ ide o teba, si zbožný. Sotva však môžeš poprieť, že všetci tvoji sluhovia sú neužitoční. U mňa sa vyžaduje
opak. Hoci som tyran, nikto zlomyseľný a bezbožný nesmie jesť
môj chlieb. Aj keď ja sám mám mnoho chýb,
Ján Weber: Vladárske čítanie
229
som obklopený zbožnými služobníkmi.
Platón a iní filozofi opustili Grécko a na Sicílii navštívili Dionysia. Úctivo ich hostil a obdarúval. Často totiž vravieval: Som
rhodským tribúnom, pretože ich bránim. Som priateľom Italov,
pretože ich nenapádam. Som otcom sofistov, pretože im pomáham. A Sicílčania ma nazývajú tyranom, pretože ich karhám.
Každý skrz vypovedané príklady ľahko pochopí, kam moje
pero mieri. Ak totiž tyrani obľubujú zbožných, je spravodlivé
a správne, aby zbožní a kresťanskí vladári a páni ochotne podporovali a milovali svojich nemenej cnostných sluhov. Rozdiel
medzi tyranom a vladárom je ten, že tyrana netrápi, či ho milujú
alebo nenávidia. Avšak rozumný vladár túži, aby ho radšej milovali než vysluhovali, čo ľahko dosiahne, ak aj on svojich blížnych miluje.
Nestrannosť vyžaduje vytrvať uprostred. Často sa stáva, že
niektorí vladári prejavujú priaznivcom priveľkú priazeň, akoby si
z nich robili modly. Pripisujú im väčšiu váhu, ako treba a celkom
sa podriaďujú ich vôli. Vladárom sa páči len to, čo ich obľúbenci
ocenia a len skrz nich môžu iní prehovoriť alebo získať milosť.
230
Vladárske čítanie
Preto sa stáva, že zneužívajú dobromyseľnosť a úctu vladárov,
ktorá im ani neprináleží a namrzenosť a pýcha ich robia neznesiteľnými.
Slávnym príkladom takýchto spoločníkov je veľký priaznivec
a sluha drahý kráľovi Ptolemaiovi Euxenidés. Keď ho osud vyniesol na najvyšší stupienok vznešenosti a obdaril ho veľkým
bohatstvom, prehovoril k filozofovi Cuspidovi: Cuspidés! Povedz mi, či mám dôvod smútiť. Šťastena ma vyniesla tak vysoko,
že vyššie sa nedá a šľachetný kráľ Ptolemaios už nemá nič, čo by
mi dal. Cuspidés mu odpovedal: Keby si bol rovnako filozofom
ako kráľovým priaznivcom, hovoril by si celkom inak. Hoci ťa
kráľ Ptolemaios už nemá čím obdariť, nepriaznivý osud ti môže
mnohé odňať. Veď vieš, že ušľachtilý duch nesie zostup, hoc aj
o jediný stupienok svojho postavenia, bolestnejšie, než radosť, že
vystúpil o ďalších sto.
Cisár Severus mal priateľa menom Plautianus. Bol Severovi
taký drahý a milý, že neprečítal žiadnu listinu skôr než Plautianus. Nepodpísal dekrét, ktorý Plautianus neodobril. Nikomu nepreukázal milosť, ak Plautianus nesúhlasil. Nezačal vojnu, ktorú
Plautianus neschválil, ani neuzavrel mier, ktorý Plautianus neodporučil.
Avšak šťastena obľúbencom dlhoročné žičlivé okolnosti spolu
s ich životom v jednej hodine razom vezme.
Ján Weber: Vladárske čítanie
231
Lebo dvorné persóny sú ľudia, ktorí sa z ničoho, z prachu
a z popola, stávajú nádobami slávy, no ľahko sa rozbijú a potom
už neslúžia na nič. Vladári sa so sluhami hrajú ako so zlatými
jablkami, ktoré dlho pobudli vo vladárskych rukách a nič si už
nevážia. Priazeň na dvore je preto len červík v ovocí, červotoč
v dreve a červíček, čo zvnútra vyhrýza zub. Navonok je pekný
a biely, vnútri však čierny a dutý.
No existujú aj vladári, ktorí sa držia druhej krajnosti. Hoci sú
sluhovia dobrí ľudia, nedožičia im ani milosť ani priazeň. Zastávajú názor, že lesk ich trónu tkvie v nadradenosti a v rozkazoch
a sluhov namiesto zaslúženej priazne bez rozdielu vysmievajú.
Raz na nich vrhajú nevrlé či nenávistné pohľady, raz ich zahŕňajú
neželanými a mrzkými výčitkami v domnení, že nadobudnú
o toľko slávnejšie a jedinečné meno, o koľko prísnejšie a mätúcejšie budú ich rozkazy a o koľko spupnejšie ich hrozby. A preto
svojich biednych sluhov považujú za majetok a nešťastných
otrokov. Z toho dôvodu služobníctvo pohŕda pánovým rozhorčením, milosťou a odpustením. Naopak, pánovu tvrdosť považujú
za tyranskú krutosť.
Jedna aj druhá krajnosť je trestuhodná, preto má rozumný
232
Vladárske čítanie
vladár zotrvávať v strede. Ako som povedal, na jednej strane
musí byť nestranný a vážny, aby nebol pre sluhov korisťou
a lupom, na druhej strane sa má vyznačovať ľudskosťou, vďaka
ktorej sa na vladára nazerá natešenými očami ako na otca celého
hospodárstva, u ktorého v núdzi každý ľahko nájde útočisko slobody. Nie je ťažké držať sa uprostred, ak bude vladár medzi každého deliť priazeň zákonným dielom a uváži, čo je primerané. Ak
si obuvník zaslúži štyri diely, nedostane osem, a ak si krajčír
zaslúži osem, nemá dostať len štyri, ale každému sa nadelí podľa
zásluh, aby vladári a mocnári ako dobrí lekári zachovávali blaho
celého štátu, a aby jednému údu neposkytli viac ako len ruku,
kým druhý nechajú vyschnúť a zmrieť.
Ak sa usudzuje a verí, že vladári sú všetkým naklonení rovnako, ľudské duše vládu uznávajú, preto sa jej dobre pracuje. Čo
pomôže, ak je časť tela oblečená v krásnom šate, kým iný úd
zahaľujú staré a otrhané záplaty alebo je hanebne obnažený?
Nestačí, že bude vladár spravodlivý a ľudomilský len v niektorých záležitostiach, ale musí vynaložiť námahu, aby bol všade
a vo všetkom nestranný. Najláskavejší vladár získa najviac vtedy,
Ján Weber: Vladárske čítanie
233
keď svojich hodných sluhov vychváli. Týmto spôsobom ich zaodievame, a hoci je chladno, zahrejú sa od nás a to isté teplo
zahrieva aj nás samotných. Aj keď už dobrí sluhovia nemôžu
svojim vysokopostaveným pánom pomáhať, ak zotrvávajú pod
ich ochranou, sú ako nádoby a piliere ich vznešenosti, ktorú ešte
väčšmi upevňujú a prehlbujú. Ak to dávne skutky neukázali dostatočne a jasne, dovolil by som si dodať nejaké príklady. Vyzdvihnúť nízkych, ktorí pre štát dokázali znásobiť osoh a dobro,
značí vyslúžiť predovšetkým sebe samému nesmiernu poctu
a vláde zabezpečiť prospech. Na druhej strane však vladári
a páni, ktorí boli v tomto prípade nečinní, skončili vo svojom
úrade rovnako ako svetlo v temnotách nevedomosti.
Nazdávam sa, že týmito cestami a cestičkami môže vladár
čestne dosiahnuť cieľ. Keď mu praje šťastena, musí sa vyhnúť
zlobe, ktorej sú vladári pravidelne vystavovaní. Tá zapríčiňuje
chyby a pád, od ktorých sa potom nevedia nijako odpútať. Táto
choroba skutočne nie je nič než pochlebovanie. Pod zámienkou
výnimočného priateľstva majstrovsky predvádza poklonkovanie
a kazí rozum. Otvára vladárovi príležitosť, ktorá mu marí láskavý
prístup. Vtedy zvykneme ľahko uveriť slovám
234
Vladárske čítanie
tých, ktorí hovoria podľa našej chuti, čo sa nám páči, takže sa
zdá, že lačnieme po pocte. Mámivý spev Sirén oslavuje našu
chválu a uznanie, a ak niekomu zlorečíme, usilujú sa nás napodobniť trojnásobne a vyberanými klamstvami a úskokmi chcú
naznačiť, že sme jasné príklady cností a vo všetkých skutkoch
sme dokonalí.
Toto je naozaj mor a jed vladárov. Mali by sa pred ním mať
na pozore omnoho viac, ako pred jedlom a nápojmi, ktoré
zvyknú požívať so strachom, aby nezjedli niečo otrávené. Jed
totiž ohrozuje len telo, pochlebovanie však zakaľuje rozum
a dušu, čo vedie k skaze dôstojnosti i celého života.
Pred touto smrteľnou chorobou sa musia vladári urputne
chrániť. Môžu si byť istí, že nejeden pochlebovač sa ich bude
rečami snažiť neobyčajne zručne otráviť a podľa vlastného
potešenia bude kymácať ich mysľou (ak sa mu ich podarí chytiť
do pasce) tu a tam. Podobne sa nájdu aj takí, ktorí budú velebiť
ich prospešnosť a obratnosť, budú im prejavovať náklonnosť,
opradú ich výmyslami a budú im vykladať, čo im príde na myseľ. Pred touto skazenosťou a zlými úradníkmi si má vladár
zapchávať uši, aby mu do srdca nepreniklo ani jediné slovo,
a aby ho nepresvedčili, že sú voči nemu úprimní, ochotní
a naklonení, a preto sa patrí,
Ján Weber: Vladárske čítanie
235
aby im tieto úprimné city a priazeň oplatil.
V tomto prípade sa treba vskutku zachovať ako Platón. Keď
pochopil a uistil sa, že jeho najlepší priateľ Xenokratés o ňom zle
hovoril, donášačovi nedôveroval, ani ho nepočúval, až napokon
rezolútne vyhlásil, že on spoznal Xenokrata ako láskavého človeka. Preto si je istý, že Xenokratés by nikdy neurobil nič neužitočné a nečestné, o čom by nebol presvedčený. Lebo:
Kto uši s vierou krivým rečiam nastraží,
ten buď má celkom planú, bez cti povahu,
buď nemá umu viac, než chlapec kýkoľvek.
V tomto prípade bol rozdiel medzi priateľom a pochlebovačom
vysvetlený nadmieru zdržanlivo. Platón si správne uvedomil, že
sám je človek, má svoje nedostatky a má sklony k nedokonalosti,
nedbalosti a k chybám. Preto má byť človek láskavý a dobrí
a verní priatelia majú byť pripravení úprimne a odvážne nadniesť, čo nám škodí a osoží, aby bolo jasné, čo treba robiť a pred
čím treba utekať. Túto vec si uvážil aj najmúdrejší perzský kráľ.
Poveril jedného komorníka a jeho jedinou úlohou bolo vojsť mu
zavčas rána do izby a povedať: Hej! Vstávaj kráľ a daj si pozor
na záležitosti, ktoré tvoj radca Miscionés zariadil. Vladári potrebujú viacerých priateľov v priaznivom aj v nepriaznivom období.
Kým sme v pazúroch nešťastia, sme nútení srdcom všetko
236
Vladárske čítanie
uvážiť, zo všetkých síl sa snažiť, aby sme nepadli na úplné dno.
Keď nastanú dobré a pokojné časy, stáva sa, že obvyklé ľudské
pôžitky a šťastie nášho ducha rozptyľujú na všetky strany
a túžime si všetko dopriať. No ten, kto sa opája a prepcháva,
nalamuje vratkú skalu hanby, a preto si nezaslúži radu, ako krotiť
neviazanú túžbu a dychtivosť a prebudiť rozum a múdro vykonávať vládu a spravovať ríšu. Augustus dostačujúco ukázal, ako
veľmi záleží, aby mali vladári verných priateľov, ktorí im úprimne odhalia veci hodné uváženia a akí nešťastní sú tí, ktorým takí
priatelia chýbajú. Jedného dňa vstúpil do izby a v slzách zakvílil
mená Maecenata a Agrippu, ktorí už dávno predtým odišli
z tohto sveta. Keď sa ho nepriatelia opýtali, prečo to urobil, bolestne odpovedal, že bol nútený zakričať mená svojich milovaných priateľov. Totiž v časoch, keď ho citlivo a verne napomínali, neutrpel žiadnu škodu alebo stratu. Keď si ich však vzala
smrť, z každej strany ho obklopili pochlebníci, ktorí od neho
kúpili pravdu a stali sa tak príčinou toho, že nenašiel liek na veľký chaos svojho domu.
Aj Démosthenés bol takým verným priateľom Aténčanov.
Preto keď lišiak Alexander Veľký zistil, ktoré dvere vedú
Ján Weber: Vladárske čítanie
237
k aténskym záležitostiam, a že sa mesto, ba celá krajina riadi
pokynmi jediného muža, Démosthena, oslovil Aténčanov
a vyjednával s nimi o tomto rečníkovi. Sľúbil, že im dá pokoj
a nezatiahne ich ani do vojny, len ak privolia, aby mu muža
odovzdali do rúk. Aténčania stratili rozum a zamýšľali tak urobiť. Démosthenés však chcel radšej zomrieť, ako sa dostať do rúk
nepriateľa. Požil teda otrávený nápoj, ponáhľal sa do chrámu
a svoju núdzu oplakal pred bohmi. Kým tak urobil, predniesol
aténskemu senátu akúsi bájku, ako kedysi vlci vyslali k pastierom jedného spomedzi seba a chceli s nimi kvôli ovciam dohodnúť mier výmenou za pastierskych psov. Po smrti Démosthena sa
Atény i celá krajina podrobili jarmu Alexandra Veľkého. A ako
sa vraví, keď už bolo stádo za dverami, ohradu chceli uzavrieť.
Pre Démosthena nariekali a plakali a nechali mu uprostred námestia položiť náhrobný kameň s pozoruhodným epitafom:
Keby si bol mal, Démosthenés, silu takú ako ducha,
nikdy by nebol podrobil Grékov Macedónec.278
Za kráľa Antigona sa nedalo hodnoverne porovnať to, čo
vravel každý, že totiž za čias predchádzajúceho kráľa bolo
v krajine lepšie. Keď však zomrel, každému chýbal. Jeden chudobný roľník
278
Porov. Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Demosthenes 29 – 30. Preklad veršov prevzatý z Plutarchos, 2008, s. 353.
238
Vladárske čítanie
vzal svoj rýľ a kopal až do úmoru. Keď sa ho opýtali, čo robí,
odpovedal: Hľadám Antigona. Keby to bolo možné, veľmi rád by
som ho zo zeme vykopal.
Ale vhodné napomenutia a prospešné rady sa mi ukazujú ako
nedostačujúce svedectvo, podobne ako pre chorých liek. Jasne
cítime, že sa im každý vyhýba. Obzvlášť veľkí vladári a tí, čo
majú väčšiu moc než iní, lebo zmýšľajú, že vo všetkom sa im
patrí ukazovať nadradenosť. Radcov preto nenávidia ako zrejmých nepriateľov, ktorí im chcú prostredníctvom zákonov odňať
slobodu a pripraviť ich o postavenie. Ušľachtilý vladár nežije
v takomto nebezpečnom presvedčení, ale s chuťou využíva vlastné skúsenosti a prijíma všetky priateľské a rozumné napomenutia
ako prostriedky pre zachovanie vlastnej vznešenosti a slobodného rozumu a nepodľahne tajnému zariekavaniu a klamlivému
šťastiu. Bedlivo uvažuje nad pádnou Theopompovou sentenciou,
v ktorej stojí, že ríše a vplyvné osoby pretrvajú, len ak sa priateľom ponechá úprimná a zákonná sloboda reči.
Kresťanskí vladári si musia vyberať dobrých priateľov, čo nie
je ktovieako ťažké, ak svedomito dbajú o tých, ktorých všetci
spoločne odsúhlasili ako rozumných a význačných mužov. Lebo
ľudská skúsenosť a dôvtip odhalia každú vlastnosť, či je dobrá
alebo zlá.
Ján Weber: Vladárske čítanie
239
Vždy budú pestovať kontakty, ktoré ich potešia a obohatia, pretože uchvacujú skúsených a cnostných mužov, ktorí im budú
môcť slúžiť nielen v dôležitých veciach vo vzťahu k autorite, ale
vďaka nim pookrejú na duši a s chuťou sa pomedzi ľahšie veci
pustia aj do ťažších.
Keď sa vladár nestane súčasťou žiadnych pohoršujúcich jednaní, cenzori279 nebudú mať oprávnený dôvod pokarhať čo len
jediný jeho skutok alebo potupiť jeho česť a vznešenosť.
U vladára si každý zjavne všíma nielen slová a skutky, ktoré
koná na verejnosti, ale každý so záujmom sleduje všetky jeho
posunky a tajný život tak pri zábave, ako v závažných záležitostiach. Počítajú sa mu aj kúsky chleba, čo vkladá do úst. Každý
pozoruje schody, po ktorých kráča. Zvažujú sa slová, ktoré vyriekol, ba niektorí sa snažia preniknúť až do izby a k lôžku, kde
odpočíva a spí. Sú aj takí, čo sa dokonca pokúšajú vyložiť myšlienky, ktoré mu víria v hlave, najmä keď má také vysoké
a výnimočné postavenie, že aj jeho najmenší skutok sa dostane
na svetlo a je vystavený svetu ako zrkadlo. A nakoniec ho zvyknú súdiť podľa jeho dôstojnosti.
Stručné zhrnutie a obsah všetkého, na čo som poukázal
a o čom sa v tomto spise pojednávalo, nám podáva drahocenný
trón280 plný symbolov, ktorý dal postaviť najmúdrejší kráľ
a vladár spomedzi všetkých, Šalamún.
279
Cenzori boli v starom Ríme najvyšší hospodárski a finanční úradníci, vykonávali odhad majetku občanov a podľa neho určovali dane. Dozerali tiež na mravy
občanov.
280
Porov. 1Krľ 10,18-20.
240
Vladárske čítanie
Chcem ho predstaviť a odporučiť vladárom, aby o ňom uvažovali
a pamätali naň. Takmer sa zdá, že je to nejaký obraz, ktorým
chcel Šalamún načrtnúť povahu a vlastnosti, vznešenosť a šťastie
rozumného vladára.
MAJSTROVSKÁ STAVBA. Jej autor Šalamún dokazuje, že vladár musí vynikať v umeniach, obratnosti, múdrosti a musí mať
dar vonkajšieho i vnútorného rozhodovania.
SLONOVINA. Ak bola poriadne vyleštená, je pekná, biela
a hladká. Je symbolom bezúhonnosti. Vladár má byť bez poškvrny a má sa vystríhať každého pohoršenia. Tak ako sa vyskytujú
rastliny a kvety, ktoré sa hnú vždy podľa slnečných pohybov, aj
poddaní sa obvykle chovajú podľa toho, či je pán zbožný alebo
zlý. Podobne je to s ľuďmi, ktorí majú ošklivé telo alebo ohavnú
tvár. Čím častejšie sa vystavujú pohľadom na význačných miestach a zhromaždeniach, tým väčšmi vystavujú zohavenie a nedostatky na dennom svetle a odhaľujú ich. Pohoršenie, ktoré
vzbudzuje vladár zhanobený necnosťami, nemožno skryť, ani
o ňom pomlčať. Musí vyplávať na povrch. Škvrnu na ľudskej
tvári či na jemnučkej látke skutočne vidieť omnoho viac ako
na rukách alebo na obyčajných všedných šatách.
ZLATO. Lemuje slonovinu a znamená stálosť, aby priazeň,
nenávisť alebo dary nikoho nezviedli k neprávosti, ale aby sa
zákony ctili tak neochvejne, ako sa zlato skúša v ohni.
ŠESŤ STUPŇOV K STOLCU. Napovedajú, aby sa vladár príliš
Ján Weber: Vladárske čítanie
241
nenáhlil, ale aby podchytil čas. Nech nikoho neuvrhne do záhuby, ani nech ho vlastná mienka nedovedie k skaze. Práve preto je
stolec okrúhly. Menej omylov sa robí tam, kde sa jedná rozvážne
a prezieravo. Tam sa nepripúšťa náhlivosť, ani ono nemyslel som
si, ktoré je macochou spravodlivosti a vždy za ním nasleduje
ľútosť. V duchovných veciach je ľútosť potrebná a zasluhuje
pochvalu. Avšak v politických záležitostiach je hodná hanby
a opovrhnutia.
DVE OPERADLÁ NA RUKY. Znamenajú, že Božie i svetské zákony, alebo zákony platné pre ríšu, jednotlivé územia a mestá
podopierajú vladárove ruky. Vladár sa bez nich nezaobíde. Sú
mu pevnou oporou a keď vyjadruje svoje názory, slúžia mu ako
Malý voz,281 aby nevybočil ani vpravo ani vľavo.
LEVY. Na schodoch i operadlách skutočne znamenajú levie
a nezastrašené srdce, aké by mal vladár mať, aby mohol
v prípade potreby bez strachu trestať. Musí sa snažiť iných prevýšiť v cnosti, v úprimnosti a v iných skutkoch. Tým, že sú vladári väčší, patrí sa, aby boli aj lepší. Ak sú vznešenejší navonok,
omnoho viac sa im patrí byť takými aj vnútri. Ak sú bohatší,
nech sú aj skúsenejší. Ak sú mocnejší, nech sú tiež rozumnejší.
Čo im o sto rokov pomôže, že prekvitali vonkajšou nádherou, no
chýbala im vnútorná sláva? Sú na výslní, nech sa aj prechádzajú
ako na výslní. Sú veľkou autoritou, nech je teda pre nich najvyššou autoritou Božie slovo a Božia vôľa. A nech opovrhujú
všetkým, čo stojí proti vôli a slovu Najvyššieho.
281
Najjasnejšia hviezda súhvezdia Malý voz, Polárka, je na severnej pologuli dôležitá kvôli navigácii. Ukazuje takmer presne polohu severného svetového pólu.
Vladárske čítanie
242
Všemohúci Boh neba i zeme, ktorý má vo svojich rukách srdcia všetkých mocnárov a vladárov, nech im ráči otcovsky udeliť
milosť, aby ich nezlákal zlý nepriateľ, a ľudia, ktorí si nevážia
česť a cnosť, aby neboli zvedení prázdnotou pôžitkov, aby mali
v každom čase pred očami Najvyššieho nebeského Otca a kráčali
po ceste cnosti, spravodlivosti a pravdy a pevne na nej vytrvali.
On nech ráči dobre chrániť a strážiť aj mojich verných pánov
kolegov a druhov v úrade, vchod a východ, začiatok, stred a koniec od teraz až na veky a ráči im požehnať a láskavo udeliť prospešnú vládu, blahobyt všetkého druhu, pevné zdravie a dlhý
život, ako aj časné i večné blaho. A keď nabažení života so cťou
a slávou ukončia svoj záslužný úrad a vládu, nech ich ráči z tohto
časného a bolestného impéria voviesť do nebeského kráľovstva
a prisľúbenej zeme, kde budú môcť sedieť na dvanástich stolcoch
a súdiť rovnaký počet kmeňov Izraela. Amen!
Sláva Bohu na výsostiach.
243
Resumé
Ján Weber (1612 – 1684) moved from Thierling, his home village, to Prešov in the late 1640s and became one of the first
pharmacists in town. Even though it is unknown where he studied medicine, he acted as a renowned physician. He even provided
vocational training for young people in his own house. Weber’s pharmacy may be considered the first attempt to establish a private
combined medical and pharmaceutical school in Hungary. Apart from this achievement, Ján Weber was also an accomplished
diplomat. His diplomatic abilities and personal connections were often sought and exploited by the city. An important achievement
of diplomacy headed by Ján Weber in 1665 on behalf of Prešov was the establishment of the Evangelical College in Prešov. The
College, in accordance with the founders’ intentions, gradually became a counterweight to the Jesuit (and therefore Catholic)
Academy in Košice, founded around the same time, as well as to the older Jesuit University in Trnava. The College had 10 classes
and the teaching subjects included philosophy and theology, which attracted students not only from Prešov, but from the whole
country as well as from abroad. Many graduates of the highest classes have been appointed heads of schools or priests.
Ján Weber’s abilities and merits were highly praised and in 1661 he became the mayor (richtár) of Prešov and held the position
until 1667. Later he reclaimed the office of the mayor in the years 1675 – 1682. While in office, Weber wrote a political trilogy, the
first part of which was published in 1662 under the name Janus bifrons, the second part published in 1665 was called Lectio
principum and, finally, in 1668 the third part appeared under the name Wappen der Königlichen Freyen Stadt Eperies.
The first two Weber’s political writings are “mirrors for princes”, a genre with critical and moralistic undertone, addressing
a particular ruler, army, prince, or a fictitious bearer of power. Its ambition is to direct the life and conduct of the rules as well as to
offer guidance on how to rule. The third part of the trilogy is a heraldic work. The Latin and German languages in which Weber
Resumé
244
wrote reflect the city’s general ambiance. Along with Latin, most of the official municipal agenda was written in German. Apart
from the dominant Latin, German was the only other language used in Church documents. All this reflects the fact, that Germans
were the most economically and politically powerful nationality during the whole 17th century in Prešov.
Although Lectio principum is a mirror for princes, Weber did not dedicate it to any particular ruler, but to the 73 citizens of
Prešov, members of the municipal council in 1665. He thus firmly declared the preservation of the autonomy of Prešov.
Weber uses numerous references to the Bible, the antiquity, but also the recent past. His book reflects the principles of Baroque
esthetics that is based primarily on rhetorical tradition of the Antiquity, adding thematic and stylistic heritage of the Bible, stylistic
syncretism and specific rhetorical and stylistic figures. Literary production in Weber’s times strengthened its religious focus, but it
did not revert into the religiosity of The Middle Ages. It was building on the innovations rooted in the Renaissance. The structure
and the content of Weber’s work have been inspired by the writings of other authors while omitting the sources, yet another feature
of the spirit and the nature of writing of the time.
245
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
ABSOLÓN – tretí syn kráľa Dávida. Zabil svojho nevlastného brata Amnóna, neskôr pripravil sprisahanie proti otcovi a musel ujsť
z Jeruzalema. Na úteku sa mu vlasy zaplietli do konárov stromu a zostal visieť na strome. Jeho bratranec Jóab, jeden
z Dávidových vojvodcov, neposlúchol kráľov rozkaz a zabil ho.
AELIUS SPARTIANUS – pravdepodobne fiktívne meno. Jeden zo šiestich autorov diela Historia Augusta. Týmto titulom je od 17.
storočia označovaný zachovaný súbor biografií tridsiatich cisárov od Hadriana až po Numeriana. Spis sa tvári ako dielo šiestich
rôznych autorov z Diocletianovej a Augustovej doby. V skutočnosti však ide zrejme o fiktívne mená, za ktorými sa pravdepodobne skrýva jediný anonymný falzifikátor pôsobiaci v 4. alebo v 5. storočí (Šubrt, 2005, s. 425).
AENEAS – syn Anchisa a Afrodity, rímsky hérós, známy hrdina Trójskej vojny, ktorého úlohou bolo po páde Tróje založiť nové mesto – novú Tróju – v Itálii. Aeneas založil mesto Alba Longa. Jeho potomkami boli Romulus a Remus, zakladatelia Ríma.
AENEAS SILVIUS PICCOLOMINI (15. stor. po Kr.) – taliansky humanista, diplomat, pápež (Pius II.).
AGAMEMNÓN – mykénsky kráľ, vrchný veliteľ gréckych vojsk pred Trójou. Po návrate domov ho zabila manželka Klytaimnéstra
spolu s jej zvodcom Aigisthom.
AGÉSILAOS II. (5. / 4. stor. pred Kr.) – spartský kráľ. Úspešne bojoval proti Peržanom a v roku 387/6 s nimi dohodol tzv. Antalkidov
mier. Dejepisec Xenofón ho považoval za vzor vladára.
AGRIPPA, MARCUS VIPSANIUS (1. stor. pred Kr.) – rímsky vojvodca, priateľ a zať cisára Augusta. Zo začiatku Augustovej vlády
riadil zahraničnú politiku a vojenskú správu ríše.
ACHATÉS – trójsky bojovník, verný priateľ Aenea.
AISCHINÉS Z ATÉN (4. stor. pred Kr.) – attický rečník a štátnik, súčasník a politický odporca Démosthena; na ostrove Rhodos založil
rétorskú školu.
ALARICH II. (5. / 6. stor. po Kr.) – kráľ Vizigótov, Eurichov syn.
ALBERT VEĽKÝ (13. stor. po Kr.) – nemecký filozof, teológ a prírodovedec, člen dominikánskeho rádu, učiteľ Tomáša Akvinského,
svätec a učiteľ cirkvi.
246
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
ALEXANDER SEVERUS (Marcus Aurelius Severus Alexander; 3. stor. po Kr.) – posledný rímsky cisár severovskej dynastie.
ALEXANDER VEĽKÝ (Macedónsky; 4. stor. pred Kr.) – macedónsky kráľ, syn Filipa II.
ALFONZ V. (Šľachetný; 15. stor. po Kr.) – aragónsky, mallorský, sicílsky a neapolský kráľ.
AMALTHEIA – nymfa-koza, ktorá dojčila Dia. Jej odlomený roh naplnený darmi, kvetmi a ovocím sa stal symbolom hojnosti.
AMBROSIUS (sv. Ambróz, okolo 4. stor. po Kr.) – latinský cirkevný spisovateľ, biskup v Miláne, jeden z významných cirkevných
otcov Západu.
AMFIÓN – syn najvyššieho Boha Dia a jeho milenky Antiopy, thébsky kráľ a slávny hudobník. Svojou hrou na lýru hýbal skalami
a vďaka tomu za jeden deň postavil a opevnil mesto Théby.
ANCHISÉS – dardanský kráľ, otec Aenea.
ANTIGONOS I. (4. stor. pred Kr.) – macedónsky vojenský veliteľ a politik.
ANTONINUS PIUS (1. / 2. stor. po Kr.) – rímsky cisár. Jeho vládnutie sa hodnotí ako jedno z najlepších v rímskych dejinách. Dožičil
ríši život v mieri a v prosperite.
APELLÉS (4. stor. pred Kr.) – dvorný maliar Filipa II. a Alexandra Veľkého. Podľa Plinia najväčší maliar všetkých čias. Podľa antických správ vynikal dôsledným uplatnením svetla, bohatou škálou farieb, nábehom na perspektívu a výraznou charakteristikou postáv. Z jeho diel sa nič nezachovalo, sú však známe obrazy, ktoré by mohli byť kópiami jeho malieb.
APOLLÓN – Diov syn, v antickej mytológii boh svetla a slnka, ochranca života a poriadku, neomylný strelec a veštec. Najznámejšia
veštiareň spojená s jeho menom sa nachádzala v Delfách. Bol tiež vodcom Múz.
ARGOS – stooký pastier, ktorý vynikal neobyčajnou bdelosťou.
ARIADNA – dcéra krétskeho kráľa Minóa. Pomohla Théseovi (dala mu klbko nití), aby nezablúdil v labyrinte, kde mal zabiť Minótaura.
ARISTEIDÉS (5. stor. pred Kr.) – aténsky štátnik a stratég. Ako jeden z desiatich stratégov sa zúčastnil bitky pri Marathóne a ako
stratég viedol aténske pozemné vojsko vo víťaznej bitke pri Platajách. Za nezištnosť a neúplatnosť dostal meno „Spravodlivý“.
ARTAXERXÉS II. (5. / 4. stor. pred Kr.) – perzský kráľ.
ASKLÉPIOS – syn boha Apollóna, slávny lekár a neskôr boh lekárstva. Významné stredisko jeho kultu sa nachádzalo v Epidaure
v Argolide.
Ján Weber: Vladárske čítanie
247
ATLAS – mytologická postava, obor, ktorý podľa povesti nesie na svojich pleciach mohutnú nebeskú klenbu.
AUGUSTUS, C. IULIUS CAESAR OCTAVIANUS (1. stor. pred Kr. / 1. stor. po Kr.) – adoptívny Caesarov syn, prvý rímsky cisár.
ÁRON – starozákonný prorok a prvý židovský veľkňaz, starší brat Mojžiša.
BACCHUS – starorímsky boh vína, vinohradníctva, plodnosti a zábavy.
BATAVOVIA – germánsky kmeň na Rýne.
BAYER, JÁN (17. stor. po Kr.) – spisovateľ, filozof, pedagóg, kňaz, najvýznamnejší predstaviteľ prešovskej filozofickej školy, prvý
stúpenec Baconovho učenia. Študoval v Prešove a vo Wittenbergu. Po návrate do Prešova (1659) sa stal konrektorom a neskôr aj
rektorom mestskej školy a v spolupráci s I. Cabanom ju premenil na lýceum. Rozkvetu lýcea sa však nedočkal, lebo ho v roku
1665 zbavili profesúry. Potom bol činný ako kazateľ v Banskej Bystrici a v Spišskom Podhradí.
BEICHLINGEN, FRIDRICH VON (15. stor. po Kr.) – gróf, magdeburský biskup.
BEICHLINGEN, JOHANN VON (15. stor. po Kr.) – gróf.
BÉLOS – mýtický zakladateľ asýrskobabylonskej ríše.
BELZEBUB (Belzebul) – vládca démonov.
BERNARD Z CLAIRVAUX (11. / 12. stor. po Kr.) – francúzsky filozof, teológ a mystik.
BIAS Z PRIENY (6. stor. pred Kr.) – jeden zo siedmich mudrcov, mal povesť spravodlivého sudcu.
BUSIRIS – syn boha Poseidóna, egyptský kráľ.
CABAN, IZÁK (17. / zač. 18. stor. po Kr.) – filozof, teológ a dramatik. V Prešove pôsobil od roku 1661, zaslúžil sa o premenu mestskej školy na lýceum a o jeho rozkvet; pôsobil tu ako profesor. Keď do Prešova prišli jezuiti presadzovať protireformačné tendencie, musel v roku 1670 odísť. Je prvým predstaviteľom atomizmu na Slovensku. Spolu s J. Bayerom patril k najznámejším predstaviteľom prešovskej filozofickej školy a k najplodnejším autorom 17. storočia.
CAESAR, GAIUS IULIUS (1. stor. pred Kr.) – rímsky vojvodca, štátnik a spisovateľ, adoptívny otec cisára Augusta.
248
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
CATO, MARCUS PORCIUS (3. / 2. stor. pred Kr.) – rímsky štátnik, autor niekoľkých literárnych diel. Je nazývaný tiež Cato Cenzor (Cato Censorius) podľa úradu cenzora, ktorý dlhé roky zastával, alebo Cato Starší (Cato Maior), aby bol odlíšený od Catona
Mladšieho, jeho pravnuka.
CATO MLADŠÍ (Marcus Porcius Cato Uticensis; 1. stor. pred Kr.) – rímsky senátor a vojvodca, jeden z hlavných odporcov C. I. Caesara.
CICERO, MARCUS TULLIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – politik, filozof, spisovateľ a najväčší rímsky rečník.
COMMODUS, LUCIUS AURELIUS (2. stor. po Kr.) – rímsky cisár, syn a nástupca Marka Aurelia.
CONSTANTINUS PONTIUS (16. stor. po Kr.) – kazateľ a podľa niektorých autorov aj spovedník Karola V. Prijal protestantizmus, za čo
bol odsúdený v procese inkvizície.
COTTA, GAIUS AURELIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – rímsky štátnik a rečník.
CUSPINIAN, JOHANNES (Johannes Spießheimer; 15. / 16. stor. po Kr.) – humanista, básnik a diplomat v habsburských službách.
CZERNAK, SAMUEL – p. Černák, Samuel
ČERNÁK, SAMUEL (17. stor. po Kr.) – evanjelický kňaz, spisovateľ; konrektor gymnázia v Banskej Bystrici. Autor scholastickej
dišputy o bytí.
DAIDALOS – v gréckej mytológii najväčší grécky staviteľ a vynálezca, ale aj sochár a maliar.
DANIEL – biblická postava, mladý Žid zo šľachtického rodu Júdovho kmeňa.
DAREIOS III. (4. stor. pred Kr.) – posledný perzský kráľ.
DÁVID (11. / 10. stor. pred Kr.) – druhý kráľ zjednoteného Izraela.
DÉMÉTRIOS I. MACEDÓNSKY (4. / 3. stor. pred Kr.) – syn Antigona I., macedónsky veliteľ a panovník.
DÉMOSTHENÉS (4. stor. pred Kr.) – aténsky rečník a politik.
DIANA – staroitalská bohyňa mesiaca a ochrankyňa žien. V Ríme bola stotožňovaná s gréckou Artemidou.
DIOCLETIANUS, GAIUS AURELIUS VALERIUS (Dioklecián; 3. / 4. stor. po Kr.) – rímsky cisár, tvorca dominátu.
Ján Weber: Vladárske čítanie
249
DIOGENÉS ZO SINÓPY (5. / 4. stor. pred Kr.) – kynický filozof.
DIONYSIOS I. (5. / 4. stor. pred Kr.) – tyran v Syrakúzach.
DRAKÓN (7. stor. pred Kr.) – aténsky zákonodarca a štátnik.
ECHÓ – horská nymfa, ktorá bola známa zhovorčivosťou. Bohyňa Héra ju potrestala za to, že ju rečami zdržiavala, keď prenasledovala svojho záletného manžela Dia. Za trest mohla len opakovať už vypovedané.
ENNIUS, QUINTUS (3. / 2. stor. pred Kr.) – rímsky básnik, často označovaný za otca rímskeho básnictva. Jeho dielo malo významný
vplyv na vývoj rímskej literatúry v klasickom období.
EPAMEINÓNDAS (5. / 4. stor. pred Kr.) – thébsky politik a vojvodca. Pozri aj Pelopidas.
EURICH (5. stor. po Kr.) – kráľ Vizigótov, Alarichov otec. Bol jedným z najmocnejších germánskych vládcov v období úpadku
a zániku Západorímskej ríše.
EURIPIDÉS (5. stor. pred Kr.) – aténsky dramatický básnik, posledný z troch veľkých tragikov.
EZAU – biblická postava, prvorodený syn Izáka a Rebeky, brat Jákoba.
EZOP (Aisópos; 7. / 6. stor. pred Kr.) – autor thráckeho alebo frýžskeho pôvodu, považuje sa za autora súboru bájok.
FABIOVCI – meno slávneho rímskeho rodu, ktorého členovia zasiahli do dejín vďaka svojej vojenskej udatnosti a politickej angažovanosti.
FAËTHÓN – syn boha slnka Hélia, ktorý si od otca vydobyl, aby mohol jeden deň riadiť otcov slnečný voz. Nezvládol ale ohnivé
kone a aby nezhorela zem aj nebo, najvyšší boh Zeus ho usmrtil bleskom.
FALARIS (6. stor. pred Kr.) – tyran v Akragante na Sicílii. Bol povestný svojou krutosťou.
FERDINAND I. FERRANTE (15. stor. po Kr.) – neapolský kráľ, syn aragónskeho a neapolského kráľa Alfonza V.
FERDINAND II. (16. / 17. stor. po Kr.) – rakúsky a štajerský arcivojvoda, český a uhorský kráľ a rímskonemecký cisár.
FILIP II. (Filippos; 4. stor. pred Kr.) – macedónsky kráľ, otec Alexandra Veľkého.
250
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
FILIP II. HABSBURSKÝ (Múdry; 16. stor. po Kr.) – španielsky kráľ, kráľ neapolský a sicílsky, anglický (spoluvládca Márie I.), portugalský a vojvoda burgundský a milánsky.
FILIPPIDÉS (4. / 3. stor. pred Kr.) – básnik novej attickej komédie, priateľ thráckeho kráľa Lysimacha. Podľa slovníka Suda napísal
45 komédií.
FLAVIUS VALERIUS SEVERUS (3. / 4. stor. po Kr.) – cisár v západnej časti Rímskej ríše v rokoch 306 – 307.
FOIBOS – prímenie boha Apollóna.
FRAGARIA – latinské označenie pre mesto Prešov.
FRAGOPOLIS – latinské označenie pre mesto Prešov.
FRIDRICH II. JEMNOCITNÝ (15. stor. po Kr.) – saský kurfirst.
FRIDRICH III. HABSBURSKÝ (15. stor. po Kr.) – štajerský, korutánsky a kranský vojvoda, rakúsky arcivojvoda, nemecký kráľ a rímsky cisár.
FRIDRICH III. MÚDRY (15. / 16. stor. po Kr.) – saský kurfirst, zakladateľ univerzity vo Wittenbergu. Vystupoval na obranu Martina
Luthera a poskytol mu azyl na Wartburgu.
FRIDRICH ZO SASKA – p. Fridrich III. Múdry.
FURTHINI, MATEJ (17. stor.) – evanjelický farár, od roku 1660 slovenský kazateľ v Banskej Bystrici.
GADITANČANIA – obyvatelia mesta Gades (dnes Cádiz) na juhozápadnom pobreží Hispánie.
GAIUS MARIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – rímsky vojvodca a štátnik. Pochádzal z nízkeho rodu, no získal si prístup aj k najvyšším úradom. Zreorganizoval rímsku armádu, sedemkrát bol zvolený za konzula. Viedol demokraticky orientovanú politiku.
GALÉNOS (2. stor. po Kr.) – najslávnejší grécky lekár rímskeho cisárskeho obdobia a jeden z významných predstaviteľov antickej
logiky, osobný lekár Marka Aurelia v Ríme.
GALERIUS VALERIUS MAXIMUS (4. stor. po Kr.) – mladší Diocletianov spoluvladár (caesar) vo východnej časti Rímskej ríše; jeho
nástupca v rokoch 305 – 311.
GIGANTI – obludní obri, synovia bohyne Gaie zrodení z kvapiek krvi boha neba Urana.
Ján Weber: Vladárske čítanie
251
GNATHO – meno príživníka v Terentiovej komédii Eunuch.
GORGIAS (5. / 4. stor. pred Kr.) – sofista a učiteľ rečníctva a jeden zo zakladateľov gréckej umeleckej prózy.
GRÁCIE (Charitky) – bohyne pôvabu, krásy a slávnostného veselia, obvykle tri (Aglaia, Eufrosyné, Thalia).
GRANVELLE, ANTOINE PERRENOT DE (16. stor. po Kr.) – diplomat, arraský biskup, kardinál, radca Karola V. a Filipa II.
GREGOR I. VEĽKÝ (okolo 6. / 7. stor. po Kr.) – pápež a učiteľ cirkvi.
GREGOR Z NAZIANZU (4. stor. po Kr.) – teológ, rétor a básnik, jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov Východu.
GRYF – mýtický netvor, kríženec orla a leva.
HADRIANUS, PUBLIUS AELIUS (Hadrián; 1. / 2. stor. po Kr.) – rímsky cisár. Upustil od výbojnej politiky svojho predchodcu Traiana
a snažil sa o upevnenie ríše a cisárskej moci. Vybudoval pohraničné opevnenie, najmä v západnej Európe.
HANNIBAL (3. / 2. stor. pred Kr.) – kartáginský politik a štátnik, vynikajúci stratég.
HEKTOR – syn trójskeho kráľa Priama, jeden z najväčších hrdinov trójskej vojny.
HELIODORUS (4. stor. po Kr.) – biskup v meste Altino v Itálii, bojoval proti arianizmu. Hieronymov priateľ z mladosti.
HÉLIOS – boh Slnka.
HERODES ANTIPAS (1. stor. pred Kr. / 1. stor. po Kr.) – syn Heroda Veľkého, tetrarcha Galiley a Perey.
HÉRODOTOS Z HALIKARNASSU (5. stor. pred Kr.) – grécky historik, mal veľký vplyv na tradíciu antického dejepisectva. Cicero ho
nazval „otcom dejepisu“.
HÉSIODOS (8. / 7. stor. pred Kr.) – tvorca gréckeho didaktického eposu.
HIERONYMUS, SOPHRONIUS EUSEBIUS (4. / 5. stor. po Kr.) – latinský cirkevný spisovateľ, učiteľ Cirkvi. Jeho latinský preklad Biblie
(tzv. Vulgata) ovplyvnil celú západnú kultúru.
HOMÉR (8. stor. pred Kr.) – najstarší známy grécky epický básnik.
CHAM – biblická postava, jeden z Noemových synov.
252
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
CHARITKY – pozri Grácie.
CHILÓN (6. stor. pred Kr.) – filozof, jeden zo siedmich mudrcov.
CHIMÉRA – obluda chrliaca oheň, mala hlavu leva, telo divokej kozy a hadí chvost.
CHIZKIÁŠ (EZECHIÁŠ) – júdsky kráľ, ktorý opravil a znovu otvoril Boží chrám.
CHYTRAEUS, DAVID (Chyträus; 16. stor. po Kr.) – nemecký luteránsky teológ a historik. Jeho skutočné meno bolo Kochhafe. Bol
profesorom na univerzite v Rostocku a jedným zo spoluautorov dokumentu Formula Concordiae.
ISOKRATÉS (5. / 4. stor. pred Kr.) – aténsky rečník a teoretik rétoriky.
IUPPITER – najvyšší boh v rímskej mytológii, totožný s gréckym Diom.
IUSTINIANUS I. VEĽKÝ (6. stor. po Kr.) – východorímsky (byzantský) cisár v rokoch 527 – 565 po Kr. Jeho trvalou zásluhou je kodifikácia rímskeho práva v zákonníku nazývanom Corpus iuris civilis.
IUSTITIA – bohyňa spravodlivosti a poriadku, prvá Diova manželka.
IZAJ – biblická postava, Efraťan z júdskeho Betlehema, otec Dávida.
IZÁK – druhý biblický patriarcha, syn Abraháma a Sáry.
JÁKOB – biblická postava, syn Izáka a Rebeky, dvojča Ezaua. Jákob odkúpil prvorodenstvo svojho brata Ezaua za misu šošovice
a ľsťou vymámil od slepého Izáka i požehnanie určené pre najstaršieho syna. Po ďalších životných peripetiách mu Boh zmenil
meno na Izrael.
JÁN KRSTITEĽ – syn Zachariáša a Alžbety, žil asketicky v púšti, kázal mravnú očistu a hlásal príchod Božieho kráľovstva.
JÁN ZLATOÚSTY (Chrysostomos; 4. / 5. stor. po Kr.) – rečník a spisovateľ, biskup a učiteľ cirkvi, jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov Východu.
JANUS – rímsky boh počiatku všetkých vecí, boh s dvoma tvárami (bifrons), ktorý symbolizuje mesiac a slnko, ale aj minulosť
a budúcnosť zároveň.
Ján Weber: Vladárske čítanie
253
JEFTE – jeden zo starozákonných sudcov, ktorí viedli Izrael v 11. stor. pred Kr. Bol synom pohanskej neviestky a Gileada. Prv než sa
stal sudcom, viedol zbojnícky spôsob života.
JEREMIÁŠ – starozákonný prorok. Pôsobil v rokoch 628 – 587 pred Kr., počas jedného z najtemnejších období v dejinách Jeruzalema. Prežil príchod Babylončanov, zničenie mesta, požiar chrámu, odchod do zajatia, zničenie všetkého, čo symbolizovalo vieru
a nádej Izraela.
JESSE – biblická postava, otec Dávida, ktorý sa stal kráľom Izraelitov.
JEZABEL – žena Achaba, izraelského kráľa. Bezbožný pár sa oddával modloslužbe, kultu Baala, dopúšťal sa mnohého násilia
a prenasledoval prorokov.
JÓAB – jeden z vojvodcov kráľa Dávida. Napriek kráľovmu rozkazu zabil jeho syna a svojho bratranca Absolóna.
JÓB – biblická postava, zbožný a spravodlivý človek.
JONADAB – biblická postava, v Rechabovom kmeni zaviedol náboženskú obnovu.
JOZEF – biblická postava, Jákobov syn. Bratia ho predali a otcovi povedali, že ho roztrhala divoká zver. Dostal sa do otroctva
k veliteľovi faraónovej stráže. Neskôr sa stal správcom egyptskej krajiny.
JOZUE – pomocník, neskôr nástupca Mojžiša, prešiel s izraelským ľudom cez Jordán a viedol ho do Kanaánu.
JUPITER – pozri Iuppiter.
KADMOS – mýtický praotec Thébanov, zakladateľ Théb a ich prvý kráľ.
KAMBYSÉS II. (6. stor. pred Kr.) – perzský veľkokráľ, syn a nástupca Kýra Staršieho.
KAROL V. (16. stor. po Kr.) – španielsky kráľ, rímsko-nemecký cisár, burgundský vojvoda a arcivojvoda rakúsky.
KAROL VEĽKÝ (8. / 9. stor. po Kr.) – franský kráľ a rímsky cisár z dynastie Karolovcov. Svojou zahraničnou i vnútornou politi-
kou sa zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe.
KASSIÁN, JÁN (4. / 5. stor. po Kr.) – jeden z otcov púšte, žiak Jána Zlatoústeho. Mal výrazný vplyv na podobu západného mníšstva.
Považuje sa za najvplyvnejšiu postavu pred sv. Benediktom.
KELTIBERI – národ v strednej Hispánii na juh od rieky Ebro.
254
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
KINEAS (4. / 3. stor. pred Kr.) – diplomat a Pyrrhov radca. Pochádzal z Thessálie, vzdelával sa u rečníka Démosthena.
KIRCHMAYER, GEORG KASPAR (17. stor. po Kr.) – nemecký učenec, pôsobil ako profesor rétoriky na filozofickej fakulte vo Wittenbergu, viackrát bol aj jej dekanom.
KLEIÓ – jedna z Múz, múza histórie a veľkých činov.
KLEOPATRA VII. (1. stor. pred Kr.) – egyptská kráľovná z dynastie Ptolemaiovcov.
KONŠTANTÍN I. VEĽKÝ (3. / 4. stor. po Kr.) – rímsky cisár, v roku 313 vydal Milánsky edikt, ktorým ukončil prenasledovanie kresťanov a zaručil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše.
KREÓN – thébsky kráľ.
KROISOS – posledný lýdsky kráľ. V Lýdii sa ťažilo zlato a krajina oplývala bohatstvom. Už v staroveku sa Kroisovo meno stalo synonymom veľmi bohatého človeka.
KYKLOPI – spupní, nepohostinní a nevľúdni obri s jediným veľkým guľatým okom.
KÝROS II. STARŠÍ / VEĽKÝ (6. stor. pred Kr.) – perzský kráľ, zakladateľ Perzskej ríše.
KÝROS MLADŠÍ – syn Dareia II., brat perzského kráľa Artaxerxa II., proti ktorému povstal roku 401. Padol v bitke v súboji so svojím
bratom.
LAUDANČANIA – obyvatelia mesta Lauda (dnes Lodi) v Taliansku.
LAZAR ZO SCHWENDI (barón de Hohenlandsberg; 16. stor. po Kr.) – rakúsky diplomat, štátnik, generál v službách cisára Karola V.,
Maximiliána II. a Ferdinanda I.
LÉONIDAS (6.
/ 5. stor. pred Kr.) – spartský kráľ, ktorý na čele tristo Sparťanov bránil Thermopyly proti Peržanom, kde aj padol.
LIVIUS, TITUS (1. stor. pred Kr. / 1. stor. po Kr.) – významný rímsky historik.
LOKIETKO (Vladislav I. Lokietko; 13. / 14. stor. po Kr.) – poľský kráľ, založil dynastiu Piastovcov. Zjednotil poľské údelné kniežatstvá.
LUKIANOS ZO SAMOSATY (2. stor. po Kr.) – rétor a satirik, rozprávač s hlbokým zmyslom pre humor.
LUTHER, MARTIN (15. / 16. stor. po Kr.) – nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu.
Ján Weber: Vladárske čítanie
255
LYKURGOS – legendárny zákonodarca v Sparte, tvorca spartskej ústavy. Žil vraj okolo roku 800 pred Kr.
LYSIMACHOS (4. / 3. stor. pred Kr.) – vojvodca Alexandra Veľkého. Po Alexandrovej smrti dostal do správy Thrákiu. Roku 305
prijal kráľovský titul.
MAECENAS, GAIUS CILNIUS (1. stor. pred Kr.) – bohatý a vzdelaný rímsky aristokrat etruského pôvodu. Blízky priateľ Octaviana
Augusta, známy najmä ako priaznivec kultúry. Zhromaždil okolo seba skupinu básnikov a poskytol im hmotné zabezpečenie, aby
mali dostatok času na umeleckú tvorbu.
MACHIAVELLI, NICCOLὸ (15. / 16. stor. po Kr.) – florentský úradník, historik a politický mysliteľ.
MAMAEA, IULIA AVITA (2. / 3. stor. po Kr.) – matka rímskeho cisára Alexandra Severa. Počas turbulentných rokov vlády svojho
syna bola najvplyvnejšou ženou v Rímskej ríši.
MARCELLUS, MARCUS CLAUDIUS (1. stor. pred Kr.) – Augustov synovec, rímsky vojvodca. Päťkrát bol zvolený za konzula. Dobyl
mesto Syrakúzy.
MARCUS ANTONIUS (1. stor. pred Kr.) – rímsky štátnik a vojvodca, triumvir, Caesarov priateľ. V Egypte podľahol vplyvu kráľovnej
Kleopatry. Súperil s Octavianom, čo viedlo k vojne. Po porážke jeho a Kleopatrinho loďstva v bitke pri Aktiu roku 31 pred Kr.
spáchal samovraždu.
MARCUS AURELIUS ANTONINUS (2. stor. po Kr.) – rímsky cisár a filozof, predstaviteľ mladšieho stoicizmu.
MARS – starorímsky boh zúrivej vojny, vojnového vraždenia.
MATUZALEM – biblický patriarcha, ktorý sa dožil veľmi vysokého veku.
MAXENTIUS (4. stor. po Kr.) – syn cisára Maximiana, uzurpátor v Ríme v rokoch 306 – 312. V roku 312 bol porazený Konštantínom
I. pri Mulvijskom moste.
MAXIMILIÁN I. (15. / 16. stor. po Kr.) – rakúsky arcivojvoda a burgundský vojvoda, rímsky kráľ, rímskonemecký cisár. S jeho menom je spojené založenie budúcej habsburskej monarchie. Vďaka premyslenej sobášnej politike zaistil dynastii veľmocenské postavenie.
MAXIMINUS (3. stor. po Kr.) – rímsky cisár v rokoch 235 – 238, prvý z tzv. vojenských cisárov.Uspokojoval len vojsko, vystupoval
proti senátu, konfiškoval chrámový majetok, kládol neúmerné finančné nároky na mestá.
256
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
MENENIUS AGRIPPA (6. / 5. stor. pred Kr.) – konzul roku 503 pred Kr. Podľa rímskej tradície prinútil nespokojných plebejcov, ktorí
vraj roku 494 pred Kr. odtiahli z Ríma na Svätú horu, aby sa vrátili do mesta.
MERCURIUS – italské božstvo zisku, v rímskom kulte sa objavuje začiatkom 5. stor. pred Kr., keď sa v rímskej republike začal rozvíjať obchod. Postupne bol stále viac stotožňovaný s gréckym bohom Hermom. Herma, ktorý vynašiel lýru, uctievali a považovali
za svojho patróna, okrem mnohých iných, aj básnici.
METELLUS NUMIDICUS, QUINTUS CAECILIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – rímsky štátnik a vojvodca.
METELLUS CELER, QUINTUS CAECILIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – popredný rímsky politik.
MILTIADÉS MLADŠÍ (6. / 5. stor. pred Kr.) – aténsky vojvodca a štátnik. V roku 490 pred Kr. stál na čele gréckej armády v bitke pri
Marathóne.
MINERVA – rímska bohyňa múdrosti a remesiel, totožná s gréckou bohyňou Athénou.
MOJŽIŠ – biblická postava. Židovské dieťa narodené v čase, keď bol jeho ľud v Egypte utláčaný. Mojžiša vytiahla z vody faraónova
dcéra a dala mu egyptské vzdelanie. S bratom Áronom vyviedli izraelský ľud z Egypta do zasľúbenej zeme. V Novom zákone je
nazývaný prorokom a priateľom Boha.
MÚZY – v gréckej mytológii bohyne všetkých múzických umení, ochrankyne umení a vied. Žili na Olympe, rady však prichádzali aj
k prameňu Hippokréné na lesnatom Helikóne a ku Kastalskému prameňu na úbočí Parnassu.
NÁBAL – biblická postava, bohatý, surový a zlomyseľný muž.
NÁBOT – biblická postava, odmietol predať vinicu kráľovi Achabovi. Kráľovná Jezabel ho nechala ukameňovať ako rúhača.
NABUCHODONOZOR (Nebúkadnesar II.) – babylonský kráľ v rokoch 604 – 562 pred Kr. Povzniesol neskorú babylonskú ríšu
k rozkvetu. Súčasťou jeho mocenských výbojov na západe bolo aj zničenie Júdskeho kráľovstva, ktoré dovŕšil zborením Jeruzalema.
NÁDASDY, TOMÁŠ (15. / 16. stor. po Kr.) – kapitán Budy, chorvátsky bán, najvyšší krajinský sudca, uhorský palatín.
NEPOTIANUS – kňaz, synovec biskupa Heliodora.
NESTOR – mýtický kráľ v Pyle, najstarší grécky hrdina v trójskej vojne. Bol vážený pre svoju múdrosť a príslovečnú výrečnosť.
NINUS – prvý assýrsky kráľ, zakladateľ mesta Ninive.
Ján Weber: Vladárske čítanie
257
NOE – biblická postava, podľa Božieho návodu postavil archu a zachránil ľudský rod a živočíšne druhy na tejto zemi, keď Boh zoslal na zem potopu.
NOTTNAGEL, CHRISTOPH (17. stor. po Kr.) – pôsobil na akadémii vo Wittenbergu, venoval sa matematike a astronómii.
OCTAVIANUS – pozri Augustus.
ORFEUS – syn boha Apollóna alebo riečneho boha Oiagra a Múzy Kalliopé. Najstarší a najväčší hudobník a spevák. Pri jeho speve
a hre na lýru krotli divoké zvery, skaly sa hýbali, v celej prírode nastal súlad.
OVENUS – pozri Owen, John.
OVIDIUS NASO, PUBLIUS (1. stor. po Kr.) – významný rímsky básnik.
OWEN, JOHN (16. / 17. stor. po Kr.) – waleský epigramatik známy latinskými epigramami zozbieranými v zbierke Epigrammata.
Zvykne byť uvádzaný aj ako Ioannes Owen, Joannes Oweni, Ovenus a Audoenus.
PALLAS ATHÉNA – starogrécka bohyňa múdrosti, ale aj vojny vedenej s rozumom, ochrankyňa práva a spravodlivosti.
PAPIRIA – manželka Lucia Aemilia Paula.
PAPIRIUS PRAETEXTATUS, LUCIUS (3. stor. pred Kr.) – cenzor. O jeho živote veľa nevieme, máme však zachovanú anekdotu z jeho
detstva. Mladý, ešte neplnoletý Lucius sa spolu s otcom zúčastnil na zasadnutí senátu. Keďže vec, o ktorej sa rokovalo, nebola ešte uzavretá, nemalo sa o nej hovoriť. Luciova matka však naliehala na syna, aby jej prezradil, čo bolo obsahom rokovania. Vymyslel si preto lož. Rokovalo sa vraj o otázke, či je výhodnejšie, aby mal muž dve ženy alebo naopak žena dvoch mužov. Na druhý
deň vtrhli do senátu ženy a presviedčali senátorov o výhodách dvoch mužov pre jednu ženu. Senátori nerozumeli, až kým im Lucius neobjasnil, o čo ide. Následne ustanovili, že okrem Lucia viac nesmie do senátu vkročiť nijaké dieťa. Lucius Papirius neskôr
dostal prímenie Praetextatus, ktoré pripomínalo jeho dôvtip, hoc bol ešte dieťaťom (deti nosili tógu, ktorá sa nazývala toga praetexta).
PARMENIÓN (4. stor. pred Kr.) – vojvodca kráľa Filipa II. a Alexandra Macedónskeho.
PAULUS AEMILIUS, LUCIUS (3. / 2. stor. pred Kr.) – rímsky konzul a vojvodca. Jeho adoptívnym otcom bol Publius Cornelius Scipio.
Po porážke kráľa Persea v roku 168 pred Kr. a skončení tretej macedónskej vojny dostal čestný prívlastok Macedónsky.
258
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
PAUSANIAS (5. stor. pred Kr.) – Kleombrotov syn, spartský regent, hlavný grécky veliteľ v boji pri Platajách.
PAUSANIAS (4. stor. pred Kr.) – macedónsky aristokrat a člen osobnej stráže macedónskeho kráľa Filipa II.
PAVOL, apoštol – podľa biblickej tradície pôvodným menom Saul (Šavol). Po obrátení na kresťanstvo bol najhorlivejším kresťanským misionárom, hlásal kresťanskú zvesť nielen medzi židovskými súkmeňovcami, ale i medzi ostatnými obyvateľmi Rímskej
ríše, medzi pohanmi.
PEGAS – Okrídlený kôň, ktorého let symbolizuje básnické nadanie.
PEISISTRATOS (7. / 6. stor. pred Kr.) – aténsky politik, tyran. Za jeho vlády sa riešili sociálne problémy obyvateľov a nastal prvý
veľký rozkvet Atén. Vyznamenal sa vo vojne s Megarou o Salamínu. Podporoval umenie a vedy.
PELASGOVIA – predgrécki obyvatelia Grécka. V kontexte básne I. Cabana, kde sú spomenutí, môže však ísť o Grékov všeobecne.
PELOPIDAS (5. / 4. stor. pred Kr.) – thébsky vojvodca a politik. Spoločne s Epameinóndom boli hlavnou oporou thébskej hegemónie.
Plutarchos píše, že boli rovnako nadaní a schopní, až na to, že Pelopidas mal väčšiu záľubu v telesnom cvičení a Epameinóndas vo
vedách. Nazýva ich pravými druhmi v mieri i vo vojne. (Plutarchos, Životopisy slávnych Grékov a Rimanov, Pelopidas 4).
PERDIKKAS (4. stor. pred Kr.) – jeden z veliteľov Alexandra Veľkého. Po Alexandrovej smrti sa stal regentom celej jeho ríše.
PERIKLÉS (5. stor. pred Kr.) – aténsky rečník a demokratický politik.
PFULLENDORF, MICHAEL VON (15. stor. po Kr.) – sekretár Fridricha III. Udržiaval kontakty s mnohými humanistickými učencami.
Zomrel v roku 1451.
PIEROS – kráľ v macedónskom meste Pella; podľa báje dal svojim deviatim dcéram mená podľa Múz. Dcéry s Múzami súťažili
v speve a prehrali, za čo ich Múzy premenili na straky.
PLACENŤANIA – obyvatelia mesta Placentia (dnes Piacenza) v Taliansku.
PLATÓN (5. / 4. stor. pred Kr.) – Sókratov žiak, grécky idealistický filozof.
PLAUTIANUS, GAIUS FULVIUS (2. / 3. stor. po Kr.) – príbuzný cisára Septimia Severa, pomáhal Severovi pri správe ríše, bol pretoriánskym prefektom.
PLINIUS MLADŠÍ (Gaius Plinius Caecilius Secundus; 1. / 2. stor. po Kr.) – rímsky spisovateľ, rečník a štátnik.
PLUTARCHOS (1. / 2. stor. po Kr.) – grécky spisovateľ rímskeho obdobia, autor historických, etických a náboženských spisov.
Ján Weber: Vladárske čítanie
259
POMPEIUS MAGNUS, GNAEUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – rímsky vojvodca a štátnik.
PORUS (4. stor. pred Kr.) – staroveký indický kráľ. Legendárny bojovník s výnimočnými schopnosťami. Bojoval aj proti Alexandrovi Veľkému.
PROBUS, MARCUS AURELIUS (3. stor. po Kr.) – rímsky cisár krátko vládnuci v 2. polovici 3. storočia. Dnes sa považuje za jedného
z najschopnejších rímskych cisárov.
PROMÉTHEUS – v gréckej mytológii syn Titána Iapeta, darca ohňa ľuďom a pôvodca remesiel.
PTOLEMAIOVCI – kráľovská dynastia, ktorá vládla helenistickému Egyptu. Ptolemaios I. Sótér (vládol 323 – 283 pred Kr.), zakladateľ dynastie, bol vojvodcom a priateľom Alexandra Veľkého a po jeho smrti sa stal správcom Egypta. Zaviedol centralizovanú
správu. Za jeho vlády sa hlavným mestom Egypta stala Alexandria. Ptolemaios II. Filadelfos (vládol 285 – 246 pred Kr.) získal
Egyptu najväčšiu vážnosť vo východnej časti Stredomoria. Udržiaval priateľské styky s Rímom, Kartágom a Syrakúzami. Za vlády Ptolemaia III. Euergeta (vládol 246 – 221 pred Kr.) nadobudla Egyptská ríša v bojoch so Seleukovcami najväčší rozsah. Úpadok ptolemaiovskej moci začína počas vlády Ptolemaia IV. (vládol 221 – 204 pred Kr.) a pokračuje za vlády ďalších. Ptolemaios
XII. Neos Dionysos (vládol 80 – 51 pred Kr.) bol vyhnaný, ušiel do Ríma a za pomoci rímskych politikov bol znovu dosadený na
trón. Jeho dcéra Kleopatra bola poslednou vládkyňou z ptolemaiovskej dynastie.
PTOLEMAIOS LÁGÚ (4. / 3. stor. pred. Kr.) – pobočník Alexandra Veľkého. Roku 305 pred Kr. prijal kráľovský titul a stal sa vládcom Egypta.
PYRRHOS Z EPIRU (4. / 3. stor. pred Kr.) – epirský kráľ a talentovaný stratég.
RECHABOVCI – kmeň (v Biblii), ktorý pochádzal od Kaleba. Boli to beduíni a mali veľmi jednoduchú životosprávu. Prísne sa držali
jednobožstva.
ROMULUS AUGUSTUS (5. stor. po Kr.) – posledný rímsky cisár.
ROSANA – kráľovná, manželka Dareia III.
SALLUSTIUS CRISPUS, GAIUS (1. stor. pred Kr.) – rímsky politik a historik. Prešiel pozoruhodným vývojom od ambiciózneho karieristu, ktorého politická vlna vyniesla na istý čas na vrchol moci, až k starnúcemu moralistovi kritizujúcemu pomery svojej doby.
260
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
SAMSON – jeden z dvanástich sudcov Izraela uvedených v biblickej knihe Sudcov. Bol obdarený výnimočnou silou, ktorú využíval
v boji proti Filištíncom. Preslávil sa tiež svojimi spormi s Dalilou.
SARTORIUS, JÁN (17. stor. po Kr.) – konrektor, farár. Pochádza od neho známa pohrebná kázeň na poctu prešovského rektora Samuela Dürnera.
SATURNINUS, LUCIUS APPULEIUS (2. stor. pred Kr.) – rímsky politik.
SCIPIO AEMILIANUS AFRICANUS MINOR, PUBLIUS CORNELIUS (2. stor. pred Kr.) – vojvodca, rímsky konzul, dobyvateľ Kartága.
SCIPIONOVCI – meno váženého rímskeho rodu známeho vojenskou a politickou činnosťou.
SEELMANN, KRISTIÁN (17. stor. po Kr.) – evanjelický farár v Kremnici.
SEMIRAMIS (9. stor. pred Kr.) – manželka asýrskeho kráľa Šamšiadada. Prisudzuje sa jej výstavba Babylonu a jeho visutých záhrad.
SENECA (1. stor. pred Kr. / 1. stor. po Kr.) – rímsky stoický filozof, dramatik, básnik a politik, vychovávateľ cisára Nerona.
SEPTIMIUS SEVERUS (2. / 3. stor. po Kr.) – rímsky cisár. Vynikol ako vojvodca v bojoch v Egypte a na Východe proti Partom.
SEXTUS Z CHAIRONEIE – filozof, Plutarchov synovec, jeden z učiteľov cisára Marka Aurelia.
SCHNEIDER, KONRÁD VIKTOR (17. stor. po Kr.) – významný lekár a anatóm, študoval vo Wittenbergu. Tu získal doktorát aj profesúru.
SIMILIS, SERVIUS SULPICIUS – vysoko postavený Riman zo stavu jazdcov. Bol prefektom v Egypte a pretoriánskym prefektom cisára
Traiana.
SIRACHOVEC – Sirachov potomok, vzdelaný Žid, vážený učiteľ, autor jednej z biblických kníh.
SIRÉNY – bájne morské panny lákajúce svojím spevom námorníkov, aby ich zahubili.
SÓKRATÉS (5. / 4. stor. pred Kr.) – popredný aténsky mysliteľ, jeden z prvých idealistických filozofov.
SPARTIANUS – p. Aelius Spartianus.
STAUPITZ, JOHANN VON (15. / 16. stor. po Kr.) – teológ, univerzitný kazateľ a generálny vikár augustiniánov v Nemecku. Dohliadal
na Martina Luthera v jeho duchovnom živote.
SUETONIUS TRANQUILLUS, GAIUS (1. / 2. stor. po Kr.) – rímsky historik a životopisec.
SUIDAS – autor lexikónu Suda, ktorý je impozantnou byzantskou encyklopédiou z 10. storočia. Spracúva staroveký svet Stredomoria.
SULEJMAN I. (15. / 16. stor. po Kr.) – sultán Osmanskej ríše, vynikajúci stratég.
Ján Weber: Vladárske čítanie
261
SULLA, LUCIUS CORNELIUS (2. / 1. stor. pred Kr.) – rímsky štátnik a vojvodca.
SULPICIUS RUFUS, PUBLIUS (2. / 1. stor.pred Kr.) – rímsky rečník a štátnik.
ŠALAMÚN (10. stor. pred Kr.) – posledný kráľ jednotného izraelského kráľovstva.
TEIRESIAS – slepý thébsky veštec. Veštecké nadanie nestratil ani v podsvetí, kde veštil Odysseovi (Homér, Odysseia 11, 90n).
THEARIDAS – neznámy, okrem zmienky u Plutarcha.
THEMIS (THEMIDA) – Bohyňa spravodlivosti a poriadku, prvá Diova manželka, ktorá pred Apollónom veštila v Thébach.
THEMISTOKLÉS (6. / 5. stor. pred Kr.) – aténsky štátnik a vojvodca. Mal rozhodujúci vplyv na politiku Atén.
THEODOSIUS I. VEĽKÝ (4. stor. po Kr.) – rímsky cisár. Vydal zákony proti pohanstvu a v roku 381 dal zvolať druhý ekumenický
koncil do Konštantínopolu, na ktorom bol definitívne odsúdený arianizmus ako heréza.
THEOPOMPOS (4. stor. pred Kr.) – jeden z hlavných predstaviteľov rétorského smeru v gréckom dejepisectve, Isokratov žiak.
THÉSEUS – legendárny aténsky hrdina, syn aténskeho kráľa Aigea, známy okrem iného zabitím Minótaura v labyrinte v Knósse na
ostrove Kréta.
THRASYBULOS (5. / 4. stor. pred Kr.) – attický stratég, vodca aténskych demokratov. V roku 403 pred Kr. ukončil so svojimi prívržencami vládu tzv. tridsiatich tyranov.
TIMOTEJ – verný spolupracovník a sprievodca sv. Pavla (apoštola) na misijných cestách.
TIMUR (Tamerlanes; 14. / 15. stor. po Kr.) – tatársky kráľ, krutý dobyvateľ. Vytvoril obrovskú ríšu, ktorá sa rozkladala na území
dnešného Iránu, Turkmenistanu, Uzbekistanu a Afganistanu s hlavným mestom Samarkand.
TRAIANUS, MARCUS ULPIUS (1. / 2. stor. po Kr.) – rímsky cisár, úspešný a obľúbený vojvodca. Je považovaný za jedného
z najlepších cisárov.
TROTZENDORF, VALENTIN (15. / 16. stor. po Kr.) – nemecký humanista a pedagóg.
TYFÓN – syn Gaie a Tartaru. Mal sto dračích hláv a hady miesto nôh. Chcel vládnuť nad bohmi aj ľuďmi, ale Zeus ho po ťažkom
boji zasiahol bleskom a na hruď mu navalil Etnu. Preto vraj, kedykoľvek sa Tyfón pohne, nastáva zemetrasenie.
262
Kto je kto v spise Vladárske čítanie
VERGILIUS MARO, PUBLIUS (1. stor. pred Kr.) – významný rímsky básnik.
VESPASIANUS, TITUS FLAVIUS (1. stor. po Kr.) – rímsky cisár.
WESTONIA, ALŽBETA JOHANA (tiež Vestonia, Elisabeth Jane Weston; 16. / 17. stor. po Kr.) – latinsky píšuca poetka anglického
pôvodu žijúca v Čechách, predstaviteľka tzv. neolatinskej poézie. Je považovaná za prvú autorku pôsobiacu na území dnešného
Česka.
XENOFÓN (5. / 4. stor. pred Kr.) – grécky spisovateľ.
XENOKRATÉS (4. stor. pred Kr.) – scholarcha v platónskej Akadémii v Aténach, spisovateľ a filozof.
ZOILUS – grécky rétor a sofista, Isokratov vrstovník, povestný prudkou, ale malichernou povahou.
ZUZANA – biblická postava, krásna a bohabojná manželka Žida Jójakíma. Odmietla dvoch starcov, ktorí po nej zatúžili a preto ju
falošne obvinili z cudzoložstva. Pred smrťou ju zachránil mladý Daniel, ktorý starcov usvedčil z klamstva.
ŽIGMUND LUXEMBURSKÝ (14. / 15. stor. po Kr.) – brandenburský markgróf, uhorský kráľ, český kráľ, rímsky kráľ, lombardský kráľ
a cisár Svätej ríše rímskej.
263
Zoznam bibliografických odkazov
Pramene
WEBER, Johannes: Lectio Principum, hoc est Politica manuductio, quo pacto juveni gubernatori christiano, verae juxta pietatis ac
virtuosae vitae, laudabilisque regiminis ratio praemonstrari commode queat. Leutschoviae: Typis Haered. Brev., 1665.
Sekundárna literatúra
BALEGOVÁ, J. (2016): In ilicis umbra... Ján Bocatius ako bukolik. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
BARTUNEK, A. (1984): Život a dielo lekárnika Jána Webera [1612 – 1684]. Bratislava: Osveta.
BEARD, M. (2014): Laughter in Ancient Rome. On Joking, Tickling, and Cracking Up. Berkeley – Los Angeles – London: University of California Press.
BRODŇANSKÁ, E. (2016): Stret antiky a kresťanstva v prológu politickej príručky Jána Webera Lectio principum. In: Sambucus
XI. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 104–118.
BRODŇANSKÁ, E. – KOŽELOVÁ, A. (2017): Spis Lectio principum – jeden z prameňov k formovaniu etického myslenia na Slovensku v 17. storočí. In: Kultúrne dejiny, 8/1, s. 87–106.
BUBRYÁK, O. (2006): Ein bürgerlicher Mäzen in dem 17. Jahrhundert: Johannes Weber (1612 – 1684), Stadtrichter von Prešov. In:
ARS, 39/2, s. 185–192.
BUESCU, A. I. (2009): Corte, Poder e Utopia: O Relox de Príncipes (1529) de Fr. Antonio de Guevara e a sua fortuna na Europa do
século XVI. In: Estudios Humanísticos. Historia, 8, s. 69–101.
Encyklopaedia Britannica. [Cit. 2018-10-09.] Dostupné na internete: ˂www.britannica.com/biographies˃
FLACHBARTOVÁ, L. (2015): Diogenovský kynizmus ako spôsob života. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity.
FRIEDMAN, A. B. (2015): „When Adam delved...“ Contexts of an Historic Proverb. In: MIEDER, W.: Wise Words. Essays on the
Proverb. 2. vyd. London and New York: Routledge, s. 495–513.
GLARE, P. G. W. (1982): Oxford Latin Dictionary. Oxford: The Clarendon Press.
GLUCHMAN, V. (2015): Reflections on morality in Renaissance thought. In: Ethics & Bioethics (in Central Europe), 5/3–4,
s. 131–139.
264
Zoznam bibliografických odkazov
HARGITTAY, E. (1993): Die Fürstenspiegel in Ungarn im 17. Jahrhundert. In: Berliner Beiträge zur Hungarologie, Band 6, s. 57–
74. [Cit. 2018-10-09.] Dostupné na internete ˂http://www.epa.hu/02300/02398/00014/pdf/EPA02398_BerlinerBeitrageZurHung
_06_057-074.pdf˃
HARGITTAY, E. (1994): Zur Geschichte der deutschen Literatur in Ungarn: Johann Weber (1612-1684). In: Berliner Beiträge zur
Hungarologie, Band 7, s. 78–80. [Cit. 2018-10-09.] Dostupné na internete ˂http://epa.oszk.hu/02300/02398/00004/pdf/
EPA02398_BerlinerBeitrageZurHung_07_077-094.pdf ˃
HERM, G. (1988): Der Aufstieg des Hauses Habsburg. Düsseldorf / Wien / New York: ECON Verlag.
JURÍKOVÁ, E. (2008): Problémy prekladu a interpretácie Notícií Mateja Bela. In: Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, s. 152–159.
JURÍKOVÁ, E. (2014): Columba laureata. Panegyrické tlače z produkcie trnavskej univerzitnej tlačiarne. Krakow / Trnava: Towarzystwo Slowakoów w Polsce / Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.
KÁKOŠOVÁ, Z. (2001): Kapitoly zo slovenskej literatúry. 9. – 18. storočie. Typológia a poetika stredovekej, renesančnej
a barokovej literatúry. Bratislava: Univerzita Komenského.
KÓNYA, P. a kol. (2017): Dejiny Prešova I. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity.
KRÁLIK, Ľ. (2015): Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda.
KYSUČAN, L. (2016): Barokní latina jako kulturně-historický fenomén. In: Acta historica Posoniensia XXX. Bratislava: Stimul,
s. 142–151.
LICHNEROVÁ, L. (2008): Prínos prešovského lekára a lekárnika Jána Webera do tlačenej produkcie 17. storočia na Slovensku. In:
Studia Bibliographica Posoniensia I/2008. Bratislava: Univerzitná knižnica, s. 129–140.
LIVIUS (1971): Dějiny I. Přel. P. Kucharský a Č. Vránek. Praha: Svoboda.
MAREČKOVÁ, M. (1984): Společenská struktura Prešova v 17. století. Brno: Univerzita J. E. Purkyně.
MINÁRIK, J. (1985): Dejiny slovenskej literatúry 1. Bratislava: SPN.
NAGY, I. (1999): Princeps Christianus a kráľ Utopus. Porovnanie predstáv Erazma Rotterdamského a Tomáša Mora o ideálnom
vladárovi. In: Flores scholarium. Sborník z konference ve Šlapanicích u Brna. Brno: Masarykova univerzita.
NAGY, I. (2006): Machiavelli a Erazmus Rotterdamský – jeden konfrontačný pohľad na dvoch humanistov v kontexte Európy prvej
tretiny 16. storočia. In: Acta historica Neosoliensia, 9, s. 213–224.
NECHUTOVÁ, J. – STEHLÍKOVÁ, D. (2013): Stručné dějiny latinské literatury středověku. Praha: Arista and Baset.
NORDEN, E. (1958): Die antike Kunstprosa vom 6. Jahrhundert v. Chr. bis in die Zeit der Renaissance. Band 2. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft.
PLATON (1990): Dialógy 1-3. Preložil, úvodnú štúdiu, úvody a poznámky napísal Július Špaňár. Bratislava: Tatran.
Ján Weber: Vladárske čítanie
265
PLUTARCHOS (2008): Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I, II. Preložili Daniel Škoviera, Peter Kuklica. Bratislava: Kalligram.
Pravidlá slovenského pravopisu (2000): Bratislava: Veda.
PRAŽÁK, J. M. – NOVOTNÝ, F. – SEDLÁČEK, J. (1926): Latinsko-český slovník. Praha: Česká grafická unie.
REZIK, J.: Gymnaziológia. 2. diel. Školy kráľovských a banských miest. [Cit. 2018-10-09.] Dostupné na internete:
˂https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1155/Rezik_Gymnaziologia-2-diel-Skoly-kralovskych-a-banskych-miest/9˃
RÖMER, F. – KLECKER, E. (1994): Poetische Habsburg-Panegyrik in lateinischer Sprache. Bestände der Österreichischen Nationalbibliothek als Grundlage eines Forschungsprojekts. In: Biblos. Beiträge zu Buch, Bibliothek und Schrift 43, s. 183–198.
RÖMER, F. – KLECKER, E. (1997): Poetische Habsburg-Panegyrik in lateinischer Sprache vom 15. bis ins 18. Jahrhundert. In:
RÖMER, F. (ed.): 1000 Jahre Österreich – Wege zu einer österreichischen Identität. Vorträge anläßlich des Dies academicus der
Geisteswissenschaftlichen Fakultät der Universität Wien am 10. Jänner 1996. Wien: WUV-Universitätsverlag, s. 91–99.
Slovenský biografický slovník. I. zv. A-D. (1986): Martin: Matica slovenská.
Slovník antické kultury (1974): Praha: Svoboda.
Sväté Písmo Starého i Nového zákona (1995): Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda.
SVOBODA, L. a kol. (1973): Encyklopedie antiky. Praha: Academia.
ŠIMON, F. (2009): Historia medicinae antiquae. Príspevky k dejinám antickej medicíny. Košice: UPJŠ.
ŠKOVIERA, D., ed. (2008): Latinský humanizmus. Bratislava: Kalligram.
ŠMATLÁK, S. (2002): Dejiny slovenskej literatúry I. (9. – 18. storočie). Bratislava: Literárne informačné centrum.
ŠUBRT, J. (2005): Římská literatura. Praha: OIKOYMENH.
ŠVAGROVSKÝ, Š. – ONDREJOVIČ, S. (2003): Prvé pokusy o slovenskú lekársku a lekárnickú terminológiu. In: Slovenská reč,
68/4, s. 193–206.
TIBENSKÝ, J. et. al. (1976): Bibliografia prírodných, lekárskych a technických vied na Slovensku do roku 1850. I. časť. Martin:
Matica slovenská.
XENOFÓN (1970): O Kýrově vychování. Přel. V. Bahník. Praha: Svoboda.
ZAMAROVSKÝ, V. (1980): Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá.
266
Menný a zemepisný register
Abrahám » 252
Absolón » 120, 128, 245, 253
Adam » 138, 139, 176, 179
Aelius Spartianus » 133, 181, 245
Aeneas (hrdina Trójskej vojny) » 173, 245, 246
Aeneas Silvius Piccolomini » 74, 245
Afganistan » 261
Afrika » 101
Agamemnón » 173, 245
Agésilaos, vojenský tribún » 154
Agésilaos II., spartský kráľ » 216, 245
Aglaia » 251
Agrippa, Marcus Vipsanius » 236, 245
Achab » 253, 256
Achatés » 173, 245
Aigeos » 261
Aigistés » 245
Akragas » 249
Aktium » 255
Alarich » 187, 245, 249
Alba Longa » 245
Albert Veľký » 224, 245
Albertinus, Aegidius » 12, 13
Alexander Severus » 65, 167, 246, 255
Alexander Veľký » 35, 51, 65, 67, 74, 88, 120, 126, 127, 132, 159, 168, 170, 199, 214-217, 236, 237, 246, 249, 255, 257-259
Alfonz V. » 74, 87, 90, 114, 117, 188, 246, 249
Ján Weber: Vladárske čítanie
Almus » 52
Altino » 251
Amaltheia » 52, 202, 246
Ambrosius (sv. Ambróz) » 90, 246
Amfión » 43, 246
Amnón » 245
Anglicko (p. aj Británia) » 140, 141, 250, 262
Anchisés » 127, 245, 246
Antigonos I. » 128, 237, 238, 246, 248
Antisthenés » 114
Antoninus Pius » 162, 246
Apellés » 124, 246
Apollón » 14, 22, 23, 27, 43, 44, 140, 246, 250, 257, 261
Ariadna » 180, 246
Ariotodémos » 152
Aristeidés » 159, 246
Artaxerxés » 65, 246, 254
Asklépios » 30, 246
Artemis » 248
Asýrčania, asýrsky » 65, 247, 256, 260
Atény, Aténčania » 24, 30, 34, 66, 67, 91, 131, 134, 142, 152, 159, 236, 237, 245, 246, 248, 249, 252, 256, 258, 260-262, 286
Atlas » 45, 247
Augustín, sv. (Aurelius Augustinus) » 68, 78
Augustus, C. I. Caesar Octavianus » 65, 91, 101, 119, 127, 187, 235, 244, 246, 254, 256
Aulus » 90, 91
Aventinum » 110
Áron » 224, 247, 256
Baal » 253
Babylon, Babylončania » 128, 217, 247, 253, 256, 260
267
268
Bacchus » 73, 247
Bahník, Václav » 265
Baktria » 51
Balegová, Jana » 11, 284
Bartunek, Anton » 6-8, 284
Batavovia » 70, 247
Bayer, Ján » 11, 50, 247
Beard, Mary » 191, 284
Beichlingen, Fridrich von » 182, 247
Beichlingen, Johann von » 182, 247
Belzebub » 121, 247
Benedikt, sv. » 253
Bernard z Clairvaux » 25, 26, 68, 138, 247
Betlehem » 252
Bélos » 65, 247
Bias z Prieny » 70, 247
Botticelli, Sandro » 124
Bretz, Andrej » 20
Brewer » 6, 7, 18
Brinton, T. » 179
Británia (p. aj Anglicko) » 181
Brodňanská, Erika » 1, 2, 11, 12, 263
Bubryák, Orsolva » 6, 263
Buda » 206, 256
Buescu, Ana Isabel » 12, 263
Busiris » 92, 247
Caban, Izák » 11, 52, 247, 258
Caesar, Gaius Iulius » 45, 88, 120, 131, 144, 188, 209, 225, 226, 247, 248, 255
Capella, Martianus » 89
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Carachin, Juraj » 21
Cassius Dio » 133
Catilina » 108, 131, 132
Cato Censorius (Marcus Porcius Cato) » 134, 248
Cato Mladší (Marcus Porcius Cato Uticensis) » 191, 248
Cato, Dionysius » 68
Cádiz » 250
Cicero, Marcus Tullius » 13, 30, 91, 118-121, 123, 129-132, 191, 193, 201, 248, 251
Commodus, Lucius Aurelius » 103, 104, 117, 248
Conrad, Tomáš » 19
Constantinus Pontius » 133, 248
Coratius, Antro » 110
Cornelius » 105
Cotta, Gaius Aurelius » 132, 248
Cuspidés » 230
Cuspinian, Johannes » 206, 248
Czernowski, Tomáš » 21
Czetneki, Valentín » 21
Černák, Samuel » 11, 248
Dacus » 130
Daidalos » 49, 248
Dalila » 260
Dalmácia » 133
Daniel » 74, 161, 248, 262
Dareios II. » 254
Dareios III. » 51, 127, 216, 217, 248, 259
Dávid » 51, 84, 120, 123, 128, 131, 136, 180, 245, 248, 252, 253
Démétrios I. Macedónsky » 128, 248
269
270
Démosthenés » 30, 66, 142, 152, 236, 237, 245, 248, 254
Diana » 91, 110, 248
Diocletianus, Gaius Aurelius Valerius (Dioklecián) » 133, 245, 248, 250
Diogenés zo Sinópy » 73, 148, 249
Dionysios I. Starší » 115, 118, 148, 229, 249
Dionysius Cato » p. Cato, Dionysius
Domenová, Marcela » 5
Drakón » 49, 249
Dráva » 46
Dubrowsky, Ján » 20
Dunaj » 46
Ebro » 253
Egypt, egyptský » 59, 60, 64, 92, 201, 247, 253-256, 259, 260
Echó » 43, 44, 249
Ennius, Quintus » 121, 249
Epameinóndas » 200, 249, 258
Epimetés » 66
Erazmus Rotterdamský » 12, 123
Etna » 261
Eufrosyné » 251
Eurich » 187, 245, 249
Euripidés » 173, 249
Európa » 9-12, 251, 253
Euxenidés » 230
Eva » 138, 139, 176, 177, 179
Ezau » 120, 249, 252
Ezechiáš » 180, 252
Ezop » 27, 210, 249
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Fabiovci » 46, 249
Fabius Maximus » 195
Fabius Patroclus » 103
Faëthón » 54, 249
Falaris » 156, 228, 249
Fanius » 102
Fenícia » 181
Ferdinand I. Ferrante » 89, 249, 254
Ferdinand II. » 182, 224, 249
Ferdinand III. » 7
Filemón » 166, 167
Filip II. Macedónsky (Filippos) » 25, 132, 168, 179, 199, 246, 249, 257, 258
Filip II. Habsburský » 133, 250, 251
Filippidés » 213, 250
Filištínec » 260
Fischer, Jonáš » 20
Flaccus, Lucius Valerius » 119
Flachbartová, Lívia » 73, 263
Flavius Valerius Severus » 51, 250
Fleischhakker, Juraj » 19, 21
Foibos » 44, 50, 250
Formus » 114
Fragaria » 45, 46, 250
Fragopolis » 50, 250
Fridrich II. Jemnocitný » 182, 250, 270
Fridrich III. Habsburský » 74, 137, 250, 258
Fridrich III. Múdry » 116, 182, 250
Friedman, Albert B. » 179, 263
Furthini, Matej » 50, 250
271
272
Menný a zemepisný
zemepisný register
Gabani, Juraj » 20
Gaia » 250, 261
Gaius Marius » 250
Gades, Gaditančania » 91, 250
Galambas, Ján » 20
Galénos » 31, 50, 76, 250
Galerius Valerius Maximus » 51, 250
Galia » 144, 181
Galilea » 251
Gasser, Juraj » 19
Germáni » 202, 247, 249
Giganti » 121, 250
Glare, P. G. W. » 263
Gluchman, Vasil » 12, 263
Gnatho » 101, 251
Gorgias » 75, 251
Góti » 187
Grácie (p. aj Charitky) » 190, 251, 252
Granvelle, Antoine Perrenot de » 154, 251
Gréci, Grécko, grécky » 24, 35, 51, 65, 66, 74, 92, 114, 134, 140, 168, 178, 181, 229, 245, 248, 250-252, 256-259, 261, 262
Gregor I. Veľký » 224, 251
Gregor z Nazianzu » 68, 251
Groff, Andrej » 20
Gröcker, Tobiáš » 20
Grünaügel, Ján » 20
Grünkratz, Michael » 20
Gryf » 54, 251
Guevara, Antonio de » 12, 13, 128, 172, 225
Gutth, Daniel » 21
Ján Weber: Vladárske čítanie
Haaß, Martin » 21
Habsburgovci » 10, 28
Hackker, Juraj » 21
Hackker, Kristián » 20
Hackker, Michael » 19
Hadrianus, Publius Aelius (Hadrián) » 126, 133, 245, 251
Halligantz, Juraj » 21
Halligantz, Martin » 19
Halligantz, Martin ml. » 21
Hannibal » 46, 65, 193, 251
Hargittay, Emil » 8, 9, 13, 264
Harpalos » 152
Hehr, D. » 223
Hektor » 65, 120, 251
Helikón » 43, 256
Heliodorus » 174, 175, 251, 256
Hélios » 54, 249, 251
Héra » 249
Herm, Gerhard » 179, 264
Hermés » 256
Herodes Antipas » 114, 251
Hérodotos z Halikarnassu » 168, 172, 193, 251
Hésiodos » 173, 251
Hieronymus » 68, 174, 175, 251
Hippokratés » 50, 76, 116
Hispánia » 34, 181, 250, 253
Holczschneider, Tobiáš » 21
Homér » 35, 80, 88, 120, 173, 251, 261
Horatius Flaccus, Quintus » 79, 150
273
274
Chalcidés » 178
Cham » 122, 251
Charitky (p. aj Grácie) » 140, 251, 252
Chilón » 27, 252
Chiméra » 123, 252
Chizkiáš » p. Ezechiáš
Chrysostomos (p. aj Ján Zlatoústy) » 76, 252
Chytraeus, David » 154, 252
Irán » 225, 261
Isokratés » 13, 92, 107, 135, 252, 261, 262
Issa » 127
Itália » 110, 225, 245, 251
Iuno » 103
Iuppiter » 140, 173, 252, 253
Iustinianus I. Veľký » 160, 252
Izaj » 123, 252
Izák » 120, 249, 252
Izrael » 118, 242, 248, 252, 253, 260
Jaszay, František » 19
Jákob » 120, 128, 249, 252, 253
Ján Krstiteľ » 115, 252
Ján Zlatoústy (p. aj Chrysostomos) » 76, 252, 253
Janus, boh » 43, 44, 46, 252
Jefte » 128, 253
Jeremiáš » 127, 253
Jeruzalem » 119, 245, 253, 256
Jesse » 51, 253
Jezabel » 122, 253, 256
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Ježiš (p. aj Kristus) » 39, 55, 82, 114, 176
Jonadab » 74, 253
Jordán, rieka » 118, 253
Jordanus, Tomáš » 31
Jozef » 122, 128, 161, 253
Jozue » 118, 180, 253
Jóab » 128, 245, 253
Jób » 37, 77, 253
Jójakim » 262
Juno » p. Iuno
Jupiter » p. Iuppiter
Juríková, Erika » 1, 2, 10, 13, 264
Justícia » 54
Justinián » p. Iustinianus
Kadmos » 43, 92, 253
Kaleb » 259
Kambysés II. » 128, 207, 253
Kampánia » 133, 134, 188
Kanaán » 253
Kapitol » 92, 225
Kapua » 188
Karol V. » 12, 85, 133, 154, 163, 183, 248, 251, 253, 254
Karol Veľký » 52, 253
Kartágo, Kartáginci » 24, 34, 65, 251, 259, 260
Kassián, Ján » 126, 253
Kastel, Martin » 19
Kákošová, Zuzana » 11, 264
Kášová, Martina » 5
Keltiberi » 91, 253
275
276
Kineas » 188, 254
Kirchmayer, Juraj Gašpar » 11, 254
Kischil, Ján » 20
Klecker, Elisabeth » 10, 265
Kleió » 43, 254
Kleombrotos » 258
Kleopatra VII. » 128, 254, 255, 259
Klesch, Juraj » 21
Klösz, Jakub » 7
Klytaimnéstra » 245
Knóssos » 261
Konštantín I. Veľký » 51, 129, 133, 158, 254, 255
Konštantínopol » 206, 261
Košice » 6, 7, 44, 121, 243
Kotleri, Ján » 20
Koželová, Adriána » 1, 2, 263
Kónya, Peter » 6-9, 19, 20, 264
Králik, Ľubor » 264
Kreitzer, Daniel » 21
Kreitzer, Juraj » 20
Kreón » 173, 254
Krestenski, Juraj » 20
Kréta » 246, 261
Kristus (p. aj Ježiš) » 32, 69, 77, 82, 83, 114, 122, 126, 139, 176, 183
Kroisos » 120, 226, 254
Krupnik, Ján » 19
Kucharský, Pavel » 264
Kuklica, Peter » 265
Kurkovitz, Jakub » 20
Kyklopi » 121, 254
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Kysučan, Lubor » 9, 264
Kýros mladší » 187, 207, 254
Kýros starší » 136, 207, 253, 254
Kyrrha » 44
Lang, Pavol » 20
Lauda, Laudančania » 128, 254
Lazar zo Schwendi » 121, 254
Lengfelner, Ján » 19
Lentner, Daniel » 21
Leónidas » 193, 254
Levoča » 6, 7, 18
Lévi » 179
Lichnerová, Lucia » 6-8, 264
Linternum » 133
Livius, Titus » 87, 110, 192, 193, 254, 264
Lodi » p. Lauda
Lokietko (Vladislav I. Lokietko) » 193, 254
Lombardia, lombardský » 262
Lucifer » 121
Lukianos zo Samosaty » 124, 254
Luther, Martin » 116, 117, 250, 254, 260
Lübeck » 182
Lykaónia, lykaonský » 154
Lykurgos » 50, 65, 167, 222, 255
Lysimachos » 159, 213, 250, 255
Lýdia » 254
Macedónsko, Macedónec, macedónsky » 67, 132, 237, 246, 248, 249, 257, 258
Maecenas, Gaius Cilnius » 236, 255
277
278
Magdeburg, magdeburský » 182, 247
Machiavelli, Niccolὸ » 12, 116, 255
Malá Ázia » 51, 119, 178, 217, 225
Mamillus » 225
Mamaea, Iulia Avita » 167, 168, 255
Marathón » 246, 256
Marcellus, Marcus Claudius » 123, 255
Marcus Antonius » 128, 251
Marcus Aurelius » 12, 103, 117, 248, 250, 260
Marečková, M. » 6, 264
Mars » 28, 29, 73, 215, 255
Matuzalem » 69, 255
Maxentius » 51, 255
Maximilián I. » 179, 224, 255
Maximilián II. » 254, 255
Maximinus » 51, 255
Megara » 258
Meißen » 129
Menenius Agrippa » 192, 256
Mercurius » 190, 256
Metellus Celer » 123, 132, 256
Metellus Numidicus » 65, 256
Mieder, Wolfgang » 284
Mikorda, Martin » 20
Miláno, milánsky » 246, 250, 254
Miléťania » 152
Miltiadés mladší » 131, 256
Minárik, Jozef » 264
Minerva » 141, 261
Minóos » 246
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Minótauros » 246, 257
Miscionés » 235
Mojžiš » 179, 180, 247, 253, 256
Möß, Tobiáš » 20
Múzy » 43, 44, 52, 140, 141, 256
Mykény, mykénsky » 245
Nabuchodonozor » 128, 256
Nagy, Imrich » 12, 264
Nábal » 123, 256
Nábot » 122, 256
Nádasdy, Tomáš » 206, 256
Neapol, neapolský » 87, 89, 246, 249, 250
Nechutová, Jana » 11, 264
Nemecko, nemecký » 4, 6, 8-10, 12, 17, 124, 129, 133, 140, 142, 172, 182, 194, 245, 249, 250, 252-255, 260, 261
Nemet, Martin » 20
Nepotianus » 174, 175, 256
Nestor » 173, 256
Neügebauer, Martin » 20
Ninus » 51, 256
Noe » 122, 251, 257
Nola » 134
Norden, Eduard » 13, 264
Nottnagel, Christoph » 11, 257
Novotný, František » 265
Numerianus » 245
Octavianus » p. Augustus
Odysseus » 261
Ondrejovič, Slavomír » 7, 265
279
280
Orfeus » 43, 257
Osterlamb, Jonáš » 21
Ovenus » p. Owen, John
Ovidius Naso, Publius » 31, 45, 56, 115, 128, 257, 282
Owen, John » 90, 257
Pallas Athéna » 73, 257
Panónia » 45-47, 52
Papiria » 195, 257
Papirius Praetextatus, Lucius » 161, 257
Parmenion » 159, 257
Parnas » 43, 44, 140, 256
Partská ríša, Parti » 225, 260
Paulus Aemilius, Lucius » 195, 257
Pausanias, spartský regent » 172, 258
Pausanias, macedónsky aristokrat » 132, 258
Paverl, Filip » 21
Pavol, apoštol » 38, 67, 74, 79, 122, 258, 261
Pegas » 43, 52, 54, 258
Peisistratos » 193, 258
Pelasgovia » 51, 258
Pella » 258
Pelopidas » 200, 249, 258
Perdikkas » 214, 258
Perea » 251
Periklés » 137, 159, 258
Perzia, perzský, Peržania » 35, 51, 65, 172, 193, 216, 235, 245, 246, 248, 253, 254
Pfullendorf, Michael von » 137, 258
Piacenza » p. Placentia
Pieria » 141
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Pieros » 44, 52, 258
Pistus » 125, 126
Placentia, Placenťania » 128, 258
Plataje » 246, 258
Platón » 14, 22, 27, 67, 137, 153, 173, 226, 227, 229, 235, 258, 262, 264
Platschko, Andrej » 19
Plautianus, Gaius Fulvius » 230, 258
Plinius Mladší » 12, 13, 33, 34, 90, 246, 258
Plutarchos » 14, 22, 23, 35, 74, 85, 88, 110, 123, 134, 151, 152, 168, 188, 191, 193, 195, 214, 215, 217, 237, 258-261, 265
Pompeius Magnus, Gnaeus » 153, 209, 259
Porus » 51, 259
Poseidón » 247
Praha » 223
Pražák, Josef M. » 265
Prešov, prešovský » 4-13, 16, 18-21, 29, 34, 38, 50, 53, 54, 243, 244, 247, 250, 260
Priamos » 251
Probus, Marcus Aurelius » 39, 259
Prométheus » 173, 259
Ptolemaios Lágú » 159, 259
Ptolemaiovci » 23, 24, 159, 230, 254, 259
Puttenberger, Ján » 19
Pyrrhos z Epiru » 12, 13, 33, 34, 188, 254, 259
Quaestoris, Juraj » 20
Rebeka » 249, 252
Regner, Martin » 20
Rechab » 74, 253, 259
Reichert, Ján » 20
Reichert, Juraj » 21
281
282
Menný a zemepisný register
Remus » 245
Rezik, Ján » 265
Rím, Rimania, rímsky » 12, 17, 23, 24, 29, 30, 39, 45, 46, 52-54, 65, 66, 74, 80, 87, 88, 91, 92, 101, 102, 104, 110, 115, 117-119,
128, 130-134, 147, 152, 167, 168, 170, 181, 188, 189, 192, 225, 239, 245-262
Rhodos, Rhódčania » 24, 30, 229, 245
Roht, Andrej » 21
Romulus » 245
Romulus Augustus » 52, 259
Rosana » 127, 259
Rostock » 252
Rotth, Ján » 19
Rottnagel, Krištof » 45
Römer, Franz » 10, 265
Rýn » 247
Sabin » 110
Salamína, ostrov » 258
Sallustius Crispus, Gaius » 108, 128, 259
Samarkand » 261
Samson » 120, 260
Sára » 252
Sartorius, Ján » 11, 260
Sasko, saský » 116, 129, 182, 250
Saturninus, Lucius Appuleius » 132, 260
Saul » 258
Sáva » 46
Scipio, Scipionovci » 34, 46, 65, 101, 132, 193, 195, 257, 260
Sedláček, Josef » 265
Seelmann, Kristián » 48, 260
Semiramis » 51, 217, 260
Ján Weber: Vladárske čítanie
Seneca » 92, 132, 134, 260
Septimius Severus » 181, 230, 258, 260
Servius » 110
Severus Alexander » p. Alexander Severus
Severus, Quintus Varius » 132
Sextus z Chaironeie » 102, 260
Schade, Juraj » 21
Schilling, Andrej » 20
Schmied, Tomáš » 21
Schneider, Konrád Viktor » 45, 260
Schober, Baltazár » 20
Scholtz, Juraj » 20
Schön, Daniel » 21
Schön, Juraj » 20
Schönleben, Michal » 20
Schubert, Juraj » 20
Schwartz, Ján » 20
Schwartz, Juraj » 21
Sicília, sicílsky » 24, 128, 148, 229, 246, 249, 250
Similis, Servius Sulpicius » 133, 260
Sirachovec » 73, 260
Sirény » 234, 260
Skýtia, Skýti » 35, 126
Somosi, Štefan » 21
Sovari, Michal » 21
Sókratés » 91, 166, 178, 226, 227, 258, 260
Sparta, Sparťania » 24, 50, 54, 65, 100, 152, 167, 172, 193, 216, 245, 254, 255, 258
Spartianus, Aelius » p. Aelius Spartianus
Splenius, Jakub » 21
Split » 133
283
284
Staupitz, Johann von » 116, 260
Stehlíková, Dana » 11, 264
Stentzel, Dávid » 21
Stierbitz, Martin » 20
Suetonius Tranquillus, Gaius » 87, 92, 188, 260
Suidas » 152, 260
Sulejman I. » 206, 260
Sulla, Lucius Cornelius » 132, 261
Sulpicius Rufus, Publius » 132, 261
Svoboda, Ludvík » 286
Syrakúzy » 114, 128, 148, 249, 255, 259
Szalaj, Juraj » 20
Szerdaheli, František » 21
Szörös, Martin » 21
Šalamún » 36, 51, 68, 76, 80, 87, 96, 115, 120, 129, 135, 136, 180, 239, 240, 261
Šavol » 258
Šimon, František » 5, 76, 265
Škoviera, Daniel » 265
Šmatlák, Stanislav » 11, 265
Špaňár, Július » 264
Šubrt, Jiří » 144, 245, 265
Švagrovský, Štefan » 7, 265
Taliansko, Taliani (p. aj Itália) » 12, 124, 245, 254, 258
Tamerlanes » p. Timur
Tartaros » 118, 261
Teiresias » 173, 261
Terentius » 246
Thalés » 25
Menný a zemepisný register
Ján Weber: Vladárske čítanie
Thalia » 251
Thearidas » 123, 261
Théby, Thébčania, thébsky » 43, 92, 154, 217, 246, 249, 253, 254, 258, 261
Themis » 45, 261
Themistoklés » 131, 159, 261
Theodosius I. Veľký » 52, 99, 261
Theopompos » 238, 261
Thermopyly » 254
Théseus » 180, 246, 261
Thessália » 254
Thrákia, thrácky » 43, 249, 250, 255
Thrasybulos » 152, 261
Tibenský, J. » 6, 265
Tiber » 110
Timotej » 74, 261
Timur » 223, 261
Tisa » 46
Titus Quintus » 178
Tomáš Akvinský » 202, 245
Traianus, Marcus Ulpius » 101, 120, 151, 251, 260, 261
Trója, Trójania » 51, 65, 127, 245, 251, 256
Turbo, Lucius » 126
Turci, turecký » 28, 206, 207
Turkmenistan » 261
Tyfón » 118, 261
Uhorsko, uhorský » 6, 7, 17, 18, 28, 39, 53, 121, 206, 249, 256, 262
Uranos » 250
Uzbekistan » 261
285
286
Varro » 132
Venuša » 141
Veretz, Jakub » 21
Vergilius Maro, Publius » 54, 140, 173, 262
Vespasianus, Titus Flavius » 87, 120, 187, 262
Vizigóti » 245, 249
Vránek, Čestmír » 264
Wartburg » 250
Westonia, Alžbeta Johana » 140, 262
Wittenberg » 11, 247, 250, 254, 257
Wittich, Ján » 23
Xenofón » 187, 207, 245, 262, 265
Xenokratés » 235, 262
Zamarovský, Vojtech » 265
Zeus » 54, 246, 249, 252, 261
Zimmermann, Adam » 19
Zimmermann, Žigmund » 19
Zoilus » 47, 262
Zuzana » 122, 262
Žid, Židia, židovský » 32, 119, 247, 248, 256, 258, 260, 262
Žigmund Luxemburský » 97, 262
Menný a zemepisný register
287
Edičné poznámky
Ján Weber odkazuje vo svojom spise na starovekých autorov, biblické a mytologické postavy či zemepisné názvy, ktorých
transkripciu a flexiu v slovenčine komplikuje absencia exaktných pravidiel. Transkripcia mien v texte sa výrazne neodlišuje od zásad
definovaných v Pravidlách slovenského pravopisu (2000, s. 43 – 44, 83 – 84). V poslovenčenej podobe sa objavujú mená, ktoré
možno pokladať za udomácnené (napr. Filip, Augustín, Atény), ostatné sa blížia k jazyku originálu. Latinské mená sú zachované
v ich latinskej podobe. Pri prepise gréckych mien je dodržaná kvantita dlhých vokálov ω a η (ó, é) a rovnako nie je eliminovaná ani
grafika θ (th), keďže v gréčtine bol medzi výslovnosťou t a th zásadný rozdiel.
Pri citovaní diel starovekých autorov, ktoré sú prístupné v slovenskom alebo českom preklade, používame slovenský, príp. český
názov (napr. Ovidius, Premeny I, 366). Diela, ktoré nemáme k dispozícii v slovenčine, citujeme štandardne, pod ich latinským názvom (napr. Valerius Maximus, Facta et dicta memorabilia 5, 3, 8).
Biblické verše citujeme podľa vydania: Sväté Písmo Starého i Nového zákona. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda
1995.
Ak nie je uvedené inak, verše v texte preložili a metricky upravili autorky.
Názov: Ján Weber. Vladárske čítanie
Autorky: Erika Brodňanská – Adriána Koželová – Erika Juríková
Vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2019
Edícia: Opera Translatologica
Garantka edície: prof. PhDr. Anna Valcerová, CSc.
Technická redaktorka: Emília Sýkorová
Foto na obálke: http://www.gopresov.sk/wp-content/uploads/2019/05/6973062_orig.jpg
Návrh na obálku: Emília Sýkorová
1. vydanie
Rozsah: 288 strán
Náklad: 100 ks
Tlač: DMC, s.r.o.
ISBN 978-80-555-2242-5
EAN 9788055522425
Erika Brodňanská
Adriana Ingrid Kozelova