WOCH VI. - VII. 2018-2019, 2020

;3', ročník VI. – VII. / 2018-2019, 2020 Ročenka pre genealógiu a regionálne dejiny Bratislavy OBSAH ŠTÚDIE kráľovien v Prešporku, Šoproni a v Budíne v novoveku 6 Korunovácie (Géza Pálffy) Peter Pázmány – nálezové okolnosti, exhumácia 24 Kardinál a jeho telesné charakteristiky (Milan Thurzo) 46 Identifikácia rodu Zichy Ferraris z Rusoviec v kontexte kresbového albumu rodiny z rokov 1816 – 1833 (Katarína Beňová) 64 Múzejné zbierkové predmety ako genealogické pramene – na príklade zbierok Múzea mesta Bratislavy (Zuzana Francová) 80 IL(Ingrid VERO RITTRATO ... (?). Limity pravdivosti ranonovovekého portrétu Halászová) 102 Zabudnuté, poškodené a zaniknuté erby na pamiatkach Bratislavy (Jana Oršulová) richtára Wolfganga Gilliga z kostola 124 Náhrobník Najsvätejšej Trojice vo Svätom Jure (Rastislav Luz) 134 Spoločenské „elity“ mestečka Devín v 18. a 19. storočí (Silvia Mária Petrovits) MATERIÁLY ako prameň k výskumu šľachty na území dnešného 144 Automobil východného Slovenska (Katarína Hromuľáková) identifikácia náhrobka z Ondrejského cintorína v Bratislave 154 Genealogická – Anna Csáky, Ella Belrupt-Tissac, rod. Ambró (Marek Gilányi) Z HERALDICKÉHO ALBUMU 168 Heraldický svet richtára Burgstallera a jeho predkov (Frederik Federmayer) 180 Összefoglaló – Resumé WOCH ročník VI. – VII. / 2018-2019, 2020 Ročenka pre genealógiu a regionálne dejiny Bratislavy Pamiatky a genealógia. Výber štúdií z vedeckej konferencie Vydáva REDAKCIA Editor a hlavný vedecký redaktor Redakčná rada Externí konzultanti redakcie Kontakt na redakciu Autori čísla Fotografie a reprodukcie Oponenti Preklady Dizajn a zalomenie ISBN Výskum a vydanie publikácie podporili: Bratislavský okrášľovací spolok o. z., Zelená 6, 811 01 Bratislava doc. PhDr. Frederik Federmayer, PhD. doc. PhDr. Frederik Federmayer, PhD. (FiF UK Bratislava) PhDr. Peter Keresteš, PhD. (Štátny archív v Nitre) Mgr. Ingrid Kušniráková, PhD. ( HÚ SAV) Mgr. Maroš Mačuha, PhD. (Bratislavský okrášľovací spolok o. z.) doc. PhDr. Juraj Šedivý, PhD. (FiF UK) Dr. Péter Dominkovits (Župný archív žúp Győr-Moson-Sopron) prof. Dr. Tomáš Krejčík, CSc. (Ostravská univerzita) Mgr. Martina Orosová (Pamiatkový úrad SR) prof. PhDr. Jan Županič, Ph.D. (Karlova univerzita, Praha) fqdermay@stonline.sk Mgr. Katarína Beňová, PhD., FiF UK, Bratislava, katarina.benova@uniba.sk doc. PhDr. Frederik Federmayer, PhD., FiF UK Bratislava, fqdermay@stonline.sk Mgr. Zuzana Francová, Múzeum mesta Bratislavy, francova@bratislava.sk Mgr. Marek Gilányi, MŠVVaŠ SR, gilányi.marek@centrum.sk Mgr. Ingrid Halászová, PhD., FF TÚ v Trnave, halaszova.ingrid@gmail.com Mgr. Rastislav Luz, PhD., SNA, rastislav.luz@gmail.com PhDr. Jana Oršulová, Slovenská národné múzeum, jana.orsulova@snm.sk Prof. Dr. Géza Pálffy, Inštitút pre dejiny MAV, Palffy.Geza@btk.mta.hu Silvia Mária Petrovits, petrovits@nextra.sk Doc. RNDr. Milan Thurzo, CSc.,PF UK, Bratislava, externista, milanthurzo@gmail.com Za obsah svojich príspevkov sú zodpovední autori. Redakcia ročenky akceptuje vôľu jednotlivých autorov pri prepise historických mien osôb a rodov. Autori a majitelia práv k fotografiám sú uvedení pri jednotlivých štúdiách. Mgr. Diana Duchoňová, PhD. Doc. PhDr. Juraj Roháč, CSc. Mgr. Balázs Csiba, PhD. (maďarčina) Mgr. Martin Gajdoš, BAGPIPERS in Atom! 978–80–971577–5–3 Grantový projekt VEGA: Vývoj uhorskej rodovej heraldiky v období raného novoveku (1/0364/18; V – 18 – 032 – 00) riešený autorom a editorom na Filozofickej fakulte UK. 4 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 EDITORIÁL Slovo na úvod mácii kardinála P. Pázmánya, ktorú prináša príspevok Milana Thurzu. Informácie o poprednom meštianskom rode Gillighovcov zo Svätého Jura, ktorý pôsobil aj v uhorskom hlavnom meste, prináša identifikácia náhrobníka svätojurského richtára od Rastislava Luza. Najvýznamnejšie rody mestečka Devín z obdobia sklonku feudalizmu predstavuje Mária Silvia Petrovitsová. Detailnú genealogickú identifikáciu zabudnutého aristokratického náhrobku z Ondrejského cintorína prináša príspevok Mareka Gilányiho. Obsahom už tradičnej rubriky Heraldický album je štúdia predstavujúca významný prešporský patricijský rod Burgstallerovcov z pohľadu ich heraldických znamení od Frederika Federmayera. Koncom roku 2017 a osobitne počas celého roku 2018 Bratislavský okrášľovací spolok postupne utlmil svoje aktivity v meste. Po zmenách v jeho vedení sme už zo strany spolku nezaznamenali žiaden záujem o ročenku Woch. Na tomto mieste, hoci to bolo zvykom, tak už nemôžeme informovať o jeho aktivitách a podujatiach. Nemáme totiž o nich žiadne informácie. Otázne je vôbec, akým spôsobom bude ročenka Woch do budúcnosti vychádzať a či ako vedecké periodikum pretrvá. Frederik Federmayer, editor ročenky WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Vážení čitatelia, vedecká ročenka Woch prináša v tomto opätovne spojenom čísle za roky 2018 a 2019 zaujímavé štúdie a články so zameraním na genealogický výskum a regionálne dejiny Bratislavy a okolia. Tentoraz bolo číslo rozšírené o časť príspevkov z vedeckej konferencie Pamiatky a genealógia, ktorá sa konala v dňoch 11. a 12. októbra 2016 v Bratislave. Spomínané vedecké podujatie Bratislavského okrášľovacieho spolku, spoluorganizované Katedrou archívnictva a pomocných vied historických malo bohatú účasť a 28 prednášajúcich, ktorí predniesli svoje príspevky na rôzne témy využitia genealógie v pamiatkovom výskume. Podrobnejšie sme o tom informovali v predchádzajúcom čísle. Keďže sa ale nepodarilo získať finančné prostriedky na vydanie tlačenej publikácie z podujatia, rozhodli sme sa aspoň časť príspevkov z podujatia publikovať v tomto čísle ročenky Woch. Uverejniť sme mohli z priestorovým možností predbežne len príspevky od 5 autorov (Katarína Beňová, Zuzana Francová, Ingrid Halászová, Jana Oršulová, Katarína Hromuľáková). Ďalšie sa budeme snažiť uverejniť v nasledujúcom čísle ročenky. Predmetné štúdie tak dopĺňajú pôvodné vedecké texty tohto čísla ročenky, ako je štúdia od popredného maďarského historika Gézu Pálffyho o korunováciách uhorských kráľovien, či správu o výskume k exu- 5 ŠTÚDIE Korunovácie kráľovien v Prešporku, Šoproni a v Budíne v novoveku1 Géza Pálffy Kľúčové slová: dejiny Bratislavy – korunovácie – kráľovné – novovek – Uhorsko WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Následky vážnej prehry, utrpenej od osmanských Turkov na Moháčskom poli 29. augusta 1526, priniesli v reáliách Strednej Európy, Uhorského kráľovstva, ale aj Vesprému, mesta v blízkosti Balatonu, ďalekosiahle zmeny.2 V nasledujúcich desaťročiach tieto zmeny v mnohých smeroch výrazne ovplyvnili aj postavenie uhorských kráľovien, ako aj miesto a spôsob ich korunovácie.3 Dokonca tieto okolnosti otvorili novú éru v dejinách Vesprému – rodného mesta autora týchto riadkov, ktoré nazývame aj mestom kráľovien – a tunajších biskupov, ktorí v stredoveku často zastávali funkciu kancelára kráľovien. 6 Uhorské kráľovné – nemecké cisárovné: Osudné zmeny v Uhorsku po roku 1526 Uhorsko v nasledujúcich štyroch desaťročiach po roku 1526 stratilo v dôsledku vojenských výprav sultána nielen približne 40 percent svojho územia, ale aj svoje hlavné mesto (Budín), navyše vedenie krajiny sa zásadne zmenilo. Uhorský trón obsadil korunováciou v Stoličnom Belehrade na začiatku novembra 1527 – do leta roku 1540 spolu s Jánom Zápoľským (1526 – 1540) aj Ferdinand I. Habsburský (1526 – 1564). Táto skutočnosť vytvorila novú situáciu pre uhorský štát s čoraz menším územným rozsahom. Vďaka Ferdinandovi, ktorý bol od roku 1556/1558 aj rímsko-nemeckým cisárovom, a jeho nasledovníkom sa Uhorské kráľovstvo stalo až do začiatku 19. storočia súčasťou stredoeurópskej Habsburskej monarchie, pozostávajúcej z nemecko-rakúskych, uhorsko-chorvátskych a česko-mo- ravských území.4 Kvôli osmanským výbojom nebolo prežitie inak možné. V dôsledku týchto faktov sedeli na tróne Uhorska, samozrejme s titulom uhorského kráľa, v 16. – 18. storočí takmer vždy vladári Rímsko-nemeckého cisárstva, teda nemeckí cisári.5 Keďže titul cisár bol prestížnejší ako hodnosť uhorského a českého kráľa, najdôležitejším titulom uhorských kráľovien sa stala cisárovná. S touto okolnosťou súviselo, že uhorské kráľovné na rozdiel od obdobia pred rokom 1526, podobne ako ich manželia, nežili z dôvodu osmanského nebezpečenstva v Uhorsku, ale väčšinou v panovníckej rezidencii vo Viedni.6 V zahraničí nedisponovali osobitným uhorským a českým kráľovniným dvorom, len spoločnou cisárovninou kúriou.7 Manželka uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Mária Habsburská bola poslednou kráľovnou, ktorá si udržala aj uhorský dvor. Treba však dodať, že to bolo len do marca 1528, keď odišla z Uhorska do Nizozemska.8 Tieto zásadné zmeny výrazne ovplyvnili aj činnosť vesprémskych biskupov. Po Moháči rýchlo zanikla ich agenda z pozície kráľovniných kancelárov, i keď túto funkciu si udržovali v pamäti aj v nasledujúcich stáročiach. Poukazuje na to aj strážca kráľovskej koruny Peter Révay vo svojom diele o Svätej korune, vydanom v roku 1613 v Augsburgu, ktorý ich takto nazýval.9 Dokonca aj iné pramene z neskorších období spomínali biskupa Vesprému takýmto spôsobom, napríklad oficiálne doku- Géza Pálffy menty z korunovácie kráľovnej z decembra roku 1681.10 Napriek neskorším zmienkam nemohol post kráľovninho kancelára zastávať dlhodobo ani posledný neskorostredoveký vesprémsky biskup Tomáš Szalaházy (1524 – 1527), ktorý v čase moháčskej bitky vykonával službu u Márii, keďže sa neskôr stal uhorským kancelárom (1527 – 1535) a jedným z najvplyvnejších zástancov Ferdinanda I.11 Korunovačné ceremónie kráľovien nemali štátoprávnu funkciu, a preto na rozdiel od panovníkov kráľovné neskladali ani cirkevnú, ani svetskú prísahu. Keďže sa však táto udalosť uskutočňovala na krajinských snemoch, niektoré obrady mali politický význam, dokonca sa stali symbolickou súčasťou mocenských bojov a politických vyjednávaní uhorských stavov s habsburskými panovníkmi. Napríklad v 17. storočí šopronská korunovácia druhej manželky Ferdinanda II. (1619 – 1637) Eleonóry Anny z rodu Gonzaga v roku 1622, alebo tretej manželky Leopolda I. (1657 – 1705) Eleonóry Magdalény Pfalcko-Neuburskej v decembri roku 1681 bola zároveň symbolickým „korunovaním“ dôležitých politických kompromisov. Kým prvá ukončila občiansku a vnútornú vojnu spôsobenú prvou protihabsburskou výpravou sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena (1613 – 1629), druhá uzavrela prvú väčšiu etapu kuruckého povstania Imricha Thökölyho, respektíve navrátila predošlú politickú rovnováhu medzi uhorskými stavmi a Habsburgovcami.15 Za podobnú záležitosť môžeme považovať aj spoločnú budínsku korunováciu Františka Jozefa a kráľovnej Alžbety 8. júna 1867, ktorá nasledovala po uzatvorení Vyrovnania. Nová prax mala významný dopad na korunováciu uhorských kráľovien. Ak sa dlhšiu dobu nezorganizoval krajinský snem, alebo ak cisárovná, prípadne panovník náhle zomrel, tak v 17. – 18. storočí sa stávalo, že niektorú cisárovnú nekorunovali za uhorskú kráľovnú. Týmto je možné daný jav vysvetliť, ako napríklad v prípade Ferdinanda III. (1637 – 1657) z troch manželiek len dve (1638: Mária Anna Španielská, 1655: Mária Eleonóra Gonzaga, obidve v Prešporku) a tiež z troch manželiek Leopolda I. (1681: Eleonóra Magdaléna v Šoproni) sa len jedna stala korunovanou uhorskou kráľovnou. Navyše obrady manželiek Jozefa I. (1705 – 1711, Amália Vilhelmína) a Leopolda II. (1790 – 1792, Mária Ludovika) sa vôbec neuskutočnili. Všetky tieto zmeny môžeme považovať v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami za dôležité nové prvky korunovácií uhorských kráľovien. Z kráľovninho biskupského mesta protiturecká pohraničná pevnosť: Osudové zvraty ranonovovekého Vesprému Turecké výboje a pričlenenie sa k Habsburskej monarchii priniesli osudové zvraty nielen v živote Uhorského kráľovstva, ale aj Vesprému. Stáročie po roku 1526 nemohli vstúpiť do mesta ani panovníci, ani kráľovné, ale často ani samotní vesprémski bisku- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Cisárovné mohli v ranom novoveku vykonávať úlohy uhorskej kráľovnej takmer výlučne len pri príležitosti ich korunovácie v Uhorsku, prípadne na krajinských snemoch. Tie však mali skôr symbolický charakter, totiž na rozdiel od stredoveku, keď kráľovné neraz disponovali v krajine veľkým majetkom a politickým vplyvom, uhorským kráľovnám nezostala v novej štruktúre štátnej správy, vytvorenej od polovice 16. storočia, skutočná vládna funkcia. Nič na tom nezmenil ani fakt, že sa od tej doby na rozdiel od stredoveku mohli korunovácie, podobne ako v prípade kráľov, uskutočňovať v dôsledku postupného posilnenia uhorských stavov výlučne na krajinských snemoch.12 Navyše v ranom novoveku vlastnili kráľovné majetky v Uhorsku zriedkavo, keďže až po dlhých rokovaniach a finančných nákladoch sa podarilo Ferdinandovi I. na jar roku 1548 získať späť tie cenné hraničné mýta, panstvá a bane, ktoré dovtedy vlastnila v Nizozemsku žijúca vdova po Ľudovítovi II., kráľovná Mária. Spravovanie ich výnosov následne zveril novozaloženým komorám.13 ŠTÚDIE 7 ŠTÚDIE pi. Navyše neraz sa stalo otáznym aj fyzické zachovanie mesta. Po tureckom obsadení sa Vesprém stal sídlom sandžaku dvakrát, konkrétne v rokoch 1552 – 1566 a 1593 – 1598. V 17. storočí ho obsadil najprv Štefan Bocskai v roku 1605, potom Gabriel Bethlen na jeseň roku 1620 a nakoniec v júni 1683 spoločné oddiely Imricha Thökölyho a Osmanov. Rovnako ako tieto udalosti, tak aj neskoršie opätovné dobytia spôsobili mestu a s kráľovnami predtým úzko spätému biskupskému sídlu ohromné škody.16 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Vesprém sa ocitol od 1540-tych rokov na bezprostrednej hranici medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou. Takto sa pretransformoval na dlhý čas z kráľovninho biskupského mesta na protitureckú pevnosť a stal sa významnou baštou uhorského pohraničného obranného systému. Popri pevnostiach Ráb (Győr) a Pápa bol jedným z kľúčových hradov medzi Balatonom a Dunajom rozprestierajúceho sa rábskeho hlavného kapitanátu,17 ako ho so svojim okolím znázorňuje taliansky staviteľ hradov Nicolo Angielini na svojom veľmi ozdobnom a farebnom diele z jari roku 1570.18 8 Uvedené skutočnosti znamenali skutočný osudový zvrat aj pre biskupov Vesprému, aj pre tunajšiu kapitulu. Nasledovníci niekdajších kráľovniných kancelárov premiestnili kvôli zvyšujúcemu sa vojenskému nebezpečenstvu na konci 1530-tych rokov svoje sídlo do lepšie chráneného Sümegu a kapitula našla neskôr útočisko v Zalaegerszegu. I keď sa kanonici v roku 1630 vrátili do pohraničného mesta, biskupi ho, pravda, nemohli používať ako svoju rezidenciu až do začiatku 18. storočia.19 Napriek týmto faktom doboví ľudia kvôli úcte a opatere niekoľko storočných tradícii, ako aj prítomnosti kapituly v meste stále považovali Vesprém za sídlo diecézy. Géza Pálffy Nové miesta korunovácií kráľovien po páde (1543) Stoličného Belehradu: Prešporok, Šopron a Budín V 16. storočí sa výrazne zmenila nielen funkcia kráľovien a ich niekdajších kancelárov, vesprémskych biskupov, ale aj ich korunovačné ceremónie. Najpodstatnejší zvrat, okrem upevnenia zvyku korunovať na krajinských snemoch, predstavovala zmena miesta konania sa obradov. Kým v neskorom stredoveku sa korunovácie kráľovien uskutočňovali v starobylom korunovačnom meste, v Stoličnom Belehrade, po roku 1526 tu mohli korunovať už len manželku Ferdinanda I. (Annu Jagelovskú) a Jána Zápoľského (kráľovnú Izabelu). Tieto dva obrady sa síce udiali 4. novembra 1527 a 2. marca 1539 na starom mieste kráľovniných korunovácií, ale staré tradície rešpektovali už len sčasti. Druhá zmienená udalosť bola poslednou stoličnobelehradskou korunovačnou ceremóniou v uhorských dejinách. Žiaľ, o samotnom obrade Izabely vieme zatiaľ len veľmi málo, istotne však môžeme povedať, že hlavnú rolu na svadbe kráľovského páru zohral ostrihomský arcibiskup Pavol Várday (1526 – 1549): svätým olejom posvätil kráľovnú, kľačiacu na schodoch baziliky, a takmer s určitosťou ju korunoval práve on na ním riadenom obrade.20 Vtedy prohabsbursky orientovaný arcibiskup potreboval súhlas kráľa Ferdinanda I. na to, aby sa mohol zúčastniť korunovácie manželky svojho rivala. Celú udalosť umožňoval predovšetkým medzi dvoma kráľmi uzavretý varadínsky mier z februára 1538. O účasti vesprémskeho biskupa (Martina Kecsetiho) – mimochodom podporovaného a synovca svojho predchodcu Tomáša Szalaházyho – nič nevieme. On takmer isto absentoval, keďže nebol riadne vysväteným biskupom. Ako sa neskôr vyjadril humanistický prelát Anton Vrančič, Izabelu „Uhri prinášajú s veľkou pompou do Stoličného Belehradu. Tam ju korunujú za kráľovnú.“21 Vďaka Casparovi Ursinovi Veliovi, dejepiscovi Ferdinanda I., disponujeme informáciami o stoličnobeleh- Géza Pálffy radskej korunovácii kráľovnej Anny Jagelovskej zo 4. novembra 1527. Podľa neho, presne ako deň pred tým pri obrade kráľa Ferdinanda, po rovnakej príprave a s podobnou pompou položili na hlavu Anny nejakú korunu. To však nebola Svätá Koruna, ktorou podľa starých zvyklostí korunovali kráľov, ale iná, relatívne novšia, avšak veľkolepá a veľkými perlami ozdobená koruna. Potom vysvätili a korunovali kráľovnú Annu, pričom bola pri tejto udalosti prítomná aj kráľovná Mária.22 Avšak po rokoch 1527 a 1539 sa už v Stoličnom Belehrade nekonali korunovačné ceremónie ani kráľovien, ani panovníkov. Korunovačné mesto sa 2. septembra 1543 dostalo natrvalo do rúk Osmanov, a tak museli nasledovníci Ferdinanda I. hľadať iné miesto na korunováciu. Voľba uhorskej politickej elity padla na Prešporok, ktorý sa od 1530tych rokov stal centrom štátnej správy Uhorska, miestom konania krajinských snemov, sídlom Uhorskej komory a rezidenciou často spomínaného ostrihomského arcibiskupa (zároveň miestodržiteľa kráľa) Pavla Várdayho, inak povedané, jedným z hlavných miest Uhorského kráľovstva. Konkrétne „vnútropolitickým“, totiž Viedeň ako cisárske mesto – vďaka panovníckemu dvoru a novopostavenému ústrednému vládnemu aparátu – sa stala „druhým“ hlavným mestom.25 Veľmi trefne to zosumarizoval vo svojom cestopise nemecký šľachtic Jakob Phendler vo februári 1638, keď sa práve zdržoval na korunovácii jednej kráľovnej, konkrétne manželky Ferdinanda III. Márie Anny Španielskej: „Stadt Preßburg, welche an der Thonaw ligt, undt der Zeit auß Mangel der königlichen Haubt- undt Residentzstädt, Offen undt Stuelweisenburg (als die der Türckh innen hat) für die Haubtstadt in Ungern gehalten wirdt…”26 Na základe uvedeného je pochopiteľné, že keď sa v marci 1561 začali rokovania o prípravách korunovácie syna starnúceho Ferdinanda I., rakúskeho arcivojvodu Maximiliána, uhorskí radcovia navrhli hneď na začiatku Prešporok ako miesto konania ceremónie: „Keďže Turci [roku 1543] obsadili Stoličný Belehrad, a korunovácia najjasnejšieho českého kráľa, nášho najmilosrdnejšieho pána [arcivojvodu Maximiliána] sa nemôže uskutočniť podľa starých a dávnych zvykov na mieste na to určenom, preto sa zdá byť potrebným, aby sa korunovácia uskutočnila v Prešporku, v kostole združenej kapituly sv. Martina.”27 Ferdinand a jeho tajní radcovia prijali na jar roku 1561 návrh Uhrov zatiaľ iba predbežne28, potom v lete 1563, už pripravujúc korunováciu, definitívne29 a bez námietok. A to nielen ohľadom miesta konania sa ceremónie, ale aj väčšinu ich návrhov o jej uskutočnení. Takto zastúpil Prešporok od ceremónie Maximiliána Habsburského 8. septembra 1563 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Na základe týchto skutočností môžeme konštatovať, že kým Ferdinanda korunovali 3. novembra 1527 uhorskou Svätou Korunou, jeho manželku inou, takzvanou domácou. Na obrade kráľovnej nezohrala uhorská koruna žiadnu rolu. I keď podľa starých zvyklostí mal pomazanie (unctio) vykonať ostrihomský arcibiskup a korunovanie domácou korunou vesprémsky biskup, ani jeden z nich to nemohol spraviť. Jednak Zápoľským vymenovaného arcibiskupa Pavla Várdayho, ktorý sa medzičasom pridal na stranu Ferdinanda, rakúsky arcivojvoda neuznal a vtedy ešte nedisponoval pápežským potvrdením svojej hodnosti. Z pohľadu ceremónie však bolo dôležitejšie, že nebol ani pomazaným biskupom (stal sa ním až po februári 1529),23 a preto nemohol vykonať korunovačný obrad. Na druhej strane vesprémsky biskup Tomáš Szalaházy, ktorý sa síce zúčastnil aktu, navyše ako Ferdinandov uhorský kancelár patril medzi jeho stúpencov, taktiež nebol vysväteným biskupom, teda nemal reálny vplyv na cirkevný obrad.24 Ako to potvrdzujú viaceré pramene, kráľovnú korunoval v starobylom korunovačnom meste v poradí najvyšší vysvätený prelát, nitriansky biskup Štefan Podmanický (1512 – 1530), podobne ako kráľa v predchádzajúci deň. ŠTÚDIE 9 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 10 Géza Pálffy Obr. č. 1. Korunovácia kráľovnej Eleonóry Magdalény Terézie Pflaz-Neuburskej v šopronskom františkánskom kostole 9. decembra 1681 (Magyar Nemzeti Levéltár Győr-Moson-Sopron megyei Soproni Levéltára, Sopron; Sopron Város Levéltára; Különkezelt dokumentumok, Sopron Város Levéltára 162/1926. Originálna rytina). Géza Pálffy miesto starobylého korunovačného mesta Stoličného Belehradu až do roku 1830. Navyše počnúc obradom (9. sept.) jeho manželky, zo španielskej vetvy dynastie pochádzajúcej Márie, v ranom novoveku spravidla taktiež v Prešporku korunovali kráľovné až do roku 1825, keď sa konala ceremónia štvrtej manželky Františka I. (1792 – 1830), kráľovnej Karolíny Augusty.30 V 17. – 18. storočí tvorilo výnimku len niekoľko prípadov. Spomínané korunovácie Eleonóry Anny v roku 1622 a Eleonóry Magdalény v roku 1681 sa – z politických dôvodov – uskutočnili v Šoproni vo vtedajšom františkánskom (dnes benediktínskom) kostole.31 (Obr. č. 1) I keď zvyšné dve manželky (Máriu Ludoviku a Karolínu Augustu), najprv rímsko-nemeckého, neskôr rakúskeho cisára, Františka I. korunovali v roku 1808 a 1825 opäť v prešporskom Dóme sv. Martina, korunovačné ceremónie posledných dvoch kráľovien sa však konali v Budíne (Alžbeta, 1867), resp. v zjednotenej Budapešti (Zita, 1916). Celkovo bola teda Šopron v novoveku dvakrát (1622, 1681) miestom konania sa korunovácie kráľo- vien a v Budíne korunovali troch panovníkov (1792, 1867, 1916). Najčastejšie, presnejšie sedemkrát (1563, 1613, 1638, 1655, 1714, 1808, 1825), poskytol Prešporok priestor na korunováciu kráľovien. Stoličný Belehrad svoju niekdajšiu neskorostredovekú a pomoháčšku (1527, 1539) rolu nikdy nezískal späť. Treba ešte poznamenať, že Máriu Teréziu (1741 – 1780) v Prešporku v roku 1741 – ako je známe – nekorunovali za uhorskú kráľovnú, ale za kráľa (rex). Nové prvky a staré konflikty: Právo vesprémskeho biskupa v novoveku korunovať kráľovné I keď v ranom novoveku nastali dôležité zmeny v panovaní a v mieste konania sa korunovácií uhorských kráľovien, vesprémski biskupi si zachovali mnohé zo svojich kompetencií v korunovaní kráľovien. Aj navzdory tomu, že už neboli kancelármi kráľovien, nemohli žiť pri panovníkoch, zdržujúcich sa v zahraničí, ale dlhý čas ani vo Vespréme. Navyše niektorí agilnejší biskupi v 18. storočí, odvolávajúc sa na stredoveké tradície, sa usilovali rozširovať svoju právomoc na korunováciách kráľovien. Na to ponúkal priestor predovšetkým ten fakt, že vesprémski biskupi mávali od 13. storočia často výmenu názorov o korunovaní kráľovien s ostrihomskými arcibiskupmi, ktorým prislúchalo právo korunovať panovníkov (ius coronandi).33 V roku 1216 sa nakoniec s pápežskou pomocou dohodli tak, že ak sa korunovácia kráľa a kráľovnej koná naraz, tak v tom prípade panovníka pomazáva a korunuje arcibiskup Ostrihomu a kráľovnú biskup Vesprému. Ak však kráľovnú korunujú osobitne, vtedy ju pomazáva ostrihomský arcibiskup, ale korunu jej položí na hlavu vesprémsky biskup. V prípade, keď arcibiskup na korunovácii chýba, vesprémsky biskup má pomazať a korunovať kráľovnú.34 Keďže však už v 13. storočí sa vyskytovali prípady, že vesprémsky biskup bol schopný, aj v čase obsadenia arcibiskupskej hodnosti, prevziať akt pomazania, teda takmer úplne získať právo korunovania, WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Korunovácia druhej manželky Františka I. Márie Terézie Bourbonovej sa konala v júni 1792 už – predovšetkým tiež z politických dôvodov – v starom uhorskom kráľovskom sídle v Budíne.32 Šlo o prvú korunováciu panovníckeho páru v Budíne, i keď možnosť tunajšej korunovácie sa vynorila už v roku 1790 v súvislosti s obradom Leopolda II., avšak ten sa nakoniec z rôznych dôvodov nezorganizoval tu, ale v Prešporku. Prvá budínska korunovácia kráľovnej sa však v lete 1792 neuskutočnila vo farskom kostole mesta, v kostole Nanebovzatia Panny Márie (v neskoršom Matyášovom chráme alebo v hlavnom korunovačnom kostole), ale v kostole Márie Magdalény (v neskoršom posádkovom kostole), ktorý stál v bezprostrednom susedstve tunajšieho miesta konania krajinských snemov. Obrad kráľa 6. júna 1792 a kráľovnej 10. júna bol takisto vykonaný na tomto mieste. ŠTÚDIE 11 ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 mohli sa na to vesprémski biskupi odvolávať aj o stáročia neskôr. Hlavne preto, ako to už vieme, lebo posledné dve stoličnobelehradské korunovania v rokoch 1527 a 1539 neboli považované za smerodajné, totiž na týchto ceremóniách sa vesprémski biskupi nemohli kvôli absencii pomazania zúčastniť. 12 Od septembra 1563 na väčšine prešporských a šopronských korunovácií, keď korunovali kráľovné vždy v iný deň a v rámci osobitného obradu, sa spravidla uplatňoval nasledujúci rituál. Po tom, ako uhorský kráľ požiadal jeho ceremóniu vykonávajúceho preláta, teda ostrihomského arcibiskupa, aby korunoval aj jeho manželku, pomazanie krizmou v každom prípade vykonal on sám. Popritom počnúc prvou prešporskou korunováciou, od septembra 1563 až do júna 1655 sa smel jedine on dotknúť Svätou Korunou pravého ramena kráľovnej. Podľa dobových prameňov k tomu došlo ešte pred korunovaním domácou korunou alebo zriedkavejšie ešte pred tým. Ten čin symbolizoval, že kráľovná preberá účasť na zodpovednosti vládnutia a riadenia krajiny so svojim manželom. Podobné vysvetlenie zaznamenal vo svojom referáte o jesennej korunovácii z roku 1563 svedok spomínaného aktu, kráľovský sekretár a neskorší vesprémsky arcibiskup (1568 – 1573) Ján Liszthy.35 Známy strážca koruny Peter Révay sa podobne zmieňuje vo svojom vyššie spomínanom diele o dejinách koruny (vydanom v roku 1613) a neskôr – zrejme opierajúc sa o tieto zdroje – aj významný dejepisec Mikuláš Istvánffy vo svojej práci o dejinách Uhorska.36 Zo stredoveku nedisponujeme žiadnymi údajmi o akte dotknutia sa ramena, a preto sa zatiaľ zdá byť pravdepodobným, že táto novinka, teda použitie Svätej Koruny na korunovácii kráľovnej, bola prvýkrát praktizovaná 9. septembra 1563 v Prešporku. Uvedený proces korunovácie zostal nezmenený až do poslednej korunovácie kráľovnej, do decembra 1916. No nemožno vylúčiť, že preláti, vedení ostrihomským arcibiskupom Mikulášom Géza Pálffy Oláhom (1553 – 1568), oživili jednu neskorostredovekú tradíciu, o ktorej doteraz mlčia listiny a iné dokumenty spred roka 1526. Od marca 1613, teda od ceremónie kráľovnej Anny, manželky Mateja II. (1608 – 1619), sa stalo aj to bežným, že na konci rituálu, ale ešte pred Te Deumom, ostrihomský arcibiskup vložil žezlo do kráľovninej pravej ruky a do ľavej kráľovské jablko, teda symbolov spravodlivosti a vlády.37 Je však možné, že aj tento akt vznikol už v skorších dobách. Podľa referátu posla mesta Levoča Daniela Türcka totiž kráľovná Mária držala vo svojej ruke žezlo, keďže však sa v ruke jej manžela Ferdinanda nachádzalo kráľovské žezlo, ani podľa posla mesta nemohli byť tieto žezlá totožné.38 Mimochodom počnúc jarou 1613 podával Svätú Korunu ostrihomskému arcibiskupovi vždy palatín.39 Je to však celkom pochopiteľné, veď to stanovil už aj uhorskými stavmi zostavený korunovačný poriadok (Ordo coronationis).40 Samozrejme, aj toto má svoje korene. V čase prvej korunovácie kráľovnej, na začiatku septembra 1563 túto úlohu vykonal ako zástupca palatína – keďže po smrti Tomáša Nádasdyho tento úrad nikto nezastával – v poradí najvyšší uhorský pán František Batthyány, dokonca tak, že kvôli jeho pokročilému veku ho museli niesť na prenosnom kresle.41 Počnúc kráľovninou korunováciou v decembri 1681 sa už ostrihomský arcibiskup nedotkol korunou ramena kráľovnej sám. Vtedy sa totiž o túto úlohu podelil s nedávno zvoleným palatínom, mocným Pavlom Esterházym (1681 – 1713). I keď to staršia literatúra jednoznačne dávala do súvislosti s posilnením stavov a rastúcou pozíciou vodcu svetskej elity, nové výskumy to, podľa nás oprávnene, spochybňujú.42 Totiž na ďalšej kráľovninej ceremónii, na prešporskom obrade manželky Karola III. (1711 – 1740) Alžbety Kristíny, akt dotknutia sa ramena uskutočnil jedine arcibiskup. Palatín mu len podal korunu, tak ako sa to stalo už aj v marci 1613. Avšak na ďalšom kráľovninom obrade, nasledujúcom po roku Géza Pálffy ŠTÚDIE Obr. č. 2. Korunovácia uhorskej kráľovnej Karolíny Augusty v prešporskom Dóme sv. Martina 2 5. septembra 1825 (Maďarské národné múzeum, Budapešť; Történelmi Képcsarnok inv. č. 2066. Dielo Wilhelma Riedera [1786 – 1880]. Papier, tuš, vodomaľba). 1714, 10. júna 1792 v Budíne prímas opäť spolu s palatínom vykonal dotknutie sa ramena. Toto všetko však neporušovalo korunovačné právo vesprémskeho biskupa, a len svedčí o rastúcej (1681) a neskôr (1792) upevnenej ceremoniálnej pozícii palatína, najvýznamnejšieho človeka svetskej elity. Dotknutie sa ramena kráľovnej uhorskou korunou, vďaka rastúcej role výsostného znaku v 17. storočí,44 malo v novoveku vždy veľký význam. Týmto možno vysvetliť, prečo svedkovia tento jav často a výrazne zdôrazňovali. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Hoci veľkolepé ambície palatína Pavla Esterházyho určite ovplyvnili jeho rolu v roku 1681, jeho výpomoc si možno vysvetliť skôr tou výnimočnou, doteraz nepovšimnutou okolnosťou, že takmer osemdesiatročný a počas cirkevného obradu na kresle nosený arcibiskup Juraj Szelepcsényi by inak svoju úlohu nezvládol.43 Pravdepodobne preto nemohol na jeseň roku 1714 vtedy čerstvo zvolený palatín Mikuláš Pálffy (1714 – 1732) nadviazať na tento precedens z roku 1681. Na druhej strane, v lete 1792 by bolo ťažko predstaviteľné zanedbávanie výpomoci z habsburskej dynastie pochádzajúceho palatína, arcivojvodu Alexandra Leopolda (1790 – 1795). Následne sa arcibiskupov a palatínov spoloč- ný dotyk ramena so Svätou Korunou stal až do poslednej korunovácie kráľovnej bežnou praxou, ako to výstižne znázorňuje jedno vyobrazenie o obrade poslednej manželky Františka I., uhorskej kráľovnej Karolíny Augusty, 25. septembra 1825 v prešporskom Dóme sv. Martina. (Obr. č. 2) 13 ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Napriek tomu, ako už bolo povedané, to neobmedzovalo právo vesprémskeho biskupa pri korunovaní kráľovien. Podobne ako sa to stalo na jeseň roku 1527, tak po celý novovek vykonávali obrad položenia koruny na hlavu (impositio coronae) inou, väčšinou domácou korunou, a to tak, že v prípade, keď bol k dispozícii pomazaný vesprémsky biskup, jedine on ju mohol položiť na hlavu uhorskej kráľovnej! Pokiaľ bolo na obrade potrebné zložiť domácu korunu a potom ju opätovne nasadiť, vždy to vykonal vesprémsky biskup. Inak povedané, položenie domácej koruny na hlavu kráľovnej zostalo až do konca právom vesprémskeho biskupa. 14 Výnimku tvoril napríklad už viackrát spomenutý šopronský obrad v decembri 1681, vtedy totiž po aprílovej smrti vesprémskeho biskupa Štefana Sennyeyho (1659 – 1681) ešte nevymenovali jeho nástupcu. Stolec vesprémskeho biskupa teda nebol obsadený, a preto jeho úlohy nakoniec prevzal nitriansky biskup (1679 – 1686) a uhorský kancelár Ján Gubasóczy. Rozhodnutiu o jeho zastupovacej role predchádzal podrobný výskum, ktorý možno nazvať aj historickým. Počas tohto sa prezreli nielen dokumenty korunovačnej ceremónie z roku 1655 a nemecký výtlačok Matthäusa Cosmerovia o spomínanom akte, ale aj latinské práce strážcu koruny Petra Révayho o dejinách koruny a kráľovstva (Augsburg 1613, resp. Frankfurt 1659), dokonca aj ročenky (1588 – 1650) tajného radcu a dejepisca Franza Christopha Khevenhüllera.45 Takáto podrobná príprava sa neaplikovala len v sporných záležitostiach. Pred prešporskou ceremóniou Márie Eleonóry Gonzagovej v júni 1655 sa zužitkovali materiály z predošlých obradov veľmi podobne (1613: Prešpork, 1622: Šopron), a taktiež práca Révayho o dejinách koruny (1613) a Khevenhüllerove historické spracovania.46 Podobne detailným historickým výskumom sa snažil vesprémsky biskup Ján Otto Volkra (1710 – 1720) rozšíriť svoje korunovačné Géza Pálffy kompetencie v lete 1714 a neskôr aj na jesennom korunovačnom krajinskom sneme pred obradom manželky kráľa Karola III. Alžbety Kristíny.47 Neuspokojil sa len so samotným aktom nasadenia domácej koruny. Po opätovnom zorganizovaní vesprémskeho biskupstva na začiatku 18. Storočia, v snahe získať späť niekdajšie práva, chcel prebrať od ostrihomského arcibiskupa Kristiána Augusta (1707 – 1720) aspoň rovnako dôležitý akt pomazania, navyše aj celé celebrovanie korunovačnej svätej omše. Domnieval sa, že arcibiskupovi neprislúcha žiadne právo pri korunovaní kráľovien. I keď svoje tvrdenie podložil skutočnými stredovekými príkladmi a listinami z 13. – 14. storočia, v novoveku upevnená vyššie predstavená prax priala arcibiskupovi. Ten, pochopiteľne odvolávajúc sa na spomínaný zvyk, svoju pozíciu hájil rovnako podrobnými historickými a právnymi argumentmi, a taktiež starostlivo vypracovanými prácami. Volkra mal na znovuzrodení vesprémskej diecézy a aj samotného Vesprému v 18. storočí veľké zásluhy (založenie seminára, prisťahovanie piaristov, katolícke obrodenie, znovupostavenie mesta), ktoré čiastočne aj v súčasnosti ovplyvňujú výzor mesta ležiaceho pri potoku Séd a tamojšieho hradu.48 Nepodarilo sa mu však rozšíriť svoje kompetencie, teda získať právo na pomazanie kráľovnej a celebrovanie svätej omše, v kráľovninej korunovácii do takej miery ako jeho stredovekí predchodcovia. Aj oni to totiž dosiahli, ako vieme z novších výskumov, len na určitú dobu.49 Keďže pozície ostrihomských arcibiskupov boli v predchádzajúcich storočiach neotrasiteľné, upevnené zvyklosti nemohli potlačiť ani niektoré staršie precedensy. Biskupovi Volkrovi neprialo ani to, že posledná korunovaná (koncom roka 1681 v Šoproni) uhorská kráľovná Eleonóra Magdaléna ešte v roku 1714 žila a disponovala významným vplyvom na viedenskom dvore. Ju, ako sme to už videli, pomazal ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Nakoniec šance vesprémskeho biskupa skazilo aj ustanovenie trnavskej synody v roku 1629, v ktorom spí- Géza Pálffy ŠTÚDIE Obr. č. 3. Korunovačný pochod kráľovnej Eleonóry Magdalény (Magyar Nemzeti Levéltár Győr-Moson-Sopron megyei Soproni Levéltára, Sopron; Sopron Város Levéltára; Különkezelt dokumentumok, Sopron Város Levéltára 162/1926. Časť originálnej rytiny). sali výsadné práva veľkolepého arcibiskupa Petra Pazmáňa (1616 – 1637) v korunovaní na úkor vesprémskeho biskupa. Kvôli uvedeným faktom rola vesprémskeho biskupa na budínskej korunovácii druhej manželky Františka I., pôvodom neapolskej Márie Terézie, 10. júna 1792 spočívala – aj na- Štyri koruny na korunováciách kráľovien v 17. storočí: O domácich korunách kráľovien Niektorých korunovácií uhorských kráľovien sa nezúčastnila len Svätá koruna (pri akte dotknutia sa ramena) a na kráľovninu hlavu položená domáca koruna, ktorú nosila už pred WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Podobne neúspešne sa to pokúsil dosiahnuť na začiatku 1790-tych rokov v živote Vesprému tiež dôležitú rolu hrajúci biskup Jozef Bajzáth (1777 – 1802).50 Hoci aj on bojoval o jedinečnosť svojich korunovačných práv stredovekými listinami a opakovaním Volkrových argumentov, nakoniec však tiež podľahol arcibiskupovi a prímasovi Jozefovi Batthyányovi (1776 – 1799). Ten taktiež hájil svoje niekoľko storočné výsadné právo v rozsiahlom spise, v ktorom poskytol podrobný prehľad o novovekých korunováciách, pričom na podloženie svojich tvrdení priložil kópie mnohých stredovekých listín. Tento dokument neskôr rozšíril prešporský kanonik Ignác Baerenkopf, navyše jeho dielo vyšlo na začiatku roka 1792 aj v tlačenej podobe.51 Naň neskôr márne odpovedal vesprémsky kanonik Ľudovít Csapody vo svojej latinskej práci, vydanej v tom istom roku v Pešti.52 priek opätovnému pokusu koncom marca – „len“ v stále nezanedbateľnom akte položenia domácej koruny na kráľovninu hlavu. Panovník totiž vo svojom uznesení zo 14. apríla vyhlásil, že biskupovi Vesprému okrem položenia koruny na hlavu neprislúcha nič iné. Inak povedané, celý korunovačný obrad (aj vrátane pomazania, dotknutia sa Svätou korunou, odovzdania žezla a kráľovského jablka) mohol vykonať výlučne ostrihomský arcibiskup. Okrem tohto arcibiskup Batthyány v tom čase celebroval dve panovnícke korunovácie: Leopolda II. promoval za kráľa v novembri 1790 v Prešporku a Františka I. na začiatku júna 1792 v Budíne.53 Po druhom sa Bajzáth musel uspokojiť s veliteľským krížom Rádu sv. Štefana ako s vyznamenaním za jeho služby, okrem iného vykonané na korunovácii kráľovnej 10. júna. Po tomto sa vesprémskym biskupom 19. – 20. storočia nepodarilo obmedziť rolu ostrihomských arcibiskupov. 15 ŠTÚDIE ceremóniou, napríklad pri svojom príchode do svätyne. Pokiaľ korunovali za uhorskú kráľovnú cisárovnú alebo manželku dediča trónu (ako sa to stalo v mnohých prípadoch, napr. 1563: manželka arcivojvodu Maximiliána Mária; 1638: cisárovná Mária Anna; 1655: cisárovná Mária Eleonóra; 1681: cisárovná Eleonóra Magdaléna atď.), na obrade dostali rolu ďalšie dve koruny. Je ich dobre vidno na vyobrazení korunovačného pochodu šopronskej ceremónie z roku 1681.54 (Obr. č. 3) WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Keďže v týchto prípadoch najvyšším titulom vládnuceho panovníka bol cisár, objavili sa na obradoch aj ríšske výsostné znaky (Reichsinsignien). Ríšske žezlo, jablko, meč a koruna (Reichskrone, č. 5 na priloženom obrázku) boli prítomné na uhorskom korunovačnom pochode v podobe ich kópií, nesených na malých poduškách (č. 4 – 7). Počas tohto cisárovu hlavu až do konca obradu zdobila jeho vlastná domáca koruna (Haus- oder Privatkrone, č. 8). 16 Spomedzi uvedených korún dostala najvyššiu rolu na korunováciách kráľovien v každom prípade symbol uhorskej štátnosti, Svätá Koruna, ktorú od začiatku 17. storočia niesol počas ceremónií tiež vždy na poduške palatín – v decembri 1681 Pavol Esterházy (č. 14).55 Napriek tomu spomínané štyri koruny jednoznačne naznačovali prítomným, že na uhorskom tróne v novoveku sedí panovník Rímsko-nemeckého cisárstva, ktorý sa pri príležitosti korunovácie svojej manželky za uhorskú kráľovnú objavil vo svojej najvyššej hodnosti. Rad prezentovaných korún zároveň výstižne odzrkadľoval aj všetky podstatné zmeny, ktoré nastali od polovice 16. storočia v role uhorských kráľovien a v praxi ich korunovácií. Dokonca časť svedkov si dávala do súvislosti dotknutie sa Svätou Korunou aj s tým, že uhorské kráľovné nemôžu svojich manželov nahradiť v riadení krajiny ani po ich smrti. Ako napríklad koncom marca 1613 člen hor- Géza Pálffy nej komory krajinského snemu Juraj Melith hlásil z Prešporku svojmu bratovi o kráľovninej korunovácii: „Štát už vykonal, aby ju [manželku Mateja II. Annu] korunovali. Nekorunujú ju však tak, že ak nastane smrť jej manžela, dirigovala by štátu, ale len pre titul. Ako dôkaz toho nepoložia korunu na jej hlavu, ale na jej rameno. Ona samotná majúc vlastnú korunu, s ktorou ju korunujú.“56 Podobné vysvetlenie sa objavovalo ešte aj v 18. storočí.57 Hoci funkcia Svätej Koruny na novovekých korunováciách kráľovien bola vždy významná, obrad sa považoval za platný iba vtedy, ak vesprémsky biskup položil na kráľovninu hlavu tú druhú spomínanú korunu. O tejto kráľovninej alebo domácej korune (po latinsky corona domestica, corona privata, zriedkavejšie familiare Austriacum diadema, po nemecky Hauskrone, Privatkrone) vieme pomerne málo, môžeme však konštatovať, že nebol použitý vždy ten istý predmet. V súvislosti so stoličnobelehradskou korunováciou kráľovnej Anny Jageľovskej v roku 1527 Ursinus Velius hovoril o nie až tak starej, avšak o impozantnej a vzácnymi perlami zdobenej korune.58 Tá teoreticky mohla pochádzať z neskorostredovekej dvorskej pokladnice uhorskej kráľa, ale mohol ju priniesť aj rakúsky arcivojvoda Ferdinand z viedenskej dvorskej zbierky. Navyše nemožno vylúčiť ani to, že šlo o tú istú diamantmi a drahokamami vykladanú korunu, ktorá upútala pozornosť prítomných na stoličnobelehradskej korunovácii druhej manželky Mateja Korvína (1458 – 1490) Beatrice Aragónskej 12. decembra 1476.59 Nie je však isté, že na prvej prešporskej kráľovninej korunovácii 9. septembra 1563 – ak môžeme veriť správe kremnických poslov60 – použili túto korunu. Na tomto obrade totiž nasadili na kráľovninu hlavu jednu vlastnú a oveľa drahšiu korunu arcivojvodu Maximiliána, ktorého korunovali za uhorského kráľa v predchádzajúci deň. Podľa opisu Jána Géza Pálffy ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. č. 4. Domáca koruna kráľovien Alžbety a Zity na ich budínskych korunováciách v roku 1867 a 1916 – dielo viedenskej zlatníckej firmy Rothe (Österreichisches Staatsarchiv, Wien; Haus-, Hof- und Staatsarchiv Sonderbestände, Firmenarchiv Rothe Karton 14, Nr. 14. Dobová fotografia). 17 ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Lisztyho bola taktiež „nádherná, umelecky vypracovaná a veľmi cenná“,61 a to až natoľko, že už spomínanému evanjelickému poslovi mesta Levoča Danielovi Türckovi sa páčila viac ako samotná Svätá Koruna, i keď ju kvôli jej vysokej hmotnosti kráľovná nenosila dlho.62 18 Cisár a uhorsko-český kráľ Rudolf II. si dal na začiatku 17. storočia (1602) v Prahe vyhotoviť novú domácu korunu, ktorú od začiatku 19. storočia používali ako rakúsku cisársku korunu. Tá sa zachovala dodnes vo viedenskej Weltliche Schatzkammer. Na tomto výsostnom znaku je vidno aj známy moment seknutia mečom na prešporskej korunovácii zo septembra 1572.63 Žiaľ, nevieme s určitosťou, či bola vtedy vyhotovená aj nová cisárovnina domáca koruna, keďže Rudolf nemal manželku. Táto okolnosť podporuje skôr ten predpoklad, že nie počas jeho vládnutia vyhotovili novú cisárovninu domácu korunu, ale až neskôr. Na kráľovninej korunovácii 14. februára 1638, na obrade už spomínanej manželky Ferdinanda III. Márie Anny, cisár už istotne nosil novú domácu korunu Rudolfa, pričom vesprémsky biskup Juraj Jakusič (1637 – 1642) korunoval kráľovnú peknou zlatou domácou korunou. Rudolfovu korunu nosí Leopold I. na spomínanej rytine o šopronskej kráľovninej korunovácii z decembra 1681 (č. 8). V druhý deň ceremónie z februára 1638 si niektorí poslanci krajinského snemu mohli priamo obhliadnuť korunovačné klenoty v sakristii prešporského Dómu sv. Martina a koruny panovníckej dynastie v obydlí palatína Mikuláša Esterházyho (1625 – 1645). Posol Juraj Berényi zaznamenal vo svojom denníku: cisár Ferdinand III. poslal do obydlia palatína domáce koruny, svoje žezlo, meč a kráľovské jablko, ktoré si mohol každý – kto mal na to náladu – pozrieť.64 Iný posol dokonca vedel aj to, že tieto nevídane zdobené a neoceniteľné cisárske klenoty dal vyhotoviť Rudolf II.65 Obhliadnutie si domácich korún považovali členovia viedenského dvora za také výnimočné, že – ako Géza Pálffy o tom referoval tretí posol – podľa nich „uhorský národ musí byť Veličenstvu vždy vďačný za to, že im tieto výsostné znaky ukázalo“.66 Je predstaviteľné, že v roku 1681 na šopronskej alebo trebárs v roku 1714 na prešporskej korunovácii kráľovnej použili ešte túto domácu korunu. Na druhom spomínanom obrade gróf Alexander Károlyi, ktorý sa podujal na uzavretie satmárskeho mieru (1711), použitý odznak hodnosti opísal ako „neslýchane pekným bohatstvom naložený“.67 V 18. – 19. storočí boli potom vyhotovené nové. Napríklad na ceremóniu kráľovnej Alžbety 8. júna 1867 vyrobila novú domácu korunu známa viedenská zlatnícka firma Rothe, a to konkrétne z niekdajšej koruny manželky rakúskeho cisára Ferdinanda I. Márie Anny. K tejto sa vsadili aj viaceré cenné diamanty a drahokamy z domácich šperkov cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie (1741 – 1780).68 (Obr. č. 4) Ako to spomínajú mnohé dobové pramene a zápisy, a taktiež ukazujú aj obrázkové materiály, tú istú korunu použili na obrade kráľovnej Zity z konca decembra 1916.69 Tá sa však po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie stratila. Rozhľad: posledné dve korunovácie kráľovien v Budíne v roku 1867 a 1916 Už aj osud korunovačného odznaku kráľovnej Alžbety dobre naznačuje, že posledné korunovácie kráľovien boli síce v mnohých smeroch pokračovaním ceremónií z predchádzajúcich storočí, v ich prípade však môžeme pozorovať viaceré zmeny. Čo sa týka miesta korunovácie, už sme zdôraznili, že obidva obrady (v roku 1867 a 1916) sa konali na budínskom hrade a – oproti korunovácii kráľovnej Márie Terézie v roku 1792 už nie v kostole sv. Márie Magdalény, ale – v kostole Nanebovzatia Panny Márie (v dnešnom Matyášovom chráme). Rovnako zásadný rozdiel od uplynulých storočí znamenalo aj to, že panovníka a jeho manželku – Františka Jozefa (1848 – 1916) a Alžbetu 8. júna 1867, resp. IV. Karla Géza Pálffy (1916 – 1918) a kráľovnú Zitu 30. decembra 1916 – korunovali v ten istý deň v rámci toho istého obradu.70 Tento jav si novšie výskumy vysvetľujú predovšetkým popularitou kráľovnej Alžbety v Uhorsku. Na základe vyššie spomínanej dohody z roku 1216 v podobných prípadoch, t. j. keď korunujú kráľa a kráľovnú súčasne, panovníka mal pomazať a vzápätí korunovať ostrihomský arcibiskup a kráľovnú vesprémsky biskup. Avšak ani v roku 1867, ani v roku 1916 sa to tak nestalo. Pomazanie panovníckeho páru a celebrovanie omše v obidvoch prípadoch vykonali arcibiskupi-prímasi Ján Simor (1867 – 1891), resp. Ján Csernoch (1912 – 1927) a vesprémski biskupi Ján Ranolder (1849 – 1875), resp. Karol Hornig (1888 – 1917) aj naďalej zostali len pri nasadení domácej koruny na kráľovninu hlavu. Arcibiskup sa dotkol kráľovninho ramena Svätou Korunou takisto spolu s palatína nahrádzajúcim premiérom (v roku 1867 Gyula Andrássy, v roku 1916 Štefan Tisza). Biskup Hornig ešte aj bezprostredne pred korunováciou, koncom novembra 1916 rokoval s premiérom Štefanom Tiszom v záležitosti „výsady, ktorú možno nazvať právom“ v korunovaní kráľovien. Navyše k svojmu listu z 2. de- cembra pripojil aj zväzok Kollányiho na podporu pravdivosti svojho tvrdenia. Tisza sa vo svojej odpovedi vyjadril, že „historická rola vesprémskeho biskupa, spojená s korunováciou kráľovnej, neušla mojej pozornosti a nemám žiadne pochybnosti o tom, že v tom očakávanom prípade, ak zdravotný stav Tvojej Eminencie dovolí reálne vykonať túto náročnú činnosť, proti tomu sa zo žiadnej strany nevynorí prekážka.“72 Hoci biskup Hornig, od decembra 1912 aj nositeľ kardinálskej hodnosti, v tom čase už dosť chorľavel, sa napokon mohol zúčastniť ceremónie. Navzdory uvedeným skutočnostiam aj v prípade korunovácie posledného uhorského panovníka 30. decembra 1916 pomazanie kráľovnej a celebrovanie svätej omše vykonal ostrihomský arcibiskup a vesprémsky biskup Karol Hornig len položil na hlavu Zity domácu korunu, ktorú si mohla v predchádzajúci deň (29. dec.) aj vyskúšať.73 Následne prímas Ján Csernoch, nosiaci na sebe ornát zo 17. storočia, v súlade s ranonovovekými tradíciami spolu so zástupcom palatína premiérom Štefanom Tiszom sa dotkol Svätou Korunou – ktorá bola sňatá z hlavy už korunovaného Karola IV. a umiestnená na oltári – kráľovninho pravého ramena. Po tomto akte sa uhorský výsostný znak dostal späť na hlavu panovníka. V ďalšom priebehu, ako sa to stalo už v roku 1613, arcibiskup podal kráľovnej žezlo a kráľovské jablko a nakoniec priviedli Zitu k trónu k svojmu manželovi. I keď uvedené skutočnosti znamenali jednoznačný úspech prvého človeka uhorskej katolíckej cirkvi, teda ostrihomského arcibiskupa, voči vesprémskym biskupom, to, že výhradné právo položenia koruny na kráľovninu hlavu patrí – ako v celej uhorskej histórii – biskupovi Vesprému, nespochybnil ani arcibiskup Csernoch, ani nikto z ich predchodcov počas 16. – 19. storočia. Z maďarčiny preložil: Balázs Csiba WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Toto všetko znamenalo, že novoveké zvyky prepísali spomínanú dohodu z arpádovského obdobia, a to predovšetkým vďaka vytrvalosti ostrihomských arcibiskupov a pevného bránenia si svojich výsadných práv. Vesprémsky biskup Karol Hornig kvôli neúspechu svojho predchodcu z leta 1867 dal do roku 1901 napísať vynikajúcim cirkevným historikom Ferencom Kollányim dejiny korunovačných práv vesprémskych biskupov. Ten si v poslednom odseku svojho zväzku síce v podobe otázky, ale jednoznačne zastal zvýšené kompetencie vesprémskeho biskupa v prípade spoločného panovníckeho korunovania.71 Napriek tomu snaha vesprémskeho biskupa ani koncom roka 1916 neslávila úspech. ŠTÚDIE 19 Géza Pálffy ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 3 4 5 6 7 20 Táto štúdia vznikla vďaka podpore výskumného projektu Lendület, ktorú získala bádateľská skupina „Svätá koruna“ („Lendület“ Szent Korona Kutatócsoport) Historického ústavu Filozofického bádateľského centra Maďarskej akadémie vied (MTA BTK TTI). Podrobne o týchto záležitostiach pozri SZAKÁLY, Ferenc: Die Bilanz der Türkenherrschaft in Ungarn, Acta Historica Academiae Scientiarum Hungaricae 34, 1988, s. 63–77; PÁLFFY, Géza: The Kingdom of Hungary and the Habsburg Monarchy in the Sixteenth Century (East European Monographs, DCCXXXV; CHSP Hungarian Studies Series, 18) New York: Columbia University Press, 2009; PÁLFFY, Géza: A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században (História könyvtár: Monográfiák 27) Budapest: História–MTA Törttududományi Intézet, 2010, s. passim. Základnými dielami o výsledkoch doterajších výskumoch sú: KITTENBERGER, János: A magyar királyok és királynék koronáztatása 1526–1917. Tudori értekezés. Pest: Magánkiadás, [1891]; HAZSLINSZKY, Rezső: Magyarországon a királyi szék betöltése a XVI. században. Tekintettel a királynék koronázására és a korona viszontagságaira 1526–1572. Doctori értekezés. Békéscsaba: Corvina Nyomda, 1893. Osobitne treba vyzdvihnúť tieto sumarizácie: KOLLÁNYI, Ferencz: A veszprémi püspök királyné-koronázási jogának története. Veszprém: Egyházmegyei Könyvnyomda, 1901; Reprint: Budapest: Históriaantik Könyvkiadó, 2012 (Adalékok a veszprémi püspökség történetéhez 1); KALMÁR, János: Királyné-koronázás Pozsonyban 1714-ben. In: G. ETÉNYI, Nóra – HORN, Ildikó (eds.): Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17. században. Budapest: Balassi Kiadó, 2005, s. 215–231, resp. aktuálne aj jednu českú prácu: HRBEK, Jíři – PÁLFFY, Géza: Korunovace českých a uherských královen. In: BŮŽEK, Václav – SMÍŠEK, Rostislav (eds.): Habsburkové 1526–1740. Země Koruny české ve středoevropské monarchii. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2017, s. 553–556, 783. WINKELBAUER, Thomas: Ständefreiheit und Fürstenmacht. Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter (1522–1699), I–II, Wien. Ueberreuter, 2003 (Österreichische Geschichte 1522– 1699); PÁLFFY, G.: The Kingdom of Hungary. PÁLFFY, Géza: Ein „altes Reich“ an der Peripherie des Alten Reiches: Das Ungarische Königreich und das Heilige Römische Reich im 16. und 17. Jahrhundert (Eine Skizze). In: CSAPLÁR-DEGOVICS, Krisztián – FAZEKAS, István (eds.): Geteilt – Vereinigt: Beiträge zur Geschichte des Königreichs Ungarn in der Frühneuzeit (16.–18. Jahrhundert). Berlin: Osteuropa-Zentrum Berlin, 2011 (Ungarische Geschichte, Studien 1), s. 65-97. Porovnaj novšie: KARNER, Herbert et al.(eds.): Die Wiener Hofburg 1521–1705. Baugeschichte, Funktion und Etablierung als Kaiserresidenz. Wien: Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2014 (Österreichische Akademie der Wissenschaften, Denkschriften der Philosophisch-Historischen Klasse 444; Veröffentlichungen zur Kunstgeschichte 13; Veröffentlichungen zur Bau- und Funktionsgeschichte der Wiener Hofburg 2). BRAUN, Bettina – KELLER, Katrin – SCHNETTGER, 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 Matthias (eds.): Nur die Frau des Kaisers? Kaiserinnen der Fröhen Neuzeit. Wien: Böhlau, 2016 (Veröffentlichungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung 64). RÉTHELYI, Orsolya et al. (eds.): Mary of Hungary. The Queen and Her Court 1521–1531. Budapest History Museum, 30 September 2005 – 9 January 2006. Slovenská národná galéria, 2 February – 30 April 2006. [Catalogue.] Budapest: Budapest Historical Museum, 2005. „qui et Cancellarius Reginae esse consuevit”. REWA, Petrus de: De Sacrae Coronae Regni Hungariae ortu, virtute, victoria, fortuna annos ultra DC clarissimae brevis commentarius. Augustae Vindelicorum, Christoph Mangus, 1613, s. 95. „der bischoff von Vesprinn alß einer ungarischen königin cantzler”. Österreichisches Staatsarchiv, Wien; Haus-, Hof- und Staatsarchiv [ďalej ÖStA HHStA], Hofarchive, Obersthofmeisteramt, Zeremonialprotokolle [ZA Prot.] Bd. 4, fol. 7v. FAZEKAS, István: Szalaházy Tamás, egy Habsburg-hű főpap portréja. In: Történelmi Szemle 49, 2007/1, s. 19–34. Novšie: PÁLFFY, Géza–TÓTH, Ferenc: Les couronnements en Hongrie l’époque moderne (1526– 1792). Représentations et outils politico-diplomatiques. In: Revue d›histoire diplomatique 131, 2017/3, s. 253– 276. KENYERES, István: A királyi és királynéi „magánbirtokok” a 16. században. In: Századok 138, 2004/5, s. 1117–1120. 1622: PÁLFFY, Géza: Ein vergessener Ausgleich in der Geschichte der Habsburgermonarchie des 17. Jahrhunderts: Der ungarische Krönungsreichstag in Ödenburg/Sopron, 1622. In: KELLER, Katrin – MAŤA, Petr – SCHEUTZ, Martin (eds.): Adel und Religion in der frühneuzeitlichen Habsburgermonarchie. Annäherung an ein gesamtösterreichisches Thema. Wien: Böhlau, 2017 (Veröffentlichungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung, 68), s. 85–107; Porovnaj Otto G. SCHINDLER: Von Mantua nach Ödenburg. Die ungarische Krönung Eleonoras I. Gonzaga (1622) und die erste Oper am Kaiserhof. Ein unbekannter Bericht aus der Széchényi Nationabibliothek. Biblos 46, 1997/2, s. 259–293; 1681: BÉRENGER, Jean: Les «Gravamina». Remontrances des di tes de Hongrie de 1655 a 1681. Paris: Presses universitaires de France, 1973 (Recherches sur les fondements du droit d’Etat au XVIIe si cle. Publications de la Sorbonne, Séries «Documents» 23), s. 269–319. PÁLFFY, Géza: Jahrhundert von Trennungen und Ausgleichen: Die Geschichte des Königreichs Ungarn im 17. Jahrhundert in einem neuen Licht, in: Historisches Jahrbuch, 136, 2017, s. 248–267. Ohľadom toto sú dodnes základnými prácami: HUNGLER, József: A török kori Veszprém. Veszprém: Veszprém Megyei Levéltár, 1986 (A Veszprém Megyei Levéltár kiadványai 4); TÓTH, G. Péter (ed.): Veszprém a török korban. Felolvasóülés Veszprém török kori emlékeiről. Veszprém: Veszprém Megyei Múzeumi Igazgatóság, Laczkó Dezső Múzeum, 1998 (Veszprémi Múzeumi Konferenciák 9). PÁLFFY, Géza: A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. Győr: Győr-Moson-So- Géza Pálffy 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 vácie a pohreby. Mocenské rituály a ceremónie v ranom novoveku. Budapest–Békéscsaba: Historický ústav Filozofického výskumného centra Maďarskej akadémie vied–Výskumný ústav Slovakov v Maďarsku, 2016; SOÓS, István (ed.): Egy elfeledett koronázás a reformkorban. Az utolsó pozsonyi uralkodókoronázás 1830 őszén. Budapest: MTA BTK Történettudományi Intézet, 2017 (Magyar Történelmi Emlékek, Értekezések). PÁLFFY, Géza: A Szent Korona Sopronban. Nemzeti kincsünk soproni emlékhelyei. Sopron–Budapest: Magyar Nemzeti Levéltár Győr-Moson-Sopron Megye Soproni Levéltára–MTA BTK Történettudományi Intézet, 2014, s. 37–39, 57–60. SOÓS, István: Königskrönungen in Ofen (1792, 1867, 1916). In: HAMBUCH, Wendelin (ed.): Deutsche im ersten Stadtbezirk von Ofen. Budapest: Deutsches Kulturverein, 2004, s. 75–85; ALBRECHT, Stefan: Ritual und Transfer des Ritualorts: Die Krönungen in Preßburg und Budapest. In: CONRAD, Benjamin –BICKNELL, Lisam (eds.), Stadtgeschichten – Beiträge zur Kulturgeschichte osteuropäischer Städte von Prag bis Baku. Bielefeld: Transcript Verlag, 2016, s. 127–149. Porovnaj novšie HEGEDŰS, András (ed.): Ius coronandi. Katalógus az Esztergom-Budapesti Főegyházmegye gyűjteményeinek koronázási emlékeiből rendezett kiállításhoz. Esztergom: Esztergom-Budapesti Főegyházmegye Főszékesegyházának Kincstára, 2012. KOLLÁNYI F.: A veszprémi püspök, s. 42–44. KOVACHICH, Martinus Georgius: Solennia inauguralia serenissimorum ac potentissimorum principum utriusque sexus, qui ex augusta stirpe Habspurgo-Austriaca Sacra Corona Apostolica in reges Hungarorum, reginasque periodo tertia redimiti sunt. Pest: Matthias Trattner, 1790, s. 21. REWA, P. de: De Sacrae Coronae, s. 94; ISTHVANFI, Nicolaus: Historiarum de rebus Ungaricis libri XXXIV. Colonia Agrippina: Antonius Hieratus, 1622, s. 425. BARTONIEK, Emma: A magyar királykoronázások története. Budapest: Magyar Történelmi Társulat, 1939 (A Magyar Történelmi Társulat könyvei IV), s. 142; KALMÁR J.: Királyné-koronázás Pozsonyban, s. 224. „Es se ndt hr auch die königlichen ornath als pacifical, re chsapffel, scepter vnd die he lige kron neben hrer ffurgetragen worden, doch we l sie in der meß gewesen, hott sie den scepter ffort in der hanth gehalten, der sol auch ein andrer se n gewesen, denn des kön gs.” Správa Daniela Türcka (12. septembra 1563, Prešpork) mestu Levoča: ŠA Levoča MML III/11a/5. Z novšej literatúry pozri: S. LAUTER, Éva: Nádori reprezentáció a XVII. században. In: Aetas 1992/3, s. 5; S. LAUTER, Éva: Pozsony városa új szerepben. In: G. ETÉNYI, N. – HORN, I. (eds.): Idővel paloták, s. 152–154. Toto si všimol aj benátsky posol. Pozri jeho správu o korunovácii poslanú mestu Benátky (29. marec 1613, Prešpork): „La Corona d’Ongaria fu portata dal Palatino…” Archivio di Stato di Venezia, Dispacci Germania filza 47, fol. 25–26. „D. Palatinus cum corona” KOVACHICH, M. G.: Solennia inauguralia, s. 66. KRIŽKO, Pál: Az 1563. évi koronázási ünnepély. In: Századok 11, 1877, s. 38, 40. KALMÁR J.: Királyné-koronázás Pozsonyban, s. 223– 225. ÖStA HHStA ZA Prot. Bd. 4, fol. 18–19, fol. 24–26. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 28 pron Megye Győri Levéltára, 1999 (A győri főkapitányság története a 16–17. században 1), s. passim. PÁLFFY, Géza: Die Anfänge der Militärkartographie in der Habsburgermonarchie. Die regelmäßige kartographische Tätigkeit der Burgbaumeisterfamilie Angielini an den kroatisch-slawonischen und den ungarischen Grenzen in den Jahren 1560–1570. Budapest: Ungarisches Nationalarchiv, 2011, s. 54–56, Tafel XXIII. MOLNÁR, Antal: A veszprémi egyházmegye a török hódoltság idején. In: TÓTH, G. P. (ed.): Veszprém a török korban, s. 70–90. LACZLAVIK, György: Kettős pecsét alatt. Várday Pál esztergomi érsek, királyi helytartó (1483–1549). Pécs– Budapest: Kronosz Kiadó–Magyar Történelmi Társulat, 2014 (Sziluett – Korszerű történelmi életrajzok sorozat), s. 62–63. „az magyarok nagy pompasággal vínek Székesfejérvárra. Ott megkoronázzák az királné-asszonyságra.” BESSENYEI, József (ed.): 1504–1566 Memoria Rerum. A Magyarországon legutóbbi László király fiának legutóbbi Lajos királynak születése óta esett dolgok emlékezete (Verancsics-évkönyv). Budapest: Magyar Helikon, 1981 (Bibliotheca Historica sorozat), s. 49. VELIUS, Ursinus Caspar: De bello Pannonico libri X. Ed. Adamus Franciscus KOLLARIUS. Vienna: Joannes Thomas Trattner, 1762, s. 38. LACZLAVIK, Gy.: Kettős pecsét alatt, s. 48-49. FAZEKAS, I.: Szalaházy Tamás, s. 22. PÁLFFY, Géza: A Magyar Királyság új fővárosa: Pozsony a XVI. században. In: Fons (Forráskutatás és Történeti Segédtudományok) 20, 2013/1, s. 3–76. Knižnica Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi a. v., Spišská Nová Ves; E II. 1. fol. 481r (14.02.1638). „Quum itaque occupata per Turcas Alba Regali, coronatio serenissimi regis Bohemiae, domini nostri clementissimi, in veteri et ex antiqua consuetudine ad hunc actum deputato loco, fieri nequeat, ea Posonii in ecclesia collegiata Sancti Martini fieri debere videretur.” PÁLFFY, Géza: Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561: Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám. In: Historický časopis 54, 2006/2, s. 213. „De ceremonialibus nulla difficultas...” ÖStA HHStA Reichshofrat, Reichshofratsprotokolle Bd. 20b, unfoliert, 26. März 1561. Finálný, doposiaľ však needovaný návrh uhorských radcov: Štátny archív v Levoči, pobočka Levoča, Magistrát mesta Levoča [ďalej ŠA Levoča MML], XXI/76. Miscellanea 17. seculi, bez fol. a dátumu. HOLČÍK, Štefan: Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563–1830. 4. dopl. a preprac. vyd. Bratislava: Ikar, 2005; HAĽKO, Jozef – KOMORNÝ, Štefan: Dóm. Katedrála sv. Martina v Bratislave. Bratislava: LÚČ, 2010; PÁLFFY, Géza – SOLTÉSZ, Ferenc Gábor – TÓTH, Csaba: Coronatus Posonii... Bratislavské korunovačné medaily a žetóny (1563–1830) / Coronatus Posonii... A pozsonyi magyar uralkodókoronázások érmei (1563– 1830). Bratislava–Budapest: Slovenské národné múzeum-Historické múzeum–Maďarské národné múzeum, 2014; HOLČÍK, Štefan – LUKOVÁ, Jana – Francová, Zuzana: Coronation Festivities / Krönungsfeierlichkeiten Bratislava/Preßburg 1563–1830. Bratislava: Múzeum mesta Bratislavy–Galéria mesta Bratislavy, 2015; LENGYELOVÁ, Tünde – PÁLFFY, Géza (eds.): Koruno- ŠTÚDIE 21 Géza Pálffy ŠTÚDIE 44 45 46 47 48 49 50 51 52 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 53 22 54 55 Porovnaj: TESZELSZKY, Kees: Az ismeretlen korona. Jelentések, szimbólumok és nemzeti identitás. Ed. CZIBERE, Mária. Pannonhalma: Bencés Kiadó, 2009 (Historia Pro Futuro sorozat); BADA, Michal: Korunovácia kráľa Mateja II. v Bratislave v roku 1608 v kontexte dobových mocensko politických a socio-kultúrnych vzťahov. In: KOHUTOVÁ, Mária a kol.: Politické a spoločenské pomery na Slovensku v 1. polovici 17. storočia. Bratislava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave–Historický ústav SAV, 2012, s. 33–50. ÖStA HHStA ZA Prot. Bd. 4, fol. 8–9. O rozsiahlejšom diele (1659) najaktuálnejšie pozri: TÓTH, Gergely: Lutheránus országtörténet újsztoikus keretben: Révay Péter Monarchiája. In: TÓTH, Gergely (ed.): Clio inter arma. Tanulmányok a 16–18. századi magyarországi történetírásról. Budapest: MTA BTK Történettudományi Intézet, 2014 (Magyar Történelmi Emlékek, Értekezések), s. 117–147; TÓTH, Gergely: Szent István, Szent Korona, államalapítás a protestáns történetírásban (16–18. század). Budapest: MTA BTK Történettudományi Intézet, 2016, s. 43–56. ÖStA HHStA Hofarchive, Obersthofmeisteramt, Ältere Zeremonialakten Kart. 5. Nr. 4, fol. 180–181. KOLLÁNYI F.: A veszprémi püspök, s. 111–127. KÖRMENDY, József: Gr. Volkra Ottó Ker. János veszprémi püspök élete és munkássága 1665–1720. Veszprém: Veszprém Egyházmegyei Történelmi Munkaközösség, 1995 (A Veszprémi Egyházmegye múltjából 16). SOLYMOSI, László: Az esztergomi érsek koronázó joga a középkorban. In: HEGEDŰS, A. (ed.): Ius coronandi, s. 12–13. KOLLÁNYI F.: A veszprémi püspök, s. 128–142. [BAERENKOPF, Ignatius:] De jure coronandarum reginarum Hungariae disquisitio. Posonium: Antonius Oderlitzky, 1792. [CSAPODI, Lajos:] Reflexiones ad disputationem de jure coronandarum reginarum Hungariae. Pest: Matthias Tranner, 1792. BARCSAY, Ákos: Herrschaftsantritt im Ungarn des 18. Jahrhunderts. Studien zum Verhältnis zwischen Krongewalt und Ständetum im Zeitalter des Absolutismus. St. Katharinen: Scripta Mercaturae Verlag, 2002 (Studien zur Neueren Geschichte 2), s. 195–217; HENDE, Fanni: „Ad dignitatem regiam sublevetis.” A 18. századi magyar királykoronázások történetéhez. In: FORGÓ, András (ed.): Az 1712. évi pozsonyi diéta egy ciszterci szerzetes szemével. Pannonhalma–Veszprém: Pannonhalmi Főapátsági Levéltár–A Magyar Nemzeti Levéltár Veszprém Megyei Levéltára, 2013 (Fontes ex Archivo Sancti Martini editi I; A Veszprém Megyei Levéltár kiadványai 32), s. 65–109. G. ETÉNYI, Nóra: Sopron a 17. századi nagypolitikában. In: TURBULY, Éva (ed.): Sopron térben és időben (Sopron kapcsolatrendszerének változásai). Sopron: Győr-Moson-Sopron Megye Soproni Levéltára, 2002, s. 106–109; PÁLFFY, G.: A Szent Korona Sopronban, s. 58–59. Túto podušku, vyrobenú z červeného hodvábu, (spolu s poduškami žezla a kráľovského jablka) od začiatku 17. storočia strážili v korunovačnej debne spolu s ostatnými korunovačnými znakmi, ako o tom svedčí doteraz najstarší oficiálny inventár debny z augusta 1622. PÁLFFY, Géza: Koronás ajándék egy kiváló kollégának. A Szent Korona ládájának legkorábbi hivatalos leltára 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 (1622. augusztus 9., Pozsony). In: EKLER, Péter – VARGA, Bernadett (eds.): „Serpentarius viginti quatuor stellis decoratus” Baráti ajándék Farkas Gabor Farkasnak. Budapest: Magánkiadás, 2015, s. 36–37. Neskorší variant podušky, ktorý bol vyhotovený v decembri 1916 pre poslednú korunováciu uhorského panovníka, sa zachoval až do súčasnosti: KRALOVÁNSZKY, Mária – RÁKOSSY, Anna: Bársonypárna a Szent Korona számára a koronázás szertartásához. In: FARBAKY, Péter et al. (eds.): Mátyás-templom. A budavári Nagyboldogasszony-templom évszázadai (1246–2013). Kiállítási katalógus. Budapest: Budapesti Történeti Múzeum Vármúzeum és Budavári Nagyboldogasszony-templom, 2015, s. 581–582, Nr. 8.7. „Már elvégezte az ország, hogy megkoronázzák. Nem is úgy koronázzák meg, hogy ha az urának holta történnék, ő dirigálná az országot, hanem csak az titulusért. Ennek bizonyságáért pedig nem az fejében teszik az koronát, hanem az vállára. Őmagának pedig vagyon más koronája, az kivel megkoronázzák.” List Juraja Melitha pre Petra Melitha, odoslaný 22. marca z Prešporku. Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára, Budapest [ďalej MNL OL]; Zichy család zsélyi levéltára, Missiles Nr. 4921. Jeden príklad z roku 1711: KALMÁR J.: Királyné-koronázás Pozsonyban, s. 224. VELIUS, U. C.: De bello Pannonico libri, s. 38. „eine köstliche crone, reich von golde, dorein vorsaczt sein XXV grosse diamant, balas vnd rubin, ein schoner zaphir gros, nymant meynet einen köstlicheren gesehen hette.” ESCHENLOER, Peter: Geschichte der Stadt Breslau. Ed. ROTH, Gunhild. Teilband II. Münster–New York– München–Berlin: Waxmann, 2003 (Quellen und Darstellungen zur schlesischen Geschichte 29/II), s. 995; BERZEVICZY, Albert: Beatrix királyné (1457–1508). Történelmi élet- és korrajz. Budapest: Magyar Történelmi Társulat, 1908 (Magyar Történeti Életrajzok), s. 176. „eine, so Irer Koniglichen Majestät selbst eigene und sehr kostliche, reiche kron ist”. Staatsarchiv Preußischer Kulturbesitz, Berlin; HA I. Geheimer Rat, Rep. 11, Nr. 10763, fol. 26; KRIŽKO P.: Az 1563. évi koronázás, s. 44. „alia sua propria [corona], ut eleganti et artificiosi operis, ita etiam pretiosissima” KOVACHICH, M. G.: Solennia inauguralia, s. 21. hre kronn st fiel ein herlichere und schönere, denn des königes kron, die man he lig helth… Die königin hott hre kron vor schwerhe t n cht lang kunnen auffhalten.” Správa Daniela Türcka mestu Levoča, 12. sept. 1563, Prešpork: ŠA Levoča MML III/11a/5. GALAVICS, Géza: Kössünk kardot az pogány ellen. Török háborúk és képzőművészet. Budapest: Képzőművészeti Kiadó, 1986, s. 42, Nr. 23; FILLITZ, Hermann: Die Schatzkammer in Wien. Symbole abendländischen Kaisertums. Wien: Tosa-Verlag, 1997, s. 182–183, Nr. 26; HAAG, Sabine (ed.): Meisterwerke der Weltlichen Schatzkammer. Wien: Kunsthistorisches Museum, 2009 (Kurzführer durch das Kunsthistorische Museum 2), s. 134–137, Nr. 45. KOMÁROMY, András: Berényi György naplója az 1634/5-ik soproni és az 1637/8-ik évi pozsonyi országgyűlésekről. In: Történelmi Tár 1885, s. 137. „Aliquos ex nunciis, prout et me, dominus palatinus convocavit ad suum hospitium, ubi Caesareae Majestatis et dominae imperatricis domesticas utrasque coronas aureas, pomum aureum, sceptrum, gladium et alia clenodia vidi- Géza Pálffy 66 67 68 69 70 mus, et manibus nostris tractavimus, quae erant vigintis et ferme incestimabilis pretii, quae Rudolphus IIdus elaborari curabit, summa cum industria.” MNL OL, N 114, Regnicolaris levéltár, Kovachich Márton György gyűjteménye, Acta diaetalia Vol. 1, fol. 154. „es muss ihrer Majestät die Ungarische Nation allzeit lieb haben, dass er ihnen solche Kleinodien präsentierte.” MNL OL, N 114, Vol. 1, fol. 112. „hallatlan szép gazdagsággal rakott” KALMÁR J.: Királyné-koronázás Pozsonyban, s. 228, 61. poznámka. ÖStA HHStA Sonderbestände, Firmenarchiv Rothe Karton 14, Nr. 14. MACZÓ Ferenc: Az utolsó magyar királykoronázás. IV. Károly király és Zita királyné koronázási ünnepsége Budapesten 1916. december végén. Budapest: MTA BTK Történettudományi Intézet, 2016, s. 82, 99, 129. O posledných dvoch korunováciách okrem bohatých (budapeštianskych, viedenských a ostrihomských) archívnych dokumentov pozri predovšetkým: FALK, Mik- ŠTÚDIE 71 72 73 sa – DUX, Adolf: Koronázási emlékkönyv. 1867. Junius 8. Pest: Deutsch Testvérek, [1867]; Reprint: Budapest: Históriaantik, 2013; ÁBRÁNYI Emil et al: Koronázási Album. Budapest: Érdekes Újság, 1917; MACZÓ F.: Az utolsó magyar királykoronázás; FARBAKY, P. et al. (eds.): Mátyás-templom, főként s. 19–22, 534–543. KOLLÁNYI F.: A veszprémi püspök, s. 145. „a veszprémi püspöknek a királyné koronázásával kapcsolatos történelmi szerepe nem kerülte el figyelmemet, és nincsen semmi kétségem, hogy abban a bizton remélt esetben, ha Eminenciád egészségi állapota a fárasztó tisztség tényleges gyakorlását megengedi, azzal szemben semmi részről sem fog akadály felmerülni.” List Štefana Tiszu adresovaný Karolovi Hornigovi, 29. november 1916, Budapešť. Nachádza sa ňom aj vlastnoručný koncept odpovede (2. dec.) vesprémskeho biskupa. Veszprémi Érseki és Főkáptalani Levéltár, Veszprém; A 44, Egyházkormányzati iratok, 5208/1916. MACZÓ F.: Az utolsó magyar királykoronázás, s. 75, 82. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 23 ŠTÚDIE Kardinál Peter Pázmány – nálezové okolnosti, exhumácia a jeho telesné charakteristiky Milan Thurzo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Kľúčové slová: Dóm sv. Martina v Bratislave – objavenie hrobky – antropologická analýza – tafonomické vplyvy 24 Až do 9. decembra 2009 sa presnejšie nevedelo, v ktorej časti podzemia Dómu sv. Martina sa nachádza krypta, kde je pochovaný kardinál Peter Pázmány (a s ním aj arcibiskup Juraj Lippay). V ten deň sa výskumnému tímu pracovníkov Slovenského národného múzea-Archeologického múzea a zástupcov rímsko-katolíckej cirkvi z Bratislavskej arcidiecézy pod vedením Prof. ThDr. Jozefa Haľku, PhD., podarilo pod presbytériom Dómu objaviť kryptu s pozostatkami týchto dvoch významných osobností (obr. č. 1) – v susedstve krypty pálffyovskej rodiny.1 Pri podrobnejšom prieskume krypty 21. 12. 2009 sa zistilo, že pozostatky P. Pázmánya sú uložené pozdĺž severnej strany krypty (obr. č. 2), kým pozostatky J. Lippaya majú svoje miesto pri južnej strane krypty. Telesné pozostatky P. Pázmánya spočívali v natiahnutej polohe na dne rozpadnutej rakvy bez veka, zhotovenej (ako zistili manželia V. a I. Kautmanovci) z mäkkého dreva, ktoré nebolo nafarbené ani potiahnuté látkou.2 Zosnulý bol uložený na chrbte s hlavou na západ (jeho pohľad však smeroval na východ), pochovaný bol v stmavnutej (pôvodne červenej) damaskovej reverende s pravou rukou preloženou cez ľavú, na hlave mal trojuholníkovité jezuitské kvadrátum (biret) z čierneho súkna, ktoré zrejme zotrvalo v pôvodnej polohe (obr. č. 3). Hoci telo bolo uložené prevažne na ľavej (severnej) strane dna rakvy, časť reverendy na pravej strane skĺzla na zem. Vľavo vedľa hlavy, ale hlavne za ňou na ľavej strane, bola kôpka konárikov z kríčkovitej rastliny (neskôr sa ju podarilo určiť ako roz- marín), okolo lebky – aj pod ňou (ako sa ukázalo po vyzdvihnutí lebky) – boli roztrúsené kukly hmyzu; pri jej pravej strane ich bola celá kôpka, niektoré boli viditeľné aj medzi zachovanými vlasmi (obr. č. 4). Zvyšky konárikov okolo lebky presahovali západný okraj rakvy a ležali aj na doske tesne pod dnom, ktorá bola širšia ako dno rakvy, konáriky sa tam dostali zrejme po odpadnutí čela rakvy. V spánkovej oblasti lebky viditeľnej pod okrajom kvadráta sa zachovali tmavohnedé vlasy, na čeľusti fúzy a na sánke sa zachovali zvyšky bradového zárastu a pod nimi zvyšky mumifikovanej pokožky. Pod očnicami, po bokoch čeľustí aj v okolí lebky (vrátane konárikov rozmarínu) – najmä pri jej pravej strane – sa zachovali nesúvisiace kúsky látky rozličnej veľkosti, zosnulý mal pravdepodobne zakrytú tvár a časti hlavy okolo kvadráta (pod ním sa zvyšky látky nenašli) vélom (cirkevnou hodvábnou pokrývkou) (obr. č. 5). S pozostatkami sa v minulosti očividne hýbalo, zrejme pri komisionálnej návšteve hrobky v roku 18593 (Knauz 1859), svedčí o tom niekoľko článkov prstov voľne ležiacich na reverende v brušnej časti a obidve kosti pravého predlaktia (vretenná a lakťová kosť), ktoré sa po čiastočnom odkrytí dolnej časti reverendy našli medzi kosťami predkolenia (obr. 6). Niekto z „návštevníkov“ vytiahol kosti pravého predlaktia z rukáva, zdvihol reverendu a uložil ich medzi dolné končatiny; pri tejto príležitosti sa pravdepodobne dostali na povrch odevu zosnulého aj články prstov. Zrejme sa to stalo pri identifikácii pozostatkov, keď náv- Milan Thurzo ŠTÚDIE Obr. č. 1: Hrobka kardinála Pázmánya a arcibiskupa Lippaya v dómskom podzemí. 1 – krypta P. Pázmánya a J. Lippaya, M – pôvodné umiestnenie mauzólea, † - možná lokalita pôvodného Pázmányovho pohrebu v hrobke arcibiskupa Juraja Széchenyiho (plán podzemia podľa Haľku a Komorného, 2010, s. 325) števníci pri prehliadke hrobky sa snažili určiť totožnosť pochovaných a ako identifikačný znak hľadali Lippayov zlatý (v skutočnosti pozlátený strieborný) krížik.4 Exhumované kostrové pozostatky kardinála Petra Pázmánya sa previezli na analýzu na Ka- Pokiaľ ide o tafonomické súvislosti zachovania telesných pozostatkov, veľmi zle sa chovali časti kostry ležiace tesne nad dnom rakvy – stavce, rebrá, panva a kosti dolných končatín. Hoci mnohé si ešte zachovávali svoj obrys a zdanlivo aj tvar, po dotyku sa rozpa- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Exhumácia pozostatkov P. Pázmánya sa konala 30. 12. 2010. Odev zosnulého exhumovala Silvia Birkušová, priamej exhumácie kostrových pozostatkov sa zúčastnili Radoslav Beňuš a Milan Thurzo, fotodokumentáciu priamo v krypte vykonával Michal Poljak.5 Po odobraní kvadráta (obr. č. 6) a exhumovaní kostí sa reverenda P. P. spočívajúca na dne rakvy presunula pomocou podsunutej fólie do vedľajšej pálffyovskej hrobky, kde bola dočasne uložená na vyrovnanie vlhkosti prostredia (obr. 7) a neskôr prevezená na reštaurovanie a konzervovanie. tedru antropológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (obr. 8), rozpadnuté zvyšky kostného tkaniva – nevhodné na analýzu – sa uložili do pripravenej urny a ostali uložené pri východnej stene hrobky. Po skončení antropologickej analýzy sa kostrové pozostatky Petra Pázmánya previezli do priestoru Dómu a 2. 7. 2010 sa predbežne preložili do plastovej nádoby (obr. 9), ktorá sa uložila sa pri čelnej (východnej) stene hrobky. Dňa 18. marca 2013 sa pozostatky obidvoch zosnulých preložili do nových drevených rakiev, ktoré boli v Dóme sv. Martina slávnostne požehnané a uložené do pôvodnej hrobky. 25 ŠTÚDIE Milan Thurzo dávali na žltkasté kryštáliky rozličnej veľkosti – brushitu, ktorého vznik sa viaže na rozpad kolagénu v kostiach vplyvom bakteriálnej činnosti a vlhkosti. Baktérie svojimi produktmi vytvárajú kyslé prostredie, v ktorom sa primárny hydroxylapatit (Ca5(PO4)3(OH)) rozpúšťa a rekryštalizuje na brushit6. Najlepšie sa zachovala lebka, ktorá pôvodne zrejme spočívala na nejakom vankúši, ako to naznačujú piliny, vetvičky rozmarínu a zvyšky látky. Z ostatkov sa dobre zachovali aj kosti predlaktia z pravej hornej končatiny, spočívajúce pôvodne v pravom rukáve, ktorý prekrýval rukáv ľavej hornej končatiny. Celkovo možno konštatovať, že lepšie sa zachovali časti ležiace vyššie nad dnom rakvy, čo platí aj pre súčasti odevu, z ktorých sa najlepšie zachovalo súkenné kvadrátum. Okrem rozpadávajúceho sa kostného tkaniva sa vo výplni pôvodnej rakvy, kryštáliky brushitu sa našli aj na povrchu mnohých rozpadávajúcich sa kostí (obr. 10). WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. č. 2: Pozostatky Petra Pázmánya pri sev. stene hrobky 26 Obr. č. 3: Súkenné kvadrátum na hlave pochovaného S pomerne dobrým zachovaním hlavy (lebky) zosnulého zrejme súvisí aj kôpka konárikov (cf. obr. č. 4) pri hlave zosnulého, ktorá mohla hlavu čiastočne izolovať od vlhkosti. Druhovú príslušnosť konárikov určovala RNDr. Jana Uhlířová zo Slovenského národného múzea-Prírodovedného múzea, podľa ktorej ide o konáriky rozmarínu lekárskeho (Rosmarinus officinalis). Pri podrobnej prehliadke našla medzi nimi aj zvyšky rastlinných lístkov, kúsočky látky, nite a vlasy zosnulého. Mohlo by ísť aj o zvyšky (futro) rozpadnutého vankúša, ktorého látkový obal sa nezachoval. Medzi konárikmi objavila aj pero vtáka (obr. 11), ktoré podľa slovenských a poľských ornitológov7 mohlo patriť domácej hydine alebo holubovi a na toto miesto (resp. do obsahu vankúša) sa zrejme dostalo náhodne. Medzi tafonomické vplyvy možno zaradiť aj vplyv niektorých druhov hmyzu na rozklad kadáveru. Stovky hmyzích kukiel, nájdené nielen v hromádkach pri hlave (cf. obr. 4), ale aj v rozptýlenom stave na rôznych miestach Milan Thurzo ŠTÚDIE Obr. č. 4: Po odobratí kvadráta vidieť za hlavou P. Pázmánya a vľavo od nej vetvičky rozmarínu, pred ňou kôpky hmyzích kukiel Podľa analýzy RNDr. Vladimíra Straku, ktorý určil zachované kukly a časti hrude dvojkrídlovcov z hrobky P. Pázmánya, s veľkou pravdepodobnosťou ide o druh Heleomyza captiosa, ktorý sa zdržuje v uzatvorených priestoroch, je viazaný na ľudské obydlia, jeho larvy sa ži- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 pôvodného obsahu truhly, svedčia o tom, že zosnulý bol určitý čas vystavený vo voľnom priestore8, kam mali prístup dvojkrídlovce (muchy) a na prístupné miesta – najmä do prirodzených otvorov – nakládli vajíčka. Larvy, ktoré sa z vajíčok vyliahnu, zväčša migrujú z kadáveru a hľadajú vhodnejšie miesto na zakuklenie, zvyčajne v perimetri limitovanom voľným priestorom okolo kadáveru9. V tomto prípade sa všetky zachované kukly našli v tesnom okolí kadáveru (najmä v okolí hlavy neizolovanej odevom zosnulého, čo bolo najvhodnejšie miesto na infestáciu mŕtveho tela), takže ich priestor zrejme limitovala rakva. Pozoruhodné však je, že sa v priestore krypty nenašlo ani jediné kompletné imágo, hoci zachovanie fragilného tela dvojkrídlovcov je v archeologickom kontexte pomerne vzácne a zväčša sa zachovávajú iba kukly10. Obr. č. 5: Zachované zvyšky véla na tvári P. Pázmánya 27 ŠTÚDIE Milan Thurzo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. č. 6: S. Birkušová sníma z hlavy zosnulého kvadrátum 28 via sa exkrementmi alebo mŕtvymi zvyškami iných živočíchov, a žije v hniezdach vtákov alebo v brlohoch cicavcov. Hoci spomínaný druh muchy žije aj v uzatvorených priestoroch, nemohol sa prirodzene vyskytovať v priestore zamurovanej hrobky, lebo ani po jej podrobnej prehliadke, ktorú vykonal entomológ RNDr. Vladimír Janský 21. 4. 2010 (obr. 12), sa v hrobke nenašlo jediné celé imágo a mimo priestoru rakvy sa nenašla ani jedna kukla. Keďže imága sa nestačili vyliahnuť pred pohrebom (vývinový cyklus muchy zvykne trvať od naloženia vajíčka až do vyliahnutia imága cca 16 dní a jeho rýchlosť spomaľuje teplota a nedostatok svetla11), a navyše nemožno predpokladať, že všetky vajíčka sa začali vyvíjať hneď po uložení zosnulého v arcibiskupskom paláci, podstatná časť imág sa musela liahnuť až po pohrebe zosnulého. Vzhľadom na absenciu imág sa zrejme nevyliahli ani v priestore Pázmányovej hrobky, preto je veľmi pravdepodobné, že sa vyliahli v nejakom inom priestore. Jediným ďalším dôvodom pre chýbanie imág v krypte P. Pázmánya by mohla byť možnosť, že krypta ostala určitý čas po uložení jeho pozostatkov otvorená (nezamurovaná), takže imága mali čas sa vyliahnuť a z krypty mohli vyletieť. Predpokladá sa však, že hrobku zamurovali hneď po uložení Pázmányových pozostatkov12. Objavuje sa tak veľmi silná indícia, že primárny pohreb P. P. sa uskutočnil na inom mieste a do hrobky, v ktorých sa našli jeho pozostatky, ho preniesli až neskôr. Známe historické pramene13, totiž udávajú – čo sa ujalo aj v odbornej literatúre14 –, že P. Pázmánya pochovali „pod“ (zrejme tesne vedľa) náhrobník (a pôvodné mauzóleum) svätého Jána Almužníka, ktorý „ umiestnili na pravej strane do južného múru svätyne“. Na tomto mieste je v súčasnosti novogotické pastofórium.15 Tzv. pázmányovské mauzóleum sv. Jána Almužníka „teda bolo pravdepodobne odstránené počas puristického reštaurovania, ktoré sa začalo v roku 1865“16. Schmitthova správa17 celkom jasne Milan Thurzo ŠTÚDIE naznačuje existenciu spoločnej hrobky troch arcibiskupov: „Pavol Esterházy potomkom zanechal pamiatku Pázmáynovu a na tom istom mieste (zvýraznil M. T.) pochovaných ďalších dvoch arcibiskupov Juraja Lippayho a Juraja Széchenyiho honosnejším pomníkom s týmto náhrobným nápisom: »TROM STĹPOM UHORSKA PETROVI PÁZMÁNYOVI..., JURAJOVI LIPPAYMU,... JURAJOVI SZÉCHENYIMU..., KTORÝCH CTIHODNÉ KOSTI SPOČÍVAJÚ V TOMTO HROBE...«“. Túto pamätnú dosku osadili „vedľa tohto mauzólea, ktoré dodnes vidno na pravej strane Dómu (in cornu epistolae)“18. Ovidius Faust, citujúc prácu „Rimely: Capitulum insignis ecclesiae collegiatae Posoniensis, pag. 183“, uvádza, že „do roku 1703 títo traja spomenutí ležali pod oltárom sv. Michala v blízkosti sv. Anny a len pozdejšie boli preložení pod hlavný oltár“19. Rovnakú predstavu o mieste pochovania mal aj Knauz, keď tam však 12. septembra 1859 začal kopať, našiel na tomto mieste iba klenutú hrobku (a niekoľko kostičiek) s pozostatkami „103-ročného ostrihomského arcibiskupa Juraja Széchenyiho“ pochovaného v roku 169520. Keď potom Knauz po ďalšom neúspešnom pokuse, vykonanom vedľa tejto hrobky, postúpil o kus ďalej a nechal zdvihnúť mramorové dosky pred hlavným oltárom, kopáči narazili na vrchnú klenbu a po jej prerazení sa konečne dostali do hrobky P. Pázmánya. ločnej hrobky, pochovávanie sa uskutočňovalo v približne 30-ročných intervaloch v tomto poradí: 1637 – P. Pázmány, 1666 – J. Lippay, 1695 – J. Széchenyi. Podľa údajov spomínaných historických dokumentov je teda veľmi pravdepodobné, že P. Pázmánya pôvodne pochovali do hrobky tesne pred mauzóleom sv. Jána Almužníka pristaveného k južnej stene absidy katedrály, ako si to želal21, kam neskôr uložili pozostatky Juraja Széchenyiho. Po istom čase však ostatky P. Pázmánya museli preniesť do novo pripravenej hrobky, ktorá sa nachádza približne tri až štyri metre od miesta predpokladanej Széchenyiho hrobky. (Kedy a najmä prečo sa to mohlo udiať, sa doteraz nezistilo.) Ak všetky tri osobnosti pochovali pôvodne do spo- Novšie výsledky merania podzemia presbytéria Dómu pomocou georadara a mikrogravimetrie22 však naznačili aj existenciu neznámeho podzemného priestoru takmer tesne vedľa objavenej Pázmányovej a Lippayovej hrobky – cca tri metre západne od troch schodov vedúcich k oltáru23, čo naznačuje, že pôvodná Széchenyiho (a Pázmányova) hrobka nemusela byť tesne pred mauzóleom sv. Jána Almužníka, ale pri južnej stene presbytéria západne od neho. Môže však ísť o ďalšiu, doteraz neznámu hrobku, takže definitívne potvrdenie polohy pôvodnej hrobky môžu ukázať Obr. 7: Reverenda P. Pázmánya po prenesení do pálffyovskej hrobky na vyrovnanie vlhkosti (zľava M. Thurzo., S. Birkušová, J. Haľko) WOCH – VI. ročník, 2018-2019 29 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 30 Milan Thurzo Obr. 8. M. Thurzo vykonáva antropologickú analýzu lebky P. Pázmánya Obr. 9: Predbežné ukladanie pozostatkov P. Pázmanya do plastovej nádoby v presbytériu Dómu (zľava T. Krampl, J. Haľko, R. Beňuš) až ďalšie výskumy podzemia priamo v apside presbytéria. Lippaya. Zhotovenie tejto novej hrobky bolo dosť náročné – vyžadovalo rozobratie pôvodnej dlažby svätyne Dómu, vykopanie cca tri metre hlbokej jamy s rozmermi 2 x 3 m, vysypanie dna sprašou (pieskom?), vymurovanie stien hrobky. Knauzova správa24 o pohrebe P. Pázmánya protirečí Franklovej správe25, lebo Knauz uvažuje o tom, že „Pázmányovu a Lippayovu truhlu uložili na miesto cez rodinnú kryptu grófa Pálffyho“, kým Frankl priamo uvádza, že „keď sa kázne skončili, v otvorenej hrobke (zvýraznil M. T.) truhlu uložili hlboko do zeme na mieste, ktoré Pázmány vyznačil vo svätyni kostola pod relikviami svätého Jána Almužníka“26. Ak však aj truhlu P. Pázmánya „uložili na miesto cez rodinnú kryptu grófa Pálffyho“, tak krypta, kam ho definitívne uložili, musela byť pripravená už dávnejšie (ale bez vhodného prístupu), o čom však nie sú žiadne historické údaje. Okrem celkom logického vysvetlenia, prečo pochovali P. Pázmánya až po 14 dňoch (dôvodom bolo najmä to, „aby sa mohli dostaviť jeho ctitelia aj z vzdialenejších končín“27), zostáva nezodpovedaných niekoľko otázok: Kedy vykopali a vymurovali jeho novú hrobku? Museli jeho pozostatky „čakať“ (okrem iných dôvodov)14 dní na jej vykopanie? Prečo mali P. Pázmánya pochovávať z pálffyovskej hrobky, ak takmer všetky vyššie uvedené historické údaje naznačujú, že ho pochovali do hrobky pred mauzóleom sv. Jána Almužníka? Cez spomínaný otvor založený tehlami28 zrejme „pripochovávali“ Juraja Pokiaľ ide o antropologickú analýzu pozostatkov Petra Pázmánya, jej detailné výsledky uvádza štúdia v Zborníku Slovenského národného múzea-Prírodovedného múzea29, na tomto mieste uvádzame iba základné údaje. Z telesných pozostatkov, ktorých štruktúra bola značne porušená rekryštalizovaním kostného tkaniva na brushit, sa podarilo vyzdvihnúť tieto časti kostry (obr. 13 a 14): 1. Kompletná ale poškodená lebka so sánkou a zubmi v obidvoch čeľustiach (obr. 15 a 16). Zuby sú popraskané, pričom predné jednokoreňové zuby vypadávajú z lôžok narušených brushitom resp. parodontózou. V záhlaví a po bokoch mozgovne (vo väčšom množstve na pravej strane) sú zachované gaštanovo- resp. červenohnedé vlasy, na tvári fúzy a brada rovnakej farby. 2. Sedem krčných stavcov a telo 1. hrudníkového stavca 3. Zlomky rebier (cca sedem úlomkov) Milan Thurzo 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. Obr. 10: Agregáty bezfarebných až svetložltých minerálov brushitu na tvrdom podnebí hornej čeľuste a na kostiach spodnej časti mozgovne Obr. 11 Neúplná pravá lopatka Obidve kľúčne kosti Zlomok štítnej chrupky Zlomok tela jazylky Rukoväť hrudnej kosti Zlomok tela hrudnej kosti Pravá ramenná kosť a hlavica ľavej ramennej kosti Nepoškodené pravé predlaktie (vretenná a lakťová kosť) Poškodené ľavé predlaktie (vretenná a lakťová kosť) Malý zlomok lonovej kosti Distálna epifýza pravej stehnovej kosti Silne poškodená ľavá stehnová kosť Záprstné kosti rúk Články prstov (cca desať exemplárov) Defektné píšťaly z pravej aj ľavej strany Ľavá pätová a priehlavková kosť Tri články prstov dolnej končatiny do osem centimetrov, na hornej čeľusti a na sánke sa zachovali fúzy a brada tmavej farby s dĺžkou jednotlivých chĺpkov približne tri až štyri centimetre. Vlasy chýbali najmä na častiach, ktoré boli pôvodne pod kvadrátom, môže však ísť o čiastočné vypadávanie vlasov typu „vysokého čela“ alebo plešiny kruhového tvaru na vrchole hlavy. Kostný vek zosnulého sa dal odhadnúť výlučne podľa zrastania niektorých švov na povrchu lebky, úroveň ich zrastania zodpovedá veku 30 – 60 rokov, naproti tomu stupeň obrúsenia žuvacích plôch zubov naznačuje (podľa kritérií pre stredoveké populácie) vek iba okolo 40 rokov. Biologický vek, samozrejme, nemusí presne zodpovedať chronologickému veku a kritériá pre stredoveké populácie často zlyhávajú v prípade novovekých jedincov. Na vyšší vek zosnulého poukazuje najmä zníženie alveolárnych výbežkov čeľustí. Telesná výška kardinála Pázmánya sa pohybovala v rozpätí 160 až 165 centimetrov, čo je z hľadiska celosvetovej populácie nižšia až stredná postava. Jeho lebka mala brachykranný (krátkolebý) tvar, typický pre stredovekých a novovekých európskych obyvateľov žijúcich pred 20. storočím, keď sa objavuje trend redolichokranizácie30. Všetky súčasti kostry (s výnimkou stredne robustnej lebky) sa vyznačujú gracilnou stavbou a slabým svalovým reliéfom, ktorý naznačuje, že P. P. nevykonával intenzívnejšiu fyzickú činnosť. Z mäkkých telesných tkanív sa mnohých miestach mozgovej aj tvárovej časti lebky zachovali úseky mumifikovanej kože (cf. obr. 5, 15, 16), z ktorej na mozgovej časti vyrastali zvlnené až kučeravé (možno ide o tafonomický artefakt) tmavohnedé vlasy dlhé Medzi patologické zmeny pozorovateľné na pozostatkoch P. Pázmánya možno zaradiť iba zubný kaz na prvej hornej ľavej stoličke WOCH – VI. ročník, 2018-2019 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. ŠTÚDIE 31 ŠTÚDIE Milan Thurzo potrava obsahovala menej abrazívnych častíc ako potrava súdobého bežného obyvateľstva. V mnohých prípadoch sa však ukázalo, že tieto metódy neposkytujú údaje adekvátne pre novoveké populácie, lebo odhad individuálneho veku intenzívne znižujú. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 12: Entomológ Vladimír Janský zo Slovenského národného múzea-Prírodovedného múzea hľadá imága múch v priestore Pázmányovej krypty 32 a vyhojenú alveolu po vypadnutom resp. vytrhnutom zube na mieste druhej dolnej ľavej stoličky (obr. 17). Artrotické zmeny sa nepozorovali na žiadnom z kĺbov, rovnako sa nezistili žiadne prekonané traumatické lézie (zlomeniny či poranenia). Žuvacie plôšky zubov boli obrúsené iba mierne, čo svedčí o málo abrazívnej strave. Krčky a proximálne časti koreňov zubov sú obnažené v rozsahu väčšom ako dva milimetre (rozsah do dvoch milimetrov sa pokladá za normálny31 v dôsledku atrofie alveolárnych výbežkov, ktorá vznikla buď ako sprievodný znak vyššieho veku jedinca32, alebo ju spôsobila parodontóza tzv. horizontálneho typu33 – tá sa vyskytuje veľmi často u osôb starších ako 30 rokov34. Presnejšie diagnostikovanie príčiny znížených alveolárnych okrajov znemožňuje postmortálna deštrukcia kostného tkaniva alveolárnych výbežkov. Vzhľadom na dožitý vek bol zdravotný stav jeho chrupu mimoriadne dobrý, P. P. zrejme nekonzumoval priveľa potravy obsahujúcej sacharidy. O strave nevyžadujúcej intenzívne prežúvanie svedčí aj pomerne malé obrúsenie žuvacej plochy zubov, naznačujúcej – podľa dvoch najbežnejších metód používaných používané najmä pri odhade veku subrecentných (stredovekých) populácií35– vek neprevyšujúci 40 rokov (!). Naznačuje to, že jeho Hoci zachované pozostatky P. Pázmánya neumožňujú antropologicky určiť jeho zdravotný stav ani príčinu smrti, určité indície o zhoršujúcom sa zdravotnom stave uvádza, okrem iných, aj Nándor Knauz: ››... prinútený chorobami, len rok pred smrťou sa vzdal šírenia Božieho slova... „zadúšavosť v hrudníku, šklbavé katary a vnútorné vetry, výpadok pamäti, strata zubov spolu s mnohými ostatnými pliagami mi znemožnili kázať.“‹‹36 Zaujímavá je osobná poznámka o „strate zubov“, keďže v chrupe P. P. chýba iba jeden intravitálne stratený zub (druhá dolná ľavá stolička), pričom jej alveola je celkom obliterovaná, takže mu ho museli extrahovať dávno – možno aj niekoľko rokov – pred smrťou. Prekvapivo dobrý stav chrupu mu nijako nemohol „znemožniť kázanie“, ak – pravda – nevezmeme do úvahy možnosť výskytu parodontózy, ktorú naznačujú znížené zubné alveoly najmä v prednej časti chrupu. Medzi udalosťami posledného dňa jeho života opisuje Vilmos Frankl [Fraknói]37 túto situáciu: „Vtedy mu pri jedení náhle prišlo zle a kým ho odniesli do spálne, už nevedel prehovoriť... Posledný zápas netrval dlho. Keďže reč znova nenadobudol, iba výrazom tváre a pohybom rúk naznačil, ... Večer medzi 10 a 11. hodinou vypustil dušu.“. Vzhľadom na náhlu stratu reči a následný skon ešte v ten deň by ako možná príčina smrti mohla prichádzať do úvahy aj mozgová porážka. Zaujímavým problémom je umiestnenie časti Pázmányovej brady v jeho portréte v Pazmaneu vo Viedni. Informuje o tom napr. aj Lajos Vayer38: „Tu treba spomenúť časť brady, ktorá pochádza z Pázmányovej exhumovanej mŕtvoly, uchovávajú ju ako relikviu vo viedenskom Pazmaneu a je dôležitým pomocným prameňom. V Pazmaneu na zarámovanom Milan Thurzo ŠTÚDIE Obr. 14: Zachované časti kostry Petra Pázmánya a vodovými farbami vyzdobenom výtlačku neskoršie známej reprodukcie rytiny podobizne vyrezali bradu a na jej miesto vsadili viac chlpov z pravej brady. Hodnovernosť pozostatku potvrdzuje zápis na zadnej strane rámu, podľa ktorého pri príležitosti obnovy prešporského Dómu v rokoch 1865 – 1869 Jozef Lollok, vtedajší duchovný riaditeľ Pazmanea, vzal so sebou relikviu vybranú z otvoreného hrobu a umiestnil ju na dnešné miesto. Časť brady má tmavú červenohnedú farbu“. nápis na zadnej strane obrazu s vlepenými fúzmi (obr. 18), ktorý je v Pazmaneu vo Viedni39. V rokoch 1865 – 1869 Pázmányova krypta zrejme už nebola prístupná, veľmi pravdepodobne ju zamurovali hneď po návšteve krypty v roku 185940. Jedným z dôvodov bolo aj to, že Knauz nemal na „otváranie hrobov mŕtvych“ súhlas ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského41. Navyše sa v tom čase skúmala iná krypta – tá, v ktorej našli troch „uhorských prímasov“42. Ak bola brada červenohnedá, nemala by však pochádzať zo spomínanej krypty s troma osobami, lebo „na druhej, napoly spráchnivenej lebke boli dobre rozoznateľné svetlohnedé a na tretej Údaj o Jozefovi Lollokovi, ktorý mal do Viedne priniesť časť brady P. Pázmánya, nemusí byť celkom hodnoverný, hoci o tom svedčí WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 13: Schematická kresba zachovaných častí kostry Petra Pázmánya (vyfarbené načierno). Upravil M. Thurzo 33 ŠTÚDIE Milan Thurzo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 15: Lebka Petra Pázmánya pri pohľade spredu a sprava 34 Obr. 16: Lebka Petra Pázmánya pri pohľade zhora a zozadu Milan Thurzo ŠTÚDIE Obr. 17: A: horná čeľusť – možná parodontóza postihujúca alveoly (horná šípka), malý kaz na prvej ľavej stoličke (dolná šípka); B: sánka – zahojená alveola po extrahovanej druhej ľavej stoličke svetlé vlasy a brada...“43. V správe sa však nič nehovorí o prvej lebke, ktorá sa už zrejme rozpadla. Hargittay s Kránitzom spomínajú aj metodický problém s „bradou“44: „V súvislosti s týmto všetkým však vyvstáva výrazný metodický problém: podľa čoho si Lollok myslel, že z Bratislavy vezie do Viedne kúsok Pázmaňovej brady?“ Hoci táto druhá a celkom odlišná verzia vyzerá hodnovernejšie, zdá sa, že Ovidius Faust referuje o celej záležitosti iba „z počutia“. Hovorí napr., že „.. tu objavená telesná schránka odpočíva v čiernom talári s červenou obru- Na zistenie autentickosti brady v Pázmányovom portréte v Viedni sa vykonala morfologická aj metrická analýza chlpov z brady na obraze v Pazmaneu (vzorka PO) a chlpov priamo z brady v hrobke (vzorka PH) (tab. 1). Navyše sa vzorka PO porovnávala s troma kontrolnými vzorkami z brady mužov vo veku 41 rokov (EK), 68 rokov (MT) a 35 rokov (RB) (tab. 2). Morfologickou analýzou vlastností obidvoch historických vzoriek sa zistilo, že vo väčšine posudzovaných znakov sa zhodujú. Rozdiely sa prejavili predovšetkým v stave zachovania, resp. stupni poškodenia, čo mohlo byť spôsobené odlišnými typmi prostredí, v ktorých sa skúmané vzorky nachádzali. Na obidvoch vzorkách sa prejavujú posmrtné zmeny, ako sú tunelovité priečne kanáliky od kutikuly smerom do kôry spôsobené hubami, a na vzorke z hrobky aj hýfy húb prenikajúce z povrchu do kutikuly. Tieto zmeny zodpovedajú biodegradačným zmenám, ako ich opisuje Rowe49. Z analýzy a porovnania morfologických vlastností všetkých vzoriek (historických i recentných) vyplýva, že zodpovedajú vlastnostiam typu ochlpenia z brady. Na základe porovnania vzoriek pochádzajúcich z brady troch rôznych mužských jedincov možno konštatovať WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Inú, v zásade protikladnú verziu o brade na obraze v Pazmaneu uvádza správa Dr. Ovidia Fausta zo dňa 27. 2. 196345: „Pri renovačných prácach roku 1859, našiel historik Ferdinand Knauz ... hroby troch ostrihomských arcibiskupov, a síce ... Pázmána (sic!). Posledného údajne spoznal podľa obrazov, vytrhol mu niekoľko chlpov z brady a odložil si na pamiatku, neskoršie však tieto vlasy dal zamaľovať do podobizne Petra Pázmánya, ktorá bola vyhotovená ešte v jeho živote. Táto podobizeň bola majetkom bratislavského Emericana, a po roku 1945 sa nachádzala na byte kanonika kustóda Antona Drexlera († 1948).“ Sám Knauz46 však nikde nespomína, že by Pázmányovi odňal pri návšteve hrobky časť brady. bou“47, kým Knauz – priamy svedok objavu – hovorí o „červenej damaskovej reverende“48. 35 ŠTÚDIE Milan Thurzo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 18: Obraz Petra Pázmánya na stene Pazmanea vo Viedni. A – obraz in situ; B – detail portrétu P. Pazmánya so vsadenými chĺpkami z brady, údajne odobranými z jeho pozostatkov v krypte 36 vysokú mieru zhody znakov. Je teda zrejmé, že forenzným porovnávaním tohto typu ochlpenia nie je možné dosiahnuť také výsledky ako pri porovnávaní vlasov. Je potrebné si uvedomiť, že v prípade zhody znakov ide o skupinovú zhodu a nie o individuálnu zhodu (nie je možná individuálna identifikácia). Na metrickú analýzu sa použili mikroskopické fotografie chlpov realizované v jednej mierke, pričom rozmery (priemer čiže hrúbka celého chlpu a priemer drene) sa merali na každom chlpe na piatich miestach. Pre každé miesto sa potom vypočítal dreňový index (stonásobok pomeru priemeru drene k priemeru chlpu) a jednotlivé indexy sa vyniesli do grafu (obr. 19). Ani z porovnania priemerných hodnôt absolútnych údajov získaných piatimi mera- niami priemerov chlpu a drene jednotlivých trichologických vzoriek, ani z porovnania ich dreňového indexu (tab. 3 a obr. 19) nevyplýva v podstate žiadna podoba medzi vzorkami PH a PO. Hodnota priemeru chlpu vzorky PO sa najviac približuje hodnote vzorky RB a – na rozdiel od očakávania sa najmenej približuje práve vzorke PH. Pokiaľ ide o priemer drene, vzorka PO sa vysokou priemernou hodnotou odlišuje od všetkých ostatných vzoriek. Pritom práve hodnota priemeru drene vzoriek PO a PH by teoreticky mala byť najmenej ovplyvnená tafonomickými faktormi pôsobiacimi na vzorky tak v hrobke (v značnej miere), ako aj na obraze (v oveľa menšej miere). Do úvahy však treba brať aj nerovnakú dĺžku pobytu vzo- Milan Thurzo riek v hrobke. Kým vzorka PH tam bola cca 373 rokov (od pohrebu Petra Pázmánya 3. 4. 1637 do jeho exhumácie 30. 12. 2010), naproti tomu vzorka PO bola v hrobke – až do jej údajného odstrihnutia v roku 1859 – iba 222 rokov. Podobný neistý výsledok naznačujú aj hodnoty dreňového indexu na obr. 19. Poloha a priebeh kriviek naznačuje najväčšiu podobu vzorky PO so vzorkou RB. Neistotu o adekvátnosti porovnávania krátkych úsekov chlpov z brady vyvoláva aj skutočnosť, že sa nevie, z ktorého úseku celkovej dĺžky pôvodných fúzov Petra Pázmánya vzorka PO pochádza. Fúzy v tejto vzorke boli evidentne upravené pristrihnutím na rovnakú dĺžku, aby sa dali vkomponovať do obrazu. Vzhľadom na to, že morfologicky ani metricky sa nepodarilo dokázať identitu porovnávaných vzoriek z obrazu vo viedenskom Pazmaneu a z hrobky P. Pázmánya, rozhodlo sa riešiť túto otázku štatistickou analýzou získaných údajov50. Základnou tézou analýzy bolo zistiť vzájomnú podobnosť vzoriek piatich objektov (PH, PO, EK, MT, RB), resp. zistiť, či sa vzorka PO (Pázmány – obraz) viac podobá vzorke PH (Pázmány – hrobka) ako ostatné vzorky navzájom, čo by naznačovalo veľkú pravdepodobnosť, že ide o časť brady P. Pázmánya uloženého v krypte Dómu sv. Martina. 1. Metóda hlavných komponentov (PCA – Principal Component Analysis) 2. Zhluková analýza (ZA) 3. Mnohorozmerné škálovanie (MDS – Multidimensional Scaling) 4. Metóda vetviaceho sa stromu (MST – Minimum Spanning Tree). Metodiky sa zvlášť aplikovali (ide o rôzne jednotky) na chlp (A – päť premenných), dreň (B – päť premenných), indexy (C – päť premenných). Pre každý z piatich typov matíc sa vykonali obidva typy mohorozmerného škálovania a všetkých sedem typov zhlukovej analýzy, celkovo teda vzniklo 70 (5 × 2 × 7) modelov. Po výpočtoch sa ukázali tieto súvislosti: 1. V rámci matíc vzdialenosti existuje tendencia dvoch možných „zoskupení podobnosti“ – napr. euklidovská a maximálna vzdialenosť. 2. Obidve metódy mnohorozmerného škálovania poskytujú veľmi podobné výsledky. 3. V zhlukovej analýze sa ako najvhodnejšia metóda vychádzajúca z metodiky vzdialeností ukázala centroidová metóda. Na interpretáciu výsledkov sme si vybrali dve základné skupiny metodík: 1. ZHLUKOVÚ ANALÝZU – CENTROIDOVÚ METÓDU (obr. 20 – dendrogramy) a) Euklidovská vzdialenosť Chlp: Skupiny EK + MT sa výrazne líšia od skupín PO a (RB + PH). Záver: Vzorka PH sa viac podobá RB ako PO a nepodobá sa skupine EK + MT. Dreň: Vzorka PH sa výrazne líši od ostatných, vytvárajúcich skupinu MT a skupinu (EK + RB + PO), v rámci ktorej možno identifikovať podskupinu RB + PO. Záver: Vzorka PH sa veľmi odlišuje od všetkých ostatných vzoriek. Index: PH je podobnejšie (EK + MT) ako (PO + RB). Záver: Vzorka PH sa silne odlišuje od vzorky PO. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Z množstva získaných údajov sa v analýze použili metrické znaky vzoriek – t. j. údaje získané z piatich meraní jednotlivých vzoriek získaných od piatich jedincov.51 Metrické údaje v podobe troch premenných – priemer chlpu, priemer drene a dreňový index (pomer priemeru drene k priemeru chlpu × 100) – sa merali na každom objekte (PH, PO, EK, MT, RB) na piatich rôznych lokusoch. Dajú sa chápať ako rôzne merania na tom istom objekte, kde teda celkovo šlo o 15 premenných. Keďže išlo o mnohorozmerný problém, do úvahy prichádzalo použiť niekoľko skupín metód: ŠTÚDIE 37 ŠTÚDIE Milan Thurzo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 20: Dendrogramy trichologických vzoriek 38 Obr. 19: Dreňový index piatich analyzovaných vzoriek chlpov: PO, PH, EK, MT, RB Milan Thurzo ŠTÚDIE Obr. 21: Biplot PC 1 a PC 2 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 22: Rozptylové grafy prvých dvoch komponentov s vetvami stromu podobnosti 39 ŠTÚDIE b) Maximálna vzdialenosť Chlp: Vzorka PO sa výrazne odlišuje od všetkých ostatných, vzorka PH sa najviac podobá RB. Záver: Vzorky PO a PH predstavujú z hľadiska podoby takmer protipóly. Dreň: Vzorka PH sa podobá MT, kým vzorka PO sa podobá RB. Záver: Vzorky PO a PH predstavujú takmer protipóly. Index: Vzorka PH sa podobá (EK + MT), vzorka PO sa podobá RB. Záver: Vzorky PO a PH sú značne vzdialené. 2. PCA (obr. 21 – biplot PC1 a PC2); Mnohorozmerné škálovanie a metódu vetviaceho sa stromu (obr. 22 – rozptylové grafy prvých dvoch komponentov s vetvami stromu podobnosti). Výsledky týchto obidvoch metodík sa veľmi podobajú výsledkom zhlukovej analýzy, preto nie je potrebné podrobnejšie ich komentovať. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Štatistická analýza podobnosti trichologických vzoriek dospela k týmto záverom: 40 1. Štyri z použitých šiestich metodických postupov ukázali, že vzorka PO sa hodnotami drene a indexu podobá kontrolnej vzorke RB. 2. Dve z použitých šiestich metodických postupov ukázali, že vzorka PH sa hodnotou chlpu podobá kontrolnej vzorke RB. 3. Zo všetkých vzoriek sa navzájom najviac podobajú vzorky MT a EK. 4. Vzorka RB sa viac podobá vzorkám PO a PH, ako sa podobajú tieto dve vzorky navzájom. Keďže výsledky získané všetkými použitými metódami sú konzistentné, naznačuje to, že použité metodiky boli adekvátne a predkladajú reálny obraz o vlastnostiach porovnávaných vzoriek. Problematické však je, že kategória Milan Thurzo „chlp“ dáva iné výsledky ako kategórie „dreň“ a „index“. Vysvetlením by mohol byť vplyv tafonomických faktorov, ktoré pôsobili tak na vzorku odobranú z hrobu a zakomponovanú do obrazu v Pazmaneu, ako aj na vzorku ležiacu v hrobke až do exhumácie. Analýza skúmaných vzoriek a ich vzájomné porovnávanie naznačili, že v skúmaných charakteristikách existuje veľká interindividuálna variabilita, preto sa – v jej dôsledku –niektoré kontrolné vzorky mohli viac podobať vzorkám PO a PH, ako sa podobali tieto vzorky navzájom, hoci sa všeobecne predpokladá, že obidve patrili kardinálovi P. Pázmányovi. Ani štatistickou analýzou metrických znakov vzoriek pripisovaných P. Pázmányovi (PO a PH) sa nepodarilo dokázať, že trichologická vzorka PO odobratá z Pázmányovho portrétu vo viedenskom Pazmaneu pochádza z pozostatkov P. Pázmánya pochovaného krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. Vzorka PO sa totiž, okrem iného, metrickými znakmi viac podobá kontrolnej vzorke RB ako vzorke PH odobratej z brady zosnulého P. Pázmánya. Otázka identity vzorky PO z Pazmanea tak ostáva otvorená, jej identitu s P. Pázmányom nemožno potvrdiť, ale ani vylúčiť. Záverom možno konštatovať, že antropologická (a tafonomická) analýza pozostatkov Petra Pázmánya z krypty pod Dómom sv. Martina priniesla nielen základné údaje o jeho telesných vlastnostiach a procesoch, ktoré na ne pôsobili počas uloženia v krypte, ale upozornila aj na nevyriešené problémy súvisiace s niektorými okolnosťami definitívneho uloženia jeho pozostatkov v krypte, v ktorej sa našli. Nepodarilo sa ani vyriešiť identitu časti chlpov z brady, ktoré sú zakomponované do portrétu kardinála Petra Pázmánya v Pazmaneu vo Viedni. Ich príslušnosť k P. Pázmányovi nemožno potvrdiť ani vyvrátiť najmä preto, lebo v odstrihnutých častiach telesného ochlpenia sa nenachádza DNA, ktorá by ich identifikáciu umožnila. Milan Thurzo ŠTÚDIE Fotografie a repro: Radoslav Beňuš (obr. 19), Silvia Bodoriková (obr. 8), Stanislav Katina (obr. 20), Michal Poljak (obr. 2 – 7, 9, 14), Michal Staudt (obr. 3), Milan Thurzo (obr. 10 – 13, 15 – 18) Tabuľky, schémy a grafy: Radoslav Beňuš (tab. 3), Tomáš Haviar (obr. 1), Soňa Masnicová (tab. 1 – 2) Tab. 1: Porovnanie morfologických znakov trichologických vzoriek PH a PO ZNAKY VZORKA 1 - HROBKA PÁZMÁNY VZORKA 2 - PAZMANEUM hnedý hnedý stredne hrubé až hrubé ohnuté stredne hrubé mierne ohnuté stredná silno nepravidelný, rozrušený rozlíšiteľný stredná jemne nepravidelný rozlíšiteľný hrubozrnná stredná centrálne (pri dreni) v prúžkoch stredná hrubozrnná stredná centrálne (pri dreni) v prúžkoch stredná nepriehľadná súvislá 1/3 celkovej šírky vo fáze anagén priehľadná so vzorom súvislá 1/3 celkovej šírky chýba mechanicky a tafonomicky poškodené mechanicky a tafonomicky poškodené tafonomické tafonomické plesne/huby, nečistoty plesne/huby, nečistoty WOCH – VI. ročník, 2018-2019 FARBA odtieň ŠTRUKTÚRA hrúbka zakrivenie stvolu KUTIKULA hrúbka kutikuly vonkajší okraj kutikuly vnútorný okraj kutikuly KÔRA štruktúra hustota pigmentu rozmiestnenie pigmentu hromadenie pigmentu veľkosť pigmentových zhlukov DREŇ štruktúra priebeh relatívna šírka Korienok ÚPRAVY/ZMENY konce – distálny/proximálny zmeny artefakty 41 Milan Thurzo ŠTÚDIE Tab. 2: Porovnanie morfologických vzoriek troch kontrolných jedincov ZNAKY VZORKA 3 (EK) VZORKA 4 (MT) VZORKA 5 (RB) hnedý hnedý hnedý FARBA odtieň Štruktúra hrúbka stredne hrubé stredne hrubé stredne hrubé zakrivenie stvolu ohnuté ohnuté ohnuté hrúbka kutikuly stredná stredná stredná vonkajší okraj kutikuly plochý/rozstrapkaný plochý/rozstrapkaný plochý/zúbkovaný vnútorný okraj kutikuly nerozlíšiteľný rozlíšiteľný nerozlíšiteľný KUTIKULA KÔRA štruktúra hrubozrnná hrubozrnná hrubozrnná hustota pigmentu stredná stredná stredná rozmiestnenie pigmentu na okrajoch centrálne (pri dreni) na okrajoch hromadenie pigmentu v prúžkoch v prúžkoch v prúžkoch veľkosť pigmentových zhlukov stredná stredná stredná ovoidné telieska neprítomné neprítomné prítomné štruktúra nepriehľadná/priehľadná nepriehľadná nepriehľadná/priehľadná priebeh súvislá súvislá súvislá WOCH – VI. ročník, 2018-2019 DREŇ 42 relatívna šírka 1/3 celkovej šírky 1/3 celkovej šírky 1/3 celkovej šírky Korienok chýba chýba vo fáze telogén upravený holením kužeľovitý (dlho nestrihaný) upravený holením ÚPRAVY/ZMENY konce – distálny/proximálny Milan Thurzo ŠTÚDIE Tab. 3: Metrické porovnanie trichologických vzoriek MERANIE 1 2 3 4 5 PRIEMER PRIEMER VZORKA 1 Pázmány hrobka (PH) VZORKA 2 Pázmány obraz (PO) VZORKA 3 EK (41 rokov) VZORKA 4 MT (68 rokov) VZORKA 5 RB (35 rokov) Chlp 269,7035 237,276 258,9012 239,3958 243,2403 Dreň 102,1567 99,33078 71,55503 69,53899 84,32842 Chlp 271,8603 246,211 261,4913 249,3964 242,8803 Dreň 71,69379 109,8932 70,13429 67,75401 87,28641 Chlp 267,4023 253,1431 260,0817 262,4268 247,0339 Dreň 85,44004 95,55084 67,52757 69,82161 94,71618 Chlp 275,797 249,4165 249,712 263,093 259,8124 Dreň 77,25283 71,0219 67,52757 68,10832 86,25251 Chlp 276,4706 259,7162 247,6973 282,5655 253,0544 Dreň 94,33981 84,80331 84,22456 68,10832 85,84565 Chlp 272,2468 249,1525 255,5767 259,3755 249,2043 Dreň 86,17664 92,12001 72,19381 68,66625 87,68583 Index 1 37,87742 41,86298 27,63797 29,0477 34,66876 Index 2 26,37156 44,63377 26,82089 27,1672 35,93804 Index 3 31,95187 37,74578 25,96398 26,60612 38,34137 Index 4 28,01076 28,47522 27,04218 25,88755 33,198 Index 5 34,12291 32,65231 34,00302 24,10355 33,92379 PRIEMER 31,65387 36,97334 28,24741 26,47368 35,18633 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 43 Milan Thurzo ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 5 6 7 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 8 44 9 10 11 12 13 14 HAĽKO, Jozef, KOMORNÝ, Štefan. Dóm – Katedrála sv. Martina v Bratislave. Bratislava: Lúč, 2010, 608 s.; HAĽKO, Jozef – KRAMPL, Tomáš. Výskumy krypty v Dóme sv. Martina. In Pamiatky a múzeá, 2011, roč. 60, čís. 1, s. 6 – 12; FARKAŠ, Zdeněk – CHOMA, Igor – PAŠTEKA, Roman, PUTIŠKA, René. Identifikácia miesta uloženia ostatkov kardinála Petra Pázmánya a arcibiskupa Juraja Lippaya a nález depotu zlatých mincí v kryptách pod presbytériom Dómu s. Martina v Bratislave. In Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia, 2015, roč. CIX, č. 15, s. 299 – 311. THURZO, Milan – BEŇUŠ, Radoslav – MASNICOVÁ, Soňa – KATINA, Stanislav. Antropologické a tafonomické poznatky o telesných pozostatkoch kardinála Petra Pázmánya (4. 10. 1570 – 19. 3. 1637) exhumovaných z hrobky pod Dómom sv. Martina. In Zborník Slovenského národného múzea – Prírodné vedy, 2017, roč. LXIII (v tlači). KNAUZ, Nándor. Pázmány Péter sírja, Religio, 21. septembra 1859, s. 185 – 189. In HARGITTAY, Emil – KÄFER, István – KRÁNITZ, Mihály (ed.). „Po mojej smrti nestane sa všetko podľa mojej vôle“. Súbor dokumentov o hrobe Petra Pázmánya. Pons Strigoniensis Studia, 2007, roč. VII, s. 38 – 40. THURZO – BEŇUŠ – MASNICOVÁ – KATINA, c. d., 2017 (v tlači). MAYS, Simon. Archeology of human bones. London: Taylor and Francis e-Library, 1998, 242 s. THURZO – BEŇUŠ – MASNICOVÁ – KATINA c. d., 2017 (v tlači). O tom, že pred pohrebom ležala rakva v biskupskom paláci otvorená, svedčí svedectvo Frankla [Fraknóiho]: „V jednej zo sál biskupského paláca nezabalzamovaná Pázmányova mŕtvola bola uložená v jednoduchej drevenej truhle... Na hlave mal nasadený čierny súkenný kvadrát jezuitského strihu.“ In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, kapitola 8. Posledné týždne, smrť a pohreb Petra Pázmánya v rekapitulácii Vilmosa Fraknóiho, s. 23. HUCHET, Jean-Bernard. Insect remains and their traces: Relevant fossil witnesses in the recontruction of past funerary practices. In Anthropologie (Brno), 2014, roč. 52, č. 3, s. 329 – 349. PHIPPS, John. Looking at puparia. In Circaea, 1983, roč. 1, č.1, s. 13 – 29; PHIPPS, John. A further note on archaeological fly puparia. In Circaea, 1984, roč. 2, č. 2, s. 103 – 105. KOKAVEC, Milan – PORUBSKÝ, Vladimír – MEGO, Mirko – KORMAN, Vladimír – BAUER, Miroslav. Príručka súdneho lekárstva. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1972, s. 75. HARGITTAY – KRÁNITZ, c. d., 2007, s. 55. SCHMITTH, Mikuláš. Archiepiscopi Strig. Tirn., 1758, č. II, s. 123. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, kapitola 10. Pamätná tabuľa Pavla Esterháziho v Dóme svätého Martina, 1710, s. 28; FRANKL [FRAKNÓI]. V. Pázmány Péter és kora III. 1872, Pest, s. 295 – 300. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, kapitola 8. Posledné týždne, smrť a pohreb Petra Pázmánya v rekapitulácii Vilmosa Fraknóiho, s. 23. HARGITTAY, Emil, KRÁNITZ, Mihály. „intra viscera terrae corpus reponi jubeo“ – výskum hrobky Petra 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 Pázmaňa. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, s. 53 – 65. HAĽKO – KRAMPL, c. d., 2011, s. 7 HARGITTAY – KRÁNITZ, c. d., 207, s. 57. SCHMITTH, c. d. 1758, s. 28. KNAUZ, c. d., 1859, s. 35. (Por. obr. 1). FAUST, Ovidius. Zo starých zápisníc mesta Bratislavy. Bratislava: Mestské vedecké ústavy bratislavské, 1933, s. 193. Tento údaj v podstate naznačuje, že pozostatky P. Pázmánya (ako jedného z „troch spomenutých“), boli premiestňované trikrát. Prvý raz spred „oltára sv. Michala v blízkosti sv. Anny pred hlavný oltár“, potom na miesto, kde sa našli pozostatky Juraja Széchenyiho, a tretí raz do krypty, kde sa jeho pozostatky aj našli. Zdá sa však pravdepodobné, že s údajom o pôvodnom uložení „troch spomenutých“ sa autor mýli. KNAUZ, c. d., 1859, s. 37. SCHMITTH, Mikuláš Archi-Episcopi Strigonienses II Tirnaviae., 1752, s. 135. In HAĽKO – KRAMPL, c. d., 2011, s. 12. FARKAŠ – CHOMA – PAŠTEKA – PUTIŠKA, c. d., 2015, s. 306 – 309. Tamže, obr. 10 – 13. KNAUZ, c. d., 1859, s. 40. FRANKL [FRAKNÓI], Vilmos. Pázmány Péter és kora III. 1872, Pest, s. 295 – 300. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, s. 23. Ak podľa Frankla Pázmány miesto svojho pochovania priamo označil, sotva by si niekto dovolil porušiť kardinálovo želanie a pochovať ho na inom mieste. Je to ďalšia indícia v prospech tvrdenia, že Pázmánya pôvodne pochovali tesne pred mauzóleom sv. Jána Almužníka. HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, kapitola 8. Posledné týždne, smrť a pohreb Petra Pázmánya v rekapitulácii Vilmosa Fraknóiho, s. 23. KNAUZ, c. d., 1859, s. 40. THURZO – BEŇUŠ – MASNICOVÁ – KATINA, c. d., 2017 (v tlači). THURZO, Milan. Hlavné trendy morfometrických zmien lebky človeka v posledných tisícročiach. In Zborník Slovenského národného múzea, Prírodné vedy, 1987, roč. 33, s. 215 – 225. STROHM, Thomas F. L – KURT, W. Periodontal disease – etiology, classification and diagnosis. In ALT, K. W. – RÖSING F. W. – TESCHLER NICOLA, M. (ed.). Dental Anthropology, Etiology, Classsification and Diagnosis. Vienna: Springer Verlag, 1998, s. 227 – 246. RÖSING, Friedrich W., KVAAL, Sigrid I. Dental Age in Adults – A Review of Estimation Methods. In: ALT, K. W. – RÖSING F. W. – TESCHLER NICOLA, M. (ed.). Dental Anthropology. Fundamentals, Limits, and Prospects. Wien – New York: Springer Verlag, 1998, s. 443 – 468. HILLSON, Simon. Dental Pathology. In KATZENBERG, M. A. – SAUNDERS, S. R. (ed.). Biological anthropology of the human skeleton. New York, Chichester, Weinheim, Brisbane, Singapore, Toronto: Willey-Liss, 2000, s. 249 – 286. HILLSON, Simon. Dental Anthropology. Cambridge: University Press, 1996, 374 s. MILES, Albert E. W. Assessment of the ages of a population of Anglo-Saxons from their dentition. In Proceedings of the Royal Society of Medicine, 1962, č. 55, Milan Thurzo 36 37 38 39 40 41 42 43 44 s. 881 – 886. In HILLSON, c. d. 1996; BROTHWELL, Don R. Digging up bones. 3rd ed. London & Oxford: British Museum & Oxford University Press, 1981, 208 s. HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, s. 24 – 40. FRANKL [FRAKNÓI], c. d., 1872, s. 22 – 23. VAYER, Lajos. Pázmány Péter ikonográfiája. Budapest, 1935, s. 10 – 13. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, s. 45. HAĽKO – KRAMPL, c. d., 2011, s. 9. Tamže; Knauz vo svojej správe o objavení krypty v roku 1859 a o jej uzatvorení udáva iba to, že „hrobka bola zakrytá doskami, ktoré však pre istotu boli úradne zapečatené“ (s. 40). Je však nesporné, že kryptu v podlahe presbytéria nemohli nechať dlhšie otvorenú, a čo najskôr ju opäť zamurovali. HAĽKO – KRAMPL, c. d., 2011, s. 9. HARGITTAY – KRÁNITZ, c. d., 2007 s. 41 – 42. Tamže, s. 42, s. 60. Tamže, s. 63. ŠTÚDIE 45 46 47 48 49 50 51 FAUST, Ovidius. Správa o hrobke kardinála Petra Pázmaňa v bratislavskom Dóme. Martin: Archív Literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice, 1963, č. 2341/83-2640. In HARGITTAY – KÄFER – KRÁNITZ, c. d. 2007, s. 46. KNAUZ, c. d., 1859. FAUST, c. d., 1963, s. 47. KNAUZ, c. d., 1859, s. 39. ROWE, Walter, F., 1997. Biodegradation of hairs and fibers. In: HAGLUND W. D. – SORG, M. H. (ed.): Forensic Taphonomy. The Post-mortem Fate of Human Remains. London: CRC Press, s. 337–51. THURZO – BEŇUŠ – MASNICOVÁ – KATINA, c. d., 2017 (v tlači). Rovnaká hnedá farba obidvoch skupín vzoriek sa totiž nehodila ako diskriminačný znak a morfologické, čiže kvalitatívne znaky priveľmi podliehajú subjektívnemu pohľadu bádateľa a ťažko ich štatisticky objektivizovať. Okrem toho hodnotenie väčšiny kategórií odráža tafonomické zmeny, ktoré postihli Pázmányove vzorky z hrobky a obrazu, skresľujúce reálne údaje. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 45 ŠTÚDIE Identifikácia rodu Zichy Ferraris z Rusoviec v kontexte kresbového albumu rodiny z rokov 1816 – 1833 Katarína Beňová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Kľúčové slová: Uhorská aristokracia – Rusovce – rod Zichy – 19. storočie 46 Rod Zichy patril k dôležitým predstaviteľom uhorskej aristokracie, ktorý vlastnil paláce a kúrie vo Viedni, Prešporku, Budíne, Rusovciach, Cíferi a ďalších lokalitách. Zakladateľom rusoveckej vetvy rodu bol gróf Štefan Zichy (1715 – 1769), ktorý mal so svojou manželkou, grófkou Cecíliou rod. Stubenberg (1725 – 1763) sedem detí. Pre prvú polovicu 19. storočia patrila k dôležitým líniám rodu vetva, ktorá vznikla v roku 1799 manželstvom grófa Františka Karola Zichy-Ferraris de Zich et Vásonkeö (1777 – 1839) Wilhelmíny Ferraris (1780 – 1866). Keďže jej rod vymrel po meči prijal gróf František predikát Ferraris a všetkých jedenásť detí nieslo meno Zichy Ferraris.1 Do politického a kultúrneho života v Rakúskom cisárstve sa významne zapísali dcéry Henrieta (1800 – 1852), Emília (1803 – 1866) a Melánia (1805 – 1854), a synovia Jozef (1801 – 1825), Viktor (1806 – 1846), Emanuel (1808 – 1877), Felix (1810 – 1885), Ľudovít (1814 – 1859) a Karol (1817 – 1832). Krátko po pôrode zomreli Móric (1802) a Alfréd (1812).2 Gróf František často pôsobil v Rusovciach, ktoré obýval prevažne v letných mesiacoch. Zastával funkciu tajného radcu, župana Rábskej stolice3 a zúčastňoval sa snemových udalostí a bol nositeľom kríža Radu Svätého Štefana. Od mladosti bol vedený k vojenskej kariére, v roku 1813 sa stal vrchným veliteľom 1. husárskeho pluku a o rok neskôr sa stal plukovníkom a prevelili ho k uhorskej garde. Podľa dobovej memoárovej literatúry bol gróf František prezývaný „Mollo“, čo bol odkaz na zaužívané pomenovanie jeho manželky.4 Počas obdobia Viedenského kongresu patrila jeho manželka, grófka Molly k dôležitým osobnostiam mesta. Jej salón bol v diplomatických kruhoch Viedne miestom stretnutí vyššej spoločnosti. Dlhoročným priateľom rodiny Zichy Ferraris bol kancelár Klement Metternich (1773 – 1859)5 a počas kongresu sa grófka spriatelila napríklad aj s cárom Alexandrom I., ktorý podporoval jej aktivity. Molly Zichy Ferraris bola všestrannou osobnosťou a medzi jej záujmy patrili napríklad prírodné vedy, predovšetkým botanika,6 výtvarné umenie, hudba,7 cestovanie a s ním spojené nadšenie pre archeológiu.8 Najstarším potomkom manželského páru bola grófka Mária Henrieta Karolína Odescalchi, ktorá sa vydala za vojvodu Vincenta Odescalchi de Szerém (1778 – 1833) dňa 13. marca 1831 na rodovom panstve v Solčanoch. Grófka Henrieta bola výtvarne nadaná a jej najstaršie práce sú známe zo skicára datovaného do roku 18199 a následne z denníku písanom vo francúzskom jazyku z roku 1822 a predovšetkým zo zachovaného kresbového albumu rodiny. Jej jediný syn Viktor Odescalchi (1833 – 1880)10 zdedil po matke výtvarný talent.11 Grófka Henrieta sa v neskoršom období intenzívne venovala charitatívnej činnosti a bola držiteľkou dámskeho Radu Hviezdového kríža (Sternkreuzdame), ktorý bol najvyšším dámskym vyznamenaním.12 Ďalšou dcérou manželského páru Zichy Ferraris bola Emília Széchenyi, ktorá vyrastala so svojimi súrodencami vo Viedni, v Hornom Katarína Beňová Bare a Rusovciach. Vo veku 20 rokov sa 15. decembra 1823 vo Viedni vydala za grófa Pavla Széchenyiho de Sárvár-Fel (1789 – 1871) pre ktorého bola druhou manželkou a mali spolu desať detí.13 Najstarším synom manželského páru Františka a Márie Wilhelmíny bol gróf Jozef Zichy Ferraris, o ktorom máme veľmi málo informácií a aj v kresbovom albume je zachytený len na jednej kresbe, v mladom veku v uniforme granátnika. Nasledoval gróf Viktor Zichy Ferraris, ktorý neskôr pôsobil v Šoproni, kde aj zomrel. V roku 1832 zastával krátko funkciu župana v Rábskej stolici, ktorá bola dedičným titulom.20 V roku 1838 bol súčasťou návštevy Konštantinopolu v spoločnosti predstaviteľov rakúskeho cisárstva.21 K významným členom rodiny, ktorý sa podieľal na vizuálnej zmene kaštieľa v Rusovciach patril gróf Emanuel Zichy Ferraris. Od mladosti bol vedený k vojenskej kariére. Dostal sa do cisárskeho jazdeckého regimentu22 a v roku 1838 sa stal majorom 1. husárskeho cisárskeho regimentu Ferdinanda I. Krátko po svadbe s anglickou Lady Charlotou Strachan (1815 – 1851), s ktorou sa oženil 3. apríla 1837, opustil vojenskú službu. Gróf Emanuel prevzal Rusovce a priľahlé veľkostatky, niekoľko majerov, tehelňu, liehovar, parný mlyn.23 Stal sa iniciátorom neogotickej prestavby rusoveckého kaštieľa a nechal vybudovať aj veľkú koniareň.24 V rokoch 1843 – 1844 sa spoločne s bratmi zúčastnil uhorského snemu v Prešporku. Počas revolúcie v roku 1848 bol členom opozičnej strany voči Habsburgovcom a teda aj svojmu švagrovi Metternichovi. Všetok svoj strieborný príbor vtedy venoval pre účely revolúcie. Z dobovej literatúry a novín sa dozvedáme strohé správy o aktivitách grófa Emanuela. Po odchode z Rusoviec zapríčinenom rodinnou tragédiou, samovraždou jeho manželky prešiel po Emanuelovi celý kaštieľ na jeho brata Felixa. Gróf Felix (Bódog) Zichy Ferraris sa stal pokračovateľom rodového mena. Za manželku si dňa 10. marca 1839 zobral grófku Emíliu rod. von Reichenbach-Lessonitz (1820 – 1891) a mali spolu šesť detí: Viktora (1842 – 1880), Melániu (1843 – 1925), Ľudovíta (1844 – 1899), Karolínu (1845 – 1871), Emíliu (1847 – 1935) a Emanuela (1852 – 1914). V roku 1830 zastupoval mesto Rátót25 a od roku 1833 Rábsku stolicu.26 Rodina sídlila do roku 1872 v Rusovciach, kedy ho Felix predal grófovi Hugovi Henckel von Donnersmarck. Felix sa po smrti otca od roku 1839 venoval rodovým majetkom a podnikaniu. V rokoch 1843 – 1844 bol spolu s bratmi Emanuelom, Ľudovítom členom uhorského parlamentu a nachádza sa i v zozname účastníkov uhorského snemu v Prešporku.27 Počas revolúcie v roku 1848 stál na opačnej strane ako jeho brat Emanuel. Podpísal 1. marca 1850 memorandum cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktoré iniciovala konzervatívna uhorská šľachta. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Najmladšia dcéra, Melánia Metternich bola považovaná za súdobú krásavicu, „najkrajšie dievča Viedne“.14 V roku 1831 sa vydala za rakúskeho kancelára, kniežaťa Klementa Metternicha a stala sa jeho treťou manželkou. Spoločne mali päť detí, ale len tri sa dožili dospelosti – Melánia Mária Paulína (1832 –1916), Klement (1833 – 1833), Pavol Klement (1834 – 1906), Mária Emília (1836 – 1836) a Lothar (1837 – 1904).15 Po svadbe sa mladá kňažná odsťahovala z Rusoviec a jedným z jej hlavných sídiel sa popri Viedni stal Kynžvart. Mala veľký záujem o výtvarné umenia a hlavne o hudbu,16 navštevovala ešte počas mladosti i neskôr v manželstve operné predstavenia. Po sobáši sa stala držiteľkou dôležitého dámskeho vyznamenania, podobne ako jej sestra Henrieta – hviezdneho kríža a zároveň zastávala funkciu palácovej dámy (Palastdame).17 Sobášom s Metternichom napomohla k lepšiemu poznaniu uhorskej mentality a tohto geografického priestoru, ktorý dovtedy kancelár považoval za viac menej barbarskú krajinu (ako všetko východne za Viedňou).18 Salón Melánie Metternich patril k dôležitým pre Viedeň a zachovalo sa niekoľko dobových opisov.19 ŠTÚDIE 47 Katarína Beňová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE Obr. 1 48 Katarína Beňová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 2 49 ŠTÚDIE Katarína Beňová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 3 50 Po Felixovi nasledoval ešte gróf Ľudovít Zichy Ferraris, ktorý sa 3. júna 1845 oženil s Frederikou rod. Bleszinskou (1819 – 1900). O jeho činnosti máme málo informácií, bol účastný napríklad na uhorskom sneme v roku 1843. Vyrastal so svojim generačne najbližším bratom grófom Karolom Zichy Ferraris, ktorý zomrel veľmi mladý. Vďaka jedinečnému albumu kresieb, ktorý patril rodine Zichy Ferraris je možné identifikovať celý rad predstaviteľov uhorskej aristokracie z prvej polovice 19. storočia. V roku 1969 získala Slovenská národná galéria do svojich zbierok kúpou z predajne Slovenskej knihy v Bratislave dva albumy kresieb a akvarelov z obdobia prvej polovice 19. storočia. Jeden z nich súvisí s rodom Zichy Ferraris a druhý so spríbuznenou rodinou Odescalchi.28 Na úvodnom liste prvého zmieneného albumu sa nachádza iniciála ženskej členky rodu a nápis vo francúzskom jazyku odkazujúci na vlastníctvo grófky Henriety Odescalchi rod. Zichy Ferraris. Po jej smrti mal prejsť do majetku jej syna Viktora Odescalchiho. Je zložený z 221 kresieb nalepených na 84 stranách, ktoré obsahujú záznamy jednotlivých situácií a miest, aristokratickú každodennosť konkrétne z rokov 1816 – 1833.29 Na spodnom okraji sú kresby popísané vo francúzskom jazyku a aj pri jednotlivých postavách sa vyskytujú mená členov rodiny, čo významne napomáha k ich identifikácii. Výtvarne stvárnený album, kto- Katarína Beňová rý obsahuje autorské práce svojich majiteľov, vložené grafické a kresbové listy zakúpené počas ciest, prípadne od iných autorov bol bežnou praxou v 19. storočí. Albumy slúžili ako tzv. časozberné doklady prežitých udalostí, návštev, záznamov ciest a rôznych podujatí. Zobrazenie jednotlivých členov rodiny bolo už spracované vo vedeckej monografii.30 V priestoroch Zichyho paláca v Prešporku, Kaštieľa v Rusovciach a ďalších lokalitách ako bol Horný Bar, Apaty a iné sa popri rozvetvenej rodine Zichy a Zichy Ferraris objavujú zaznamenaní členovia rodov Esterházy, Pálffy, Lobkowicz, Kinsky, Dietrichstein a mnohí ďalší. Zároveň na záznamoch z ciest nachádzame na kresbách i zobrazenie viacerých osôb, ktoré ale nie je možné v každom prípade identifikovať, pretože sa objavujú aj pod svojimi prezývkami prípadne ich pomenovanie je veľmi stručné. Kresbový album tak ponúka dôležitú sondu do života uhorskej, rakúskej i českej aristokracie prvej polovice 19. storočia. v Bruseli. V spoločnosti Henriety, Emílie a Melánie prežila svoje detstvo a dospievanie, ako to dokladá i kresbový album.33 Venovala sa bežným dámskym činnostiam ako bolo vyšívanie (K 6232/8), vzdelávala sa v hudbe a výtvarnom umení. Kresby z rokov 1817 – 1818 sú vytvorené s dievčenskou naivitou, mladé šľachtičné sú tu stvárnené ako deklamujú verše, pripravujú sa na hodinu klavíra, pozorujú zatmenie slnka alebo konkrétne Karolína trpí bolesťou zubov (K 6232/50, 12). Záujem mladých dám sa orientoval i na literatúru a na zázname z júna 1824 je Melánia práve v spoločnosti Karolíny, ktorej predčíta verše (K 6232/27). Mladá dáma sa nikdy nevydala, i keď záujem mužov dokumentuje napríklad kresba, kde je zachytená počas snemu v Prešporku v spoločnosti kniežaťa Schwarzenberga, alebo s grófmi Nádasdym a Somsichom v júny 1826 v Rusovciach (obr. č. 1), či s grófom Heinrichom Hoyosom (K 6232/45, 52). K rodovej línii súrodencov grófa Františka patril jeho brat Alexander, o ktorom doteraz neboli známe údaje. Krátko po vydaní monografie o rode Zichy Ferraris a Rusovciach sa podarilo Marekovi Gilányimu nájsť údaje o tejto osobe.34 Zaujímavou osobnosťou z okruhu rodiny bol gróf Edmund Zichy (1811 – 1894), neskorší zakladateľ Múzea orientálnej kultúry vo Viedni. Bol vekovo príbuzný s deťmi grófa Františka a pochádzal z línie grófa Františka Zichy de Vasonkeö (1749 – 1811), ktorý žil v Prešporku a Budíne. Grófka Henrieta ho zachytila v mladom veku ako dobového šviháka vo fraku z 9. júla 1829 a ako herca pri návšteve v Rusovciach z toho istého roka (K 6232/54, 55). Toto zobrazenie s nápisom „Warheit ich warkein der kräfftig“ dopĺňa na stole položená dvojica sošiek – černoška a dámy, pravdepodobne z meissenského porcelánu (K 6232/55). V rovnakom štýle a geste dokonca i odeve napodobňuje mladý gróf sochu černocha. Henrieta stvárnila aj jeho brata grófa Eugena Zichyho (1809 – 1849) pri hre na klarinet počas návštevy v Rusovciach (K 6232/56, obr. č. 2). WOCH – VI. ročník, 2018-2019 K úzkemu rodinnému kruhu sledovanej línie rodu prináležali členovia rodín bratov a sestier grófa Františka Zichy Ferraris. Jeho najstarší brat gróf Karol Anton Zichy (1778 – 1834) pôsobil na čele Mošonskej župy a je stvárnený na viacerých záznamoch, napríklad počas návštevy Luxemburgu v roku 1819 (K 6232/20). Jeho druhá manželka Júlia rod. Festetich spoločne s grófkou Molly patrili k vyhľadávaným osobnostiam Viedenského kongresu. Ďalším bratom, ktorý často navštevoval Rusovce, bol rakúsky maršal gróf Ferdinand Zichy (1783 – 1862), a predovšetkým jeho manželka grófka Žofia rod. Széchenyi de Sarvár-Felsővidég (1789 – 1865), ktorú vidíme zachytenú na kresbách (K 6232/24).31 Kontesa Karolína Zichy (1802 – 1885) bola najmladšou Františkovou sestrou a keďže bola vekovo príbuzná k jeho deťom spolu vyrastali. 32 Jej matka zomrela v roku 1809 a bratova rodina prevzala jej výchovu. Informácií o jej živote nemáme veľa, v staršom veku bola napríklad členkou mníšskej rehole ŠTÚDIE 51 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 52 Katarína Beňová Obr. 4 Katarína Beňová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 5 53 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 54 Kresbový album odkazuje na jednotlivé miesta, kde rodina Zichy Ferraris pobývala. V roku 1816 napríklad grófka Molly cestovala so kúpeľov v Teplicích. V albume sa nachádzajú odkazy na miestny kostol a hlavne palác rodiny Clary-Aldringen. V roku 1819 pobývali v Bádene, kde sa na jednej z kresieb objavujú portréty miestnej smotánky ako bol napríklad princ Andrej Razumovsky (1752 – 1836) a ďalšie osobnosti.35 Neskôr sa stretli s princom Radziwillom (K 6232/21) priamo v Rusovciach, čo dokladá kresba z augusta 1822 z prechádzky ako aj detailný portrét princa. Tento výlet popisuje aj Melánia Zichy Ferraris vo svojom denníku z 23. augusta 1822.36 Ide pravdepodobne o princa Michala Gedeona Radziwilla (1778 – 1850). Už počas Viedenského kongresu boli rodiny Zichy a Radziwill v kontakte.37 Grófka Emília sa vydala do Apáthy, kde žila na rodovom panstve svojho manžela grófa Pavla Széchenyiho. Vďaka dobrým rodinným vzťahom sa rodiny stretávali a preto neprekvapí, že sú zastúpené i v kresbovom albume pohľady na ich sídlo a rodinný život. Túto oblasť často navštevovali jej rodičia a súrodenci ako to dokladá napríklad pobyt v lete roku 1824. Na viacerých záznamoch sa objavuje aj osobnosť Antona Gévaya (1796 – 1845), rodáka z Komárna (obr. č. 3), ktorý bol vychovávateľom u Pavla Széchenyiho (K 6232/29).38 Pomerne veľa osobností, ktoré sú zaznamenané v albume súvisia s rokom 1825, kedy sa konal uhorský snem ako aj korunovácia Karolíny Augusty za uhorskú kráľovnú v Prešporku. Členovia rodiny Zichy Ferraris v tom čase pobývali v rodovom paláci v centre mesta alebo prípadne v paláci rodiny Szápary, ktorý sa nachádzal na mieste dnešnej budovy hlavnej pošty. Na kresbe z roku 1824 s popisom „posledná rozlúčka môjho priateľa“ vidíme smútočné zhromaždenie, kde nie je presne špecifikované o koho sa konkrétne jedná. Súčasťou výjavu je jágerský biskup, gróf Bezerédyi, gróf František Zichy Ferraris so synmi Viktorom a Emanuelom a barón Jesenák (K Katarína Beňová 6232/32). K pobytom na vidieku patrili aj poľovačky, ktoré sa konali aj v Rusovciach, napríklad v auguste 1825 (K 6232/38). Využívali sa práve počas dôležitých politických zasadnutí v Prešporsku. Tým, že Rusovce sa nachádzali v blízkosti často slúžili nielen pre členov rodiny Zichy a Zichy Ferraris ale aj pre ich hostí ako oddychové miesto. Zároveň i počas týchto stretnutí sa mohlo pokračovať v neformálnych politických rokovaniach. V rovnakom čase ako sa napríklad konala poľovačka bol na návšteve v Rusovciach i gróf Jozef Esterházy (1760 – 1830), zástupca Zemplínskej stolice na sneme 1825 (6232/38).39 Na sneme býval vo vlastnom paláci.40 Uhorská šľachta sa počas rôznych ceremónií tradične odievala do uhorských slávnostných gala uniforiem (obr. č. 4, 5). Tento aspekt je zachytený aj na kresbách grófky Henriety, napríklad na stvárnení grófa Buzy v slávnostnej uhorskej gala uniforme počas snemu v roku 1825 (K 6232/40). Podobne aj gróf Ján Nepomuk Keglevich41 v uhorskej slávnostnej gala uniforme počas snemu v auguste 1825 je na ďalšom liste (K 6232/41). S námetom korunovácie Ferdinanda V. vyhotovil viedenský maliar Eduard Gurk (1801 – 1841) album kolorovaných grafických záznamov uhorských magnátov – Ungarische Kronungs Costumen.42 Na 36 listoch sú prezentovaní jednotliví uhorskí magnáti a cirkevní hodnostári v podobnom prevedení ako vidíme aj v albume Zichy Ferraris. Už počas roku 1825 bola rodina Zichy Ferraris v opätovnom kontakte s Metternichom, ktorý navštívil prešporský salón (K 6232/42). Na kresbe ja zachytený v spoločnosti svojej budúcej manželky Melánie, jej starého otca grófa Karola Zichyho a grófky Grassalkovic (obr. č. 6). Postava mladíka v strede kompozície s nápisom Valentin Esterhazy odkazuje pravdepodobne na Mórica Valentína Esterházyho (1807 – 1890). Medzi návštevníkov Rusoviec patrili rôzne osobnosti. V auguste 1826 počas cesty me- Katarína Beňová ŠTÚDIE Obr. 6 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 7 55 Katarína Beňová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE Obr. 8 56 Katarína Beňová ŠTÚDIE Obr. 9 nosti grófov Esterházyho, Majlátha a Pálffyho (K6232/49). V novembri toho istého roku na inom zázname je stvárnený knieža Ferdinand Lobkowicz (1797 – 1868)45 s okuliarmi a gróf Eötvös a neznámy františkánsky mních (K 6232/49). Na kresbe Henriety Zichy Ferraris z roku 1826 nachádzame zaujímavý doklad záujmu o verné fyziognomické zachytenie jednotlivých hostí. Napríklad v spoločnosti jej tety grófky Karolína Zichy sa objavuje veľmi vysoká postava grófa Nádasdyho, kvôli ktorému sa musela postaviť až na stoličku a v kontraste k nemu grófa Somssicha. Ide pravdepodobne o grófa Michala Nádasdyho (1775 – 1854),46 ktorý mal za manželku grófku Antóniu Zichy a grófa Pongráca Somssich de Sárd (1788 – 1845), ktorého ženou bola grófka Juliana Zichy (1791 – 1849).47 V lete, konkrétne 3. júla 1829 navštívil Rusovce gróf Ferdinand Pálffy (1774 – 1840), ktorý bol banským inžinierom a známy je aj vďaka svojej podpore viedenskému divadlu. V rokoch WOCH – VI. ročník, 2018-2019 dzi Budínom a Viedňou navštívil toto miesto i rakúsky arcivojvoda a uhorský palatín Jozef Anton Habsbursky (1776 – 1847) so svojou manželkou princeznou Hermínou von Anhalt-Bernburg-Schaumburg-Hoym (1797 – 1817). Je stvárnený z profilu v spoločnosti členov rodiny Zichy a Zichy Ferraris (K 6232/49). I keď pozadie nie je vykreslené detailne, pravdepodobne sa jedná o posedenie v parku, ktorý obklopoval kaštieľ a súčasťou výjavu v pozadí je slovanská slávnosť (obr. č. 7).43 Túto udalosť popisuje aj Melánia Zichy Ferraris vo svojom denníku z augusta 1826.44 Na tom istom liste v kresbovom albume sú i ďalšie výjavy, ktoré dokumentujú návštevníkov Rusoviec. Na záhradnom kresle sedí napríklad gróf František Viczay (1780 – 1836), ktorý bol manželom grófky Amálie Zichy (1782 – 1819). Kresba je popísaná ako „Model mit dem Kopstuck“ (obr. č. 8,9). Jedná sa napríklad o stretnutie biskupa Alexandra Alagovicha (1760 – 1837) v spoloč- 57 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 58 Katarína Beňová Obr. 10 Katarína Beňová ŠTÚDIE 1826 - 1830 žil v Prešporku a v tomto období navštívil sídlo rodiny Zichy Ferraris. Stvárnený je sediac na biedermeierovej stoličke v jednom zo salónov kaštieľa (K 6532/56). V denníku Melánie Zichy Ferraris sa spomína jeho príchod už 2. Júla (obr. č. 10).48 Ďalšie dôležité udalosti v rodine súviseli s pripravovaným sobášom Melánie s Metternichom, Aj vtedy sa rodina stretávala v Prešporku a Rusovciach. Ešte počas októbra 1830, kedy boli ohlásené zásnuby,49 prišiel Metternich na niekoľko dní do Prešporku. Rodina Zichy Ferraris využila túto príležitosť na zor- ganizovanie veľkého bálu, kde sa Melánia stala „kráľovnou slávnosti“.50 V kresbovom albume dokladá túto udalosť správa zachytávajúca návštevu Metternicha v paláci Zichy v Prešporku v spoločnosti svojho tajomníka Friedricha von Gentza (1764 – 1832) a snúbeniciných rodičov (K 6232/63, obr. č. 11). Obaja navštívili rodinu v Prešporku aj počas roka 1830, kedy sa konala korunovácia Ferdinanda V. (K 6232/63). V tom istom salóne je umiestnená i ďalšia scéna z 11. novembra 1830, kde sa s rodinou stretli gróf Anton Szapáry (1802 – 1883) s manželkou grófkou Augustou rod. Keglevich de Buzin (1808 – 1879), WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 11 59 ŠTÚDIE Katarína Beňová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 12 60 barónom Jozefom Wenckheimom, grófkou Karolínou Zichy a ďalšími osobami. Medzi osobnosťami z politického a spoločenského života nachádzame v albume zobrazeného napríklad Eduarda von Lichnowsky (1789 – 1845), ktorý pôsobil ako spisovateľ, historik Rakúskeho cisárstva.51 V roku 1813 sa oženil so sestrou Františka Zichy Ferraris grófkou Eleonórou, s ktorou mal syna Felixa (1814 – 1848) neskoršiu obeť revolúcie v roku 1848. Portrét Eduarda vyhotovil aj viedenský maliar Josef Kriehuber pre jeho švagrinú Melániu Metternich a jej zbierku akvarelových podobizní priateľov a návštevníkov.52 V albume je stvárnený v spoločnosti svojho švagra Mikuláša Zichyho (1796 – 1859) pri hre v kocky v salóne v Rusovciach (K 6232/37). Členky rodiny Zichy Ferraris sa pravidelne stretávali i s ďalšími predstaviteľkami významných rodov. Napríklad na kresbe z roku 1826 je zachytená počas modlitby grófka Fanny Batthyányi, ide pravdepodobne o grófku Františku Jozefínu (1792 – 1831) pôvodom z Prešporka v spoločnosti neznámej šľachtičnej (K 6232/44). Manželom Felície Zichy (1809 – 1880), ktorá bola sesternicou sledovanej ženskej línie rodiny Zichy Ferraris bol gróf Heinrich Hoyos (1804 – 1854). Objavuje sa na viacerých záznamoch v albume, napríklad v spoločnosti Henriety Zichy Ferraris pri hre begamon v júly 1830 (K 6232/59). Jeho manželka je stvárnená na kresbe pri hre na klavíri spolu s Karolínou Zichy. Hudobné vzdelanie bolo bežné u aristokracie a pomerne často sú i zachytení pri aktivitách ako je Katarína Beňová hra na hudobné nástroje prípadne návšteva hudobných alebo operných predstavení. Pohrúžení do hry alebo čítania je dvojica grófka Júlia Hunyadi rod. Zichy (1805 – 1875) v spoločnosti cestovateľa a amatérskeho archeológa Hedera Viczayiho (1807 – 1873), ktorý v roku 1830 navštívili Rusovce (K 6232/59). I Viczay bol spríbuznený s rodom Zichy, keďže jeho matkou bola grófka Amália Zichy (obr. č. 12). V roku 1830 navštívili prešporský palác rodiny i gróf Anton Szapáry (1802 – 1883) spolu so svojou manželkou grófkou Augustou rod. Keglevich de Buzin (1808 – 1879).53 Na kresbe je zaznamenaný dátum 11. novembra 1830 ako aj popis, že sa jedná o tzv. obyčajnú večeru, nie slávnostnú. Súčasťou výjavu sú Karolína Zichy, mladík podľa popisu pravdepodobne gróf Móric Esterházy54 a ďalší traja neidentifikovaní šľachtici. ŠTÚDIE V poslednom období sa dostáva do popredia čoraz viac aj v našom prostredí problematika výtvarnej činnosti aristokracie. Popri už rozbehnutému výskumu otázky mecenášstva a zbierkotvornej činnosti sa pozornosť orientuje aj na amatérske a často pomerne kvalitné výtvarné práce členov šľachtických rodín. Ako dokladá aj album rodiny Zichy Ferraris je vďaka výtvarnému materiálu možné získať plastickejší obraz o každodenných aktivitách a záujmoch vyššej vrstvy. Tento materiál má výrazný potenciál nielen pre odborníkov z oblasti dejín umenia alebo histórie ale môže osloviť aj širšiu verejnosť, ktorá sa zaujíma o kultúru obdobia 19. storočia u nás. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 61 Katarína Beňová ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU K podrobným údajom o rodine pozri: beňová, Katarína. Kaštieľ v Rusovciach vo svetle výtvarných diel 19. storočia. Kresbový album rodiny Zichy Ferraris, Bratislava : Stimul, SNG, 2016, ISBN: 978-80-8127-165-6. 2 Genealogické údaje o rode pozri: gilányi, Marek. Rodokmeň rodiny Zichy Ferraris. In Ibidem, s. 125133. 3 Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. Wien 1837, 1. Theil, s. 131. V roku 1826 už zastával funkciu župana – Schreiben-Schützen Almanach: für das Schützen Jahr 1830, Wien 1830, s. 203. – vedený ako „Graf Franz Zichy, Obergespann.“ 4 thürheiM, Lulu Gräfin, Mein Leben. Erinnerungen aus Österreichs Grosser Welt. 1788 – 1819. 2. diel, München : s.n., 1913, s. 278; Kugler, Georg: Staatskanzler Metternich und seine Gäste. Graz Wien Köln: Styria, 1991, s. 10. ISBN 3-222-11995-3. 5 Metternich sa zaujímal o členov rodiny, napríklad v liste z 5.7.1822 vyjadril smútok nad chorobou mladej Melánie. – conte corti, Egon Caesar, Metternich und die Frauen. Wien : Europa Verlag, 1949, 2. diel, s. 203. 6 The Gardener´s Magazine and Register of Rural & Domestic Improvement. London 1839, Volume 5, s. 558-559. 7 U grófky Molly napríklad vystupovala na hudobnom soirée významná talianska speváčka Angelika Catalani, ktorá patrila k Metternichovým favoritkám. conte corti, ref. 5, s. 67. 8 Říha, Miloš: Suvenýry z cest a expedic, 2004. – dostupné na: https://www.zamek-kynzvart.eu/cs/muzeum-pribehu/exotika/suvenyry-z-cest-a-expedic (7.6.2016). 9 Na úvodnej strane skicára, ktorý bol predaný na aukcii v Dorotheum Viedeň sa objavuje nápis: „Henriette Zichy Ferraris 1819. Mutter des Fürsten Viktor Odescalchi, gekauft aus der Verlassenschaft der Tante Ninette Odescalchi geb. Gräfin d Orsay 1937“ XI. 10 Henrieta Odescalchi: Viktor v ateliéri pri maľbe. V Hirtenbergu maľba v plenéri. http://www.wilnitsky.com/ scripts/redgallery1.dll/details?No=39812 (11.11.2016) 11 Pozri napríklad skicár v zbierke SNG. Viktor Odescalchi: Skicár. 1851 – 1852, akvarel, ceruza, papier, majetok SNG, inv. č. K 18832. 12 Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. 1. Theil, Wien 1837, s. 74. 13 Pozri napríklad list Metternicha svojej prvej žene Lorel, 7.10.1824, conte corti, ref. 5, s. 248-249. 14 trollope, F., Wien und die österreicher. Leipzig : s.n., 1838, 2. diel, s. 136; conte corti, ref. 5, s. 316. 15 gilányi, ref. 2. 16 beňová, ref. 1, s. 30-38. 17 Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. Wien 1837, 1. Theil, s. 74, 163. 18 conte corti, ref. 4, s. 335, 355; oplatKa, Andreas. Ungleiche, enge Partner Széchenyi und Metternich. In FazeKaS, István – MalFér, Stefan – tuSor, Péter (eds.), Széchenyi, Kossuth, Batthyány, Deák. Studien zu den ungarischen Reform politikern des 19. Jahrhunderts und ihren Beziehung zu Österreich. Wien : Institut für Ungarische Geschichtsforschung in Wien, 2011, s. 22. ISBN 978-963-88739-6-5. 19 Spracované: velKey, Ferenc, Széchenyi im Metternich Vorzimmer, In: Ibidem, s. 30-31. Podľa popisu vojvodkyne Sofie bol zariadený meissenským porcelánom, WOCH – VI. ročník, 2018-2019 1 62 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 obrazmi, malými soškami a elegantným nábytkom. Kugler, ref. 3, s. 33. Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. Wien 1837, 1. Theil, s. 104. Allgemeine Zeitung München, 12. October 1839, Nr. 285, s. 2279. Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. Wien 1837, 1. Theil, s. 328. – „Adjuntant bey Sr. Majestät dem Kaiser Flügel-Adjuntanten.“ Stieberová, Mária: Z dejín Rusoviec v stredoveku a novoveku, In MalliteriS, Juraj – beňušKová, Zuzana (ed.), Rusovce 1208 – 1998, Bratislava : Miestny úrad Bratislava Rusovce, 1998, s. 36. ISBN: 80-968022-6-7; Slaninová, Katarína, Vplyv anglickej neogotiky na formovanie raných profánnych stavieb v Uhorsku – Explikácia na kaštieľoch v Rusovciach a Veľkých Uherciach. Diplomová záverečná práca. Katedra dejín výtvarného umenia, FiF UK, Bratislava 2007, s. 69-70. Ibidem. Pozri aj SiSa, József, Maisons under the Spell of the „Olden Times“. Country House Building in the English style, In: Ars, 42, 2009, č. 2, s. 209. Schreiben-Schützen Almanach: für das Schützen Jahr 1830, Wien 1830, s. 203; Wurzbach, Constantin von, Biograhisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich, Band 60, Wien 1891, s. 6; Molnár, Arpád, Metternich sógora Vasmegyében, In: Vasi Szemle, 1992, č. 3, s. 355-366. Hof- und Staats-Schematismus des österreichischen Kaiserthums. Wien 1837, 1. Theil, s. 105. Felséges első Ferdinand ausztriai császár: Magyar- és Csechországnaks´ ötödik apostoli király a által szabad királyi Pozsoni városaban 1843dik esztendei pünkösd hava 14dik napjára rendeltetett magyarországi közgyülésnek naplója a´tekintetes karoknál és rendeknél, V. kötet, Pozsonyban 1844, s. V. Neznámi autori – Henrieta Zichy-Ferraris: Album rodiny Zichy Ferraris, 1816 – 1878, akvarel, ceruza, papier, neznačené, Slovenská národná galéria (ďalej SNG), inv. č. K 6232; Július Odescalchi ?: Album rodiny Odescalchi, 1847 – 1848, akvarel, ceruza, papier, neznačené, SNG, inv. č. K 6079. Oba albumy sú prístupné na www. webumenia.sk. beňová, Katarína (ed.). Biedermeier. Bratislava : SNG, 2015, s. 42-43, 62-63. ISBN 9788080591885; beňová, Katarína. Album rodiny Zichy-Ferraris z Rusoviec ako príklad vzájomných vzťahov šľachtickej rodiny biedermeiera. In beňová, Katarína (ed.). Domáce a európske súvislosti biedermeiera. Bratislava : Stimul, 2015, s. 51-57. ISBN 9788081271441. beňová, ref. 1. Ďalej to boli sestry Františka Zichyho – Amália Viczay (1782 – 1819), Adela Keglevich (1788 – 1839), Kristína Khevenhüller-Metsch (1792 – 1830), Eleonóra Lichnowsky (1795 – 1873) a brat Mikuláš (1796 – 1856). Journal extrait de la Recette, 1825, február. – MNL, Fond Zichy Ferraris, č. 708, šk. 23, inv. č. 2690 – 2710. beňová, ref. 1, s. 45. Gróf Alexander Zichy (1790/1791, Bratislava – 7.4.1797, Rusovce). Ďakujem Marekovi Gilányimu za doplnenie týchto údajov. V úmrtnej matrike u sv. Martina je vek 6,5 roka, v Rusovciach 6 rokov. Záznam o narodení sa v rokoch 1789 – 1791 nepodarilo nájsť ani u sv. Martina, ani v Rusovciach, vo farnostiach okresu Wien I, v Cíferi, v Hornom Bare, či vo Voderadoch. Pripomenúť možno, že najbližší starší Katarína Beňová 35 36 37 38 39 40 súrodenec – Karolína Etelka – sa narodila 15.9.1788 a najbližší mladší súrodenec – Mária Kristína – sa narodila 30. 4. 1792. Narodenie Alexandra by tak mohlo byť niekedy medzi júnom 1789 a júlom 1791. Pozri: Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík (ďalej ŠA BA ZCM), Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika zomrelých 1796 – 1805 (inv. č. 84), fol. 2045/41/43. K údaju úmrtia: ŠA BA ZCM, Bratislava Rímskokatolícky farský úrad Rusovce, Matrika zomrelých 1797 – 1852 (inv. č. 585), fol. 1. Miscellen über den Curort-Baden in Nieder Österreich. Wien 1819. Denník Melánie Zichy Ferraris. 23.8.1822, s. 513-516. Národní archiv, Praha, Fond Metternich, inv. č. 2886. King, David. Vienna 1814 : How the Conquerors of Napoleon Made Love, War and Peace. Crown 2008, nestr., ISBN 9780307407368. Pôsobil ako archivár a orientalista, od roku 1827 pôsobil vo Viedni. http://www.biographien.ac.at/oebl/ oebl_G/Gevay_Anton_1796_1845.xml (11.11.2016). Nagy Iván, Magyarország Családai IV. 94. 96. l. Schematismus indigitans Hospitia Excelsorum Procerum et Incl. Statuum et Ordinum Regni Hungariae ad Generalia regni Comitia In Liberam Regiamque Civitatem Posoniensem pro 11. Septembris 1825. indicta convocatorum. Editio secunda, Posonii, s. 18-19. ŠTÚDIE 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 Schematismus indigitans Hospitia Excelsorum Procerum et Incl. Statuum et Ordinum Regni Hungariae ad Generalia regni Comitia In Liberam Regiamque Civitatem Posoniensem pro 11. Septembris 1825. indicta convocatorum. Editio secunda, Posonii, s. 12-13. – vedený ako C.C. Supremi Comites. Comitat, CisDanubianorum, Comitat Barsiensis. Platea: Barmherz. Platz, 515. Býval u Milosrdných bratov. Pozri beňová, ref. 29, s. 48. Podobné aktivity sa v Rusovciach často konali. Pozri: Beňová, ref. 1. Denník Melánie Zichy Ferraris, 20.8.1826. KaSíK, Stanislav – MašeK, Petr – MžyKová, Marie (eds.). Lobkowiczové. Dějiny a genealogie rodu. České Budejovice : Veduta, 2002, s. 146-147. http://genealogy.euweb.cz/hung/nadasdy3.html http://genealogy.euweb.cz/hung/somssich.html Denník Melánie Zichy Ferraris, 2.7.1829, NL Praha, s. 195-196. conte corti, ref. 5, s. 308-309. Ibidem, s. 310. Bol autorom historických prác o dejinách rodu Habsburgovcov ako aj o stredovekom umení. http:// www.biographien.ac.at/oebl_5/183.pdf (11.11.2016). Viec k tejto zbierke pozri: Kugler, ref. 4; beňová, ref. 1. http://genealogy.euweb.cz/hung/szapary2.html http://genealogy.euweb.cz/hung/esterhazy3.html WOCH – VI. ročník, 2018-2019 63 ŠTÚDIE Múzejné zbierkové predmety ako genealogické pramene – na príklade zbierok Múzea mesta Bratislavy. Zuzana Francová Kľúčové slová: genealogické pramene – múzejné zbierkové predmety – Múzeum mesta Bratislavy WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Hlavnou pramennou základňou genealogického výskumu tradične bývajú archívne dokumenty, a to najmä cirkevné a štátne matriky, listiny a rôzne súpisy obyvateľstva. Historici však doteraz len dosť v malej miere využívajú veľký informačný potenciál bohatej škály objektov hmotného kultúrneho dedičstva, medzi nimi aj muzeálií. 64 Múzeá ako významné pamäťové inštitúcie uchovávajú vo svojich zbierkach veľké množstvo typologicky rozmanitých predmetov dokumentujúcich vývoj prírody a spoločnosti. Vo veľkej miere ide o relatívne málo známe, resp. aj celkom neznáme pamiatky. Vzhľadom na svoju gnozeologickú hodnotu sú potenciálnym prameňom vedeckého poznania a zároveň predstavujú aj nenahraditeľné kultúrne, historické, umelecké či materiálne hodnoty.1 Cieľom tohto príspevku je vyšpecifikovať a prierezovo prezentovať rôzne typy múzejných zbierkových predmetov ako potenciálnych genealogických prameňov. Všetok analyzovaný materiál pochádza zo zbierok Múzea mesta Bratislavy. Toto na Slovensku najstaršie múzeum s nepretržitou pôsobnosťou vzniklo v roku 1868. Medzi akvizíciami z obdobia rakúsko-uhorskej monarchie síce mali výrazný podiel predmety pochádzajúce prevažne z darov a odkazov miestnych osobností (napr. prvý kustód múzea a profesor kreslenia na mestskej reálke Jozef Könyöki, barón Rössler, prepošt Jozef Danko, biskup Ferdinand Knauz, maliar Eduard Majsch, mestský archivár Ján Batka ml. a iní), popri artefaktoch výtvarného umenia a archeologických nálezoch išlo však skôr o objekty majúce charakter starožitností a dokumentujúce ich zberateľské aktivity než o rodinné či rodové pamiatky. O intenzívnejšej a najmä systematickej múzejnej dokumentácii prešporských spoločenských elít, resp. rodín môžeme hovoriť až zhruba v poslednom desaťročí. V roku 2005 zbierky Múzea mesta Bratislavy obohatila svojím rozsahom aj skladbou mimoriadna akvizícia (spolu 703 položiek nadobudnutých kúpou i darom), ktorou bola časť pozostalosti po významnej osobnosti celoslovenského významu - známom muzikológovi Prof. Jánovi Albrechtovi (1919 – 1996).2 Jej súčasťou sú výtvarné diela, nábytok, niekoľko úžitkových predmetov, ako i početné písomné dokumenty rôzneho druhu, najmä osobné doklady zo širokého časového rozpätia dvoch storočí, cenné papiere, smútočné oznámenia a tiež dobové fotografie a pohľadnice. Tento súbor obsahuje aj početné pamiatky na iné významné prešporské meštianske rodiny 19. storočia, najmä Jurenákovcov (Jurenakovcov), Siebenfreudovcov a Fischerovcov, ktorí boli v príbuzenskom vzťahu s rodinou Albrechtovcov.3 Okrem albrechtovskej pozostalosti sa v zbierkach múzea nachádzajú aj väčšie súbory pamiatok či jednotliviny viažuce sa k ďalším prešporským meštianskym rodinám 19., resp. prvej polovice 20. storočia: Haeberle, Munker, Wimmer, Scherz alebo von Scheidlin. Zuzana Francová ŠTÚDIE Obr. 1. Vývod barónskej rodiny Mengersen, maľba na papieri, drevený rám so zlátenou korunkou, 1862 (K1-1746) Do prvej skupiny, pracovne označenej ako „primárne“ genealogické pramene, zaraďujeme už hotové genealogické sústavy, zachytávajúce rodovú postupnosť generácií. Bežne sa všetky nepresne označujú ako rodokmene4, resp. rodostromy. Najstaršou pamiatkou tohto druhu v zbierkach múzea je kolorovaná litografia s rodostromom 53 uhorských kráľov a kráľovien. Dielo vyšlo zrejme s prílohou Erklärung des Stammbaumes sämmtlicher 53 Könige von Ungarn, vydanou vo Viedni roku 1840. Zachytáva postupnosť 32 generácií, aj vo vedľajších líniách, a to vrátane mužských aj ženských členov.5 Ako prvý je uvedený legendárny Arpád († 907); s výnimkou troch kráľov z arpádovského rodu strom pokračuje od prvého uhorského kráľa Štefana I. až po vtedy panujúceho panovníka Ferdinanda V. V legende je použitých sedem farebných odtieňov, resp. ich kombinácií, ktorými sú odlíšené tieto skupiny: uhorskí králi, králi, ktorí boli zároveň aj cisármi, arpádovsko-uhorskí vojvodovia, cisári a cisárovné, všetci ostatní králi a kráľovné, vojvodovia, kniežatá, markgrófi a grófi. Zhotoviteľom tohto rodostromu WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Múzejné zbierkové predmety môžeme z pohľadu ich využiteľnosti ako prameňov genealogického výskumu pomocne rozdeliť do dvoch základných skupín: 65 ŠTÚDIE bol c. k. penzionovaný rakúsky generál, poľný maršal a poručík Ignaz Lenk von Treuenfeld (1766 – 1842).6 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Veľmi zaujímavou a doteraz bližšie nepovšimnutou pamiatkou je „rodostrom“, resp. presnejšie vývod barónskej rodiny Mengersen z roku 1862. Do zbierok múzea sa dostal kúpou zo súkromného majetku v roku 1934 (evid. č. K1-1746). Probantom, ktorý si nechal tento vývod zhotoviť, bol Herbert Adolf Albert, slobodný pán von Mengersen (1814 –? ), c. k. major v kavalérii, komorník, dedičný majiteľ panstva Reelkirchen vo Wolfsangere a rytier kráľovského pruského maltézskeho radu.7 Podnetom na vytvorenie tejto genealogickej sústavy bolo Mengersenovo vymenovanie do úradu cisárskeho komorníka v roku 1862. 66 Z genealogického hľadiska ide o tzv. nemeckú próbu - súmerný 5-generačný vývod.8 Pri predkoch Mengersenových rodičov sa už roky života neuvádzajú, zobrazené sú len ich erby. Výpravne pôsobiaci vývod, majúci estetické kvality výtvarného diela, je maľovaný na papieri a osadený do ozdobného rámu z čierno moreného a pozláteného dreva (výška 86 a šírka 105 cm). Súčasťou výzdoby rámu je plastická vyrezávaná a pozlátená 7-cípa barónska koruna (obr. č. 1). Mengersenovci patrili medzi vestfálsku šľachtu a zaraďujú sa k najstarším rytierskym rodom v biskupskom kniežatstve Paderborn. Ich rodovým sídlom je Rheder pri Brakeli. Rod zaznamenal svoj výraznejší spoločenský a aj finančný vzostup začiatkom 18. storočia. Ďalšie rodové vetvy žili v 19. storočí v Prusku, hannoverskom kráľovstve, ale aj inde. Súvis tohto rodu s uhorským prostredím zatiaľ nebol preskúmaný. Vieme však, že v Prešporku koncom 19. storočia žila barónka Helena (Helen) Mengersen, o ktorej je známe, že od roku 1880 bola žiačkou známeho miestneho maliara Eduarda Majscha (1841 – 1904).9 Zuzana Francová Príkladom uplatnenia silne zredukovaného motívu rodostromu je vývesný štít hostinca K zelenému stromu (Zum grünen Baum), ktorý vlastnila rodina Palugyayovcov. Štít z ohýbaného polychrómovaného plechu (rozmery cca 187 x 170 cm) má tvar oválnej kartuše, v ktorej je štylizovaný reliéfny strom s menami štyroch detí veľkoobchodníka s vínom Jakuba Palugyaya (1819 – 1886): Františka, Jozefa, Antona a Emmy (bez rokov ich života). Zhotoviteľ tohto štítu nie je známy, múzeum ho zakúpilo v roku 1924 od bratislavského stolárskej rodiny Kreibich. (evid. č. F1-2178) Okrem spomínaných výtvarne pojatých rodokmeňov sa v zbierkach múzea nachádzajú ešte dva na papieri tlačené rodokmene. Rozrod10 rodiny Jurenákovcov (Jurenakovcov) z roku 1885 je vyhotovený v dvoch exemplároch. (evid. č. K-13661/1 a 2) Začína od Andreja (I.) Jurenáka (21. február 1738 Sobotište – 6. február 1820 Sološnica), ktorý sa oženil s Vilmou Frieder Siebenfraidt (2. jún 1742 – 3. február 1805). Všetky krstné mená členov rodiny sú tu uvedené v ich maďarskej podobe. Súčasťou literárneho fondu múzea je zarámovaný rodokmeň rodiny Bottovcov, zachytávajúci ich rodovú postupnosť v rokoch 1153-1933. Ako prvý predok je tu uvedený Rubaldus, zachytený v listine notára Lanfranca v Janove v roku 1153; ako najmladší sú zaznamenaní potomkovia Ivana Krasku, vlastným menom Jána Bottu (1876 – 1958).11 Druhú veľkú a typologicky veľmi diferencovanú skupinu tvoria muzeálie, ktoré sme označili ako „sekundárne“ genealogické pramene. Spomedzi diel výtvarného umenia sú najrozšírenejšími genealogickými prameňmi maľované alebo grafické portréty. Najčastejšie ide o portréty jednotlivých osôb, zriedkavejšie sú skupinové, zväčša rodinné portréty. Ich výpovedná hodnota je vyššia, pokiaľ boli nadobudnuté priamo z pôvodného rodinného prostredia a existuje k nim sprievodná Zuzana Francová ŠTÚDIE Obr. 2. Portrétne miniatúry členov rodiny Pursch, polovica 19. storočia (U-3457) 1858).14 V jeho pozadí je pohľad na krajinu na rozhraní Karlovej Vsi a Lamača. S Jurenákovcami spríbuznená obchodnícka rodina Fröhlichovcov je zachytená na vzácnom skupinovom rodinnom portréte od maliara Ferdinanda von Lütgendorffa (1785 – Z významnej obchodníckej rodiny Wimmerovcov máme v múzeu pastelový portrét Jozefa Leopolda Filipa Wimmera (1754 Weidling – 1814 Prešporok) od neznámeho autora Pri solitérnych akvizíciách portrétov sú cenné v niektorých prípadoch sa vyskytujúce identifikačné nápisy na zadnej strane obrazov. Môžu obsahovať rôzne spresňujúce údaje celé meno zobrazeného, roky jeho života, profesiu, miesto narodenia a úmrtia, rok, príp. vek, v ktorom bol portrétovaný. Príkladom je empírový portrét bližšie neidentifikovaného Franza Kragla a jeho manželky. Ako východisko genealogického bádania môže slúžiť nemecký nápis na rube plátna, ktorý hovorí o tom, že Kragl bol namaľovaný ako 24-ročný v roku 1809.15 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 dokumentácia. Vďaka takýmto okolnostiam sú presne identifikované všetky portréty z albrechtovskej pozostalosti.12 Najstaršou z tohto súboru je dvojica portrétov obchodníka s drevom a neskôr so špecerajným tovarom Adama Jurenáka (1771 – 1837) – zakladateľa prešporskej línie rodiny Jurenákovcov – a jeho manželky Ludmily, rod. Rupp (1780 – 1848), ktorú v roku 1810 namaľoval člen viedenskej akadémie a tamojší profesor historickej maľby Johann Peter Krafft (1780 – 1856). Dielami talianskeho maliara Giacoma Marastoniho (1802 – 1860) sú portréty manželov Siebenfreudovcov a tiež manželov Antona a Jeanette Jurenákovcov namaľované okolo roku 1838, možno ako svadobné portréty.13 67 Zuzana Francová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 68 Obr. 3. Strelecký terč s erbom kniežaťa Jozefa Pálffyho, maľba na dreve, 1825 (F1-439) namaľovaný pri príležitosti jeho nástupu do úradu dedičného prešporského župana a tiež kresbový portrét manželky Adolfa Wimmera Márie Wimmerovej rod. Hardtmuthovej (1859 – 1918). Je zaujímavý tým, že Mária je na ňom zobrazená so svojím svadobným šperkom, ktorý sme súčasne s portrétom zakúpili do zbierok múzea. Je to zlatý otvárací medailón vo vnútri s jej fotografickým portrétom a dátumom sobáša 14. apríl 1878.16 rach múzejnej zbierky. Na rube akvarelového portrétu prešporského mestského kapitána Pála Sunyála od Alexandra Johansena z roku 1830 je umiestnený dodatočne napísaný maďarský text múzejného kustóda obsahujúci meno a hodnosť zobrazeného, presný dátum jeho úmrtia (19. august 1849) a tiež meno maliara a rok vzniku portrétu.17 Podrobnejšie informácie o portrétovaných osobách nachádzame na viacerých miniatú- Iným príkladom je miniatúra s portrétom Júliusa von Ruttkay. Na jej zadnej strane je zazna- Zuzana Francová ŠTÚDIE menané, že portrétovaný sa narodil 23. mája 1831 v Penzi, v novohradskej župe, a zomrel v Prešporku 28. júna 1884 o štvrť na dve.18 a Magdalena Lang (1802 – 1878).20 Meno Christine sa v podrobne spracovanej rodinnej genealógii Rochlitzovcov vôbec nevyskytuje.21 Zo starších zbierok múzea pochádza štvorica portrétnych miniatúr z obdobia biedermeieru. Podľa záznamu v múzejnom inventári ide o členov bližšie neznámej meštianskej rodiny Purch (obr. č. 2). Pri reštaurovaní, kedy boli miniatúry vybrané z rámika, sa zistilo, že všetky sú na zadnej strane popísané. Z textov sme sa dozvedeli, že ide o manželov Andreasa a Klaru Purschovcov, žijúcich v štajerskej obci Murau. Andreas Pursch je označený ako „Rentmeister“, teda správca renty. Ďalšie dve miniatúry zobrazujú asi deti tohto manželského páru. Dcéra Anna zomrela 16. októbra 1855, syn (?) Franz bol pisárom v Gustavhaine. Je zaujímavé, že všetky miniatúry boli „obdržané“ (erhalten) v rovnaký deň – 6. októbra 1855 (Klara Purschová už vtedy bola po smrti). Následne boli zrejme adjustované do spoločného oválneho dreveného rámika.19 Múzeum ich zakúpilo v roku 1942 od známeho bratislavského stolárskeho a rezbárskeho majstra Jozefa Dorošínyiho. V roku 1942 múzeum darom od architekta Malatinszkého (de Malatin Alexius) nadobudlo malý portrét staršieho muža označený ako portrét prešporského medikováčskeho majstra Johanna Gschnattla (1816 – 1857) a považovaný za možnú prácu maliara Friedricha Liedera (1780 – 1859) (evid. č. U-10336). Na jeho zadnej strane je sekundárne pripevnený strojopis s nemeckým textom obsahujúcim informácie o príbuzenských vzťahoch rodiny Gschnattlovcov s rodinami Gyra, Mayer, Schröckenstein, Malatinszky a Bednarics. Podľa zmieneného textu, pochádzajúceho pravdepodobne od sprostredkovateľa daru učtovníka Ľudovíta Keményho, by malo ísť o syna medikováča Petra Gschnattla.22 Tieto údaje si ale vyžadujú verifikáciu, ku ktorej sa dá dospieť podrobnejším genealogickým výskumom. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Do skupiny miniatúr spadajú aj dve zarámované ceroplastiky (reliéfne poprsia z vosku) od bližšie neznámeho autora G. Berga z roku 1840 (evid. č. U-3459 a U-3460). Evidentne zobrazujú manželský pár. Pri získaní do múzea v roku 1947 boli do inventára zapísané ako „portréty Johanna Rochlitza, prešporského obchodníka s múkou na rohu Špitálskej a Kolárskej ulice, a jeho manželky Christiny - rodičov predsedu advokátskej komory Theodora Rochlitza, ktorý zomrel v roku 1919.“Ak ale túto informáciu skonfrontujeme so životopisnými údajmi tejto známej osobnosti a tiež s údajmi v matrikách, zistíme viaceré nezrovnalosti. Zmienený Theodor Anton Johann Rochlitz sa narodil v Prešporku 2. júla 1841 (pokrstený bol 4. júla) a zomrel až 18. októbra 1927. Jeho rodičmi boli obchodník s múkou Johann Gottfried Rochlitz (22.11.1803 Prešov –26.1.1875 Prešporok) Súčasťou početnej kolekcie na dreve maľovaných streleckých terčov v múzeu je aj niekoľko terčov s rodovými šľachtickými erbmi, doplnenými textami a vročením, či dokonca presným datovaním. Na objednávku ich dali namaľovať šľachtickí priaznivci miestneho streleckého spolku (Pressburger Schützenverein) pri príležitosti strelieb konaných k rôznych príležitostiach. Tri terče sa vzťahujú k rodu Pálffyovcom (obr. č. 3). Terč s vročením 1825 bol namaľovaný pri príležitosti nástupu kniežaťa Jozefa Pálffyho do úradu dedičného prešporského župana. (evid. č. F1-439) Na ďalších terčoch sa ako jednotlivý ústredný motív doplnený textom vyskytujú erby rodu von Lanthiery (1792), Teleky (1794), Berényi (1795?), Grassalkovich (1798), Es(z)terházy (1798)23, kniežaťa Innozenza Odescalchi (1825) alebo rodu Zichy (1820), Vicsay (1831) a Apraxin (1853). Zaujímavý je terč s kompozíciou 14 vizitiek s menami popredných uhorských šľachticov a ich rodovými šľachtickými erbmi a ich menami (o. i. Emil Desewffy, Sándor Uzovicz, László 69 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 70 Zuzana Francová Obr. 4. Epitaf Jána Jakuba Scherera, činného v prešporskom mestskom lazarete, pieskovec, vytesaný reliéfny motív Ukrižovania Krista, 1727 (L-126) Zuzana Francová ŠTÚDIE Obr. 5. Medaila vydaná v roku 1646 pri príležitosti pohrebu Márie Fuggerovej, pozlátené striebro, autor Mathias Pichler (?) (N-15415) - averz, reverz (obr. A., B.) Karacsonyi, László Csáky, Pál Zichy, Gyözö a Károlyi Wenkheim), datovaný rokom 1856 (F-455). Na pamiatku prítomnosti uvedených vysokopostavených pánov tento terč z vďačnosti venoval strelecký spolok. Medzi najstaršie pamiatky sa zaraďuje relatívne strohý náhrobný kameň prešporského prepošta a kanonika Petra (+ 1344 v Devíne). (L-123) Viaceré informačne bohatšie a z výtvarnej stránky hodnotné exempláre v zbierkach múzea spadajú do obdobia 15. – 18. storočia. V latinskom nápise na hornej polovici náhrobníka (náhrobného kameňa) prešporského richtára Bartolomea Scharracha Z ďalších sepulkrálnych pamiatok spomeňme ešte vápencový epitaf Valentína Ermleitnera z roku 1602 (L-105), náhrobok prešporského prepošta a vacovského biskupa Žigmunda Zongora z roku 1657 (L-122), epitaf kanonika Mateja Žigmunda (Mathaeus Sigismundus) Uzerocziho z roku 1731 (L-104), či epitaf kanonika prešporskej kapituly Jána Krištofa Kempelena (1716 – 1752) (L-129). Kým v týchto prípadoch ide o čisto epigrafické pamiatky, iným druhom sepulkrálie je pieskovcový epitaf Jána Jakuba (Johann Jacob) Scherera z roku 1727 (obr. č. 4). Jeho súčas- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Vzácnymi genealogickými prameňmi sú sepulkrálne pamiatky – náhrobníky / náhrobné kamene, resp. náhrobné dosky, epitafy a náhrobné kríže. Kamenosochárske artefakty sa zväčša nachádzajú v zbierke lapidária múzea. Viaceré epitafy pravdepodobne pochádzajú z Dómu sv. Martina, niektoré sú sekundárne umiestnené v interiéri Kostola klarisiek, kde boli v 40. rokoch 20. storočia súčasťou expozície cirkevného umenia. Z epigrafického hľadiska ide o zatiaľ nedostatočne spracované predmety. s vročením 1453 sa spomína aj jeho otec Gašpar Scharrach, ktorý zomrel v roku 1428.24 V spodnej časti dominuje rodový erb Scharrachovcov. Z rovnakého materiálu, teda červeného mramoru, sú vyhotovené aj ďalšie sepulkrálie. Patrí k nim náhrobný kameň Krištofa Armarulliho z roku 1562 (L-125).25 Z jeho textu sa dozvedáme, že (pravdepodobne 31. decembra toho roku) zosnulý Armarulli (Armpruster) bol cisárskym radcom a bol činný v prešporskej Uhorskej komore. Rodový erb bol súčasťou aj nekompletne zachovaného epitafu Potencie Nawitmerovej z roku 1616. (L-124) 71 ŠTÚDIE Zuzana Francová bov na cintorínoch, resp. s vykonávanými úpravami na nich. Motiváciou akvizícií bola aj snaha o záchranu artefaktov pred pôsobením nepriaznivých vplyvov. Niekedy pritom ale došlo k rozdeleniu pôvodného celku. Takýmto príkladom je náhrobný kríž mestského radcu, policajného kapitána, regionálneho historika Františka (Franza) Mottkó de Mottkó Szentkereszt (1797 – 1882), získaný v roku 1977. Kríž je zdobený kovanou rokokovou ornamentikou a jeho súčasťou je maľovaný korpus. (evid. č. U2-6728) Pôvodne bol umiestnený na Ondrejskom cintoríne, kde sa dodnes nachádza Mottkóv náhrobný kameň s textom. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Darom múzeum v roku 1985 nadobudlo liatinové náhrobné kríže Justine Adelaide Dufoulon rod. Rouru (1797 – 1892) a jej zaťa Františka Schorma (1809 – 1892), zdobené plastickým krížom s korpusom Krista a plastikou svätice (sv. Magdalény?). (evid. č. U2-8272 a U2-8273) Výrobkom známej prešporskej kováčsko-zámočníckej firmy Ľudovít Marton je náhrobný kríž rodiny Werner z roku 1865 (evid. č. U2-8007). Z mladšieho obdobia pochádza napr. náhrobný kríž Zuzany Masárovej (1858 – 1940) z kovaného železa s čiernym a sivým náterom a zliatiny, ktorého autorom je bratislavský kováčsky majster Florián Masár. (evid. č. UR-9005) 72 ťou je v kartuši vytesaný nemecký text, ktorý uvádza, že Scherer pracoval v lazarete (als Lazarett Vater gedienet ist) a zomrel 28. januára 1727 ako 67-ročný. Tento epitaf má aj výtvarnú výzdobu - okrem textu je na ňom vytesaný reliéfny motív Ukrižovania Krista (L-126). Zaujímavé rodové pamiatky môžeme identifikovať aj v numizmatickej zbierke múzea. Najstaršia z nich je liata medaila z pozláteného striebra vydaná v roku 1646 pri príležitosti pohrebu Márie Fuggerovej, vdovy po rábskom hrdinovi Mikulášovi Pálffy (1552- 1600). Latinský text na reverze medaily ozrejmuje, že ide o matku Štefana a Jána Pálffyho, ktorá bola spolu so synmi pochovaná v Prešporku 29. mája 1646.26 Za autora medaily sa považuje Mathes (Mathias) Pichler (obr. č. 5).27 Mladšou skupinou sepulkrálnych pamiatok sú náhrobné kríže z kovaného železa, resp. liatiny. Do zbierok múzea sa dostávali v novšom období , najmä v súvislosti s likvidáciou hro- Od neznámeho autora pochádzajú dve razené strieborné medaily spojené so slávnou prešporskou rodinou Burgstallerovcov.28 Jedna z nich bola vydaná ku striebornej svadbe Jána Obr. 6. Pečatidlo šľachtického rodu Nyáry s figurálnym držadlom v podobe alegorickej plastiky Hungarie, liate a gravírované striebro, 2. polovica 19. storočia (F1-2364) Zuzana Francová ŠTÚDIE Krištofa Burgstallera a Márie Zuzany Klobušickej v roku 1740, druhá pri príležitosti Máriinho úmrtia v roku 1748.29 Je zaujímavé, že na lícnej strane bol v oboch prípadoch použitý rovnaký motív združených erbov oboch manželov, odlišnosti sú len v detailoch – pri medaili k úmrtiu dve prekrížené pochodne nahradila dohasínajúca sviečka. Na rube tejto medaily sú uvedené tri životopisné dáta zosnulej: dátum jej narodenia 14. august, dátum sobáša 14. máj a dátum smrti 9. august. Zbierka obsahuje aj niekoľko medailí vydaných pri príležitosti uzatvorenia sobášov manželov z panovníckych rodov, resp. na pamiatku ich okrúhlych výročí (napr. Márie Kristiny a Alberta Sasko-Tešínskeho, Napoleona a Márie Lujzy, Františka Jozefa I. a Alžbety Bavorskej, Rudolfa a Štefánie alebo Fridricha Viliama Karola a Ludoviky Rakúskej). Zmienku si zasluhuje aj bronzová medaila vydaná v roku 1903 pri príležitosti zlatej svadby grófa Františka Xavera (Ferenc Xavér) Erdödyho, hlavného varaždínskeho župana (1830 – 1906) a grófky Heleny (Ilony) von Oberndorff (1831 – 1932).30 Malú skupinku tvoria pečatidlá priraditeľné k významným prešporským meštianskym rodinám (Stadler - Wowy, Munker, Haeberle). Zo solitérnych pamiatok uveďme aspoň mosadzné razidlo na supralibros (F1-1914), ktoré bolo vzhľadom na okolnosti svojho získania (dar z knižnice biskupa F. Knauza) dlho nesprávne určené. Erb na tomto razidle patrí ostrihomskému arcibiskupovi a prímasovi Uhorska Jánovi Scitovskému (1785 – 1866).33 K tejto osobnosti sa v zbierkach múzea viaže aj pamätná medaila z roku 1859, vydaná k 50. výročiu jeho vysvätenia za kňaza. Veľkú skupinu rodových pamiatok tvoria úžitkové predmety, najmä pamiatky umeleckého remesla. Okrem svojej úžitkovej funkcie boli vo veľkej miere aj prostriedkom rodovej reprezentácie a mali nemalý spoločenský význam. Často ide o pamiatky heraldického charakteru, o ich príslušnosti k rodom vypovedajú erby a nápisy. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 V zbierkach múzea je evidovaných asi 40 kusov šľachtických pečatidiel. Päť z nich sa viaže k rodu Pálffyovcov. Nachádza sa medzi nimi pečatidlo ich panstva v Kráľovej pri Senci, hospodárstva grófa Jozefa Pálffyho v Nižnej a lesníckeho úradu Jána Pálffyho v Prešporku, všetky z druhej polovice 19. storočia. Pečatidlo s liatym figurálnym držadlom v podobe alegorickej plastiky Hungarie patrilo Nyáryovcom31, mosadzné pečatidlo s motívom štylizovaného vtáka je v najstaršom inventári nesprávne označené ako pečatidlo rodu Nádasdyovcov (obr. č. 6).32 Ostatné pečatidlá súboru nie sú doteraz bližšie heraldicky určené. Obr. 7. Fľaša s erbom rodiny Losy von Losimthal (Losinthal), bezfarebné brúsené a gravírované sklo, 2. polovica 18. storočia (U-1203) 73 Zuzana Francová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 8. Tanier z obedovej súpravy zdobený erbom kardinála Jozefa Scitovského, bielo glazovaný a zlátený porcelán, Viedeň, po 1838 (U-1059) (obr. A., B.) 74 Zlatnícke, resp. striebornícke práce s rodovou väzbou sú v zbierkach múzea zastúpené len vo veľmi malej miere. Pravdepodobne košickou prácou je tepaná a cizelovaná čaša s pozlátenými detailmi, ktorú zdobí maďarský nápis s vročením 1712, obsahujúci mená Františka (Ferencza) Pongracza a jeho manželky Kristíny (Cristiny) Kende.34 V zbierkach sa okrem toho nachádzajú ešte dve postriebrené kanvičky na čaj zdobené liatym pálffyovským erbom a nápisom Juste et sincere, ktoré boli zrejme súčasťou väčšieho nezachovaného servisu (Evid. č. D-58, 59). svadobný dar pre manželov.35 K osobnosti zakladateľa kremnickej vetvy rodu Freiseisenovcov Georgovi Freiseisenovi (1540 – 1603) a jeho prvej manželky Reginy Neusel(ovej) sa viažu oblátnice s vročením 1570. Zhoda tohto roku s rokom Regininho úmrtia umožňuje predpokladať, že ich dal Georg Freiseisen vyhotoviť ako pietnu spomienku na svoju zosnulú manželku.36 Za výnimočné možno považovať aj oblátnice s vročením 1558, zdobené erbom svojho vlastníka opáta Michaela Griena, v rokoch 1554 – 1564 predstaveného benediktínskeho kláštora v Melku.37 Unikátnymi artefaktmi v zbierkach múzea sú železné kliešte na pečenie oblátok – tzv. oblátnice. Z tohto súboru exemplárom s najstarším vročením sú oblátnice s erbami Žigmunda von Lamberg-Ortenegg-Ottenstein (1536 – 1616) a jeho prvej manželky Siguny Eleonóry, rod. Fuggerovej (1541 – 1576), pochádzajúcej z významnej línie rodu Fuggerovcov von Kirchberg und Weissenhorn. Pár sa zosobášil v roku 1558; ale na oblátniciach je vročenie 1541. V danom prípade teda neoznačuje rok vzniku, ale ide zrejme o antidatovanie pripomínajúce rok narodenia manželky. Oblátnice vznikli zrejme na zákazku ako veno alebo ako Početnejší je súbor bezfarebného dutého skla s brúseným a gravírovaným dekorom. V rámci neho sa nachádza menšia kolekcia predmetov s pálffyovskými erbami38. Zväčša ide o poháre z 19. storočia, nepriraditeľné ku konkrétnym členom tohto široko rozvetveného rodu. Výnimku tvorí flakónik s aliančným erbom grófa Karola Pavla Pálffyho (1697 – 1774) a jeho manželky grófky Jozefíny rod. Starhembergovej. Popri tom sa v zbierkach nachádza tiež niekoľko zaujímavých solitérov. Na prvom mieste sa treba zmieniť o veľkom honosnom Zuzana Francová ŠTÚDIE pokáli s vročením 1796 a doteraz neidentifikovanými meštianskymi dedičnými erbmi, ktoré sú neuhorského pôvodu. Podľa gravírovaného nápisu sa viaže k nejakej udalosti, ktorá sa uskutočnila v Prešporku 9. novembra 1796. Pravdepodobne išlo o aliančný erb, výzdoba sa vzťahuje buď k dátumu sobáša alebo zasnúbenia. Šľachtický sobáš s týmto dátumom sa však neuvádza ani v katolíckych, ani v evanjelických matrikách. Do druhej polovice 18. storočia môžeme datovať fľašu s erbom rodiny Losy von Losimthal (Losinthal), vyhotovenú z bezfarebného brúseného a gravírovaného skla (evid. č. U-1203, obr. č. 7).39 Ďalšie artefakty už pochádzajú z 19. storočia. Patrí k nim džbán s erbom rodu Károlyiovcov, pohár a karafa s erbom rodu Klobusitz, ako aj pohár strelcov z roku 1836, s erbom Floriana Kondé von Póka Telek, ktorý má na dne zatavený 20-grajciar Ferdinanda V.40 Väčšina zmienených sklárskych artefaktov je od roku 2011 vystavená v expozícii dejín mesta v Starej radnici, prevažne v miestnosti venovanej téme šľachty. Na rozdiel od skla rodové pamiatky z porcelánu v zbierkach múzea takmer absentujú. Výnimku tvorí len súbor plytkých tanierov WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 9. Dvojjazyčné smútočné oznámenie Jána (Jánosa, Johanna) Fischera, colného špeditéra kráľovskej uhorskej štátnej železnice, 1911 (K1-13618) 75 Zuzana Francová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 10. Fotografia z albumu rodiny Draskovich – desiati členovia rodiny v parku kaštieľa v Podunajských Biskupiciach, 30. roky 20. storočia (Fo-4448/198) 76 z jedálenskej súpravy, zdobených na okraji zlatým erbom kardinála J. Scitovského, identifikovaný ako výrobky viedenskej porcelánky z roku 1838 (obr. č. 8). Zaujímavosťou je malý zeleno glazovaný keramický erb rodu Motešických, datovaný rokom 1881, zospodu so značkou firmy V. Brausewetter, ktorý pravdepodobne pôvodne tvoril ukončujúci prvok kachľovej pece. (evid. č. U-662) Rozsiahlu skupinu potenciálnych genealogických prameňov tvoria písomné, resp. tlačené dokumenty. V rámci nich väčšiu skupinu predstavujú osobné doklady ako sú rodné a krstné listy, sobášne zmluvy, domovské listy a iné. Najväčší súbor sa zachoval v albrechtovskej pozostalosti. Zvláštnu zmienku si zasluhujú dokumenty viažuce sa k osobe Antona Jurenáka. Za unikátnu možno považovať kolekciu cestovných pasov, vydaných prešporským magistrátom, rakúskym cisárstvom či Uhorským miestodržiteľstvom v rokoch 1832 – 1850. Sú to dokumenty s obmedzenou časovou platnosťou, určené na jednorázové po- užitie. Vzťahujú sa na jeho cesty do Terstu, Benátok, Viedne a Pešti. K Antonovi Jurenákovi sa viaže aj súbor vysvedčení z cisársko-kráľovského Polytechnického inštitútu vo Viedni z rokov 1831 – 1832, ako aj rôzne ďalšie listiny, prevažne hospodárskeho charakteru, pochádzajúce z prvej polovice 19. storočia, resp. z obdobia okolo polovice storočia. Veľkú výpovednú hodnotu pre skúmanie rodinných väzieb majú smútočné oznámenia. V celkovom súbore 93 kusov dominujú dokumenty získané z albrechtovskej pozostalosti (86 kusov), pochádzajúce zo širokého časového rozpätia: roky 1860 – 1986. Viažu sa najmä k rodinám Jurenák, Fischer, Scherz de Vaszója, Dévá/a/n, Bodnár, Nemes, Conrad a Albrecht. Staršie dokumenty často obsahujú pomerne podrobné informácie o profesii zosnulého (pri mužoch), jeho veku a uvádzajú zoznam širšieho príbuzenstva. Väčšina je vytlačená v nemeckom alebo maďarskom jazyku, ale vyskytujú sa aj dvoj-, zriedkavo trojjazyčné varianty (obr. č. 9). Zuzana Francová Mimoriadne bohatú skupinu v rámci zbierok tvoria portrétne fotografie. Sú evidované buď jednotlivo alebo v rámci väčších súborov – ako súčasti fotoalbumov.41 V prípade jednotlivých fotografií išlo v minulosti zväčša o akvizície motivované snahou o dokumentovanie premien dobovej módy, resp. prihliadalo sa k zastúpeniu bratislavských fotoateliérov. Identita zobrazených osôb nebola zväčša určená. Výpovedná hodnota albumov sa vo všeobecnosti znižuje, resp. niekedy aj celkom stráca, ak fotografie nie sú popísané predchádzajúcimi vlastníkom, alebo ak je súbor nekompletný tým, že z neho boli niektoré fotografie v minulosti povyberané. Pri existencii väčších súborov portrétnych fotografií pochádzajúcich z jedného zdroja je pri identifikácii zobrazených osôb možné aplikovať metódu komparácie (podobnosť osôb patriacich do jednej rodiny, príp. rovnaká osoba zachytená v rôznych obdobiach života). súbory fotografií vzťahujúce sa k významným osobnostiam politického či kultúrneho života: Vladimír Clementis, Karol Šmidke, Janko Jesenský, Ľudo Zúbek, či národný umelec Paľo Bielik. Záverečné zhrnutie Ako sme sa pokúsili naznačiť v predchádzajúcom texte, múzejné zbierkové predmety majú vzhľadom na svoj veľký informačný potenciál veľký význam pri genealogickom bádaní. Umožňujú spoznať fyzickú podobu členov skúmaných rodín, môžu poskytnúť informácie o ich profesijnom uplatnení, resp. spoločenskom statuse, mieste života či prostredí, v ktorom sa pohybovali. Vzácne sú autentické pamiatky spojené s konkrétnymi osobami, resp. predmety preukázateľne používané v pôvodnom rodinnom prostredí. Na druhej strane poznatky z oblasti heraldiky a genealógie je možné využiť pri odbornom spracovaní múzejných zbierkových predmetov, a to pri určení identity osôb, doplnení ich biografických údajov alebo identifikácii rodových erbov. Systematický interdisciplinárny výskum tak v budúcnosti určite môže priniesť veľa nových poznatkov o známych, ale aj menej známych rodoch či rodinách žijúcich v minulosti na našom území. Autori: Ľudmila Mišurová, MMB (okrem č. 9 a 10 – sken, fotoarchív MMB) WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Značnú výpovednú hodnotu majú portrétne fotografie členov rodín von Scheidlin a Wittmann z 50. a 60. rokov 19. storočia, pochádzajúce z Kozicsovho ateliéru, ale tiež kolekcie fotografií rodín Scherz, Munker, Haeberle, Palugyay, Jurenák, Fischer, Vaszary či Albrecht. Vzácne sú dva albumy rodiny Draskovich obsahujúce spolu takmer 350 fotografií, z ktorých sa väčší počet viaže ku kaštieľu v Podunajských Biskupiciach a jeho okoliu (obr. č. 10).42 Z 20. storočia treba spomenúť ŠTÚDIE 77 Zuzana Francová ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU GREGOROVÁ, Anna. Múzeá a múzejníctvo. Martin: Matica slovenská, 1984, s. 75. 2 Bližšie o tejto akvizícii: FRANCOVÁ, Zuzana. Z najnovších akvizícií Mestského múzea. Pozostalosť rodiny Albrechtovcov. In Zborník Mestského múzea Bratislava XVII, 2005, s. 141-154. 3 FRANCOVÁ, Zuzana. Jurenákovci a Fischerovci. Dve prešporské meštianske rodiny vo svetle múzejných dokumentov. In Zborník Múzea mesta Bratislavy Bratislava XXII, 2010, s. 117-156. 4 Rodokmene sú druhom rozrodu, ktoré evidujú len nositeľov rovnakého priezviska (rodového mena). Pri ich zostavovaní sa uplatňuje právne a nie biologické hľadisko (potomkovia dcér sa tu neuvádzajú) . OROS, Zuzana – ŠIŠMIŠ, Milan. Rodové postupnosti a ich grafický vývoj. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2004, s. 18. 5 Reprodukované v publikácii: OROS – ŠIŠMIŠ (2004), c d. v pozn. 4, obr. 52 na s. 95. Evid. č. F1-2430, rozmery litografie: výška 82, šírka 61 cm. Je vystavená v Múzeu dejín mesta v Starej radnici. 6 Ignaz Lenk von Treuenfeld (*4. 7. 1766 Güns / Köszeg, Uhorsko - † 12. 4. 1842 Viedeň. Absolvoval tereziánsku vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. V roku 1787 sa stal poručíkom, od marca 1803 často pôsobil v Sedmohradsku. Presná znalosť tejto krajiny mu umožnila venovať sa topografickým prácam. Bol autorom štvorzväzkového diela Siebenbürgens geograph.-topograph.-statist.-hydrograph. und orograph. Lexikon (1839). 7 Narodil sa 30. septembra 1814 v Kaseli. Jeho rodičmi boli: Friedrich Albrecht Bernhardt Christoph Carl von Mengersen (nar. 18.10.1786) a Sophia Eberhardine Louise Amoena Boineburg-Lengsfeld (nar. 18.10.1791). Rodičia uzavreli sobáš 18.10.1813. Na vývode nájdeme spríbuznené rodiny Boineburg, Boineburg-Langsfeld, Oheimb, Müller, Kerssenbruch, Mellin, Hahn a iné. 8 Vývod zachytáva všetkých priamych predkov jednotlivca – probanta. OROS – ŠIŠMIŠ, 2004 (cit. v pozn. 4), s. 16-17. 9 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra – Herucová, Marta. Ženy v Bratislavskom umeleckom spolku. In Pamiatky a múzeá 2007, č. 1, s. 25.V zbierkach Galérie mesta Bratislavy sa zachovali jej študijné kresby prírodných motívov. V roku 1885 bola tiež zakladajúcou členkou Prešporského umeleckého spolku (Pressburger Kunstverein). FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra. Bratislavská maliarska rodina Majschovcov. Bratislava: Galéria mesta Bratislavy a Mestské múzeum v Bratislave, 2001, s. 43. 10 Rozrod zachytáva všetkých potomkov jedného manželského páru bez rozdielu pohlavia, vrátane nemanželských. OROS – ŠIŠMIŠ (2004), c d. v pozn. 4, s. 18. 11 Evid. č. J-15. Rodokmeň uvádza aj Annu Bottovú (1889 – 1961), manželku spisovateľa Janka Jesenského. 12 BEŇOVÁ, Katarína. Meštiansky portrét v Bratislave na príklade fondu Jurenák. In Galéria 2003 - Ročenka Slovenskej národnej galérie v Bratislave, s. 107-119. BEŇOVÁ, Katarína. Tri hlavné osobnosti portrétneho maliarstva v Bratislave v rokoch 1815 – 1848. Ferdinand von Lütgendorff, Jakub Marastoni a Friedrich Lieder. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 1 78 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 In Osobnosti a súvislosti umenia 19. storočia na Slovensku. K problematike výskumu dejín umenia 19. storočia. Bratislava: STIMUL – Centrum informatiky a vzdelávania pre Katedru dejín výtvarného umenia, Univerzita Komenského Bratislava, Filozofická fakulta, 2007, s. 89123. Anton Jurenák sa 8. októbra 1838 v Častej oženil so svojou rovesníčkou Jeanette (Joannou Karolínou) Siebenfreud(ovou) (18. február 1813 – 13. jún 1887), dcérou Adalberta Siebenfreuda (toto meno sa v niektorých novších dokumentoch prepisuje aj ako Siebenfreund) zamestnaného ako správca panských lesov (Forstmeister) u grófa Jána a neskôr Františka Pálffyho na hrade Červený Kameň (Biebersburg) a Joanny Mayer(ovej). Portrét je v literatúre datovaný buď do roku 1834 alebo do obdobia okolo roku 1845. K. Beňová v roku 2003 (dielo uvedené v pozn. 10) – na s. 116 cituje Lütgendorffovu monografiu od umelcovho vnuka, kde sa spomína rok vzniku obrazu 1834, ale pod jeho reprodukciou na s. 117 uvádza datovanie okolo roku 1845. Tento rok je uvedený aj v autorkinej štúdií z roku 2007 (na s .101). MMB, evid. č. U-9118 a U-9119. „Franz Kragl wurde gemalt in 24. Jahr seines Alters 1809“. LINZBOTH, Juraj. Prešporský kaleidoskop. Bratislava: vydavateľstvo PT Marenčin 2007, reprodukcia kresby na s.18. : Pozsony szab. kir. város ... tári szám: 3158. képt. 697 Sunyál Pál város kapitány + 1849 VIII. 19. Johansen A. 1830 (evid. č. U-3452) Neograden Comitat den 23 Mai 1831 gestorben in Pressburg den 28 Juni 1884, dopísané 1/4 2 Uhr (U3455) Evid. č. U-3457. Rám má rozmery: 15,2x21,2x1,6 cm. Rozmery jednotlivých miniatúr sú 6,1x4,7; 6x4,3; 5,1x3,7; 5,1x3,7 cm. Jedna je maľovaná na hrubšej slonovinovej doštičke, ostatné na povrchovo upravenej lepenke, potiahnutej tenším jemným papierom alebo nebrúseným pergamenom. Miniatúry v roku 2009 reštaurovala Mgr. Art Jana Krajčovičová v spolupráci s akad. soch. Štefanom Poljakom. „Slovakia Church and Synagogue Books, 1592-1910,“ database with images, FamilySearch (https://familysearch.org/ark:/61903/1:1:KZYF-Q4F : 24 February 2015), Theodor Anton Johann Rochlitz, 04 Jul 1841; citing Nemecký (Part I), Bratislava, Slovakia, line 106, reference ID 99, state regional archives, Slovakia; FHL microfilm 2,441,719.Otec Johann Gottfried Rochlitz sa v matrike spomína sko Kuchelspeishändler und Grei ler, teda obchodník s potravinami a zmiešaným tovarom. Údaje v roku 2013 poskytol pán Oskar Puschmann, potomok Rochlitzovcov žijúci v Nórsku. Túto informáciu je potrebné dôsledne overiť porovnaním s údajmi z matrík. Joseph Eszterházy von Galantha K.K. Kamerer, Rath bey der koenigl: Statthalterey und Koenigl: Comissär in Pressburg. den 12 August Zum Andenken seines gluecklich geendigten Geschäfts- gewidmet den Buergern- und Schuetzen dieser Stadt Ao 1798. (Evid. č. F1-484). Evid. č. L-130. V texte sú obsiahnuté údaje, podľa ktorých je možné bližšie stanoviť dátum smrti oboch Scharrachovcov: pred sviatkom sv. Galusa (Havla) v roku 1428 a štvrtá (?) nedeľa pred sviatkom sv. Egida opáta. Bartolomej Scharrach bol prešporským richtárom v rokoch 1433 – 1434. Zuzana Francová 25 26 27 28 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 Evid. č. F1-1056, nadobudnuté darom pred rokom 1871. V znaku chýba rákos ako typický prvok nádasdyovského erbu. Ján Krstiteľ Scitovský, krstený Ján (maď. Scitovszky János; * 1. november 1785, Košická Belá – † 19. október 1866, Ostrihom) bol rímskokatolícky duchovný, biskup v Rožňave a Pécsi, od roku 1849 ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas. S jeho menom sa spája vysvätenie katedrály v Ostrihome v roku 1856. TORANOVÁ, Eva. Zlatníctvo na Slovensku. Bratislava: Tatran 1983 (2. vydanie), s. 207, č. kat. 214. Čaša je datovaná do 17. storočia, nápis na nej je pravdepodobne sekundárny. STRELEC, Karol. Renesančné a barokové oblátnice. In Pamiatky a múzeá 2014, č. 2, s. 29-30. STRELEC, Karol. Oblátnice. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2014, s. 90-92, obr. 39 na s. 62 (evid. č. F1-842). V roku 1569 bol Georg Freiseisen povýšený do šľachtického stavu, v roku 1585 ho cisár Rudolf II. vymenoval za prefekta kremnickej banskej komory. Radil sa k tamojšej privilegovanej elite. STRELEC, 2014, s. 86-88, obr. 45 na s.76 (evid. č. E-2464). STRELEC, 2014, s. 94-96, obr. 41 na s. 66 (evid. č. F1832). FRANCOVÁ, Zuzana. Sklo s pálffyovskými erbami v zbierkach Mestského múzea v Bratislave. In Zborník Mestského múzea Bratislava XVI, 2004, s. 143-154. Evid. č. U-1203. Za identifikáciu erbu ďakujem PhDr. Jane Oršulovej.V súčasnosti už vymretý rod Losi/Losy von Losimthal patril k pobielohorskej šľachte v Čechách. Zbohatol v období konfiškácií majetkov po Bielej hore a počas tridsaťročnej vojny. Anton Losy von Losimthal bol v roku 1648 povýšený do šľachtického stavu, zakúpil panstvo Stecken (Štekna, Šteken) na Prachaticku. Okolo polovice 17. storočia Losyovci postúpili medzi grófske rody. Vlastnili o. i. aj panstvá na Tachovsku. FRANCOVÁ, Zuzana. Brúsené, rezané a ryté sklo z prvej polovice 19. storočia v zbierkach Mestského múzea v Bratislave I. In Zborník Slovenského národného múzea XCV – 2001 – História 41, s 58-59, č. kat. 13. Evid. č. F1258. Rod Kondé /Póka-teleki/ patril k najstarším rodom bratislavskej župy, jeho korene siahajú do 14.storočia. Staré rodové sídlo Póka-telek sa nachádzalo na území dnešného Čalova, pri Dunajskej Strede. Vyobrazenie erbu : NAGY,,Iván. Magyarország családai czímerekkel és nemzékrendi tablákkal III. Pest: 1859, s.338. KURINCOVÁ, Elena. Fotografické albumy bratislavských podnikateľských a obchodníckych rodín. In Zborník Múzea mesta Bratislavy XXII 2010, s. 157-171. Autorka uvádza rôzne typy fotoalbumov – s väzbou na profesiu vlastníkov, ďalej albumy súkromnej povahy, dokumentujúce napr. záujmy členov rodiny, ich zberateľskú činnosť a pod. (s. 159). Evid. č. Fo-4447 a Fo-4448. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 29 FIALA, Anton. Kamenné architektonické články a náhrobníky. In GLATZ, Anton a kol. Gotické umenie z bratislavských zbierok. Bratislava: Mestské múzeum v Bratislave a Slovenská národná galéria, 1999, s. 66-68. .MARIA / FUGGERIN. / STEPHANI ET ./ IOANNIS PALFY / ORVM MATER. / QVI SIMVL SE/PVLTI POSO / NII 29 MAY/1646. Na averze je bohyňa lovu Diana, ktorá z obidvoch strán drží za rohy jeleňa a nápis: AD.ASTRA.MECVM (ku hviezdam so mnou). (Evid. č. N-15415). Ako zistilaAnna Fundárková, Mária Fuggerová zomrela ešte v roku 1643. Dôvodom jej oneskoreného pohrebu boli spory o majetok a dedičstvo medzi príbuznými, ale svoju úlohu tu zrejme zohrala aj prebiehajúca morová epidémia. 30. mája 1646 sa napokon konal spoločný pohreb matky a jej dvoch starších synov, ktorí zomreli 6. a 10. marca 1646.Všetkých troch zosnulých 30. mája 1646 (nie 29. mája ako je uvedené na medaili) uložili do pálffyovskej hrobky v krypte Dómu sv. Martina. Dostupné na internete: http://www. viapalffy.sk/s/9/palffyovci, (15.12.2016). HUSZÁR, Lajos. Személyi érmek. Budapest: Magyar Nemzeti Múzeum 1999, s. 39 a n. (nepag.), tab. XXVI, obr. 146 a 147. Pichler bol činný vo viedenskej mincovni ako rytec razidiel (Eisenschneider) v rokoch 1637/1645. Allgemeines Lexikon der bildenden Künstler von der Antike bis zur Gegenwart. Begründet von Ulrich Thieme und Felix Becker, zv. XXVI Olivier-Pieris. Leipzig: Verlag von E. A. Seemann, vyd. H. Vollmer, 1932, s. 587. FORRER, Leonard. Biographical Dictionary of Medaillists, zv. IV. London: Spink &Son Ltd., 1903, s. 530 – uvádza, že Pichler pôsobil v rokoch 1635- 1649. Železiarsky obchodník Krištof Burgstaller, pôvodom z Rakúska, sa koncom 30. rokov 17. storočia usadil v Prešporku a založil tunajší slávny patricijský rod Burgstallerovcov. FEDERMAYER, Frederik. Rody starého Prešporka. Genealogický rozbor obyvateľstva a topografia mesta podľa súpisu z roku 1624. Bratislava: MONADA atelier s. r. o.2003, s. 252. PONGRÁCZ, Denis – STREŠŇÁK, Gábor – RAGAČ, Radoslav – TANDLICH, Tomáš – FEDERMAYER, Frederik. Šľachta Bratislavskej stolice. Series Nobilium. Heraldicko-genealogický lexikón. Bratislava: Agentúra LUIGI 2004, s. 84-85. Viacerí príslušníci tohto rodu v meste zastávali úrad richtára, resp. mešťanostu. Evid. čísla N-15417 a N-15418. Ferenc Xavér Erdödy (*Wien 9.1.1830, +Wien 1.2.1906) + Helene von Oberndorff (*Regendorf 19.11.1831, +Vép [Wettendorf] 29.2.1932). ; Miestom ich sobáša bol Regensburg (22.8.1853), pri roku zlatej svadby 1903 sa na medaili uvádza Galgócz, teda Hlohovec. Genealogické údaje dostupné na internete: http://genealogy. euweb.cz/hung/erdody3.html (19.12.2016). Evid. č. F1-2364. Reprodukované v diele: Dejiny Bratislavy 1. Brezalauspurc na križovatke kultúr. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. (zost. Juraj Šedivý – Tatiana Štefanovičová). Bratislava, Slovart 2012, s. 512, obr. 896. ŠTÚDIE 79 ŠTÚDIE IL VERO RITRATTO... (?) Limity pravdivosti ranonovovekého portrétu Ingrid Halászová Kľúčové slová: Historický portrét – raný novovek – aristokracia WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Jedným z tematických okruhov programu konferencie, na ktorej bola prezentovaná prvotná a podstatne stručnejšia verzia tohto textu, boli historické portréty.1 Rovnako ako fotografie, aj portrétne maľby môžu v modernom genealogickom bádaní predstavovať popri archiváliách významný pramenný materiál a priamo historický dokument. Samozrejme za predpokladu, že si uvedomujeme určité limity ich „pravdivosti“. 80 Predmetom tejto state je preto zamyslieť sa nad dôveryhodnosťou ranonovovekého portrétu ako historického prameňa a vizuálneho „ego“ dokumentu. Motívom je skúsenosť iste nielen moja, ale viacerých historikov umenia, ktorí sme sa vo svojej praxi stretli dokonca aj s absolútnym dôverovaním takýmto spodobeniam zo 16.-18. storočia. Totiž stojac zoči-voči „starému“ portrétu, väčšina ľudí predpokladá, že im takýto obraz sprostredkúva fyzickú podobu a určitým spôsobom aj odhaľuje charakter spodobenej osoby, jej spoločenské postavenie alebo verejnú funkciu. Portrét považujú za spoľahlivý zdroj poznania individuálnej stránky spodobenej osoby. A v istom zmysle majú pravdu, veď ktoré, ak nie „staré“- „klasické“, resp. pred-avantgardné umenie považovalo za jedno z hlavných kritérií portrétneho zobrazenia iluzívnu (mimetickú) nápodobu skutočnosti? No keď sa nám niekedy pošťastí vizuálne konfrontovať viacero portrétov jednej a tej istej osoby hoci aj z približne rovnakého obdobia, avšak vytvorených rôznymi umelcami, vo väčšine prípadov dospejeme do bodu zneistenia a môže- me sa pýtať: koľko pravdy vlastne obsahuje takýto dobový portrét? Samozrejme, veľká časť takýchto zavádzajúcich podobizní vznikla v priebehu dejín čiastočnými sekundárnymi premaľbami, stratou pôvodnej identity, či zámerným prepisom identifikačných nápisov. Tu však mám na zreteli niečo iné: na niekoľkých príkladoch z uhorského magnátskeho prostredia 2 zo 16. a 17. storočia sa pokúsim predstaviť najmä také obrazy, ktoré sa „tvária“ a niekedy dokonca aj nápisom deklarujú, že sú to oficiálne „veri ritratti“, resp. „warhafftige Contrafacturen“, pritom však už od svojho vzniku obsahovali určitý stupeň vizuálnej manipulácie, disimulácie (pretvárky) alebo až falzifikácie. Toto sa môže diať či už veľmi nenápadne a takmer neoveriteľne, v iných prípadoch však celkom očividne. Zámerne si preto nekladieme otázku, či je ten-ktorý portrét pravdivý, ale NAKOĽKO JE PRAVDIVÝ? 1. Portrét ako kompromis medzi realitou a ideálom V prvom rade si musíme uvedomiť, že obrazový realizmus v portréte tak, ako ho chápeme dnes, je pomerne moderným konceptom: je to záležitosť začínajúca až zhruba v druhej polovici 19. storočia, výrazne determinovaná najmä vynálezom fotografie. Nemožno však vôbec tvrdiť, že sa už predtým tvorcovia maľovaných podobizní o realizmus neusilovali: podobnosť (similitudo) bola vždy absolútne fundamentálnou podmienkou portrétneho spodobenia. Paradoxne však práve naturalis- Ingrid Halászová Naopak, súdobý portrétny diskurz sa tak v teoretickej, ako aj praktickej rovine výrazne prikláňal na stranu idealizácie a potreby zachovania stavovského decorum (to, čo sa patrí, čo je náležité a vhodné). Najvýraznejším obhajcom tohto konceptu bol Giovanni Paolo Lomazzo, podľa ktorého je umelec dokonca povinný v záujme rešpektovania dôstojnosti a vznešenosti človeka potlačiť prirodzené nedostatky a nedokonalosti svojho modelu na obraze tak, aby podobnosť neutrpela.6 Hlavnou úlohou kvalitného portrétistu je teda intuitívne nájsť kompromis medzi krásou (belezza) a podob- nosťou (similitudo) tak, aby navonok vyjadril „IDEU“ a „FORMU“ portrétovanej osoby. Disimuláciu, zvelebovanie a zámerné interpretovanie idey skrze výtvarné formálne znaky Lomazzo schvaľuje s tým, že je to nevyhnutná a oprávnená požiadavka spoločenskej elity: vladárov a dvoranov – mužov, žien i detí. A napokon, pozrime sa na tento problém hľadania kompromisu medzi realitou a ideálom z pohľadu zákazníka, teda z hľadiska najbližšie k dobovej portrétnej praxi. Svoj súkromný názor na to, ako dosiahnuť „dobrý individuálny portrét“ opísal vo svojom liste istému priateľovi bohatý laický zberateľ a milovník umenia, markíz Vincenzo Giustiniani:7 Podľa neho je viac než maľba podľa prírody (teda už spomínané ritratto di naturale) zárukou úspechu módna štylizácia hlavy. Tá síce musí vykazovať podobnosť, no odevy, ruky a nohy – a v prípade celofigurálneho portrétu aj póza - musia byť namaľované dobre v „ušľachtilej symetričnosti“ (e con buona simmetria). Pri maľovaní treba mať pred sebou živý model a snažiť sa o dobrú kresbu, proporčné kontúry a pekný a výstižný kolorit. Podľa neho to je niečo, čo sa obyčajne nekončí dobre, pokiaľ to nerobí dobrý maliar.8 2. Portrét ako médium reprezentácie a komunikácie Spomínaný Giovani Paolo Lomazzo bol prvým autorom, kto nielen úspešne sformuloval, ale aj vydal teoretickú bázu reprezentačného portrétu. Už pred ním totiž podobné myšlienky o portrétnej reprezentácii zdieľal napríklad portugalský maliar Francisco Holanda, no jeho traktát Do tirar pello natural (1549) zostal nevydaný. Reprezentačný,9 inými slovami povedané „imidžový“, „inscenačný“, resp. „zviditeľňujúci“ portrét poukazuje na oficiálnu stránku osobnosti spodobeného (corpus repraesenta). Oficiálnosť je tu postavená na princípe tváre hrajúcej svoju (divadelnú) rolu a portrétu ako masky.10 V zhode s pôvodným významom WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ticky výstižné, značne na optickej ilúzii postavené podobizne (označované ako ritratti di naturale) boli v priebehu neskorej renesancie a raného baroka prakticky trvalým terčom intelektuálnej konfrontácie zo strany kolegov preferujúcich v umení hodnoty disegno a invenzione.3 V teoretickom prístupe k portrétu bolo dlhodobo cítiť tlak redukovať imitačný princíp v prospech ideálnej korekcie skutočnosti, prípadne v prospech jej vyselektovanej podstaty („esencie“ portrétovaného človeka), alebo až k voľnej, tvorivej manipulácii s videnou realitou. Vlastne už samotná imitácia podľa skutočnosti nutne vyžadovala electio, t. j. selektívny výber z fyzických a prípadne aj charakterových vlastností modelu, ktoré budú pri kopírovaní zohľadnené.4 Prečo tomu tak bolo, poukážeme o chvíľku. No jednou z mála výnimiek bol v tomto smere kardinál Gabrielle Paleotti, ktorý považoval radikálny realizmus v spodobení tváre i častí tela portrétovanej osoby za kľúčovú morálnu kategóriu: portréty sú podľa neho dobré alebo zlé len s ohľadom na ich „pravdivú podobnosť“ (similitudine della verita), nie na základe ich umelecko-estetických kvalít.5 Portrét nemá v žiadnom prípade nič prikrášľovať, lebo tam je hlavné nebezpečenstvo byť portrétom oklamaný. Idealizované portréty Paleotti akceptoval len v prípade svätcov, no keďže pri nich zväčša ani neexistovala možnosť reálneho spodobenia, odporúčal ich pre lepšiu identifikovateľnosť doplniť aj identifikačnými tituli. ŠTÚDIE 81 ŠTÚDIE slova označujúceho v latinčine portrétovanie – protrahere - podstatou reprezentačného portrétu je konkrétnu osobu „vyniesť na svetlo“. V kontexte verejnej reprezentácie sociálneho statusu teda „vyniesť na svetlo“ znamenalo splniť minimálne dva nevyhnutné kroky: (1.) predstaviť prostredníctvom obrazu identitu osoby a (2.) s pomocou tohto zobrazenia dosiahnuť jej jednoznačnú sociálnu identifikovateľnosť. V tomto kontexte sa podobizeň ako materiálny objekt (obraz) vlastne mimovoľne stáva akousi „vizuálnou inscenáciou“ a najmä autentifikáciou spoločenskej hodnoty konkrétneho šľachtica. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Samozrejme, kľúčom k identifikácii ľudského zobrazenia je tvár, no v prípade reprezentačného portrétu je fyzická podobnosť len jednou z indícií personálnej identity spodobenej osoby. Identitu spodobeného v obraze odhaľovali celkovo tri alebo štyri indície: 82 A/individualizovaná fyziognómia (najmä nos a oči); B/odev (adekvátny spoločenskému stavu a statusu); C/chovanie (výraz tváre, gestikulácia, postoj/póza) D/identifikačný nápis, resp. heraldický znak (môže byť prítomný len jeden z týchto kódov, alebo niekedy celkom absentujú obidva tieto kódy; identifikačná paralela k Paleottiho tituli na obrazoch svätcov). Tieto štyri druhy vizuálnych kódov spoločne dokázali spodobenú osobu v rámci určitého spoločenského a kultúrneho milieu (ku ktorému prislúcha) zaradiť z hľadiska jej jedinečnosti aj zároveň typickosti. Sú vlastne „jazykom obrazu“ zabezpečujúcim symbolickú vizuálnu komunikáciu. Samotný obraz vystupuje v pozícii aktívneho prostredníka a média tejto komunikácie: diváka sám oslovuje a prihovára sa mu.11 Mnohí ranonovovekí portrétisti si túto moc portrétu dobre uvedomovali a vo svojich ob- Ingrid Halászová razoch ju náležite nechali účinkovať. Výstižne to zhrnul napríklad Roger de Piles, významný maliar a teoretik z prelomu 17.-18 storočia, vo svojom spise Cours de Peinture par Principes (1708): 12 „Stručne (povedané), portréty musia tak vyzerať, akoby sa nám prostredníctvom postoja samotné prihovárali a vraveli nám: --- ZASTAV SA A VENUJ MI POZORNOSŤ (!): Ja som ten nepremožiteľný kráľ, obklopený majestátom --- Ja som ten udatný kapitán, ktorý porazil hrôzovládu na celom svete; alebo (som) ten, kto vďaka svojim dobrým spôsobom mal tak veľkolepý úspech --Ja som ten veľký minister, ktorý pozná všetky zdroje politiky -- Ja som ten suverénne múdry a bezúhonný sudca --Ja som tá manželka a rozvážna osoba, ktorú láska k filozofii povzniesla nad túžby a ambície --- Ja som ten zbožný, učený a ostražitý prelát --- Ja som ten ochranca výtvarného umenia a milovník čností ---Ja som ten slávny umelec, čo bol tak jedinečný vo svojej profesii (atď.) A čo sa týka žien, jazyk (portrétu) by mohol vypovedať: Ja som tá manželka a princezná, ktorej veľkolepý výraz vzbudzuje rešpekt a dôveru --- Ja som tá veľkodušná dáma, ktorej vznešené spôsoby zasluhujú úctu --Ja som tá čnostná, zdvorilá a skromná dáma (atď.) --- Ja som tá veselá dáma, ktorá teší úsmevom a radosťou [...] Slovom, pózy sú jazykom portrétu a zručný maliar im musí venovať veľkú pozornosť.“ Úryvok z de Pilesovho spisu jasne dokazuje, že portrét v ranom novoveku bol silne kultúrno-spoločensky determinovaným obrazom: viac než zrkadlenie reality reflektuje konceptuálny zámer umelca a jeho zákazníka tak, aby zodpovedali dobovým portrétnym konvenciám a normám. Reprezentácia totiž vyžaduje prísnu selekciu a abstrakciu vložených informácií, pretože príliš podrobný „formulár“ by mohol diváka rozptyľovať a tým by sa znižovala účinnosť komunikovaných posolstiev. Ingrid Halászová 3. Portrét ako disimulácia a manipulácia reality Privilegovaná vrstva society si uvedomovala, že reprezentačný dvorský portrét nie je len skvelým médiom, prostredníctvom ktorého môžu verejnosti demonštrovať svoje postavenie v pomyselnom rebríčku spoločenskej hierarchie, ale môže byť aj účinným nástrojom ako „obrazovú realitu“ zmanipulovať za účelom podstatne lepšieho dojmu. Ak pokračujeme v možnostiach portrétnej reprezentácie načrtnutých v predošlej podkapitole, podobizňou bolo možné jednotlivcovi: (3.) zabezpečiť jeho verejnú známosť (= propagácia), (4.) potvrdiť jeho spoločenský status (= autorizácia/ autentifikácia) a napokon aj (5.) povýšiť jeho spoločenský status (=propaganda). Podrobne sa tomuto fenoménu v ranonovovekom portréte venoval najmä Harry Berger vo svojej významnej štúdii Fiction of the Pose a tiež v rovnomennej knihe.14 Odvoláva sa na to, že už samotné pózovanie pre portrét sotvakedy zrkadlilo prirodzene zaujatý postoj, ale je fakticky skoro vždy zámerne zvolenou a veľmi presne naštylizovanou pózou vyplývajúcou z umelcovho portrétneho konceptu, resp. zo zákazníkovho želania. Práve na reprezentačný portrét teda možno vztiahnuť konštatovanie Petra Maťu, že „Dobová reprezentácia nebola len zobrazujúca, ale tiež formatívna: nezobrazovala rád, ktorá objektívne existoval – práve ona ten rád spoluvytvárala. Nemali by sme teda hovoriť o reprezentácii spoločenského postavenia (reprezentovať možno niečo, čo skutočne existuje), ale skôr o jeho konštruovaní – o vytváraní čohosi, čo samo o sebe nie je.“.15 Portrét sa tak dostáva do pozície média nielen potvrdzujúceho, ale ešte aj pozitívne vylepšujúceho obraz konkrétnej spodobenej osoby v očiach ostatných. Platí pritom, že akceptovanie portrétu verejnosťou spoločensky autorizuje aj manipuláciu v ňom obsiahnutú. No nie je práve nenápadná, resp. neobjavená manipulácia kľúčovým faktorom, ktorý dokáže diváka pohnúť k dôvere a akceptácii zobrazenej reality? Účinnosť takéhoto reprezentačného systému v portrétnom médiu si môžem predstaviť na dvoch portrétnych grafikách znázorňujúcich sedmohradského vojvodu Žigmunda Báthoryho (1572-1613). Časový rozdiel medzi nimi je len jedno desaťročie: prvá je z roku 1596 a druhá z roku 1607. Obidve vytvorili poprední stredoeurópski umelci rudolfínskeho okruhu. Skoršiu z nich (obr. 1) vyryl významný augsburský medirytec Dominic Custos podľa nezachovanej podobizne od najobľúbenejšieho a najdôležitejšieho pražského dvorského portrétistu: Hansa von Aachen. Z grafiky sa tiež dozvedáme, že Báthory bol v čase portrétovania dvadsaťšesťročný, avšak podľa biografických dát mal v roku 1596 reálne len 24 rokov. O dôvodoch tejto chyby môžeme uvažovať naozaj len hypoteticky: možno bol spôsobený len banálnym omylom umelca, či azda zámerne samotným vojvodom? Možno však k nemu prišlo v dôsledku určitého časového intervalu medzi vznikom portrétnej maľby a grafiky. S najväčšou pravdepodobnosťou sa totiž mladý Báthory nechal Hansom von Aachen portrétovať počas svojho dvojmesačného pobytu WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Pri kontakte s ranonovovekým reprezentačným portrétom si teda musíme byť vedomí toho, že interferencia publika s portrétom bola už vopred určená a podmienená systémom reprezentácie, 13 pričom samotný divák o tom vlastne ani netuší(!). Maliar svojou maliarskou činnosťou transformoval do obrazu (aj) to, čo videl, no fakticky je to NÍM SPROSTREDKOVANÉ videnie svojho modelu: hoci sprostredkováva reálne fyzično prezentovanej osoby, zároveň obrazovú realitu posúva – koriguje, manipuluje či dokonca priamo falšuje tak, aby bol konečný výsledok verejnosťou akceptovaný ako hodnoverný. Najmä iluzívne efekty sú v portrétnej reprezentácii schopné diváka dokonale zmiasť v rozlišovaní medzi tým, čo je objektívna a čo simulovaná realita. ŠTÚDIE 83 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 84 Ingrid Halászová Obr. 1. Sedmohradský, valašský a moldavský vojvoda Žigmund Báthory. Portrétna medirytina: Dominic Custos podľa Hansa v. Aachen, 1596. Ingrid Halászová na pražskom dvore v januári alebo februári roku 1596.16 Keď Dominik Custos v nasledujúcich rokoch (pravdepodobne v roku 1598) pripravoval portrétnu grafiku do svojho Atrium Heroicum (1600-1602),17 v kolopise spojil údaj o vzniku predlohy (1596) s aktuálnym Báthoryho vekom (26 rokov). Druhá grafika (obr. 2) vznikla opäť počas Žigmundovho pobytu v Prahe: vieme, že sa s cisárom stretol v decembri roku 160618 a zrejme hneď v tých dňoch pripravil Egídius II. Sadeler pre sedmohradského vojvodu precízny, ad vivum kreslený portrét, ktorý vzápätí (1607) vyryl do medenej dosky Egídov synovec Marco Sadeler. Všetky tieto údaje nám sprostredkúva samotná grafika. detsky veľké, komunikujúce oči. Hans von Aachen s Custosom neuplatnili ani zvelebujúci podhľad a ani dištinkčný odstup – ktoré zase naopak, v hojnej miere použili Sadelerovci na druhom portréte. Jediným Báthoryho mocensko-politickým atribútom je len „čerstvo“ prijatý Rád Zlatého rúna, nenápadne zavesený na jednoduchej reťazi na hrudi. Zlaté rúno tu však neverbálne demonštrovalo nielen Báthoryho vojensko-politické, ale skrze manželku už a rodinné spojenectvo s Habsburgovcami.20 Popri tomto výslovne ikonickom kódovanom znaku nemožno napokon opomenúť ani text v kolopise na Custosovej grafike, informujúci o politickej suverenite spodobeného vládcu. Lingvistické posolstvo tohto nápisu totiž smeruje k trom historickým skutočnostiam: momentálnemu (a dočasnému) habsburskému uznaniu suverenity Sedmohradska voči Uhorskému kráľovstvu, tým aj k prijatiu vojvodstva za plnohodnotného člena protitureckej Svätej ligy pápeža Klementa VIII. a napokon aj k celkom aktuálnej politickej akceptácii Žigmunda za vládcu nielen v Sedmohradsku, ale rovnako aj nad Moldavským a Valašským vojvodstvom.21 Prvý komparovaný grafický portrét sedmohradského princa teda vznikol v kontexte vyššie spomínaných a pre Báthoryho jednoznačne progresívnych politických faktorov. Naproti tomu druhý portrét vznikol za celkom iných okolností: totiž tridsaťpäťročný, no výzorom už podstatne staršie pôsobiaci Žigmund Báthory, v tom čase už absolútne rezignoval v ambícii vládnuť v politicky i nábožensky rozorvanom Sedmohradsku. V závere sa ho pokúšal udržať aj za cenu zrady cisára a spojenectva so sultánom. No neúspešne, preto ešte v roku 1602 abdikoval a vďaka omilosteniu Rudolfom II. žil trvale v Čechách.22 V roku 1605 bol dokonca za nového sedmohradského vojvodu zvolený Štefan Bocskay. Na prvý pohľad sa teda javí priam zarážajúce, že v takejto situácii vznikla na prelome rokov 1606-1607 v Sadelerovej dielni tak neskrývane zavádzajúca portrétna grafika. No bližšie pochopenie politických súvislostí poukazuje na to, že obrazová propaganda Báthoryho ako WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Pozrime sa však na obe grafiky najmä z hľadiska fungovania a účinkovania portrétnej reprezentácie, teda aký vizuálny aparát a techniky tu boli použité za účelom politickej propagandy tohto vladára. V oboch prípadoch je princ spodobený v zábere poprsia, no zatiaľ čo prvá podobizeň je veľmi jednoduchým oválnym medailónom bez rámovania, uzavretá v textovom kolopise, v druhom prípade rytec k podobne formovanému portrétnemu medailónu vypracoval aj zložité alegorické rámovanie s množstvom symbolických rekvizít a figúr. Hans von Aachen bol u svojich zákazníkov všeobecne uznávaný ako tvorca skutočne výstižných individualizovaných a charakterizujúcich podobizní.19 Možno predpokladať, že Custos sa od maľovanej von Aachenovej predlohy výraznejšie neodchýlil: predstavuje mladého princa ako celkom príjemného a na pohľad skromného - hoci na pražské dvorské zvyklosti aj značne orientálne pôsobiaceho cudzinca - iste nie ako sebavedomého vladára. Tento dojem vytvára najmä rozmerná kožušinová čiapka na Báthoryho hlave, pretože inak je oblečený pomerne obligátne: do španielsky strihaného kabátca, ľahkého vojenského kyrysu a pod krkom zapnutého plášťa. Vojvoda tu vôbec nezastiera svoj mladý vek: jeho hladkú tvár charakterizujú decentné fúziky, jemný úsmev a až ŠTÚDIE 85 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 86 Ingrid Halászová Obr. 2. Sedmohradský vojvoda Žigmund Báthory. Portrétna medirytina: Marco Sadeler podľa Egídia II. Sadelera, 1607. Ingrid Halászová Na takto rozpracovanú grafickú propagandu však Báthory –tak ako už viackrát predtým – opäť odpovedal „nie“: odmietol sa vrátiť do vlasti a krátky zvyšok svojho života prežil v Čechách.23 Najväčším paradoxom uvedeného alegorického portrétu Žigmunda Báthoryho je teda skutočnosť, že sa nikdy nestal „skutočnosťou“.24 Portrét ako verifikácia a autentifikácia identity V 16. storočí, ktoré by sme mohli smelo označiť za “zlatý vek“ portrétneho žánru, sa podobizne stali celospoločensky omnoho dostupnejším a obligátnejším javom než kedykoľvek predtým. Samozrejme, šľachta na čele s vladárom sa sústredila na posilnenie svojho obrazu v kolektívnej pamäti neporovnateľne viac než ostatné vrstvy a zložky spoločnosti: verejnosti zámerne nepredsúvala svoju privátnu, ale oficiálnu tvár v rôznych kontextoch svojej spoločenskej pozície. Podstatu „sociálneho tela“ urodzeného jednotlivca determinovala najmä jeho pozícia v rámci určitej komunitnej hierarchie: či už v získaná a zastávaná z titulu svojho poradia (primogenitúra a prvorodenectvo ako také) a pohlavia (genderové hľadisko) v rámci rodu a rodiny, alebo v rámci určitej regionálnej či nadregionálnej sféry vplyvu, kde zohrávali kľúčovú rolu funkčno-úradný, majetkový či sociálny kapitál, vzdelanie a iné spoločensky vysoko hodnotené personálne čnosti.25 Belting symbolizoval sociálnu rolu jednotlivca maskou a takéto portréty definoval ako body images.26 Avšak aby mohol takýto „body image“ napĺňať svoju mediálnu kapacitu, potreboval k tomu stále početnejšie publikum: a to nielen na javisku spoločenských a komunikačných priestorov v šľachtických rezidenciách, ale aj prostredníctvom tlače. V súvislosti s mediálnou ambíciou portrétov si nemožno nevšimnúť špecificky ranonovoveký fenomén „rozpoznávania“, ktorý výstižne definoval Gottfried Boehm – ako „paradoxnú schopnosť identifikovať NIEKOHO napriek tomu, že nepo- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 lojálneho spojenca Habsburgovcov (konotuje to veľká slávnostná kolana Rádu Zlatého rúna) a sedmohradského vojvodu (hlása to identifikačný nápis okolo portrétneho medailónu) bola v danom čase potrebná najmä pre samotného cisára(!). Rudolf II. si totiž uvedomil, že v potenciálnom návrate Báthoryho na sedmohradský trón jestvuje jediná možnosť ako môžu Habsburgovci znovu získať kontrolu nad touto samostatnou časťou Uhorska - o to viac, že práve v decembri 1606 náhle zomrel Štefan Bocskay a vznikol tak prirodzený priestor pre Báthoryho obnovenie vlády. Narýchlo bola pripravená Sadelerova grafika ponúkajúca oficiálnu politickú image Žigmunda Báthoryho ako rozhodne a razantne pôsobiaceho vojvodcu: teda oplývajúceho pre Sedmohradsko mimoriadne dôležitými vladárskymi čnosťami – a to paradoxne práve tými, v ktorých v minulosti aj opakovane zlyhal. Sadeler bravúrne ovládal rétorickú stránku obrazu: „rozhodnosť“ evokuje brnenie a šerpa, „razantnosť“ symbolizujú dynamicky zvlnené, akoby vo vetre povievajúce vojvodove vlasy. Aj samotné alegorické rámovanie Báthoryho grafického portrétu obsahovalo súčasníkom dobre zrozumiteľné motívy ženských figúr symbolizujúcich Víťazstvo a Hojnosť, ktoré zdecimovanému Sedmohradsku zabezpečí vláda spodobeného staronového vojvodu, samozrejme, pod habsburskou kuratelou. Luxuria a Chamtivosť budú konečne uvrhnuté do podzemného žalára. To, že s návratom Báthoryho na trón sa v Sedmohradsku obnoví aj prohabsburská a prokatolícka línia politiky, grafika nezamlčuje, ale naopak – ešte ho dokonca prízvukuje centrálne umiestnený výrok scio cui credidi („viem, komu som uveril“) doplnený motívom kotvy a napokon aj ostražitý habsburský orol s mierovou vetvičkou v zobáku, usadený na portrétnom medailóne samotného Báthoryho. Domnievam sa, že takéto emblematické spojenie slova a obrazu naratívne komunikovalo potenciál Habsburgovcov pôsobiť ako jediný skutočne stabilizujúci a ukotvujúci element v sedmohradskom teritóriu. ŠTÚDIE 87 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 88 Ingrid Halászová Obr. 3. Chorvátsko-uhorský gróf, generál Mikuláš VII. Zrínyi. Portrétna medirytina: Gerard Bouttats podľa Jana Thomasa, 1665. Ingrid Halászová známe „žijúci originál“, ani nemáme k dispozícii hodnoverný obrazový prameň či predlohu s jeho podobou“.27 V čom spočívala táto schopnosť ranonovovekej spoločnosti IDENTIFIKOVAŤ A ROZPOZNAŤ V OBRAZE KONKRÉTNU OSOBU? Ako už bolo naznačené, v reprezentačnom portréte sa táto schopnosť týkala skôr rozpoznania z hľadiska sociálnej identity spodobeného, než jeho fyzickej individuality. Atribútmi sociálnej identity sú na obraze už spomínané vizuálne kódy: erb, odev, póza, výraz v tvári a tiež gestá ako symptómy určitého spôsobu spoločensky podmieneného správania. VERIFIKÁCIU, teda správnosť identifikácie v ranom novoveku obyčajne zabezpečoval identifikačný nápis a najmä v počiatkoch aj erb (ako rezíduum pre stredovek relevantných personálnych heraldických znakov. V kontexte nižšie uvedených príkladov stojí v prvom rade za upozornenie fakt, že ak bolo potrebné uviesť aj takúto výslovne autentifikačnú a verifikačnú klauzulu, naznačuje to určitú (všeobecne známu alebo aspoň tušenú?) identifikačnú nespoľahlivosť a v tomto zmysle teda NEHODNOVERNOSŤ PORTRÉTNYCH ZOBRAZENÍ. Zvláštny status niesla, ako sa ukazuje, formulka VERA CORPORIS IMAGO, postavená na báze čo najpresnejšieho transferu vonkajšej (trojrozmernej) podoby konkrétnej spodobenej osoby do plochy obrazu, spravidla s ambíciou skrze vonkajšiu telesnú schránku zachytiť neviditeľné duševné vlastnosti spodobeného. Z nášho prostredia mi nateraz nie je známy žiadny príklad podobizne obsahujúcej uvedenú autentifikačnú formulku, no v poľskom prostredí bol takto v roku 1550 spodobený Samuel Maciejowski, vtedajší krakovský biskup a poľský kráľovský kancelár.28 Ešte silnejšiu spojitosť s portrétom (a azda najviac s trojrozmerným portrétom) človeka vykazuje slovo effigie(s), ktoré napríklad v porovnaní s latinským slovom imago“ (=obraz, tiež podobizeň) prízvukovalo v podobizni zvečňujúci alebo sprítomňujúci aspekt. Už Plínius v Historia naturalis29 používal slovo effigie vo význame „zástupný dvojník“, resp. „druhé (symbolické) telo“ spodobeného. V stredoveku bolo právo na realistický, živo pôsobiaci portrét vyhradené elitným svetským a duchovným potentátom, ktorí nadobudli svoj výnimočný status z Božej milosti.30 Na efígie teda možno nazerať ako na „markery“ tohto Dei Gratia.31 Ako symbolické „živé“ sprítomnenie spodobeného, resp. vizuálne znázornenie jeho „duchovného tela“ získali efígie uplatnenie najmä v posmrtnom kulte a sepulkrálnom umení panovníkov stredoveku a ešte začas aj v ranom novoveku.32 Aj formulku VERA EFFIGIES treba chápať v tomto kontexte symbolického zvečnenia a sprítomnenia autentickej duchovnej identity spodobeného jednotlivca skrze jeho autentifikovanú fyzickú podobu. Výstižným WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Avšak v určitých prípadoch ani identifikačný nápis či erb ako autentifikačný dôkaz nepostačujú: pozrime sa teraz na niekoľko takýchto podobizní (spravidla portrétnych grafík) zo 16. a 17. storočia, ktoré okrem všetkých vyššie spomínaných verifikačných kódov obsahujú navyše aj niektorú výslovne AUTENTIFIKAČNÚ FORMULKU: Vera Effigies, il Vero Ritratto, alebo Wahrhafftige Contrafactur, resp. stretli sme sa už aj so slovným spojením Vera Corporis Imago. V uvedenom tomto kontexte sa podobizeň ako materiálny objekt (=obraz/ picture) vlastne mimovoľne stáva vizuálnym DÔKAZOM nielen verifikujúcim, ale AUTENTIFIKUJÚCIM IDENTITU. Dôkazovú hodnotu v týchto spojeniach tvorí jednotne adjektívum „pravdivý“ v relevantných jazykových mutáciách (latinské „vera“, talianske „vero“ i nemecké „wahrhafftige“). Druhá časť uvedených slovných spojení však odkazuje na štyri formy obrazovej kópie vzhľadom na ich genézu ich špecifickej koherencie s predlohou. ŠTÚDIE 89 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 90 Ingrid Halászová Obr. 4. Barón Mikuláš II. Pálffy, cisársky radca a kapitána uhorských vojsk. Portrétna medirytina: Giacomo Franco podľa neznámej predlohy, 1596. Ingrid Halászová našej grafiky s tým, e polpostavu zredukoval na poprsie (bustový výrez). Zhodou okolností sa tento obraz podarilo v deväťdesiatych rokoch 20. storočia identifikovať v Lobkoviczských zbierkach na zámku Nelahozeves, kam sa dostal pravdepodobne vďaka sobášnym rodovým prepojeniam v nasledujúcej generácii.38 Na maľovanom polportréte od Jana Thomasa je Mikuláš Zrínyi spodobený v intenzívne červenom uhorskom šľachtickom odeve, stojac pred nedefinovaným temným pozadím. Jeho jediným atribútom je mohutný palcát v pravej ruke, odkazujúci na jeho hodnosť generála uhorských vojsk v rámci cisárskej protitureckej armády vedene Raimondom Montecuccolim. Nemá tu ešte Rád Zlatého rúna udelený v január alebo februári roku 1664. Ako celkom príznačnú pre portrétnu formu v zmysle „vera effigie“ potom môže byť riešenie, ktoré Jan Thomas zvolil v snahe zachovať maximálnu autenticitu: Rádom Zlatého rúna totiž (dodatočne) nedekoroval Zrínyiho poprsie, ale jeho erb umiestnený v identifikačnom nápisovom poli. V porovnaní s „Vera Effigie“, kde sa spravidla vždy dbalo na dôveryhodnosť fyzickej podoby v zmysle similitudo), slovné označenie WARHAFFTIGE CONTRAFACTUR sa v renesancii vyskytovalo zväčša na portrétoch deklarujúcich „overenú identitu“ určitej známej osoby, hoci nezriedka aj na vyobrazení konkrétneho miesta, udalosti, či dokonca niečím nevšednej, špecifickej veci. Tak je tomu aj na letáku od Martina a Donáta Hübschmannovcov z r. 1563, ktorý nesie titul „Warhafftige Contrafactur und Beschreibung der Kr nung Maximiliani desAndern /R mischen Keysers“/.39 Nutné je dodať, že v dvorskom prostredí renesančných svetských a duchovných hodnostárov sa práve z latinského /ab/contrafactur, resp. contrafactum a nemeckého Kontrfekt stali celoeurópsky najbežnejšie označenia pre podobizeň konkrétneho človeka.40 Či už v prípade spodobenia človeka alebo čohokoľvek iného, v prípade “wahrhaftige Contrafactur“ sa jednalo skôr o autenticitu identity, teda jed- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 príkladom je portrétna grafika spodobujúca chorvátskeho šľachtica Mikuláša VII. Zrínyiho (chorv. Nikola Zrinski Čakovečki; 1620-1664) od Gerarda Bouttatsa a Jana Thomasa (obr. 3). Súčasťou tu interpretovaného grafického listu je nielen identifikačný nápis a erb, ale tiež sprievodná báseň, ktorá aspekt nesmrteľnosti spodobeného celoeurópsky známeho bojovníka33 proti Turom podčiarkuje aj takouto „lingvistickou efígiou“. Maďarskí historici a historici umenia dosiaľ vo svojich publikáciách vychádzajú z dvoch zachovaných exemplárov tejto grafiky: jedna je formátovo výrazne orezaná tak, že končí tesne pod údajmi o rytcovi a autorovi predlohy (Gerhardus Boutatts Vnivers: vien: sculp: [-] Quam Joannes Thomas advivum Pinxit.), druhá okrem toho zahŕňa aj tri stĺpce veršov sprievodnej komemoratívnej panegyrickej básne, ktorých autorom je podľa grafiky františkánsky páter Fran(ciscus) Schweiger.34 Ani jedna týchto verzií však neobsahuje datovanie, preto prvú z nich Gizela Cennerné Wilhelmbová považovala za „posledný grafický portrét publikovaný počas života Mikuláša Zrínyiho“ a druhú – rešpektujúc posthumný charakter básne – orientačne datovala na koniec roku 1664 (gróf Zrínyi 18. novembra toho roku tragiky zahynul pri poľovačke po napadnutí diviakom) alebo začiatok roku 1655.35 V Univerzitnej knižnici Vrije Universiteit v Amsterdame sa však nachádza ďalší, tentoraz neorezaný exemplár sledovanej grafiky, ktorý ozrejmuje datovanie aj samotný koncepčný zámer grafiky, vrátane dedikácie konkrétnej osobe „der Hoch- und Wohlgebohrnen Frawen / Frawen // MARI SOPHA , Graffin von Serin / ic // Meiner gnädigen Frawen dediciert unnd offeriert Ihr underthäniger Diener / Joanes Thomas / im Jahr / 1665.“.36 Na základe amsterdamského exemplára je jasné, že koncept grafiky bol zámerom aj realizáciou dielom úspešného flámskeho maliara a grafika Jana Thomasa van Ieperen (1617-167.).37 Nie je to vôbec náhoda, pretože tento flámsky umelec už niekedy pred rokom 1664 Mikuláša Zrínyiho ad vivum portrétoval a uvedenú olejomaľbu použil ako predlohu ŠTÚDIE 91 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 92 Ingrid Halászová Obr. 5. Barón Gašpar Esterházy z galantskej vetvy, „vozokanský hrdina“. Olejomaľba na plátne: pravdepodobne maliar Petrus, 60.-70. roky 17. storočia. Ingrid Halászová noznačnú koherenciu zobrazenia s nápisom dokladovanou identitou, a menej už o samotnú pravdivosť podoby.41 v roku 1595. Plamene nad spomínanou pevnosťou sa totiž stali dôležitým ikonografickým motívom azda všetkých ostaných Pálffyho grafikách z uvedenej doby: na drevoryte Theodora de Bry, na detailne podanej grafike od Hieronyma Mannackera, ale najmä na liste zaradenom do Custosovho slávneho Atrium heroicum (vydané 1600-1602).45 Portrét ako fikcia identity Pozrime sa napokon aj na najzávažnejšie úkazy vizuálnej manipulácie či dokonca falšovania reality, ktoré sa odohrávali v oblasti fyziognómie: spodobený mohol nadobudnúť nielen idealizované – vyabstrahované črty, ale v krajných prípadoch prichádzalo aj ku „krádeži identity“ a prijatiu, resp. privlastneniu si cudzej tváre. Úplne hraničným, z nášho dnešného pohľadu až absurdným príkladom tohto fenoménu boli v ranom novoveku mimoriadne populárne Ahnenporträts, čo neboli len podobizne historicky nespochybniteľných významných predkov, ale tiež postáv z dávnych, mýtických čias (tzv. Fantomahnen). Je logické, že spojitosť takýchto mýtických postáv s konkrétnym rodom sa obvykle len ústne tradovala, či dokonca bola celkom vykonštruovaná špecializovanými dobovými historikmi. Samozrejme, ako ikonografický prameň fiktívnych zobrazení nemohli poslúžiť reálne podobizne dávno mŕtvych (a vôbec či dakedy existujúcich) prapredkov, ale obrazy z rozmanitých starších i celkom aktuálnych publikácií. Prototypom tradičného „uhorského vzhľadu“ (al´unghara, al´hungaresca)46 sa aj pre budúce generácie stali Widemannove medirytiny uhorských magnátov vydané vo Viedni v roku 1652 v politicky motivovanom albume Illustrissimum Hungariae Heroum Icones,47 a obdobne aj celofigurálnych rytín vládcov z diela Mausoleum Regni Apostolici Regum et ...Ducum.48 Maliari pristupovali k týmto ikonografickým predlohám s veľkou slobodou: ich zámerom bolo dodať vybraným fiktívnym postavám typický „starouhorský“ ráz. Pre nich boli Wideman- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 A napokon zavŕšme túto časť príkladom poslednej spomínanej autentifikačnej formulky: portrétnou grafikou baróna Mikuláša II. Pálffyho (1552 – 1600).42 Grafický list (obr. 4) celkovo pozostáva z portrétu v hornej časti a dolného päťriadkového nápisového poľa obsahujúceho základné identifikačné údaje o spodobenej osobe, ako aj dielenskú ryteckú značku Franco Forma. Podľa nej je Pálffyho grafika dielom benátskeho rytca Giacoma Franca (1550–1620), príslušníka viacgeneračne úspešnej mediryteckej a vydavateľskej rodiny.43 Pre nás dôležitým prvkom nápisu je najmä úvodné slovné spojenie IL VERO RITRATTO zdôrazňujúce pravdivosť fyzickej podoby a podporuje úvahu, že je to prvá európsky distribuovaná – a v tomto kontexte teda zrejme aj „prototypová“ grafika v slede známych Pálffyho portrétnych drevorytov i medirytín vytvorených počas jeho života. Obsiahly identifikačný nápis v taliančine uvádza Pálffyho titul cisárskeho radcu a hodnosť kapitána uhorských vojsk, ktoré zastával od roku 1589. Novým zistením je spresnenie datovania, resp. skôr dátumu publikovania tejto grafiky, ktorá – ako sa ukazuje – patrila do portrétneho albumu Effigie naturali dei maggior prencipi et piu valorosi capitani di questa eta con l‘arme loro (Venezia 1596). Giacomo Franco ho zostavil z 35 hierarchicky a lokálne zoradených podobizní aktuálnych európskych vladárov (Nr. 1-7), nasledovaných benátskym dóžom (Nr. 8), habsburskými arcivojvodami (Nr. 9-13), inými európskymi princami (Nr. 13-20), kresťanskými vojvodcami (Nr. 21-26) a napokon tureckým a východnými vládcami a ich vojenskými veliteľmi.44 Pálffy teda patril medzi šesť európsky najvýznamnejších vojvodcov svojej doby! V jeho pozadí však nie je zobrazená žiadna bitka, z čoho možno usudzovať, že k tvorbe grafiky prišlo (krátko) pred Pálffyho slávnou účasťou na dobývaní štúrovskej pevnosti (Gockeren/Párkány) ŠTÚDIE 93 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 94 Ingrid Halászová Obr. 6. Gróf Imrich Erdődy. Portrétna medirytina: Elias Widemann, 1652 (podľa predlohy z roku 1650). Ingrid Halászová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 7. Pavol II. Konth-Pálffy, pálffyovský prapredok. Olejomaľba na plátne, pravdepodobne 2. polovica 17. storočia. 95 ŠTÚDIE nove grafické predlohy skutočne podstatným ikonografickým prameňom pri vytváraní podoby vlastných fiktívnych rodových predkov. Azda aj z dôvodu „zahmlenia“ použitých predlôh neakceptovali mnohé detaily originálov (najmä časti odevu a čiapky), prípadne postavy „omladili“ a zidealizovali. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Widemannove portrétne medirytiny boli teda od polovice 17. storočia nespočetnekrát kopírované prakticky až do začiatku 20. storočia. Výbornou ukážkou takejto sčasti historicky podopretej a čiastočne fiktívnej rodovej histórie je esterházyovská genealógia, ktorá bola vizualizovaná najskôr ako portrétna galéria mužských i ženských predkov na hrade Forchtenstein v dnešnom Rakúsku. Okolo roku 1670 bol z podnetu palatína Pavla Esterházyho podstatne doplnení práve takíto Phantom Ahnen dvorným maliarom s menom Petrus49 a neskôr vyšli aj knižnej podobe ako tlačená rodová kronika, bohato ilustrovaná rytinami Johanna Jacoba Hoffmanna a Jacoba Hermundta.50 96 Zhruba z rovnakého času a identického obrazového prameňa pochádzajú aj predlohy väčšiny dodnes zachovaných siedmych fiktívnych portrétov najstarších pálffyovských predkov. Súbor pozostáva zo šiestich mužských a jedného ženského polportrétu v iluzívnom oválnom rámovaní, odetých „na uhorský spôsob“. Portrétny rad predstavuje všetkých kľúčových pálffyovských prapredkov v tradovanej historickej genealogickej fikcii, ktorú presvedčivo vyvrátili až historici 20. storočia:51 Vzhľadom na silný uhorský patriotizmus, ktorý cítiť z tejto formy vizuálnej rodovej prezentácie, ako objednávateľ najviac do úvahy prichádza starší syn palatína Pavla a bratanec Mikuláša IV. – Ján III. Anton Pálffy (1642-1694), ktorý sa v máji roku 1668 oženil s dcérou Františka Nádasdyho: Annou Teréziou († 1683). Pri porovnaní pálffyovskej fiktívnej Ahengalerie s pottendorfskou kolekciou významných uhorských magnátov, ktorá sa od popravy Pavla Nádasdyho nachádza na es- Ingrid Halászová terházyovskom hrade Forchtenstein, je tiež evidentné, že pálffyovskí maliari síce voľne pracovali podľa Widemannových grafických reprodukcií, ale že osobne museli poznať aj maľované predlohy.52 Z esterházyovských fiktívnych podobizní podľa Widemanna treba spomenúť aspoň trojštvrťový portrét Gašpara Esterházyho (obr. 5), ktorý je takmer vernou (len o dolnú časť tela rozšírenou) maľovanou kópiou grafiky spodobujúcej mladého grófa Imricha Erdődyho z roku 1650, (obr. 6).53 Gašpar Esterházy bol jedným zo štyroch rodových príslušníkov, ktorí tragicky zahynuli v bitke pri Vozokanoch v roku 1652, vôbec teda nebol dávno mŕtvym prapredkom, len pochádzal z vedľajšej a nevýznamnej rodovej vetvy a azda preto zrejme v širokom príbuzenstve nejestvovala žiadna jeho podobizeň zhotovená na základe skutočnosti. V kontexte našej témy je však zaujímavé najmä to, že celkom identickú grafickú predlohu si zvolili aj Pálffyovci pre zobrazenie svojho predka Pavla II. Kontha-Pálffyho (obr. 7).54 Jedinou, zato výraznou zmenou, ktorú pálffyovský maliar na svojej verzii uskutočnil, bolo upustenie od typicky uhorskej čiapky s kožušinovým lemom zvanej „süveg“,55 ktorú mal Erdödy nasadenú na hlave a pálffyovského prapredka spodobil prostovlasého. Záver Čo dodať na záver? Azda najvhodnejšie je uvedenú tému ukončiť známm a veľmi výstižným výrokom filozofa Michela Foulcaulta (1926-1984): „Pravda je vec tohto sveta [...] Každá spoločnosť má svoj vlastný režim pravdy, svoju „generálnu politiku“ pravdy; to znamená typy diskurzov [a my môžeme dodať, že aj obrazov, pozn. I.H.], ktoré to akceptujú a fungujú ako pravda“.56 Obrazová príloha - popisky: Obr. 1. – Sedmohradský, valašský a moldavský vojvoda Žigmund Báthory. Portrét- Ingrid Halászová na medirytina: Dominic Custos podľa Hansa v. Aachen, 1596. Zdroj: Atrium heroicum. Dostupné online: https://archive.org/stream/bub_gb_81gj3a3Px48C#page/n189/mode/2up ŠTÚDIE Obr. 4. – Barón Mikuláš II. Pálffy, cisársky radca a kapitána uhorských vojsk. Portrétna medirytina: Giacomo Franco podľa neznámej predlohy, 1596. Zdroj: © ÖNB Wien, Bildarchiv. Obr. 2. – Sedmohradský vojvoda Žigmund Báthory. Portrétna medirytina: Marco Sadeler podľa Egídia II. Sadelera, 1607. Zdroj: © The Trustees of the British Museum. Dostupné online: Obr. 5. – Barón Gašpar Esterházy z galantskej vetvy, „vozokanský hrdina“. Olejomaľba na plátne: pravdepodobne maliar Petrus, 60.-70. roky 17. storočia. Zdroj: © Esterházy Privatstiftung, Burg Forchtenstein.. Foto: Foto im Lohnbüro. http://www.britishmuseum.org/research/ collection_online/collection_object_details/collection_image_gallery.aspx?assetId=1613124758&objectId=3719842&partId=1 Obr. 6. – Gróf Imrich Erdődy. Portrétna medirytina: Elias Widemann, 1652 (podľa predlohy z roku 1650). Zdroj: Elias WIDEMANN: Illustrium Hungariae Heroum Icones, Viennae 1652. Obr. 3. – Chorvátsko-uhorský gróf, generál Mikuláš VII. Zrínyi. Portrétna medirytina: Gerard Bouttats podľa Jana Thomasa, 1665. Zdroj: © VU University Amsterdam Library, Beeldbankortreten. Dostupné online: Obr. 7. – Pavol II. Konth-Pálffy, pálffyovský prapredok. Olejomaľba na plátne, pravdepodobne 2. polovica 17. storočia. Zdroj: © SNM-Múzeum Červený Kameň. Foto: Mgr. Jozef Tihányi. https://www.europeana.eu/portal/sk/ record/9200249/BibliographicResource_3000051352774.html WOCH – VI. ročník, 2018-2019 97 Ingrid Halászová ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 3 98 4 5 6 Prednášku s názvom „IL VERO RITRATTO... ? Otázka „pravdivosti“ spodobenia na portrétoch uhorskej aristokracie v 16.-17. storočí“ som predniesla na vedeckej konferencii PAMATKY A GENEALÓGIA, usporiadanej Katedrou archívnictva a pomocných vied historických FF Univerzity Komenského v Bratislave v spolupráci s Bratislavským okrášľovacím spolkom. Konferencia sa konala v dňoch 11. a 12. októbra 2016 v Bratislave. Označenie „uhorské magnátske prostredie“ tu chápeme v globálnom teritoriálnom kontexte ranonovovekého Kráľovského Uhorska, teda všetkých jeho územných častí počas 16.-17. storočia, aj keď, samozrejme, aj v tomto časovom horizonte nastávali posuny hraníc z dôvodu prakticky trvalej osmanskej expanzie. Spoločensko-vojensko-politický a kultúrny vývoj v rámci tohto multietnického štátneho útvaru bol vzhľadom na susediace krajiny (a to aj celok habsburskej podunajskej monarchie, do ktorej bol včlenený) v mnohých ohľadoch špecifický. Uvedená charakteristika sa dá o to viac vztiahnuť aj na „identitu“ (resp. seba-identifikáciu) uhorského šľachtica, ktorá bola formovaná a determinovaná výrazne diferentnými faktormi než tomu bolo u šľachticov v okolitých (hoci aj rovnako Habsburgovcami ovládaných zemiach. Tieto okolnosti spomíname z dôvodu, že v texte tejto štúdie budú zohľadňované nielen šľachtické portréty z nášho územia, respektíve nielen portréty príslušníkov magnátskej vrstvy s trvalým rezidovaním na území dnešného Slovenska, ale aj portréty magnátov chorvátskeho etnického pôvodu. Dôvodom je predpoklad ich viac-menej identického mentálneho nastavenia z hľadiska kultúrneho diskurzu formujúceho ich „uhorskú“ identitu bez zvláštneho zreteľa na ich etnicky či lokálny pôvod v rámci Kráľovského Uhorska. Spomedzi nich najmä Michelangelo, ktorý počas svojho života vytvoril len jediný, aj to privátne motivovaný portrét svojho dôverného priateľa, Tommasa de‘ Cavalieri. Pritom ho napríklad francúzska kráľovná Katarína de Medici veľa rokov márne žiadala o jazdecký portrét svojho muža Henricha II. a podobne aj mnohí iní svetskí či duchovní mocnári. Podobne vystupoval aj Giorgio Vasari, ktorý síce vytvoril niekoľko podobizní, avšak vnútorne sa s touto „nudnou“ činnosťou nestotožňoval, a ak by mohol, najradšej by takéto objednávky odmietal. Bližšie k téme pozri napr. SPANKE, Daniel. Porträt Ikone – Kunst. Methodologische Studien zur Geschichte des Porträts in der Kunstliteratur. Műnchen 2004, s. 90; tiež PREIMESBERGER, Rudolf. Giorgio Vasari: Ursprungslegende eines Selbstporträts (1550). In: PREIMESBERGER, Rudolf – BAADER, Hannah - SUTHOR, Nicola (eds.). Porträt : Geschichte der klassischen Bildgattungen in Quellentexten und Kommentaren. Bd. 2. Dietrich Reimer Verlag, Berlin 1999, s. 262-272. Podrobnejšie viď napr. SPANKE 2004, ref. 3, s. 96-104. Paleotti sa vo svojom diele Discorso intorno alle immagini sacre e profane (1582 tal.; 1594 lat.) vyjadril k portrétu v rámci 19.-23. kapitoly. Relevantné časti jeho spisu spracovala BAADER, Hannah. Gabriele Paleotti: Ähnlichkeit als Kategorie der Moral (1582). In: Porträt, 1999, ref. 3, s. 297-306. Lomazo vo svojom Trattato dell´arte della pittura, scoltura et architettura (Miláno 1584), portrétu venoval sa- 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 mostatnú kapitolu: Compositione di ritrarre dal naturale. Viď SPANKE, 2004, ref. 3, s. 104-107; BAADER Hannah. Giovanni Paolo Lomazzo: Das Porträt als Zeichensystem (1584). In: Porträt, 1999, ref. 3, s. 307-315; tiež SCHNEIDER, Norbert. The Art of the Portrait. Taschen, Köln 1999, s. 18. Vincenzo Giustiniani (1564-1637), bohatý zberateľ a milovník umenia, vlastník paláca Giustiniani v Ríme, ktorého zbierky vo svojej knihe spomínal aj Joachim von Sandrart v Teutsche Academie der Bau-, Bild- und Mahlerey-Künste. Nürnberg 1675/1679/1680. PREIMESBERGER, Rudolf. Vincenzo Giustiniani: „... Personen gut porträrtieren können“ (um 1618). In: Porträt, 1999, ref. 3, s. 316-320. V slovenčine a podobne i v češtine sa v tomto kontexte zaužívalo adjektívum „reprezentačný“ (teda nie „reprezentatívny“, ktoré sa viaže skôr k významu „vzorový“). Viď BARTLOVÁ Milena. Skutečná přítomnost : Středověký obraz mezi ikonou a virtuální realitou. Argo, Praha 2012, s. 101. Podrobnejšie viď BELTING Hans. Porträt und Mask. As Gesicht als Repräsentation. In: BELTING Hans. Faces. Eine Gechichte des Gesichts. C. H. Beck, München 2013, s. 118-136. K téme viď MITCHELL Wiliam J. T. What do Pictures Want? The Lives and Loves of Images. University of Chicago Press, Chicago 2005. DE PILES Roger. Cours de Peinture par Principes, Paris 1708, s. 178 – 181; citované [v preklade I.H.] podľa anglického vydania z r. 1743 (vyšlo pod názvom „The Principles of Painting ...“), s. 169–170. Dostupné tiež online: https://books.google.sk/books?id=rtRPAQAAIAAJ&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false. Podrobnejšie k téme viď napr. OWENS Craig. Reprezentace, přivlastnění a moc. In: KESNER Ladislav. Vizuální teorie : Současné anglo-americké myšlení o výtvarných dílech. H & H, Jinočany 1997, s. 165-195, konkrétne s. 179. BERGER, Harry, Jr.: Fictions of the Pose: Facing the Gaze of Early Modern Portraiture. In: Representations, No. 46 (Spring, 1994), s. 87-120; tiež Harry Berger, Jr.: Fictions of the Pose: Rembrandt Against the Italian Renaissance. Stanford University Press, Stanford 2000. Cit. [v preklade I.H.] podľa MAŤA Petr. Svět české aristokracie (1500-1700). Nakladatelství Lidové Noviny, Praha 2004, s. 228-229. Pobyt v Prahe spomína GRANASZTÓI György. A három részre szakadt ország és a török kiűzése (1557–1605). In: BENDA Kálmán - PÉTER Katalin. Magyarország történeti kronológiája, II: 1526–1848. Akadémiai Kiadó, Budapest 1981, s. 390–430, tu na s. 416. CUSTOS Dominicus. Atrium heroicum Caesarum, regum, [...] imaginibus [...] illustr[atum]. Pars 1-4. Augsburg 1600-1602. NAGY László. A rossz hírű Báthoryak. Kossuth Kiadó, Budapest 1984, s. 141. K portrétom od Hansa von Aachen pozri najmä JACOBY Joachim. Hans von Aachen (1552–1615). Deutscher Kunstverlag, München & Berlin 2000; AN DER HEIDEN Rüdiger. Die Porträtmaleri des Hans von Aachen. In: Jahrbuch der kunsthistorischen Sammlungen in Wien, 66 (1970), s. 135-26. Vojensko-politické spojenectvo proti Turkom z titulu Ingrid Halászová 21 22 23 24 25 26 27 28 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 Pliny_the_Elder/35*.html. GRZĘDA Mateus – WALCZAK Marek. Reconsidering the origins of portraiture: instead of an introduction. In: Journal of Art Historiography, Nr. 17 (December 2017, s. 1-35, tu s. 10. Dostupné online: https://arthistoriography.files.wordpress.com/2017/11/gw-introduction1. pdf [15.12.2017]. OLARIU Dominic. Thomas Aquinas’ definition of the imago Dei and the development of lifelike portraiture. In: Bulletin du center d’études médiévales d’Auxerre | BUCEMA [on-line], 17.2 | 2013. Dostupné online: http:// journals.openedition.org/cem/13251 [15.10.2017]. KANTOROWICZ: The King‘s Two Bodies: A Study in Mediaeval Political Theology. Princeton University Press, Princeton 2016. Pozri tiež GRZĘDA 2014, ref. 28 a PARSHALL Peter. Imago Contrafacta : Images and Facts in the Nothern Renaissance. In: Art History, 16 (1993), 4, s. 554-579. Preslávil sa po celej Európe skrze svoje veliteľské úspechy v ťažení proti Turkom od jari roku 1663 ako výnimočný ochranca kresťanstva. V priebehu troch rokov o ňom vyšlo celkovo 18 publikácií, ktoré nepochybne stoja za hlbšiu pozornosť a dôkladnú analýzu. Priestor tejto štúdie by však už príliš zaťažovali. Prvá je v zbierkach: Magyar Nemzeti Múzeum Budapest, Történelmi Képcsarnok, inv. No. 9423, rozmery 33,3 x 23,7 cm, zo všetkých strán je orezaná. Druhá grafika je v Országos Széchényi Könyvtár, Kézirattár, Aponyi metszwetgyűjteményi, no. 74, rozmery neuvedené. Cit. v preklade podľa Barokk művézet Közep –Európában. Uták és találkozások / Baroque Art in Central-Europe. Crossroads. Kat. výstavy (Budapest: Budapesti Történeti Múzeum, 11. 6 – 10. 10. 19993). Budapest 1993, s. 362 a 364, kat. č. 150 (autorka hesla: Gizela CENNERNÉ WILHELMB). Pozri tiež CENNERNÉ WILHELMB Gizela. Zrínyi Miklós, a költő arcképeinek ikonoráfiája. In: Foia Archeologica 16 (94), s. 187-206, kat. č. XIV a XIVa; tiež CENNERNÉ WILHELMB Gizela. Zrínyi család ikonografiája. Balassi Kiadó, Budapst 197, s. 135, kat. č. D77a. Je v zbierkach VU University Amsterdam Library, Beeldbankortreten. Dostupné online na: https://www.europeana.eu/portal/sk/record/9200249/BibliographicResource_3000051352774.html [20.12. 2017]. K maliarovi pozri GALAVICS Géza. Jan Thomas, az utolsó Rubens-tanítvány és magyar mecénásai. In: Művézettörténeti Értesítő 54 (2005), 1-2, s. 19-40, tiež BUZÁSI Enikö. A Köpenyes Madonna Árpásról: Jan Thomas Nádasdy Ferenc számára festett műve 1663-ból (Meghatározás, datálás, attribúció). In: Művészettörténeti Értesítő, 54(200), 3-4, s. 245–286. DVOŘÁK Max – MATĚJKA Bohumil. Topographie der Historischen und Kunstdenkmale: Der Politische Bezirk Raudnitz, II. Prag, 1910, s. 142, kat. č. 268; CENNERNÉ WILHELMB Gizela. Két Zrínyi-arckép Csehországban. In: Ars Hungarica, 21(1993), s. 159–162; najnovšie TÁTRAI Júlia. A Zrínyi család tagjainak portréi a csehországi Lobkowicz-gyűjteményben. In: Eds. CSÖRSZ RUMEN István et al. (eds.). AMICITIA : Tanulmányok Tüskés Gábor 60. születésnapjára/ Beiträge zum 60. Geburtstag von Gábor Tüskés. Reciti: Budapest 2015, s. 163-183. LUDIKOVÁ Zuzana. Renesancia : Dejiny slovenského výtvarného umenia. Kat. výstavy. SNG, Bratislava 2009, s. 39, kat. č. II.1.11. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 29 členstva Sedmohradska v tzv. Svätej lige pápeža Klementa VIII. Manželkou sa mu v roku 1595 stala arcivojvodkyňa Mária Kristína Habsburská, avšak po niekoľkých rokoch bolo pre Báthoryho impotenciu alebo skrytú homosexualitu pápežom anulované. POP Ioan-Aurel. Michael the Brave and Transylvania. In: POP Ioan-Aurel - NÄGLER Thomas - MAGYARI András. The History of Transylvania, Volume II (From 1541 to 1711). Romanian Academy, Cluj-Napoca 2009, s. 75–96. K biografii Žigmunda Báthoryho najpodrobnejšie píše GRANASZTÓI 1981, ref. 16, tu na s. 419-424. NAGY 1984, ref. 18, s. 141. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť ešte jeden paradox- a to že maďarská kunsthistorická spisba týkajúca sa tejto Sadelerovej portrétnej grafiky dosiaľ tieto okolnosti a súvislosti jej vzniku vôbec nepreskúmala a teda ani dôsledne neinterpretovala. Por. s MIKÓ Árpád - VERŐ Mária - JÁVOR Anna (eds.) Mátyás király öröksége : Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16–17. század), Kat. výstavy. Magyar Nemzeti Galéria, Budapest 2008, s. 282-283, heslo X-20 (autor hesla: Vajda László); tiež staršia literatúra, napr. CENNERNÉ WILHELMB Gizela. Egidius Sadeler magyar arcképei. In: Folia archeologica 6(1954), s. 153-156. Samozrejme, nie sú tu myslené čnosti mravné, ale skôr osobné čnosti jednotlivca žiadané a oceňované z hľadiska kultúry danej society. Pozri WOODAL Joanna. Introduction : facing the subject. In: WODAL Joanna (ed.). Portraiture : Facing the subject. Manchester University Press, Manchester & New York 1997, s. 9. Tento princíp „portrétu-masky“ bol vlastný oficiálnej podobizni (= Rollengesich). Bližšie pozri BELTING 2013, ref. 10, s. 127. Cit v preklade autorky podľa BOEHM Gottfried. Bildnis und Individuum. Über den Ursprung der Porträtmalerei in der italienischen Renaissance. Prestel Verlag, München 1985, s. 28. Kompletný text identifikačného nápisu znie: SAMUELIS MACIEIOWSKI EPI/SCOPI/ CRAC/OVIENSIS/ ET REG/ NI POL/ONIAE/ CANCEL/LARII VERA CORPORIS IMAGO VTINAM AEQUE OPTIMI VIRI MEN/T/E/M EXP/RESSISET PICTOR OBIIT ANNO M D L/ DIE XVI OCTOBRIS AETATIS SVAE ANNO LII. Táto nadživotne veľká olejomaľba s rozmermi 2,35 x 1,25 m sa nachádza vo františkánskom kláštore v Krakove. Biskupa zobrazuje v celej postave a takmer en face, v reprezentačne komponovanom renesančnom stĺpovo-edikulovom rámci, s odevom a ďalšími insígniami svojej cirkevnej hodnosti, s pokojným a dôstojným výrazom v tvári. Portrét najnovšie publikovali napr. Krzysztof CZYŻEWSKI — Marek WALCZAK: The Memorial Portraits of Bishops Samuel Maciejowski and Franciszek Krasiński in the Cloister of the Franciscan Friary in Cracow. In: ARS 46 (2013), 2, s. 148-170, obr. na s. 153; Mateus GRZĘDA: From Ymago to Imago Contrefacta : The Depiction of Reality in Central Europe in the Late Middle Ages. In: UMĚNÍ / ART 62 (2014), 4, s. 318-333, obr. na s. 322. PLINY THE ELDER: The Natural History (Transl. by H. T. Riley). Ed. J. BOSTOCK. London 1855, Book 35, Ch. 2. Dostupné online na: http://www. perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A1999.02.0137%3Abook%3D35%3Achapter%3D2 [10.1.2015]. Latinský text kapitoly z dostupný na: http://penelope.uchicago.edu/Thayer/L/Roman/Texts/ ŠTÚDIE 99 Ingrid Halászová ŠTÚDIE 40 41 42 43 44 45 46 47 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 48 100 49 WARNKE Martin. Hofkünstler : Zur Vorgeschichte des modernen Künstlers. Köln 1996, s. 275 uvádza, že v Berlíne bol prvý pevne platený dvorský maliar v roku 1524 spomínaný ako „fürstlich Pommerschen Conterfaitmaler“. K etymologickej genéze a vernakulárnym formám tohto termínu pozrie tiež GRZEDA, ref. 28, s. 318-319. Por. GOMBRICH Ernst H. Umění a iluze (preklad: Miroslava Tůmvá). Oden: Praha 1985, najmä kap. „Pravda a stereotyp“, s. 73-106. Publikovala som ho ešte pod menom ŠTIBRANÁ Ingrid. Rodová portrétna galéria a umelecké zbierky Pálffyovcov na Červenom Kameni : Obdobie prvých troch generácií rodu v 16. - 17. storočí. Towarzystwo Slowaków w Polsce pre FF TU, Krakow 2013, s. 41-42, obr. 1 na s. 223. Bildarchiv: ÖNB Wien, Sign. PORT_00003552_01. K „Franco Forma“ a Giacomovi Francovi viď napr. WITCOMBE Christopher L. C. E. Copyright in the Renaissance. Prints and the privilegio in sixteenth- century Venice and Rom. Brill: Leyden 2004, s. 128. Medzi princami bol napr. už spomínaný sedmohraský vojvoda Žigmund Báthory, medzi tureckými osobnosťami sultán a Sinan Paša, ďalej perzský šach Abbas (I.) atď. Niektoré listy z albumu vlastní napr. Metropolitan Museum New York: https://www.metmuseum.org/art/ collection/search/638378 [15.12.2017]. ŠTIBRANÁ, ref. 42. Takto sa označoval v dokumentoch mužský kroj, pozostávajúci z úzkych nohavíc, mentieky, dolománu a čiapky s agrafou. Viď LÁSZLÓ Emőke. A magyar nemzeti viselec a családi arcképek türkrében. In: Főúri ősgalériák, családi arcképek. A magyar történelmi képcsarnokból. Magyar Nemzeti Múzeum – Iparművészeti múzeum – Magyar Nemzeti Galéria, Budapest 1988, s. 35-40. Icones Illustrium Aliquot Bellica Virtute, Literarum Gloria, Eclesiastica, Digitate Virorum Regni Hungariae Heroum Icones. Viennae 1652. V roku 1646 v Bratislave vydal album prvej stovky portrétnych medirytín významných urodzených osobností celej stredoeurópskej Habsburskej ríše pod názvom Comitium Gloriae Centum Qua Sanguine Qua Virtute Illustrium Heroum Iconibus Instructum. Mausoleum potentissimorum ac gloriosissimorum Regni Apostolici Regum et primorum militantis Ungariae Ducum. Norimbergae 1664. Kat. Esterházy Ahnengalerie 2006, s.20-25, kat.č.16-23 (kde fiktívni predkovia označovaní ako „Phantom-Ahnen“). 50 51 52 53 54 55 56 Trophaeum Nobilissimae ac Antiquissimae Domus Estorasianae In Tres Divisum Partes: Quarum I.Exhibet pervetustam Illustrissimae hujus Familiae Genealogiam, Imagines Personarum ad eandem poertinentium cum adjecto ad quamlibet rerum ab iisdem praeclaré gestarum Elogio II. Continet Commentarium partis prioris. III. Complecitur Donationes, Officiorum, Honorumque Collationes, ac Privilegia, & variis Hungariae Regibus, ac postmodum Romanis Imperatoribus concessa, quibus ea, quae in prioribus circa vetustatem ac Nobilitatem Inclytae hujus Domus dicta sunt, insigniter approbantur, confirmanturque. Viennae Austriae, Typis Leopoldi Voigt, Universitatis Viennensis Typographi, MDCC. Fiktívnu genealógiu, odvíjajúcu Pálffyovcov od starobylého rodu Konth, uvádza NAGY, Ivány. Magyarország családai czímerrekkel és nemzedékrendi táblákkal. Zv.P-R. Budapest 1988, s. 38. Moderný výskum pálffyovskej genealógie predkladajú SOKOLOVSKÝ, Leon. Súčasné poznatky o erbe Pálfiovcov. In: Pálfiovský rod – dejiny, osobnosti, stavebné aktivity, mecenášstvo a zbierky. (Ed.: Malečková, K.). Bojnice 2000, s. 4-14; tiež PÁLFFY, Géza. A Pálffy család felemelkedése a 16. században. In: PÁLFIOVCI V NOVOVEKU. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. (Zost. A. Fundárková - G. Pálffy). Bratislava - Budapest 2003, s. 17-36. Bližšie pozri BUZÁSI Enikö. Nádasdy Ferenc pottendorfi galériájának fennmaradt arcképei és a Widemann-portrésorozatok. In: Művészettörténeti értesítő, 50 (2001), 1-2, s. 15-30. Esterházy Privatstiftung, Burg Forchtenstein, Inv. N. B232. Foto: Foto im Lohnbüro. Za láskavé zaslanie digitálnej snímky ďakujem Mag. Márgit Kopp, odbornej zamestnankyni na uvedenom hrade. SNM-Múzeum Červený Kameň, inv. č. O-1061. Celý súbor pálffyovskej Ahnengalerie publikovala ŠTIBRANÁ Ingrid. Ikonografické predlohy zobrazení pálffyovských fiktívnych predkov. In: GOJDIČ Iva –RAKOVANOVÁ Lucia (ed.). Umenie na Slovensku v historických a kultúrnych súvislostiach 2006. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie, konanej v Trnave 26.-27. októbra 2006 (ed. I.). Trnavská univerzita, Trnava 2007, s.145-153. K uhorským pokrývkam hlavy viď TURNAU, Irena. History of Dress in Central and Eastern Europe from the Sixteenth to the Eighteenth Century. Warszawa 1991, s. 21. FOUCAULT Michel. POWER/KNOWLEDGE : Selected Interviews and Other Writings : 1972-1977. Ed. Colin GORDON. Pantheon Books, New York 1980, s. 131. ŠTÚDIE 101 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE Zabudnuté, poškodené a zaniknuté erby na pamiatkach Bratislavy Jana Oršulová Kľúčové slová: Bratislava – heraldické pramene – šľachtické erby Každý historik mesta či regiónu sa spočiatku zoznamuje s predmetom svojho záujmu. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 V mojom prípade sú to heraldické pamiatky zachované hlavne na architektúre dnešnej Bratislavy a v pôvodne samostatných obciach, ktoré k nej boli postupne pripájané. 102 Pri štúdiu literatúry venovanej stavebným (a iným) pamiatkam som v počiatkoch svojej práce pred viac ako troma desaťročiami narážala na to, že historici architektúry sa identifikácii heraldickej výzdoby v meste venovali len okrajovo. Presnejšie povedané, obvykle uvádzali meno stavebníka, vžitý názov palácovej stavby v čase vzniku svojej práce, vymenovali aj starších majiteľov objektu – uviedli rod, niekedy aj meno, priezvisko a prídomok, podľa ktorého sa dal vlastník objektu dohľadávať v genealogických tabuľkách. Zachovaný erb tak bolo možné priradiť aj ku konkrétnej osobe. Obvykle sa však schopnosť samotného erbu identifikovať vlastníka budovy nevyužívala. Zachované erby často neboli slovne opísané ani vyfotografované. Ak autori rod neurčili, tak „opakovali“ v literatúre publikované nepresné či chybné identifikácie. K obmieňaniu (aktualizácii) heraldickej výzdoby dochádzalo zmenami vlastníkov objektov úplne prirodzene, pričom pomenovanie palácov tomu nie vždy zodpovedalo. Práve preto som sa začala venovať na prvý pohľad jednoduchej úlohe: určiť rod – alebo aj konkrétneho príslušníka rodu, ktorý bol spojený so vznikom, teda výstavbou toho-ktorého ob- jektu alebo ho vlastnil neskôr. Cieľom bolo určiť nositeľa erbu, aby neostal neznámy. Výsledky boli zaujímavé. Treba ešte uviesť, že do 80. rokov 20. storočia vzniklo len niekoľko novších prác zameraných na túto tému a aj tie ostali v rukopise.1 Na propagačné účely bola v tomto čase určená nedatovaná plastická mapka Bratislavy nazvaná Historické dominanty mesta. Bratislavské paláce a ich hlavní stavebníci.2 Mapa zachytáva Bratislavský hrad a historické centrum mesta s najznámejšími palácovými stavbami. Keďže mala za cieľ zaznamenať stavebníkov palácov, vyobrazenia erbov na nej často nezodpovedajú dnes zachovanej heraldickej výzdobe. Napríklad k Balašovmu palácu na Panskej ulici č. 15 je priradený erb Balašovcov (Balassa) a Sečéniovcov (Széchényi), ale nie erb Lambergovcov, ktorých erb (replika) sa na priečelí zachoval; Čákiovský (Csáky) palác na Panskej č. 33 zrejme pôvodne zdobil ich rodový erb, ale dnes je tu erb Dietrichovcov. K palácu de Paulyovcov (tiež de Pauli; Ventúrska ulica č. 11, na nároží s Prepoštskou ulicou, dnes súčasť Univerzitnej knižnice) je priradený iný variant rodu tohto priezviska; podobne je k Mirbachovmu palácu na Františkánskom námestí č. 11 priradený erb Čákiovcov – prvých šľachtických vlastníkov, ale aj nesprávny variant rodu Ňáriovcov (Nyáry z Nyáregyházy) a erb posledného spomedzi rodov vlastniacich palác, Mirbachovcov. Uvádzam to ako príklad toho, že aj heraldika historického jadra nášho hlavného mesta, Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 1. Župný dom, erb Bratislavskej stolice. Foto: J. Oršulová z pohľadu heraldických pamiatok bolo veľmi zaujímavé najmä okolie Palisád.3 Skutočnosť, že mesto ponúka pomerne veľa zachovaných, ale „zabudnutých“ a nám teda znova „neznámych“ či neidentifikovaných erbov, som si uvedomila pri práci na projekte komplexnej kultúrno-historickej a sociologickej topografie Bratislavy (ďalej KHST) na konci 80. rokov 20. storočia. Iniciovala ho vtedajšia Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (MSPSOP) v Bratislave a bol ukončený bol v roku 1990. Do projektu som sa zapojila výskumom zachovaných heraldických pamiatok. Výstup výskumu, rukopis širokého kolektívu odborníkov, je uložený v dokumentácii Mestského ústavu ochrany pamiatok Bratislava (MÚOP, pokračovateľ MSPSOP). Projekt zahŕňal vybranú časť mesta za hranicami mestského opevnenia, pričom Odvtedy som viacero zo „zabudnutých“ erbov identifikovala, kde-tu bolo potrebné poznatky aj korigovať. Niektoré z vtedy určovaných erbov sa zachovali v nezmenenom stave, niektoré sa dočkali obnovy, resp. vyhotovenia replík, ďalšie však celkom zbytočne zanikli hlavne na Ondrejskom cintoríne a na Cintoríne pri Kozej bráne. Desiatim vybraným objektom aj mimo nepublikovaného výskumu KHST je venovaný tento príspevok. ZABUDNUTÉ ERBY Župné námestie č. 12 – Župný dom Heraldickú výzdobu bývalého Župného domu4 Bratislavčania dlhé desaťročia nemohli vidieť, pretože takmer celá plocha štítu WOCH – VI. ročník, 2018-2019 neustále sledovaná historikmi architektúry a umenia, má ešte veľa nevypovedaného. 103 ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 bola prekrytá tak, aby zakryla štítové znamenie v oválnej kartuši. Len vodorovné šrafovanie pod prekrytím naznačovalo modrú farbu štítu, v dolnej časti sa dalo tušiť trojvršie. Existujúcu heraldickú výzdobu zachytávali len dobové vyobrazenia a staré fotografie. 104 V prvej polovici 18. storočia si za hradbami mesta dali postaviť kostol a kláštor trinitári. Keď Jozef II. zrušil väčšinu reholí (1782), pomerne novú kláštornú budovu začali využívať stoličné (župné) úrady. Pretože im objekt nepostačoval, kláštor v prvej polovici 19. storočia opakovane prestavovali tak, aby vyhovoval narastajúcim potrebám stoličných úradov. Niektorí autori (napr. Š. Holčík) uvádzajú, že pôvodný kláštor zbúrali a na jeho mieste v rokoch 1844 – 1845 postavili novú, „účelovú“ budovu v duchu novoklasicizmu a že autorom projektu bol Ignác Feigler st., ktorý spolupracoval s budapeštianskym architektom J. Hildom. Objekt viackrát upravovali aj v 40. a 60. rokoch 20. storočia, pretože slúžil potrebám Slovenskej národnej rady. V roku 1996 realizovala archívny a historický výskum J. Šulcová, predchádzal pripravovanej teraz poslednej obnove objektu. Najpodrobnejšie preskúmané údaje sa týkali prác z rokov 1841 – 1844 (1846), autorke výskumu J. Šulcovej však nepotvrdili jednoznačne, či je realizácia neskoroklasicistickej prestavby Ignácom Feiglerom starším aj jeho projektom. Po prestavbe v prvej polovici 19. storočia je na priečelí budovy erb Bratislavskej stolice, ktorý tak identifikoval inštitúciu, ktorej bol určený. Posledná obnova objektu v roku 2005 mu prinavrátila pôvodnú heraldickú výzdobu, ktorá je dnes čiastočnou replikou (akad. mal. Čambál doplnil chýbajúce časti hodnostnej koruny – informácia p. J. Šulcovej). Na priečelí budovy je teda dnes úplný historický erb Bratislavskej stolice (obr. č. 1) osadený do oválnej kartuše aj so signovaním zhotoviteľa „Brandl“ a tiež letopočet prestavby rímskymi číslicami – rok 1844. Jana Oršulová Výskum používaných pečatí a symbolov historických stolíc na Slovensku, ktoré publikoval profesor Leon Sokolovský, potvrdzuje, že erb Bratislavskej stolice vychádza z rodového erbu Pálfiovcov (Pálffy), avšak upozorňuje na „drobný“ detail, ktorým sa na používaných stoličných pečatiach odlišuje symbol stolice od kompletného rodového erbu Pálfiovcov (štít, prilba, klenot, prikrývadlá). Stoličný erb má v modrom štíte z kolesa vyrastajúceho jeleňa, ale v ploche stoličných pečatí sa nad štítom od prelomu 17. a 18. storočia nachádza otvorená päťlistová, drahokamami a perlami zdobená koruna. Leon Sokolovský predpokladá, že vznik takéhoto symbolu stolice je spojený s osobnosťou Mikuláša Pálfiho (1657 – 1732; od roku 1694 dedičný župan Bratislavskej stolice), pretože z tohto obdobia sa zachovalo najstaršie pečatidlo Bratislavskej stolice, odtlačené na dokumente z 25. septembra 1702. Vzhľad stoličného erbu na Župnom dome zodpovedá v tom čase používanému pečatidlu Bratislavskej stolice (pečatidlo z roku 1837), znamenie je však vsadené do oválnej kartuše. Konventná ulica č. 1 – Heckenastov palác Literatúra o stavebných pamiatkach mesta uvádza, že palácovú stavbu v duchu novorenesancie na nároží Konventnej a Kozej ulice si dal postaviť v roku 1873 (alebo okolo roku 1873) kníhtlačiar Gustáv Heckenast a projektoval ho pravdepodobne niektorý z budapeštianskych architektov.5 Gustáv Heckenast (21. 7. 1811 Košice – 10. 4. 1878 Bratislava) bol synom Michala Heckenasta (1774 Šopron – 1849 Budapešť) – učiteľa, náboženského spisovateľa a evanjelického kňaza, ktorý v čase narodenia syna pôsobil ako evanjelický farár v Košiciach (1803 – 1843). Gustáv Heckenast bol významným vydavateľom dobovej beletrie a najvýznamnejším vydavateľom učebnicovej literatúry, kníhkupcom a tlačiarom. Pôsobil v dnešnej Budapešti, Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 2. Heckenastov palác, erb Pálfiovcov nad vstupom do objektu v prejazde z Konventnej ulice. Foto: J. Oršulová od roku 1874 žil v Bratislave, kde aj zomrel; pochovaný je na Cintoríne pri Kozej bráne. Spolupracoval s kníhkupcom O. Wigandom, tlačiarom Ľ. Landererom. Prvou manželkou bola Lenka Benická, rod. Bajzová, spisovateľka, dcéra maďarského spisovateľa Józsefa Bajzu. Z uvedeného vyplýva, že pálfiovský erb dozdobený kniežacou korunou, teda nie kompletný Len uveďme, že v druhej polovici 19. storočia došlo k spojeniu erbov a priezviska na tvar Pálfi-Daun a Páliovci získali aj právo používať titul knieža teanónske – v. Teano (Sieb- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Bratislavské ročenky Pressburger Wegweiser v rokoch 1886 – 1914, Ortvay (1905) a adresáre mesta (1922, 1929) uvádzajú na adrese dnešných ulíc Konventná č. 1 – Kozia ulica č. 16 po Gustávovi Heckenastovi týchto vlastníkov budovy: 1886, 1891 – Štefánia Heckenastová (Kisfaludygasse 16, dnes Kozia); v rokoch 1897, 1900, 1902 gróf Wilhelm/Viliam Pálffy-Daun, gróf Wilhelm /Vilmos/Viliam Pálffy-Daun ml.; 1904, 1905, 1912, 1914 – gróf Alexander/Sándor Hübner, 1922, 1929 – vdova po grófovi Alexandrovi Hübnerovi (Konventgasse 1, Konventná). erb rodu Pálfi-Daun (Pálffy-Daun), ktorý je zachovaný v prízemí vstupu do objektu zo strany Konventnej ulice, je heraldickou pamiatkou, ktorá pripomína veľmi krátke obdobie, keď palác patril príslušníkom rodu Pálfi-Daun. Status kniežaťa dokladá použitie kniežacej koruny aj v interiéri objektu (obr. č. 2). Označenie „Pálffyho“ palác, či presnejšie pálfiovský palác nebolo teda na prelome 19. a 20. storočia úplne nesprávne. Manželstvo medzi príslušníkmi rodov Pálfi a Daun uzavreli v roku 1762 gróf Leopold Pálfi (1739 Stupava – 1799 Viedeň; župan Čongrádskej stolice) a grófka Mária Terézia von und zu Daun (1745 – 1777). Viliam Mária Leopold Bonifác Pálfi (nižšie Viliam ml., 1867 Stupava – 1916 Viedeň) bol prapravnuk uvedeného Leopolda Pálfiho, teda Leopoldov priamy potomok v 4. generácii. 105 Jana Oršulová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE Obr. 3a. Leporisovský erb po poslednej obnove, Kuzmányho ulica 4. Foto: J. Oršulová 106 Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 3b. Iniciály DL na mreži vstupu do budovy. Foto: J. Oršulová Palácovú stavbu vlastnil Viliam Mária Leopold Bonifác Pálfi-Daun (14. 5. 1867 Stupava – 1. 12. 1916 Viedeň) – teanónske knieža, mošonský župan. Bol synom uhorského grófa, teanónskeho kniežaťa Viliama Vincenta Karola Pálfiho-Dauna (1836 – 1907), bratislavského župana a grófky Anity, rod. Villaniovej (Villani-Crivelli; 1845 – 1919). Viliam ml. študoval na gymnáziu v Bratislave, na viedenskom Tereziáne, právo študoval na zahraničných univerzitách a v Bratislave. Bol c. k. komorníkom, venoval sa hospodáreniu na rodových majetkoch, pôsobil v stoličnej správe Bratislavskej a Mošonskej stolice, bol maltézskym rytierom. Oženil sa (1889) s grófkou Eleonórou Nugentovou (1867 – 1945), v manželstve sa narodili deti: Eleonóra Aimée Anna Mária (1890 – 1945); Jozef Viliam Leopold Ferdinand Laval Mária Henrik (1892 – 1963) a Mária Anna Eleonóra, ktorá sa v Bratislave narodila 1. februára 1897, teda v roku, keď už adresár mesta uvádzal ako vlastníka objektu Viliama ml. Pálfiho-Dauna. J. J. Gudenus uvádza, že v roku 1969 bývala vo Wartbergu an der Krems (Rakúsko). Kuzmányho ulica č. 4 Objekt bol prvý raz komplexnejšie skúmaný6 pri spracúvaní projektu kultúrno-historickej a sociologickej topografie Bratislavy na konci 80. rokov 20. storočia. Hoci som si už vtedy objekt všímala, vzhľadom na horšiu čitateľnosť som ho v tom čase ešte neidentifikovala. Naposledy som sa erbu venovala WOCH – VI. ročník, 2018-2019 macher uvádza: 1853 – spojenie priezvisk a erbov, gróf Leopold Ferdinand Pálfi; súhlas na právo používať titul kniežaťa v. Teano v rakúskych krajinách – 1877, právo používať tento titul v Uhorsku a používať kniežaciu korunu – 1879, získal ho Leopold Ferdinand Pálfi-Daun z Erdődu (1807 Bratislava – 1900 Stübing) a jeho synovia narodení vo Viedni: Leopold Karol Ferdinand (1834 – 1884), Viliam Vincent Karol (1836 – 1907, otec nižšie uvedeného Viliama ml.), a Karol Mikuláš Hugo (1844 – ?) cirkevný hodnostár. 107 Jana Oršulová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE Obr. 4. Rodový erb Gaálovcov na vstupnej bráne domu, Panenská ulica 33. Foto: J. Oršulová 108 Jana Oršulová v októbri 2011, ale podklady, ktoré mohli byť použité pri obnove fasády, si napokon záujemca neprevzal. Najnovšie o tomto eklektickom bytovom dome a jeho obyvateľoch písali Tomáš Berka a Ján M. Bahna (2013), ktorí jeho vznik datovali do rokov 1890 – 1892, resp. do obdobia okolo roku 1895. Uviedli, že objekt dal postaviť vysoký dôstojník rakúsko-uhorskej armády pre svoje potreby a na účely prenájmu. Nad vstupom do nájomného domu sú doteraz v kovaní brány zachované iniciály mena stavebníka alebo vlastníka: „DL“. Podľa ročeniek mesta Pressburger Wegweiser z rokov 1904, 1915 som identifikovala majiteľa s uvedenými iniciálami – Dionýza Leporisa. Ďalším vlastníkom objektu bola v druhom desaťročí 20. storočia a počas ČSR rodina Murínovcov (a Bulla), po roku 1945 bol dom poštátnený (informácia od pracovníkov MÚOP, cca z roku 1990), v rámci reštitúcií bola časť domu vrátená Murínovcom. V modrom štíte červené kosmé brvno so zlatou bordúrou – lemom, pred ním zo zelenej pažite vyrastá ľaliový ker so zelenými listami s dvoma bielymi rozkvitnutými a dvoma púčikmi kvetov. Na štíte je položená turnajová prilba s korunou, na ktorej stojí žeriav držiaci v pravej zdvihnutej končatine okrúhly kameň. Z prilby padajú prikrývadlá, sprava sú modro-zlaté, zľava červeno-strieborné. Šľachtickú a armálnu listinu získali spoločne rody Leporis a Vietoris 28. októbra 1741. Sú gemerskou šľachtou, Leporisovci (neskôr známi pod menom Zajac/Zajacz) boli žijúcim rodom aj začiatkom 20. storočia. V monografii venovanej šľachte Gemera a Malohontu (z roku 1907) sa pri rode Vietoris uvádza, že armálnu listinu získali evanjelici učiteľ Ondrej Vietoris, syn Mateja Vietorisa (učiteľa, zomrel okolo roku 1710) a jeho švagor Adam Leporis. Pozornosť sa ďalej venuje len potomkom Ondreja Vietorisa. Vzhľadom na zachovaný bratislavský erb a iniciály DL možno predpokladať, že Dionýz Leporis spomínaný v roku 1904 a 1915 v Bratislave, je potomkom Adama Leporisa, nobilitovaného v roku 1741. Panenská ulica č. 33 Nájomný dom postavený podľa projektu Alexandra Feiglera je nad zdobeným vstupom datovaný letopočtom 1899.7 V bohato dekorovanom svetlíku brány je umiestnený šľachtický štvrtený erb so srdcovým štítkom a s plasticky naznačenými farbami. Nad štítom je listová koruna. Oválny štít je štvrtený s červeným srdcovým štítkom so šachovaným (strieborno-modrým) brvnom. V prvom a štvrtom modrom poli hlavného štítu je zelená vavrínová ratolesť s troma lístkami, v druhom a treťom zlatom poli je (strieborný?) lev v skoku držiaci v pravej prednej končatine šabľu. Erb bol v posledných troch desaťročiach viackrát nevhodne premaľovaný (obr. č. 4). Opísaný erb zodpovedá erbu rodu Gaál de Gyula (gyulai), ktorý je publikovaný v zbierke J. Siebmachera a G. Csergheőa. Armáles získal v roku 1655 Ján Gaál de Gyula od kráľa Ferdinanda III., baronát (rakúsky) udelil cisár František Jozef I. 27. decembra 1859 Ľudovítovi von Gaál, c. k. generálovi ako rytierovi 2. triedy Radu železnej koruny, ktorého potomkovia sa usadili aj v Uhorsku. Erb vo vstupnej bráne môžeme pripísať stavebníkovi objektu barónovi Ferdinandovi Gaálovi, vlastníctvo domu uvádzajú adresáre mesta – Pressburger Wegweiser – v rokoch 1900 – 1902; v roku 1904 už dom patril Eugenovi Soósovi s manželkou. Z genealogických údajov J. J. Gudenusa vyplýva, že uvedený WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Rodový erb Dionýza Leporisa je súčasťou plastickej výzdoby vstupu do budovy, nad mrežou s jeho iniciálami (obr. č. 3a,3b). Po poslednej obnove fasády je čitateľnejší, hoci prekrytý ďalšou vrstvou náteru. Erb možno opísať aj s farebnosťou podľa heraldickej literatúry (Siebmacher): ŠTÚDIE 109 Jana Oršulová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 5. Erb rodu Hettyey na Vlčkovej ulici 11. Foto: archív J. Oršulovej 110 Ferdinand Gaál, bol synom c. k. generálporučíka, baróna Ľudovíta Gaála (1810 – 1877) a Márie Pokornej (1810 – 1873). Ferdinand Ľudovít Anton Jozef Gaál sa narodil 28. apríla 1837 vo Viedni, zomrel v Bratislave 6. novembra 1899 (miesto pochovania Gudenus neuviedol). Bol uhorským kráľovským plukovníkom. V roku 1875 sa v Budapešti oženil s Mariškou Rozinou Annou Eleonórou Keszlerffy (1842 – 1898). Ich manželstvo ostalo bezdetné, Ferdinand tak zomrel ako posledný v rode. Ferdinandova mladšia sestra Mária Ludovika Hedviga Gaálová (1846 – 1915) sa síce narodila aj zomrela v Budapešti, ale pochovali ju 27. januára 1915 na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Možno predpokladať, že ju pochovali k bratovi. Donovalova – Vlčkova ulica č. 11 Vznik romantickej, eklektickej stavby je datovaný do rokov 1903 – 1905.8 Vila Gyulu Hettyeya vznikla ako letohrádok uprostred záhrad, naposledy o nej a jej majiteľoch písali Tomáš Berka a Ján M. Bahna (2013), ktorým som poskytla základné údaje o rode Hettyey. Podľa ročeniek mesta Pressburger Wegweiser objekt v rokoch 1912 – 1915 vlastnil Gyula/ Július Hettyey (Neustift 17), ktorý bol zrejme stavebníkom alebo majiteľom objektu, pretože na fasáde je zachovaný rodový erb Hettyeyovcov. Nie je však umiestnený na obvyklom mieste – nad vstupom do vily. Erb je dnes takmer nečitateľný, znamenie jazdca v štíte možno len tušiť, dôležitou pomocou pri identifikácii bol zachovalejší klenot (obr. č. 5). Jana Oršulová Šľachtický rod Hettyey v. Makkos-Hetye/Hetyei, makkoshetyei – je doložený už v 15. storočí v Šopronskej a Vašskej stolici, armáles získali v roku 1415, potom v roku 1564. Erb zodpovedajúci zachovanej heraldickej pamiatke na objekte bol publikovaný v Siebmacherovi, preto ho možno opísať aj vo farbách: v modrom štíte je na zelenej pažiti muž cválajúci na striebornom koni, odetý v červenom uhorskom odeve s červenou kučmou (baranica) s kožušinou a zlatými čižmami, opásaný šabľou, držiaci vo zdvihnutej pravej ruke šabľu s chráničom, a v ľavej zdvihnutej ruke držiaci za vlasy odťatú fúzatú hlavu Turka. Klenotom je vyrastajúci muž, štítové znamenie. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné. Genealogické údaje na začiatku 20. storočia je potrebné ešte dobádať. V literatúre sa vyskytol len jeden zaujímavý údaj o Júliusov Hetteyovi: Márton Szluha v Trenčianskej stolici uvádza v genealogickej tabuľke II. o rode Zamarovských (Zamaróczy, Zamaróci), že dcéra Jána Zamarovského († 1919) a Júlie Baumgartnerovej – Paula bola vydatá za Gyulu Hettyeya (Makkoshetyei Hettyey). 20. storočia v ňom bola pomerne známa kaviareň Viktoria, potom Korzo (Corso, Korso). Andrej Szőnyi objekt uvádza medzi realizáciami firmy Kittler & Gratzl, pre ktoré boli charakteristické dekoratívne prvky zodpovedajúce dobovému vkusu a upozornil na nápadné chyby v jeho proporcionalite. V roku 1904 sa ako vlastník budovy na adrese Fischplatz 2 a Kossuth Lajos Platz 34 uvádza Ján Malatinszky, potom v rokoch 1905 – 1915 je vlastníkom Matilda Malatinszka. Adresár mesta z roku 1929 a Bytový zoznam mesta z rokov 1929 – 1930 uvádzajú ako majiteľku domu aj naďalej Matildu Malatinskú, ale na tejto adrese (Palackého sady 34 – 36, Hviezdoslavovo nám) sa okrem nej spomína aj Elek (Alexej, Alexander) Malatinszky, architekt. Výskum vlastníkov uľahčil fakt, že štyria členovia rodiny Malatínskych z Malatínov boli pochovaní na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, a to manželka Jána Malatínskeho Františka, rodená Franková (1830 – 1890), Ján Malatínsky (1819 – 1904), Matilda Malatínska (1860 – 1930) a Hermína Malatínska (1863 – 1941). Ich spoločný náhrobok sa nachádza v sektore I./363. Letopočet dokončenia stavby 1898 je doteraz zachovaný v dlažbe vstupnej chodby do domu. Nad bránou zo strany Hviezdoslavovho námestia č. 11 je umiestnený aj nenápadný plasticky vyhotovený rodový erb (obr. č. 6), ktorý môžeme považovať za doposiaľ neopísaný variant erbu Malatínskych (Malatinszky v. Malatin, Malatinszky de Malatina, Malatinsky). Dnes už nemá jednoznačne čitateľnú farebnosť, len na pravej strane prikrývadiel a v hornej časti plochy štítu je čiastočne zachovaná modrá farba (originál?). V štíte z (listovej) koruny vyrastá medveď držiaci v predných končatinách šabľu, ktorého sprevádza v pravom hornom rohu 8-cípa hviezda a vľavo hore kosák mesiaca. Na štíte je položená turnajová prilba s korunkou, klenot tvorí kužeľovitý útvar – zrejme snop obilia. Prikrývadlá sú výrazne plastické. Možno predpokladať, WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Hviezdoslavovo námestie č. 11 – Malatínskeho dom Zástavba dnešného Hviezdoslavovho námestia sa začala po zbúraní mestského opevnenia v 70. rokoch 18. storočia, v roku 1880 tu už stálo33 domov. Najprv stál na mieste zasypanej mestskej priekopy tzv. Bubenov dom. Keďže jeho základy časom sadali, ľudia ho nazývali „hovoriaci“ či „rozprávajúci“ dom. Adresáre mesta Pressburger Wegweiser uvádzajú, že dom na adrese Promenade 34 (Hviezdoslavovo nám.) patril v roku 1891 štipendijnej základine katolíckeho gymnázia, pretože lekár Leopold Buben dom v roku 1885 daroval kráľovskému gymnáziu s cieľom podporovať študentov-gymnazistov. Dom však bol predaný a na jeho mieste v roku 1898 vyrástol polyfunkčný nájomný Malatínskeho dom.9 Teodor Ortvay na námestí spomína Malatinszkého dom (1905). V prvých desaťročiach ŠTÚDIE 111 Jana Oršulová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 112 Obr. 6. Erb na Malatínskeho dome na Hviezdoslavovom námestí 11. Foto: J. Oršulová že koruna v štíte bola zlatá, medveď mal prirodzenú alebo čiernu farbu, šabľa bola strieborná a nebeská telesá zlaté alebo strieborné, pričom každé mohlo byť iného kovu (farby). ozbrojené rameno držiace šabľu. Druhý erb má v štíte stĺp s oproti sebe stojacimi znameniami jednorožca a leva; klenotom je vyrastajúci lev medzi otvorenými orlími krídlami. Siebmacherova zbierka publikuje iné vyobrazenia erbu Malatínskych, upozorňuje však, že táto pôvodná liptovská šľachta používala ešte dva odlišné erby. Jeden z nich má v modrom štíte na zelenom trojvrší doprava hľadiaceho medveďa držiaceho vo zdvihnutej pravej končatine zakrivenú šabľu s chráničom a v ľavej končatine zlatú listovú korunu. Klenotom je obrnené V najnovšom lexikóne šľachty Liptovskej stolice sú k rodu Malatínsky z Malatínov (Malatinszky, Malethynszky) publikované štyri varianty erbov, pričom autori rovnako upozorňujú na potrebu genealogického výskumu, pretože erby viacerých príslušníkov rodu tohto mena známeho z listín od 14. storočia, nie sú známe. Malatínskovci majú spoločný pôvod s rodmi Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 7. Vstup do Reduty z Námestia Eugena Suchoňa, torzo zreštaurovaného legionárskeho znaku a mestského erbu Bratislavy. Foto: J. Oršulová Z uvedeného vidno, že znamenie medveďa držiaceho šabľu, nebeské znamenia a snop v štíte či v klenote sú prvky, ktoré sa v opisovaných erboch Malatínskych vyskytujú a v inej kombinácii ich nachádzame v erbe zdobiacom ich dom v Bratislave.Výskumom sa podarilo zrekonštruovať tri generácie Malatínskovcov, ktorí žili v prvej polovici 19. storočia v Dechticiach (mlynári), a aspoň čiastočne objasniť údaje o vlastníkoch bratislavského domu. Podľa záznamu z 15. mája 1836 v dechtickej Matrike pokrstených bolo na základe svedectva listín z Nitrianskej stolice potvrdené šľachtictvo Jána Malatínskeho, ženatého s Annou, rod. Ostrovskou (Osztrovszka) z Kuchyne, čo bolo slávnostne vyhlásené na generálnej kongregácii Bratislavskej stolice 14. decembra 1835. Vo všetkých dokumentoch sa malo prepísať jeho pôvodne použité priezvisko Malonay na Malatinszky. Pri všetkých záznamoch o krste Jánových detí bola táto oprava dodatočne urobená. Opustené priezvisko Malonay WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Batiz z Nižných Malatínov, Demka z Valašiek a Malatínov a Oško z Malatínov. Príslušníci týchto rodov prešli z Liptova do ďalších uhorských stolíc, pričom rodové vzťahy medzi nimi ešte treba objasňovať. Lexikón uvádza viaceré erby liptovských Malatínskovcov, ktoré majú v štíte iné znamenia. Vyskytuje sa v nich kohút s prsteňom v zobáku, resp. kohút sediaci na obilnom snope vyrastajúcom z listovej koruny; jednorožec a lev opierajúci sa o stĺp; obrnené a šabľou ozbrojené rameno s odseknutou hlavou Turka; na trojvrší stojaci medveď držiaci v pravej prednej končatine šabľu a v ľavej listovú korunu. 113 ŠTÚDIE Jana Oršulová Námestie Eugena Suchoňa č. 1 – Reduta Príkladom unikátne zachovaného a „zabudnutého“ symbolu nového štátneho útvaru na mape Európy po prvej svetovej vojne, ktorý vznikol na troskách Rakúsko-Uhorska, je torzo tzv. legionárskeho znaku nad vstupom do Reduty (obr. č. 7)10 z dnešného Námestia E. Suchoňa (predtým Palackého ulica). Tento najpoužívanejší znak československého odboja sa používal do prijatia zákona o štátnej vlajke, štátnych znakoch a štátnej pečati 30. marca 1920. Legionársky znak tvorili štyri spojené štíty s historickými znameniami území novovznikajúceho štátu. V centrálnej polohe bol erb Česka, za ním symbol Slovenska a po stranách erby Moravy a Sliezska. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 8. Heraldická výzdoba bývalého ňáriovského domu na Kozej ulici koncom 80. rokov 20. storočia. Foto: J. Oršulová 114 bolo prečiarknuté a nahradené priezviskom: Malatinszky, Nob. Mlynárovi Jánovi Malatínskemu z Dechtíc s manželkou Annou, rod. Ostrovskou do roku 1836 pokrstili v Dechticiach šesť detí, medzi nimi Jána Štefana (1819 Dechtice – 1904 Bratislava), stavebníka domu na Hviezdoslavovom námestí. Objekt po jeho smrti patril Jánovej dcére Matilde (1860 Kuchyňa – 1930 Bratislava), a potom v ňom do roku 1941 žila zrejme jej švagriná Hermína Malatínska, rodená Schröckenstein (1863 Viedeň – 1941 Bratislava) manželka Alexandra Malatínskeho. Doposiaľ neznámy variant rodového erbu Malatínskovcov nad vstupom upozorňoval na šľachtický pôvod stavebníka a vlastníkov objektu, s ktorými bol spojený vyše 40 rokov. Redutu – budovu určenú na kultúrne a spoločenské využitie obyvateľov mesta, začali stavať po zbúraní starej krajinskej sýpky (1911). Hoci bola hrubá stavba dokončená už v roku 1913 a niektoré priestory bolo možné používať už v roku 1914, definitívne bola dokončená až po vojne a až začiatkom 20. rokov 20. storočia uviedli do prevádzky kaviareň a reštauráciu (1921, 1922). Ak ako datovací prvok použijeme len použitý a zachovaný v tom čase platný legionársky znak, môžeme spresniť záver dokončovacích prác objektu najneskôr do marca 1920. Potom by už nad vstup do Reduty umiestnili schválený štátny znak ČSR. Štít v centrálnej polohe legionárskeho znaku nad vstupom do Reduty pôvodne obsahoval českého leva, o niekoľko desaťročí neskôr po rozpade ČSR a vzniku Slovenskej republiky (1939) zrejme nevyhovoval, a preto bol odstránený. Pri poslednej obnove a reštaurovaní objektu (2009 – 2011) leva do centrálneho erbu legionárskeho znaku nevrátili, plocha štítu ostala rovnako ako pred rokom 2009 prázdna, je štiepená na tri rovnako široké polia. Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 8b. Erb rodu Radvanský v Siebmacherovej zbierke Bohatá štuková výzdoba aj vitráže v objekte obsahovali od počiatku aj ďalšiu heraldickú výzdobu: použitý mestský erb Bratislavy dokumentuje stavebníka objektu – mesto. Erb umelcov – výtvarníkov, maliarov a neskôr aj umelcov príbuzných odborov dokladá ďalší účel budovy – využívanie priestorov na kultúrne podujatia. perličkovou hodnostnou korunou. Časť perličiek bola už vtedy poodlamovaná, odhadujem, že ich pôvodne bolo 7 – označovali teda barónsky titul. ZANIKNUTÉ ERBY Kozia ulica č. 17 – dom Ňáriovcov Dvojpodlažný nájomný dom palácového typu bol prestavaný v duchu historizmu podľa projektu Ignáca Feiglera ml. v roku 1886 pre barónku Máriu Ňáriovú (Nyáry).11 Výzdobe priečelia v centrálnej osi objektu dodnes dominuje vstupný portál, nad ktorým je balkón s bohato zdobenou kovanou mrežou. Atiku priečelia ešte počas môjho výskumu pre kultúrno-historickú topografiu mesta na konci 80. rokov 20. storočia zdobil značne poškodený, ťažšie čitateľný aliančný erb (obr. č. 8). Bol vložený do dekorovanej kartuše a zavŕšený Úpravu – nadstavbu objektu v 80. rokoch 20. storočia pamiatkari zamietli (projekt rekonštrukcie z roku 1986/1987), posledná rekonštrukcia podkrovia z roku 1994 je doložená v dokumentácii MÚOP Bratislava), po nej už rodové erby na obnovenom priečelí chýbajú. V adresároch mesta Pressburger Wegweiser sa ako vlastníčka objektu hneď po prestavbe v roku 1886 a v nasledujúcich rokoch uvádza barónka Mária Ňáriová, resp. v rokoch 1914, 1916 barónka Mária Ňáriová, manželka Vojtecha Ňáriho (Béla Nyáry), v roku 1922 dom patril Antonovi Ňárimu, penzionovanému dôstojníkovi. Z heraldickej a genealogickej literatúry vyplýva, že dom patril barónom z rodu Ňári s prídomkom z Nyáregyházy; neboli v príbuzenskom vzťahu s Ňáriovcami z Bedeghu (Tolnianska stolica). Obec Nyá- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 8a. Erb rodu Ňári – Nyáry z Nyáregyházy v Siebmacherovej zbierke 115 Jana Oršulová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 9. Zaniknutá heraldická výzdoba domu na Sládkovičovej ulici. Foto: J. Oršulová 116 regyháza sa nachádza v Peštiansksej stolici a rod ju získal už v prvej polovici 15. storočia. Uhorský baronát získal v roku 1836 Anton Nyári (1803 – 1877) a jeho deti. S manželkou Jozefou Honoratou Katarínou, rod. Kubíniovou (Kubínyi) mal celkom sedem synov, boli to: Július Ondrej Ignác (1827 – 1907); Albert Eduard František (1828 – 1886) – historik, člen Uhorskej akadémie vied, popredný heraldik a genealóg; Adolf Ervín Alexander (1831 – 1891); Alexander Eugen Gustáv (1833 – 1905); Eugen Gustáv Anton (1836 – 1914) ; Alfonz (1841 – 1871); Vojtech/Béla (1845 – 1900). Jediná dcéra Matilda (1830 – 1903) sa vydala za významného bratislavského filantropa Emila Schulpeho, zomrela v Bratislave a pochovali ju na Cintoríne pri Kozej bráne. Vo vzťahu k Bratislave je dôležitý Antonov najmladší syn Vojtech (1845 – 1900), najprv vojak – nadporučík husárov, neskôr c. k. komorník, poslanec uhorského snemu a správca ev. cirkvi v tekovskom senioráte. 18. septembra 1870 sa v Radvani oženil s barónkou Máriou Radvanskou (Radvanský z Radvane a Šajókazy, de Radvány et Sajókaza, Radványi és sajókazai, Sajókaza – obec v Maďarsku, severne od Miškolca). Mária bola dcérou Antona Radvanského, zvolenského a turčianskeho župana, najvýznamnejšieho príslušníka tohto rodu v 19. storočí a jeho manželky barónky Márie Podmanickej. Vojtech Radvanský s manželkou Máriou, rod. Radvanskou mali dve deti – syna Antona (1871 – 1922), vojaka – c. k. nadporučíka v 12. pluku hulánov (dragúnov), ktorý na penzii žil v Bratislave; a dcéru Margitu (1879 – ?), ktorá sa v Bratislave 15. októbra 1908 vydala za c. k. plukovníka baróna Egona Bolfrasa (* 1875), v roku 1941 bývala v Bratislave. Jana Oršulová Na poškodenom aliančnom erbe manželov Ňáriovcov na Kozej ulici bolo v roku v 80. rokoch jasne viditeľné šrafovanie polí (modrá a červená farba) a polmesiac v erbe muža, v ženskom erbe bolo poškodené, ale čitateľné znamenie draka. Podľa Siebmachera možno teda identifikovať a aj rekonštruovať farebnosť a obsah zaniknutej heraldickej výzdoby. Rodový erb Ňáriovcov z Nyáregyházy má štít rozdelený šikmým zeleným brvnom s troma zlatými ľaliami na modré a červené pole, v hornom modrom poli je strieborný polmesiac, v dolnom červenom poli je na zelenej pažiti zlatý ležiaci lev. Poškodený erb Radvanských (barónsky erb z roku 1875) opíšem kompletný podľa Siebmachera: erb má v červenom poli skrúteného zeleného okrídleného draka hryzúceho si vlastný chvost, v drakom vymedzenej vnútornej ploche štítu je zlatá listová koruna, na ktorej je položené strieborné ozbrojené rameno držiace konár so suchými ratolesťami, prevýšené je strieborným polmesiacom a zlatou hviezdou (obr. č. 8a, 8b). v Banskej Bystrici a Bratislave, kde absolvoval Právnickú akadémiu. Hospodáril na rodovom majetku v Radvani, pôsobil v správe Zvolenskej župy, kde bol v rokoch 1897 – 1899 županom, zastával aj úrad inšpektora zvolenského ev. seniorátu. Sládkovičova ulica č. 4 Výstavné domy na atraktívnych adresách Štefánikova – Palisády boli a sú predmetom záujmu historikov architektúry, podrobnejšie sa im venoval už A. Szőnyi. V počiatkoch môjho výskumu pre projekt KHST sa v dokumentácii MÚOP v Bratislave projekt domu pripisoval Alexandrovi Feiglerovi a bol datovaný do 80., resp. do záveru 90. rokov 19. storočia. Dvojposchodový nájomný dom z konca 19. storočia na Sládkovičovej ulici,12 paralelnej so Štefánikovou, má výzdobu v duchu eklekticizmu, horné podlažie je modernou nadstavbou. Výzdobu vstupu dotvára supraporta, kde pod hodnostnou korunou s deviatimi viditeľnými perličkami dominuje vypuklá oválna kartuša, dnes prázdna, položená na vavrínových ratolestiach. Po stranách kartuše je bohato nariasená drapéria (obr. č. 9). Predpokladám, že v kartuši bol alebo mohol byť umiestnený rodový erb, či aspoň iniciály stavebníka či vlastníka s titulom grófa. Podľa adresárov Bratislavy Pressburger Wegweiser od roku 1899, resp. roku 1900 až 1912 bola vlastníčkou domov na vtedajších adresách Palisadenweg 67, Stefaniestrasse 1 a Vörösmarty Mihálygasse 4 (dnešné Palisády, Štefánikova, Sládkovičova) grófka Irma Erdődyová. Literatúra jej venovala pozornosť najmä ako majiteľke všeobecne známej budovy Štefánky (A. Feigler, 1896 – 1900). Vzhľadom na doložených vlastníkov domov na uvedených uliciach teda predpokladám, že aj nájomný dom na Sládkovičovej ulici patril Irme Erdődyovej. V roku 1913 a nasledujúcich rokoch (sledované do roku 1916) už tieto domy vlastnila Rosa Fleischmannová, rodená Ruhig. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Rod Radvanských z Radvane patrí k pôvodnej šľachte Zvolenskej stolice, písomne doloženej už v 13. storočí. Pôvodným rodovým majetkom bola Radvaň (dnes súčasť Banskej Bystrice), podľa ktorej používali priezvisko aj predikát. Uhorský baronát získal v roku 1875 Anton Radvanský (1807 – 1882) – stoličný hodnostár, verejný činiteľ, statkár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, na evanjelickom lýceu, v rokoch 1825 – 1827 na Právnickej akadémii v Bratislave, získal advokátsky diplom (1831). Pôsobil v rozličných úradoch, od roku 1740 podžupan, potom župan Zvolenskej župy (1848, 1861, 1865 – 1882), v rokoch 1875 – 1877 aj turčiansky župan, 1879 skutočný vnútorný tajný radca a generálny dozorca uhorskej evanjelickej cirkvi. Po revolúcii 1848/49 hospodáril na rodových majetkoch. Bol ženatý s barónkou Máriou, rod. Podmanickou. Ich dcéra Máriu sa vydala za Vojtecha/Bélu Ňáriho; syn Ján Radvanský (1854 – 1899) sa oženil so Šarlotou, rod. Radvanskou, rovnako ako otec študoval ŠTÚDIE 117 Jana Oršulová ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 10a. Heraldická výzdoba Mirbachovho paláca okolo roku 1970 (pred posledným zlátením), fotografia z dokumentácie MÚOP v Bratislave 118 Grófka Irma Erdődyová, rodená Migazzi von Wall- und Sonnenthurm (1854 Pešť – 1923 Viedeň), c. k. dvorná dáma, dáma Radu Hviezdového kríža (považuje sa za ženskú obdobu Rádu zlatého rúna), dcéra tekovského župana grófa Viliama Migazziho a Antónie Marcibániovej (Marczibányi), majiteľka majorátneho fideikomisu v Zlatých Moravciach, v roku 1881 uzavrela sobáš s grófom Imrichom Erdődym (1854 – 1925). Imrich študoval na konzulárnej akadémii vo Viedni, pôsobil ako diplomat na rozličných veľvyslanectvách Rakúsko-Uhorska, bol veľkostatkárom, dedičným županom Varaždínskej župy, skutočným tajným radcom a c. k. komorníkom. Patril mu veľkostatok v Hlohovci (aj dnešné kúpele Piešťany), bol čestným komtúrom bavorského Rádu svätého Juraja a maltézskym rytierom. Bol synom grófa Františka Xavera Erdődyho (1830 – 1906) a grófky Heleny, rod. Oberndorffovej (1831 – 1932). V manželstve Imricha a Irmy Erdődyovcov sa narodili štyri deti: Helena (1883 – 1969), Mária (1884 – 1946), Viliam (1887 – 1959) a Gabriela (1889 – 1918). Všetci títo potomkovia zomreli mimo územia dnešného Slovenska. Františkánske nám. č. 11 – Mirbachov palác Skvostný rokokový palác postavený pivovarníkom Spechom (1770) sa spomína v každej odbornej a populárno-náučnej literatúre o Bratislave a jej pamiatkach.13 Jeho pomenovanie sa najčastejšie uvádza podľa posledného majiteľa Emila Mirbacha, ktorý ho testamentom daroval mestu na múzejné účely. Po Michalovi Spechovi bol prvým šľachtickým vlastníkom paláca gróf Imrich Čáki (Csáky, Cschaky) – 1781, 1813. Nasledovali: Jana Oršulová ŠTÚDIE Obr. 10b. Poškodenie zlátenia erbov v roku 2006. Foto: J. Oršulová Môžeme predpokladať, že prvú heraldickú výzdobu na palác mohol dať umiestniť gróf Imrich Csáky v 80. rokoch 18. storočia, aby demonštroval svoje vlastníctvo a status. Azda aj preto niektorí autori pripisovali dnešný erb na paláci Čákiovcom. Výtvarné riešenie štítov v tympanóne naznačuje, že tu boli umiestnené erby šľachtických manželov (aliančný erb). Korunka s 9 viditeľ- nými perličkami označuje titul grófa; predpokladám že je tu umiestnená od počiatku heradickej výzdoby a zmeny sa robili len v obsahu štítov (obr. č. 10a, 10b., 10c). Erb muža sa nachádza heraldicky vpravo (z pohľadu diváka vľavo). Ak sa v ploche tohto štítu zachovali stopy po modrej farbe, možno uvažovať o tom, že tieto stopy sú pozostatkami farebného rodového erbu Čákiovcov, ktorý má v modrom štíte sťatú krvácajúcu hlavu Tatára, resp. Turka s turbanom. Na základe genealogickej literatúry (Gudenus) predpokladám, že prvým vlastníkom paláca bol Imrich Csáky (1728 – 1804), c. k. komorník a tajný radca; 1. apríla 1753 sa oženil s grófkou Rozáliou Engl/Engel (3. sept. 1730 – 17. mája 1814 zomrela v Bratislave). Mali dve deti, prvorodený syn Imrich sa narodil v Bratislave 10. mája 1768, bol c. k. komorník a plukov- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 rodina Szirányi – ?, Adam Jurenák – 1828, 1842, Eugen Dietman /Dickmann – 1850, Ján Lewy/Lévy junior, Léwy Mária, dedičia Jána Lewyho – 1878, 1880, 1886, barónka Alojzia Jesenáková (Jeszenák) – 1891, barónky Klementína a Alojzia Vayové (Vay) – 1904, 1905, gróf Koloman Ňári (Nyáry) – 1908 až 1916, gróf Dr. Emil Mirbach – 1945, objekt potom prešiel do majetku mesta. 119 ŠTÚDIE Jana Oršulová WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 10c. Výskum v auguste 2016 – objavené stopy po odstraňovaní pôvodnej výzdoby štítov – V. Višváder, Villard 120 ník; zomrel v Neapole 3. júna 1843. Imrich ml. bol dvakrát ženatý, jeho potomkovia sú doložení do polovice 20. storočia. titul vtedy získal Žigmund, predok Kolomana Ňáriho), publikovanom v Siebmacherovej zbierke. Dcéra Imricha Csákyho st. Júlia sa v roku 1792 vydala za grófa Petra Szapáryho († 1827), c. k. komorníka. Pôvodne štvrtený štít je však v tympanóne štiepený a rozložený do dvoch oválnych štítov (1. a 4. pole je v samostatnom štíte heraldicky vpravo, 2. a 3. pole v štíte heraldicky vľavo). Heraldickú výzdobu paláca začiatkom 20. storočia zmenil nový vlastník – gróf Koloman Nyáry s predikátom v. Bedegh u. Berencs (Bedegh – Tolnianska stolica, dnes v Maďarsku; a Berencs, dnes Branč, Nitrianska stolica). Zachovala sa až do roku 2016. Na vzácnej fotografii J. Schuleka z roku 1910 vidno, že výzdoba bola kolorovaná. Variant erbu na paláci možno stotožniť s grófskym variantom erbu z roku 1723 (grófsky Farebnosť erbu podľa Siebmachera: v 1. a 4. modrom poli je červenoodetý husár na striebornom koni so (zlatou) zástavou v ľavej (pravej) ruke. V 2. a 3. červenom poli vyrastá zo zlatej listovej koruny zlatý lev držiaci vo zdvihnutej pravej (ľavej) labe zlaté žezlo, v ľavej (pravej) labe zelenú vetvičku s tromi striebornými ružami. Klenot: lev – štítové znamenie z 2. a 3. poľa, prikrývadlá sú vpravo modro-zlaté, vľavo červeno-zlaté. Znamenia sú orientované k sebe (heraldická galant- Jana Oršulová ŠTÚDIE 10e. Ňáriovský erb – Nyáry v. Bedegh v Siebmacherovej zbierke nosť). Lev býva zobrazovaný jednochvostý, niekedy aj dvojchvostý (obr. 10d, 10e, 10f). uvádza sa v Siebmacherovej zbierke medzi moravskou šľachtou. Manželom Kolomanovi a Ernestíne Ňáriovcom sa narodili dve deti: dcéra Ema (5. 10. 1882 – 11. 4. 1899) zomrela v Bratislave, pochovali ju na Ondrejskom cintoríne. Syn Karol Jozef Koloman Ernest (20. 7. 1880 Košťany nad Turcom – 5. 1. 1935 Nová Ves nad Žitavou) sa v Bratislave oženil 16. novembra 1904 s barónkou Magdalénou Fekete (14. 1. 1885 – 5. 10. 1961). V ich manželstve sa narodilo sedem detí, z nich sa v Bratislave narodil syn Jozef (9. 10. 1913 – 21. 10. 1973), Viliam (5. 3. 1916 – 11. 3. 1970) a Blanka (11. 4. 1917 – ?). Vlastníkom paláca mohol byť Koloman Július Augustín Ňári (2. 10. 1838 – 12. 11. 1914), syn Karola Ľudovíta Ňáriho (1800 – 1860) a Emy, rodenej Theuerkaufovej (1814 – 1877, zomrela v Bratislave). Koloman Július Ňári sa oženil s Ernestínou Caderskou ( Czadersky, Czaderski; 18. 1. 1846 – 8. 5. 1906), pochádzajúcou z Moravy, uzavreté manželstvo bolo nerovné. Ernestína zomrela v Bratislave, pochovali ju na Ondrejskom cintoríne. Rod Caderský získal šľachtický titul až v roku 1806 (rytieri), WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 10d. Repliky rešpektujúce poslednú heraldickú avýzdobu paláca – V. Višváder, Villard 121 Jana Oršulová ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 4 122 5 Uvediem preto aspoň niektoré staršie diplomové práce na dnešnej Katedre archívnictva FiF UK v Bratislave, ktoré sa týkali tejto témy: KLIČ, Jaroslav. Erby na monumentálnych pamiatkach (1970); VYHNÁNKOVÁ, (Ujváryová) Magdaléna. Erby na bratislavských palácoch (1974); KVASNICOVÁ-KARLÍKOVÁ, Oľga. Rodina de Pauly a Bratislava (1974); FEHÉROVÁ, Edita. Rodina Grassalkovich a Bratislava (1976); DUFFEKOVÁ, Katarína. Csesznecká línia rodu Esterházy a vývin majetkovej držby do konca 18. storočia (1977); MRVA, Ivan. Rod Jesenák a Bratislava (1978). V rukopise ostal aj krátky príspevok prof. Jozefa Nováka Erby na bratislavských palácoch (nedat.), za jeho poskytnutie mu ďakujem. Mapu vydalo Naše vojsko, n. p. Praha; výtvarník J. Vildt, podklady prom. hist. J. Svatoň a kol., zhotovil ju Vojenský kartografický ústav Harmanec. Projekt a výsledky výskumu boli prezentované na odbornom seminári Kultúrno-historická a sociologická topografia Bratislavy, ktorý sa konal 15. – 16. 11. 1990. Pripravili ho MSPSOP Bratislava, Národný výbor hl. mesta SR Bratislavy, Výskumný ústav sociálneho rozvoja a práce, Bratislava. Odborný garant projektu: Ing. arch. Anna Schwarczová. ŠULCOVÁ, Jana. Prestavba župného domu v Bratislave a Ignác Feigler starší. In Feiglerovci a architektúra Bratislavy: Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 2. decembra 2010. Pohaničová Jana – Mikloš, Peter (eds.). Bratislava, Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, s. 17 – 20; Tu (s. 19) je erb opísaný ako znak Prešporskej (Bratislavskej) župy od akademického sochára Antona Brandla (s erbom Pálffiovcov, dedičných županov Prešporskej župy). Ústne informácie býv. pracovníčky úradu SNR, potom Pamiatkového úradu SR, p. Jany Šulcovej – 4. 1. 2007. Dokumentácia k obnove Župného domu je uložená na KPÚ v Bratislave; POHANIČOVÁ, Jana – BUDAY, Peter. Storočie Feiglerovcov. Príbeh bratislavských architektov, staviteľov a stavebných podnikateľov. Bratislava, Trio Publishing, 2015, s. 102 – 104, 150 – práca podrobnejšie uvádza literatúru a pramene k Feiglerovcom. V tejto publikácii je erb na budove opísaný ako pálffyovský, s grófskou korunou; HOLČÍK, Štefan – RUSINA, Ivan. Umenie Bratislavy. Obrazový sprievodca pamiatkami mesta. Bratislava, Tatran 1987, s. 372; ŠÁŠKY, Ladislav. Sprievodca po pamiatkach Bratislavy II., Bratislava, BIPS 1987, s. 338.). Anton Brandl (1817 Litomyšl, ČR – 1893 Bratislava) – k najznámejším sochárskym prácam v Bratislave patria reliéfy 12 mesiacov roka na Neszterovom paláci – Hviezdoslavovo námestie, plastika bohyne Diany, tzv. Blšiarka – dnes v Primaciálnom paláci, a sv. Štefana na priečelí kapucínskeho kostola. Meno A. Brandla ako učiteľa bratislavskej normálky je uvedené na vitráži v Dóme sv. Martina, ktorá je datovaná letopočtom 1874. Pozri ORŠULOVÁ, Jana. Vitráže v Dóme sv. Martina I. In Zborník Slovenského národného múzea XCV, História 41. Bratislava, SNM 2001, s. 81 a ORŠULOVÁ, Jana. Vitráže v Dóme sv. Martina II. In Zborník Slovenského národného múzea XCVI, História 42. Bratislava, SNM 2002, s. 47; Slovenský biografický slovník I. zväzok A – D. Martin, Matica slovenská 1986, s. 311; SOKOLOVSKÝ, Leon. Pečate a znaky stolíc na Slovensku. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 2010, Bratislavská stolica – s. 50 – 57; Slovenský biografický slovník. IV. zväzok M – Q. Martin, Matica slovenská 1990, s. 374 – 381. VRANOVÁ, Jana. Výskum KHST, rkp. 1990, 27 s., s. 7 – Konventná 1; Pressburger Wegweiser z rokov 1886 – 1914; 6 7 8 9 ORTVAY, Tivadar. Pozsony város utcái és terei. Pozsony 1905, s. 244; Adressbuch der Stadt Bratislava Pressburg, 1922; Adresár mesta Bratislavy I. časť, Bratislava 1929, s. 34; SZŐNYI, Andrej. Tak rástla Bratislava. Vývin architektúry a stavebníctva v Batislave. Bratislava, Pallas 1977, s. 82; OBUCHOVÁ, Viera – HOLČÍK, Štefan. Cintorín pri Kozej bráne. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2006, s. 116; HOLČÍK Štefan. Heckenastov palác na Kozej a Konventnej. In Bratislavské noviny 14/2005, s. 17; Slovenský biografický slovník. II. zväzok E – J. Martin, Matica slovenská, 1987, s. 304; zv. IV. M – Q, 1990, s. 381; SIEBMACHER, Johann – CSERGHEŐ, Géza. Wappenbuch des Adels von Ungarn... Nürnberg 1887 – 1888, DVD verzia; genealógia Pálfiovcov pozri tiež http://genealogy.euweb.cz/hung/palffy3.html; GUDENUS, János József. A magyarországi XX. századi genealogiája. III. kötet. P – S. Budapest, Natura 1999, DVD verzia, rod Pálffy. ORŠULOVÁ, Jana. Erb – identifikačný a pomocný datovací prvok architektonických pamiatok. In Kontinuita a diskontinuita genealógie a heraldiky. Martin, SGHS 2010, s. 91 – 101; Pressburger Wegweiser z rokov 1904 – 1915; NAGY, Iván. Magyarország családai... I. – XI. Pest 1857 – 1868. DVD verzia (Leporis); SIEBMACHER - CSERGHEŐ, 1885 – 1892, 1894. DVD verzia. – rod Leporis; KEMPELEN, Béla. Magyar nemes családok. I. – XI. Budapest 1911 – 1932. DVD verzia (Leporis); FORGON Mihályfalusi Mihály. Gömör-Kishont vármegye nemes családai (1907). Reprint. Somorja, MÉRY RATIO 2001, s. 694 – 695; BERKA, Tomáš – BAHNA, Ján M. Vily nad Bratislavou. Bratislava, Marenčin PT 2013, s. 196 – 199. VRANOVÁ, rkp. 1990, s. 19 – 21; nájomný dom baróna Ferdinanda Gaála na Panenskej ulici projektoval Alexander Feigler – pozri POHANIČOVÁ – BUDAY, 2015, s. 93, 151; SIEBMACHER – CSERHGEŐ, 1887 – 1888, zv. V, s. 51 – 52, tb. 33 a zv. II. s. 185, tb. 148., tiež DVD – verzia, rod Gaál. Pressburger Wegweiser z rokov 1900, 1902, 1904 – Bél Mátyás g. 31; GUDENUS, János József. A magyarországi XX. századi genealogiája. I. kötet A – J. Budapest, Natura 1990, s. 431. Hľadané pre knihu BERKA – BAHNA, 2013, s. 260 – 263. NAGY, Iván. Magyarország családai... I. – XI. Pest 1857 – 1868. DVD-verzia (Hettyey); SIEBMACHER – CSERGHEŐ, 1885 – 1892, 1894. DVD verzia; KEMPELEN, 1911 – 1932. DVD-verzia; Szluha, Márton. Felvidéki nemes csadádok I – II. Budapest 2005, DVD-verzia, Trenčianska stolica, rod Zamaróczy, tb. II. Text je skrátenou verziou môjho podrobnejšieho výskumu z roku 2016, ktorý je t. č. pripravený do tlače. CMOREJ, Július. Bratislava. Svedectvo historických pohľadníc. Pressburg. Zeugnis historischer Ansichtskarten. Pozsony. Régi képeslapok tanísága. Region Poprad 2004, s. 100 – 101, obr. 184 – 185; ORTVAY, 1905, s. 160 a 283; ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana. Zbúraná židovská Bratislava – sprievodca. Bratislava, Marenčin PT 2012, s. 14 – 15; SALNER, Peter a kol. Taká bola Bratislava. Bratislava, Veda 1991, s. 188 – 190.) SZŐNYI, 1977, s. 109 – 110 a nasl.; SIEBMACHER – CSERGHEŐ, 1885 – 1892. a Supplementband Anhang. Nürnberg, Bauer und Raspe 1894. DVD verzia – rod Malatinszky v. Malatin; NOVÁK, Jozef – VÍTEK Peter. Lexikón erbov šľachty na Slovensku II. Liptovská stolica. Bratislava, Hajko a Hajková 2004, s. 74 – 75; Pressburger Wegweiser z rokov 1891 – s. 137 – 138, 1904 – s. 233, 195 – s. 182, 1912 – s. 233, s. 1915 – s. 234; REIMANN, Jozef (zost.) Adresár mesta Bratislavy. Adressbuch. Címtár. Bratislava, Grenzbote 1929, s. 49, 365; Bytový soznam mesta. Wohnungsverzeichnis der Stadt Bratislava 1929 – 1930. Város lak- és cimjegyzéke, s. 125, 273 – 274, 557; Jana Oršulová 10 11 13 a Irmy Erdődy pozri http://genealogy.euweb.cz/hung/ erdody3.html / 29. 12. 2016; Rád Hviezdového/Hviezdneho kríža – pozri LOBKOWICZ, František. Encyklopedie řádů a vyznamenání. Praha, Libri 1995, s. 128, tiež http:// slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=K88_News&file=article&sid=94, na čele rádu existujúceho dodnes bola vládnuca cisárovná, prípadne najvyššie postavená arcivojvodkyňa. Text je skrátenou, nepublikovanou verziou podkladov vypracovaných na požiadanie pána Vladimíra Višvádera, ktorý v auguste 2016 reštauroval erby na paláci. Počas reštaurátorského výskumu odstránili znamenia, sekundárne vsadené do štítov a zistili, že pôvodný obsah štítov bol dokonale odstránený (odtesaný) a už ho nebolo možné rekonštruovať. Preto do plochy štítov vyhotovili repliky poslednej heraldickej výzdoby paláca z prelomu 19. a 20. storočia a znamenia aj kolorovali. KORABINSKÝ, J. M. Beschreibung der königlich-ungarischen Haupt-, Frey- und Krönungstadt Pressburg. (Bratislava) 1784, s. 36; ORTVAY, 1905, s. 87 – 88; WAGNER, Vladimír. Vývin palácového staviteľstva Bratislavy v XVIII. storočí. Ročenka vedeckých ústavov mesta Bratislavy na rok 1934. Bratislava 1934, s. 357 – 405; MENCL, Václav – MENCLOVÁ, Dobroslava. Bratislava. Stavební obraz města a hradu. Praha 1936, s. 118; Mencl,Václav – Menclová, Dobroslava. Bratislava. Stavebný vývin a pamiatky mesta. Bratislava 1961, s. 157; HOLÁK, Ján. Topografia historického jadra mesta Bratislavy v 18. storočí. In Bratislava, ročenka Mestského múzea Bratislavy 3, 1967. Bratislava 1967, s. 144; Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava 1967, s. 158; JANČUŠKOVÁ, Mária. Tvorba stavebného majstra Mateja Höllrigla. In Bratislava, ročenka Mestského múzea Bratislavy 6, 1970. Bratislava 1970, s. 317 – 318; PUŠKÁROVÁ, K. Blanka. Obnova Mirbachovho paláca v Bratislave. In Pamiatky a príroda 1975, č. 2, s. 29 – 32; ŠÁŠKY, Ladislav. Bratislavské rokoko. Bratislava, Tatran 1982, s. 30. Časové údaje o vlastníkoch sú čerpané z publikácií Pressburger Wegweiser z rokov 1878 – 1916; rkp. práce L. KEMÉNYA Topografia... II., s. 17 – pozostalosť L. Keménya je uložená v Archíve mesta Bratislavy; a z nepublikovaného rkp. práce C. BALÁŽA Historická topografia Bratislavy v 17. – 19. storočí. Bratislava 1969. Heraldickej výzdobe Mirbachovho a ďalších palácov v Bratislave sa po prvý raz odborne venoval prof. Jozef NOVÁK v nepublikovanom článku (rkp., nedat., 70. roky 20. storočia) Erby na bratislavských palácoch. Hypotetická aj sčasti zachovaná heraldická výzdoba na vybraných palácoch Bratislavy je publikovaná na plastickej mapke (bez dat.) Historické dominanty mesta. Bratislavské paláce a ich hlavní stavebníci, vydalo Naše vojsko, cca 70/80. roky 20. storočia. Tu je pri Mirbachovom paláci zobrazený rodový erb Čákiovcov, Ňáriovocov (avšak s iným prídomkom, teda iný erb ako je inštalovaný na paláci) a erb Mirbachovcov. Z potreby identifikovať rodové erby na bratislavských palácoch vznikla aj publikácia ORŠULOVÁ, Jana. Heraldické pamiatky Bratislavy. Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2007, Mirbachov palác – s. 66 – 71; NAGY, 1868, Csáky – s. 170 – 171; GUDENUS, 1990, s. 254; rod Csáky s. 252 – 270; SIEBMACHER – CSERGHEŐ, 1885 – 1892 (DVD verzia), Rod Nyáry I. v. Bedegh u. Berencs, vyobrazenie c; SIEBMACHER, J. – KADICH, H. Edlen v. – BLAŽEK C. Der mährische Adel. Nürnberg : Bauer und Raspe 1899, (DVD verzia), rod Czadersky; GUDENUS, János József. A magyarországi főnemesség XX. századi genealogiája II. kötet K – O. Budapest, Natura 1993, rod Nyáry, s. 373 – 389, najmä s. 386. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 12 Informátor Slovenskej republiky 1942/1943. Informator der Slow. Republik. 1942/1943, s. 453 – Stavebný priemysel, s. 485 – Stavitelia; Adresár priemyslu, obchodu, remesiel, peňažníctva, poisťovníctva a družstevníctva na Slovenku 1943. Adressbuch für Industrie, Handel, Handwerk, Geld-Versicherungs- und Genossenschaftwesen in der Slowakei 1943. Bratislava, vyšlo tlačou Slovenskej ľudovej kníhtlačiarne v Bratislave, 1943, s. 272; http://www.cintoriny.sk/src/index.php?Hladaj2=1&type=&Obec1=Bratislava&Priezvisko=Malatinszky ; ŠA Bratislava – matiky obcí Dechtice, Kuchyňa, Bratislava, publikované na webovej doméne https://familysearch.org/. ORŠULOVÁ, Jana. Erby a ich použitie na architektúre Bratislavy v 20. storočí. In Bratislava. Zborník Múzea mesta Bratislavy, zväzok XXI, 2009. Bratislava, Múzeum mesta Bratislavy 2009, s. 225 – 251; VRTEĽ, Ladislav. Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin, Matica slovenská 1999, s. 224; PURDEK, Imrich. Československá a slovenská vojenská symbolika v priesečníku heraldiky, faleristiky a vexilológie (1914 – 1945). Bratislava, Vojenský historický ústav, 2015, s. 17. Históriu objektu, poslednú obnovu a reštaurovanie Reduty v rokoch 2009 – 2011 pozri: Rekonštrukcia budovy Reduty sídla Slovenskej filharmónie. Bratislava : Slovenská filharmónia 2011. 80 s. (Kolektív autorov: Š. Holčík, V. Ferus, A. Viskup, V. Višvader, G. Drobniak, R. Modranský.) Bratislavu obsadili legionári až na prelome rokov 1918/1919 a za hlavné mesto Slovenska bola vyhlásená 18. januára 1919. V lete roku 1919 bola Reduta miestom politických rokovaní (25. jún – 1. júl 1919) o prímerí medzi generálom Eugéne Mittelhausserom a ľudovým komisárom Petrom Ágostonom. Pozri: Hlavné mesto Bratislava a jeho obyvatelia v rokoch 1919 – 1920/výstava. Výstava pripravená Múzeom mesta Bratislavy v roku 2009 (E. Kurincová) bola venovaná začleneniu Bratislavy k Československej republike a ustanoveniu úradného názvu hlavného mesta – Bratislava. Zdroj: http://www.muzeum. bratislava.sk/hlavne-mesto-bratislava-a-jeho-obyvatelia-v-rokoch-1919-1920-vystava/d-1244. Z uvedených údajov možno predpokladať, že legionársky znak nad vstup umiestnili najpravdepodobnejšie v prvej polovici roku 1919. POHANIČOVÁ – BUDAY 2015, s. 88, 151; OBUCHOVÁ, Viera – JANOVÍČKOVÁ, Marta. Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí. Bratislava, Marenčin PT, 2011, s. 51 – 54; VRANOVÁ, 1990, 27 s., s. 22 – 23, nepubl.; Adressenbuch der Stadt Bratislava – Pressburg. 1922, s. 397; SIEBMACHER – CSERGHEŐ, 1885 – 1892, 1894. DVD verzia; GUDENUS, János József. A magyrországi főnemesség XX. századi genealógiája II. kötet E – O. Budapest : Natura, 1993, s. 389 – 392; NOVÁK, Jozef. Rodové erby na Slovensku II. Peťkova zbierka pečatí. Martin, Osveta, 1986, s. 137 – 139; Pressburger Wegweiser, roky 1886 – 1916; Slovenský biografický slovník. V. zväzok R – Š. Martin, Matica slovenská 1992, s. 20; SKLENKA, Vladimír – PECNÍK, Marcel a kolektív. Radvaň. Monografia mestečka. Banská Bystrica : Centrum pre rozvoj cestovného ruchu, b. d. – v monografii Radvane sú vyobrazení otec Márie Radvanskej, Anton II. Radvanský, aj Mária Ňáriová, rod. Radvanská, pozri s. 256 – 258. OBUCHOVÁ, Viera a kol. Pamiatky Bratislavy. Štátny zoznam nehnuteľných kultúrnych pamiatok Bratislavy. Bratislava, Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1988, s. 147; OBUCHOVÁ – JANOVÍČKOVÁ, 2011, s. 102 – 103; POHANIČOVÁ – BUDAY, 2015, s. 93, 151 (Palisády 59, Štefánka); GUDENUS, 1990, s. 345; Slovenský biografický slovník, II. zväzok E – J, Martin : Matica slovenská 1987, s. 20 – 21; Roky úmrtia detí Imricha ŠTÚDIE 123 ŠTÚDIE Náhrobník richtára Wolfganga Gilliga z Kostola Najsvätejšej Trojice vo Svätom Jure Rastislav Luz Kľúčové slová: Raný novovek – sepulkrálie – Svätý Jur – genealógia WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Neodmysliteľnou súčasťou interiéru kresťanských chrámov boli v minulosti rôzne typy sepulkrálnych pamiatok. Umiestňované na stenách kostolov alebo priamo v podlahe označovali miesta posledného odpočinku významných členov komunity. Väčšina týchto pamiatok ale postupne podliehala zubu času. Osobitne to platí pre tie náhrobníky, ktoré boli osadené do podlahy a ich povrch počas stáročí ošúchali nohy stoviek veriacich navštevujúcich ten-ktorý chrám. To je aj prípad dosky pôvodne zakrývajúcej vchod do krypty v piaristickom Kostole Najsvätejšej Trojice vo Svätom Jure. I keď jej existenciu zaznamenal epigrafický výskum už v roku 2008, historické súvislosti týkajúce sa jej vzniku a najmä meno jej objednávateľa zostávali až doposiaľ neznáme.1 124 Kamenná platňa (obr. 1) s rozmermi 182 x 95 cm je vytesaná z čierneho mramoru. Štyri otvory v jej nárožiach slúžili v minulosti na umiestnenie (zrejme kovových) úchytov a svedčia o tom, že kameň pôvodne uzatváral vchod do krypty. Dnes je druhotne umiestnený v južnej (zadnej) stene spomenutého kostola medzi hlavným a bočným vchodom. Premiestnený bol v 60. rokoch 20. storočia z jeho pôvodnej polohy pred hlavným oltárom.2 Z pôvodného viacriadkového nápisu vytesaného novovekou kapitálou sa dodnes v celistvosti zachoval len text prvého riadku, ktorý tvoria tri písmená zastupujúce text D(EO) O(PTIMO) M(AXIMO). Z ďalšieho textu sa zachovalo len niekoľko náhodne roztratených zlomkov litier, ktoré nedovoľujú ani len čiastkovú rekonštrukciu. Významnejšie ako fragment textu je silno zošúchané erbové znamenie v spodnej časti dosky. Napriek silnému poškodeniu zostal jasne identifikovateľný štít rozdelený šikmým brvnom. Obe polia boli pôvodne vyplnené dnes už nečitateľnými, centrálne umiestnenými znameniami. Klenotom je z korunky vyrastajúca okrídlená šelma, zrejme grif, ktorá v prednej ľavej labe drží neznámy predmet. Súčasťou znamenia sú aj prikrývadlá. (obr. 2) Keďže stavba kostola bola dokončená v roku 1654 a v jeho interiéri sa podľa matričných záznamov prestalo pochovávať v roku 1795, je treba vlastníka náhrobníku hľadať medzi rodmi, ktoré pôsobili vo Svätom Jure v rozpätí týchto asi 140 rokov. Po porovnaní erbu z náhrobníka s ich heraldickými znameniami môžeme sepulkráliu pripísať šľachtickému rodu Gilligovcov, ktorý v meste pôsobil od 30. rokov 17. až do konca 18. storočia. Počiatky rodu a rodový erb Pôvod rodu Gillig siaha do Budína, odkiaľ sa cez Šoproň presťahoval do Bratislavy. V meste sa ako prví spomínajú Krištof, Matej a Wolfgang Gilligovci.3 Boli to traja bratia, ktorí 8. januára 1588 získali od Rudolfa II. listinou vydanou na Pražskom hrade uhorskú nobilitu aj erb. Podľa znenia erbovej listiny bol štít šikmo delený strieborným zvlneným brvnom (lamina alba ad instar flumini), v hornom červenom poli a v dolnom modrom poli boli umiestnené po jednej striebornej ľalii. Klenotom je vyrastajúci grif, ktorý v prednej ľavej labe drží striebornú ľaliu. Rastislav Luz ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 1. Kamenná doska pôvodne kryjúca vchod do Gilligovej krypty v kostole Najsvätejšej Trojice – celkový pohľad (foto: R. Luz) 125 ŠTÚDIE Prikrývadlá boli strieborno-červené a modro-strieborné (obr. 3). Listina bola publikovaná v roku 1593 na generálnej kongregácii Bratislavskej stolice v Šamoríne.4 Všetci traja bratia sú zaznamenaní v súpise šľachty žijúcej v Bratislave v roku 1594.5 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Pre určenie majiteľa našej dosky je dôležitý posledný z uvedených adresátov erbovej listiny, Wolfgang. Jeho syn Matej sa z Bratislavy presťahoval do rakúskeho mestečka Bruck an der Leitha, kde sa 14. septembra 1614 zosobášil s Rozáliou, dcérou miestneho senátora Štefana Pfisstera (obr. 4).6 Z manželstva sa narodilo prinajmenšom päť detí – prvorodená dcéra Magdaléna, synovia Wolfgang a Ján Jakub a dcéry Rozália a Anna. Ďalšie osudy manželov Matej a Rozálie nepoznáme. Dcéra Margaréta, pokrstená 14. júna 1615 v Brucku, sa z prameňov stráca, zrejme zomrela ešte ako dieťa.7 Dcéra Rozália sa v roku 1647 spomína ako vdova po Krištofovi Gingelmarerovi a Anna v tom istom roku ako vdova po Jánovi Holehelmovi.8 Viac informácií máme len o Wolfgangovi a Jánovi Jakubovi.9 126 Bratia Gilligovci vo Svätom Jure Starší z bratov, Wolfgang, sa narodil v Brucku 25. apríla 1617. Študoval na vyšších mestských školách v Bratislave, Prešove a v Bánovciach. Ako dvadsaťročný sa priženil do Svätého Jura, keď 2. septembra 1637 uzatvoril manželstvo s Agnešou Petenadovou. Agnešin rod mal taliansky pôvod, vo Svätom Jure pôsobil od konca 16. storočia.10 Z tohto manželstva poznáme jedinú dcéru Annu Rozáliu, ktorá sa neskôr vydala za šľachtica Štefana Kečkéša (†1692), viacnásobného svätojurského richtára.11 Manželstvo Wolfganga Gilliga s Agnešou Petenadovou ukončila jej smrť. Druhýkrát sa Wolfgang oženil v roku 1641 s vdovou Alžbetou Grünbergerovou. Manželstvo zostalo bezdetné, keďže Alžbeta už po niekoľkých mesiacoch zomrela. Už 20. septembra 1642 sa tak Wolfgang ženil opäť, jeho treťou manželkou sa stala Anna Eufémia Engelová z Rakúska. Ich manželstvo trvalo Rastislav Luz viac ako 20 rokov a narodilo sa z neho až desať detí – päť synov a päť dcér.12 Wolfgang sa dokázal pomerne rýchlo začleniť medzi svätojurské elity a počnúc rokom 1642 bol každoročne zvolený do niektorej z funkcií v mestskej samospráve. Kým v roku 1642 sa stal ešte len členom vonkajšej rady, v nasledujúcom roku získal už post senátora (člena mestskej rady) a v rokoch 1644 a 1645 dokonca mestského kapitána. V roku 1646 bol opäť „len“ senátorom, no hneď v nasledujúcom roku bol zvolený za mešťanostu a získal teda druhú najvyššiu funkciu v správe mesta. Jej získanie v tomto čase bolo o to významnejšie, že práve počas Wolfgangovho pôsobenia ako mešťanostu bolo mestečko Svätý Jur 14. júna 1647 povýšené medzi slobodné kráľovské mestá. Na zvolenie za prvého muža samosprávy, richtára, si musel Wolfgang počkať až do roku 1655. Počas svojej kariéry bol za richtára zvolený celkom štyrikrát, za mešťanostu tiež štyrikrát, dvakrát za kapitána a až jedenásťkrát za senátora.13 Wolfgangov mladší brat Ján Jakub Gillig sa tiež presťahoval do Svätého Jura. Aj on sa zapojil do miestnej samosprávy, no úspechy svojho brata zďaleka nedosiahol. Medzi rokmi 1648 a 1657 sa stal dvakrát kostolným otcom, dvakrát tribúnom a osemkrát bol zvolený do vonkajšej rady.14 Po povýšení Svätého Jura na slobodné kráľovské mesto pristúpili mešťania aj k riešeniu náboženskej otázky. Keďže stredoveký Kostol sv. Juraja pripadol koncom roka 1628 katolíkom, miestni evanjelici nemali iné vhodné miesto na svoje bohoslužby a preto v roku 1651 pristúpili k výstavbe nového kostola. Základné kamene boli položené 27. marca. Prvý kameň položili zástupcovia svetskej moci – richtár Eliáš Baldauf, mešťanosta Ján Molitor a senátori Eliáš Stöger, Pavol Takáči, Ján Saladinus, Štefan Motyčka, Krištof Schiller, Pavol Tutzenthaler, Alexander Segner, Ferdinand Czirk, Martin Dörr a Wolfgang Gillig. Rastislav Luz ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 2. Kamenná doska pôvodne kryjúca vchod do Gilligovej krypty v kostole Najsvätejšej Trojice – detail erbu (foto: R. Luz) 127 Rastislav Luz WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ŠTÚDIE 128 Obr. 3. Erb Gilligovcov – miniatúra z erbovej listiny (foto: MNL-OL) Senátor Czirk bol poverený správou financií (spenditor), senátori Dörr a Gillig boli určení za stavbyvedúcich (bauherren). Druhý kameň položili miestni duchovní – magister Krištof Stephani, Dávid Peucker a Andrej Galli.15 Výstavba kostola predstavovala finančne náročnú záležitosť, na ktorú museli zo svojich peňazí prispieť aj samotní mešťania. V zozname darcov spísanom po dokončení stavby nachádzame aj Jána Jakuba Gilliga, ktorý prispel sumou 50 zlatých. Bola to tretia najvyššia darovaná suma po Michalovi Petenadovi (prispel 70 zlatých) a Alexandrovi Segnerovi (60 zlatých). Wolfgang Gillig je v menoslove darcov uvedený bez konkrétnej sumy.16 Po dokončení stavby boli od 23. do 25. novembra Rastislav Luz 1654 podľa evanjelického zvyku rozpredané miesta na sedenie. Miesta mali väčšinou hodnotu 1, 2 alebo 3 zlaté a Ján Jakub Gillig ako aj jeho manželka Alžbeta si zakúpili miesta najvyššej kategórie. Mená Wolganga Gilliga ani jeho manželky Eufémie sa v zozname prekvapivo neobjavujú.17 Ako už bolo spomenuté, Wolfgang zastával počas stavby kostola post stavbyvedúceho (bauherr). Zrejme aj preto mohol ešte pred ukončením prác predstúpiť 4. augusta 1654 pred mestskú radu so žiadosťou, aby si smel v novom kostole vybudovať na vlastné náklady jednu kryptu pre seba a svojich potomkov. Rada jeho žiadosť schválila ako „rekompenzáciu za jeho práce a trápenia okolo stavby alebo budovania tohto kostola“ ale s podmienkou, že ak by jeho potomkovia odpadli od evanjelickej viery augsburského vyznania, správa krypty mala pripadnúť senátu a celému spoločenstvu mešťanov. Wolfgang následne ako dar pre kostol ponúkol mestskej rade krstiteľnicu z čierneho mramoru.18 Tento jeho dar bol veriacimi vážený natoľko, že zmienka o ňom sa ešte po štvrťstoročí (v roku 1679) dostala aj do oslavnej básne na Svätý Jur z pera Juraja Peuckera, syna miestneho farára (obr. 5).19 Tri roky po dokončení kostola postihlo svätojurských Gilligovcov nešťastie v podobe úmrtia Jána Jakuba. Ešte 24. apríla 1657 bol síce naposledy zvolený za člena vonkajšej mestskej rady, no už júni požiadal mestskú radu o súhlas s vybudovaním krypty na cintoríne vedľa nového kostola.21 S bratovou kryptou ako s miestom svojho posledného odpočinku nemohol počítať, keďže podľa súhlasu rady ju mohol použiť len sám Wolfgang a jeho potomkovia, nie však jeho ďalší príbuzní. Dňa 28. septembra už ako chorý nechal pred svedkami spísať svoj majetok. Tento súpis bol mestskej rade predložený 3. novembra 1657, Ján Jakub bol v tom čase už pravdepodobne po smrti.22 Dátum jeho narodenia nepoznáme, no bol mladší ako brat Wolfgang (*1617) a nedožil sa teda ani 40 rokov. Jakubovo manželstvo zostalo zrejme bezdetné a preto jediným dospelým zástupcom rodu v meste zostal Wolfgang. Jakubova vdova Alžbeta zomrela niekedy po roku 1681.23 Wolfgangovi potomkovia a jeho smrť Jakubovo bezdetné manželstvo neohrozilo ďalšie rozvetvenie rodu, keďže Wolfgang mal so svojou treťou manželkou až 10 detí, z toho piati boli synovia. Z týchto detí poznáme nateraz podľa mena len štyri.24 Syn Ján Henrich Gillig sa 6. apríla 1671 oženil s Evou Rozáliou, dcérou Urbana Hirscha. Manželia žili v prvých rokoch manželstva striedavo v Bratislave a vo Svätom Jure, neskôr len vo Svätom Jure. Z manželstva sa narodilo desať detí, syn Samuel sa stal zakladateľom pezinskej vetvy rodu. Ján Henrich sa tesne pred svojou smrťou stal opakovane richtárom (1701, 1702 a 1703).25 Dátum jeho úmrtia nepoznáme. Jeho manželka Eva Rozália sa ako vdova spomína v roku 1706, svojho manžela prežila približne o 15 rokov a zomrela v roku 1720 ako 62-ročná. V šľapajach svojho starého otca Wolfganga a otca Jána Henricha pokračoval (Ján) Andrej Gillig, ktorý sa v rokoch 1732, 1733, 1736, 1737, 1744 a 1745 tiež stal svätojurským richtárom.26 Ďalší Wolfgangov syn Matej sa 17. októbra 1673 oženil s Evou Rozáliou, dcérou Rudolfa Perka. Manželia sa presťahovali do Bratislavy, kde sa im narodilo prinajmenšom sedem detí. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Na tomto mieste sa vrátime ku kamennej doske kryjúcej vchod do Gilligovej krypty. Jej vznik môžeme položiť na prelom rokov 1654 a 1655. Objednávateľom bol určite sám Wolfgang, ako staviteľ rodovej krypty. Svedčí o tom aj odchýlka v zobrazenom erbovom znamení. Kým podľa Gilligovského armálesu mal byť štít šikmo delený zvlneným brvnom, na náhrobníku je brvno zobrazené ako rovné. Presne v takej podobe ho na svojich pečatiach používal aj Wolfgang (obr. 6) a neskôr aj jeho syn Ján Henrich (obr. 7).20 ŠTÚDIE 129 Rastislav Luz ŠTÚDIE Obr. 4. Záznam o sobáši Mateja Giliga a Rozálie Pfissterovej v Brucku (foto: data.matricula-online.eu) WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 5. Zmienka o Wolfgangovi Gilligovi v oslavnej básni Juraja Peuckera Obr. 6. Pečať Wolfganga Gilliga z roku 1660 (foto: R. Luz) 130 Obr. 7. Pečať Jána Henricha Gilliga z roku 1689 (foto: R. Luz) Rastislav Luz ŠTÚDIE Wolfgangova dcéra Regina Gilligová sa 25. februára 1675 vydala za Michala Martiusa. Posledný podľa mena známy Wolfgangov syn, Ján Wolfgang, sa 21. novembra 1684 oženil vo Svätom Jure s Juditou Baldafovou. Stali sa rodičmi ôsmich detí, dospelosti sa ale dožili zrejme len dcéry, medzi nimi Anna Regina vydatá za kartografa Samuela Mikovíniho.27 Aj Ján Wolfgang zopakoval volebné úspechy svojich príbuzných a postupne získal posty mestského komorníka (v dolnej aj hornej komore), kostolného otca, sirotského otca, člena vonkajšej rady, tribúna, senátora, mestského kapitána a mešťanostu, no post richtára sa mu získať nepodarilo.28 Judita Baldaufová zomrela v roku 1728 ako 63-ročná, jej manžel Ján Wolfgang o dva roky neskôr ako 68-ročný. Hoci Wolfgang plánoval v ním budovanom kostole vytvoriť rodové pohrebisko, osud mu to nedoprial. Po relatívne krátkom procese museli svätojurskí evanjelici 28. februára 1674 odovzdať kostol Najsvätejšej Trojice katolíckej cirkvi. Do správy ho dostali najskôr pavlíni (1674 – 1685) a napokon definitívne piaristi (od 1685). Wolfgangove deti a vnúčatá našli miesto svojho posledného odpočinku na miestnom evanjelickom cintoríne. Keďže piaristi plánovali Gilligovskú kryptu používať na pochovávanie príslušníkov rádu, riešili tento zámer v roku 1697 s ich viceprovinciálom. Podľa záznamu v kláštornej kronike sa v tom čase v krypte nachádzali len pozostatky dvoch detí.31 Osud pozostatkov Wolfganga tak zostáva neznámy. Na identifikáciu Wolfganga Gilliga ako objednávateľa náhrobnej pamiatky z bývalého evanjelického kostola vo Svätom Jure stačilo aj 350 rokov po jeho smrti len jeho ošúchané erbové znamenie. Prehľad funkcií bratov Gilligovcov v samospráve Svätého Jura richtár 1655, 1656, 1657, 1661 mešťanosta 1647, 1648, 1651, 1652 Wolfgang mestský kapitán *1617 †1663 senátor 1644, 1645 1643, 1646, 1649, 1650, 1653, 1654, 1658 – 1660, 1662, 1663 člen vonkajšej rady 1642 Jakub †1657 tribún 1652, 1653 člen vonkajšej rady 1648 – 1651, 1654 – 1657 kostolný otec WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Sám Wolfgang sa manželstiev svojich detí (s výnimkou svojej dcéry z prvého manželstva) nedožil. Dlhodobo ho trápila dna a epilepsia, pred smrťou aj prenikavé bolesti brucha, ktoré mu lekári liečili liekmi, rôznymi kúpeľmi (balnea, thermae) a kyselkami (minerálnymi vodami).29 Po neúspešnej liečbe zomrel 26. júla 1663 vo veku 46 rokov. Jeho pohreb sa konal 31. júla 1663 a i keď to záznam v matrike vyslovene neuvádza, pochovaný bol iste do ním vybudovanej rodovej krypty v evanjelickom kostole Najsvätejšej Trojice. Do jeho mramorového epitafu bol vytesaný nápis v podobe troch latinských distich, ktorého nemecký preklad zapísal na pamiatku do matriky zomrelých miestny farár Daniel Kletsch.30 Tento epitaf nebol totožný s dodnes zachovanou kamennou doskou, keďže zachovaný prvý riadok textu na nej nezodpovedá textu z epitafu. Epitaf predstavoval druhú, dnes už stratenú sepulkráliu previazanú s rodom Gilligovcov. 1648, 1649 131 Rastislav Luz ŠTÚDIE Krištof 1588 Matej 1588 Wolfgang 1588 Matej ' 1614 Rozália Pfisster Magdaléna *1615 (1) Anna Rozália ' Štefan Kečkéš †1692 Wolfgang *1617 †1663 ' 1637 Agneša Petenada ' 1641 Alžbeta vd. Grünberger ' 1642 Anna Eufémia Engel Matej (3) Ján Henrich ' 1673 Eva Zuzana †pred 1706 Perk ' 1671 Eva Rozália Hirsch †1720 potomkovia Svätý Jur a Pezinok Ján Jakub †1657 ' Alžbeta †po 1681 Regina ' 1675 Michal Martius potomkovia Bratislava Rozália †po 1647 ' Krištof Gingelmarer †pred 1647 Ján Wolfgang †1730 ' 1684 Judita Baldauf †1728 Anna †po 1647 ' Ján Holehelm †pred 1647 2 ďalší synovia 4 ďalšie dcéry potomkovia Svätý Jur WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Tabulka 1. Genealogická tabuľka Gilligovcov (skrátené so zameraním na svätojurskú vetvu rodu) 132 Nemecký a slovenský preklad textu z epitafu Wolfganga Gilliga Nemecký a slovenský preklad textu z epitafu Wolfganga Gilliga Kommt her, ihr sterblichen, kommt her, den Stein beschauet! Es hat herr Wolfgang Gilg, ihm diese Grufft gebauet: Als der da Bawherr war, da dieses Gottes-hauß, In dieser unsrer Stadt von grund gebauet aus. Wann nun sein liebe Seel ins himmels Saal wird reisen So soll man seinem leib die letzte Ehr beweisen, Undt hier in diese Grufft mit Ehrer setzen bey daß dieß was sterblich ist, hier sicher ruhe frey. Wir wollen ihn nun in der ruhe lassen liegen: Und du nachkommenheit, lass dir hieran vergnügen, Und wuntsch mit mir Ach Gott, lass ruhen dir gebein, die ihm hern Wolffgang Gilg, hier lässet samlen ein. Poďte, smrteľníci, poďte sem, pozrite sa na kameň! Pán Wolfgang Gilg, on túto hrobku sebe postavil: Keď tu bol stavebným majstrom tento boží dom, v tomto našom meste bol od základov vystavaný. Keď teraz jeho drahá duša cestuje do nebeskej sály, tak jeho telu treba preukázať poslednú česť, A sem do tejto hrobky so cťou uložený, keďže ten bol smrteľný, tu bezpečne a slobodne odpočíva. Chceme ho teraz nechať v pokoji ležať: A tí, čo prídu po nás, nech majú z tohto potešenie, A so mnou si želaj, ach Bože, nechaj odpočinúť kostiam, ktoré sem v Pánu zložil Wolffgang Gilg. Rastislav Luz ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 4 5 6 7 8 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 9 Štúdia vznikla v rámci aktivít projektu Corpus inscriptionum Slovaciae, ktorý bol podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy APVV-237-11. Prvýkrát bola zaznamenaná v práci GAHÉR, František. Epigrafické nápisy vo Svätom Jure a v Pezinku do roku 1800. Diplomová práca na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 2008, s. 77, č. 30. Novšie: GAHÉR, František. Stredoveké a ranonovoveké epigrafické pamiatky vo vybranej časti juhozápadného Slovenska. Dizertačná práca na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 2013, s. 345, č. 458. Archív pamiatkového úradu SR, fond Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava, škat. 86, objekt Jur pri Bratislave – kláštor piaristov, Zápisnica z prieskumu tzv. Dolného kostola z príležitosti reštaurovania, 7. október 1963: Druhá hrobka tesne pred hlavným oltárom je zakrytá doskou z čierneho mramoru (182 x 95cm) s plastickým erbom, popis ktorého tak zneje: rozpoltený erb s brvnom, nad ním turnirska (!) prilbica s rastúcim grifom, ktorý drží v prednej nohe neznámy predmet. Kvalitatívna (!) kamenárska práca. ... Po architektonickej stránke treba poznamenať, že hrobky majú jednoduché valené klenby bez ozdôb. Schody čiastočne poškodené. Komisia sa uzniesla, že hrobky budú zamurované a náhrobné kamene budú uložené v kostole. Vchod do hrobiek bude označený obrubou. FEDERMAYER, Frederik. Rody starého Prešporka. Bratislava : MONADA atelier s. r. o., 2003, s. 84. Originál listiny je uložený v Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár (ďalej len MNL-OL), zbierka Hazai címereslevelek és nemesi iratok (dostupné online: http:// adatbazisokonline.hu/sk/adatbazis/cimereslevel-adatbazis/adatlap/77). Odpis napr.: Štátny archív v Bratislave (ďalej len ŠABA), fond Bratislavská župa I, fondové oddelenie Nobilitaria, spis Gillig. FEDERMAYER, Rody, ref. 3, s. 84. Všeobecne ku Gilligovcom pozri aj PONGRÁCZ, Denis et al. Šľachta Bratislavskej stolice. Bratislava : Agentúra LUIGI, 2004, s. 149-150. Matrika pokrstených, sobášených a pochovaných farnosti Bruck an der Leitha z rokov 1611 – 1616, str. 66v. Dostupné online: http://data.matricula-online.eu/en/ oesterreich/wien/bruck-an-der-leitha/ (19. máj 2018). Tamže, str. 36r. MNL-OL, Magyar Kancelláriai Levéltár, Királyi Könyvek, 10. zväzok (1647 – 1653), fol. 574-577. Dostupné online na stránke https://archives.hungaricana.hu/en/ libriregii/. FEDERMAYER, Rody, ref. 3, s. 198 identifikuje Rozáliu nesprávne ako sestru Jakuba Gilliga, v skutočnosti bola jeho neterou. V genealogickej tabuľke v práci FEDERMAYER, Rody, ref. 3, s. 84 (nepriamo aj v texte na s. 198) sú Wolfgang aj Ján Jakub chybne označení ako synovia Jakuba Gilliga a jeho manželky Magdalény Schreinerovej. Že v skutočnosti boli synmi Mateja dokladá napr. svedectvo o šľachtickom pôvode z roku 1651, ktoré bolo vydané na žiadosť Wolfgangi, magistri civium, et Joannis Jacobi, civis et inhabitatoribus liberae regiaeque civitatis S. Georgiensis, filiorum vero nobilis olim Mathiae, filii alternis condam Wolfgangi Gilligh. ŠABA, fond Bratislavská župa I, fondové oddelenie Nobilitaria, spis Gillig. Manželia Jakub a Magdaléna Gilligovci boli zrejme bezdetní, po Jakubovej smrti sa totiž svätojurskí príbuzní sporili o majetky len s jeho vdovou a deti sa v spore nespomínajú. K rodu Petenada pozri napr. PONGRÁCZ, Šľachta, ref. 5, s. 322-323. Za richtára bol zvolený v rokoch 1662, 1663,1668 a 1669. TURCSÁNY, Juraj et al. Svätý Jur 1209 – 2009. Dejiny písané vínom. Svätý Jur : Mesto Svätý Jur, 2009, s. 246. Okrem toho bol aj mešťanostom a členom mestskej rady. Neobvykle podrobné informácie o Wolfgangovom živote sú uvedené v zázname o jeho úmrtí. ŠABA, Zbierka cirkevných matrík, Svätý Jur – evanjelici, Matrika pokrstených, sobášených a pochovaných 1663 – 1674, mikrofilm č. 394a (bez inv. č.), zomrelí, záznam z 31. júla 1663. Originál matriky sa nachádza v Landeskirchliches Archiv Stuttgart. Pozri volebné záznamy z rokov 1642 až 1663 v zápisniciach magistrátu vždy s dátumom 24. apríla. Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra (ďalej len ŠABA-Mo), Magistrát mesta Svätý Jur (ďalej len MMSJ), inv. č. 615 – Zápisnice magistrátu 1637 – 1648 (nepag.); inv. č. 616 – Zápisnice magistrátu 1648 – 1676 (nepag.). K mestskej samospráve Svätého Jura pozri TURCSÁNY, Svätý Jur, ref. 11, s. 119-120. ŠABA-Mo, MMSJ, inv. č. 5641 – Účet kostolného otca 1648/49; inv. č. 5642 – Účet kostolného otca 1649/50; inv. č. 616 – Zápisnice magistrátu 1648 – 1676 (nepag., volebné záznamy z rokov 1648 až 1657). GRÓSZ, Alexander. Geschichte der Stadt und der evangelischen Kirchengemeinde A. C. der königl. Freistadt Sct. Georgen. Galanta : Kosmos Druckerei, 2. vyd., 1926, s. 44. V zozname zúčastnených osôb z neznámeho dôvodu chýba meno senátora Jána Pfabenschwanza. GRÓSZ, Geschichte, ref. 15, s. 45-47. Neuvedenie sumy zrejme označuje poskytnutie hmotného daru (viď ďalej v texte). GRÓSZ, Geschichte, ref. 15, s. 135-138. ŠABA-Mo, MMSJ, inv. č. 616 – Zápisnice magistrátu 1648 – 1676 (nepag., záznamy zo 4. augusta a 12. decembra 1654). PEUCKERN, Georg. Die koenigliche freye Stadt Sanct Georgen in Nider Hungarn. Wittenberg : Simon Lieberhirt, 1679, nepag. V slovenskom preklade: ALMÁSSY KOVÁČOVÁ, Viola (prekl.). Óda na Svätý Jur. Svätý Jur : Academia Istropolitana Nova, 2015, s. 21. Wolgangova pečať sa zachovala napr. na testamente Ruprechta Krembsera z roku 1660 (ŠABA-Mo, MMSJ, škat. 420, č. 102), pečať Jána Henricha napr. na testamente Krištofa Sommera z roku 1689 (ŠABA-Mo, MMSJ, škat. 421, č. 83). ŠABA-Mo, MMSJ, inv. č. 616 – Zápisnice magistrátu 1648 – 1676 (nepag., záznam zo 14. júna 1657). Cintorín okolo kostola zanikol v polovici 18. storočia po fatálnom požiari mesta a následnom rozšírení piaristického kláštora. ŠABA-Mo, MMSJ, škat. 420, č. 57. FEDERMAYER, Frederik. Šľachta usadená v Bratislave a Svätom Jure v 2. polovici 17. storočia. Diplomová práca na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 1997, s. 47. Z priestorových dôvodov v ďalšom texte neuvádzame odkazy na matričné záznamy. TURCSÁNY, Svätý Jur, ref. 11, s. 247. Tamže. K pôsobeniu Samuela Mikovíniho vo Svätom Jure pozri TURCSÁNY, Juraj. Samuel Mikovíni a Svätý Jur. In Historika, 2017, roč. 6, č. 1, s. 19-21. ŠABA-Mo, MMSJ, inv. č. 5733 – Účet dolnej komory 1690/91; inv. č. 3666 – Komorný účet 1691/92; inv. č. 5684 – Účet kostolného otca 1697/98; inv. č. 5685 – Účet kostolného otca 1698/99. O jeho dlhodobých zdravotných problémoch nepriamo svedčí aj skutočnosť, že už 27. júna 1662 (viac ako rok pred svojou smrťou) spísal testament. ŠABA-Mo, MMSJ, inv. č. 2713 – Kniha testamentov 1647 – 1765 (nepag. Všetky tieto informácie uvádza matrika zomrelých. Pozri ref. 12. In Sancto Georgio cripta in presbyterio est pro nobis deputata, alias per haereticos olim cum ecclesia erecta, qui sibi ius sepulturae in ipsum vendicant, prout etiam in ipso actu installacionis exceperunt. Qua de causa principalis dictae criptae fundatoris haeretici sunt duae proles in ea sepultae. ŠABA-Mo, fond Kolégium piaristov vo Svätom Jure, inv. č. 1 – Kronika kláštora, časť Visitationes, pag. 28. 133 ŠTÚDIE Spoločenské „elity“ mestečka Devín v 18. a 19. storočí Silvia Mária Petrovits WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Kľúčové slová: genealógia – významné rody – Devín – novovek 134 Historik môže sídlo v jeho dejinnom vývoji priblížiť čitateľom v kontexte súdobého obyvateľstva aj vďaka výskumom dejín správy, genealógie, archontológie, sfragistiky či historickej demografie, štatistiky, alebo geografie. K aktuálnym trendom domácej historiografie patrí výskum spoločenských elít. Termín „elita“ nie je v odborných kruhoch dostatočne vymedzený. Existujú jej viaceré definície. Jedna z nich definuje elitu ako: „Skupinu osôb zaujímajúcu v rámci komunity obyvateľov určitého sídla najvýznamnejšie postavenie, schopnú komunitu viesť, reprezentovať ju navonok vďaka individuálnym vlastnostiam, profesionálnym kvalitám, sociálnemu alebo ekonomickému postaveniu, rodinným (príbuzenským) väzbám, majetkovým pomerom či mimoriadnej spoločenskej percepcii, a zároveň pri splnení uvedeného aj zastávajúcu významné úrady. Avšak nie každého možno zaradiť medzi elitu len z titulu výkonu funkcie.“1 Takmer všetky práce historikov-archivárov sa zaoberajú mestskými elitami slobodných kráľovských miest.2 Slobodné kráľovské mestá neboli jediným typom sídla v Uhorsku. Popri nich existovali tiež menšie sídla ako zemepanské mestá a dediny. Každé z týchto sídiel malo okrem vlastného, často špecifického, spoločensky štruktúrovaného obyvateľstva, so svojimi reprezentantmi zastupujúcimi ich navonok v kontakte so stolicami, okolitými sídlami, zemepanskou správou, regionálnou kráľovskou správou, aj spoločensky významnejších miestnych obyvateľov a rody. Doteraz nie je tiež vyriešená otázka, či výskumy spoločenských elít obmedziť len na slobodné kráľovské mestá, alebo sa majú skúmať aj „elity“ resp. spoločensky významnejšie miestne rody v ostatných sídelných typoch. Hoci sa so spoločensky významnými miestnymi rodmi stretávame v každom type sídelných lokalít, tieto nemožno stotožňovať s mestskými elitami slobodných kráľovských miest. Obyvateľstvo sa takmer vždy, aj v súdobej percepcii, člení na významnejších – vplyvnejších akoby miestne elity, priemerných a bezvýznamných. Takmer v každom sídle možno elity – spoločensky významnejšie miestne rody členiť na politicko-administratívne (úradnícke), hospodárske a intelektuálne. Do prvej skupiny patria tu žijúci šľachtici, funkcionári kráľovskej regionálnej správy alebo zemepanskí funkcionári a vyšší úradníci panstva. Ďalšiu skupinu predstavujú hospodárske elity s významnejšími profesionálnymi kvalitami, ekonomickým a sociálnym postavením či rodinnými väzbami na ďalšie miestne elity. Možno sem zaradiť richtárske rody a rody prísažných, ktorí sa popri výkonu úradu živili ako remeselníci či obchodníci a patrili k ekonomicky najsilnejšiemu obyvateľstvu sídla. Poslednú vrstvu predstavuje inteligencia z radov miestnych notárov či duchovenstva. Rovnako to bolo aj počas 18. a 1. polovici 19. storočia v prípade niekdajšieho privilegovaného zemepanského mestečka Devín, dnes bratislavskej mestskej časti. Jeho vývoj je tradične prepojený s Devínskym hradom, Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE Obr. 1. Na heligravúre Zrúcaniny Devína (1857) od Ludwiga Rohbocka vidno pri brehoch Moravy v popredí domy lodníkov. © SNA Na začiatku 18. storočia mestečko s hradom výrazne zasiahlo posledné z protihabsburských stavovských povstaní. V nasledujúcom období po roku 1707 sa aj jeho zemepáni z rodu Pálfiovcov snažili o stabilizáciu správnych, sociálnych a hospodárskych pomerov, ktorú ovplyvnila tereziánska urbárska regulácia. Táto okrem iného zjednotila jeho správu, keďže Devín bol v súčasnej držbe Pálfiovcov, ako majoritných vlastníkov, a bratislavských jezuitov s asi desať percentným vlastníckym podielom. Do výlučného vlastníctva Pálfiovcov sa mestečko dostalo až v 80. rokoch 18. storočia.4 Devín 18. a 19. storočia bol trhovým centrom, s fungujúcimi cechmi a v jozefínskom období sa pýšilo privilegovanou manufaktúrou na tureckú priadzu. Mestečko a jeho obyvatelia žili čulým spoločenským a hospodárskym životom. Jeho postavenie a ďalší vývoj výrazne ovplyvnil rozkaz cisára Napoleona Bonaparteho z 29. augusta 1809 dochovaného v memoároch jeho generála, Jeana Jacquesa G. Peleta, zničiť Devínsky hrad. Vyhodenie už vtedy chátrajúceho hradu do povetria zasiahlo mestečko i jeho obyvateľov. Až do roku 1809 Devín bol sídlom pálfiovského Devínskeho panstva. Po roku 1809 tu naďalej sídlila WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ktorý bol ešte začiatkom 19. storočia funkčný, avšak postupne upadajúci. Významný dosah na jeho vývoj mala poloha v blízkosti centra, akým bol Prešporok, poloha na uhorskej hranici s (Dolným) Rakúskom či poloha na križovatke obchodných ciest (obr. č. 1).3 135 ŠTÚDIE pobočka tridsiatkovej stanice v Stupave, neskôr z Hofu nad Moravou, a napokon už ako vlastná devínska tridsiatkova a colná stanica.5 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Na formovanie devínskeho obyvateľstva, zvlášť jeho spoločenských elít 18. a 19. storočia vplývali ako faktory právne postavenie, hospodárske a sociálne pomery. Vlastné devínske obyvateľstvo tvorili vo väčšine neprivilegovaní obyvatelia – členovia mestskej pospolitosti (oppidiáni). Nad mestskou pospolitosťou, avšak mimo jej rámca, stála šľachta. Časť z nej v mestečku vlastnila kúrie, resp. niektorí členovia ďalších šľachtických rodov z radov šľachty Bratislavskej stolice tu žili aj so svojimi rodinami počas svojho pôsobenia v Devíne ako funkcionári správy panstva či miestnej tridsiatkovej stanice a mnohí z nich tu zostali žiť aj po ukončení svojho kariérneho pôsobenia v úrade. Taktiež mimo rámca obecnej pospolitosti boli vojaci, nešľachtickí zemepanskí a kráľovskí funkcionári, miestne duchovenstvo a inteligencia, a čiastočne aj v mestečku žijúci a pôsobiaci osobne slobodní kamenári a sochári. Najnižšiu vrstvu obyvateľov stojacu mimo rámca devínskej pospolitosti predstavovala miestna chudoba.6 136 Vlastnú mestskú pospolitosť tvorili obyvatelia – oppidiáni, ktorých zemepán zahŕňal do urbárskych súpisov. Títo disponovali slobodou sťahovania sa, slobodou prijímať cudzincov do stredu svojej pospolitosti, právom kolektívneho odvodu feudálnych dávok a po roku 1768 aj voľbou richtára, prísažných a miestneho notára. Veľké percento obyvateľov predstavovali cudzinci, obchodníci, remeselníci a kamenári pochádzajúci z bližšieho či vzdialenejšieho okolia, dopĺňajúci pôvodné devínske obyvateľstvo. Na jeho etnickú pestrosť vplývala nemecká a chorvátska kolonizácia, poloha a trhový charakter mestečka. V 18. a 19. storočí boli prevažujúcim etnikom potomkovia nemeckých a rakúskych hostí – kolonistov predstavujúcich vrstvu bohatších remeselníkov – obchodníkov, a potomkovia zmiešaného slovensko-chorvátsko-maďarské- Silvia Mária Petrovits ho obyvateľstva vinohradníkov, ovocinárov či rybárov. Devínčania sa živili vyše troma desiatkami povolaní, často združovanými v miestnych či oblastných cechoch. Začiatkom 18. storočia pôsobili v mestečku vinohradnícky, rybársky, pivovarnícky, krajčírsky, kožušnícky a obuvnícky cech. So všetkými cechovými atribútmi sa v 18. storočí vytvorilo päť cechov – rybársky, vinohradnícky, lodnícky, obuvnícky a hrnčiarsky cech. K vyhľadávanému spôsobu obživy patrilo zvlášť v priebehu 19. storočia aj u remeselníkov lodníctvo. Za zmienku stojí miestny kameňolom, vďaka ktorému sa v Devíne popri kamenároch objavujú aj kameňo-sochári, ktorí si v mestečku otvárali vlastné kamenárske dielne, a stali sa zamestnávateľmi miestneho obyvateľstva.7 Z hľadiska elít – spoločensky najvýznamnejších miestnych rodov rozlišujeme v Devíne 18. a 1. polovice 19. storočia elity politické resp. politicko-administratívne, hospodárske a intelektuálne. Spoločensko-politicky významné postavenie malo niekoľko rodín a jednotlivcov z titulu šľachtického pôvodu a/alebo z výkonu funkcie. Do prvej skupiny patrili šľachtici, vlastniaci v Devíne majetkové podiely či kúrie, s ktorých však viacerí v mestečku nepôsobili, hoci tu trvale žili. Príkladom môžu byť rody Hellmayrovcov a Ďorďovičovcov (Gyorgyovich), spomínané v súpise šľachty Záhorského okresu Bratislavskej stolice v roku 1790 ako domáce devínske šľachtické rody. Jozef Ďorďovič (*1769/1770, †1830), pochádzajúci zo šľachtického rodu z Mošonskej stolici, pôsobil ako devínsky mestský notár (1790 – 1803), stoličný slúžny a prefekt ústrednej správy majetkov devínskych zemepánov, malackých kniežat Pálfiovcov (1813 – 1816). Z titulu pôvodu, majetkových pomerov, zastávaných funkcií a rodinných väzieb môžeme rodinu Jozefa Ďorďoviča zaradiť medzi tamojšie mestské elity a inteligenciu. Tento fakt potvrdzujú aj jeho sobáše. Prvou manželkou mu bola Mária Jozefína Reschová, dcéra hlavného zemepanského účtovníka Jána Jozefa Rescha (*1739, †1811), Silvia Mária Petrovits ktorý žil v mestečku aj po skončení výkonu úradu. Svojím druhým sobášom sa Jozef Ďorďovič priženil do rodiny devínskeho richtára a majetného mäsiarskeho majstra Antona Guggenberga (*1737, †1808), etablovaného medzi miestne hospodárske elity svojím sobášom s Barborou, dcérou bohatého devínskeho mäsiarskeho majstra, dlhoročného prísažného a richtára Jána Michala Schreka. Syn Jozefa Ďorďoviča z druhého manželstva, Jozef ml. (*1810), devínsky rodák mal tiež veľmi zaujímavú kariéru. Túto začal ako účtovník u tridsiatnika v dolnorakúskom Liechtenwörthe. V 40. rokoch 19. storočia sa stal výbercom kráľovského mýta a v roku 1850 archivárom mestečka Devín. V roku 1851 odišiel so svojou rodinou do Prešporka, kde pôsobil až do roku 1856 ako revízor účtov na riaditeľstve Finančného obvodu v Prešporku, a následne zastával funkciu vrchného kontrolóra obvodnej bernej pokladni.8 po manželovej smrti usadila v Devíne. Túto možno právom považovať za skutočnú spoločenskú elitu v pravom zmysle slova.9 Medzi politicko-administratívne elity možno zaradiť aj politických predstaviteľov – reprezentantov mestečka – richtárov a prísažných, ktorých z dôvodu, že sa popri výkonu úradu živili ako remeselníci či obchodníci je vhodnejšie zaradiť medzi hospodárske a spoločenské miestne elity. Je nutné podotknúť, že do tejto skupiny elít nemožno zaraďovať každého len pre jeho výkon úradu v rámci spoločnosti. Významným medzníkom pre politické resp. politicko-administratívne devínske “elity“ je rok 1809, kedy v dôsledku zničenia Devínskeho hradu opustila mestečko väčšina vyšších funkcionárov správy panstva, čo zmenilo zloženie miestnej politickej resp. politicko-administratívnej (úradníckej) elity. Naďalej ju tvorili nižší funkcionári panstva, zvlášť personál lesného úradu správy panstva, funkcionári tamojšej tridsiatkovej stanici a politickí predstavitelia správy mestečka – richtári a prísažní. Ďalšiu skupinu predstavovali hospodárske elity s významnejšími profesionálnymi kvalitami, ekonomickým a sociálnym postavením a rodinnými väzbami na ďalšie miestne elity. Sem patria richtárske rody a rody prísažných, ktoré sa aktívne spolupodieľali na správe mestečka a jeho reprezentovaní navonok pred zemepánom, stolicou, Uhorskou komorou či funkcionármi tridsiatkovej stanice. Tieto rody si stratégiu udržať sa medzi spoločensky najvýznamnejšími miestnymi rodmi veľmi často budovali sobášmi s inými rodmi s podobnou či lepšou ekonomickou základňou, alebo lepším spoločenským postavením. V prípade Devína sem patria aj umeleckí nadaní kameňo-sochári, pochádzajúci z devínskych kamenárskych rodov prevažne dolnorakuského, nemeckého a talianskeho pôvodu. Devín bol rodiskom a bydliskom nielen významných miestnych rodov, ale aj osobností s regionálnym a nadregionálnym spoločen- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Medzi elity mestečka možno zaradiť aj tu žijúcich a pôsobiacich vyšších zemepanských funkcionárov devínskeho panstva a nakoľko v Devíne existovala tridsiatková stanica možno sem zaradiť aj funkcionárov miestnej tridsiatkovej a colnej stanice bez ohľadu na skutočnosť, či sú šľachtického alebo nešľachtického pôvodu. Aj keď väčšina funkcionárov pálfiovskej správy panstva a tridsiatkovej stanice opustila mestečko po skončení výkonu funkcie, existovalo niekoľko výnimiek, ktorí tu zostali žiť spolu s rodinami, no nezaradili sa do pospolitosti mestečka práve z titulu svojho šľachtického pôvodu. Takým bol aj devínsky tridsiatník Jozef Anton Wischan (*1701, †1776). V období 1726 až 1727 pôsobil ako komorský úradník, v rokoch 1729 až 1752 ako tridsiatník v Devíne a v Hofe nad Moravou (Schlosshof). Následne až do smrti v roku 1776 bol tridsiatníkom v Brucku a.d. Leitha. Jeho manželka, Anna Mária Morócová (†1791 v Devíne, Morocz), pochádzajúca zo šľachtickej rodiny, sestra baróna Imricha Móróca († 1758), tajomníka uhorského palatína Mikuláša Pálfiho, podmaršála a majiteľa 10. husárskeho pluku, sa ŠTÚDIE 137 Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 2. Záznam vo farskej matrike Devína o úmrtí devínskeho rodáka, prefekta pokladne Uhorskej komory, Jozefa Winklera. (foto: autorka) ským významom v hospodárskej či kultúrnej oblasti pochádzajúcich z týchto rodov. Z devínskeho remeselníckeho rodu, z rodu krajčírskeho a klobučníckeho majstra a dlhoročného devínskeho richtára Andreja Heinbuchera (*1690, †1755) sú zaujímaví jeho synovia: Leonard (*1717, †1781) a dvojčatá Ján Konrád (*1733, †1801) a Andrej (*1733, †po 1791). Najvýznamnejšími sa neskôr stali Leonard a Andrej, ktorí svoje rodisko opustili v 40. a 60. rokoch 18. storočia. Leonard prežil celý svoj kariérny život v Uhorskej komore, kde začal v roku 1744 ako úradník pokladne. V rokoch 1749 – 1764 pôsobil ako jej kontrolór a od roku 1764 až do svojho penzionovania a smrti v roku 1781 bol prefektom pokladne Uhorskej komory. Andrej pôsobil ako dlhoročný úradník tridsiatkového úradu v Prešporku. Leonarda a Andreja s rodinami povýšil do šľachtického stavu v roku 1791 kráľ Leopold II., kedy rod priberá prímenie Bikkessy. Nevedno prečo sa v nobilitačnej listine nespomína ich brat Ján Konrád, ktorý zostal žiť v Devíne a bol skoro dve desaťročia devínskym richtárom.10 Devínskeho pôvodu bol aj nástupca Leonar- 138 da Heinbuchera v úrade prefekta pokladne Uhorskej komory, Jozef Winkler (*1728, †1795). Narodil sa v rodine devínskeho rybárskeho majstra Mateja Winklera a svoju kariéru si vybudoval v Prešporku v Uhorskej komore. V roku 1764 ho vymenovali za kontrolóra tamojšej pokladnice. Po 18. rokoch sa stal jej prefektom, kedy nastúpil na miesto penzionovaného devínskeho rodáka, Leonarda Heinbuchera-Bikkessyho. V tejto funkcii zotrval do svojej smrti v roku 1795. Zomrel v Devíne, kde ho aj na miestnom cintoríne pochovali (obr. č. 2).11 Spoločensky a kultúrne významnými sú aj devínski kameňo-sochári, s ktorých dielami sa stretáme v Bratislave a v jej širšom okolí. Patrili k nim Štefan Adam Steinmassler (*1721, †po 1773) pôsobiaci v okruhu Juraja Rafaela Donnera a Ľudovíta Godeho, či Jozefovia st. a ml. Feiglerovci, alebo Martin Rumpelmayer, zakladateľ staviteľského rodu Rumpelmayerovcov. Za zmienku stoja dvaja vnuci Martina Rumpelmayera – Viktor (*1830, †1885) a Anton (*1832, †1914). Viktor bol predstaviteľom romantickej architektúry 19. storočia a staviteľom paláca Euxinograd v Sofii či Silvia Mária Petrovits Pálfiho paláca na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Jeho mladší brat Anton odišiel do Francúzska, preslávil ako c. a k. dvorný dodávateľ cukrárenských výrobkov a spolu s manželkou založili v Paríži do dnešných dní fungujúcu a stále vyhľadávanú luxusnú cukráreň Angélina.12 Z devínskej kamenárskej a kameňo-sochárskej rodiny pochádza aj Matej Steinmassler známy domáci lekár členov vládnuceho domu Habsburg-Lothringen a osobný lekár arcivojvodu Karola, víťaza pri Asperne. Bol nositeľom Radu železnej koruny III. triedy a za svoju činnosť získal šľachtickú hodnosť a predikát von Steinwall. Na jeho počesť pomenovali námestie v Prešporskom Zuckermandli ako Steinwallovo námestie, neskôr, po roku 1945 premenované na Mockovo námestie.13 Poslednú vrstvu predstavuje inteligencia z radov miestnych notárov plniacich do roku 1838 aj úlohu vedúcich učiteľov školy či duchovenstva. Devín sa spomína aj ako miesto spojené s osobnosťou Antona Bernoláka, ktorý počas pobytu v Devíne napísal dielo Nova Bibliotheca. Svojim priateľom, správcom farnosti Michalovi Salakimu a Jozefovi Osvaldovi venoval dielo Grammatica slavica a Dissertatio.15 Devínsku inteligenciu 18. a 19. storočia reprezentuje aj rod Frenreisovcov (Fremreisz, Franraiss). Do mestečka prišli z Rakúska, keď Ján Michal st. (*1722, †6.2.1801) získal v roku 1742 miesto učiteľa v devínskej škole. Po smrti predchádzajúceho prísažného notára Krištofa Amona sa stal v roku 1754 vedúcim učiteľom a notárom mestečka. Notársky úrad zastával súvisle do roku 1790, kedy ho vo funkcií vystriedal Jozef Ďorďovič. Následne pôsobil ako pisár tridsiatkovej stanici v Devínskej Novej Vsi, a v prípade potreby zastupoval devínskeho notára (obr. č. 3). So svojou rodinou zostal naďalej žiť v mestečku. Po smrti prvej manželky Evy Anny (†1772) sa 6. augusta 1772 oženil s vdovou Annou Pfranzovou (*1744). Z jeho detí sú z pohľadu elít zaujímaví traja synovia. Najstarší Ján Michal ml. (*1760, †21.12.1813) bol od roku 1790 až do svojej smrti devínskym farárom. Prostredný syn Jozef (*1763, †1839) odišiel do Peštianskej stolici, kde sa oženil s Magdalénou Fischerovou. V rokoch 1820 – 1826 pôsobil ako akcesista miestodržiteľskej rady, v rokoch 1826 – 1834 ako jej kancelista. So svojou rodinou bol nobilitovaný 23. februára 1837, čo bolo pravdepodobne ovplyvnené aj jeho kariérou a nadobudnutými kontaktmi. Syn Karol (*1.11.1769, †pred 17.11.1799) tiež odišiel do Budína, no neskôr sa vrátil do Prešporku. Pri krstnom zápise svojej dcéry v devínskej farskej matrike v roku 1799 sa spomína ako pisár tridsiatkového úradu v Prešporku.16 Hoci väčšina devínskych spoločensky významnejších rodov neprekonala hranice vlastného mestečka a mala len lokálny význam, predsa tu však žilo niekoľko rodín – osobností, ktorých spoločensky a kultúrny význam ďaleko presiahol nielen hranice Devína ale i hranice bratislavského regiónu. Po niekoľkých z nich WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Devínskeho remeselníckeho pôvodu – z rodu devínskych panských debnárov je aj devínsky rodák Baltazár Medinger, neskorší majiteľ viedenskej chemickej továrne vyrábajúcej a do celého sveta vyvážajúcej vysokokvalitné chemické produkty pre farbiarne a tlačiarne. Baltazár bol nositeľom rytierskeho kríža radu Františka Jozefa I. a zakladateľom dolnorakúskej a českej línie Medingerovcov. Jeho syn Ján st. založil vo Viedni dodnes fungujúcu firmu Johann Medinger & Söhne. Baltazárov vnuk Ján ml. (*21.3.1846, †18.12.1908) spoluvlastník pivovaru Bachofen und Medinger v Nussdorfe neďaleko Viedne, vyznamenaný za hospodárske zásluhy rytierskym krížom radu Františka Jozefa I. bol 10.2.1903 povýšený do šľachtického stavu. Jeho potomok Wilhelm získal v roku 1902 panstvo Malá Skala v okrese Jablonec nad Nisou v Libereckom kraji, ktoré bolo jeho potomkom v roku 1945 vyvlastnené.14 ŠTÚDIE 139 Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 3. Záznam vo farskej matrike Devína o úmrtí notára mestečka, Jána Michala Frenreisa seniora. (foto: autorka) 140 zostali do dnešných dní pamiatky nielen v Devíne, v Bratislave a bratislavskom regióne, ale aj vo vzdialenejších mestách či v zahraničí. Na odbornú diskusiu a možný podnet do ďalších výskumov historikov a archivárov zameraných na elity sa predkladá otázka, do akej miery je vhodné koncentrovať vedeckú pozornosť výlučne na elity slobodných kráľovských miest a do akej miery môže prispieť poznanie lokálne významných miestnych rodov a osobností aj v menších sídlach ako sú zemepanské mestá a dediny v regionálnom kontexte, akým bol napríklad Devín 18. a 19. storočia k prehĺbenému poznania životného priestoru a každodennosti majoritného obyvateľstva. Snáď toto poznanie môže zodpovedať prípadnú otázku ich významu pre regionálne dejiny, dejiny umenia, dejiny každodennosti alebo sociálno-hospodárske dejiny. Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 4 6 7 8 9 10 11 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 5 Elita. In PIAČEK, Jozef – KRAVČÍK, Miloš. FILIT – Otvorená filozofická encyklopédia. [online]. Verzia 3.0 Bratislava: Jozef Piaček, ©1999, [cit.2018-08-09]. Dostupné na internete: <http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fve/elita. html>; BRINDZA, Peter. Trenčianska mestská elita a jej genealogické väzby v storočí stavovských povstaní. Stropkov – Trenčín – Lysá pod Makytou: o. z. Slovenská spoločnosť a Mgr. Peter Brindza, PhD., vlastným nákladom, 2015, s.7-11. BRINDZA, Peter. Aktuálne metodologické otázky výskumu mestských elít novovekých slobodných kráľovských miest Uhorska z pohľadu genealógie a archontológie. In Documenta Pragensia 32, 2013, č.2, s.79-92; BRINDZA, Peter. Trenčianska mestská elita a jej genealogické väzby v storočí stavovských povstaní. Stropkov – Trenčín – Lysá pod Makytou: o. z. Slovenská spoločnosť a Mgr. Peter Brindza, PhD., vlastným nákladom, 2015, 222 s.; DUCHOŇ, Michal. Rodinné väzby v prostredí mestských elít na príklade Modry, Pezinka a Svätého Jura v rokoch 1600 – 1720. In Forum historiae [online], roč.6, 2012, č.1, s.35-47 [cit.2018-08-09]. Dostupné na internete: <http:// www.forumhistoriae.sk/FH1_2012/texty_1_2012/duchon.pdf>; FEJTOVÁ, Olga – PEŠEK, Jiří – LEDVINKA, Václav (eds.). Pražské městské elity středověku a raného novověku - : jejich proměny, zázemí a kulturní profil. Sborník příspěvků z 21. vědecké konference Archivu hlavního města Prahy, uspořádané ve spolupráci s Institutem mezinárodních studií Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy ve dnech 1.a 2. října v Clam-Gallasově paláci v Praze. Praha : Archiv hlavního města Prahy, 2004, 394 s SNG, inv. č. G 5457. [cit.2018-09-04]. Dielo dostupné na internete: <https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_5457>. Niederösterreichisches Landesarchiv, 4. Herrschaften, Gemeinden, Schulen, religiöse Institutionen, Firmen – 04.01. Weltliche Herrschaften und adelige Familien, Herrschaftsarchiv Marchegg, Armalium II., Ladula 8, Fasciculus 7; Österreichisches Staatsarchiv, Haus-, Hof und Staatsarchiv, Sondernbestände Sammlung Kos, Urkunden 1-57; Slovenský národný archív (ďalej len „SNA“), f. Rod Pálfi – Ústredný pálfiovský archív (ďalej len „Rod Pálfi - ÚPA“, Armalium VIII., Ladula 5, Fasciculus 1, Numerus 8,13; Štátny archív v Bratislave (ďalej len „ŠABA“), f. Župa Bratislavská I., Urbárske písomnosti (Urbarialia), Bratislava – Devín, bez sign., kartón 35. Calendarium jaurinense Titulare et Historicum ad annum Jesu Christi M.D.CC.LVIII. Qui secundus post Bissextilem est, Dierum 365. [...]. Jaurini : Typis Gregorii Joan. Streibig Episc. Typ., 1757 a nasledujúce; SNA, f. Rod Pálfi –Panstvo Devín, inv.č.111; JANOUCH, Václav. Děvínské cechy. In Bratislava 11, 1937, s.377-407; PELET, Jean Jacques. Mémoires sur la guerre de 1809 en Allemagne, avec les opérations particuli res des corps d‘Italie, de Pologne, de Saxe, de Naples et de Walcheren. Paris : Roret, 1826, p.448-450; ŠPIESZ, Anton. Vývoj remesiel a začiatky manufaktúr. In KOHÚTOVÁ, Mária – VOZÁR, Jozef (eds.). Hospodárske dejiny Slovenska (1526 – 1848). Bratislava : VEDA, 2006, s.81-88. Táto skutočnosť vyplýva z devínskych farských matrík ( 1701 – 1852): ŠABA, Zbierka cirkevných matrík (ďalej len „ZCM“), Rímsko-katolícka farnosť („ďalej len „RK-FÚ“) Bratislava-Devín (ďalej len „BA-Devín“), Krs- ty (1703–1748) – Manželstvá (1702–1771) – Úmrtia (1701–1740), inv.č.513, s.1-433 (krsty), 434-659 (manželstvá), 660-853 (úmrtia); ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty (1748 – 1790), inv.č.514, s.1-272; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s.3-493 (krsty), 494-781 (úmrtia); ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Manželstvá (1771 – 1852), inv.č.518, s.1-179; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Úmrtia (1740 – 1807), inv.č.520, s.2-242; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Úmrtia (1853 – 1873), inv.č.521, s.1-338. Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltár Budapest (ďalej „MOL“), Az 1715. évi országos összeírás. Pozsony város (21. TÉKA), Felsősziget Csallóköz – Dévény, p.404. In 193.224.149.8/adatbazisokol/ [online]. Budapest: Magyar Nemzeti Levéltár – Szakmai koordinációs központ ©2010 [cit.2018-08-09]. Dostupné na: <http:// kep.adatbazisokonline.hu/apex/f?p=100:17:0:::17:P17_ IMGP_FILE_NAME,P17_FILE_NAMES:N78_21_404. jpg>; SNA, f. Rod Pálfi –Panstvo Devín, inv.č.111, 126; SNA, Rod Pálfi – ÚPA, Armalium VIII., Ladula 5, Fasciculus 3 a na základe zachovaných písomností z diplomatickej produkcie mestečka Devín: ŠABA – Archív Modra, f. Mestečko Devín, inv. č. 1-112. Magistrát hl. mesta SR Bratislavy, Archív mesta Bratislavy (ďalej len „AMB“), f. Mestečko Devín, sign. Dev 1: Zápisnice zo zasadnutia obecnej rady a odpisy výsad (1556) 1764 – 1844; Sopron megyei Levéltár, Rímsko-katolícka farnosť (ďalej len „RK-FÚ“) Lajtaszentmiklós, Krsty – Sobáše – Úmrtia (1827 – 1870), inv.č.115/1, s.75-79; ŠABA, Zbierka cirkevných matrík (ďalej len „ZCM“), RK-FÚ Bratislava – Devínska Nová Ves, Krsty (1751 – 1852), inv.č.524, s.292; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA – sv. Martin, Krsty (1848 – 1851), inv.č.36, s.5; ŠABA – Archív Modra, f. Mestečko Devín, inv. č.3, 55; Verordnungsblatt für den Dienstbereich des österreichischen Finanzministeriums. Band II, Jahrgang 1856, Nr. 28, Mittwoch den 2. Juli 1856, s.200; Verordnungsblatt für den Dienstbereich des österreichischen Finanzministeriums. Jahrgang 1859, 1 Semester, Nr. 32, Mittwoch den 22. Juni 1859, s.168; KEMPELEN, Bela. Magyar nemes családok. IV. Kötet (Fa – Házy). Budapest : Grill Károly könyvkiadóvállalata, 1912, s. 410. ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA – sv. Martin, Krsty (1722 – 1731), inv.č.11, s.309, 442; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Manželstvá – Úmrtia (1701 – 1771), inv.č.513, s.232-393, 559, 565, 583, 593, 801; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty (1748 – 1790), inv.č.514, s.1, 6, 27; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s.497; FEDERMAYER, Frederik. Wolfgang Mórócz z Beketfalvy (1575 – 1648). Spoločenský vzostup kariérneho úradníka v ranonovovekom Uhorsku. In Theatrum historiae, 2011, č. 9, s.201-223. MOL, Király könyvek, A 57 – Magyar Kancelláriai Levéltár – Libri regii – 55. kötet – 481-484. oldal; ŠABA – Archív Modra, f. Mestečko Devín, inv.č.36, 48, 49, 50, 51, 53; FALLENBÜCHL, Zoltán. A Magyar Kamara tisztviselői a XVIII. században. In Levéltári közlemények 41, 1970, č. 2, s.322, 326, 327, 328, 330; FALLENBÜCHL, Zoltán. A Magyar Kamara tisztviselői II. Józseftől a polgári forradalomig 1780-1848. In Levéltári közlemények 43, 1972, č. 2, s.354, 380, 385. MOL, Király könyvek, A 57 – Magyar Kancelláriai Levéltár – Libri regii – 50. kötet – 547. oldal; MOL, Király könyvek, A 57 – Magyar Kancelláriai Levéltár – Libri re- 141 Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 12 142 13 14 gii – 54. kötet – 223-224. oldal; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s.507; FALLENBÜCHL, A Magyar Kamara tisztviselői a XVIII. században, ref.9, s.327; FALLENBÜCHL, A Magyar Kamara tisztviselői II. Józseftől, ref. 9, s. 385; KÁLLAY, István. Balassa Ferenc iratai. In Levéltári közlemények 44 – 45, 1973–1974, s.259. ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Manželstvá – Úmrtia (1701 – 1771), inv.č.513, s.398,465; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty (1748 – 1790), inv.č.514, s.181, 198, 270, 298, 321, 347; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s.25, 509-522; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Úmrtia (1740 – 1807), inv.č.520, s.199; ŠABA, f. ŽB I. – Urbarialia, Bratislava-Devín (Kr.35); ŠABA – AM, f. MD, inv.č.51, 53, 56; HAIN, Walter – HAIN, Renate. Kaiserin Elisabeth und die historisxhe Wahrheit. Norderstedt : BOD – Books on Demand, 2015, s. 209-210; HORVÁTH, Pavel. Výtvarní umelci a stavební remeselníci na Slovensku v posledných storočiach feudalizmu (IV. časť slovníka). In Vlastivedný časopis 27, 1978, č. 4, s.189; LUKÁČOVÁ, Elena. Vývin architektúry na Slovensku v rokoch 1848 – 1890. In ars : Umeleckohistorická revue Slovenskej akadémie vied 6 – 8, 1972 – 1974, č. 1, s. 129; LUXOVÁ, Viera. Zur Problematik der Bildhauerkunst der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts in der Slowakei. In ars : Umeleckohistorická revue Slovenskej akadémie vied 6 – 8, 1972 – 1974, č. 1, s. 77-78, 91;MALÍKOVÁ, Mária. Die Schule Georg Raphael Donners in der Slowakei. In Mitteilungen der Österreichischen Galerie 17, 1973, č. 61, s. 77-179; MINÁČ, Vladimír. Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. 5. zväzok. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 144, 145, 348-349; PETROVÁ, Anna. Umenie Bratislavy 1800 – 1850. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, s. 18-19, 58-59, 79; PETROVÁ-PLESKOTOVÁ, Anna. Bratislavskí výtvarní umelci a umeleckí remeselníci 18. storočia. In ARS – Umelecko-historická revue Slovenskej akadémie vied 6 – 8, 1972 – 1974, č. 3, 287-299; POHANIČOVÁ, Jana – BUDAY, Peter. Storočie Feiglerovcov. Príbeh bratislavských architektov, staviteľov a stavebných podnikateľov. Bratislava : Trio publishing, 2016, s.11-19; ZWEIFEL, Regine. Ich, Paris: Historische Lokale. Berlin : epubli GmbH 2015, s. 96-97. PETROVITS, Silvia Mária. Genealogický pohľad na rodinu devínskych kamenárskych majstrov Steinmasslerovcov. In WOCH : ročenka pre genealógiu a regionálne dejiny Bratislavy. Bratislava : Bratislavský okrášľovací spolok, Vol. 3, 2015, s.50-59. ŠABA, ZCM, RK-FÚ Devín, Krsty – Manželstvá – Úmrtia (1701 – 1771), inv.č.513, s.280,345,358,381,408,425; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty (1748 – 1790), inv.č.514, s. 14,54, 145, 152, 160, 207, 224, 231, 245, 260, 278, 289, 300, 314, 338; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Úmrtia (1740 – 1807), inv.č.520, s.194, 198; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv. č. 515, s. 10, 26, 82, 108,496, 498, 502, 520, 523, 15 16 546, 548; ŠABA – Archív Modra, f. Mestečko Devín, inv.č.42, 48, 49; KOHL, Werner. Johann Medinger sr. : Die Familie – die Firme. In KOHL, Werner (a kol.). Almanach Chemische Industrie – Geschichte seit 1914, 6 s. In auer-von-welsbach-museum.at [online]. Welsbach: Auer von Welsbach Museum,©2016 [cit. 2018-08-09]. Dostupné na internete: <http://www.auer-von-welsbach-museum.at/images/Kundendaten/Geschichte-Chem/M/ MEDINGER%20JOHANN%20SEN%20STORY.pdf>; STRATOWA, Hans. Wiener genealogisches Taschenbuch I (1926). Wien, 1926, s. 189; STRATOWA, Hans. Wiener genealogisches Taschenbuch II (1927/1928). Wien, 1927 – 1928, s. 200; ŽUPANIČ, Ján. František Zachariáš Römisch – podnikatel, velkostatkář, šlechtic. In Z Českého ráje a podkrkonoší. Supplementum 13: Šlechtické rody a jejich sídla v Českém ráji. Semily – Turnov 2009. s. 63-64. BERNOLÁK, Anton. Grammatica Slavica. Editio prima in Pannonia. Posonii : Impensis Ioannis Michaelis Landerer, 1790, p. 2; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s. 640.; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA – sv. Martin, Úmrtia (1796 – 1805), inv.č.84, s. 1, 3; BANÍK, Anton Augustín. Na dejinnej križovatke. Martin : Matica slovenská, 2010, s. 359-366, 379; HORVÁTH, Pavel. Anton Bernolák (1762 – 1813). Pôvod a osudy jeho rodiny, život a dielo. Bratislava : Matica slovenská, 1998, s. 117, 123, 131-137; MAŤOVČÍK, Augustín. Život a dielo Antona Bernoláka. Bratislava : Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1997, s. 105-108;NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii : Typis Gustavi Buzárovits, 1894, s.70,951. AMB, f. Mestečko Devín, inv.č. Dev 1, Zápisnice, fol. c, 1-37; MOL, Anyakönyvek, RK-FÚ Budapest-Budavári, Manželstvá (1763 – 1805), inv.č.A0016, s.141; SNA, f. Rod Pálfi –Panstvo DevínD, inv.č.128; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Manželstvá – Úmrtia (1701 – 1771), inv.č.513, s. 369-389; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty (1748 – 1790), inv.č.514, s. 67-102, 129-169, 183-222, 241-269; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Krsty – Úmrtia (1790 – 1852), inv.č.515, s. 15-31, 93-105, 516, 551; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Manželstvá (1771 – 1852), inv.č.518, s.3; ŠABA, ZCM, RK-FÚ BA-Devín, Úmrtia (1740 – 1807), inv.č.520, s.189; EMBER, Győző. A m. kir. Helytartótanács ügyintézésének története (1724 – 1848). Budapest : A m. királyi Országos Levéltár kiadványa, 1940, s.224, 225; KEMPELEN, Béla. Magyar nemes családok. 4. kötet (Fa-Házy). Budapest : Grill Károly könyvkiadóvállalata, 1912, s.193; KISSNÉ BOGNÁR, Krisztina. Magyarországi diákok a bécsi tanintézetekben 1526-1789. Budapest : Eötvös Loránd Tudományegyetem Levéltára, 2004, s.300; NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii : Typis Gustavi Buzárovits, 1894, s.70, 577. Silvia Mária Petrovits ŠTÚDIE WOCH – VI. ročník, 2018-2019 143 MATERIÁLY Automobil ako prameň k výskumu šľachty na území dnešného východného Slovenska Katarína Hromuľáková WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Kľúčové slová: História automobilizmu – aristokracia – uhorské spoločenské elity 144 Z dnešného pohľadu by sa mohlo zdať, že spojenie slov automobilizmu a šľachty predstavuje akýsi slovný oxymoron. Na začiatku 20. storočia mala šľachta svoje najlepšie časy dávno za sebou, zatiaľ čo práve sa rodiaci rozmach automobilizmu ešte len čakal na objavenie svojho potenciálu. Hlavným cieľom štúdie je preto predstaviť šľachtu ako jednu zo zložiek spoločnosti, ktorá sa o postupne rozmáhajúci automobilizmus zaujímala vo veľkej miere, pričom nezaostávala ani šľachta žijúca na území dnešného východného Slovenska. Šľachtici spolu s podnikateľmi na prelome 19. a 20. storočia predstavovali prakticky jediné zložky spoločnosti, ktoré si mohli tak finančne nákladnú vec, akou v tom čase automobil bol dovoliť. Rádová cena automobilu sa pred prvou svetovou vojnou pohybovala v rozmedzí od 10 000 – 15 000 korún, pričom za podobnú sumu sa dal napríklad zaobstarať už aj slušný dom.1 Treba však brať do úvahy, že výroba automobilu v tejto dobre bola predovšetkým kusovou záležitosťou a automobily bolo vyrábané na prianie zákazníka, preto aj cena sa často vyšplhala do astronomických výšok.2 V monarchii bol v tomto smere priekopníckou osobnosťou barón Theodor von Liebig spolu so svojím legendárnym automobilom Benz Victoria, zakúpeným v roku 1893. Šlo vôbec o tretí automobil v celej monarchii, pričom barón v ňom podnikol vôbec prvú diaľkovú jazdu v histórii.3 Išlo o obdivuhodný výkon, ak rátame s tým, že výkon motora Victorie dosahoval len okolo 3-4 konských síl a na 100km spotreboval vyše 20 l benzínu.4 Práve preto česká aristokracia predstavuje skvelý odrazový mostík ku výskumu podobnej problematiky aj na Slovensku. V Českej republike k danej téme vyšiel aj zborník5, v ktorom sa stretneme so šľachtickými nadšencami z rodov Thunovcov, Colloredo-Mansfeldovcov, Thurn-Taxisovcov, Czernin-Morzinovcov a i. Výskum šľachty na Slovensku v 20. storočí oproti Českej republike pomerne zaostáva. Napriek tomu môžeme nájsť zmienky o tom, že automobilizmus zaujal aj šľachtu žijúcu na území Slovenska a novému trendu šľachtici ľahko podľahli. Helena Erdődyová rod. Oberndorffová z Hlohovca vo svojich spomienkach spomínala, že čím sa nové storočie čoraz viac približovalo, tým viac aj ona bola konfrontovaná so stále novšími vymoženosťami techniky. Zatiaľ čo jej manžela, ako to sama povedala, zaujala najmä stavba železníc, rozmach zaznamenalo aj začínajúce sa obdobie automobilizmu, ktoré so sebou prinieslo rýchle a jednoduchšie navštevovanie susedných panstiev.6 Problémom však nebola len vysoká cena automobilu, ale aj dopravná situácia v začiatkoch storočia. Situácia s automobilovou dopravou na začiatku 20. storočia vôbec nebola jednoduchá. Jednak kvôli rozličným technické prekážkam, či už týkajúcich sa samotného automobilu – konštrukcia, výkon, účinnosť motoru a pod., ale tak aj cestnej siete v tom období, kde sa prevažne štrkové vozovky pokryté pieskom menili na cesty pokryté blatom.7 Čo sa rýchlosti týka, tak vodič v obci nesmel prekročiť rýchlosť 15km/h, mimo obce bola Katarína Hromuľáková najvyššie stanovená rýchlosť na 35 km/h.8 Problém bol samozrejme aj s pohonnými látkami, ktorých bol v tej dobe nedostatok. Aj samotný Theodor Liebig spomína, ako benzín nakupoval v lekárni.9 Prvé stále čerpacie stanice sa objavili až o dva dekády neskôr. Pri nedostatku servisných služieb musel byť aj samotný vlastník auta jeho dobrým znalcom. Potupne však dochádzalo k zlepšovaniu služieb pre motoristov, tento trend však neskôr prerušila prvá svetová vojna. Bežní ľudia automobilom priveľmi naklonení neboli, nakoľko šlo o veľmi drahú záležitosť a obyčajný a jednoduchý človek si automobil len ťažko mohol dovoliť. Preto právo vlastniť automobil bolo vnímané ako len ďalšia snobská zábavka pre vysoké vrstvy, proti ktorým všeobecná nálada už aj tak bola pomerne negatívne naklonená. Na Slovensku sa dokonca objavujú správy, kde dedinčania schválne motoristom ukazujú zlú cestu, či ako dedinská mládež úmyselne na autá hádzala kamene a blato, veď predsa zranená či zabitá hydina predstavovala pre chudobných ľudí citeľnú stratu.10 Osobnosťou číslo jeden na území východného Slovenska v propagácii automobilizmu sa stal gróf Géza Andrássy z betliarskej vetvy rodu. Jeho automobil sa stal vôbec prvým automobilom v Košiciach. Jazda sa spomína aj v Kaschauer Zeitung 9. októbra 1900. V člán- Obr. 1. Článok z Kaschauer Zeitung o prvom automobile v Košiciach z roku 1900. ku s názvom Das Erste Automobil in Kaschau stojí, že svoju cestu podnikol zo Sečoviec (pravdepodobnejšie však z obce Parchovany, neďaleko Sečoviec, kde vlastnili Andrássyovci v tom čase kaštieľ) do košického rodinného sídla, pričom mu to pri vzdialeností asi 40km trvalo len jeden a pol hodiny. Článok nás informuje aj o defekte, ktorý si Andrássy dal opraviť. Spiatočnú cestu vykonal ešte v ten istý deň poobede.13 . V roku 1902 sa zúčastnil aj prvej automobilovej promenády z Budapešti, kde mu spoločnosť so svojimi automobilmi robili aj gróf Mihály Esterházy a gróf Pál Szapáry.14 Gróf Andrássy sa stal jedným zo zakladajúcich členov Maďarského kráľovského automobilového klubu a okrem toho sa v roku 1910 zúčastnil aj na prestížnych pretekoch – Jazda princa Henricha.15 Kde spolu s jeho šoférom, známym pretekárom Théodoreom Pilletom obsadil skvelé 7. miesto.16 Andrássy sa spolu so zakladateľom pretekov, princom Henrichom Pruským, bratom nemeckého cisára Wilhelma, stretol aj vo svojom rodinnom sídle Betliar pri poľovačke.17 Spomínaný kaštieľ v Parchovanoch v roku 1901 vyhorel, v plnom rozsahu obnovený nikdy nebol a rodina Andrássyovcov tak trávila čas prevažne v iných sídlach.18 Napriek uvedenej skutočnosti gróf zabezpečil automobil aj svojmu šoférovi Jánovi Oláhovi azda na kontrolu okolitých majetkov. Prihláseniu uvedeného vozidla Fiat s výkonom 16HP ako to z evidencie vyplýva19, však predchádzala komplikovaná administrácia spojená so sťažnosťami grófa na pomalé vybavovanie. Vozidlo však nakoniec úspešne prihlásené bolo s poznávacou značkou K-94. Na príklade grófa Gézu An- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 V štúdii často budeme spomínať aj poznávacie značky vozidiel, preto malé slovo aj k tomuto problému. Pred rokom 1910 boli v Uhorsku evidované vozidla jedine v Budapešti. Po nariadení uhorského ministerstva vnútra z roku 1910 bolo Uhorsko rozdelené na 12 konkrétnych oblastí, ktoré zastávali túto kompetenciu, pričom v rámci Slovenska šlo o Pozsony (Bratislavu) s označením P a Kassa (Košice) s označením K s príslušným poradovým číslom.11 Tabuľky boli biele s červeným poznávacím písmenom a čiernymi číslicami. Takéto označenie platilo do roku 1922.12 MATERIÁLY 145 MATERIÁLY Katarína Hromuľáková Obr. 2. Fotografia z roku 1902 zobrazuje grófa Gézu Andrássyho (spolu s ním sú na fotografii aj gróf Pál Szapáry a Mihály Esterházy) na prvom automobilovom korze v Budapešti. Zdroj: Vasárnapi Ujság, 1902, č. 19, roč. 49. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 drássyho vidieť, ako rýchlo pochopil výhody šíriaceho sa automobilizmu. Automobil tak nevnímal ako len prostriedok zábavky bohatých, ale ako aj celkom úžitkový výdobytok novej doby uľahčujúci mu jednak cestovanie, ale aj kontrolu rozsiahlych andrássyovských majetkov nielen na východnom Slovensku. 146 ro spoločne aj so svojim svokrom. 10. apríla 1914 košický kapitánát obdržal list od baróna Ákosa Wielanda .21 Kapitanátu oznámil, že kúpil automobil od grófa Vidora Csákyho zo Spišského Hrhova s doterajším poznávacím číslom K-21. Zároveň kapitanát žiadal o prepis auta na jeho meno a vydanie nového vodičského oprávnenia. Sľubný rozvoj automobilizmu, ako to viac krát budeme v príspevku spomínať, narušila prvá svetová vojna. Andrássy, aj napriek svojmu veku, v čase vypuknutia prvej svetovej vojny mal 58 rokov, narukoval do prvej svetovej vojny v pozícii tzv. Fahrender Ordonanzoffizier v úlohe šoféra.20 V tomto prípade sa stretávame aj so zmienkou o absolvovaní vodičských skúšok. Z protokolu z 30. mája 1914 vieme, že Wieland úspešne zložil vodičské skúšky na všetky benzínové vozidlá a bol mu vydaný vodičský preukaz II. stupňa. Zvlášť automobily učarovali barónovi Ákosovi Wielandovi z Markušoviec. Wielandovci, ako pôvodom nemecká rodina sa na Spiš dostali približne v polovici 18. storočia. Svokrom baróna Wielanda sa stal gróf Vidor Csáky, ktorého palác stojí aj v Bratislave na dnešnej Štúrovej ulici. Medzi fanúšikov nového svetového fenoménu sa zaradil už pomerne sko- Taktiež vieme, že auto, ktoré gróf Wieland kúpil od grófa Csákyho, nebolo prvé v jeho osobnom vlastníctve. Môžeme dokonca povedať, že bol jedným z prvých vlastníkov áut v okolí Košíc. Svoje staré auto s poznávacou značkou K-7 predal istému Jánosovi Walkó Colmmanovi z Gelnice. Vodičské oprávanie z tohto vozidla sa taktiež zachovalo. Rovna- Katarína Hromuľáková MATERIÁLY Obr. 3. Géza Andrássy (druhý zľava) na spoločnej fotografii spolu s princom Ľudovítom Windischgraetzom (druhý sprava) na poľovačke z jesene 1908. Zdroj: Vasárnapi Ujság, 1908, č. 48, roč. 55. ko na základe vyššie uvedených skutočností môžeme skonštatovať, že na toto vozidlo mal pravdepodobne vlastného šoféra, keďže vodičský preukaz v tom čase ešte nevlastnil. Životný štýl Wielandovcov by sa dal považovať za pomerne moderný aj po rozpade monarchie, čo sa premietlo aj v pokračovaní v motoristickej záľube baróna Wielanda. V decembri 1920 bol v Bratislave založený Klub slovenských automobilistov ako vôbec prvé zduženie organizovaného motorizmu na území Slovenska.25 Ákos Wieland sa stal jeho riadnym členom26. Medzi pozvánkami na rôzne kultúrne a športové podujatia sme našli aj legitimáciu na medzinárodnú výstavu automobilov z roku 192827, čo svedčí o jeho zaangažovaní sa v motoristickej záľube. Automobily prenikli do života Wielandovcov až tak, že ovplyvnili aj kresby ich malého syna Antona.28 Wielanda oslovovali aj firmy sprostredkujúce kúpu automobilov, zasielaním rozličných reklamných plagátov a katalógov. Je možné, že na prelome 30-tych a 40-tych rokov sa Wielandovci vozili na automobile Ford V8. Na prospekte Generálne- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Viac o jeho prvom vozidle sme sa dozvedeli až v rodovom fonde v Levoči. Medzi osobnými účtami tejto rodiny sa síce účet za novozakúpený automobil priamo nenachádzal, zato sme narazili na účet z roku 1910 za automanuál z viedenskej pobočky Kopřivnických závodov.22 Medzi účtami sa nachádzali aj účtenky za plášte do pneumatík z viedenskej firmy Rudolf Mandl, ktorá už v tej dobe obchodovala s pneumatikami Michelin a rozličnými autodoplnkami.23 Účty taktiež potvrdzujú zlý stav ciest začiatkom 20. storočia, keďže gróf plášte objednával v roku 1913 dvakrát za sebou. Najprv v máji a hneď na to aj v júli 1913. Práve vďaka plášťom sme mohli identifikovať aj typ automobilu, ktorý Wieland vlastnil. Rozmer prednej a zadnej pneumatiky sedí na základe technických parametrov len na NW typu D. Šlo o pomerne unikátny automobil, z ktoré- ho sa vyrobilo a následne predalo len malé množstvo kusov.24 147 MATERIÁLY Katarína Hromuľáková WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 4. a 5. Vrátené premávkové povolenie pre grófa Vidora Csákyho po prepise auta. Zdroj: Archív mesta Košice 148 ho zastúpenia firmy Ford je odporúčanie pre Wielanda, aby každých 5 000 km vykonal prehliadku svojho automobilu Ford V8, pričom mu ponúkajú zvýhodnené služby.29 Ford sa spomína aj v oslavnej básni pre otca od Antona Wielanda z roku 1940.30 funkcií, no po vojne odišiel do Švajčiarska. V roku 1926 bol odsúdený na 4 roky väzenia pre falšovanie švajčiarskych frankov, pričom na tomto súde proti nemu svedčil aj prvý prezident Maďarskej republiky Mihály Károlyi a od roku 1933 spolupracoval s Gestapom.32 O stúpajúcej popularite automobilov pred prvou svetovou vojnou svedčí aj množstvo žiadostí o vydanie premávkových povolení, vrátane tých šľachtických. Medzi nich patril aj gróf Kazimír Berchtoldt z Veľkého Kazimíru (dnes obec Kazimír v okrese Trebišov) taktiež na začiatku leta 1914 žiadal o povolenie31 používať svoje auto na území Zemplína, hoci pred tým už automobil mal registrovaný v Budapešti s číslom I-55. Rovnako žiadal o urýchlené vodičské skúšky. Zaujímavou osobnosťou v tomto smere bol princ Lajos Windischgräetz zo Sárospataku. Postava princa v dejinách je obzvlášť veľmi zaujímavá. Počas monarchie zastával viacero významných politických Späť k jeho prípadu, kde kapitanát žiadal jednak o vydanie vodičského preukazu a jednak o vydanie premávkového povolenia pre svoje auto značky Opel s výkonom 26 HP. Kapitanátu zaslal aj potvrdenie o lekára o tom, že je úplne zdravý, ktorý len potvrdzuje, že je ako po psychickej, tak aj po fyzickej stránke je princ v poriadku. Jednou z podmienok udelenia vodičského preukazu bola aj lekárska prehliadka na zistenie bezchybného zdravotného stavu budúceho potenciálneho šoféra. Vodičský preukaz teda mohol získať len ten žiadateľ, ktorý dosiahol vek 18 rokov, nemal žiadnu telesnú chybu, náklonnosť k pitiu alkoholu a nedopustil sa žiadneho trestného Katarína Hromuľáková Môžeme predpokladať, že vojnové roky výrazným spôsobom ovplyvnili kúpnu silu obyvateľstva. Aj všetka priemyselná výroba sa orientovala na potreby frontu. Zatiaľ čo rok 1914 bol pomerne bohatý na vydávanie vodičských oprávnení a povolení, ostatné vojnové roky zasiahli aj do automobilového sektoru. V inventári ku fondu Košický mestský kapitanát sa nachádza len zopár žiadostí o premávkové povolenie, žiaľ, medzi rokmi 1915-1917 žiadna od príslušníka šľachtickej vrstvy. Potrebné je však podotknúť, že inventár k vyššie spomí- Obr. 6. Rodina Wieland na koči. Zdroj: Spišský archív v Levoči nanému fondu neobsahuje všetok dostupný archívny materiál fondu a preto v tomto smere objavujú ďalšie možnosti výskumu. Vzniknutá situácia určite súvisí aj s cisárskym nariadením z 9. a 10. januára 1915, na základe ktorého sa mali do vojny zapojiť všetky možné kone a taktiež vozidlá.38 Je dosť pravdepodobné, že to vojny narukovali aj šľachtici taktiež so svojimi vozidlami. Napríklad na českom území takto do vojny so svojim automobilom narukoval Erich Thurn-Taxis39 či po vyhlásení mobilizácie aj mladý český šľachtic František Antonín Thun aj so šoférom.40 Na základe vyššie uvedených skutočností nemôžeme teda vylúčiť, že v maďarskej časti monarchie to bolo inak, nakoľko ako je všeobecne známe jedno z troch spoločne zdieľaných ministerstiev monarchie, bolo aj ministerstvo vojny. Svedčí o tom aj prípad už vyššie spomínaného Gézu Andrássyho. Tieto predpoklady potvrdzuje aj dokument uchovávaný barónom Wielandom.41 On aj jeho automobil sa prvej svetovej vojny zúčastnili, avšak každý osobitne. Svoj automobil NW typu D prenajal za sumu 7 500 K. Rovnako tak aj gróf Vidor Csáky prenajal svoj automobil za cenu 17 000 K. Zaujímavosťou je, že na zozname sú uvedené aj dve ženy – šľachtičné. Anna WOCH – VI. ročník, 2018-2019 činu.33 Princ skúšky zložil a bola mu vydaná poznávacia značka číslo K-113. V spisoch o autách z roku 191834 sme však našli zmienku o spomínanom aute v tomto roku. Pri tejto príležitosti zase Windischgraetz žiadal o vydanie vojenskej značky na Opel. Preto starú s už vyššie spomínaným číslom K-113 vrátil a bola mu vydaná vojenská značka. Pri vojenskej kariére princa je dosť možné, že automobil bol odvedený na front. Jedným z dokumentov je aj spis o vydanie vodičského oprávnenia pre grófa Gábora Lónyaya ml. z Drahňova (okr. Trebišov) taktiež z roku 191435. Lónayaovci sú starou maďarskou šľachtickou rodinou, ktorý od 18. storočia vlastnili majetky aj na území Zemplína. Zaujímavosťou rodiny Lónyayovcov je to, že strýko Gábora Lónaya ml. si vzal vdovu po korunnom princovi Rudolfovi – Štefániu Belgickú36. Z listu Gábora Lónaya adresovanému Košickému kapitanátu vieme, že svoj automobil mal prihlásený v Budapešti, no na žiadosť budapeštianskych policajtov bol nútený svoje auto prehlásiť do Košíc, keďže v okolí Košíc sa zdržiava častejšie. V liste vysvetľoval, že nemôže ostať bez auta a za zmienku stojí aj fakt, prečo sa na kapitanát do Košíc nemôže dostaviť osobne – je ťažké sa dostať k benzínu. Nakoľko už ide o vojnové roky, tento benzínový problém môže súvisieť aj s tým, že po začiatku prvej svetovej fungoval systém udeľovania povolení k odberu pohonných látok, ktorý sa defacto rovnal povoleniu k jazde.37 Okrem automobilu gróf vlastnil aj napríklad aj motocykel. MATERIÁLY 149 Katarína Hromuľáková MATERIÁLY WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 7. NW typu D, ktorý vlastnil aj barón Wieland dosahoval rýchlosť aj 50km/h. Zdroj: < http://tatra-oldtimer.webnode.cz/historie-/nw/nw-typ-d/> 150 Csákyová prenajímala automobil svojho zosnulého muža Albina Csákyho, niekdajšieho ministra kultúry a predsedu Hornej snemovne. Podobne tak aj vdova po barónovi Jungenfeldovi. V tomto smere je pomerne zaujímavým dokumentom aj zoznam výhradne košických majiteľov automobilov z roku 1914.42 Obsahuje spolu 14 mien majiteľov, na základe ktorého sa dá celkom presne určiť značka automobilu, číslo podvozku, výkon, počet sedadiel, ku každému záznamu sú uvedené aj komentáre. Zväčša ide o popis využiteľnosti automobilu a jeho spôsobilosti na jazdu. jediný šľachtic, ktorý je na zozname uvedený. Ide o grófa Armánda Csákyho z košickej vetvy rodu Csáky.43 Na základe zoznamu vieme určiť, že býval na Hadapród utca, dnešná Ulica slovenskej jednoty. Vlastnil štvorsedadlový automobil značky N.A.G. s výkonom 12/14 HP a poznávacou značkou K-61. V poznámke k príslušnému vozidlu stojí, že majiteľ nastúpil na vojenskú službu aj spolu so svojim autom. Celá vojnová mašinéria tak razantne ovplyvnila aj automobilový priemysel, nakoľko od roku 1915 bola výroba a vývoj osobných automobilov postupne zastavovaná a automobilový priemysel sa musel preorientovať na vojenské zbrojné dodávky.44 Komplikovanosť administračnej stránky veci dokumentuje žiadosť45 baróna Istvána Sennyeia. zo Sátoraljaújhely trvajúce od septembra do konca decembra 1918. V septembri síce barón nahlásil svoje vozidlo značky Adler, avšak nedostal svoje poznávacie značky, spomínaná je aj vojenská značka. Bolo mu preto vydané oprávnenie užívať vozidlo len na vlastnú potrebu, na kontrolu svojich majetkov a na vlastnú zodpovednosť. V prípade, že by vozidlo použil na iné účely ako sú vyššie uvedené, bude mu oprávnenie odobraté. V ďalšom spis dokumentuje potrebuje technickej kontroly vozidla, no barón žiadal vykonanie tejto kontroly v Sátoraljújhely, nie v Košiciach, nakoľko sa tam kvôli nevyhovujúcim pod- Katarína Hromuľáková MATERIÁLY Obr. 7. Legitimácia grófa Ákosa Wielanda z Klubu slovenských automobilistov z roku 1928. Zdroj: Spišský archív v Levoči skonštatovať, že na sklonku roku 1918 bolo na území Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej a Abovsko-turnianskej registrovaných približne 180 automobilov. Automobil v tomto smere predstavuje netradičný prameň k výskumu životného štýlu a životnej úrovne šľachty v prvých dekádach 20. storočia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj na východnom Slovensku mala šľachta čulý záujem o rozmáhajúci sa automobilizmus. Zároveň je zjavné, že situácia v na začiatkoch 20. storočia pre automobilistov vôbec nebola jednoduchá. Jednak pre katastrofálny stav ciest, nedostatok paliva, ale ako to preukázali dokumenty často krát aj kvôli nadmernej byrokracii pri vybavovaní jednotlivých dokladov, pričom šľachtici to nemali nijako odľahčené.. Osobitnú prekážku v ďalšom rozvoji predstavoval začiatok prvej svetovej vojny, ktorý ovplyvnil aj šľachtickú vrstvu. Zároveň v tomto smere vidíme ďalšie rozsiahle možnosti bádania. Časť sme prezentovali už priamo WOCH – VI. ročník, 2018-2019 mienkam (spomínané sú zlé cesty a nákladná preprava do Košíc) nemôže dostaviť. 10. októbra mu napokon bola vystavená vojenská značka s číslom 796. 4. decembra však opäť došiel košickému kapitanátu list z kapitanátu v Sátoraljújhely, kde stojí, že auto je na ceste z Budapešti do Košíc a majiteľ sa po príchode šoféra bude hlásiť u nich. 16. decembra opäť kapitanátu došiel obdobný list, v ktorom sa písal, že barón sa kvôli nedostatku paliva do Košíc aj tak nemôže dostaviť. Zo záverečného rozhodnutia zo dňa 24. decembra 1918 tak napokon vieme, že barón všetky potrebné dokumenty odovzdal a okrem vojenskej značky, ktorú už ako vieme dostal, dostane aj štátnu poznávaciu značku s číslom K-178, nakoľko je vozidlo spôsobilé na jazdu. Domnievame sa, že vydanie značky K-178 súvisí aj s ukončením vojny, keďže na vojenské účely už auto nebolo potrebné. Uvedené číslo K-178 má veľkú výpovednú hodnotu. Čísla registrácie boli vydávané chronologicky, takže na základe žiadosti baróna Sennyeia môžeme 151 MATERIÁLY Katarína Hromuľáková 2014. 296 s. ISBN 978-80-204-3694-8 HOŘEJŠ, Miloš – KŘÍŽEK, Jiří. Zámek s vůní benzínu. Praha : Mladá fronta, 2016, 280 s. ISBN 978-80-204-3930-7 SABOL, M. Dejiny dopravy na Slovensku 19181948(1950). Bratislava : Slovenská akadémia vied, 2015, 299 s. ISBN 978-80-224-1459-3 ŠTEMBERK, J. Automobilista v zajetí reality. Praha : Karolinum, 2008, 172 s. ISBN 978-80246-1461-8 Obr. 9. Kresba automobilu od syna baróna Wielanda. Zdroj: Spišský archív v Levoči v práci, rovnako veľká časť archívnych dokumentov stále nie je prebádaná. Veľký potenciál v tomto smer predstavujú najmä rodové archívy daných šľachtických rodov. Použitá literatúra a pramene: WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Archívne fondy Archív mesta Košice, fond Policajný kapitanát mesta Košice Spišský archív v Levoči, fond Archív rodiny Wieland z Markušoviec 152 Tlačené pramene Das Erste Automobil in Kaschau. In Kaschaer Zeitung, 1900, č.116, roč. 62. Vasárnapi Ujság, 1902, , 1902, 49. évf., 19. sz. Vasárnapi Ujság, 1908, 55. évf., 48. sz. Knihy a monografie GUDENUS, János József. A magyarországi főnemesség xx. századi genealógiája. [CD-ROM]. Budapešť: Heraldika Kiadó, 2005 . HOŘEJŠ, Miloš – KŘÍŽEK, Jiří a kol. Automobilismus a šlechta v českých zemí 1894-1945. Praha : Národní technické muzem v Praze, 2012, 312 s. ISBN 978-80-7037-2016-6 HOŘEJŠ, M a kol. Jiří Kristián Lobkowicz: Aristokrat s duší závodníka. Praha : Mladá fronta, Články v časopisoch JANČURA, M. Počiatky motoristického športu v Bratislave a Košiciach v rokoch 1921-1933. In Mesto a dejiny, 2014, roč. 3, č. 2, s. 57-65. KARASOVÁ, Z. Andrášiovský kaštieľ v Parchovanoch. Požiar zničil krásu i bohatstvo. In. Historická revue, 1997, č. 8. Internetové dokumenty Hercog Lajos Windischgraetz. [online]. [cit: 2016-05-05]. Dostupné na internete: <http://mek.oszk.hu/00300/00355/html/ ABC16920/17103.htm.> PLŠEK, M. Šmiřice – Liebiegova rodina. [online]. [cit: 2016-03-31]. Dostupné na internete: <http://www.smirice.eu/lide/liebieg/liebieg. htm.> POGÁNY, Á. War Requiment Acts. [online]. [cit: 2016-05-10]. Dostupné na internete: <http:// encyclopedia.1914-1918-online.net/article/ war_requirement_acts.> ZELENAY, R. Spomienky Heleny Erdődy IV. [online]. [cit: 2016-03-31]. Dostupné na internete: <http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=K88_News&file=article&sid=86.> Katarína Hromuľáková POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 JANČURA, Mikuláš. Počiatky motoristického športu v Bratislave a Košiciach v rokoch 1921-1933. In Mesto a dejiny, 2014, roč. 3, č. 2, s. 59. Ako to vyplýva z legitimácie, ktorá sa pre grófa Wielanda uchovala, stal sa riadnym členom klubu. Zo stanov, ktoré mal taktiež odložené, sme sa dozvedeli, že okrem riadnych členov klub zahŕňal čestných, zakladajúcich a mimoriadnych členov. Príspevok pre riadnych členov a teda aj pre grófa Wielanda činil čiastku 100 korún zápisného a 500 korún ročného príspevku. SALE, f. W-M, k. 3, i.č. 13, sign. Členské legitimácie spolkov a klubov, o.i. stanovy Slovenského klubu automobilistov v Bratislave r. 1920, poľovnícke a rybolovné lístky, preukazy na poľnohospodárske výstavy a trhy, cestovné pasy a i. SALE, f. W-M, k. 4, i.č. 18, sign. 1864, 1897-1943, Pozvánky na rôzne kultúrne a športové podujatia. SALE, f. W-M, k. 2, i.č. 11, sign. 1. pol. 20. storočia, Školské zošity a kresby Antona Wielanda. SALE, f. W-M, k. 39, i.č. 118, sign. 1904-1944, Prospekty, reklamy a cenníky obchodných firiem. Anton Wieland v jednom z veršov píše: „Das Kleeblatt leben hat bald ein Ende, da Kindermannmit Ford schon Früh in die Ende...“ SALE, f. W-M, k. 2, i.č. 8, sign. 1897-1940, Rôzna korešpondencia a oslavné básne na členov rodiny. AMK, f. PKMK, k. 177, bez čísla a signatúry, Žiadosť o premávkové povolenie pre grófa Kazimíra Berchtoldta. Hercog Lajos Windischgraetz. [online]. [cit: 201605-05]. Dostupné na internete: <http://mek.oszk. hu/00300/00355/html/ABC16920/17103.htm.>. HOŘEJŠ, ref. 14, s. AMK, f. PKMK, k. 203, sign. 932, Spisy o osobných autách, motocykloch a vodičských skúškach. AMK, f. PKMP, k. 178, bez čísla a signatúry. Žiadosť o premávkové povolenie pre grófa Gabriela Lónyayho ml. GUDENUS, János József. A magyarországi főnemesség xx. századi genealógiája. [CD-ROM]. Budapešť: Heraldika Kiadó, 2005. ŠTEMBERK, ref. 1, s. 15. POGÁNY, Ágnes. War Requiment Acts. [online]. [cit: 2016-05-10]. Dostupné na internete: <http://encyclopedia.1914-1918-online.net/article/war_requirement_ acts.> . SENOHRÁBEK, Jiří. Thurn-taxisovské sídlo Loučeň 1889-1945: zámek plný koní pod kapotou i bez kapoty. In Automobilizmus a šlechta v českých zemích 1894-1945. Praha : Národní technické muzeum v Praze , 2012, s. 152. CHMELÍK, Otto – GALANDAUER, Jan. František a Jaroslav Thunové – šlechtičtí automobilisté-začátečníci. In Automobilizmus a šlechta v českých zemích 1894-1945. Praha : Nárdoní technické muzeum v Praze, 2012, s. 58. SALE, f. W-M, k. 7, i.č. 25, sign. 1899-1918 a b. r., Vojenské doklady Alexandra Wielanda. AMK, f. PKMK, k. 177, bez čísla a signatúry, Zoznam vlastníkov áut v roku 1914. GUDENUS, ref. 36. ŠTEMBERK, ref. 1, s. 15. AMK, f. PKMK, k. 205, i.č.15629, Vydanie technického preukazu pre baróna Istvána Sennyeia. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 19 ŠTEMBERK, Jan. Automobilista v zajetí reality. Praha : Karolinum, 2008, s. 15. ISBN 9788024614618. ŠTEMBERK, ref. 1, s. 16. V lete 1894 spolu so spolujazdcom najazdili okolo 2 500km. PLŠEK, Milan. Šmiřice – Liebiegova rodina. [online]. [cit: 2016-03-31]. Dostupné na internete: <http://www.smirice.eu/lide/liebieg/liebieg.htm.>. HOŘEJŠ, Miloš – KŘÍŽEK, Jiří a kol. Automobilismus a šlechta v českých zemí 1894-1945. Praha : Národní technické muzem v Praze, 2012, 312 s. ZELENAY, Richard. Spomienky Heleny Erdődy IV. [online]. [cit: 2016-03-31]. Dostupné na internete: <http:// slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=K88_ News&file=article&sid=86.> . ŠTEMBERK, Jan. Rychle a bezpečně. Rovnost, nebo privilegia na československých silnicích v první polovine 20. Století. In Automobilizmus a šlechta v českých zemích 1894-1945. Praha : Nárdoní technické muzeum v Praze , 2012. s. 236. ŠTEMBERK, ref. 7, s. 236. ŠTEMBERK, ref. 1, s. 76. SABOL, Miroslav. Dejiny dopravy na Slovensku 19181948(1950). Bratislava : Slovenská akadémia vied, 2015, s.105. SABOL, ref. 10, s. 174. SABOL, ref. 10, s. 174. Das Erste Automobil in Kaschau. In Kaschaer Zeitung, 1900, č.116, roč.62. Automobil-korzó Budapesten. In Vasárnapi ujság, 1902, 49. évf , 19. sz. HOŘEJŠ, Miloš – KŘÍŽEK, Jiří. Zámek s vůní benzínu. Praha : Mladá fronta, 2016, s. 24. HOŘEJŠ, Miloš a kol. Jiří Kristián Lobkowicz: Aristokrat s duší závodníka. Praha : Mladá fronta, 2014, s. 99. HOŘEJŠ, ref. 15, s. 99. KARASOVÁ, Zuzana. Andrášiovský kaštieľ v Parchovanoch. Požiar zničil krásu i bohatstvo. In. Historická revue, 1997, č.8, s. 33. Archív mesta Košice (ďalej AMK), fond (ďalej f.) Policajný kapitanát mesta Košice (ďalej PKMT), kartón (ďalej k.) 177, bez čísla a signatúry, Žiadosť o premávkové povolenie a prepis auta pre grófa Gejzu Andrássyho. Šľachtici týmto prekonávali stereotyp narukovania do vojnového konfliktu v rámci tradičných jazdeckých plukoch. HOŘEJŠ, ref. 15, s. 102. AMK, f. PKMK, k. 177, bez čísla a signatúry, Žiadosť na premávkové povolenie a prepis auta pre baróna Ákosa Wielanda. Spišský archív v Levoči (ďalej SALE), f. Archív rodiny Wieland z Markušoviec (ďalej W-M), k. 7, inventárne číslo (ďalej i.č.) 27, signatúra (ďalej sign.) 1906-1939, Osobné účty Anny Wielandovej a Alexandra Wielanda od rôznych obchodníkov a firiem z Paríža, Londýna, Viedne, Budapešti, Bratislavy a i. SALE, f. W-M, k. 7, i. č. 27, sign. 1906-1939, Osobné účty Anny Wielandovej a Alexandra Wielanda od rôznych obchodníkov a firiem z Paríža, Londýna, Viedne, Budapešti, Bratislavy a i. KUBA, Adolf. Atlas našich automobilů. Praha : Nadas, 1988, s. 74. MATERIÁLY 153 MATERIÁLY Genealogická identifikácia náhrobka z Ondrejského cintorína v Bratislave – Anna Csáky, Ella Belrupt-Tissac, rod. Ambró Marek Gilányi Kľúčové slová: sepulkrálie – bratislavské cintoríny – aristokracia – genealógia WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Napriek tomu, že v rámci „rekonštrukcie“ Ondrejského cintorína v Bratislave v sedemdesiatych rokoch z neho zmizlo mnoho náhrobkov a krýpt, ktoré boli hodnotné jednak z umeleckého hľadiska a jednak z hľadiska významu pochovaných osôb, stále sú na ňom náhrobníky, ktoré stoja za pozornosť. Predmetom tohto príspevku je náhrobok na východnom múre, ktorý susedí s Karadžičovou ulicou – konkrétne v jeho južnej časti. Hrob má v súčasnej evidencii číslo 277/4 v sektore 4 a v elektronickej evidencii na webe www.cintoriny.sk je označený ako „detské hrobové“ miesto.1 154 Na náhrobnom kameni je vytesaný nápis: „Keresztszeghi és Adorjáni // Gróf CSÁKY ANNA // 1792 + 1879 // özv. Gróf // BELRUPT TISSAC HUGÓNÉ // szül. Adamóczi AMBRÓ ELLA // 1846 + 1928. // R. I. P.“ (obr. 1). Vieme kto bola táto Anna Csáky a aký je jej vzťah k Elle Ambró? Keďže ide o príslušníčku významného magnátskeho rodu, na prvý pohľad je to jednoduché – stačí pozrieť do rodokmeňa. No nie je tomu tak. Keď si pozrieme najpoužívanejšie csákyovské rodokmene, t.j. práce Ivána Nagya, Bélu Kempelena, Jánosa Józsefa Gudenusa a Miroslava Mareka,2 zistíme, že v nich nie je žiadna Anna Csáky, ktorej životopisné údaje by zodpovedali údajom vytesaným na kameni. Anna sa podľa údajov na kameni dožila 87 rokov, predikát zodpovedá tiež, teda nejde o príslušníčku nejakého iného rodu Csáky, ktorý by mal s tým známejším len zhodné priezvisko. Nie je síce neobvyklé, ak sa v ro- dokmeni „stratí“ člen rodu, ktorý zomrel v detskom veku, no aby sa v ňom „stratil“ niekto, kto sa dožije vyše 80 rokov, to je prinajmenšom zvláštne. Vráťme sa teraz od rodokmeňov o krok späť. Hovoria niečo o Anne doterajšie publikované (ale aj nepublikované) výstupy týkajúce sa Ondrejského cintorína? Začať môžeme rokom 1905 dielom Tivadara Ortvaya, ktorý venuje stať cintorínu v Uliciach a námestiach Bratislavy.3 Bez väčších podrobností uvádza mená viacerých významných osôb, ktoré tu boli pochované, no Annu medzi nimi nenájdeme. Nasleduje článok Elsy Greilich o bratislavských cintorínoch z roku 1931,4 rovnako bez zmienky o Anne. Asi najhodnotnejším dielom spojeným s Ondrejským cintorínom je nepublikovaná správa Mestská správa pamiatkovej starostlivosti v Bratislave, oddelenia výskumu a metodiky pamiatok, ktorú v súvislosti s „rekonštrukciou“ cintorína v rokoch 1976 a 1977 spracovali Viera (Obuchová) Čapkovičová a Zuzana Ševčíková.5 V dvoch dieloch tejto správy je spracovaných niekoľko sto hrobov – jedna časť sa zaoberá pochovanými osobami, druhá predstavuje popis hrobov. V prvej časti je Anna spomenutá pod č. 121 (ako hrob III. kategórie), no je tu len veta „Mnohonásobná členka a funkcionárka takmer všetkých dobročinných spolkov v Bratislave.“. Marek Gilányi V chronologickom poradí nasleduje rukopis Františka Tkáča z roku 1987 „Ondrejský cintorín v Bratislave 1783 – 1983“.6 Náhrobok je tu tiež zmienený, no ide len o prepis vytesaného nápisu (aj to s niekoľkými preklepmi). Nasleduje publikácia Bratislavskej informačnej a propagačnej služby z roku 1990 od autorského kolektívu Alexander Čunderlík, Viera Obuchová a Zuzana Ševčíková,7 kde Annu opäť nenájdeme. Napokon v roku 2004 bola vydaná monografia Viery Obuchovej o cintoríne,8 ktorá vychádzala zo zmenených terénnych výskumov z konca sedemdesiatych rokov, no príslušný hrob tu tiež nie je spomenutý. Ďalším skúmaným prameňom bola hrobová kniha (presnejšie kniha krýpt) v archíve mestského pohrebníctva Marianum. V nej nájdeme pri krypte č. 61 v sektore V časti 2 nasledovné: „1879 August 3.; Csáky Anna frl.; Gräfin Privatin Gräfin“ a „1928 24/VII; Belrupt Tissac Ella geb. Ambro Gräfin; Private“.10 Teda stále nič, čo by pátranie nasmerovalo. Prinajmenšom však možno konštatovať, že náhrobný kameň nie je na svojom pôvodnom mieste. Totiž sektor V časť 2 bola/je pri južnom múre cintorína (susedí s Malým trhom), teda pôvodný hrob umiestnenie možno hľadať približne v susedstve zachovaných hrobov Jána Nyáryho a Františka Batthyánya. Kľúčovým prameňom, na ktorý sa postupne nabaľovali ďalšie informácie sa stalo úmrtné oznámenie. Vzhľadom na to, že v danom veku išlo zrejme o pomerne známu osobu v meste (čo naznačuje aj vyššie citovaná výskumná správa) do úvahy prichádzalo, že parte, či nekrológ by sa mohli nachádzať v Pressburger Zeitung. A našlo sa v čísle 177 z roku 1879. Uvádza sa v ňom: „Amanda Ambró von Adamócz, geborne Reviczky von Revisnye und zu Körmösháza Sternkreuz-Ordens-Dame, und Alfred Reviczky von Revisnye und zu Körmösháza, geben Nachricht von dem Hinscheiden ihrer innigstgekredten Tante, der Hochgebornen Gräfin Anna Csáky von Keresztszegh und Adorján, letzten Tochter aus der Linie wailand d. H Grafen Johann Ludwig Csáky von Keresztszegh und Adorján, k. k. Kämmerers, und seiner Gemahlin wailand der Gräfin Theresia Csáky von Keresztszegh und Adorján, geb. Freiin Révay von Réva und zu Szklabina und Blatnicza, Sternkreuz-Ordensdame, welche nach langem schweren Leiden und andächtigen Empfang der heil. Sterbesakramente am 1. August l. J., Abends 8 Uhr, im 88. Jahre ihres Lebens, selig in dem Herrn entschlafen ist. ...“11 (obr. 2). V zásade rovnakú informáciu nájdeme na úmrtom oznámení na webe www.familysearch.org, kde je publikovaná maďarská zbierka viac ako 500 000 úmrtných oznámení – text je v maďarčine „Adamóczi Ambró Amanda, született Revisnyei és Körmösházi Reviczky, csillagkeresztes hölgy és Revisnyei és Körmösházi Reviczky Alfréd je- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Možnosť získania ďalších údajov predstavujú matriky. Vzhľadom na miesto pochovania bolo možné predpokladať, že zrejme v Bratislave aj zomrela. Naozaj, zápis o úmrtí sa nachádza v bratislavskej dómskej matrike, kde je s dátumom úmrtia 1. 8. 1879 uvedené „Comitissa Anna Csáky // de Keresztszegh et Adorjan // Coelebs Privatisans // Catholica; Posonium // Nro 64 // Rosen Gasse; foemin; 88 annor; Hydrop; provisa; Coemeterium // St: Andreae // 3tia Augusti; Carolus // Heiller // Abba Canon // & Parochu; Stellae Crucis Ordini Dama“.9 Zo záznamu sa potvrdila dôležitá skutočnosť – na náhrobku totiž nie je uvedené meno manžela, či údaj o vdovstve (viď skratka „özv.“ pri mene druhej pochovanej), čo naznačovalo, že zrejme zomrela slobodná, a to sa potvrdilo. Vek uvedený v zápise o úmrtí naznačuje ako možný rok narodenia aj 1791. Podstatné však je, že súc slobodná, bez uvedenia mena manžela naďalej ostávalo otázne, kam v rodokmeni patrí. Ak ide o slobodnú osobu, ktorá zomrie v detskom veku, obvykle sa v matrike uvádza aj meno otca (niekedy aj oboch rodičov), no pri dospelých slobodných osobách nie (tobôž nie vo veku vyše 80 rokov). MATERIÁLY 155 Marek Gilányi WOCH – VI. ročník, 2018-2019 MATERIÁLY Obr. 1. náhrobný kameň Anny Csáky a Elly Belrupt-Tissac, rod. Ambró (foto: MG) 156 Marek Gilányi MATERIÁLY Obr. 2. úmrtné oznámenie Anny Csáky (zdroj: Pressburger Zeitung, 2. 8. 1879, Nr. 177) tento manželský pár nespomínajú. Marek však áno: Ján Ľudovít bol synom Juraja Csákyho a Henriety Erdődy, pričom sa tu uvádza len jedno ich dieťa – Henrieta. Následne možno zistiť, že Nagy síce uvádza dve deti (tohto) Juraja Csákyho, no pri Jánovi je len jeho meno (žiadna manželka, žiadne deti) a línia tu pokračuje až jeho bratom Emanuelom. A práve až s Emanuelovou líniou (manželka Anna Szirmay) pracujú aj Kempelen a Gudenus. Preto po Anne v ich dielach stopy nenájdeme. Vráťme sa k publikovaným rodokmeňom. Čo nám uvádzajú pri „línii“ Jána Ľudovíta Csákyho a jeho ženy? Nagy, Kempelen ani Gudenus Z údajov od Miroslava Mareka vieme, že Ján Ľudovít (* 6. 9. 1758 Bratislava, +?) sa s Teréziou (* 26. 7. 1761 Beckov, +1844), dcérou WOCH – VI. ročník, 2018-2019 lentik mélyen szeretett nenjök ő Méltóságának Keresztszeghi és Adorjáni Csáky Anna grófnő, néhai Keresztszeghi és Adorjáni gróf Csáky János Lajos, cs. k. kamarás ágából és neje Keresztszeghi és Adorjáni Csáky Terézia grófnö, született Szklabinai és Blatniczai Révai Révay bárónő, csillagkeresztes hölgytöl származott utolsó leány elhunytát, ki életének 88. évében f. évi augusztus 1-én 8 órakor este hosszas s nehéz szenvedés és halotti szentségek ájtatos felvétele után jobb létre szenderült. ...“ 12 (obr. 3). 157 Marek Gilányi MATERIÁLY WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 3. úmrtné oznámenie Anny Csáky (zdroj: www.familysearch.org) 158 Jána Révaya a Terézie Ruttkay, zosobášili 1. mája 1785 v Beckove a mali dcéru Henrietu (1786 – 1848), ktorá sa 9. decembra 1817 v Bratislave vydala za Amanda Reviczkeho (*29. 11. 1779, + 28. 12. 1824 Beckov).13 Následne bolo možné pristúpiť k overovaniu a dohľadávaniu údajov v matrikách. V beckovskej matrike je záznam o sobáši Jána a Terézie z 1. mája 1785, v ktorom sa uvádza: „Becko; 26 // 22; Die 1ma Copulatus est Excellentissimus et Illus Dnus Joannes Czaky Comes cum Illustrissima Domicella Theresia De Reva Illustrissimi Dni Joannis Revai Filia Coram Illustrissimo Dno Francisco Revai et Illustrissimo Dno Ladislao Mednanski P: Illustrisimum ac Rendissimum Dn Praepositum Ujheliensem Czaky & Coram Illus DC: Valentino Pongracz; Comes // Cathol“.14 Vzhľadom na slová „letzte Tochter“ / „utolsó leány“ v úmrtnom oznámení, rok ich sobáša ako aj vytesaný rok narodenia Anny sa ako pravdepodobné javilo, že bola ich dcérou. V beckovskej krstnej matrike je zapísané jedno ich dieťa - Henrieta. Zápis z 29. júla 1787 uvádza: „Maria Henrica Anna Theresia Joanna Baptista; Ex Legitima Thoro // Parentum Illmi Dni // Joannis Ladislai+ // E C Csaky /:Titl:/ // & Illma Consortis // Dna E L: B. There // sia de Reva /:Titl:/ // Cath: Conjugibs; L P: Illmo Dno // Joanne Baptista // E L: B: de Reva // cum Illma Da. // Theresia Rutkay // consorte sua; Per Dum Ad: // R: Parochum // Joannem Balogh; ex Beczko“; k menu „Joannes Ladislai“ je dole poznámka/oprava „Joannis Ludovici“.15 Otázkou potom bolo, kde sa Anna narodila. Ak nie Beckov, čo tak Bratislava? Predpoklad sa ukázal správny. Od mája 1785 sa v dómskej matrike nachádzajú tri zápisy o deťoch Jána a Terézie: v rokoch 1789, 1790 a 1792. Marek Gilányi MATERIÁLY Obr. 4. úmrtné oznámenie Antónie Csáky (zdroj: www.familysearch.org) Vychádzajúc z textu úmrtného oznámenia a z vytesaného roku narodenia na náhrobnom kameni, „našou“ Annou je dievča pokrstené 29. februára 1792. V jednotlivých zápisoch o krste sa uvádza nasledovné: 1789, 26. januára: „Joannes // Sober // Can. et. Par.; Maria, // Antonia, // Walburga, // 1790, 9. júla: „Franciscus Hubas // Canon. Posoniensis; Ludovicus // Joannes Nepom. // Ignatius // Josephus // Joannes Baptista; C. Joannes Ludovi // cus Csáki, et The,, // resia Nata de Re,, // vai; C. Ludovicus Erdő,, // di, et C. Maria // Ursula Erdődi Su,, // peria ex Conventus // Monialium Sae // Ursulae; ex Ci // vitate // in do // mo pro // pria.“.18 Tieto tri deti sa v žiadnom rodokmeni nepomínajú. K Márii Antónii a Ľudovítovi Jánovi Nepomukovi sa až do roku 1799 záznam WOCH – VI. ročník, 2018-2019 1792, 29. februára: „Joannes // Sóber // Abbas, Lector // Can. & Paro // chus.; Marianna Theresia Ursula Joanna; Illmus D. Comes // Joannes Ludov. // Csáky de Kereszt- // szegh, S. C. R. A. // M. Camerarius, et // Illma eius con- // sors Theresia, // nata Baronissa // Révay; Illmus D. Comes // Josephus András- // sy, de Csik-Szent- // Király, S. C. R. A. // M. Camerarius, // et Reverenda Ma // ter Ursula, nata // Comitissa Erdődy, // Superiorissa Mo // nialium Ursulin; In Civitate, // in platea // Dominor // NB Baptis // mus ex in- // dultu Vin- // riatus fuit // apud Ursu- // linas“.16 Anna, // Joanna.; Illmus D. Comes // Joan. Ludovicus // Csáky de Kereszt- // szegh, S. C. R. M. // Camerarius, et // Illma Dna eius Consors Theresia // nata Baronissa // de Reva.; Illmus D. Comes // Emmanuel Csáky // de Keresztszegh, // et // Illma Domicella // Walburga, Comitissa // Csáky de Keresztszegh, // ille frater, haec so- // ror Parentis.; Longa // platea // Nro: // 221.“.17 159 MATERIÁLY Marek Gilányi WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 5. súčasný náhrobný kameň Eugena, Rudolfíny a Edmunda Csákyovcov v urnovom háji (foto: MG) 160 o úmrtí nájsť nepodarilo. Tu sa opäť vráťme k slovám „letzte Tochter“ / „utolsó leány“. Z nich je zrejmé, že tak Mária Antónia, ako aj Ľudovít Ján Nepomuk zomreli pred rokom 1879. V zmienenej zbierke úmrtných oznámení sa totiž nachádza aj úmrtné oznámenie istej Antónie Csáky19 (obr. 4) bez vytlačeného roku úmrtia, ktorá zomrela 29. 8. vo veku 64 rokov, pričom rukou je dopísaný rok 1856. Miesto úmrtia uvedené nie je, no pochovaná bola u milosrdných bratov „hier zu Pressburg“, z čoho možno usudzovať, že miestom úmrtia bola Bratislava. Ďalšou pozoruhodnou skutočnosťou je, že na úmrtnom oznámení je uvedený len jeden oznamovateľ – Anna Csáky, pričom Antónia bola jej „vielgeliebte Schwester“. Úmrtné matriky ukázali, že rukou pripísaný rok 1856 nie je správny – 29. 8. 1856 totiž v Bratislave žiadna Antónia Csáky nezomrela, no zápis sa predsa len našiel. V dómskej úmrtnej matrike sa k 29. 8. 1853 uvádza: „Comitissa Csáky Anto= // nia // Catholica; Posonium // Nro 184. // Altstadt; foemin; 64 // anor; Hydrops // pectoris; provisa.; Crypta // F. F. Miseri // cordianorum; Carolus // Heiller // Abbas Canon // & Parochus“.20 Keďže s údajmi na úmrtnom oznámení sedí meno, deň úmrtia, vek aj miesto pochovania, ide nepochybne o jednu osobu. Z veku 64 rokov vyplýva, že sa narodila približne v roku 1789, čo zodpovedá roku narodenia Márie Antónie. Vzhľadom na to, že oznamovateľkou bola len jej sestra Anna (a teda iných blízkych príbuzných, najmä súrodencov v čase úmrtia už nemala), vzhľadom na (pravdepodobný) rok narodenia ako aj na miesto úmrtia ide o dostatočné množstvo údajov na záver, že Mária Antónia pokrstená 26. 1. 1789 a Antónia zomrelá 29. 8. 1853 sú jednou osobou, t.j. sestrou „našej“ Anny.21 Dodajme, že v krypte milosrdných bratov sa jej náhrobná tabuľa v súčasnosti nenachádza.22 Marek Gilányi Kamienkom do mozaiky k rodičom prispel článok v časopise Turul.23 Uvedené sú tu roky narodenia a úmrtia Jána Csákyho (1758 – 1831) aj Terézie Révay (1760 – 1840), ako aj mená Teréziiných rodičov (Ján Révay a Terézia Ruttkay) a rok ich sobáša (1759) a mená jej starých rodičov (Jozef Ruttkay a Ester Ghillány). Pribudol nám teda rok úmrtia Jána (1831) a otázka k roku úmrtia Terézie (euweb 1844,24 Turul 1840). K Jánovi sa podarilo dohľadať zápisy o narodení aj úmrtí – oboje v bratislavskej dómskej matrike: 1758, 6. septembra: „Joannes Nep. // Ludovicus Franciscus Xav. // Franciscus de Paula // Josephus Fidelis // Joannes Adamus; Parentes Illmus Comes Georgius Csáky Consiliarius // Camerae, et Dna Henrica nata Comitissa Erdődy, // Patrini Excellmus Comes Ludovicus a Battyany // Palatinus Regni, et Comitissa Helena Csáky // Vidua. // Baptisavit Comes Carolus // Eszterhazy Eppus et Canon Strig“.25 V beckovskej matrike je zapísaný krst Terézie z 26. júla 1761 (rok 1760 uvedený v Turulovi sa ukázal ako nesprávny): „Baptus est Infans ne Theresia Anna Maria, ex Patre Illustrissimo D. B. Joanne // Baptista de Reva, Matre Illusrissima B: Maria Theresia // Ruttkay, P. L. Rendissimo Dno Joanne Babilovicz, & Spectabili // Dna Julianna Menanszkey; Beczkó“.27 Úmrtie Terézie Csáky, rod. Révay sa podarilo dohľadať v dómskej matrike, kde sa k 29. marcu 1840 (teda rok v Turule je korektný) uvádza: „Illma Dna // Comitissa // Csáky nata // Révay Theresia; Vidua Com. Jo // anis Lud. Csá- ky // Stellatae Crucis // Dama hujas; 79. // ann.; Marasmus // senilis; do // provisa; Crypta // Fr. Misericordia // Joan Kremnits // ka, Abbas Can. et // Parochus“,28 pričom vek pri úmrtí ukazuje na narodenie približne v roku 1761, čo zodpovedá skutočnosti. Vzhľadom na to, že obaja rodičia Anny boli pochovaní v krypte u milosrdných bratov, možno doplniť, že v krypte sa doposiaľ nachádza poškodená čierna drevená náhrobná tabuľka s bielym maľovaným textom: „Hier ruhet in Gott Herr // Graf Aloys Csáky von Ker... // alt 73 Jahr, starb den 27. März ... // R: I: P:“.29 Napriek tomu, že rok úmrtia nie je čitateľný ani náznakom, deň úmrtia, meno a (približný) vek zodpovedajú citovanému úmrtnému zápisu z roku 1831, navyše v dostupných Csákyovských rodokmeňoch niet žiadneho ďalšieho člena, ktorý zomrel 27. marca. V takom prípade približným rokom narodenia je 1758, čo zodpovedá citovanému krstnému zápisu. Ide teda o náhrobnú tabuľku Anninho otca. Aj tu je však otázne, prečo je uvedené meno Alojz, ak ide o Jána Ľudovíta. Keďže už máme údaje o Anne, hľadajme jej vzťah k Elle Belrupt-Tissac, rod. Ambró, ktorá je pochovaná s ňou. Vychádzať možno opäť z Mareka: Ella Ambró (28. 3. 1846 Kochanovce – 22. 7. 1928 Bratislava) bola druhou manželkou Huga Belrupt-Tissac (15. 3. 1816 Opava – 30. 8. 1893 Olomouc), za ktorého sa vydala v Bratislave v októbri 1879. Z citovaného Anninho úmrtného oznámenia si pripomeňme, že oznamovateľmi boli Amanda Ambró, rod. Reviczky a Alfréd Reviczky. Detailný rodokmeň rodu Ambró publikoval Szluha vo svojej Trenčianskej stolici;30 z neho možno uviesť: Eleonóra „csillagker h“ 6. 6. 1847 Adamovce – 22. 7. 1928 Bratislava & Hugo Belrupt-Tissac 15. 3. 1816 Opava – 1. 9. 1893 Olomouc „kam, dragonyos őrnagy“; oo 6. 10. 1879 Bratislava WOCH – VI. ročník, 2018-2019 1831, 27. marca: „Comes Csáky // Joa: Aloysius; Magnas Hungariae // de Keresztszegh per= // petuus Terrae Cottus // Scepus: S. C. et R. A. M. // Camerarius, uxoratus // Posonium; 74. // ann:; marasmus // senilis.; Sacramentis // moribundor: // provisus.; Crypta F. F. Mi= // sericordianor: // Jos: Prybila, // Abbas, Canon: // et Parochus.“.26 MATERIÁLY 161 Marek Gilányi MATERIÁLY WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 6. heraldický vývod Anny Csáky (kresby: MG; erby rodov Csáky, Erdődy, Révay, Esterházy: commons.wikimedia.org – používateľ GiMa38) 162 Eleonórini rodičia: Albert Ambró 19. 3. 1823 Adamovce – 4. 2. 1916 Szentendre & Amanda Reviczky 1. 6. 1820 Bratislava – 19. 12. 1904 Budapest; oo 27. 4. 1845 Bratislava rodičia Amandy: Amand Reviczky 29. 11. 1779 Revišné – 28. 12. 1824 Beckov & Henrieta Csáky 29. ?. 1792 Bratislava – 1848 Brno „csillagker hölgy“; oo 9. 12. 1817 Bratislava Amandini rodičia: Imrich Reviczky a Henrieta Csáky. rodičia Henriety: Ján Csáky a Terézia Révay Tým sa kruh uzatvoril – Anna a Henrieta boli sestry, Ella bola Henrietinou vnučkou. Pre doplnenie možno zmieniť aj výňatok zo Szluhovho rodokmeňa Reviczkých, ktorý publikoval v rámci Oravskej stolice:31 Amanda Reviczky 1. 6. 1820 Bratislava – 19. 12. 1904 Budapest & Albert Ambró 19. 4. 1823 Adamovce – 4. 2. 1916 Budapest; oo 27. 4. 1845 Bratislava brat Amandy: Alfréd Reviczky 12. 3. 1825 Beckov – 23. 3. 1910 Beckov & Johanna Berényi 24. 4. 1824 Székesfehérvár – 5. 5. 1910 Beckov Napokon zmienku o Amande nájdeme aj v Nagyovi:32 Amand Reviczky a ? Csáky mali deti Alfréda (manželka ? Berényi), Amandu (manžel Albert Ambró) a Henrietu (manžel Gustáv Bobok). Z citovaných údajov možno poukázať na niekoľko nezrovnalostí: Marek Gilányi MATERIÁLY Obr. 7. heraldický vývod Elly Belrupt-Tissac, rod. Ambró (kresby: MG; erby rodov Csáky, Révay: commons.wikimedia.org – používateľ GiMa38) Ella Belrupt-Tissac, rod. Ambró; dátum narodenia: Szluha 6. 6. 1847, Marek 28. 3. 1846 Albert Ambró; miesto úmrtia: Szluha (Trenčín) – Szentendre, Szluha (Orava) – Budapest (úmrtné oznámenie to kombinuje „Budapest-Szentendre“33) Henrieta Reviczky-Csáky; dátum narodenia: Szluha (Orava) uvádza dátum, ktorý je však dátumom narodenia Anny. Z dohľadávania v matrikách možno konštatovať nasledovné: Hugo a Ella sa zosobášili 6. októbra 1879 (korektný je teda Szluhov údaj). V bratislav- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Ella & Hugo Belrupt-Tissac; dátum sobáša: Szluha 6. 10. 1879, Marek 5. 10. 1879 skej dómskej matrike sa uvádza: „Comes Belrupt-Tyssak // Hugo, Josephus, Carolus, Adamus // Joannes Nep. Franciscus de Paula // Ferdinandus Florianus c. r. Ma, // jor in pensione viduus post Ju, // liam Piatke filius + Josefi Co, // mitis Belrupt Tyssak et Sophi, // ae Comitissae Nugent conj. cath. // de Ambró Eleonora // Henrica Antonia Anna Maria // filia Alberti Ambró et Aman, // dae Reviczky conj. cath.; Tropavia // Posonium // Rosengasse // 61. // Adamócz // Rosengasse // 64.; ca // tho // li // ci; 1816 // 15 // Martii // 1846 // 25 // Martii; coel.; vid.; Ambró Gésa // c. r. locumtenens suferior // cath. // Kubinyi Julius // c. r. Major in pensione // aug. conf.; Antonius // L. B. Geramb // Canonicus // Ecclae colleg. // Poson. ad // Stum Martinum; tribus // promulgatio, // nibus dispen, // sati; Bapt. // Mort. // Disp. // Bapt.“.34 163 MATERIÁLY Ella bola pokrstená 26. marca 1846 (bližšie pravde je teda Marekov údaj, v sobášnom zázname je deň narodenia 25. marca). V adamovskej matrike sa uvádza: „Eleonora Hen // rica Antonia // Anna Maria // Legitima; Sp Dns Albertus Am // bro, et Sp Da Amanda // Reviczky Rom. Cath.; Composessor // et Patronus // Ecclesiae // Adamocz; Illmus D: Comes Alexan,, // der Csáky et Illma // Dna Henrica Revicz,, // ky nata Comes Csaky.; Andr Femánik // Parochus.“.35 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Ellin otec bol pokrstený 19. apríla 1823. V adamovskej matrike sa uvádza: „Albertus // Aloisius // Ludovicus // Thadaeus // Georgius // Antonius; Spectabilis Dns // Georgius Ambro // I: Comitissa Anto,, // nia Berény // Catholici; Ill. D. L. Baro // Aloysius Med,, // nyanszky // S. C. R. Ap. M // Camerarius // Illma D. Baronissa // Agnes Mednyan,, // szky // Nata C. Maj,, // lath.; Per // Capell; Adamocz“.36 164 Ellina matka bola pokrstená 1. júna 1820. V bratislavskej dómskej matrike sa uvádza: „Maria, Aman,, // da, Nepomuce,, // na Henrica, Lu,, // dovica, Theresia // Antonia Anna.; Amandus de Reviczky de Re= // visnye, et Körmeszháza, & Henri= // ca nata Comes Csáky, consors ejus.; Joannes Ludovicus Comes Csáky // de Keresztszeg, S. C. R. Mattis // Camerarius, et Theresia, nata // L. B. de Réva, consors ejus.; Andreas Mel= // czer, Canoni= // cus, & Paroch.“.37 Ellina matka zomrela 20. decembra 1904 (Szluhov údaj je chybný). V civilnej matrike okresu Budapest II sa uvádza: „Ambró Albertné // szül. Reviczky Amanda // szül. Pozsony // Budapest II // Zsigmond u. 13.; r. // kat.; 84 // éves; Ambró // Albert; néhai // Reviczky // Amand // néhai // gróf // Csáky // Henriette; -; aggkór“.38 Ellini rodičia sa zosobášili 27. apríla 1845. V bratislavskej dómskej matrike sa uvádza: „Ambró Albert // Reviczky Amanda // kath. hitüek.; V. L. Nemes, nötten Magy. // k. testönzö Marek Gilányi seregébül ki // állott tag, adameczi, t. n // Trenchin megyebeli ere // detü. M. A. N. onagánura ha,, // jadon leánya, itteni ere,, // detü, és lakású; B. Bakonyi Elek. // Cs. K. Al-ezredes, // Szlavi Antal // Cs. K. nyugbéli // örnagy.; Kremnicska János // Apát, Kanonok, // Pos. sz. K. város // lelkésze.; Háromszoni hir // tedéstüli fel,, // mentéssel.“.39 Ellini starí rodičia sa zosobášili 9. decembra 1817. V bratislavskej dómskej matrike sa uvádza: „Revitzky Amandus de eadem, Spec,, // tabilis ac Magnificus Dominus // Coelebs, Parochianus Kermesházien,, // sis ad Sanctam Mariam in Dioecesi // Scepusiensi. // Sponsa // Illustrissima Comitissa Henrica // Csáky de Keresztszegh, Coelebs, nata // Posonii, filia Joannis Ludovici // Csáky de Keresztszegh, et consor,, // tis ejus Illustrissimae Theresiae // natae Comes Révay.; Excellentissimus // Dominus Comes, // Josephus Szapáry // Illustrissimus // Dominus Aloysius // Liber Baro Mednyánsz,, // ky de Megyes; Cum // Dispensatio,, // ne in Bannis // et // tempore // vettito // Andreas // Melczer, // Canonicus // et // Administra,, // tor Parochiae“.40 Henrieta Reviczky, rod. Csáky zomrela 4. apríla 1849 v Brne (Marek aj Szluha uvádzajú rok 1848; jedine Szluha uvádza miesto úmrtia). V brnenskej dómskej matrike sa uvádza: „4/6 // April; Kapuziner Platz No 301; Henriette von // Revitsky, gebor // ne Gräfin Csaky // Gutsbesitzerin // in Ungarn; 61; Zahnfieber; Augustin // Kiowsky // Pfarrer // weser.“.41 Celú líniu Jána Ľudovíta Csákyho tak možno zrekonštruovať nasledovne: A. János Nepomuk Lajos (Alajos) Ferenc Xavér paulai Ferenc József Fidél János Ádám, **Bratislava 6. 9. 1758, +Bratislava 27. 3. 1831, ++BA-milosrdní; oo Beckov 1. 5. 1785 Terézia Anna Mária Révay de Réva, Szklabina et Blatnicza (**Beckov 26. 7. 1761, +Bratislava 29. 3. 1840, ++BA-milosrdní) Marek Gilányi B1. Mária Henrietta Anna Teréz Janka Baptista, **Beckov 29. 7. 1787, +Brno-Sv. Petr a Pavel 4. 4. 1849, ++Brno-městský hřbitov; oo Bratislava 9. 12. 1817 Amand Reviczky de Revisnye (*29. 11. 1779, +Beckov 28. 12. 1824, ++Beckov-františkáni) C. Mária Amanda Nepomucena Henrietta Ludovika Teréz Antónia Anna, **Bratislava 1. 6. 1820, +Budapest II 20. 12.1904, oo Bratislava 27. 4. 1845 Albert Alajos Lajos Tádé György Antal Ambró de Adamóc (**Adamovce 19. 4.1823, +Szentendre 4. 2. 1916, ++Szentendre) D. Eleonóra (Ella) Henrietta Antónia Anna Mária, **Adamovce 26. 3. 1846, +Bratislava 22. 7. 1928, ++BA-Ondrejský; oo Bratislava 6. 10. 1879 Hugo Joseph Karl Adam Johann Nepomuk Franz von Paula Ferdinand Florian Belrupt-Tissac (**Opava-Sv. Ducha 15. 3. 1816, +Olomouc-Sv. Mořice 30. 8. 1893, ++Olomouc-městský hřbitov) B2. Mária Antónia Valburga Anna Janka, **Bratislava 26. 1. 1789, +Bratislava 29. 8. 1853, ++BA-milosrdní B4. Marianna (Anna) Teréz Orsolya Janka, **Bratislava 29. 2. 1792, +Bratislava 1. 8. 1879, ++BA-Ondrejský Napokon možno v krátkosti dodať, že na Ondrejskom cintoríne bol ešte prinajmenšom jeden hrob príslušníkov rodu Csáky42 – Mária Eugen Jozef Alojz (22. 6. 1840 Krásna nad Hornádom – 11. 7. 1914 Bratislava-Prievoz), s manželkou Janou Annou Albertínou Rudolfínou von Stadion-Thannhausen-Warthausen (23. 7. 1851 Mníchov – 22. 10. 1936 Bratislava) – majitelia kaštieľa v Prievoze a ich syn Edmund Mária Rudolf Ján Nepomucký (8. 12. 1875 Bratislava-Prievoz – 3. 4. 1916 Bratislava). Ich hrob (krypta) sa nachádzal v časti IV piatom oddelení, č. 4743 (severovýchodný múr susediaci s Karadžičovou ulicou) a od roku 1980 sú uložení v urnovom háji pod č. II-12-38 (obr. 5). Eugenov príbuzenský vzťah s Annou možno vyjadriť tak, že prastarý otec Anny (Juraj) a praprastarý otec Eugena (Žigmund) boli bratia. Týmto príspevkom sa podarilo preukázať, že Anna Csáky, dáma Radu Hviezdového kríža, ktorá zomrela 1. augusta 1879 vo veku 87 rokov v Bratislave, bola dcérou Jána Ľudovíta (Alojza) Csákyho a Terézie Ruttkay, pričom mala najmenej troch súrodencov, z ktorých dvaja sa narodili v Bratislave, rovnako ako ona. Všetci štyria súrodenci predstavujú doposiaľ (takmer) neznámu vetvu csákyovského rodu. Zároveň sa podarilo preukázať, že Ella Belrupt-Tissac, rod. Ambró, ktorá je spolu s ňou pochovaná na Ondrejskom cintoríne bola vnučkou jej sestry Henriety. Popri tom sa pri verifikácii údajov dotknutých osôb sa viaceré údaje podarilo buďto korigovať, prípadne doplniť, avšak niektoré ostávajú naďalej otvorené. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 B3. Lajos János Nepomuk Ignác József Keresztelő János, **Bratislava 9. 7. 1790, +? MATERIÁLY 165 Marek Gilányi MATERIÁLY POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 12 13 14 15 16 17 18 166 h t t p : / / w w w. c i n t o r i n y. s k / c i n t o r i n / m a p a . php?prve=1&idh=79001659&ID_Obec=167&ID_ Cintorin=79&identify=1&MAX_BODY_ X=1280&MAX_BODY_Y=980 (8. 8. 2017) NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, III. zväzok, Pest 1858, s. 67 – 92; Kol.: Magyar nemzetségi zsebkönyv, I. zväzok, Budapest 1888, s. 66 – 73, KEMPELEN, Béla: Magyar nemes családok, 3. zväzok, Budapest 1912, s. 44 – 46; GUDENUS, János József: A magyarországi főnemesség XX. századi genealógiája, I. zväzok, Budapest 1990, s. 252 – 270; MAREK, Miroslav: http://genealogy.euweb. cz/hung/csaky4.html (8. 8. 2017) ORTVAY, Tivadar: Ulice a námestia Bratislavy – Mesto Františka Jozefa, Bratislava 1905/2005, s. 140 – 142. GRAILICH, Elsa: Pressburger Friedhöfe, In: Forum, 1931, s. 327 – 330. ČAPKOVIČOVÁ, Viera – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana: Bratislava - Ondrejský cintorín - Evidenčný historický a umelecko-historický prieskum, I. časť – súpis hrobov, osobitne s. 40; ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana – ČAPKOVIČOVÁ, Viera: Bratislava - Ondrejský cintorín - Evidenčný historický a umelecko-historický prieskum, II. časť – súpis náhrobkov. TKÁČ, František: Ondrejský cintorín v Bratislave 1783 – 1983, Bratislava 1987, s. 88. ČUNDERLÍK, Alexander – OBUCHOVÁ, Viera – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana: Ondrejský cintorín – osobnosti – výtvarné hodnoty, Bratislava 1990. OBUCHOVÁ, Viera: Ondrejský cintorín, Bratislava 2004. Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík (ŠA BA ZCM), Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika zomrelých 1878 – 1880 (inv. č. 102), fol. 65. MARIANUM, Ondrejský cintorín, Krypty – prvopis, s. 117. Pressburger Zeitung, 3. 8. 1879, s. https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:S3HY-DRCW2J2 (8. 8. 2017) http://genealogy.euweb.cz/hung/csaky4.html (8. 8. 2017) ŠA BA ZCM, Rímskokatolícky farský úrad Beckov, Matrika narodených a sobášených 1748 – 1800 (inv. č. 37), fol. 96; čísla 26 a 22 predstavujú vek ženícha a nevesty. Sobášiacim bol Mikuláš Csáky, prepošt v Novom Meste nad Váhom v rokoch 1781 – 1785, ktorého prastarý otec bol bratom ženíchovho starého otca. ŠA BA ZCM, , Rímskokatolícky farský úrad Beckov, Matrika narodených a sobášených 1748 – 1800 (inv. č. 37), fol. 360. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika narodených 1789 – 1792 (inv. č. 22), fol. 12465/395/399; krstnou matkou je podľa rodokmeňa (euweb.cz) zrejme sestra starej matky Henriety. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika narodených 1789 – 1792 (inv. č. 22), fol. 12081/13; krstnými rodičmi sú podľa rodokmeňa (euweb.cz) otcovi súrodenci. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 Martina, Matrika narodených 1789 – 1792 (inv. č. 22), fol. 12255/188; krstnými rodičmi sú podľa rodokmeňa (euweb.cz) zrejme súrodenci starej matky Henriety. https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:S3HY-DRCWNLR (8. 8. 2017) ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika zomrelých 1852 – 1855 (inv. č. 92), fol. 156. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že zádušná omša sa konala nielen u milosrdných bratov, ale aj v Adamovciach, t.j. v obci, ktorá je predikátom rodu Ambro, pričom na úmrtnom oznámení Anny je ako prvá oznamovateľka v poradí uvedená Amanda Ambro, rod. Reviczky. Obhliadka na mieste v júli 2017. L. J.: A Felsőrutkai Ruttkay család kihalt bárói (rozvadzi) ága, In: Turul 1+2/1942, s. 43 – 44. Rovnako rok 1844 bez konkrétneho dátumu a miesta uvádza aj SZLUHA, Márton: SZLUHA, Márton: Felvidéki nemes családok II., Sáros, Turóc vármegye, Budapest 2009, Turóc vármegye – heslo Révay, Trebosztói és Bisztricskai nemes, +báró és +gróf ill Szklabinai és Blatniczai +báró és gróf. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika narodených 1756 – 1763 (inv. č. 16), fol. 8351/298. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika zomrelých 1830 – 1835 (inv. č. 88), fol. 133. Hoci je tu ako druhé meno uvedené Alojz, vek zodpovedá roku narodenia cca. 1757, čo by zodpovedalo. Zároveň v publikovaných rodokmeňoch sa nenachádza žiaden mužský člen rodu, ktorý zomrel v roku 1831, ani žiaden Alojz. Vysvetlením môže byť takmer zhodná podoba mien Ľudovít a Alojz v maďarčine, t.j. Lajos a Alajos. ŠA BA ZCM, Rímskokatolícky farský úrad Beckov, Matrika narodených a sobášených 1748 – 1800 (inv. č. 37), fol. 97. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, Matrika zomrelých 1836 – 1842 (inv. č. 89), fol. 21/384. Umiestnená už nie je na pôvodnom mieste, ani na niektorom z kryptových výklenkov. Obhliadka na mieste v júli 2017. SZLUHA, Márton: Felvidéki nemes családok I., Árva, Trencsén, Zólyom vármegye, Budapest 2006, Trencsén vármegye – heslo Ambró, Adamóczi. SZLUHA, Márton: Felvidéki nemes családok I., Árva, Trencsén, Zólyom vármegye, Budapest 2006, Árva vármegye – heslo Reviczky, Revisnyei nemes, +báró és +gróf. NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, IX. zväzok, Pest 1862, s. 730 a 740. https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:S3HY-D1K9JYF (8. 8. 2017) ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícka farnosti sv. Martina, Matrika sobášených 1878 – 1881 (inv. č. 72), fol. 36/78; Gejza Ambró je podľa rodokmeňa (Szluha) nevestin brat. ŠA BA ZCM, Rímskokatolícka farnosť Adamovské Kochanovce, Matrika narodených, sobášených a zomrelých 1772 – 1879/1878 (inv. č. 1145), fol. 371. ŠA BA ZCM, Rímskokatolícka farnosť Adamovské Marek Gilányi 37 38 39 40 Kochanovce, Matrika narodených, sobášených a zomrelých 1772 – 1879/1878 (inv. č. 1145), fol. 297. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícka farnosť sv. Martina, Matrika narodených 1817 – 1822 (inv. č. 28), fol. 254; krstnými rodičmi sú starí rodičia. Az 1904 évi II. kerületi halotti anyakönyv másodpéldányat 1621 – 3274, fol. 532; https:// familysearch.org/ark:/61903/3:1:S3HT-D15W9N?mode=g&i=267 (8. 8. 2017) ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícka farnosť sv. Martina, Matrika sobášených 1843 – 1851 (inv. č. 62), fol. 55. ŠA BA ZCM, Bratislava, Rímskokatolícka farnosť sv. Martina, Matrika sobášených 1810 – 1829 (inv. č. 60), fol. 1526. MATERIÁLY 41 42 43 Moravský zemský archiv Brno, Matriky, římskokatolická církev, Brno – sv. Petr a Pavel (na dómě), Zemřelí 1825 – 1859 (sign. 16960), fol. 277; http://actapublica.eu/ matriky/brno/prohlizec/7940/?strana=139 (8. 8. 2017), kolónku pre miesto pochovania matrika neuvádza. Miesto pochovania „auf dem städtischen Friedhofe“ uvádza úmrtné oznámenie: https://familysearch.org/ ark:/61903/3:1:S3HT-65R2-8Q (8. 8. 2017) OBUCHOVÁ (ref. 8), s. 58. MARIANUM, Ondrejský cintorín, Krypty – druhopis, s. 445. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 167 Z HERALDICKÉHO ALBUMU Heraldický svet richtára Burgstallera a jeho predkov Frederik Federmayer Kľúčové slová: rodová heraldika, nobilitácie, prešporské mestské elity WOCH – VI. ročník, 2018-2019 mestom za richtára Jána Krištofa Burgstallera mladšieho. Musíme tiež spomenúť aj nádherný armáles Burgstallerovcov z roku 1646, ktorého originál dodnes uchováva Archív mesta Bratislavy.2 Ide o výnimočnú heraldickú pamiatku. Takéto privilégium sa totiž u miestnych rodov nie vždy zachovalo v originálnom neporušenom stave. V súvislosti so spomenutou erbovou listinou je zaujímavý fakt, že ňou obdarovaný rod zohral dôležitú úlohu aj pri vzniku heraldického bádania v našom meste. 168 Obr. 1 V období baroka, v časoch najslávnejšieho obdobia dejín nášho hlavného mesta, patrili k prešporským elitám aj bohaté meštianske obchodnícke rody.1 Spomedzi nich sa do dejín Prešporka významne zapísali predovšetkým Burgstallerovci, ktorí dali mestu viacero obdivuhodných osobností. Dodnes sa však po ich pôsobení zachovalo už len málo pamiatok. Nepochybne najviditeľnejšou je radničná veža, ktorá získala v roku 1733 svoju typickú barokovú tvár práve po prestavbe iniciovanej Burgstallerova erbová zbierka Už sme to v úvode naznačili, Burgstallerovci sa zapísali do dejín mesta aj tak trochu netradičným spôsobom – v heraldike. Ich najvýznamnejší člen rodu Ján Krištof Burgstaller mladší bol totiž nielen významným predstaviteľom mestskej správy Prešporka, ale aj milovníkom umenia, vedy a osobitne heraldiky.3 Sám sa ako amatér venoval ryteckému umeniu a zbieraniu erbov. Počas rokov 1728 – 1734 zostavil zbierku 83 erbov uhorských šľachtických rodov, včetne erbu samotných Burgstallerovcov (obr. č. 1). Išlo o rody pôsobiace v tomto období nielen v uhorskej metropole, ale aj širšom priestore, prevažne v Prešporskej a Zvolenskej stolici. Erby Ján Krištof, ako amatérsky rytec, zobrazil na medené platničky a neskôr z nich nechal tlačiť obťahy. Tieto sa neskôr rozšírili medzi dobovými heraldikmi a erby zo zbierky prebrali niektoré ríšske erbovníky. Viaceré napríklad nachádzame vo viaczväzkovom Wappenbuchu Conráda Tyroffa z rokov 1792 – 1809, kde sa Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU Obr. 3 objavili ej rodové erby samotného Burgstallera a jeho manželky Márie Zuzany z prešporského rodu Klobučických (obr. č. 2, 3).4 Neskôr erby z Burgstallerovej zbierky využili známe uhorské genealogicko-heraldické lexikóny z pera Ivána Nagya, či Gézu Csergheöa, čím sa dostali do povedomia aj domácich bádateľov a zbierka tak neupadla do zabudnutia.5 Celá zbierka, označená ako Collectio Insignium nobilium Hungariae familiarium sa po smrti svojho zostavovateľa dostala do Széchényho knižnice v Budapešti. Pôvod Burgstallerovcov ich príchod do Uhorska Napriek tomu, že Burgstallerovci sa považujú za starousadlý prešporský rod, ktorý v období raného novoveku patril k najužšej špičke mestských elít, ich pôvod nebol miestny.7 Do uhorskej metropoly prišli ich predkovia až v prvej polovici 17. storočia. Patrili k početnej vlne ríšskych, pravdepodobne rakúskych protestantov, ktorí počas vtedajších intenzívnych náboženských a vojenských konfliktov v ríšskych krajinách opúšťali svoju vlasť a usadzovali sa v predsa len konfesionálne tolerantnejšom Uhorsku. Burgstallerovu zbierku podrobne predstavil našej historiografii už v roku 1996 nebohý slovenský historik Pavel Horváth.6 V jeho štúdii nájdeme aj zoznam všetkých 83 rodov, ktorých erby boli zaradené do zbierky. Paradoxne, samotnému rodu Burgstaller, jeho genealógii a vývoju jeho heraldických znamení sa Horváth venuje len okrajovo. V tomto texte sa preto chceme zamerať na túto, zatiaľ len málo známu časť ich rodovej histórie. Presný pôvod rodu je pomerne komplikované identifikovať, vzhľadom na značnú rozšírenosť priezviska Burgstaller, resp. Purgstaller osobitne v Rakúsku, Pasovsku a Dolnom Bavorsku. Keďže priezvisko nebolo jedinečné, nepochybne existovalo viacero pokrvne nepríbuzných rodov s týmto menom. Časť z nich mohlo mať všeobecné zamestnanecké WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 2 169 Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU Ich vzájomný genealogický vzťah nevieme upresniť, pretože žiadny z nich nebol miestnym rodákom. Nepoznáme teda ich rodičov. Najviacej informácii máme o Krištofovi. Ten sa v uhorskej metropole spomína už v roku 1639. Nasledujúci rok sa oženil s dcérou prešporského obchodníka Krištofa Forstera a následne sa stal mešťanom. Krištof Forster bol tiež obchodníkom so železiarskym tovarom a v uhorskej metropole mal už etablovaný obchod. Forsterovci boli tiež pôvodne rakúskeho pôvodu a železiarstvo mali aj v dolnorakúskom mestečku Purgstall.11 To môže byť stopa aj pri hľadaní pôvodu Burgstallerovcov. Obr. 4 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 priezvisko, časť priezvisko odvodené od konkrétnej lokality s názvom Burgstall (Purgstall). Týchto lokalít bol vo vyššie spomínaných krajinách skutočne vysoký počet, od miestnych častí obcí, cez dediny, až po pomerne veľké mestečká ako bol napríklad dolnorakúsky Purgstall na rieke Erlauf.8 170 Pri objasnení pôvodu prešporských Burgstallerovcov sme tak odkázaní len na nájdené archívne zmienky. Podľa záznamu v prešporskom mestskom magistrátnom protokole rod pochádzal z lokality Hauskirchen.9 Išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o rovnomennú dolnorakúsku obec ležiacu v severnej časti Moravského poľa (Marchfeld) pri Zistersdorfe. Istotu však nemáme, pretože obcí a miest s týmto menom bolo v nemeckom (ríšskom) prostredí samozrejme viacej. Prví v Prešporsku doložení členovia rodu boli mešťania – kníhviazač Lukáš Burgstaller (doložený 1635 – 1641), mäsiar Andrej Burgstaller (doložený 1643 – 1653) a úspešný obchodník so železiarskymi výrobkami Krištof Burgstaller (* cca 1611 - † cca 1674).10 Po smrti Krištofa Forstera prešporské železiarstvo prevzal práve jeho zať Krištof Burgstaller. Viedol si veľmi úspešne, pravdepodobne profitoval aj z vtedajších politicky nepokojných časov, ktoré sprevádzali časté vojenské konflikty. Prešporskí obchodníci sa neraz uchádzali o zásobovanie cisárskej armády, ktorej oddiely v prvej polovici 17. storočia bojovali nielen na uhorských, ale aj ríšskych bojiskách. Krištof rýchlo zbohatol a zakrátko získal dom v najlepšej časti mesta. V roku 1650 ho kúpil od početných dedičov po šľachticovi a vojakovi Tobiášovi Gróffovi († po 1632), kapitánovi pevnosti Veszprém.12 Dom bol starou šľachtickou rezidenciou v meste, stál na Sedlárskej ulici hneď vedľa mestského tzv. Zeleného domu, teda takmer na Hlavnom námestí.13 Pôvodne domy Burgstallerovcov (Krištofa a Andreja) ležali na predmestí pri Dunaji neďaleko Vydrice na tzv. Nábrežnej ulici (Urfergasse).14 Nobilitácia a šľachtický erb rodu Predpokladáme, že Burgstallerovci po príchode do Uhorska dosiahli v oblasti obchodu isté významnejšie zásluhy. Totiž už pomerne krátko po ich usadení v hlavnom meste získali za verné služby pre kráľovstvo uhorskú nobilitáciu. Privilégium vydal cisár a uhorský kráľ Ferdinand III. dňa 8. októbra 1646, počas jeho návštevy Prešporka. Cisár vtedy do uhorskej metropoly zavítal na dlhší čas, z dôvodu Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU Obr. 5 V prvom a štvrtom modrom poli sa na zelenom skalisku týči biely hrad, ktorému dominuje mohutná okrúhla veža. V druhom a treťom červenom poli stojí na zelenej pažiti biely (prirodzený) pštros. Vtáky sú k sebe privrátené. Nad štítom je turnajská mriežková prilba s korunkou. Klenot tvorí od pása vyrastajúci doprava obrátený zlatý jednochvostý lev. V pravej labe drží meč, v ľavej tri klasy. Po bokoch leva, z každej strany vyrastajú po dve pštrosie perá. Na pravej strane sú strieborné a červené, na ľavej strane strieborné a čierne. Prikrývadlá sú čierno-zlaté a červeno-strieborné (obr. č. 4).17 Adresátmi spomenutého armálesu boli Krištof Burgstaller s manželkou Máriou Sixtovou a dcérou Máriou Magdalénou, ďalej Krištofov brat Eliáš Burgstaller s manželkou Magdalénou Meixnerovou, ich ďalší brat František a sestra Mária. Rod svoju nobilitáciu vyhlásil v roku 1647 v Prešporskej stolici, čím jednoznačne potvrdil, že Uhorsko a Prešporok už bude jeho novou vlasťou. Najstaršie pečatné znamenia členov rodu Pokiaľ informácie o uhorskej nobilitácii a udelení šľachtického erbu Burgstallerovcom staršia odborná heraldická literatúra už publikovala, ich meštianske osobné znamenia sú prakticky neznáme. Nazdávame sa, že by nemali uniknúť pozornosti slovenských heraldikov.18 Ich analýzou totiž získame komplexnejšiu informáciu o formálnej podobe, výbere symboliky a vytváraní pečatných a následne heraldických znamení prešporských mešťanov, pred a po ich nobilitácii. Od roku 1646 tak Burgstallerovci získali erbovou listinou šľachtický erb. Popísať ho vieme z originálu listiny: Tvorí ho štvrtený štít. V prípade Burstallerovcov je významným prameňom pečať Krištofa z roku 1641, teda ešte z obdobia pred jeho nobilitáciou.19 Pečatil vte- WOCH – VI. ročník, 2018-2019 zasadania krajinského snemu a následnej korunovácie syna Ferdinanda. Mladého arcivojvodu korunovali za uhorského kráľa až 16. júna 1647.15 Panovník Ferdinand III. tak musel úradovať dlhé mesiace na prešporskom hrade a pri tejto príležitosti povýšil do šľachtického stavu pomerne veľkú skupinu uhorských rodov. Mnohé z nich pochádzali práve z meštianskeho prostredia, ako napríklad rody Sixty z Modry (nobilitácia 9. XI. 1646), Kecskés (26. V. 1647) a Nogel (15. VI. 1647) zo Svätého Jura, či Auróra z Pezinka (9. XI. 1646). Z prešporských mešťanov boli popri Burgstallerovcov povýšené rody Rösler (20. XI. 1646), Fiechtel (20. XI. 1646), Piesser (18. XII. 1646), ako aj známy rod Geramb (15. VI. 1647), pôvodne tiež rakúskeho pôvodu.16 171 Frederik Federmayer WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Z HERALDICKÉHO ALBUMU 172 Obr. 6 Obr. 7 dy ešte s osobným znamením (obr. č. 5, 6). Pečať má oválny lem. V pečatnom poli je umiestnená značka obchodníka (merka). Jej základ tvorí číslica 4 vložená do nádoby. Po bokoch nádoby sú dve heraldické ružičky. Krížom cez merku sú umiestnené iniciály C. B. S., pričom litera B je priamo položená na zvislom ramene merky. V heraldike arabská číslica 4 spravidla symbolicky nahrádzala tzv. merkúrovú palicu, teda znamenie obchodníkov. Predpokladáme, že zobrazená osobná značka slúžila spomenutému obchodníkovi nielen ako osobné pečatné znamenie, ale aj ako značka označujúca jeho tovar. Po roku 1646 si Krištof Burgstaller nechal vyhotoviť iné pečatidlo, kde nechal zobraziť svoj nový šľachtický erb. Doložené je na otlačku pečate z roku 1649.20 To naznačuje, že nemali spoločný obchod, ale obchodovali samostatne. Náš výskum to potvrdil, pretože sa ukázalo, že Krištof pôsobil v Prešporku a Eliáš zase v Trnave. Za pozornosť tiež stojí, že Eliáš užíval pečať s merkou aj po svojej nobilitácii. Šľachtický erb (jednotný pre celý rod) totiž nemohol nahradiť jej osobitú identifikačnú funkciu. Krištofovým mladším bratom bol Eliáš Burgstaller, ktorý pôsobil tiež ako obchodník. Z roku 1652 sa zachovala jeho pečať.21 V pečatnom poli oválneho tvaru zobrazuje jeho osobnú značku vyrastajúcu z jeho iniciálok E. B. Eliášova merka bola vytvorená tiež na základe číslice 4, cez ktorej zvislé brvno boli položené skrížené háky (obr. č. 7). Treba si všimnúť, že merky bratov Burgstallerovcov neboli identické, ba ani obsahovo príbuzné. Osobnú značku – merku sme objavili aj u príslušníka ďalšej generácie tohto obchodníckeho rodu, Krištofovho syna – Jána Krištofa Burgstallera staršieho. Otlačil ju na pečati z roku 1679.22 V pečatnom poli je značka umiestnená v oválnom štíte vloženom do barokovej kartuše, ktorá je z oboch strán zdobená orlími hlavami. Honosná kartuša už zodpovedá spoločenskému postaveniu Burgstallerovcov, ktoré nadobudli v komunite prešporských mešťanov.23 Samotná merka pozostáva z kombinácie nemeckých iniciálok H. C. B a hore smerujúcej šípky (obr. č. 8). Podobne ako jeho otec a strýko, aj Ján Krištof užíval na pečatiach tiež svoj šľachtický erb. Dokonca si počas svojej bohatej kariéry v správe mesta Prešporka nechal vyrobiť až tri rôzne pečatidlá s jeho zobrazením. Najjednoduchšie, pravdepodobne vo forme súkromného pečat- Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU Obr. 9 ného prsteňa, pečatilo s oválnym rastlinným lemom, v ktorom bol len erb bez iniciálok. Doložené je otlačkom z roku 1696 (obr. č. 9). Väčšie pečatidlo bolo obsahovo podobné, avšak s latinskými iniciálami I. C. B. Publikujeme ho aj s richtárskym podpisom Jána Krištofa z roku 1708 (obr. č. 10). Tretie pečatidlo bolo nepochybne úradné, v pečatnom poli bol nápis s jeho celým menom IOH: CHRISTOPH BVRGSTALLER. Doložené je na dvoch otlačkoch z rokov 1686 (obr. č. 11) a 1695.24 Lukáš Burgstaller. Lukášova vetva síce nebola zahrnutá do nobilitácie v roku 1646, ale paradoxne najrýchlejšie sa etablovala v šľachtickom prostredí. Už v roku 1640 si Lukášova dcéra Ester zobrala za manžela šľachtica Wolfganga Schöpffela, popredného advokáta vo Svätom Jure a Prešporku. Jej muž vlastnil veľký dom na Michalskej ulici.26 Lukášov syn Ján, napriek tomu, že bol evanjelik, študoval u prešporských jezuitov (1649). Po štúdiu vystupuje v zmienkach ako šľachtic (doložený 1652), pôsobil ako familiár magnátskeho rodu Czobor a zastával aj post kráľovho splnomocnenca – homo regius (1659).27 V roku 1659 sa oženil s dcérou prešporského patricija, šľachtica Andreja Segnera. Tento sobáš Jána Burgstallera priam katapultoval medzi najvplyvnejšie prešporské mestské elity. Jeho svokor bol totiž nielen dlhoročným richtárom mesta, ale aj jeden z najbohatších obyvateľov metropoly. Ján z tohto manželstva samozrejme majetkovo profitoval, vyženil napríklad podiel na reprezentatívnom segnerovskom dome na Michalskej ulici, ako aj podiel na ich veľkom dome priamo na Hlavnom námestí.28 Keďže však Ján mal len jedného syna, ktorý pomerne mladý zomrel, táto (Lukášova) vetva Burgstallerovcov ešte v 17. storočí vymrela. Ján Krištof Burgstaller starší bol mimoriadne schopným mešťanom, ktorý si zakrátko získal vážené postavenie medzi prešporským meštianstvom. Od roku 1685 zasadal v mestskom senáte, čo bolo dôkazom, že rod už prenikol medzi úzku skupinu miestnych mestských elít. Jednoznačným dôkazom jeho popredného postavenia v meste bolo viacnásobné zvolenie na post mešťanostu a richtára Prešporka.25 Rozvetvenie rodu Od prvej polovice 17. storočia sa Burgstallerovci v Uhorsku rozvetvili do viacerých rodových vetiev. Ako prvá z nich spoločensky vynikla tá, ktorú založil prešporský kníhviazač WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Obr. 8 173 Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU Obr. 10 viedol obchod zo železiarskymi produktmi. Spomína sa ako civis et ferrarius, alebo ako Eisenhändler.30 Postupne nadobudol vážené postavenie v komunite trnavského meštianstva a získal aj niektoré posty v správe mesta. V roku 1662 napríklad ho za nemeckú národnosť zvolili na post jedného z troch mestských komorníkov. Aj jeho vetva však pravdepodobne zakrátko vymrela. Jej príslušníkov uvádzame nižšie v genealógii rodu. Pomerne neznáma je trnavská vetva Burgstallerovcov. Založil ju Krištofov brat Eliáš, ktorý bol už zahrnutý do nobilitácie v roku 1646. Eliáš Burgstaller († pred 1666) sa už pred rokom 1647 usadil v Trnave, kde tiež Vymretie rodu v Prešporku a pravdepodobne aj v Uhorsku Hlavnú vetvu prešporským Burgstallerovcov tvorili priami potomkovia Krištofa Burgstallera, teda jeho synovia a vnuci. Tu treba spomenúť, že jej príslušníci ostali po celý čas verní protestanskému vierovyznaniu ich rakúskych predkov. Členovia tejto vetvy sa dokonca aj významne angažovali v prešporskej evanjelickej komunite. Krištof Burgstaller bol napríklad v rokoch 1664 – 1668 kostolným otcom pri novovybudovanom evanjelickom kostole. Jeho syn Ján Krištof starší bol v mimoriadne ťažkých rokoch po roku 1672 jedným z vodcov miestnych protestantov. Za jeho aktivity ho pokutovali vysokou pokutou 25 000 zlatých. V roku 1681 bol osnovateľom memoranda prešporských evanjelikov na Šopronský snem. Po istom uvoľnení pomerov, zvolili Jána Krištofa staršieho v rokoch 1713 – 1716 za inšpektora cirkvi. Tento post následne zastával aj jeho syn.31 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Istou záhadou ostáva, ako táto vetva prenikla medzi uhorskú nobilitu, keďže tak Lukáš, ako ani jeho syn Ján neboli zahrnutí do armálesu z roku 1646. Získali vlastné nobilitačné privilégiu? Možno, ale o tejto listine sa nezachovala zatiaľ žiadna zmienka. O šľachtickom stave tejto vetvy však dobová prešporská spoločnosť nepochybovala, pretože jej členovia boli zapisaní do zoznamov šľachty Prešporskej stolice z rokov 1671 a 1673.29 Obr. 11 174 Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU rod Burgstallerovcov svoje najslávnejšie obdobie. Po vzore otca sa Ján Krištof ml. stal tiež viacnásobným richtárom (obr. č. 12). V tejto funkcii vítal mladú panovníčku Máriu Teréziu, pri jej príchode do uhorskej metropoly, pred jej korunováciou. Na Jánovi Krištofovi mladšom je však zaujímavá rozmanitosť jeho záujmov, ktorá bola výsledkom jeho vynikajúceho vzdelania a istých umeleckých vlôh, ako o tom píšeme v úvode štúdie. Považuje sa dokonca za žiaka známeho vzdelanca Samuela Mikovínyiho, od ktorého si osvojil vedomosti aj z kartografie. Burgstaller bol sám autorom viacerých máp, v roku 1747 zmapoval napríklad Prešporskú stolicu v mierke 1 : 250 000.34 Obr. 12 Ján Krištof Burgstaller starší sa dožil vysokého veku. Vyše štyri desaťročia stál na popredných pozíciách v správe mesta, čím pevne zakotvil spoločenské postavenie svojho rodu. Pôsobením jeho synov, osobitne Jána Krištofa Burgstallera ml. v prvej polovici 18. storočia, ktorý stál na čele Prešporka aj vo významnom tereziánskom období dejín mesta, dosiahol Samozrejme Burgstallerovci ako rod najskôr nevymreli, pretože musíme vychádzať z predpokladu, že ich ríšski príbuzní sa ďalej rozvetvovali v pôvodných (rakúskych) lokalitách pôsobenia rodu. Úlohou ďalším výskumov by malo byť objasnenie genealogického prepojenia uhorskej vetvy na ich ríšskych príbuzných. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 Táto vetva rodu významne rozmnožila svoju majetkovú bázu, keď v roku 1684 získala za 1000 zl. od prešporského šľachtického rodu Peckovcov vinicu Goldfuss, ktorá patrila k najvýnosnejším v Rači.32 Podľa podrobného súpisu z roku 1696 v samotnom hlavnom meste rod koncom 17. storočia držal rezidenciu na Sedlárskej ulici a menší dom na Dunajskej ulici.33 Paradoxne však týmto najvýznamnejším členom rodu pôsobenie Burgstallerovcov v Prešporku končí. Všetko nasvedčuje tomu, že manželstvo Jána Krištofa ml. ostalo bezdetné, čo viedlo k vymretiu rodu. Určite v hlavnom meste, ale zdá sa, že aj v celom Uhorsku. Nasvedčujú tomu viaceré indície: 1. V prešporských matrikách sme nenašli žiadny záznam o krste člena rodu v 18. storočí. 2. Podrobný súpis šľachty Prešporka z roku 1790 už žiadneho člena rodu nezaznamenal. 3. V testamente Jána Krištofa ml. sa nespomínajú jeho potomkovia. 4. Armáles rodu z roku 1646 sa dostal pomerne skoro do mestského archívu, podobne ako erbové privilégia niekoľkých ďalších, rovnako vymretých prešporských patricijských rodov. 175 Z HERALDICKÉHO ALBUMU PRÍLOHY: I. GENEALÓGIA PREŠPORSKEJ VETVY RODU BURGSTALLER BURGSTALLER N. – neznámy predok, jeho potomkovia I. – IV., ako aj ďalší príbuzní V. – VI. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 I. 176 BURGSTALLER Krištof, *cca 1610, † cca 1674, obchodník so železiarskym tovarom, prešporský špitálmajster, uhorská nobilitácia (1646), manželky: I. svadba 1640 v Prešporku, Mária Magdaléna FORSTER, dcéra Krištofa Forstera, obchodníka so železiarskym tovarom, II. svadba 1645 v Prešporku, Mária SIXTL, vdova Leonarda Laurera z Veľkých Levár (Gross Schützen). Potomkovia: A1. – A9. A1. BURGSTALLER Ján, *1641 v Prešporku (ďalej P.), † ... (zomrel ako dieťa) A2. BURGSTALLER Mária Magda, *1646 v P., † ... (asi ako dieťa), uhorská nobilitácia (1646) A3. BURGSTALLER Anna Katarína, *1648 v P., † ... (asi ako dieťa) A4. BURGSTALLER Ján Krištof st., *1650 v P., † 1730 v P., obchodník, člen mestského senátu, prešporský mešťanosta a richtár, manželky: I. Alžbeta HUEBER († 1711), dcéra Konráda Huebera, mešťanostu a richtára mesta Svätý Jur, II. svadba 1712 v Modre, Mária Alžbeta BEYER († 1732), vdova Andreja Voigta, evanjelického kazateľa v Modre, potomkovia: B1. – B8. A5. BURGSTALLER Samuel, *1652 v P., † po 1676 A6. BURGSTALLER Mária Alžbeta, *1655 v P., † ... (asi ako dieťa) A7. BURGSTALLER Ján Andrej, *1656 v P., † ... (asi ako dieťa) A8. BURGSTALLER Zuzana Alžbeta, *1658 v P., † ... (asi ako dieťa) A9. BURGSTALLER Eva Rozina, *1660 v P., † ... (asi ako dieťa) Frederik Federmayer B1. BURGSTALLER Ján Krištof ml., *1674 v P., † 1758 v P., obchodník, člen mestského senátu, prešporský mešťanosta a richtár, manželka: Mária Zuzana KLOBUČICKÝ (KLOBUCSICZKY), dcéra Štefana Davida Klobučického, pisára mestskej komory a prísažného mešťana Prešporka a Anny Alžbety Attin. B2. BURGSTALLER Mária Alžbeta, *1675 v P., † pred 1748, manžel: Ján Ferdinand WEISSBECK, evanjelický kazateľ v Modre B3. BURGSTALLER Ján Gottfried (Ľudovít), *1676 v P., † po 1694, františkánsky mních B4. BURGSTALLER Mária Magda, *1678 v P., † pred 1748, manžel: svadba 1700 v Prešporku, Ján Konrád STÖHR, prešporský pivovarník B5. BURGSTALLER Mária Žofia, *1681 v P., † po 1732, manžel: svadba 1704 v Prešporku, Ján SCHOMPETER, obchodník a prísažný mešťan Prešporka B6. BURGSTALLER Mária Rozina, *1684 v P., † po 1748, manžel: svadba 1708 v Prešporku, Andrej TORKOS, šľachtic v Győri B7. BURGSTALLER Ján Karol, *1686, † po 1705 B8. BURGSTALLER Ján Ferdinand, *1693, † ... (asi ako dieťa) II. BURGSTALLER Eliáš, *cca 1615, † medzi 1664 – 1666, mešťan a mestský komorník Trnavy, obchodník so železiarskym tovarom, uhorská nobilitácia (1646), manželka: Magdaléna MEIXNER, potomkovia: C1. – C2. C1. BURGSTALLER Ján, spomínaný 1666 – 1671, manželka: svadba 1671 v Trnave (zapísané v evanjelickej matrike v Modre), Justina HAINDL, dcéra Tobiáša Haindla, senátora mesta Modra Frederik Federmayer C2. BURGSTALLER Anna Mária, spomínaná 1666 – 1701, manželia: I. Jakub LUŽENICKÝ (LUZENICZKY), trnavský pekársky majster, uhorská nobilitácia (1654), II. svadba 1674 v Trnave, Ján JANOVITZ, trnavský komorník a senátor za nemeckú národnosť III. BURGSTALLER František, spom. 1646, uhorská nobilitácia (1646), azda totožný s Andrejom Burgstallerom (?) IV. BURGSTALLER Mária, spom. 1646 – 1663, uhorská nobilitácia (1646), manžel: Ján FISCHER V. BURGSTALLER Andrej, spom. 1643 – 1653, † pred 1659, prešporský mäsiarsky majster, pri jeho prijatí za prešporského mešťana mu bol svedkom Krištof Burgstaller, majiteľ domu na Schöndorfskej (Obchodnej) ulici, manželka: Marta, potomkovia: syn Kristián (* †1646) a dcéra Dorota (*1648) VI. BURGSTALLER Lukáš, spom. 1629 – 1641, prešporský mešťan, kníhviazač, manželka: Alžbeta N. , potomkovia v Prešporku: D1 – D6 D4. BURGSTALLER Estera, doložená 1640 – 1680, manžel: svadba 1640 v Prešporku, Wolfgang SCHÖPFFEL zo Svätého Jura, advokát v Prešporku D5. BURGSTALLER Rozina, *1629 v Prešporku, † ... (asi ako dieťa) D6. BURGSTALLER Daniel, *1634 v Prešporku, † ... (asi ako dieťa) E1. BURGSTALLER Ján Andrej, *1660, †1680, dedič domu na Hlavnom námestí, slobodný, zomrel pravdepodobne bezdetný II. BURGSTALLEROVCI V MESTSKEJ SPRÁVE PREŠPORKA Krištof BURGSTALLER prešporský mešťan: 1640 člen volenej obce: doložený 1648 – 1672 špitálmajster: 1655 – 1656, 1658 – 1660 kostolný otec pri evanjelickom kostole: 1664 – 1668 Ján Kristof BURGSTALLER st. mestský komorník: 1683 – 1685 senátor: od 1685 mestský kapitán: 1687 – 1688 mešťanosta: 1694 – 1695, 1716 – 1717 richtár: 1696 – 1697, 1707 – 1709, 1714 – 1715, 1720 – 1721 Ján Krištof BURGSTALLER ml. senátor: od 1723 mešťanosta: 1734 – 1735 richtár: 1728 – 1729, 1732 – 1734, 1740 – 1741 Výskum k štúdii podporil grantový projekt VEGA: Vývoj uhorskej rodovej heraldiky v období raného novoveku (1/0364/18; V – 18 – 032 – 00) riešený autorom na Filozofickej fakulte UK. WOCH – VI. ročník, 2018-2019 D1. BURGSTALLER Ján, * cca 1631, † pred 1664, spomínaný ako šľachtic (1652), familiár rodu Czobor, kráľov splnomocnenec (homo regius), manželka: svadba 1659 v Prešporku, Alžbeta SEGNER († 1660), dcéra prešporského senátora a richtára Andreja Segnera a Márie Maurach, potomok: E1 D2. BURGSTALLER Mária, doložená 1641 D3. BURGSTALLER Judita, doložená 1641, † pred 1651, manžel: svadba 1634 v Prešporku, Ján SCHLEIFFER, obchodník v Banskej Bystrici Z HERALDICKÉHO ALBUMU 177 Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU POZNÁMKY POD ČIAROU 1 2 3 4 5 6 7 8 WOCH – VI. ročník, 2018-2019 9 178 10 11 12 13 14 15 16 Prešporské obchodnícke rody z tohto obdobia približuje publikácia: FORBÁT, Eugen. Die Geschichte des Handels und des Pressburger Handelsstandes im XVIII. Jahrhundert. Bratislava 1930. FAUST, Ovidius. I. Archív mesta Bratislavy, 1. Súpis erbových listín zemianskych, Bratislava, nedatované [1939], s. 16-17. Tento prešporský richtár má ako jeden z málo richtárov uhorskej metropoly Prešporka vlastné heslo v Slovenskom biografickom slovníku (I. diel, MS, Martin 1986, s.352). Neues Adeliches Wappenwerk. Nürnberg, Verlag C. Tyroff: Burgstaller (II. Band, 2. Teil, 1805, Tafel 199); Klobutsitzky (II. Band, 3. Teil, 1809, Tafel 226). CSERGHEÖ, Géza: J. Siebmachers Wappenbuch, Der Adel von Ungarn sammt den Nebenländern der St. Stephans Krone, Nürnberg, 1885-1892, s. 91; NAGY, Iván. Magyarország családai és nemzékrendi táblákkal. II., Friebeisz I., Pest, 1858, s. 265. HORVÁTH, Pavel. Bratislavský mešťan Ján Krištof Burgstaller a jeho zbierka erbov z rokov 1728 – 1734. In Genealogicko – heraldický hlas, roč. VI. č. 1, 1996, s. 11-14. Eugen Forbát ich považoval za miestnu prešporskú rodinu - „alte Patrizierfamilie“. FORBÁT, c. d., 1930, s. 31. V tomto regióne Dolného Rakúska bol rod s týmto menom usídlený už v stredoveku, o čom svedčí pobyt študenta s menom Conradus Burgstaller de Amstetten v roku 1520 na Viedenskej univerzite. GALL, Franz. Die Matrikel der Universität Wien, III., 1518 – 1579, Böhlau, Wien, s. 20. Nepochybne k zaujímavým nositeľom tohto priezviska bol Wenczel Burckhstaller, v rokoch 1589 – 1612 platený dvorský hudobník a trubač na dvore cisára Rudolfa II. HAUSENBLASOVÁ, Jaroslava. Der Hof Kaiser Rudolfs II. Eine Edition der Hofstaatsverzeichnisse 1576-1612. Fontes Historiae artium IX., Artefactum, Prag, 2002, s. 445. Lokalita sa spomína pri zápise o udelení povolenia podnikať v meste pre Krištofa Burgstallera. AMB, MB, Magistrátny protokol 2a. 9, s. 312. Andrej Burgstaller bol prijatý za prešporského mešťana dňa 20. marca 1643. AMB, MB, Bürger Buch (1630 – 1682), 2c. 1, s. 81; AMB, MB, Magistrátny protokol, 2a. 10, s. 5; FÓRISOVÁ, M.: Bratislavskí knihári v 16. – 17. storočí. In Slovenská archivistika, roč. 36, č. 1, 2001, s. 73,80,84. FEDERMAYER, Frederik. Rody starého Prešporka. Monada, Bratislava, 2003, s. 252. AMB, MB, 4m 4 s. 33; FEDERMAYER, c. d., 2003, s. 159-161. Už v polovici 16. storočia ho obývala rodina komorského pokladníka Ladislava Mossóczyho a jeho zaťa győrskeho podkapitána Wolfganga Starsitha. Doložené je to aj na súpise prešporským majiteľov domov z roku 1577. AMB, MB, Spisy, šk. 662. AMB, MB, Spisy, šk. 659, súpisy majiteľov domov na predmestí (1653). HOLČÍK, Štefan. Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Tatran, Bratislava, 1986, s. 29-30. NYULÁSZI-STRAUB, Éva. Öt évszazad címerei. Wappen aus fünf Jahrhunderten. Szekszárd, Babits, 1999, s. 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 427; ŠA v Bratislave, Župa Bratislavská I., Nobilitária. Erbová miniatúra armálesu Burgstallerovcov je publikovaná: RUSINA, Ivan (ed.). Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Slovenská národná galéria, Slovart, Bratislava, 2009, s. 877 (obr. č. 236). Na jednu ich pečať s meštianskym znakom sme upozornili už v publikácii: Kol. Šľachta Bratislavskej stolice, Agentúra Luigi, Bratislava, 2004, s. 84-85. AMB, MB, Spisy, šk. 24, ladula 40 L. AMB, MB, Spisy, šk. 24, ladula 40 L. ŠA v Trnave, Magistrát mesta Trnava, Kvitancie, šk. 1; Kol. Šľachta Bratislavskej stolice. Agentúra Luigi, Bratislava, 2004, s. 85. SNA, Archív Ústrednej správy majetkov Mikuláša Pálffyho a dedičov, šk. 87. Orlími hlavami zdobená kartuša s vloženým oválnym štítom sa objavuje predovšetkým na heraldických pečatiach príslušníkov vyššej a spoločensky vplyvnejšej nobility v Uhorsku počas druhej a tretej tretiny 17. storočia. ŠA v Bratislave, MPF, šk. 27; ŠA v Trnave, Magistrát mesta Trnava, Missiles, šk. 101, 104, 107; ŠA v Bratislave, pracovisko Archív Modra, Magistrát mesta Modra, Missiles, šk. 117. Kol. Šľachta Bratislavskej stolice. Agentúra Luigi, Bratislava, 2004, s. 84-85. Genealógia rodu Schöpffel: FEDERMAYER, c. d., 2003, s. 142; SNA. HMBK, prot. 41, s. 519. SNA, HMBK, prot. 41, s. 139, prot. 42, s. 210; Tamže, Spisy, capsa 23, fasc. 18. Išlo o tzv. Schuman-Maurachovský dom na rohu Hlavného námestia a Sedlárskej ulice. FEDERMAYER, c. d., 2003, s. 102, 148; SNA, HMBK, prot. 44, s. 49, prot. 45, s. 85; AMB, MB, Magistrátny protokol 2a. 13, s. 629, 631, 634. ŠA v Bratislave. ŽB – I., Taxálne súpisy šľachty Bratislavskej stolice z rokov 1671 a 1673. SNA, HMBK, prot. 45, s. 519; Kol. Šľachta Bratislavskej stolice. Agentúra Luigi, Bratislava, 2004, s. 84-85; ŠA v Trnave, Magistrát mesta Trnava, Daňové knihy, roky 1647 a 1650. HORVÁTH, c. d., 1996, s. 11; SCHRÖDL ,Josef: Geschichte der evang. Kirchengemeinde A.B. zu Pozsony/ Pressburg, I., Pressburg,1906, s. 227, 252, 283, 440. Vinicu Goldfuss kúpili Peckovci už v roku 1602 od Michala Baya, devínskeho prefekta a spolumajiteľa devínskeho panstva. Následne v roku 1603 ju panovník Rudolf II. udelil do dedičnej držby Leopoldovi Peckovi, úradníkovi Uhorskej komory. SNA, HMBK, prot. 27, s. 779, prot. 49, s. 256; Tamže, Spisy, capsa 2, fasc. 7. AMB, MB, Spisy, šk. 666, súpis z roku 1696. Slovenský biografický slovník, I. zv., MS, Martin, 1986, s. 352; FAUST, 1939, c. d., s. 93; PURGINA, Ján. Tvorcovia kartografie Slovenska do polovice 18. storočia. Slov. kartografia, Bratislava, 1972, s. 44. Frederik Federmayer Z HERALDICKÉHO ALBUMU WOCH – VI. ročník, 2018-2019 179 ÖSSZEFOGLALÓ – RESUMÉ WOCH – VI. ročník, 2018-2019 ÖSSZEFOGLALÓ 180 A sorban ötödik WOCH évkönyv ismét duplaszámként (VI.-VII.) jelenik meg genealógiai, címertani, művészettörténeti és természetesen Pozsony regionális történetével kapcsolatos tanulmányokkal. Az évkönyv magját a „Műemlékek és genealógia” című tudományos konferencián elhangzott öt előadás írott változatai adják. A rendezvényre a Pozsonyi Városszépítő Egyesület és a Pozsonyi Comenius Egyetem Bölcsészkarának Levéltár Szak és Történeti Segédtudományok Tanszéke rendezésben került sor Pozsonyban 2016-ban. Az említett tanulmányok közé tartozik Katarína Beňová a Zichy-Ferrarisok rajzolt családi albumjának genealógiai beazonosításáról, Zuzana Francová a Pozsonyi Városi Múzeum gyűjteményének genealógiai forrásairól, Ingrid Halászová a magyar nemesség korabeli arcképeinek hitelességéről, Jana Oršulová a pozsonyi emlékműveken található elfeledett és megsemmisült címerekről, valamint Katarína Hromuľáková a magyar nemesség korai autóhasználatáról írt tanulmánya. A konferencia témaköréhez illeszkedik Marek Gilányi cikke is, amelyben genealógiailag beazonosít egy arisztokrata síremléket (Csáky, Belrupt-Tissac) a pozsonyi András-temetőben, valamint Ratislav Luz tanulmánya a Szentgyörgy városában található Gilligh család síremlékéről. Az évkönyv bevezető tanulmányában Pálffy Géza egy, Pozsonyt mint egykori koronázóvárost érintő fontos témát, a magyar királynék eddig kevésbé feldolgozott koronázásait ismerteti, szót ejtve a soproni és budai koronázásokról is. Az évkönyvet tartalmát még Milan Thurzo írása bővíti, amelyben Pázmány Péter a pozsonyi Szent Márton-dóm kriptájában található testi maradványainak nemrégi exhumálását mutatja be, valamint Silvia M. Petrovits cikke a ma Pozsony részét alkotó Dévény mezőváros társadalmi elitjéről. A hagyományos Heraldikai album rovatban Frederik Federmayer egy pozsonyi bírócsalád, a Burgstallerek címereit mutatja be. Végezetül meg kell említeni, hogy a WOCH évkönyv jövője egyelőre bizonytalan, mivel a Pozsonyi Városszépítő Egyesület tevékenysége az utóbbi években háttérbe lett szorítva. ÖSSZEFOGLALÓ – RESUMÉ 181 WOCH – VI. ročník, 2018-2019