Vzpieranie

Vzpieranie je druh športu. Do programu letných olympijskych hier bolo vzpieranie zaradené hneď pri prvých novodobých hrách, teda v roku 1896. Po prestávke sa už v roku 1920 vzpieralo na olympijských hrách opäť – a rok 2000 znamenal aj olympijskú premiéru pre kategóriu žien.

Dejiny vzpierania

Zdvíhanie alebo prenášanie rôznych bremien slúžilo k pobaveniu obecenstva pri ľudových slávnostiach, jarmokoch a podobných príležitostiach, silácke výkony patrili k obľúbeným púťovým a cirkusovým atrakciám. Publiku boli predvádzané najrôznejšie kúsky, predháňali sa, kto z nich zdvihne ťažšie bremeno, kto ho dostane až nad hlavu, kto z nich unesie viac v jednej ruke.

Najstaršie známe vzpieračské rekordy sú pripisované Angličanovi Curtisovi (v rokoch 1850 – 1860). Prvé vskutku regulárne rekordy boli vedené v Anglicku a v Nemecku na sklonku 19. storočia, veľká svetová súťaž vo vzpieraní sa konala v roku 1887 v Londýne. Približne v rovnakom čase sa už súťažne vzpieralo i u nás – prvé majstrovstvá vo „vzpieraní bremien“ sa konali v roku 1894. Počet vzpieračských disciplín aj kategórií sa v priebehu rokov často menil.

Vzpieračské disciplíny

Vzpierač sa pokúša o nadhod 180 kg činky

Všetky súčasné vzpieračské súťaže pozostávajú z dvoch disciplín. Sú nimi trh a nadhod. Správne by sme mali u oboch názvov doplniť ešte jedno slovo – ide o „trh súpažný“ a „nadhod súpažný“. Týmto spresnením sa zdôrazňuje, že obe paže pracujú naraz a prevádzajú rovnakú činnosť. Pretože sa však iným spôsobom nesúťaží, celkom vystačíme s jednoslovným označením trh a nadhod.

Trh

Najprv prichádza vždy na rad súťaž v trhu. Je to disciplína riskantnejšia a obťažnejšia. Činku treba naraz preniesť zo zeme až do vzpaženia. Preto usilujú súťažiaci o to, aby zdvíhali os činky pokiaľ možno len do najnižšej nutnej výšky. Volia veľmi široký uchop, ktorý umožní „nižšie“ vzpaženie. Pre uznanie pokusu je potrebné, aby vzpierač činku v napätých pažiach ustálil. Veľké rozovretie paží, pri ktorom sú dlane až tesne pri kotúčoch, skutočne prináša úsporu niekoľko cenných centimetrov výšky, do ktorej treba činku dopraviť. Zároveň však takto široký uchop má i svoje úskalia – je to poloha menej stabilná, činka sa v nej ťažšie ustaľuje, vzpierač navyše v široko rozovretých pažiach udrží predsa len o málo nižšiu záťaž, než keď sú ruky viac pri sebe. Mohutnej práci trupu a paží napomáhajú tiež nohy. Hneď ako vzpierač zdvihne činku zo zeme, „uniknú“ podskočením do hlbokého drepu (do „sedačky“) alebo do výpadu (rozštepu). Okrem chodidiel sa však žiadna iná časť tela nesmie dotknúť podlahy. Z drepu alebo výpadu potom vzpierač musí prejsť do záverečnej polohy, pri ktorej je činka celkom v pokoji, paže aj nohy sú napnuté a obe chodidlá sú na rovnakej úrovni, vedľa seba.

Nadhod

Nadhod zahŕňa dve samostatné, výrazne oddelené fázy. Najprv sa činka zdvihne jediným neprerušovaným pohybom do polohy na prsia, opäť s využitím podskoku do výpadu alebo drepu. Z tejto „medzistanice“ vzpierač v druhej časti pokusu – vo vlastnom „nadhode“ – činku prudko vyrazí do vzpaženia. I tuto fázu môže sprevádzať výraznejšie pokrčenie alebo podskočenie nôh, ale chodidla sa potom musia znovu vrátiť na rovnakú úroveň. Rozdelenie pokusu v nadhode do dvoch častí dovoľuje vzpieračom lepšie ovládnutie činky, preto v tejto druhej disciplíne dvojboja dosahujú výrazne vyšších výkonov.

Na olympijských hrách sa po absolvovaní oboch disciplín (ich sled je záväzný a nemenný – najprv trh, potom nadhod) vyhlasuje celkové poradie v dvojboji, určené súčtom výkonov v oboch disciplínách. Málokedy dochádza k deleniu o jednotlivé miesta, pretože pri rovnosti výkonov sa prihliada k telesnej hmotnosti športovcov – ako lepší je hodnotený ten, kto váži menej, aj keby išlo o nepatrný rozdiel.

Činky

Vo vzpieračských súťažiach sú dnes používané výhradne činky kotúčové, s upraviteľnou hmotnosťou. Skladajú sa z osi, kotúčov a uzáverov. Os činky tvorí oceľová tyč. Je dlhá 220 cm, priemer jej kruhového prierezu je 2,8 cm. Taktiež ona predstavuje časť záťaže, ktorú súťažiaci vzpierajú, s jej hmotnosťou sa teda taktiež musí počítať. A aby táto hodnota nepôsobila pri určovaní celkovej hmotnosti činky žiadne problémy, je stanovená na rovných 20 kg.

Na os činky sa z oboch strán nasadzujú kotúče – práve tie sú vlastnou meniteľnou záťažou. Kotúče sú pri pódiu pripravené v pároch, po dvojiciach, tak aby na oboch koncoch osi mohla byť nastavená záťaž rovnakej hmotnosti. Kotúče sú kovové, ale po celom povrchu pokryté gumou alebo plastickou hmotou, ktorá tlmí dopad činky na drevené pódium. Toto potiahnutie prináša ešte ďalšiu výhodu – sú ňou farebne odlíšene kotúče rôznej hmotnosti: červenú farbu majú kotúče o hmotnosti 25 kg, modré vážia 20 kg, žlté 15 kg a bielu farbu majú ostatné závažia (10 kg, 5 kg, 2,5 kg, 1,25 kg, 0,5 kg a 0,25 kg). Z vonkajšej strany sú kotúče pevne pridržiavané uzávermi, aby pri nechcenom naklonení činky z osi neskĺzli. Aj hmotnosť uzáverov je stanovená jednotne pre všetky činky – každý uzáver váži 2,5 kg, celý pár teda 5 kg.

Pravidlá

Aj keď sa môže hmotnosť činky upraviť s odstupňovaním o kilogram, v súťaži sa postupuje po hodnotách, ktoré sú násobkami 1 kg. Pokiaľ sa však niektorý vzpierač alebo vzpieračka svojím predchádzajúcim úspešným pokusom tesne priblíži hodnote platného rekordu, môže si nechať pre pokus o jeho prekonanie pripraviť činku o hmotnosti zaokrúhlenej na kilogramy.

Súťaže sa odohrávajú obyčajne v takých priestoroch, ktoré sa svojím usporiadaním podobajú divadelným sálam. Je totiž treba umožniť sledovanie súťaže veľkému počtu divákov, ale súčasne by všetci účastníci súťaže a ich sprievod mali nájsť v zákulisí všetko potrebné: miestnosti pre odpočinok, rozcvičenie a starostlivú prípravu na vlastné súťažné pokusy. Keď sa pohybuje vzpierač „za scénou“, môže sa radiť so svojím trénerom, premýšľať spolu s ním ďalší postup aj chyby, ktorých sa dopustil. Obyčajne s ním v týchto chvíľach môžu byť aj ďalší členovia výpravy, napr. lekár alebo masér. Na pódium sa už musí vzpierač dostaviť sám.

Dres vzpierača je jednoduchý a účelný. Pokiaľ si súťažiaci pod neho oblečie ešte tričko, nesmie mať ani golierik, ani dlhé rukávy. Vzpierači často používajú pre spevnenie trupu kožený opasok, ktorého šírka môže dosiahnuť najviac 12 cm. Taktiež na zápästiach a na kolenách je dovolené nosiť spevňujúce bandáže.

Vzpierači, podobne ako boxeri, džudisti alebo zápasníci, súťažia oddelene v hmotnostných kategóriách. Vo vzpieraní sú ich horné hodnoty určené takto:

muži:
1. do 56 kg
2. do 62 kg
3. do 69 kg
4. do 77 kg
5. do 85 kg
6. do 94 kg
7. do 105 kg
8. nad 105 kg

ženy:
1. do 48 kg
2. do 53 kg
3. do 58 kg
4. do 63 kg
5. do 69 kg
6. do 75 kg
7. nad 75 kg

S konečnou platnosťou sú súťažiaci zaradení do príslušných hmotnostných kategórií pri vážení, ktoré sa odohráva dve hodiny pred súťažou. Presnejšie povedané – váženie dve hodiny pred ohláseným otvorením súťaže začína a rozhodcovia sú pri váhe prítomní po celú ďalšiu hodinu. Vzpierači, ktorí by hornú hranicu svojej kategórie prekročili, majú ešte možnosť počas tejto doby „zhodiť“ nejaký ten dekagram. A pretože pri takejto úprave telesnej hmotnosti na poslednú chvíľu ubúdajú zároveň aj sily, snažia sa jej súťažiaci predísť.

Súťaže po sebe nasledujú v poradí od najnižšej hmotnostnej kategórie po najvyššiu. Pre divákov je v tomto postupe skrytá záruka, že sa v závere bojov dočkajú najvyšších výkonov. Toto usporiadanie prináša ešte ďalšiu výhodu: keď sa stane, že niektorý vzpierač prekročí limit svojej kategórie, má možnosť nastúpiť v hmotnostnej kategórii nasledujúcej.

V rámci jednej disciplíny má každý vzpierač právo na tri pokusy. Záleží celkom na jeho voľbe, pre akú základnú hmotnosť činky sa rozhodne. Stáva sa, že vzpierač svoje sily precení, nezvládne úvodné pokusy, prípadne ani natrikrát nevzoprie prvú záťaž, ktorú si dal na činku naložiť. Alebo dôjde aj k opačnej situácii, kedy sa vzpierač úspešne vysporiada s tromi hmotnosťami, ale v súťaži už ďalej pokračovať nemôže, pretože vyčerpal všetky pokusy. Je teda potrebné presne odhadnúť svoje možnosti, zbytočne neriskovať, ale tiež nepodceňovať vlastnú pripravenosť.

O štartovnom poradí súťažiacich sa rozhoduje žrebovaním. Aj napriek tomu sa tí najlepší objavujú na vzpieračskom pódiu až ako poslední. Postupuje sa totiž tak, že sa činka najprv upraví pre súťažiaceho, ktorý požaduje najnižšiu hmotnosť. A tak skutočne prvý pokus hocikedy môže vykonať i ten z účastníkov súťaže, na ktorého pripadlo pri žrebovaní číslo najvyššie.

Z činky sa nikdy neuberá, keď už bol s danou hmotnosťou prevedený aspoň jeden pokus. Preto musia súťažiaci pozorne sledovať priebeh súťaže a včas sa pripraviť k svojmu pokusu. Keď svoj pokus zmeškajú, môžu sa tým pripraviť napríklad i o posledný pokus v súťaži.

Ak sa majú o vzopretie činky určitej hmotnosti pokúšať niekoľkí vzpierači, dostávajú sa najprv na rad tí súťažiaci, ktorí len do súťaže vstupujú, absolvujú svoj prvý, základný pokus. Potom sú vyvolávaní súťažiaci, pre ktorých nastal okamih druhého súťažného pokusu, a nakoniec tí, ktorí svoje súťažné vystúpenie už uzatvárajú.

Ak príde na súťažiaceho rad, musí začať pokus najneskôr do minúty, inak je klasifikovaný rovnako, ako keby činku nezdvihol. Dlhší, minútu a pol interval môže využiť vzpierač, ktorý absolvuje dva pokusy ihneď po sebe.

O platnosti pokusu rozhodujú traja rozhodcovia. Svoj názor vyjadrujú prostredníctvom signalizačného zariadenia. Pred každým rozhodcom sú dve tlačidlá, ktorými možno rozsvietiť biele alebo červené svetlo, teda znamenie pre jednoduchú odpoveď „áno“ – „nie“. Platí názor väčšiny: v trojčlennej porote sú preukázateľnou väčšinou už dva hlasy proti jednému, alebo jednomyseľný súhlas všetkých troch rozhodcov. Hlasovanie nikdy neskončí nerozhodným výsledkom. Signalizačný systém je prispôsobený tak, že sa svetlá rozsvietia až vo chvíli, kedy jedno z oboch svojich tlačidiel stlačia všetci traja rozhodcovia. Výsledok sa na paneli objaví naraz, a tým je vlastne znemožnené, aby ktokoľvek z trojice rozhodcov vyčkával až na názor ostatných. Zo spôsobu hlasovania o platnosti pokusu by sme mohli usudzovať, že sa trojica rozhodcov podieľa na hodnotení súťaží rovnakým dielom. Predsa len však väčšia zodpovednosť spočíva na strednom rozhodcovi. On totiž vydáva pokyn na spustenie činky, hneď ako je pokus podľa jeho mienky plne zvládnutý a ukončený. Signál „DOLE!“ býva doplnený mávnutím ruky, svetelným alebo zvukovým znamením.