Osudové znamenie

Príklady veštieb z Norimberskej kroniky (1493): prírodné úkazy a neprirodzené pôrody.

Rukopis z polovice 19. storočia, pravdepodobne pochádzajúci z jazyka S'gaw Karen, zobrazuje rôzne zjavenia slnka, mesiaca, mrakov atď. a uvádza predovšetkým zlé znamenia, ktoré tieto zjavenia predpovedajú. Vysvetlenia v angličtine k tomuto rukopisu pridal americký misionár z devätnásteho storočia.

Osudové znamenie (omen, zvané aj predzvesť) je jav, o ktorom sa verí, že predpovedá budúcnosť a často znamená príchod akejsi zmeny. V staroveku sa verilo (a niekde sa verí aj dodnes), že znamenia prinášajú posolstvá od bohov.

Tieto znamenia sa týkajú prírodných javov, napríklad zatmenia, netradičných pôrodov zvierat a ľudí, alebo správania sa obetného baránka na ceste na bitúnok. Na výklad týchto znamení existovali rôzni odborníci, tzv. jasnovidci alebo veštci. Na komunikáciu s bohmi v čase krízy boli používané aj umelé metódy, ako napríklad hlinený model ovčej pečene. Bola očakávaná binárna odpoveď – teda buď áno, alebo nie – priaznivá, alebo nepriaznivá. Praktizovali sa pre predpovedanie toho, čo sa má stať v budúcnosti, a aby sa prijali opatrenia na zabránenie akejkoľvek katastrofe.

Hoci slovo omen zvyčajne neodkazuje na povahu zmeny, a teda môže byť buď „dobré“, alebo „zlé“, častejšie sa používa v zmysle negatívnej predzvesti, podobne ako slovo ominózny. Slovo pochádza z latinského ekvivalentu omen, ktoré má neistý pôvod.

Staroveký Blízky východ

Najstarší zdroj tejto praxe na starovekom Blízkom východe pochádza z mezopotámskej praxe, ktorá je doložená v prvej polovici 2. tisícročia pred Kristom. V 7. storočí pred Kr. ju intenzívne presadzovali asýrski králi Esarhaddon a jeho syn Aššurbanipal.

Znamenia sa interpretovali viacerými metódami, napr. veštenie z pečene, hepatoskopia – pozorovanie nepravidelností a abnormalít vnútorností obetného baránka – sa používala v mnohých kráľovských službách.

Astrologické znamenia boli populárne v Asýrii v 7. storočí pred Kristom. Veštci získavali vplyv tým, že interpretovali znamenia a radili kráľovi Esarhaddonovi (681 – 669 pred n. l.), ako sa vyhnúť hroznému osudu. Niekedy sa asýrsky kráľ na istý čas skrýval po tom, čo na trón dosadil náhradného kráľa. Dvor očakával, že náhradný kráľ na seba vezme následky zlého znamenia. Keď sa domnievali, že nebezpečenstvo pominulo, náhradného kráľa popravili a na trón sa vrátil pôvodný kráľ.

Táto viera v osudové znamenia sa neskôr rozšírila po celom Blízkom východe i mimo neho, keď sa v Boghazkoi, Ugarite, Megide a Hazore našli hlinené modely ovčích pečení, ktoré slúžili veštcom na výučbu tohto remesla.

Listy z mesta Mari pochádzajúce najneskôr z 18. storočia dokazujú, že tieto veštecké praktiky sa neobmedzovali len na kráľovský dvor, ale zohrávali dôležitú úlohu aj v každodennom živote ľudí.

Staroveké Grécko

Oionos (omen) bol v staroveku definovaný ako dravý sup, najmä prorocký vták. Pozorným pozorovaním vtáčieho kriku a spôsobu alebo smeru letu sa auguri pokúšali predpovedať budúcnosť. Za znamenia považovali aj blesky alebo hromy zoslané od Dia a pozorovali smer, ktorým ich videli alebo počuli. Už od Homérových čias venovali Gréci týmto znameniam osobitú pozornosť: keď videli zľava supy, ďalší symbol Dia, považovali to za zlé znamenie. Výkrik volavky alebo blesku sprava znamenal pozitívne znamenie. Na gréckom území veštci rozlišovali na dobré a zlé znamenia aj podľa neochoty alebo ochoty obete priblížiť sa k oltáru a podľa stavu jej vnútorností pri zabíjaní.

Staroveký Rím

V starovekom rímskom náboženstve veštci interpretovali let vtákov, aby zistili vôľu bohov a odpovedali na konkrétne otázky. Ich systém bol zložitý; napríklad zatiaľ čo znamenie vtáka na ľavej strane bolo zvyčajne priaznivé a na pravej strane nepriaznivé, kombinácia havrana na pravej strane a vrany na ľavej strane bola priaznivá. Auguri skúmali aj správanie domestikovaných posvätných kurčiat pred dôležitými udalosťami, ako bolo zasadnutie senátu, prijatie nového zákona alebo bitka. Tieto formálne „božské konzultácie“ augurov sú známe ako „prevzatie auspícií“. Haruspex skúmali pečeň, pľúca a vnútornosti obetovaných zvierat, aby interpretovali vôľu bohov, opäť vo forme odpovede na jasné a konkrétne návrhy. Niektoré veštby mali podobu zázrakov – neprirodzených, neobvyklých alebo nezvyčajných javov, ako napríklad meteorický roj, narodenie hermafrodita alebo „krvavý dážď“, z ktorých každý mohol znamenať, že bohovia boli nejakým spôsobom rozhnevaní. O význame hlásených zázrakov oficiálne diskutoval a rozhodoval Rímsky senát s radami náboženských expertov. Ohrozujúce znamenia mohli byť oficiálne odstránené a bohovia zmierení vhodnou obetou a rituálmi. Interpretácia a odstránenie znamení, ktoré naznačovali ohrozenie štátu, boli vážnou záležitosťou. V roku 217 pred n. l. konzul Gaius Flaminius „pred svojou katastrofou pri Trasimenskom jazere nedbal na pád svojho koňa, na sliepky a ešte na iné znamenia.“ Niektoré prírodné javy, najmä údery blesku a hromy, mohli byť ohrozujúce pre verejnosť alebo štát, alebo len pre jednotlivca, ktorý ich videl alebo počul. Keď hromobitie prerušilo jeho voľbu za konzula, tak sa Marcus Claudius Marcellus vzdal kandidatúry. Odvtedy cestoval v uzavretom voze, keď bol na dôležitej ceste, aby sa vyhol pohľadu na zlé znamenia, ktoré by mohli ovplyvniť jeho plány,.

Mnohí Rimania verili, že konkrétne slová, vety alebo udalosti môžu mať prorocký obsah určený konkrétnym osobám, ktoré boli ich svedkami alebo ich počuli. Takéto „súkromné“ veštby sa mohli prijať a zabezpečiť ich prínos (prípadne odvrátiť ich hrozbu) pomocou kontrasignálov alebo slovných formuliek, ako napríklad accepit omen, arripuit omen („prijímam omen, držím sa ho“).

Konzul L. Aemilius Paullus počul od svojej dcéry, že jej pes Persa zomrel, keď sa chystal na výpravu proti kráľovi Perseovi. Vzhľadom na podobnosť mien a smrť psa to považoval za znamenie, že Perseus bude porazený – čo sa aj stalo.

Rečník a štátnik Cicero, hoci sám bol veštcom a zrejme bol presvedčený, že v schopných rukách ponúka spoľahlivý prostriedok na predpovedanie budúcnosti, bol voči nevyžiadaným osobným veštbám skeptický. Uvádza príbeh, podľa ktorého sa Licinius Crassus vydal na cestu do Sýrie napriek zlovestnému volaniu predavača fíg – „Cauneas!“ („Cauneanské figy!“), ktoré bolo možné počuť ako „Cave ne eas!“. („Pozor, nechoď!“) – a bol zabitý počas vojnového ťaženia. Cicero považoval tieto udalosti len za náhodné; len poverčiví ľudia ich mohli považovať za ominózne. V Suetoniových „Životoch cisárov“ sa smrť rôznych cisárov predpovedá na základe veštieb a snov; cisárovi Caligulovi sa napríklad snívalo, že stojí pred trónom Jupitera, kráľa bohov, ktorý ho zhodil z neba na zem; Caligula túto predtuchu ignoroval a na druhý deň bol zavraždený.

Astrológia

Objavenie Halleyho kométy v roku 1066 bolo zaznamenané na tapisérii z Bayeux. ISTI MIRANT STELLA doslova znamená „Títo sa v úžase pozerajú na hviezdu“. National Geographic to v článku o tapisérii z roku 1966 preložil ako „Títo ľudia sa čudujú hviezde“.

V astrológii sa zatmenia Slnka a Mesiaca (spolu s výskytom komét a do určitej miery aj s Mesiacom v splne) často považovali za znamenia významných narodení, úmrtí alebo iných významných udalostí v priebehu histórie v mnohých spoločnostiach. Jedným z biblických príkladov sú mágovia v Matúšovom evanjeliu; v rozprávaní o narodení Ježiša Krista v Matúšovom evanjeliu sú mágovia znázornení ako tí, ktorí predpovedali Ježišovo narodenie po tom, čo uvideli Betlehemskú hviezdu.

Pozri aj

• Auspície – veštenie podľa letu vtákov v starovekom Ríme
• Koincidencia – súbeh udalostí bez akejkoľvek súvislosti
• Veštenie – snaha získať náhľad na otázku alebo situáciu
• Šťastie – pojem, ktorý definuje skúsenosť s mimoriadne pozitívnymi, negatívnymi alebo nepravdepodobnými udalosťami
• Parapsychológia – štúdium paranormálnych a psychických javov

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Omen na anglickej Wikipédii.