Klasifikácia klímy

Základná schéma klasifikácie podnebia od Leslieho Holdridgea

Mesačná priemerná povrchová teplota v rokoch 1961-1990. Ide o názorný príklad zonálnosti podnebia.

Klasifikácia klímy (-názov napr. podľa STN; iné názvy: klimatická klasifikácia, klimatologická klasifikácia, klasifikácia podnebia) je regionálna alebo globálna typizácia priestorov (oblastí) s približne rovnakou klímou; podrobnosti definície pozri nižšie.

Definícia

Klasifikácia klímy sa síce môže chápať (v širšom zmysle) jednoducho ako akákoľvek klasifikácia klímy, ale oveľa častejšie sa chápe (v užšom zmysle) ako určenie priestorových hraníc klimatickej skupiny. K tomuto užšiemu významu sa v literatúre možno stretnúť napr. s nasledujúcimi (takmer ekvivalentnými) definíciami:

• Klasifikácia klímy je regionálna resp. globálna typizácia priestorov s približne rovnakou klímou.. Podobná definícia: Klasifikácia klímy je obyčajne prezentovanie podnebia Zeme (alebo jeho časti) ako systému oblastí, ktoré sú charakterizované pomerne homogénnymi klimatickými podmienkami. Podobná definícia: Klasifikácia klímy je rozdelenie podnebí Zeme na sústavu susediacich oblastí, z ktorých je každá definovaná relatívnou homogénnosťou klimatických prvkov.
• Klasifikácia klímy je metóda stanovenia hraníc a opisu významných (hlavných) typov klímy.
• Klasifikácie klímy odrážajú mnohovrstvovú prepletenosť klimatických prvkov a klimatických faktorov, ako aj ich účinky na povrch Zeme v klimatických typoch, ktoré sa potom kartograficky prejavujú ako klimatické pásy, klimatické pásma, klimatické oblasti a tak ďalej.
• Klasifikácia klímy je stanovenie klimatických typov a vymedzovanie klimatických oblastí buď na celej Zemi alebo v jej častiach. (Kategorizácia klímy je naproti tomu definovaná ako členenie klímy podľa jej horizontálneho a vertikálneho rozsahu alebo pôsobiacich klimatických faktorov prípadne metodiky jej výskumu.) Podobná definícia: Klasifikovať klímu znamená vymedziť jej základné typy, vrátane ich geografickej regionalizácie. Čiže: Účelom klasifikácie klímy je stanovenie klimatických typov a vymedzenie klimatických oblastí v globálnom meradle na Zemi alebo v geografických oblastiach. Podobná charakteristika: Cieľom klimatických klasifikácií je vymedzenie základných klasifikačných jednotiek a stanovenie ich geografického rozloženia na Zemi. (Trizna)
• Klasifikácia klímy je typizácia klimatických podmienok Zeme vo vzťahu k súčasnému stavu klímy (väčšinou pomocou klimatologických normálov, niekedy aj vo vzťahu k minulým alebo budúcim stavom klímy) v geografickom vymedzení charakteristických zvláštností, podľa genetických, deskriptívnych alebo efektívnych hľadísk, v diagramoch, tabuľkách a mapách.

Za klasifikácie klímy sa niekedy nepovažujú klasifikácie založené na len jednej premennej (napr. len na teplote alebo len na zrážkach) - pozri nižšie.

Zákonitosť rozloženia podnebia

Typy klímy sú na Zemi rozložené zákonite, pretože existujú geografické zákonitosti rozloženia klimatologických prvkov na Zemi, a to súvislosť rázu klímy so zemepisnou šírkou, georeliéfom alebo stupňom kontinentality. Navyše z dôvodu tvaru zemského povrchu a radiačnej bilancie možno na Zemi pozorovať zreteľnú pásmovitosť (zonálnosť) rozloženia typov klímy. Základnou jednotkou klasifikácií podnebia je preto obyčajne podnebné pásmo (pozri samostatný článok). Pásmovitosť v rozložení typov podnebia zvykne byť vzhľadom na rozmanitosť krajinnej sféry v podstatnej miere narušená azonálnymi faktormi. Preto je klimatická klasifikácia náročná a neustálila sa jednotná klasifikácia.

Dejiny

Najstaršie známe klasifikácie klímy sú založené na jednej premennej. Klasifikácie založené na premennej dĺžka denného svetla pochádzajú už zo 6. stor. pred Kr. zo starovekého Grécka a neskôr napr. z Egypta (pozri v článku podnebné pásmo). Práce starovekých autorov rozšírili islamskí vedci vrcholného stredoveku, na ktorých práce zas nadviazali renesanční bádatelia. Klasifikácia založené na premennej teplota sa objavili v19. storočí (napr. Alexander von Humboldt v roku 1817, Supan v roku 1879). V 19. storočí sa objavili aj prvé klasifikácie založené na premennej zrážky.

V 19. storočí vznikli aj klasifikácie založené na viacerých premenných. Najstaršie boli založené na klasifikáciách vegetácie Zeme. Napríklad podľa vzoru De Candolleho rozdelenia vegetácie Zeme do 6 skupín Wladimir Köppen (pozti klasifikácia klímy podľa Köppena) rozdelil v roku 1900 Zem na 5 veľkých (a 24 menších) klimatických oblastí podľa toho, ako klímu odráža prirodzená vegetácia (a čiastočne živočíšstvo). V roku 1918 úpravou tejto klasifikácie vytvoril systém, ktorý je na najvyššej úrovni založený na meteorologickej štatistike (najmä teplota a zrážky) a až na nižšej úrovni (čiastočne) na vegetácii. Tento systém potom on sám a ďalší dlhé roky zdokonaľovali a upravovali. Táto klasifikácia je dodnes veľmi rozšírená, o jej rozšírenosti svedčí napríklad štúdia z roku 1952, podľa ktorej túto klasifikáciu vtedy používalo 70 diel.

Popri početných klasifikáciách založených primárne na vegetácii vznikli aj klasifikácie vytvorené na špeciálne účely. Napríklad De Martonne (1909) a Penck (1910) vytvorili špeciálne klasifikácie klímy určené pre fyzickú geografiu. Terjung (1968) formuloval bioklimatickú klasifikáciu. Poľnohospodársky potenciál jednotlivých oblastí sleduje napr. klasifikácia Papadakisa (1966).

C. W. Thorntwaite bol v roku 1931 prvým, kto založil klasifikáciu na zrážkach a tepelnej účinnosti. V roku 1948 túto klasifikáciu značne modifikoval zavedením konceptu evapotranspirácie (systém z roku 1931 sledoval len stratu vlahy evaporáciou).

Okrem doteraz spomenutých klasifikácií existujú tzv. genetické klasifikácie, t.j. klasifikácie založené na faktoroch, ktoré sú príčinami jednotlivých podnebí. Náznakom takýchto klimatických klasifikácií sú texty triediace podnebia podľa dominujúcich vzduchových más (napr. Strahler 1951). Najvýznamnejšie genetické klasifikácie sú dnes však založené na dynamickej (synoptickej) klimatológii (Hettner 1930, Flohn 1950 a i.). U nás je známa napr. Alisovova klasifikácia podnebí z roku 1936, v ktorej sa rozlišuje 7 hlavných podnebných pásem podľa všeobecnej cirkulácie ovzdušia a prevládajúcich geografických typov vzduchových hmôt (1 rovníkové, 2 tropické, 2 mierne, 1 arktické a 1 antarktické) a 6 prechodných pásem (2 pásma subekvatoriálnych alebo rovníkových pasátov, 2 pásma subtropického podnebia, 1 pásmo subarktického podnebia a 1 pásmo subantarktického podnebia). Podnebné pásma sa v tejto klasifikácii ďalej delia na podnebné oblasti (napr. kontinentálne podnebie tropického pásma).

Doteraz spomenuté klasifikácie sú založené na logickej klasifikácii. V polovici 20. storočia sa začal používať aj alternatívny prístup – numerická klasifikácia, t.j. klasifikácia založená na aglomerácii jedincov štatistickej populácie. Ako príklad možno uviesť text McBoyle (1971): Autor s pomocou 20 premenných z 26 staníc v Austrálii prostredníctvom faktorovej analýzy zistil 3 faktory, ktoré spolu vysvetľovali skoro 90 % celkového štatistického rozptylu. Potom špeciálnou analýzou ukázal, ako zoskupenie austrálskych podnebí môže dať vznik viacerým oblastiam (regiónom), ktoré najlepšie vyhovujú potrebám, pre ktoré bola klasifikácia zostavená (t.j. klasifikácia závisí od cieľov používateľa).

Typy klasifikácií klímy

Podľa Blüthgena

Klasifikácia klímy:

• čisto opisná klasifikácia klímy – celá Zem je mozaikovito rozdelená na jednotlivé opakujúce sa klimatické oblasti, pričom sa neberie do úvahy porovnávacie hľadisko alebo genetické otázky; príklad: A. Supan 1885 (delenie na 35 klimatických provincií)
• typizujúca klasifikácia:
  • efektívna klasifikácia klímy - klasifikuje podľa (i) charakteristických hodnôt merateľných klimatických prvkov (najmä teploty a zrážok), ako aj (ii) ich vplyvu na prírodnogeografickú podobu zemského povrchu (najmä vegetačný porast). Príklady: Köppen (1918 atď., čiastočne spolu s Geigerom - pozri nižšie); von Wissman (1939, 1962; modifikácia Köppena); Thornthwaite (1931, 1948; modifikácia Köppena); Trewartha (1937, 1968); Creutzburg (1950; založené na chode humidity resp. aridity; efektívno-genetická klasifikácia); Gorczynski (1945);de Martonne (1909 atď.); Penck (1910); Troll a Paffen (1943, 1964); Linton (1973);Emberger (1955); Budyko a Grigoriev (1959; efektívno-genetická klasifikácia), Brunnschweiler (1952; založené na typológii vzduchových hmôt; efektívno-genetická klasifikácia), Alisov (1936; založené na typológii vzduchových hmôt; efektívno-genetická klasifikácia)
  • genetická klasifikácia klímy –založená na vzniku klím, čiže na dynamických dejoch všeobecnej cirkulácie ovzdušia s jej čiastkovými členmi; príklady: Terjung a Louie(ová) (1972); Hettner (1911/1930); Flohn (1950); Kupfer (1954); Hendl (1963)

Poznámky:

• Veľa klasifikácií je zmes viacerých druhov klasifikácií
• Autor prístupy založené na typológii vzduchových hmôt (na rozdiel od iných autorov) preto zaraďuje medzi efektívne klasifikácie, lebo vzduchové hmoty síce spadajú do genetickej klasifikácie, ale pri bližšom pohľade sú tieto vzduchové hmoty výsledkom množstva dejov a vlastností klimatických prvkov, teda stoja na konci zložitého reťazca dejov. Z podobných dôvodov zaraďuje medzi efektívne klasifikácie Creutzburgov systém.
• U Köppena treba rozlišovať viacero jeho systémov:
  • V roku 1884 Zem rozdelil na teplotné pásma podľa ročných izoterm (podľa vzoru A. Supena z roku 1879)
  • V roku 1900 z dôvodu nedostatku vhodných dát meraní teploty (potrebných pre teplotné pásma) zmenil prístup a Zem rozdelil na klimatické oblasti podľa toho, ako klímu odráža prirodzená vegetácia (sekundárne aj živočíšstvo).
  • V roku 1918 skombinoval predchádzajúce prístupy: Vytvoril systém, ktorý je na najvyššej úrovni založený na meteorologickej štatistike a na nižšej úrovni (čiastočne) na vegetácii. Podrobná knižná verzia tohto systému vyšla v rokoch 1923 a 1931. V roku 1928 Köppen svoj systém spolu s Geigerom vydal formou nástennej klimatickej mapy, ktorú po Köppenovej smrti vydával Geiger sám v rokoch 1954, 1961 a 1968. Celý čas v tomto Köppenovom systéme dochádzalo k menším úpravám (bez zmeny jeho podstaty), väčšie úpravy urobil až Geiger.

Podľa Kappasa

Klasifikácia klímy:

• efektívna klasifikácia klímy –vychádza z účinkov klimatických podmienok a na tento účel zachytáva určité indikátory podnebia (napr. vegetáciu, hydrológiu, ariditu) v podobe rozdelení početnosti, hraničných hodnôt či indexov a vymedzuje priestorové klimatické typy. Príklady: von Wissman (1948); Lauer a Frankenberg (1975, 1977); Lauer a Frankeberg (1988); Thorntwaite (1948); Köppen (1923); Köppen a Geiger (1961); Penck; Troll (1943); Paffen (1964) ešte pozrieť str. 146-147
• geneticko-dynamická klasifikácia klímy – používa na priestorové členenie cirkuláciu ovzdušia odvodenú z energetickej bilancie Zeme. Príklady: Hettner (1930); Flohn (1950); Kupfer (1954); Hendel (1963); Terjung a Louie(ová) (1972);

Podľa Kuttlera

Klasifikácia klímy :

• efektívna klasifikácia klímy – napr, Köppen
• genetická klasifikácia klímy - je založená na všeobecnej cirkulácii ovzdušia a z nej odvodených klimatických daností. Príklady: Terjung a Louie (1972), Flohn (1957)
• integratívna klasifikácia klímy (klasifikácia na ekofyziologickom základe) – je založená na radiačnej a tepelnej bilancii Zeme so zvláštnym zreteľom na reálnu vegetáciu e využitie pôdy. Pôvodcami tejto klasifikácie sú Lauer, Rafiqpoor a Frankenberg.

Podľa Mierucha et al.

Klasifikácia klímy:

• empirická klasifikácia klímy – založená na vonkajšom prejave klímy v podobe vegetácie, teploty a pod. Príklady: Köppen (1900), Kottek et al. (2006; aktualizácia Köppena), Peel et al. (2007; aktualizácia Köppena), Holdridge (1947)
• genetická klasifikácia klímy – opisuje klímu vo vzťahu k jej vzniku. Príklad: Flohn (1957)
• integratívna klasifikácia klímy – kombinácia genetickej a empirickej klasifikácie vyvinutá textom Lauer a Frankenberg (1988)
• dynamická klasifikácia klímy – skúma časovú kovariáciu a interakciu klimatických anomálií (zatiaľ čo vyššie uvedené klasifikácie sa opierajú o absolútne environmentálne veličiny), zavedená bola textom Mieruch et al. (2010)

Podľa Vysoudila

Klasifikácia klímy:

• efektívna klasifikácia klímy (konvenčná klasifikácia klímy) - definuje jednotlivé typy podnebia na základe prejavov určitých klimatotvorných prvkov, opísaných na základe stanovených hraničných hodnôt, čiže stanovených konvenčne; tieto klasifikácie teda nesledujú genézu podnebia, ale sledujú procesy v krajnej sfére, ktoré podnebie ovplyvňujú; Príklady: Penck (1910); Berg (1925); Köppen a Geiger (1884, 1928); Thornthwait (1948)
• genetická klasifikácia klímy - snaží sa triediť podnebie na Zemi podľa podmienok jeho genézy; hlavným východiskom je najmä všeobecná cirkulácia atmosféry (preto takéto klasifikácie dobre vyjadrujú geografickú pásmovitosť); nevýhodou je veľká globálnosť, ktorá nedovoľuje podrobnejšie triedenie podnebia v menších oblastiach. Príklady: Alisov (1940, ?1950, 1964), Flohn (1950)

Podľa Stolzenbergerovej-Ramirezovej

Klasifikácia klímy:

• (čisto) deskriptívna klasifikácia klímy – viac či menej ľubovoľným spôsobom vymedzuje oblasti na základe relevantných klimatických prvkov, väčšinou teploty vzduchu a zrážok
• efektívna klasifikácia klímy – je založená na účinkoch klimatických podmienok, a to skoro vždy v podobe vegetácie či vegetačných tried
• zmiešaná deskriptívno-efektívna klasifikácia klímy. Príklady: Köppen (1936), Köppen a Geiger (1954), Troll a Paffen (1964), Trewartha a Horn (1980)
• genetická klasifikácia klímy – je založená na podmienkach radiačnej a teplotnej bilancie atmosféry a z toho vyplývajúcich javoch cirkulácie ovzdušia a oceánu resp. vzduchových hmôt dominujúcich v jednotlivých regiónoch

Podľa Chlebnikovovej

Klasifikácia klímy:

• deskriptívna klasifikácia klímy – rozlišuje klimatické typy na základe kritérií konštruovaných bez ohľadu na faktory vzniku klímy
  • objektívna empirická klasifikácia – je založená na kritériách používajúcich dát meteorologických pozorovaní. Príklady: Köppen (1900), Thorntwaite (1933, 1948)
  • klasifikácia založená na geografických (t.j. krajinno-botanických, pôdnych, hydrologických a pod.) klasifikáciách
• genetická klasifikácia klímy – je založená na prírodných zákonoch tvorby podnebia a obsahuje (okrem vlastností klimatických typov) aj vysvetlenie dôvodov existencie podnebí v rôznych oblastiach Zeme, druhy:
  • klasifikácia založená na vzduchových hmotách- Príklady: Alisov (1936; zakladateľ tohto typu klasifikácie), Strahler (1951), Oliver (rok neuvedený)
  • klasifikácia založená na energetickej bilancii - Príklady: Budyko (rok neuvedený), Terjung (1970)
  • iná

Poznámka: Autorka výslovne uvádza, že (hoci je to sporné), ona za klasifikáciu klímy nepovažuje metódy založené len jednej premennej (napr. len na teplote alebo len na zrážkach). Také metódy je vraj možno lepšie nazývať (v angličtine) len „zoning“.

Podľa Smithovej

Klasifikácia klímy:

• generická klasifikácia klímy – je založená na vegetácii a používa základné kritériá teplota a aridita
• klasifikácia klímy založená na energetickej bilancii a bilancii vlahy – Príklad: Thorntwaitova klasifikácia
• genetická klasifikácia klímy – je založená na kauzálnych prvkoch podnebí. Príklady: Flohn (1950), Strahler (1951)
• klasifikácia klímy založená klimatickom komforte - je založená na indexe, ktorý ukazuje ako podnebie vplýva na ľudský komfort (pohodlie). Príklad: Terjung (1966)

Podľa Malberga

Klasifikácia klímy:

• matematická klasifikácia klímy – rozdelenie Zeme do 5 pásem ohraničených zemepisnými šírkami a odlišujúcich sa iba uhlom dopadu slnečných lúčov
• hydrologická klasifikácia klímy – rozdelenie podľa hydrologických hľadísk. Príklad: Penck (1910)
• klasifikácia klímy na základe hraničných hodnôt teploty – Príklady: Supan (1879); Köppen (1918)
• klasifikácia na základe indexu – Príklady: Lang (1915), de Martonne (1926), Thorntwaite (1931, 1933)
• genetická klasifikácia – Príklad: Flohn (1950)

Podľa Olivera

Klasifikácia klímy:

• klasifikácia na základe jednej premennej:
  • premennou je dĺžka denného svetla: Príklady: Aristoteles (4. stor. pred Kr.); Ptolemaios (2. stor. po Kr.); stredovekí arabskí vedci ; Varenius (1650)
  • premennou je teplota: Príklady: Humboldt (1817), Dove (1846), Supan (1879, 1884)
  • premennou sú zrážky: Príklady: Köppen (raná práca, rok neuvedený), Schimper (1898), Herbertson (1905)
• empirická klasifikácia klímy (na základe viacerých premenných): Tri hlavné podtypy sú a) empirické klasifikácie založené na vegetácii, b) aplikované empirické klasifikácie, c) empirické klasifikácie založené na bilancii vlahy. Príklady: Bagnouls a Gaussen (1957), Blair (1942), Brazol (1954), Budyko (1958), Carter and Mather (1966), Creutzberg (1950), de Martonne (1909 a tď.), Emberger (1955), Federov (rok neuvedený), Geiger-Pohl (1953; modifikácia Köppena), Gorczynski (1945), Holdridge (1947), Köppen (1900, 1918; na základe De Condolleho klasifikácie vegetácie), Malstrom (1969), Miller (1931 a nasl.), Papadakis (1966), Passarge (1924), Peguy (1961), Penck (1910), Philippson (1933), Rudloff (1981), Terjung (1966), Thorntwaite (1931), Thorntwaite (1948), Trewartha (1954; odvodené od Köppena), Troll (1958), Vahl (1919), von Wissman (1948; odvodené od Köppena)
• genetická klasifikácia klímy:
  • klasifikácia klímy založená na vzduchových hmotách: Príklady: Willett (1933), Showalter (1939), Berry a Bollay (1945), Oliver (1970), Strahler (1951 a nasl.)
  • dynamická/synoptická klasifikácia klímy: Príklady: Hettner (1930), Flohn (1950)

Z metodologického sa rozlišujú v rámci klimatických klasifikácií:

• klasifikácie získané logickým rozdelením populácie – Príklady sú väčšina vyššie uvedených systémov
• klasifikácie získané aglomerovaním podobných jedincov populácie (t.j. numerická klasifikácia/numerická taxonómia – Príklady: McBoyle (1971), Steiner (1965)

Klasifikácia klímy na Slovensku

Podľa Köppenovej klasifikácie sa na slovenskom území nachádzajú klimatické oblasti Cfbx, Cfb, Dfb, Dfc a ETH. Podľa Alisovovej klasifikácie patrí Slovensko do kontinentálno-európskej časti mierneho klimatického pásma.

Kombináciou teplotných kritérií a Končekovho tzv. indexu zavlažovania vznikla mapa klimatických oblastí v Atlase podnebia ČSSR. Toto delenie bolo s úpravami použité aj v roku 1980 v Atlase Slovenskej socialistickej republiky a v roku 2002 s ďalšími úpravami v Atlase krajiny SR. Slovensko sa v tejto klasifikácii delí na tri klimatické oblasti (teplá, mierne teplá a chladná) a tie ďalej na okrsky, pričom kritériami delenia sú teplota, index zavlažovania a počet letných dní za rok.

Z hľadiska klimageografického členenia sa najčastejšie uplatňujú klimageografické typy na území Slovenska z Atlasu SSR z roku 1980 od Kolomana Tarábka.

Zdroje

• Vysoudil, M.: Meteorologie a klimatologie pro geografy. Univerzita Palackého, 1997, ISBN 80-7067-773-2
• climate classification in: Oliver, J. E. (ed.): Encyclopedia of World Climatology, 2005
• Trizna, M.: Klimageografia a hydrológia. Geografika, Bratislava, 2004, Dostupné online Archivované 2014-03-27 na Wayback Machine

Portál vied o Zemi