Kúpna zmluva
Kúpna zmluva je dvojstranný odplatný právny úkon (zmluva), v ktorom sa predávajúci zaväzuje odovzdať kupujúcemu predmet kúpy a kupujúci sa zaväzuje prevziať predmet kúpy a zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu cenu. Kúpna zmluva sa považuje za scudzovaciu zmluvu, teda zmluvu, prostredníctvom ktorej alebo na základe ktorej dochádza k prevodu vlastníckeho práva (záleží od právnej úpravy prevodu vlastníckeho práva). Typicky ide o konsenzuálnu, neformálnu a synalagmatickú zmluvu. Ekonomicky patrí kúpna zmluva k najdôležitejším a najčastejšie uzatváraným zmluvným typom.[1]
Úprava kúpnej zmluvy v právnych poriadkoch býva v zásade dispozitívna, t. j. strany sa pri koncipovaní dohody môžu odchýliť od ustanovení o kúpnej zmluve v zákone. Tento prístup je obmedzený najmä v spotrebiteľskom práve, kde právo posilňuje postavenie spotrebiteľa kogentnými normami, ktoré strany nemôžu zmluvne obísť.
Špecifickými druhmi kúpnej zmluvy sú emptio spei (kúpa nádeje) a emptio rei speratae (kúpa nádejnej veci).[2]
Historický vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]V súčasnosti je zmluvným plnením kupujúceho kúpna cena vyjadrená v peniazoch a zmluvným plnením predávajúceho predmet kúpy. Historicky existovala aj mienka (sabiniáni v rímskom práve), podľa ktorej mohli kúpnu cenu predstavovať aj iné veci[3]. V platných právnych poriadkoch je kúpna zmluva koncipovaná primárne ako konsenzuálna zmluva, t. j. nie je potrebné okamžité odovzdanie predmetu.[1] Historicky sa (napríklad emptio venditio v rímskom práve) vyvinula z tzv. reálnej kúpy (kúpa z ruky do ruky), ktorá pre platnosť vyžaduje okamžité odovzdanie plnení (pozri mancipácia).[2] Dnešné právne poriadky v zásade predpokladajú, že predávajúci na kupujúceho prevedie vlastnícke právo k predmetu kúpy (na Slovensku § 588 OZ povinnosť síce neuvádza, no v zásade sa prezumuje)[1]. V rímskom práve dohoda o prevode vlastníckeho práva netvorila podstatu kúpnej zmluvy, hoci nadobudnutie vlastníctva k predmetu kúpy sa očakávalo[4]. Predávajúci sa zaväzoval, že kupujúcemu poskytne nerušenú držbu a bude zodpovedať za evikciu, pričom sa predpokladalo, že kupujúci nadobudne vlastníctvo prinajmenšom vydržaním (usucapio).[2]
Vedľajšie dohody
[upraviť | upraviť zdroj]Kúpna zmluva typicky obsahuje aj pravidelné alebo náhodné vedľajšie dojednania. Medzi tradičné vedľajšie dojednania v kúpnej zmluve patria výhrada vlastníckeho práva, výhrada spätnej kúpy, výhrada spätného predaja, predkupné právo, kúpa na skúšku, výhrada lepšieho kupujúceho či cenová doložka. Slovenské zákony upravujú výslovne iba niektoré z nich. V kúpnej zmluve možno dojednať tiež iné podmienky a určenia času či miesta.
Slovenské právo
[upraviť | upraviť zdroj]V slovenskom práve je kúpna zmluva upravená v Občianskom zákonníku (§ 588 OZ a nasl.) a Obchodnom zákonníku (§ 409 OBZ a nasl.). Obchodný zákonník sa uplatní podľa zásad upravených v tretej časti Obchodného zákonníka (§ 261 a nasl. OBZ), pričom kúpna zmluva je relatívnym obchodnoprávnym vzťahom. Obchodnoprávna úprava je omnoho detailnejšia, predmetom kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka však môže byť len hnuteľná vec (tovar). Nehnuteľnosti (§ 119 OZ) preto nemôžu byť predmetom kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Aj v prípadoch, ak by sa za iných okolností uplatnil Obchodný zákonník sa preto zmluva riadi ustanovením § 558 a nasl. OZ. Jedným z najvýznamnejších rozdielov medzi právnou úpravou v spomínaných kódexoch je prelomenie zásady nemo plus iuris v úprave Obchodného zákonníka (§ 446 OBZ). Kúpna zmluva má v slovenskom občianskom práve význam pre iné zmluvné typy, pri ktorých sa uplatní podporne, typicky pre zámennú zmluvu (§ 611 OZ). Písomná forma sa vyžaduje len ak tak ustanovuje zákon.
V Obchodnom zákonníku je osobitne upravená zmluva o predaji podniku (§ 476 až 488 OBZ) a zmluva o kúpe prenajatej veci (§ 489 až 496 OBZ). Osobitná právna úprava existuje v mnohých právnych oblastiach, ide napríklad o úpravu v oblasti spotrebiteľského práva (spotrebiteľská kúpna zmluva; § 612 a nasl. OZ; z. č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a ďalšie) alebo (menej komplexná), v oblasti bytov a nebytových priestorov (z. č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) či v oblasti práva cenných papierov (§ 30 z. č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách).
Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (CISG) sa použije, ak ide o medzinárodnú kúpu tovaru.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c KRIŽAN, M. § 588. In: ŠTEVČEK, M. Občiansky zákonník II. 2. vyd. Praha : C. H. Beck, 2019. S. 2226 – 2242.
- ↑ a b c BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 342 a nasl..
- ↑ Gaiove Inštitúcie 3,141.
- ↑ Labeo Digesta Iustiniani. 18,1,80,3.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- DULAKOVÁ JAKÚBEKOVÁ, D; DULAK, A.; JURČOVÁ, M. Zmluvy o prevode vlastníctva: kúpna a zámenná zmluva, spotrebiteľská kúpna zmluva, darovacia zmluva. 2. vyd. Bratislava : C. H. Beck, 2013. 576 s. ISBN 978-80-89603-12-1.