Gregor XVI.

	Gregor XVI.; Gregorius XVI
	254. rímsky biskup
	; Grégoire XVI, pape, Paul Delaroche, Zámok Versailles, Musée de l’Histoire de France (Versailles)
Funkcie a tituly
Pontifikát
	2. február 1831 – 1. jún 1846
Prefekt Kongregácie propagandy viery
	1. október 1826 – 2. február 1831
Biografické údaje
Rodné meno	Bartolomeo Alberto Cappellari
Občianske meno	Bartolomeo Alberto Mauro Cappellari
Narodenie	18. september 1765; Belluno, Benátska republika
Úmrtie	1. jún 1846 (80 rokov); Rím, Pápežský štát
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Kamalduli (Rád svätého Benedikta)
Kňaz
Kňazská vysviacka	1787
Biskup
Konsekrácia	6. február 1831 (65 rokov); Rím
Svätiteľ	Bartolomeo kardinál Pacca; sekretár Rímskej kúrie; emeritný Camerlengo
Spolusvätitelia	Pietro Francesco kardinál Galleffi; Camerlengo; Tommaso kardinál Arezzo; oficiál Rímskej kúrie
Kardinál
Menovanie	21. marec 1825 (59 rokov); (In pectore); 13. marec 1826 (60 rokov); (zverejnené); Lev XII.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	San Callisto
Pápež
Voľba	2. február 1831 (65 rokov)
Intronizácia	6. február 1831 (65 rokov)
Odkazy
	Gregor XVI. na catholic-hierarchy.org angl. ; Gregor XVI.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Gregor XVI. (lat. Gregorius Sextus Decimus), vl. menom Bartolomeo Alberto Cappellari, rehoľným menom Maurus, (* 18. september 1765, Belluno – † 1. jún 1846, Rím) bol kamaldulský mních, taliansky duchovný a 254. rímsky pápež (v období rokov 1831 – 1846).

Životopis

Bartolomeo Cappellari pochádzal z rodiny aristokratického právnika. Ako osemnásťročný vstúpil do kamaldulského kláštora na benátskom ostrove Murano. Tu prijal rehoľné meno Maurus.

V roku 1787 bol vysvätený za kňaza a o tri roky neskôr sa stal profesorom filozofie. Ďalšie roky jeho života boli poznamenané Napoleonovou okupáciou Talianska. Vtedy, na protest proti väzneniu pápeža Pia VI., vydal v roku 1799 dielo La vittoria della Santa Sede su innovatori attacchi (Víťazstvo Svätej stolice nad útokmi novátorov), v ktorom obhajoval pápežskú neomylnosť a svetskú moc Svätej stolice odmietol podriadiť zásahom štátnej moci. Toto dielo vydali viackrát v Taliansku a preložili ho aj do viacerých európskych jazykov.

V roku 1800 sa stal členom Accademia della Religione Cattolica. V roku 1805 sa stal opátom v kláštore San Gregorio al Celio v Ríme.

Medzi rokmi 1809 – 1814 (po Napoleonovej internácii pápeža Pia VII.) bol nútený opustiť Rím a usadil sa na ostrove Murano a v Padove. V roku 1815 sa stal konsultorom niekoľkých kongregácii. Od roku 1818 bol generálnym prokurátorom svojej rehole. V roku 1826 ho pápež Lev XII., ktorému sa stal dôležitým spolupracovníkom, vymenoval za kardinála.

Pontifikát

V posledný novembrový deň roku 1830 zomrel pápež Pius VIII. a 14. decembra sa v Kvirinálskom paláci začalo konkláve, ktoré malo zvoliť jeho nástupcu. Po strastiplných päťdesiatich dňoch bol 2. februára 1831 zvolený 253. nástupcom sv. Petra kardinál Cappellari, ktorý prijal meno Gregor XVI. Nie je bez zaujímavostí, že významnú úlohu pri jeho zvolení zohral vplyv rakúskeho kancelára, kniežaťa Metternicha. Z historického hľadiska išlo o poslednú voľbu, kedy novozvolený pápež v čase zvolenia nezastával úrad biskupa.

Hneď po uvedení na pápežský stolec sa Gregor XVI. ukázal ako jeden z najkonzervatívnejších pontifikov novodobých cirkevných dejín. Mníšsky štýl života, v ktorom bol od mladých liet vychovávaný, sa stal základňou jeho politických krokov. Bol nekompromisným odporcom moderných trendov v spoločnosti. Rozhodne sa staval proti narastaniu prejavov nacionalizmu a liberalizmu. Kvôli svojim postojom sa často dostával do konfliktov s ľudovými masami, volajúcimi po právnych a administratívnych reformách, ktoré nejedenkrát vyústili do otvorených vzbúr. Na ich potláčanie bol pápež nútený povolávať na pomoc rakúske vojsko (fakticky od roku 1831 do roku 1848 bol Pápežský štát okupovaný Rakúskom).

Takmer celé obdobie jeho pontifikátu bol nepretržitý boj v mene vlastných konzervatívnych ideí. V jednej zo svojich encyklík – Mirari vos (1832) – odsúdil pojmy ako sloboda svedomia a sloboda prejavu. Bol presvedčený, že moderný liberalizmus tkvie v náboženskej ľahostajnosti, kvôli čomu bol v dlhoročnom spore s vládami Španielska a Portugalska, ktoré, podľa jeho názoru, schvaľovali neprijateľné proticirkevné a liberálne orientované zákony, ako aj so Švajčiarskom, ktoré sa podľa Gregorovho presvedčenia snažilo zákonnými prostriedkami zrušiť pápežskú moc nad katolíkmi v krajine.

V roku 1835 sa postavil proti filozoficko-teologickému učeniu nemeckého profesora Georga Herma a jeho stúpencov.

Gregorove politické zásahy smerovali aj do cárskeho Ruska, Poľska a Pruska. Vláde cára Mikuláša I. vyčítal prenasledovanie katolíkov, naproti roku odsúdil revolučné vystúpenie Poliakov proti Rusku v rokoch 1830 – 1831. V prevažne protestantskom Prusku dosiahol zaručenie slobodných biskupských volieb a zriadenie zvláštneho vládneho oddelenia pre katolícke záležitosti.

Šíriteľ viery

Významná zásluha Gregora XVI. patrí jeho úsiliu o šírenie katolíckej viery vo svete. Veľkú pozornosť venoval rehoľným spoločenstvám; mnohé sa reformovali a založili sa nové.

Ako bývalý prefekt Kongregácie propagandy mal veľkú zásluhu pre cirkev mimo Európy. Do jeho vlády spadá veľké oživenie misionárskej činnosti v 19. storočí. V roku 1836 schválil rehoľu Máriina spoločnosť, ktorú nazývali Maristi (dnes sa volá Spoločnosť montfortánskych misionárov). Pápež Gregor XVI. ju poveril misiami v Oceánii.

V oblasti reorganizácie cirkevného života zriadil sedemdesiat nových diecéz a apoštolských vikariátov a vymenoval takmer dvesto misionárskych biskupov. Svoju pozornosť upriamil na cirkevný život v USA a v Kanade.

Podporovateľ vedy

V protiklade jeho k konzervatívnym postojom v spoločenských sférach stál jeho mimoriadny záujem o vedu a umenie. Podporoval vedecký archeologický výskum (napr. rímskych katakomb); s jeho menom bude navždy spojené založenie Gregoriánskeho etruského múzea (Museo Gregoriano Etrusco) v roku 1836 (dnes súčasť Vatikánskych múzeí) a Lateránskeho múzea (Museo Profano Lateranense) v roku 1844. Gregorovým pričinením značne pokročili práce na rekonštruovanej pápežskej bazilike San Paolo fuori le mura.

Gregor XVI. zomrel 1. júna 1846. V súkromí veľmi citlivý a láskyplný muž, navonok však tvrdohlavý a neústupčivý, málo chápajúci moderný svet, zanechal svojmu nástupcovi nie veľmi radostné dedičstvo v cirkvi i pápežskom štáte. Jeho telesné ostatky sú dnes uložené v honosnom náhrobku v Bazilike svätého Petra. Sochár Luigi Amici tu pápeža zvečnil v mramore v póze žehnajúceho pontifika, sediaceho na tróne medzi alegorickými postavami.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Gregorom XVI.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gregor XVI.

Zdroje

GREGOR XVI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 249 – 250.
S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989

Externé odkazy

Catholic encyklopedia (po anglicky)
Original Catholic Encyclopedia (po anglicky)

Predchodca:
Pius VIII.

Pápež
Gregor XVI.
(zoznam)

Nástupca:
Pius IX.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František