FK Crvena zvezda
| FK Crvena zvezda | |||
| Celý názov | Fudbalski klub Crvena zvezda | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | Zvezda Crveno-beli Cigani (hovorovo) | ||
| Založený | 4. marec 1945 | ||
| Štadión | Stadion Rajko Mitić Ljutice Bogdana 1a, 11000 Belehrad, Srbsko | ||
| Kapacita | 55.538[1] (1963-1964: 80.000; 1964-1998: 110.000) | ||
| Predseda |  Svetozar Mijailović | ||
| Tréner | Vladan Milojević | ||
| Liga | Superliga Srbije | ||
| 2023/24 | 1. miesto | ||
| |||
        Tretie farby
| |||
Fudbalski klub Crvena zvezda (srb. Фудбалски клуб Црвена звезда) je futbalový klub so sídlom v Belehrade. Je to jediný srbský klub, ktorý sa významnejšie presadil na medzinárodnej úrovni; v roku 1991 vyhral Pohár majstrov európskych krajín, dnešnú Liga majstrov UEFA a Interkontinentálny pohár. Žiadne iné mužstvo z východnej časti Európy nezískalo európske aj svetové prvenstvo. (Pre porovnanie, Steaua Bukurešť síce Pohár majstrov v roku 1986 vyhrala, ale Interkontinentálny pohár sa jej získať nepodarilo.) Crvena zvezda je tak najslávnejším a najúspešnejším klubom východoeurópskeho a balkánskeho futbalu v celej jeho histórii. Je aj najpopulárnejším športovým celkom v Srbsku. Jeho najväčším rivalom je FK Partizan, s ktorým hráva mestské derby, tzv. Večiti derbi. Jej priaznivci, populárne Delije Sever, patria k najvernejším a najlepšie organizovaným skupinám fanúšikov nielen v európskom, ale aj svetovom meradle. Tvrdé jadro skupiny je považované za jedno z najnebezpečnejších v celej Európe.
FK Crvena zvezda drží najviac trofejí v histórii srbského futbalu, či už ide o tituly (35), národné poháre (28) a double (14).
História
[upraviť | upraviť zdroj]Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Vzniku klubu predchádzali aktivity belehradskej antifašistickej mládeže ešte v období tesne po oslobodení Belehradu, to znamená už od jesene roku 1944. Za jeho zakladateľov sa považujú členovia antifašistickej aliancie USAOS a mládeže Srbska. Crvena zvezda tak bola pôvodne založená ako klub mládeže, ktorý v sebe zahrnoval všetky druhy športov. Asi najznámejším zo zakladateľov je Slobodan Ćosić, ktorý ako hlavný vzor pre ustanovujúce stanovy Zvezdy zvolil tie, ktoré patrili už zaniknutému klubu FK Slavija z belehradskej štvrte Čubura a v ktorého vedení predtým pôsobil.
Za prvého prezidenta bol zvolený Koja Paljić, a to vďaka tomu, že bol dobrý športový organizátor a zároveň najstarší funkcionár, hoci iba dvadsaťpäťročný. Posty podpredsedov obsadili Zoran Žujović, Slobodan Ćosić a Kosta Tomašević, sekretárov Ljubiša Sekulić a Branko Stanković. Vedenie malo ďalších osem členov a desať referentov, z ktorých každý zastupoval jeden športový klub, patriaci pod novozaložené Sportsko društvo Crvena zvezda (SDCZ) (čiže futbalová, basketbalová, volejbalová, hádzanárska sekcia a pod.). Oficiálny dátum je 4. marec 1945. V ten deň vzniklo "Sportsko društvo" ako Mládežnícky telovýchovný športový klub.
Ohľadne názvu klubu bolo predostrených približne sto návrhov. Údajne pri jednej výmene názorov niekto z prítomných vykríkol: "Zvezda!", Zoran Žujović spontánne dodal: "I to crvena!" Oficiálny názov klubu Crvena zvezda bol na svete.
Infraštruktúra klubu a prvý zápas
[upraviť | upraviť zdroj]Okamžitou úlohou vedenia novovytvoreného družstva bolo zaobstarať vhodný štadión a sídlo pre samotné SDCZ. Ako štadión poslúžil síce už vtedy značne zdevastovaný, ale aj napriek tomu impozantný stánok zaniknutého klubu SK Jugoslavija, postavený roku 1927, s kapacitou vyše 20 tisíc miest. Nachádzal sa v miestach, kde dnes stojí nový štadión Crvena zvezda (Marakana). Od SK Jugoslavija zdedil klub aj základnú klubovú červeno-bielu farebnú kombináciu. (Športový klub Jugoslavija vznikol v roku 1913 pod menom SK Velika Srbija, v roku 1929 premenovaný na SK Jugoslavija, počas okupácie pôsobil od roku 1941 pod názvom SK 1913, až kým ku koncu vojny roku 1945 oficiálne nezanikol.) Sídelné miesto Zvezde poskytol "Bob klub". Nachádzalo sa na Kalemegdane, významnom historickom, športovom a oddychovom mieste Belehradu. Sídlo a priľahlé športoviská však bolo treba zrekonštruovať a takisto zaobstarať nové športové vybavenie. Diša Stojanović, niekdajší prezident SK Jugoslavija, vtedy riaditeľ belehradskej Zadrugy (Beogradska zadruga), poskytol klubu pôžičku vo výške 200 tisíc dinárov. Stavebná firma Komgrap sa následne podujala k rekonštrukcii. Futbalový reprezentant Predrag Djajić zaobstaral značné množstvo dresov a šortiek a takisto každý nový člen SDCZ priniesol náčinie z bývalých klubov. Vďaka tomu bola Zvezda v krátkom čase na vtedajšie pomery veľmi dobre zásobená.
Už v deň svojho vzniku odohrala Crvena zvezda svoj prvý futbalový zápas, v tomto zložení: Golubičić – Stanković, Filipović – Ćirić, Jovanović, Veličković – Šapinac, Spasojević, Tomašević, Pečenčić, Horvatinović. Skončil výhrou nad tímom z prvého práporu druhej brigády KNOJ 3:0 (2:0). Prvý gól Zvezdy vsietil Kosta Tomašević.
Počiatky v domácich súťažiach, prvé európske úspechy a nový štadión
[upraviť | upraviť zdroj]V prvej povojnovej futbalovej súťaži, lige Srbskej ľudovej republiky ešte pred sformovaním juhoslovanskej federálnej ligy Zvezda získala v sezóne 1945/46 svoj prvý titul (oficiálne uznaný Srbským futbalovým zväzom dňa 14. 5. 2019) a tým aj miestenku do prvej sezóny ligy FNRJ. Svoju prvú účasť v juhoslovanskej lige Zvezda skončila v sezóne 1946/47 umiestnením na treťom mieste. V pohári sa dostala až do štvrťfinále. Rok 1948 bol vo výsledkoch klubu prelomom, pretože Crvena zvezda získala národný pohár tri roky po sebe (1948, 1949, 1950). V prvom finále pohára, dňa 29. novembra 1948, Zvezda vo veľkom derby porazila Partizan.
Do 29. septembra 1948 bola Zvezda iba sekciou športového družstva. Na zakladajúcom zhromaždení 16. decembra 1948 získala oficiálny štatút futbalového klubu. V tomto období boli kľúčovými hráčmi popri Mitićovi, Tomaševićovi, Stankovićovi, Djajićovi a Mrkušićovi aj Palfi, Takač a Ognjanov. Štvorica Palfi, Djajić, Mitić, Takač sa vyznačovala atraktívnou hrou, presnými prihrávkami, veľkým počtom šancí a gólov. Kapitán Rajko Mitić bol tvorcom hry.
Prvý federálny titul Zvezda získala v roku 1951 po veľmi napínavom závere, kedy sa o majstrovi rozhodlo v poslednom zápase sezóny – derby, v ktorom potrebovala vyhrať rozdielom dvoch gólov, aby si udržala náskok pred Dinamom Záhreb. Crvena zvezda porazila Partizan 2:0 a tak sa mohla tešiť zo svojho prvého majstrovského titulu, a takisto aj začať písať stránky svojej trofejnej histórie.
Koncom päťdesiatych rokov hral tím pod taktovkou najlepšieho dribléra sveta tých čias, Dragoslava Šekularaca, ktorý sa stal hrdinom a idolom širokých ľudových más. Popri ňom vynikali ďalší hráči, ako Kostić, Rudinski, Durković, Melić, Stipić a Zebec (ktorý prišiel z Partizanu). Tandem Miša Pavić (v rokoch 1957 – 1960 tréner) a Aleksandar Obradović (technický riaditeľ) etabloval v klube hráčov takmer výlučne z mládežníckych kategórií. Pavić tak dotiahol prácu Mitka Milojevića z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov. V klube sa etablovali odchovanci ako Popović, Durković, Melić, Stipić, Rudinski, Šekularac a i.
V sezóne 1956/57 sa Zvezda dostala do semifinále Pohára majstrov už pri svojej prvej účasti v tejto súťaži. Nestačila však na taliansku Fiorentinu. O rok neskôr (1958) získala finálovým triumfom nad Rudou Hvězdou Cheb prvú európsku trofej, Stredoeurópsky pohár.
Začiatkom roku 1960 sa začala výstavba nového štadiónu Crvena zvezda, ľudovo nazývaného Marakana, na mieste starého stánku SK Jugoslavija. Kým nebol dokončený, Zvezda hrávala svoje zápasy na Štadióne JNA a na Štadióne mládeže. Kvôli finančnej situácii klubu sa zvolilo lacnejšie riešenie vyhĺbenia štadióna do Topčiderského kopca. Financovanie stavby bolo zabezpečené viacerými spôsobmi: sponzorskými darmi podnikov, samofinancovaním občanmi, ktorí za fixnú cenu nakupovali tzv. tehličky v rôznej dinárovej hodnote a pod. Tak sa zabezpečil prísun financií, ktorý umožnil jej postupné budovanie. Ešte čiastočne nedokončený štadión bol otvorený 1. septembra 1963. V ten istý deň sa na ňom odohral prvý ligový zápas, v ktorom Zvezda porazila Rijeku. Štadión sa postupne dostavoval: reflektory pribudli v roku 1971, čiastočné zastrešenie v roku 1978 a na ten čas moderná svetelná tabuľa roku 1980. Časom bola vybudovaná administratívna časť a aj následne rozšírené kapacity VIP lóží.
V rokoch 1964 – 1967 v Crvenej zvezde nastala výsledková kríza, ktorá viedla k rozsiahlym personálnym zmenám.
1967 – 1979: Prudký vzostup a fenomén "Európskej Zvezdy"
[upraviť | upraviť zdroj]Leto 1966 malo pre klub ďalekosiahle následky. Trénerom sa stal významný futbalový stratég Miljan Miljanić, ktorý zreformoval herný koncept a výber hráčov. V ešte väčšej miere nasadzoval do hry mladé talenty a odchovancov klubu. Vďaka kombinácii svedomitého výberu a totálneho futbalu ako atraktívnej hry sa Zvezde podarilo získať tri domáce tituly za sebou (1968, 1969 a 1970) a v období štyroch rokov získať tri poháre (1968, 1970 a 1971).
Zvezda bola už v tomto období juhoslovanským športovým fenoménom. V kádri dominovali "Zvezdine deti" Džajić (debutoval už ako šestnásťročný roku 1963), Aćimović, Karasi, Janković, Klenkovski, Dujković, Jeftić a i. Do klubu prichádzali aj mladé talenty z iných klubov ako napríklad Djorić, Krivokuća, Pavlović, Dojčinovski, Ostojić a Lazarević. V domácich súťažiach získala Zvezda v období rokov 1967 – 1974 štyri majstrovské tituly a trikrát triumfovala v národnom pohári.
Paralelne s domácou dominanciou sa už roku 1967 zrodil fenomén európskej Zvezdy. Odvtedy až do vojnového embarga klub účinkoval každú sezónu v európskych súťažiach, či už išlo o Pohár majstrov, Pohár UEFA alebo Pohár víťazov pohárov. V období rokov 1967 – 1973 Zvezda dosiahla najväčší európsky úspech v sezónach 1967/68 a 1970/71. V roku 1968 sa klubu druhýkrát (víťazstvom nad Spartakom Trnava) podarilo získať Stredoeurópsky pohár. V Pohári majstrov sa Zvezda po štrnástich rokoch v roku 1971 opäť prebojovala do semifinále, ale v kontroverznom dvojzápase podľahla Panathinaikosu. Po domácom víťazstve a sľubne rozbehnutom semifinále (vyhrala presvedčivo 4:1) totiž prehrala v aténskej odvete 0:3, čo v tom čase rozvírilo mnoho teórií o nešportovom zákulisí spomínanej odvety, ktorej predchádzalo vylúčenie "mozgu" klubu, Dragana Džajića, ešte v odvete štvrťfinálového zápasu s východonemeckým celkom Carl Zeiss Jena. Ten dostal dištanc na tri zápasy a tak v semifinále nemohol hrať vôbec.
Po tejto sezóne hrala v 70. rokoch Zvezda radu ďalších európskych zápasov. V osemfinále Pohára majstrov v sezóne 1973/74 v pamätnom dvojzápase dokonca vyradila slávny FC Liverpool. Stala sa tak jediným tímom, ktorý porazil The Reds na Anfield Road v celej histórii Pohára (Ligy) majstrov v 20. storočí. Vo štvrťfinále Pohára víťazov pohárov v sezóne 1974/75 už pod vedením trénera Miljenka Mihića vyradila Real Madrid. V tomto dvojzápase nastala zaujímavá situácia, keďže trénerom Realu bol od roku 1974 po odchode z Crvenej zvezdy práve Miljanić. Ten však počas štvrťfinále hráčov Realu z lavičky neviedol. Aj keď v semifinále Zvezda už nestačila na maďarský Ferencváros Budapešť, práve vtedy padol absolútny rekord v počte divákov na štadióne „Marakana“, keď na domáci odvetný zápas proti maďarskému mužstvu 23. apríla 1975 prišlo vyše 117 tisíc divákov.
Na domácej scéne, v období rokov 1974 – 1979 získala Crvena zvezda iba jeden titul, a to v sezóne 1976/77 pod taktovkou stratéga Gojka Zeca.
V sezóne 1978/79 Zvezda dosiahla jeden zo svojich najväčších úspechov v histórii. Klub sa pod vedením legendárneho Branka "Ambasadora" Stankovića dokázal prebojovať do finále Pohára UEFA. Crvena zvezda postupne porazila Dynamo Berlín (1. kolo), Sporting Gijón (2. kolo), Arsenal Londýn (osemfinále), West Bromwich Albion (štvrťfinále) a Hertha BSC (semifinále). Tím, v ktorom pod vedením kapitána Vladimira Petrovića Pižona žiarili hráči ako Miloš Šestić, Zoran Filipović, Dušan Savić, Aleksandar Stojanović, Slavoljub Muslin a i., vo finále narazil na západonemeckú Borussiu Mönchengladbach. Finále sa na rozdiel od PEM hralo na dva zápasy. Prvý, odohraný 9. mája 1979 na „Marakane“ skončil 1:1. Odveta 23. mája 1979 v Düsseldorfe však rozvírila hladiny futbalových a mediálnych špekulácií, keďže Borussia Zvezdu porazila výsledkom 1:0 po neprávom odpískanej penalte rozhodcu Michelottiho. K tomu sa pridal ešte aj nevydarený dvojzápas s Bayernom Mníchov v osemfinále nasledujúceho ročníka Pohára UEFA na jeseň 1979. Na Olympiastadione Zvezda prehrala 0:2. V odvete na Marakane vyhrávala 3:0, ale z nepochopiteľného dôvodu hráči prestali hrať a tak Bayern znížil. Aj napriek víťazstvu 3:2, Zvezda do štvrťfinále nepostúpila.
Roky osemdesiate: kontemporárne zmeny a ich postupný nástup
[upraviť | upraviť zdroj]Legenda klubu, tretia Zvezdina zvezda, Dragan Džajić, ukončil hráčsku kariéru v roku 1978 vo veku 32 rokov. O rok neskôr mu klub ponúkol funkciu technického riaditeľa. Džajić túto funkciu prijal a začal tak novú éru Crvenej zvezdy.
Nový riaditeľ mal vlastnú koncepciu mechanizmu výberu hráčov, ktorá sa začala postupne uvádzať do praxe v osemdesiatych rokoch. Jeho filozofia tkvela predovšetkým v sústredení sa na tých najlepších hráčov z celej Juhoslávie. Aktívna mala zostať i mládežnícka škola, no cieľom bolo vytvoriť určitú rovnováhu tak, aby sa hráčsky káder stal variabilnejším.
Výsledkovo sa v postavení klubu nič nezmenilo.
V rokoch 1980 a 1981 bola Zvezda majstrom dva roky po sebe. Od roku 1982 však zostava prešla veľkými zmenami. Namiesto Pižona, Savića a Muslina sa v klube postupne etablovala nová plejáda výborných hráčov pod vedením kapitána Miloša Šestića na čele s bratmi Djurovskými (Boško a Milko), Rajkom Janjaninom, Mitarom Mrkelom, Markom Elsnerom, Husrefom Musemićom, Tomislavom Ivkovićom, Zoranom Bankovićom a i.
"Novej" Zvezde sa podarilo vrátiť trofej na „Marakanu“ v roku 1984, kedy získala presvedčivo domáci titul pod vedením trénera Gojka Zeca, ktorý nahradil Stankovića v roku 1983. V prvej polovici osemdesiatych rokov hral klub veľké množstvo atraktívnych európskych zápasov (1981 s Interom Miláno, 1982 s FC Barcelona, 1984 s Benficou Lisabon a 1986 s Atleticom Madrid). Aj napriek tomu, že Zvezda už vyše dve desaťročia pravidelne hrávala v európskych súťažiach, v klube neboli celkom spokojní. Najväčším cieľom bol zisk titulu európskeho majstra. K jeho reálnemu naplneniu došlo v nasledujúcom období.
Najlepšie roky a zlatá generácia
[upraviť | upraviť zdroj]V lete roku 1986 došlo v klube k významným zmenám. Pod vedením tandemu funkcionárov, Dragana Džajića a Vladimira Cvetkovića, sa začal budovať tím, ktorý bol v krátkom horizonte schopný súťažiť s najsilnejšími európskymi veľkoklubmi. Trénerom sa stal Velibor Vasović (prvý Srb, ktorý získal Pohár majstrov), tím mal aj väčší počet výborných hráčov, medzi ktorými vynikali Dragan Stojković a Bora Cvetković. V lete roku 1987 sa sformoval päťročný plán, ktorý mal za hlavný cieľ víťazstvo v Európskom pohári.
1987 – 1990: Začiatok vzostupu
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1987, kedy Zvezda na „Marakane“ porazila Real Madrid (pamätný zápas zo 4. marca 1987, ktorý pred takmer stotisíc ľuďmi skončil 4:2 pri teplote −10 °C), do marca roku 1992 Zvezda prežila najkrajšie obdobie vo svojej histórii. V piatich sezónach získala 4 tituly (1988 – 1992, okrem roku 1989, keď titul získala Vojvodina Novi Sad), z ktorej víťazného tímu posilnili Zvezdu Siniša Mihajlović (december 1990), tréner Ljupko Petrović (leto 1990, trénerom aj v rokoch 1994 – 1995 a 2004) a neskôr vtedajší športový riaditeľ Vojvodiny Milorad Kosanović, ktorý bol trénerom Zvezdy v rokoch 1997 – 1998 a 2007. Hoci klub za päť rokov vymenil päť trénerov (Vasović, Stanković, Šekularac, Lj. Petrović a Popović), na dobrých výkonoch sa to významnejšie neodrazilo. V lete roku 1987 prišli do klubu Dragiša Binić a Robert Prosinečki, potom postupne Refik Šabanadžović, Darko Pančev, Dejan Savićević, Miodrag Belodedić a Siniša Mihajlović. Súčasne z dobre fungujúcej mládežníckej akadémie pochádzali Stevan Stojanović, Slobodan Marović a Vladimir Jugović.
Zvezda ako úradujúci majster Juhoslávie zo sezóny 1987/88 na jeseň 1988 v osemfinále Pohára majstrov nestačila na neskoršieho víťaza AC Miláno, kedy po prvom zápase (1:1 v Miláne) sa mužstvu pod vedením trénera Branka Stankovića (v lete 1988 nahradil Velibora Vasovića) a kapitána Dragana Stojkovića nepodarilo sľubný výsledok v belehradskej odvete udržať. Tá bola za stavu 1:0 (gól vsietil Savićević) prerušená kvôli hmle a v opakovanom zápase Zvezda za stavu 1:1 v riadnom hracom čase podľahla talianskemu klubu po penaltovom rozstrele.
Na jeseň 1988 sa prvýkrát v dejinách klubu stalo, že k zmene trénera došlo počas sezóny. Po neúspešnom štarte v domácej lige bola Crvena zvezda na dne tabuľky, a to primälo vedenie, aby namiesto Branka Stankovića angažovalo na post trénera ďalšiu legendu, druhú „Zvezdinu zvezdu“, Dragoslava Šekularaca. Pod jeho vedením sa klubu takmer podarilo na jar 1989 titul získať (Vojvodina bola prvá iba vďaka zavedeniu tzv. penaltových bodov, kedy sa po nerozhodnom výsledku nedelili remízové body medzi oba tímy, ale nasledoval penaltový rozstrel a tímu, ktorý v ňom uspel, sa pripisoval takzvaný "penal bod". Systém platil až do konca sezóny 1991/92.) V prípade odpočítania penaltových bodov by Zvezda bola prvá aj v sezóne 1988/89.
Nasledujúcu sezónu 1989/90 Crvena zvezda odohrala dominantne. Pod Šekularacovým vedením hrala atraktívny futbal a získala domáce double. V Európe v Pohári UEFA podľahla v osemfinále na jeseň 1989 mužstvu FC Kolín. Dvojzápas mal škandalózny epilóg. V prvom stretnutí na „Marakane“ Zvezda triumfovala 2:0. Dejan Savićević predviedol famózny výkon. Strelil oba góly a jeden bol neoprávnene neuznaný. V kolínskej odvete slovenský rozhodca Jozef Marko uznal Nemcom v nadstavenom čase stretnutia gól na 3:0, ktorý padol po ofsajde, v ktorom sa nachádzal Falko Götz.[2] Tento epilóg pobúril celý srbský klub; tréner Šekularac dokonca po záverečnom hvizde Marka napadol, za čo mu UEFA udelila suspenziu v európskych pohárových súťažiach. Šekularac tak aj napriek úspešne zakončenej sezóne musel trénerskú lavičku opustiť. Po konci sezóny z klubu odišiel kapitán, od mája 1989 piata „Zvezdina zvezda“, Dragan Stojković. V lete 1990 prestúpil do francúzskeho klubu Olympique de Marseille, s ktorým sa Zvezda stretla o rok neskôr vo finále Pohára európskych majstrov.
1991: Crvena zvezda na absolútnom vrchole
[upraviť | upraviť zdroj]Rok 1991 bol najúspešnejším rokom celej histórie Crvenej zvezdy. Prebojovala sa až do finále Pohára majstrov Európskych krajín (teraz Liga majstrov), ktoré sa konalo v talianskom Bari 29. mája 1991 na štadióne San Nicola. Toho roku sa stala aj klubovým majstrom sveta.
Ljupko Petrović v lete 1990 nahradil Dragoslava Šekularaca na poste trénera. Práve letom 1990 sa pre Zvezdu začala najlepšia sezóna v celej jej histórii. Tím pod vedením nového trénera po vyradení mníchovského Bayernu v pamätnom semifinále PEM (Zvezda sa stala prvým mužstvom, ktoré porazilo Bayern na Olympiastadione v celej histórii európskych pohárových súťaží) a zisku ďalšieho domáceho titulu (1990/91) prišiel do Talianska už týždeň pred finálovým zápasom. Tam sa v prísnej karanténe vo vile neďaleko Bari pripravoval na rozhodujúci súboj. Tréner Petrović sa rozhodol pre úplnú zmenu dovtedajšej taktiky. Atraktívnemu futbalu ustúpila hra na výsledok. Cieľom bolo dostať zápas až k penaltovému rozstrelu. Dôvodom bol aj fakt, že pri systéme penaltových bodov v domácej súťaži mala Crvena zvezda kopanie pokutových kopov výborne nacvičené. Vo finále sa klub stretol s francúzskym majstrom Olympique Marseille (podrobnosti zápasu pozri v tabuľke na konci článku). Finálové stretnutie sa skončilo v riadnom hracom čase bezgólovou remízou 0:0 a keďže gól nepadol ani v nasledujúcom predĺžení, o víťazovi museli rozhodnúť penalty. Dragan Stojković v drese Marseille odmietol kopať penaltu proti svojmu bývalému klubu. Na pokutové kopy bola úspešnejšia Crvena zvezda, ktorá premenila všetky penalty, vyhrala pomerom 5:3 a zaistila si vytúžený Európsky titul.
V lete 1991 začal v bývalej Juhoslávii vojnový konflikt. Zvezda nemohla svoje neskoršie domáce európske zápasy hrávať na „Marakane“, ale musela voliť štadióny v okolitých krajinách (napr. Maďarsko a Bulharsko). V európskom Superpohári nestačila v novembri 1991 na anglický Manchester United. Namiesto dvoch zápasov (Manchester a Belehrad) sa kvôli vojne hral iba jeden, a to práve v Manchesteri. Zvezda anglickému tímu podľahla 0:1. Ako víťaz Pohára majstrov európskych krajín cestovala do japonskej metropoly Tokio na Toyota interkontinentálny pohár, v ktorom sa stretla na neutrálnej pôde s víťazom Copa Libertadores, čilským majstrom Colo-Colo. Už v lete 1991 však klub opustilo niekoľko kľúčových hráčov zlatej generácie (Prosinečki, Stojanović, Binić a i.). Do klubu prišli posily ako napríklad Ilija Ivić, Miroslav Tanjga, či Elvir Bolić. Na trénerskom poste sa po konci sezóny 1990/91 takisto udiala zmena: Ljupka Petrovića nahradil legendárny bývalý hráč, Vladica Popović. Finále Interkontinentálneho pohára odohrané 8. decembra 1991 malo celkom jednoznačný priebeh, keď po dvoch góloch Jugovića a jednom Pančeva Crvena zvezda zvíťazila 3:0 a získala pred zrakmi 60 000 divákov na národnom štadióne v Tokiu aj trofej klubového majstra sveta.
1992 – 1999: Kríza v rokoch vojen a embárg
[upraviť | upraviť zdroj]Na začiatku deväťdesiatych rokov Zvezda v domácich súťažiach nemala konkurenciu a v Európe mala štatút elitného veľkoklubu. S vojnou na Balkáne však prišli odchody kľúčových hráčov a 13 mesiacov po Bari už nemala v kádri ani jedného hráča „zlatého“ tímu. V neskoršom období to výsledky klubu veľmi výrazne poznačilo.
1992 – 1995
[upraviť | upraviť zdroj]Sezónu 1991/92 v Európe Zvezda ukončila v apríli roku 1992 doslova pred bránami londýnskeho finále Pohára európskych majstrov kvôli dvom prehrám so Sampdoriou Janov v rámci skupinovej fázy (v tomto konkrétnom prípade=semifinále), ktorá sa práve v tejto sezóne skúšobne rozbehla. Po jej konci sa táto súťaž zmenila na Ligu majstrov. V pomeroch domácej, vojnou a rozpadom okresanej ligy SFRJ sa Zvezde podarilo titul obhájiť aj tretíkrát po sebe.
Už v lete 1992 však odišli z tímu hviezdy ako Savićević, Mihajlović, Jugović, Pančev, Belodedić a i. Na poste trénera nahradil Vladicu Popovića ďalší bývalý hráč, Milan Živadinović. Kvôli ekonomickým a politickým sankciám OSN a sankciám medzinárodných športových zväzov voči Juhoslávii Zvezda nemohla do roku 1995 nastúpiť v žiadnej z európskych klubových súťaží, čo malo za následok aj finančné ťažkosti, s ktorými klub v tomto období zápasil. Po zmene pomerov v zostatkovej Zväzovej republike Juhoslávii dochádza v období embarga ku značnému vzostupu dovtedy výrazne slabšieho rivala, Partizanu, ktorý získal titul hneď dvakrát za sebou v rokoch 1993 a 1994 (toho roku double). V priebehu vojny Zvezda získala v roku 1993 iba národný pohár. Na vrchol značne okresanej ligy novej Juhoslávie (ZRJ) sa vrátila až v roku 1995, kedy po opätovnom návrate Ljupka Petrovića na post trénera (v roku 1994 vystriedal na tomto mieste Milana Živadinovića), získala v sezóne 1994/95 double a po zrušení športového embarga pre kluby ZRJ mohla opäť štartovať v európskych súťažiach.
1995 – 1999
[upraviť | upraviť zdroj]UEFA počas embarga deklarovala ochotu pomôcť Zvezde v znovunaštartovaní európskej účasti, no všetko zostalo napokon len v nezáväznej rovine. Európska futbalová federácia klubu nevrátila koeficient z roku 1992 (pre porovnanie, reprezentácia ZRJ štartovala tam, kde skončila pred vojnou, čiže sa mohla ihneď zapojiť do kvalifikačného cyklu na Mondial, ktorý sa konal roku 1998 vo Francúzsku). Tak v lete 1995 došlo k paradoxnej situácii, kedy Zvezda ako majster Európy a sveta z roku 1991 musela kvôli absencii vojnou strateného koeficientu štartovať prakticky od nuly; ako majster ZR Juhoslávie namiesto kvalifikácií do Ligy majstrov mohla nastúpiť iba v kvalifikácii Pohára UEFA. Tú však nezvládla, keď ju v auguste 1995 vyradil švajčiarsky Xamax Neuchatel. Neúspech bol o to citeľnejší, že mala v tom čase veľmi dobré mužstvo, s hráčmi ako Dejan "Rambo" Petković, Darko Kovačević a mladými hviezdami ako Dejan Stanković a Perica Ognjenović.
V rokoch 1996, 1997 a 1999 sa jej podarilo doma získať iba pohár. Všetky tituly v období 1996 – 1999 má na konte Partizan, s výnimkou roku 1998, kedy sa stal majstrom belehradský Obilić a Partizan získal pohár. Zvezda sa tak nástupom vojny dostala do krízy, ktorá ju hlboko poznamenala. V európskych súťažiach však v období 1996 – 1999 mala solídne výsledky, privítala tímy ako 1. FC Kaiserslautern, FC Barcelona (PVP, 1996 – pod vedením Vladimira Petrovića Pižona), Metz, Olympique Lyon (Pohár UEFA, 1998 – pod vedením Milorada Kosanovića) a i., s ktorými dokázala hrať rovnocenné zápasy.
Nové milénium – nové očakávania
[upraviť | upraviť zdroj]
2000 – 2004: Ticho pred búrkou
[upraviť | upraviť zdroj]Rok 1999 bol prelomom a na niekoľko rokov Zvezdu opäť posunul na vrchol. V lete prichádza na lavičku bývalý hráč klubu Slavoljub Muslin, vďaka ktorému sa v roku 2000 po piatich rokoch stáva klub opäť majstrom krajiny. Zvezda toho roku získala aj národný pohár. V kvalifikáciách Ligy majstrov sa jej takmer podarilo dostať do skupinovej fázy, ale v 3. predkole zaváhala v dobre rozohratom dvojzápase s kyjevským Dynamom (0:0 v Kyjeve, 1:1 v belehradskej odvete).
V roku 2001 Zvezda obhájila titul, pohár však pripadol najväčšiemu mestskému rivalovi. Onedlho však tréner Muslin abdikoval a klub v nasledujúcich rokoch opäť prežíval menšiu výsledkovú krízu. V tomto období vyzrelo pod vedením trénera Zorana Filipovića mnoho mladých hráčov ako Nemanja Vidić, Boško Janković, Dušan Basta, Marko Perović a i.
V roku 2002 Zvezda získala iba ligový pohár. Prezident klubu Dragan Džajić (do r. 1998 oficiálne technický riaditeľ) preto znova angažoval trénera Muslina. Ten sa vrátil roku 2003 a hneď v sezóne 2003/04 sa Zvezde pod taktovkou kapitána Nemanju Vidića podarilo získať double. Klub mal dobre rozbehnuté kvalifikácie Ligy majstrov, ale už pod vedením Ljupka Petrovića sa im nepodarilo prejsť cez holandský PSV Eindhoven v treťom predkole. V Pohári UEFA Zvezda nestačila na ruský Zenit Petrohrad a tento dvojzápas bol začiatkom klubovej krízy.
2005 – 2007: Nástup finančnej krízy, Dragan Stojković prezidentom
[upraviť | upraviť zdroj]
V októbri roku 2004 rezignoval na svoju funkciu dlhoročný technický riaditeľ a od roku 1998 prezident Dragan Džajić. Klub bol skoro rok pod správou dočasného vedenia (pod taktovkou dovtedajšieho podpredsedu Milana Vujina). Práve v tomto období sa pomaly začal kumulovať dlh, ktorý v nasledujúcich rokoch zaťažil Crvenu zvezdu natoľko, že ju doviedol v roku 2009 na pokraj krachu. V sezóne 2004/05 pod vedením Ratka Dostanića nezískala ani jednu trofej.
V lete 2005 sa doslova na poslednú chvíľu prezidentom stal Dragan Stojković, ktorý okamžite prepustil Dostanića a nominoval prvého zahraničného trénera v histórii klubu, talianskeho stratéga Waltera Zengu. Generálnym sponzorom sa stala Toyota (2005), a technickým Delta Sport (2006), podnik najvplyvnejšieho srbského businessmana Miroslava Miškovića, ktorý je distribútorom značky Nike pre Srbsko.
Zvezde len o vlások uniklo prezimovanie v pohári UEFA 2005/06. V domácich súťažiach sa dostala opäť na vrchol a na jar 2006 si poistila double. V lete 2006 sa však nepochopiteľne začal výpredaj dobrých hráčov. Odišli hviezdy ako napr. Nikola Žigić, Marko Pantelić, predaný bol aj brankár Vladimir Stojković a z novodovedených posíl sa výraznejšie presadili iba Segundo Castillo a Ibrahima Gueye, ktorých si obľúbili aj fanúšikovia.
Trénerom sa stal v lete 2006 Dušan Bajević. V kvalifikáciách Ligy majstrov klub neuspel (prehra s AC Milánom), rovnako ani v Pohári UEFA (Slovan Liberec). Po sľubne naštartovanej Meridian Superlige však Bajević odstúpil z postu trénera nezvyčajným spôsobom, keď 10. marca 2007 opustil lavičku priamo počas trvania pokazeného zápasu s Vojvodinou Novi Sad na „Marakane“.
Kontinuitu v bodovom náskoku sa však podarilo udržať novému trénerovi, bývalému hráčovi Boškovi Djurovskému, ktorý Zvezdu presvedčivo doviedol k jubilejnému 10. double, pričom sa Crvena zvezda stala prvým srbským klubom, ktorému sa podarilo "duplu krunu" obhájiť. Takisto sa Zvezda roku 2007 stala prvým držiteľom titulu a pohára samostatného Srbska. Po komplikovanom postupe v 2. predkole kvalifikácie Ligy majstrov s estónskou Levadiou Tallinn Stojković okamžite, ešte pred príchodom tímu z tallinnskej odvety do Belehradu, odvolal Djurovského, na ktorého miesto prišiel Milorad Kosanović (fanúšikmi často prezývaný Kosan, resp. AlKosan), ktorý na lavičke Zvezdy pôsobil v rokoch 1997 – 1998. V 3. predkole sa mu však nepodarilo prejsť cez Glasgow Rangers, a tak musela Zvezda v dvojzápase s poľským Groclinom hrať o miesto v Lige UEFA. To sa podarilo, takže aj napriek neskoršej eliminácii sa v skupinovej fáze EL na „Marakane“ ukázali na jeseň 2007 kluby ako Bayern Mníchov a Bolton Wanderers.
2007 – 2008: Stojkovićov odchod a krátke pôsobenie Toplicu Spasojevića
[upraviť | upraviť zdroj]Kosanovićovým príchodom sa však v domácej lige rozbehol obrovský výsledkový prepad, kedy Zvezda hromadila jednu remízu za druhou. To využil Partizan a krátko po začiatku Superligy si zabezpečil vedúce miesto v tabuľke. Po katastrofálne zvládnutom letnom prestupovom období 2007 a neúspechu na všetkých poliach sa dlh Zvezdy začal nekontrolovateľne zvyšovať.
V októbri 2007 za nevyjasnených okolností sa Dragan Stojković vzdal kresla prezidenta. Na jeho miesto prišiel businessman roka, veľkopodnikateľ Toplica Spasojević. Ten reagoval na zlé výsledky klubu tak, že v novembri 2007 prepustil Milorada Kosanovića a na jeho miesto dosadil jeho dovtedajšieho asistenta Aleksandra Jankovića, ktorý v klube pôsobil aj ako asistent Slavoljuba Muslina. Jankovićovi sa podarilo stabilizovať výsledky a tak na jar 2008 značne zdramatizovať boje o trofeje.
V januári 2008 odišiel z klubu dlhoročný športový riaditeľ Stevan Stojanović, ktorého nahradil Goran Bunjevčević. 5. februára 2008 otriasla klubom správa o zatknutí najväčšej legendy domáceho futbalu Dragana Džajića, čo predznamenalo nasledujúci vývoj srbského futbalu.
Po relatívne regulárnom období 2000 – 2007 sa v marci 2008 podarilo Tomislavovi Karadžićovi (vtedajšiemu prezidentovi FK Partizan) ovládnuť srbský futbalový zväz (FSS). Prezident Zvezdy Toplica Spasojević neurobil nič pre to, aby sa vplyv Karadžića, ktorý v jednej chvíli zastával súčasne tri vysoké funkcie v srbskom futbale (prezident FKP, prezident Futbalového zväzu Vojvodiny a prezident FSS), aspoň čiastočne oslabil. Naopak, pri hlasovaní vo voľbe predsedu FSS sa predstaviteľ Zvezdy hlasovania zdržal.
Nové rozloženie síl, značne pripomínajúce obdobie rokov 1992 – 1999, sa okamžite prejavilo na postavení Zvezdy v domácich klubových súťažiach. 16. apríla 2008 sa v jednozápasovom semifinále pohára medzi Zvezdou a Partizanom udiala závažná udalosť, kedy rozhodca Ninoslav Spasić neuznal regulárny gól Zvezdy z 2:2 na 3:2.[3] Zvezda tak v pohári neuspela a v lige už nedokázala dohnať náskok Partizanu aj napriek tomu, že neprehrala, pri obrovskom počte remíz (bolo ich dokopy až dvanásť), ani jeden jediný zápas.
2008 – 2009: Klubová katastrofa
[upraviť | upraviť zdroj]Po konci sezóny 2007/08 vedenie prepustilo Jankovića a na miesto trénera bol nominovaný ďalší zahraničný stratég, Čech dlhodobo žijúci v Taliansku, Zdeněk Zeman. Hráči Zvezdy, predovšetkým Ognjen Koroman a Nenad Milijaš nového trénera bojkotovali, čo sa odrazilo aj na porážke od Apoelu Nikózia v kvalifikáciách Európskej ligy.
Domáca liga tiež začala pre Zvezdu zle a tak Zemana nahradil macedónsky kouč Čedomir Janevski. Prezident Spasojević medzičasom za záhadných okolností rezignoval na svoju funkciu a novým prezidentom sa stal dlhoročný člen viacerých klubových orgánov, Srb žijúci v USA, Dobrivoje Tanasijević (Dan Tana).
Začiatkom roku 2009 sa udiala zmena aj vo funkcii športového riaditeľa. Bunjevčevića nahradil ďalší bývalý hráč klubu, ktorý pôsobil aj ako športový riaditeľ Olympiakosu Pireus, Ilija Ivić. Janevski však nedokázal predbehnúť logisticky dobre pripravený Partizan a po nečakanej porážke v semifinále pohára, kedy Zvezdu vyradila druholigová Sloboda Sevojno, klub druhú sezónu po sebe zostal bez trofejí.
Na jar 2009 sa stupňovala nespokojnosť fanúšikov a narastajúci dlh vyústil do odlivu sponzorov, veľkého množstva žalôb a odchodu mladých talentov z klubu. Populárne Delije sústavnými protestami a spievaním chorálov (napr. Budjav lebac) dosiahli demisiu Dana Tanu, športového riaditeľa Iliju Ivića a trénera Janevského. Po búrlivom zasadaní klubových orgánov sa v máji 2009 s prevahou iba jedného hlasu stal prezidentom klubu bývalý hráč, člen širšieho kádra zlatej generácie, Vladan Lukić. Podporili ho veteráni Zvezdy. Klub fanúšikov Delije sa hlasovania zdržal. Za trénera Lukić nominoval 4. Zvezdinu Zvezdu, legendu klubu, Vladimira Petrovića Pižona. Za športového riaditeľa si zvolil Ivana Adžića, bývalého spoluhráča, ktorý pôsobil v sezóne 2008/09 ako tréner čiernohorského klubu Rudar Pljevlja. Generálnym sekretárom sa stal Andrija Kleut, ktorého neskôr nahradil obchodný riaditeľ, Djordje Stefanović.
2009 – 2012: Zvezda pod vedením Vladana Lukića a Gorana Vesića
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé roky Lukićovho vedenia
[upraviť | upraviť zdroj]Na jar 2009, v období príchodu Lukićovho vedenia bol klub v katastrofálnom stave. Hráčsky káder rozpadnutý, dlh vyšší ako 30 miliónov EUR a k tomu veľké množstvo nových dlžobných úpisov. Toto všetko spôsobilo, že ani v sezóne 2009/10 sa klubu nepodarilo s narýchlo selektovaným tímom Vladimira Petrovića dostať do Ligy Európy, kedy ho v 4. predkole kvalifikácií vyradila pražská Slavia.
V domácej lige sa však pod Pižonovým vedením Zvezda stala jesenným majstrom. Ale kontroverzné odvolanie Petrovića v marci 2010 po prehre s FK Metalac aj napriek prvému miestu v Jelen SuperLige značnú časť sympatizantov klubu pobúrilo. Na miesto trénera sa po takmer piatich rokoch vrátil Ratko Dostanić (značnou časťou fanúšikov prezývaný Kratko Ostanić), ktorému sa nielen že nepodarilo ustrážiť náskok pred Partizanom, ale zásluhou pokazeného 138. derby odovzdal Partizanu titul doslova "na podnose". Jediným ziskom sezóny 2009/10 je pre Zvezdu zisk národného pohára, v ktorého finále zdolala novosadskú Vojvodinu presvedčivo 3:0. Vedenie, menovite však Adžić, napriek tomu nechalo Dostanića na mieste trénera aj nasledujúcu sezónu.
Po kontroverznom sústredení v Slovinsku Zvezdu už v 3. kole kvalifikácií Európskej ligy vyradil Slovan Bratislava (1:2 29.07.2010 Belehrad; 1:1 05.08.2010 Bratislava). Delije v Bratislave začali skandovať proti trénerovi Dostanićovi a riaditeľovi Adžićovi. Prezident Lukić sa na stretnutí s vodcami fanúšikov Adžića zastal. Tréner Dostanić abdikoval hneď po skončení bratislavskej odvety so Slovanom. Na jeho miesto klub vybral Aleksandra Kristića, bývalého hráča a taktiež asistenta všetkých trénerov od leta 2008. V lete 2010 bol implementovaný systém členstva v klube, podobne ako v prípade FC Barcelona. Člen vlastniaci členskú kartu má právo voliť a byť voleným a takisto využíva rôzne, z členstva plynúce benefity. Takisto belehradský klub po rokoch získal aj generálneho sponzora, menovite ruský plynárenský gigant Gazprom. Ale, čo sa futbalovej stránky týka, Kristić na jeseň 2010 nedokázal Zvezdu prebrať z agónie a tak po poslednom jesennom kole mal Partizan náskok 5 bodov. Aleksandar Kristić odstúpil v decembri 2010 a na jeho miesto prišiel Robert Prosinečki.
Tréner Robert Prosinečki
[upraviť | upraviť zdroj]Robert Prosinečki je legenda klubu, jeden z najpevnejších článkov zlatej generácie; strávil vo Zvezde ako hráč 4 roky plné úspechov (1987 – 1991). Jeho príchod na miesto trénera klubu v decembri 2010 hru mužstva výrazne oživil. Po predstavení novej stratégie (hra na krátke prihrávky po zemi, orientácia na krídla a bekov centrovaním do šestnástky) a sústredení v Čiernej Hore a Turecku sa podarilo Zvezde už do apríla 2011 stíhacou jazdou v lige dobehnúť Partizan a vyrovnať sa s ním v tabuľke. V priamom súboji s logisticky vyspelejším konkurentom v 140. derby však Zvezda opäť zaváhala a tak ďalšiu sezónu ostala bez trofejí.
Zmeny vo vedení na jeseň 2011 a turbulentné leto 2012
[upraviť | upraviť zdroj]Leto 2011 poznačilo viacero problémov (zranenie čerstvej posily, Brazílčana Viniciusa Pacheca a rozkol v šatni, ktorý spôsobil stopér Milan Vilotić) a tak Zvezda v 4. predkole kvalifikácií Európskej Ligy nestačila na francúzsky klub Stade Rennais a ani v domácej lige nedokázala konkurovať svojmu mestskému rivalovi, ktorého náskok sa v decembri 2011 vyšplhal na 10 bodov. Bilancia v derby zápasoch bola najhoršia za celých 66 rokov. Vedenie preto odvolalo športového riaditeľa Ivana Adžića a futbalového manažéra Stevana Mikovića vytlačilo z klubu. Člen predsedníctva Goran Vesić sa vzdal funkcie a pôsobil už iba ako poradca prezidenta Lukića. Taktiež boli, už na základe nových stanov klubu, vypísané mimoriadne voľby na post prezidenta klubu a nového zloženia parlamentu Zvezdy. Mali sa konať na jar 2012. V zimnom prestupovom období klub zmenil stratégiu v angažovaní posíl, sústrediac sa na talenty zo znova vybudovanej vlastnej mládežníckej školy a takisto na angažovanie najlepších mladých hráčov iných menších, prevažne srbských klubov. Zvezdu v januári 2012 posilnili perspektívni hráči ako napríklad Nikola Maksimović zo Slobody Užice, Filip Mladenović z Boraca Čačak, Luka Milivojević z FK Rad, Luka Milunović z belgického Zulte Waregem a i.
Stratégia mladosti a "zvezdaštva" sa okamžite prejavila aj v praxi. Zvezda porazila na jar 2012 Partizan vo všetkých troch vzájomných zápasoch (semifinále pohára 2:0 na „Marakane“, 2:0 odveta na JNA a takisto aj v ligovom 142. derby na JNA výsledkom 1:0) s kompletným skóre 5:0. Takýto suverénny postup v zápasoch s najväčším rivalom sa Zvezde nepodaril od jari 2007, kedy bol trénerom Boško Djurovski a Zvezda vtedy v troch zo štyroch jarných zápasov zvíťazila nad Partizanom trikrát za sebou (semifinále pohára, 129. a 130. derby).
Klub síce na jar 2012 nedokázal svojho rivala už v lige predbehnúť, no vďaka úspešnému semifinále si zabezpečil postup do finále srbského pohára, v ktorom na štadióne Mladost v Kruševaci Zvezda porazila Borac Čačak výsledkom 2:0. Vladan Lukić po klubových voľbách, konaných v dňoch 26. – 28. mája 2012 ako jediný kandidát obhájil kreslo prezidenta na ďalších 5 rokov. Takisto bola zvolená nová "skupština" Zvezdy, v ktorej okrem legiend klubu nechýbal veľký počet osobností verejného života Srbska. Zvezde sa podarilo začiatkom roku 2012 rozviazať kontrakt s firmou Delta Sport (Nike) a tak mala od júna 2012 nového technického partnera, taliansku značku Legea. Aj keď Crvena zvezda Belehrad nezískala titul v zložitých podmienkach srbského futbalu už od roku 2007 a od toho istého roku sa nezúčastnila ani skupinovej fázy žiadnych európskych súťaží, nastavený kurz trénera Prosinečkiho bol považovaný za správny a dával nádej do budúcnosti; veď len za obdobie 2004 – 2010 klub viedlo 16 trénerov. Nádej na zmenu k lepšiemu však dlho netrvala, keďže po remíze s FK Rad v prvom zápase nového ročníka srbskej ligy 2012/13 Robert Prosinečki z postu trénera odstúpil. Udialo sa tak 20. augusta 2012 po dlhších nezhodách s vedením. Tento krok následne odštartoval vlnu turbulencií medzi priaznivcami klubu a ich stále väčšia časť sa dožadovala abdikácie kompletného vedenia.
Na miesto trénera Zvezdy sa vrátil Aleksandar Janković, ktorý na tomto poste pôsobil od novembra 2007 do júna 2008. Zvezde sa však ani tentoraz nepodarilo prebojovať do skupinovej fázy Ligy Európy, kedy vo 4. predkole kvalifikácie nestačila na francúzsky Girondins de Bordeaux.
Dragan Džajić na čele klubu
[upraviť | upraviť zdroj]Neúnosná situácia v klube, zlé výsledky a obrovské dlhy donútili začiatkom novembra 2012 Vladana Lukića z postu prezidenta klubu odstúpiť. 14. novembra 2012 presne o polnoci sa konštituovala po mimoriadnej tlačovej besede za prítomnosti podpredsedu vlády Srbska Aleksandra Vučića dočasná pracovná skupina pod vedením legendárneho Dragana Džajića. Táto skupina mala za úlohu viesť klub až do vypísania nových volieb. Športový sektor mal spolu s Džajom na starosti známy futbalový agent a budúci športový riaditeľ Zoran Stojadinović. Oblasť financií dostal na starosť úspešný podnikateľ a prezident KK Crvena zvezda, Nebojša Čović. Pracovná skupina mala za cieľ odblokovať účet klubu a po konzultáciách s jednotlivými veriteľmi čo najviac dlhov odpísať. Očakávali sa aj významné racionalizačné opatrenia. Priebežný dlh bol vyčíslený na 48,4 milióna eur.
Jeseň 2012 – Jar 2013: Prehlbovanie krízy
[upraviť | upraviť zdroj]Tréner Janković začal počas jesene hromadiť veľmi zlé výsledky. Vo štvrťfinále domáceho pohára Zvezda nestačila na OFK Belehrad, s ktorým na Marakane prehrala 1:3. Pre zaujímavosť, od roku 1988 Zvezda predtým vždy postúpila do semifinále. Eliminácia vo štvrťfinálovej časti súťaže iba podčiarkovala Jankovićove trénerské nedostatky. Po ligovom zápase s novosadskou Vojvodinou v poslednom jesennom kole (Zvezda doma prehrala 0:3) Aleksandar Janković 1. decembra 2012 ponúkol demisiu na post hlavného trénera. Pracovná skupina ju však neprijala a tak Janković Zvezdu viedol aj v prvých zápasoch na jar 2013.
Pracovná skupina priviedla Zvezdu k predčasne vypísaným prezidentským voľbám, ktoré sa konali 17. a 18. decembra 2012. Hlasovali členovia klubu priamou voľbou na „Marakane“. Takisto ako v máji 2012 bolo možné aj elektronické hlasovanie. Jediným právoplatným kandidátom sa stal Dragan Džajić. Z celkového počtu 7762 členov s právom hlasu sa volieb zúčastnilo 1824 členov, z čoho 730 elektronicky. Z 1820 hlasovacích lístkov bolo 20 neplatných. Džajićovi dalo hlas celkom 98,25 % hlasujúcich, čím sa jasne ukázala dôvera členov klubu vo vzťahu k najväčšej legende srbského a juhoslovanského futbalu. 22. decembra 2012 sa zišlo klubové zhromaždenie, ktoré Džajićovu voľbu potvrdilo. Následne "skupština" vymenovala na Džajićov návrh aj ďalších členov vedenia. Za podpredsedov boli menovaní Nebojša Čović, Ivica Tončev a Slaviša Kokeza. Post športového riaditeľa obsadil podľa očakávania Zoran Stojadinović. Generálnym sekretárom sa stal Miodrag Zečević. Nové vedenie FK Crvena zvezda si dalo za cieľ ozdravenie financií a vypracovanie dlhodobej stratégie rozvoja klubu.
V januári 2013 sa v klube objavili opäť konflikty, ktoré vyvrcholili verbálnou a dokonca aj fyzickou potýčkou predsedu Dragana Džajića a podpredsedu Nebojšu Čovića. Spor sa vyriešil dohodou po rokovaní správnej rady klubu, podľa ktorej aj Džajić aj Čović zostávajú vo svojich funkciách a pokračujú v práci. Okrem iného sa rada rozhodla schváliť zmluvu s novým technickým sponzorom, firmou PUMA Group, ktorá vstúpila do platnosti od 1. júla 2013. K rozviazaniu spolupráce s firmou Legea došlo pre nespokojnosť s dodávkou športovej výbavy a nedostatočné plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy uzatvorenej na začiatku roka 2012. Pre zaujímavosť, partnerstvo FK Crvena zvezda a značky Puma malo v minulosti obrovský úspech. Trvalo od začiatku roka 1979 do leta 1991 a tak v dresoch Pumy Zvezda hrala finále Pohára UEFA (máj 1979) a získala v nich ušatú amforu majstra Európy (máj 1991).
Po sérii katastrofálnych jarných hier a bodovému manku na lídra Partizan, ktoré dosiahlo až 11 bodov, bola 18. marca 2013 obojstrannou dohodou rozviazaná zmluva medzi trénerom Jankovićom a klubom FK Crvena zvezda. Novým stratégom sa stal Portugalec Ricardo Sá Pinto. Tomu sa výhrami v ôsmich zápasoch v rade podarilo priblížiť mestskému rivalovi Patrizanu na rozdiel len dvoch bodov, no v rozhodujúcom 144. derby Zvezda na štadióne JNA prehrala 0:1 a tak zostala, už 6. sezónu za sebou, bez majstrovského titulu. To značne zhoršilo nielen vzťahy vo vedení klubu, ale aj celkovú situáciu a atmosféru okolo neho.
Sezóna 2013/2014: Turbulentná jeseň, majstrovská jar
[upraviť | upraviť zdroj]19. júna 2013 Ricardo Sá Pinto odstúpil z postu trénera, pretože vedenie klubu nerealizovalo ani jeden z jeho návrhov na zlepšenie hráčskeho kádra, ktorý sa už koncom sezóny 2012/2013 postupne rozpadal. Totálne zdecimovaný tím viedli po Pintovom odstúpení jeho dovtedajší asistenti Ivica Momčilović a Bratislav Živković. 24. júna 2013 Zvezda uzatvorila zmluvu so stratégom Slavišom Stojanovićom, srbským rodákom, dlhodobo žijúcim a pôsobiacim v Slovinsku (v minulosti viedol napr. Celje, Domžale a aj slovinský reprezentačný tím). Neútešná finančná situácia je veľkým problémom, ktorý klubu bráni v napredovaní, a to ako v športovom, tak aj v organizačnom meradle.
Klub v lete posilnili hráči ako Miloš Ninković, Nejc Pečnik a i. V Európskej lige však Zvezda opäť nepostúpila do skupinovej fázy. V 2. predkole síce vyradila islandský celok IBV (2:0; 0:0), no v 3. predkole nestačila na ukrajinský tím Černomorec Odessa. V prvom zápase na brehu Čierneho mora prehrala 1:3 a odveta na Marakane skončila 0:0. V domácej lige mala takisto katastrofálny štart, keď už v prvom kole prehrala na hosťovaní v Ivanjici 2:4. Vo vedení klubu sa prehlbovali rozpory, vznikali rôzne záujmové klany, čo veľmi poznačilo aj hru a výsledky. Po remíze s celkom FK Donji Srem na oslavách 50. výročia postavenia Marakany a ďalších stratách bodov nespokojnosť fanúšikov prudko narastala. To vyvrcholilo viacerými skandovaniami z tribún. Po prehre s FK Voždovac v druhej polovici septembra dokonca Delije prinútili hráčov, aby im odovzdali dresy. Jediní hráči, ktorí boli z toho vyňatí sú brankár Boban Bajković a ofenzívny stredopoliar Miloš Ninković. Nezhody vyvrcholili začiatkom októbra, kedy po prehre s FK Čukarički neznámi páchatelia rozbili hráčom sklá na ich autách a každému z nich hodili do interiéru jedno balenie šampónu (narážali tak na ich otvorený list do médií, v ktorom sa sťažovali, že im v šatni chýbajú aj také veci, ako je napríklad ľad čí šampón). Už z tohoto vyplýva, že Zvezda sa nachádzala na svojom historickom dne.
Dňa 25. októbra 2013 sa konalo mimoriadne zasadnutie klubovej skupštiny. Žiadne výrazné zmeny vo vedení sa však neudiali (okrem zrušenia tzv. športovej komisie v zložení S. Kokeza, A. Antić, B. Raosavljević, ktorá fungovala od leta 2013). Dlh FKCZ bol k 15. októbru 2013 vymeraný na vyše 44 miliónov eur. Tréner Slaviša Stojanović, aj napriek nespokojnosti fanúšikov s jeho vedením tímu, odvolaný nebol. Zvezde sa už druhú sezónu za sebou nepodarilo prebojovať do semifinále srbského pohára. Vo štvrťfinále tentoraz nestačila na novosadskú Vojvodinu, ktorej podľahla na svojom štadióne výsledkom 1:3. Koncom roka 2013 sa hromadila nespokojnosť niektorých hráčov z absencie či už výplat, alebo aj herných príležitostí a tak hráči ako napr. Filip Mladenović, Marko Mirić a Marko Vešović arbitrážne rozviazali kontrakt s klubom. Turbulencie vo vedení vyvrcholili 23. decembra 2013, kedy správna rada na návrh najskúsenejších hráčov kádra Nikolu Mijailovića, Miloša Ninkovića, Nenada Milijaša, Dragana Mrdju a Bobana Bajkovića odvolala športového riaditeľa Zorana Stojadinovića. Mijailović ho nazval "sprisahancom, ktorý vytvára nezdravú atmosféru v šatni".[4] Na jeho miesto však nebol vymenovaný nový riaditeľ. Prezident Dragan Džajić sa rozhodol nechať túto funkciu do leta 2014 neobsadenú.
V zimnom prestupovom období posilnili Crvenu zvezdu začiatkom roka 2014 dvaja obrancovia – čiernohorský reprezentant Savo Pavićević a Slovinec Dejan Kelhar. Po odchode Mladenovića, Mirića a Vešovića sa celá šatňa zjednotila a počas zimného sústredenia v Slovinsku sa jednotliví hráči dohodli, že ani jeden z nich nebude arbitrážne vymáhať dlhy za výplaty od klubu. A keďže sa Zvezda po konci jesennej časti srbskej ligy udržala v boji o titul (na najväčšieho rivala, FK Partizan, strácala po prvých pätnástich kolách iba jeden bod), pre celý klub bol hlavnou prioritou práve zisk majstrovského titulu po dlhých siedmich rokoch.
Boj o titul bol dramatický počas celej jari 2014. Červeno-bielim sa podaril doslova a do písmena husársky kúsok. Od 145. derby (2. november 2013) až do 146. derby (26. apríl 2014) Crvena zvezda vyhrala 15 ligových zápasov v rade. Konkrétne v nich porazila Partizan, Rad, Slobodu Užice, OFK Belehrad, Vojvodinu, Javor Matis, Jagodinu, Napredak, Radnički 1923, Donji Srem, Voždovac, Spartak, Čukarički, Novi Pazar a Radnički Niš. Táto séria jej, vzhľadom na 3 zaváhania konkurenčného Partizanu, priniesla pred 146. derby náskok 6 bodov. A tak aj napriek prehre 1:2 na Štadióne JNA si Zvezda udržala náskok troch bodov a vďaka jednému strelenému gólu na ihrisku súpera mala aj lepšie vzájomné skóre (na jeseň 2013 totiž vyhrala na domácej Marakane nad Partizanom 1:0). Definitívne si Crvena zvezda poistila trofej 25. mája 2014 v predposlednom 29. kole Jelen SuperLigy výhrou nad belehradským OFK výsledkom 4:2. Kapitán Nenad Milijaš tak mohol zdvihnúť pohár určený pre majstra JSL pred zrakmi 50 tisíc fanúšikov. Futbalovému klubu Crvena zvezda sa teda podarilo získať svoj 26. titul po dlhom sedemročnom čakaní. Vďaka tomuto zisku si ustrážila prvenstvo v počte majstrovských primátov, ktoré trvá nepretržite od jari 1956.
Cesta na vrchol Európy a sveta (podrobná tabuľka)
[upraviť | upraviť zdroj]Pohár majstrov Európskych krajín, sezóna 1990/91
1. kolo
FK Crvena zvezda – Grasshopper Club Zürich (1z) 1:1 (2z) 4:1 (agg.) 5:2
2. kolo
FK Crvena zvezda – Glasgow Rangers (1z) 3:0 (2z) 1:1 (agg.) 4:1
QF
FK Crvena zvezda – Dynamo Dresden (1z) 3:0 (2z) 2:1 (agg.) 5:1
SF
FK Crvena zvezda – FC Bayern München (1z) 2:1 (2z) 2:2 (agg.) 4:3 OT
FINÁLE PMEK
29/05/1991, Bari, Stadio San Nicola
FK Crvena zvezda – Olympique de Marseille
0 : 0
penalty (5) : (3) PK
strelci Robert Prosinečki v Manuel Amoros x
Dragiša Binić v Bernard Casoni v
Miodrag Belodedić v Jean-Pierre Papin v
Siniša Mihajlović v Carlos Mozer v
Darko Pančev v
v – dal gól x – nedal gól
FINÁLOVÁ ZOSTAVA :
brankár:
Stevan Stojanović (C)
obrana:
Miodrag Belodedić
Ilija Najdoski
Slobodan Marović
Refik Šabanadžovič
stred:
Siniša Mihajlović
Dejan Savićević 84min. ↓
Vladimir Jugović
Robert Prosinečki
útok
Dragiša Binić
Darko Pančev
striedanie 84min. ↑
Vlada Stošić
INTERKONTINENTÁLNY POHÁR TOYOTA TOKIO – FINÁLE
08/12/1991, National Stadium, Tokyo
FK CRVENA ZVEZDA – COLO COLO (CHI)
3 : 0
19" a 58" Jugović
72" Pančev
Úspechy a trofeje
[upraviť | upraviť zdroj]- Národné tituly (35 – rekord):
- Liga Srbskej ľudovej republiky: 1945 – 46
- Juhoslovanská liga: 1951, 1952 – 53, 1955 – 56, 1956 – 57, 1958 – 59, 1959 – 60, 1963 – 64, 1967 – 68, 1968 – 69, 1969 – 70, 1972 – 73, 1976 – 77, 1979 – 80, 1980 – 81, 1983 – 84, 1987 – 88, 1989 – 90, 1990 – 91, 1991 – 92
- Liga ZRJ/Srbska a Čiernej Hory: 1994 – 95, 1999 – 00, 2000 – 01, 2003 – 04, 2005 − 06
- Srbská liga: 2006 – 07, 2013 – 14, 2015 – 16, 2017 – 18, 2018 – 19, 2019 – 20, 2020 – 21, 2021 – 22, 2022 – 23, 2023 – 24
- Národný pohár (28 – rekord):
- Juhoslovanský pohár: 1948, 1949, 1950, 1957 – 58, 1958 – 59, 1963 – 64, 1967 – 68, 1969 – 70, 1970 – 71, 1981 – 82, 1984 – 85, 1989 – 90
- Pohár ZR Juhoslávie/Srbska a Čiernej Hory: 1992 – 93, 1994 – 95, 1995 – 96, 1996 – 97, 1998 – 99, 1999 – 00, 2001 – 02, 2003 – 04, 2005 – 06
- Srbský pohár: 2006 – 07, 2009 – 10, 2011 – 12, 2020 – 21, 2021 – 22, 2022 – 23, 2023 – 24
- Juhoslovanský superpohár (2 – rekord): 1969, 1971
- Juhoslovanský ligový pohár: 1973
- Pohár majstrov európskych krajín/Liga majstrov UEFA:
- Víťaz: 1990 – 91
- Semifinále: 1956 – 57, 1970 – 71, 1991 – 92
- Štvrťfinále: 1957 – 58, 1973 – 74, 1980 – 81, 1981 – 82, 1986 – 87
- Interkontinentálny pohár: 1991
- Veľtržný pohár/Pohár UEFA/Európska liga UEFA:
- Finále: 1978 – 79
- Semifinále: 1961 – 62
- Štvrťfinále: 1962 – 63
- Pohár víťazov pohárov UEFA:
- Semifinále: 1974 – 75
- Štvrťfinále: 1971 – 72, 1985 – 86
- Stredoeurópsky pohár: 1958, 1968
Slávni hráči
[upraviť | upraviť zdroj]- Rajko Mitić
- Bora Kostić
- Dragoslav Šekularac
- Dragan Džajić
- Vladimir Petrović
- Dragan Stojković
- Dejan Savićević
- Robert Prosinečki
- Darko Pančev
- Vladimir Jugović
- Siniša Mihajlović
- Dejan Petković
- Darko Kovačević
- Dejan Stanković
- Perica Ognjenović
- Nemanja Vidić
Tréneri
[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Red Star Stadium: http://stadiumdb.com/stadiums/ser/marakana
- ↑ Pozrieť tu: http://www.youtube.com/watch?v=h3965-ecZjQ
- ↑ Pozrieť tu: http://www.youtube.com/watch?v=aa9KXRRs6HQ
- ↑ Mijailović o Stojadinovićovi: http://www.mozzartsport.com/vesti/mijailovic-za-mozzart-sport-stojadinovic-je-spletkaros-pravi-nezdravu-atmosferu/67259
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému FK Crvena zvezda
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Oficiálna stránka FK Crvena zvezda
- Oficiálna stránka SD Crvena zvezda
- Profil klubu na stránkach FIFA.com
- Profil klubu na stránkach UEFA.com
- Oficiálna stránka združenia fanúšikov Delije Sever
- Stránka fanúšikov Delije Caffe Archivované 2009-03-28 na Wayback Machine
- Neoficiálna stránka všetkých súčastí SD Crvena zvezda
- Portál Moja Crvena zvezda
- Red Star Family Archivované 2014-06-05 na Wayback Machine