Albigénstvo
Albigénstvo alebo katarstvo bolo prvé veľké stredoveké kacírske hnutie na Západe, ktoré malo nadnárodný charakter, nebolo viazané na meno určitého kazateľa a v rôznych krajinách malo rôzne mená. Prívrženci albigénstva sa volajú albigénci (alebo zastarano albigenskí) resp. katari.
Etymológia
[upraviť | upraviť zdroj]Názvy na albig- sú odvodené z mesta Albi v južnom Francúzsku, kde bolo jedno z ich najväčších centier, názov katari pochádza z gréckeho καθαρός – katharos, čo znamená čistý, v tomto prípade dokonalý. Pôvodne tak boli označovaní iba albigénski učitelia a predáci, ale čoskoro sa rozšírilo ako označenie pre všetkých prívržencov hnutia. Z tohto slova je odvodený aj slovenský výraz kacír.
Začiatky
[upraviť | upraviť zdroj]K prvému zaznamenanému prepuknutiu herézy došlo v Porýní v rokoch 1143 – 1144. Ako informuje premonštrátsky prepošt Everwin zo Steinfeldu, prívrženci herézy sa delili na tri stupne: poslucháčov, veriacich a vyvolených. Prestup z najnižšieho stupňa k veriacim a od veriacich k vyvoleným zaisťovala ceremónia vkladania rúk a systém skúšok. Skupina odmietala piť mlieko, požívať čokoľvek, čo bolo následkom sexuálneho spojenia, a odmietali manželstvo. Pri každom dennom jedle svoje potraviny a nápoje „posväcovali“ Otčenášom. Súčasne tvrdili, že ich viera siaha až do doby mučeníkov a že stúpenci ich viery sú v Grécku (t. j. v Byzancii) a v niektorých ďalších krajinách. To nasvedčuje tomu, že albigénci boli inšpirovaní bogomilstvom, herézou z Balkánu a Byzancie.
Katarstvo vo Francúzsku
[upraviť | upraviť zdroj]Je pravdepodobné, že juhofrancúzske katarstvo vzniklo ako „evanjelická heréza“, teda ako jednostranné zdôraznenie niektorých životných stránok novozákonnej zvesti. Čoskoro do neho však boli prenesené mnohé prvky bogomilstva, zvlášť dualistický pohľad na svet a dôraz na prísnu askézu. Katarstvo tieto prvky prevzalo zrejme po polovici 12. storočia, kedy z Byzancie utekali na západ v niekoľkých vlnách bogomilovia, keď na nich tvrdo doľahlo prenasledovanie cisára Manuela Kommena (1143 – 1180). Rovnako tak bolo bogomilské ponímanie viery prenášané do Flámska a do Francúzska počas druhej križiackej výpravy. Katarské hnutie sa rozšírilo v grófstve Toulouse a v okolí mesta Albi a rýchlo zapúšťalo korene v hospodársky prosperujúcich krajoch Lombardska, Provensálska, Languedocu, Flámska a Porýnia. Jeho rozšírenie súviselo s odporom vidieckej šľachty voči hospodárskym nárokom cirkvi. Na treťom lateránskom koncile roku 1179 sa cirkev dovolávala proti albigénskym hrubého násilia:
„Aj keď sa cirkev na radu svätého Leva uspokojuje kňazským súdom a nesiaha ku krvavým popravám, musí sa predsa utiecť o pomoc k svetským zákonom a dožadovať sa zastania kniežat, aby strach pred časným trestom dohnal ľudí k užívaniu duchovných liekov. Pretože sa teda rýchlo rozmohli v Gaskónsku, v okolí Albi, Toulouse a inde kacíri, ktorých jedni nazývajú katarmi, druhí patarínmi a tretí paulikiánmi, a pretože tam všade verejne hlásajú bludy a snažia sa získať na svoju stranu prostých poslucháčov, prehlasujeme ich za vyobcovaných z cirkvi a aj s ich ochrancami a prechovávačmi. Všetkým nariaďujeme, aby sa s nimi prestali stýkať. Ak zomrú vo svojom hriechu, nech za nich nie je slúžená omša a kresťanský pohreb buď im odopretý.“
Katarská viera
[upraviť | upraviť zdroj]Katarstvo bolo prísne asketické. Pokiaľ sa veriaci chcel stať „dokonalým“, teda dosiahnuť najvyšší stupeň v albigénskej hierarchii, musel preukázať svoje schopnosti viesť život „dokonalého“ ročnou skúškou. Počas nej musel zachovávať každý pondelok, stredu a piatok pôst, vykonať vo všetkých troch obdobiach pokánie iba o chlebe a vode a po celý čas sa zdržať produktov pohlavného styku: mäsa, mlieka, vajec a syra. Jedinú výnimku z tohto prísneho pravidla predstavovala konzumácia rýb, o ktorých katari verili, že nie sú plodom pohlavného styku, ale vody samej. Všetok sexuálny kontakt bol samozrejme zakázaný, najmä v posledných obdobiach hnutia, kedy bol prísne zavrhovaný aj najnevinnejší fyzický kontakt medzi mužom a ženou. Ak bol kandidát na „dokonalého“ ženatý, musel svoju partnerku opustiť, ak nebol, bolo pravidlom dodržiavať celoživotný celibát. Potom ako kandidát dosiahol status „dokonalého“, viedol nový život, v ktorom prísne dodržiaval všetky predpísané pravidlá, a ktorý bol oveľa tvrdší ako obdobný život väčšiny katolíckych asketických rádov, lebo nekompromisná katarská teológia nepripúšťala nápravu chýb žiadnymi prostriedkami, akými boli katolícka spoveď, ľútosť a pokánie. Navyše všetky priestupky boli hodnotené rovnako, preto napr. požitie vajíčka bolo rovnako závažné ako dopustenie sa krádeže alebo spáchanie vraždy. Akékoľvek porušenie kódexu zbavovalo hriešnika postavenia „dokonalého“ a vydávalo ho znovu Satanovmu svetu.
Prenasledovanie
[upraviť | upraviť zdroj]S vyhlásením, že každý, kto sa pokúša vytvoriť osobný názor na Boha, musí byť bez zľutovania upálený, rozhodol pápež Inocent III. v roku 1208 o križiackej výprave proti albigéncom na juhu Francúzska. Pápež predtým poveril cisterciánskych mníchov, aby v tejto oblasti kázali pravú vieru. V roku 1206 sa k nim pripojil Dominik Guzmán, neskorší svätý Dominik, zakladateľ dominikánskeho rádu, ale presviedčanie očividne nepomohlo. Týmto činom sa však značne posunul pôvodný ideál výprav – krížová výprava bola vypravená proti kresťanom priamo v Európe, a oslobodenie Svätej zeme sa tak stalo druhoradou záležitosťou. Výprava začala pod vedením Arnolda, opáta kláštora Cîteaux. Križiaci pustošili celé mestá, vyhladzovali ich obyvateľov a ničili poklady provensálskej kultúry. Stovky zajatcov boli surovo upálených na hraniciach a tisícky ľudí zahynulo pri drancovaní. Napr. v meste Béziers bolo vybité všetko obyvateľstvo – dvadsať tisíc ľudí – bez ohľadu na vyznanie, pretože boli vybíjaní katolíci rovnako ako albigénci alebo príslušníci akejkoľvek inej viery. Ako oznamuje kronikár, pri dobytí mesta Béziersu počuli križiaci krik obyvateľov. „Keď podľa výkrikov poznali, že tam sú spolu s kacírmi aj pravoverní (katolíci), povedali opátovi (t. j. Arnoldovi zo Cîteaux): ‚Čo si máme počať, otče? Nedokážeme rozlišovať dobrých od zlých.‘ A opát (rovnako ako iní) v obave, aby sa kacíri zo strachu pred smrťou nevydávali za pravoverných, povedal, ako sa vraví: ‚Bite ich všetkých, pretože Pán pozná svojich!‘ A pobité bolo ohromné množstvo.“
Vojna prebiehala počas vlády troch francúzskych panovníkov Filipa II. Augusta (1180 – 1223), Ľudovíta VIII. (1223 – 1226) a Ľudovíta IX. (1226 – 1270). Dozvuky mala ešte v roku 1244, kedy padlo posledné útočisko albigéncov, pevnosť Montségur. Jej výsledkom bolo pripojenie veľkej časti juhu k francúzskej korune a úplné vyhubenie albigéncov na tomto území. Ešte celé storočie po skončení križiackej výpravy posielala katolícka inkvizícia bezpočet osôb na hranice, aby sa ubezpečila, že juhofrancúzske kacírstvo bolo úplne zlikvidované. Ale medzitým sa stihlo rozšíriť do krajín západnej a južnej Európy, kde katarský pesimistický životný pocit nadlho pretrvával.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Zväzok 3 : The Growth of Medieval Theology (600 – 1300). Chicago; London : University of Chicago Press, 1978. 333 s. ISBN 0-226-65374-9. S. 237 – 242.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kataři na českej Wikipédii.