[go: up one dir, main page]

Preskočiť na obsah

Čínska filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Východná filozofia
Čínska filozofia  • Indická filozofia
Iránska filozofia  • Babylonská filozofia
Kórejská filozofia
Pozri aj
z  d  u

Čínska filozofia je jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu

Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

Čínsky filozof sa nepokúša podať úplný a bezchybný systém svetového názoru, v ktorom by všetky vzťahy a skutočnosti viditeľného i neviditeľného sveta našli jednoznačné vysvetlenie; ďalej, myslenie čínskeho filozofa sa neobmedzuje iba na poznanie, pretože to, čo nám ponúka, sú poukazy na bezprostredné prežívanie vyššej roviny skutočnosti, než je tá rovina, na ktorej sa ľudia vo svojom myslení spravidla pohybujú.

Čínskemu mysliteľovi nejde o to, aby len usporiadal myšlienky ľudského rozumu, t. j. aby ich čo najviac zosúladil a tam, kde sa ukazujú neriešiteľné protiklady, kriticky ich preskúmal a skorigoval, ale o to, aby posunul celé myslenie človeka o stupeň nižšie k bezprostrednému styku s pravými svetovými súvislosťami tak, aby myslenie prešlo do nazerania, a ďalej do prežívania, a odtiaľ rozhodne ovplyvnilo celý život. Takýmto mysliteľom je napr. Lao-c’.

Úvod do čínskej filozofie

[upraviť | upraviť zdroj]

Čína je svojou rozlohou, počtom obyvateľov a rozmanitosťou klimatických podmienok porovnateľná skôr s celým európskym svetadielom, než s jednotlivými krajinami. Pri odhaľovaní tajomstiev čínskej filozofie je si potrebné uvedomiť tento určujúci faktor a spolu s ním ďalšie dva. Druhým je kultúrna úroveň čínskej civilizácie a tretím fenomén čínskeho jazyka a písma.

Kultúrnu úroveň čínskej civilizácie prezrádza mimoriadny a dlhodobý vývoj v niekoľkých tisícročiach. Zaznamenané dejiny Číny siahajú k cisárom až tretieho tisícročia pred Kr. Tradícia týmto vládcom pripisuje objav písma, inštitúcie manželstva, vytvorenie hudby a iné kultúrne činy zásadného významu. Číňania boli tiež skvelými poľnohospodármi; vedeli regulovať toky riek. A boli to tiež starí Číňania, ktorí sa preslávili vynálezmi porcelánu, strelného prachu, kompasu a papierových peňazí. Kultúrna úroveň čínskej civilizácie bola na tak vysokej úrovni aj vďaka vynikajúcej organizácii spoločnosti a štátu a určite svojím dielom prispelo tiež rozvinuté výtvarné umenie, keramika a taktiež literatúra v podobe čínskej lyrickej poézie.

Čínsky jazyk a písmo sú vzhľadom na európske jazyky skutočným fenoménom. Vyžadujú si zvláštnu pozornosť, pretože len v kontúrach ich vnútornej štruktúry možno pochopiť, prečo čínskej filozofii nedominovala logika antického typu.

Čínština je jednoslabičným jazykom. To znamená, že disponuje vo svojej slovnej zásobe len jednoslabičnými slovami, ktoré nepodliehajú ani časovaniu, ani skloňovaniu. Keďže počet slabík je obmedzený, význam slova závisí od prízvuku a nepochybne od kontextu. Od kontextu dokonca závisí aj určenie slovného druhu. Čínština totiž v praktickom súsloví nerozlišuje slovný druh. Vedecká logika tak, ako bola rozpracovaná v antickom Grécku a západnom svete, a ktorá jestvuje v úzkom súvise s gramatikou indoeurópskych jazykov rozlišujúcich subjekt a predikát, tak v čínskych podmienkach nemohla vzniknúť. Taktiež rozdielna jazyková štruktúra komplikuje zapisovanie abstraktných filozofických pojmov, aj preto čínska filozofia nadobúda svoje vlastné, pestré špecifiká.

Chronologické rozlíšenie čínskej filozofie

[upraviť | upraviť zdroj]
1. staroveká čínska filozofia (obdobie od 6. stor. do 2. storočia pred Kr.);
2. stredoveká čínska filozofia (obdobie od 2. stor. pred Kr. do 1000 po Kr.);
3. neokonfucianizmus (od r. 1000 do súčasnosti);
4. obdobie v súčasnej Číne po r. 1911.

Staroveká čínska filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Konfucius a konfucianizmus

Konfucius (551 – 479 pred Kr.) je latinizovaná podoba mena Kchung-fu-c’, čo znamená Majster z rodu Kchung. Je ním pravdepodobne najvplyvnejší čínsky filozof vôbec, ktorého dosah na čínsku kultúru, ba celú východnú Áziu, je priam kolosálny a zásadný.

Konfucius už v mladosti zriadil školu vo vlastnom dome, kde vyučoval žiakov dejiny, básnické umenie a formy slušného správania. Počas života sa venoval vydávaniu písomných pamiatok a spisovaniu kroniky svojej rodnej krajiny Lu. Povesť o jeho mravnej cnosti mu umožnila zastávať úrad ministra spravodlivosti.

Konfucius zomrel sklamaný, že sa jeho myšlienky neujali u čínskych vládcov a netušil, aký trvalý úspech je súdený jeho myšlienkam.

Písomníctvo konfucianizmu

[upraviť | upraviť zdroj]

Konfucianizmus uznáva autoritu deviatich klasických kníh, ktoré rozdeľujeme na:

  1. päť kanonických kníh,
  2. štyri klasické knihy.

Autorom štyroch kanonických kníh je sám Konfucius, piatu kanonickú spísali jeho žiaci. Štyri klasické knihy obsahujú, vychádzajúc z náuky Konfucia, učenie majstrových najvýznamnejších žiakov.

Filozoficky najvýznamnejšou je Kniha premien (resp. jej časť Š'-i). Je to zrejme najstarší zachovaný filozofický dokument vôbec. Konfucius v nej spísal učenie z dávnych cisárskych dôb a pridal vlastný komentár. Jadrom Knihy premien je učenie o ôsmich trigramoch – znakoch zlo-žených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Základných osem trigramov označuje rôzne prírodné sily, ktoré symbolizujú rozmanitý význam v ľudskom živote (sila, rozkoš, sláva, energia, prenikanie, nebezpečenstvo, ustatie a poddajnosť). Číňania Knihu premien používajú aj na výklad budúcnosti a chápu ju ako kompendium najhlbších právd.

Ďalšími kanonickými knihami sú:

  1. Kniha piesní,
  2. Kniha listín,
  3. Jar a jeseň (kronika štátu Lu pre roky 722 až 480 pred Kr.),
  4. Kniha obradov (etické predpisy, mravy a zvyky).

Vlastnými klasickými knihami sú:

  1. Rozhovory a výroky (zápis ústne tradovaných Konfuciových myšlienok),
  2. Veľká náuka (autentické Konfuciove výroky),
  3. Učenie stredu (v jej etike je postulovaná zásada, ktorá sa principiálne zhoduje s kategorickým imperatívom Immanuela Kanta),
  4. Meng-c’, kniha Konfuciovho žiaka Mencia.

Konfuciova filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]

Konfucius je vo svojej filozofii primárne zameraný na človeka a jeho praktický život. Nevenuje sa logike, ani metafyzike. V oblasti metafyzických problémov (trebárs v otázke posmrtného života) sa mysliteľ prejavuje ako agnostik.

Na prvom mieste stojí blaho ľudu. Nemu je podriadená celá Konfuciova zbierka zásad správania a mravných príkazov. Ako mravný ideál vidí Konfucius nie asketického svätca, ale človeka, ktorý nadobudol pravú životnú múdrosť. Je to človek cnostný, poctivý, úprimný, schopný formovať samého seba. Vnútorná a vonkajšia stránka jeho osobnosti sú v rovnováhe. Za dokonalú cnosť pritom Konfucius považuje lásku k blížnemu podporenú zlatým pravidlom: „Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.“ Tým sa konfuciánska etika stáva príbuznou etike kresťanstva.

Mravný ideál môže dosiahnuť ktorýkoľvek ušľachtilý človek (tun-c’), ktorý sa takým stáva, keď dodržiava li – normy správania založené na vzájomnej láske, spravodlivosti, múdrosti, mravnosti a úprimnosti. K ich dodržiavaniu sa vedie výchovou a sebazdokonaľovaním, vždy nenásilne. Svojím vlastným úsilím a činnosťou môže človek dotvárať svoj osud.

Konfucius žil v dobe mravného rozvratu a vnášaniu relativity do morálky a tradície, preto vyzýval ľudí, aby sa vrátili ku kultúre svojich predkov. Kult minulosti je výraznou črtou jeho svetonázoru. Morálnym a politickým ideálom je "ušľachtilí blahodarný muž. Vzťah vládcu k svojmu ľudu Konfucius postavil na príkladnosti. Vládca má byť mravným ideálom – vzorom pre ľud, ktorý nesmie vládnuť despoticky. Ak bude vládca spravodlivý, ľud bude poslušný. Ľud však má byť ľudom, ktorý sa poslušne vládcovi poddáva. Tu možno postrehnúť Konfuciove snahy o filozofické podchytenie usporiadania čínskych štátov. Konfucius sa vo svojej sociálnej a politickej filozofii nevyhol ani názorom na čínsky pedagogický systém. Jeho myšlienky ovplyvnili čínske školstvo na celé stáročia. Zdôrazňuje v nich výchovu nie k vedomostiam, ale výchovu k umeleckému cíteniu – obzvlášť k hudbe. A samozrejme podporil aj výchovu k slušnosti a mravnosti, pretože tie považoval za základ pre život v mieri, poctivosti a blahobyte.

Konfucianizmus ako taký vyjadruje záujmy feudálnych pánov, ktorí sa snažili predísť sociálnym otrasom spoločnosti. Po pôsobení veľkých Konfuciových žiakov sa na prelome letopočtov konfucianizmus transformoval na náboženstvo.

Konfuciov žiak Meng-c’

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Meng-c’ (filozof)

Meng-c’ (371 – 289 pred Kr.; latinizovaná forma Mencius) je najvýznamnejší žiak Konfucia, resp. učenec konfucianizmu. Vychádzal z náuky svojho majstra, ale rozišiel sa s ním v niektorých bodoch politickej filozofie.

Meng-c’ chápe ľudskú prirodzenosť ako vrodene dobrú. Človek je dobrý, má štyri vrodené vlastnosti – pocit solidarity, pocity hanby, skromnosť a schopnosť odlišovať pravdu od lži. Prejavom dobrej prirodzenosti človeka je jeho svedomie. Ale nedokonalosť spoločenského poriadku a omyly vládcov dokážu človeka skaziť. Preto Mencius podrobuje politickú kultúru čínskych krajín silnej kritike. Ale aj mimo nápravy spoločenského zriadenia musí človek sám odhaľovať svoje schopnosti, aby našiel príčiny neúspechu a zla. Ako riešenie nepriaznivej politickej situácie, ktorá kazí mravný charakter človeka, Meng-c’ ponúka právo ľudu na zvrhnutie vládcu, ktorý nie je mravným ideálom a vzorom. Ale i on sa drží prísneho pacifizmu ako jeho majster Konfucius a odmieta vojnu. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že vôbec všetky tieto čínske filozofie pretransformované na náboženstvá sú v zásade mierumilovné a tolerantné.

Konfuciov žiak Sün-c’

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Sün-c’ (filozof)

Sün-c’ (355 – 288 pred Kr.) v hodnotení ľudskej povahy má opačný názor ako jeho súčasník Meng-c’. Tvrdí, že prirodzenosť človeka je zlá, a preto je nutné človeka vychovávať. Všetko, čo je v človeku dobré, je iba vypestované.

Bližšie informácie v článkoch: Lao-c’ a taoizmus

Historická autenticita pôvodcu taoizmu – Lao-c’a – je otázna, pričom čínska tradícia rozpoznáva ako taoistických zakladateľov vlastne viacero majstrov. Podľa tradície sa samotný Lao-c’ narodil okolo roku 600 pred Kr. Bol tak súčasníkom Konfucia, s ktorým sa údajne aj raz stretol. Hoci taoizmus nepozná priameho zakladateľa, pôvodné literárne spracovanie taoistických myšlienok prisudzujeme práve Lao-c’ovi v podobe knihy Tao-te-ťing – Kniha o ceste a cnosti. Tá obsahuje v 81 kapitolách jeho metafyzické, etické a politické názory.

Charakter čínskeho jazyka umožňuje prisudzovať slovám veľa významov vo viacerých slovných druhoch. Preto aj tao ako základná idea taoizmu smie nadobúdať metafyzický, etický i politický zmysel.

Tao ako princíp

[upraviť | upraviť zdroj]

Tao z pohľadu Lao-c’ovej metafyziky je neuchopiteľný prazáklad sveta; je ničím nepodmienenou, večnou mierou všetkého, akýmsi absolútnom. Čínsky znak pre tao symbolizuje ustavičný kolobeh vesmíru, kruh nebies a zeme. Tao nepodlieha zmene, ani pohybu, ale je pôvodcom zmien a pohybov. Je to v pravom zmysle slova princíp existencie jestvujúcna.

Tao ako cesta

[upraviť | upraviť zdroj]

Tao v etickom zmysle je cestou zosúladenia svojho ja s večným princípom. Zosúladenie sa stáva harmóniou – harmóniou ja s tao. Úsilie o pravý stred, pokoj a dokonalé vnútorné vyrovnanie sa stáva typickým rysom čínskej filozofie, ktorý sa však na rozdiel od indickej filozofie nedosahuje askézou alebo odvratom od sveta, ale prostotou svojej mysle a pokojným hľadaním svojho osudu – svojej cesty tao.

Prostota sa vyznačuje odmietnutím ctižiadostivosti. Praktickej taoistickej etike dominuje láska k blížnemu, nevynímajúca ani nepriateľov, čím sa rysuje paralela s kresťanstvom.

Cesta tao prechádza skrze ticho a pokojné pozorovanie prírodných dejov, pričom jej cieľom je osvietenie. Osvietený človek sa vracia k detskej jednoduchosti. Kto sa vzdá samého seba, koná skutky, ktoré sú v súlade s tao, s tao splýva a nadobúda nesmrteľnosť. Je vyrovnaný, povznesený a slobodný. Jeho vnútro sa stáva posvätným miestom.

Spoločnosť v taoizme

[upraviť | upraviť zdroj]

I Lao-c’ verí, že vládca by mal byť pre svoj ľud cnostným vzorom. Ale mravný ideál sa nedosahuje učenosťou ako v konfucianizme, ale prostotou a jednoduchosťou. Vládca má byť múdrym vodcom, ktorý šíri vládu tao v celej ríši, pretože kde panuje tao, tam vládne mier.

Mohizmus je tretím veľkým filozofickým systémom starovekej Číny. Jeho názov odvodzujeme od filozofa menom Mo Ti (Mo-c’; 500 – 396 pred Kr., podľa iných zdrojov približne 479 – 381 pred Kr.).

Mohizmus je praktickou filozofiou zameranou na prospech (princíp pragmatizmu) – prospech pre obyvateľov krajiny a jednotlivca. Každú teóriu a každé praktické opatrenie treba budovať podľa toho, či napomáha blahobytu a populačnému rastu. Z toho vyplynul mimoriadne silný odpor voči vojne, ktorý viedol až k odzbrojovacím kampaniam. Hlavným mottom mohizmu je: „Napomáhať všeobecnému blahu a bojovať proti zlu.“

Mohizmus zdôrazňuje pri vytváraní filozofie jej podrobenie praktickej životnej skúsenosti. Teória musí:

1. mať preverený základ, či je v súlade s har-móniou Nebies a starých vládcov,
2. byť verifikovaná skúsenosťou,
3. byť aplikovateľná.

Pozoruhodnou sa však opäť stáva fenomén lásky k blížnemu, ktorý nájdeme aj v myslení Mo Tiho. Ide o všeobecnú lásku k ľuďom, kedy zaobchádzame s druhými ako so sebou samým. To má byť zárukou všeobecného blahobytu.

Mo Ti oveľa horlivejšie než Konfucius podporoval tradičné čínske náboženstvo.

Stredoveká čínska filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]

Čínsky stredovek býva označovaný ako temný vek čínskej filozofie. Konfucianizmus skostnatel v štátny kult, taoizmus prepadol alchýmii a poverčivosti. Význam Knihy premien sa obmedzil na veštenie. Mohizmus na začiatku čínskeho stredoveku (200 pred Kr.) neprežil ťažké prenasledovanie a jeho písomníctvo bolo zničené. Konfucianizmus a taoizmus sa tak stávajú dominantnými filozofiami (náboženstvami), ku ktorým sa v tomto období pridružuje nový fenomén z Indie – budhizmus. Syntézu filozofie predošlých období (jari a jesene a sto škôl) obsiahlol vo svojom diele konfuciánsky filozof Tung Čung-šu.[1]

Wang Čchung

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Wang Čchung

Wang Čchung žil v prvom storočí nášho letopočtu. Ostro kritizoval poverčivý a skostnatelý dogmatizmus konfucianizmu v stredovekej Číne. Nesúhlasil s tým, aby sa čínska tradícia a čínske tradičné náboženstvo vyzdvihovalo nad čínsku súčasnosť. Chcel tak uvoľniť cestu novému vývoju. Wang Čchung tiež podnecoval k slobodnému politickému mysleniu. Dogmatizmus konfucianizmu sa mu však napokon prelomiť nepodarilo.

Jin a Jang

[upraviť | upraviť zdroj]
Jin a Jang
Bližšie informácie v hlavnom článku: jin a jang

Učenie o jin a jang sa nachádza už v konfuciánskej Knihe premien. Táto kniha v stredovekej Číne nadobudla veľkú vážnosť a to umožnilo, aby sa učenie o jin a jang stalo ústredným ideovým základom pre celú čínsku stredovekú filozofiu. Tento základ sa stal pôdou, na ktorej sa stretali a vzájomne ovplyvňovali doteraz aj úplne protikladné filozofické školy ako konfucianizmus a taoizmus.

Jin a jang sa stalo stredom výkladu sveta. Celé učenie spočíva v myšlienke, že vo všetkom, čo jestvuje, pôsobia dva protikladné princípy – princíp mužský, aktívny a svetlý (jang) a princíp ženský, pasívny a tienistý (jin).

Budhizmus v Číne

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: budhizmus

Budhizmus prenikol v prvom storočí n. l. do Číny z Indie za cisára Ming-tia. Tento cisár sám na základe sna povolal do krajiny budhistických mníchov, ktorí boli zriedka i prenasledovaní, no napriek tomu ich počet stále rástol. Vďaka prekladom indických diel do čínštiny sa zachránilo nejedno budhistické dielo.

Napokon sa budhizmus zrástol za špecifických podmienok s čínskou kultúrou. Týmito špecifickými podmienkami sú predovšetkým prvky čínskeho národného charakteru, ktorý vždy inklinoval k zlatému stredu, pokoju a vyrovnanosti. Preto sa v Číne neujali tie budhistické školy, ktoré presadzovali extrémy a krajné spásonosné riešenia. A tak nás neprekvapí vznik zenového budhizmu ako zvláštneho čínskeho výtvoru, ktorý zlatý stred prijíma do svojej teórie.

Budhizmus je dnes pevnou súčasťou nielen indickej, ale i čínskej národnej kultúry.

Neokonfucianizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako v Indii znamenal nástup neortodoxných systémov v súvislosti s brahmanským náboženstvom ostrú konfrontáciu, ktorá znamenala nakoniec jeho posilnenie, tak i v Číne nástup budhizmu vyvolal filozofickú polemiku s konfucianizmom. Konfucianizmus reagoval na budhizmus rozhodným protiúderom, na ktorého počiatku stojí ostrá kritika, pričom sa nevyhýba ani rozvíjaniu vlastného jadra, ktoré trvá až do 20. storočia. Tak sa otvorila nová éra čínskej filozofie reprezentovaná tzv. neokonfucianizmom, ktorá začína koncom čínskeho stredoveku okolo r. 1000 po Kr. a končí čínskou revolúciou v r. 1911.

V argumentácii novokonfucianizmu proti budhizmu dominuje zakorenený čínsky názor na človeka, ktorý je pevne začlenený do prírodného i spoločenského prostredia a jeho úlohy sa realizujú tu v tomto živote.

Ču Si (1130 – 1200)

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Ču Si

Ču Si je najvýznamnejší filozof neokonfucianizmu. Jeho bohatý myšlienkový systém, v ktorom prepracoval starú konfuciánsku tradíciu, je významom porovnateľný s dielom Tomáša Akvinského v Európe.

Ču Si rozvíja teóriu o dvoch protikladných princípoch – univerzálneho svetového rozumu verzus hmota. Tento protiklad je totožný s protikladom jin a jang. Rozum však nikdy nebol od hmoty oddelený. Vzhľadom na javy je rozum stále najvyšším fenoménom a bol prv než hmota.

Inými filozofmi neokonfucianizmu boli

1. Wang Jang-ming (1473 – 1529) a
2. Taj Tung-jüan (1723 – 1777).

Základné rysy čínskej filozofie

[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofia starej Číny (Čína do revolúcie v r. 1911) v priebehu dejín nadobudla veľmi špecifické rysy, ktoré ju do značnej miery vyznačujú. Za základný motív filozofického myslenia Číňanov možno považovať úsilie o harmóniu a rovnováhu spojenú s týmto „pozemským“ životom. Číňania neradi myšlienkovo experimentujú s posmrtným dianím. Vďaka tomu sa dopracovali k myšlienke súladu človeka s prostredím, ktoré ho obklopuje tu na svete, obzvlášť s prírodou v prípade Lao-c´a. Úsilie o harmóniu a zlatý stred odvádza čínsky filozofický svet od všetkých extrémov, ktoré sú tak typické pre indickú filozofiu. Protiklady sú z vyššieho hľadiska pevne zjednocované, pričom Číňania majú stály zvyk pozorovať vo všetkých protikladoch pôsobenie aktívneho a pasívneho princípu (jin a jang).

S tendenciou nevylučovať protiklady a snažiť sa o ich syntézu súvisí pozoruhodná tolerancia čínskeho myslenia. Západnému svetu sa môže v niektorých reáliách javiť priam ako nepochopiteľná. Konfucianizmus, taoizmus a budhizmus medzi sebou myšlienkovo zápasili, ale až na malé výnimky nikdy nedochádzalo k fyzickému, násilnému útlaku jedného náboženstva (filozofie) druhým. Takáto všeobecná tolerancia bola možná aj vďaka tomu, že čínske obyvateľstvo nevyznávalo žiadne určité náboženstvo. Ľud vyhľadával podľa potreby či záľuby kňaza jedného, či druhého kultu. Čínske myslenie tak možno skutočne spojiť so svetským charakterom, pričom jeho ťažisko je situované priamo tu na zemi.

Čínsku filozofiu charakterizuje tiež humanizmus, ktorý presadzuje do ústredného záujmu mysliteľov človeka a jeho súlad s prírodou, alebo v prípade konfucianizmu sa tento humanizmus prejavuje ako záujem čínskeho filozofa o plné rozvíjanie človeka samého.

Posledný základný rys myslenia starej Číny spočíva v konštatovaní, že čínska filozofia je vo svojej podstate etikou, pretože ako svoj konečný cieľ vidí návod k správnemu správaniu a konaniu.

Poznanie čínskej filozofie ako i celej čínskej kultúry preniklo do Európy veľmi neskoro. Známa je cesta benátskych kupcov s Marcom Polom na konci 13. storočia, ktorí sa dostali až na dvor čínskeho cisára. Ich správy o prekvitajúcej, vzdialenej ríši však boli považované za výmysly. Prvým významným európskym mysliteľom, ktorý pochopil veľkosť a kultúrnu vyspelosť Číny bol Leibniz. Dôkladnejšia znalosť čínskeho filozofického myslenia sa v Európe spája až s 18. storočím a s menami ako Diderot, Voltaire alebo Goethe.

Zvláštnosti čínskeho filozofického ducha v špecifickej, jemu vlastnej geografickej, dlhodobej izolácii, vytvorili pozoruhodnú a tolerantnú kultúru, ktorá dokáže konkurovať svojou starobylosťou, umením, múdrosťou i politikou celému západnému svetu. Na tomto kultúrnom diele sa rozhodujúcim spôsobom podieľali myslitelia, ktorých dielo pôsobí až na prah súčasnosti.

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. čínska filozofia. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 122-123.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Jan Chin-Šun. Z dejín čínskej filozofie. Preklad Hana Sasáková. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956. 62 s. (Čo má každý vedieť.)
  • STŘELEČEK, Jaromír. Čínská filosofie : stručný přehled. 1. vyd. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1969. 74 s.
  • KRÁL, Oldřich; STŘELEČEK, Jaromír. Úvod do čínské filosofie : historie a texty. Vyd. 1. Zväzok I : čínská filosofie do příchodu buddhismu. Praha : Univerzita Karlova, 1971. 174 s.
  • BONDY, Egon. Čínská filosofie. Praha : Sdružení na podporu vydávání časopisů, 1993. 387 s. (Vokno.) ISBN 80-85239-22-1.
  • CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7.
  • KRÁL, Oldřich. Čínská filosofie : pohled z dějin. Vyd. 1. Lásenice : Maxima, 2005. 373 s. ISBN 80-901333-8-X.
  • BENICKÁ, Jana. Staroveká čínska filozofia a myslenie. 1. vyd. V Bratislave : Univerzita Komenského v Bratislave, 2022. 195 s. ISBN 978-80-223-5522-3.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.