Bitka pri Kannách
| Druhá púnska vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Kartágo | Rímska republika | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Hannibal | 1. Lucius Aemilius Paulus† 2. Gaius Terentius Varro | ||||||
| Sila | |||||||
| 32 000 ťažká pechota 8 000 ľahká pechota 10 000 kavaléria |
55 000 ťažká pechota 8-9 000 ľahká pechota 6 000 kavaléria | ||||||
| Straty | |||||||
| okolo 5 700 zabitých a zranených | asi 60 000 zabitých a zranených, 10 000 zajatých | ||||||
Bitka pri Kannách patrí k najhorším porážkam, aké kedy Rimania utrpeli nielen počas púnskych vojen, ale vo svojich dejinách vôbec.
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Po troch porážkach, ktoré v roku 217 pred Kr. Rimania utrpeli pri Trebii, Ticine a Trasimenskom jazere, zavládla v Ríme nervozita a panika. Ukázalo sa, že tradiční najvyšší rímski úradníci - konzuli, nie sú schopní viesť úspešnú vojnu s vynikajúcim stratégom Hannibalom. Preto na príkaz senátu bol mimoriadne na ľudovom zhromaždení zvolený diktátor s absolútnou mocou pre vedenie vojny Quintus Fabius Maximus, skúsený politik a vojenský veliteľ. Za jeho pomocníka bol menovaný veliteľ jazdy (magister equitum) Marcus Minucius Rufus. Fabius Maximus si uvedomoval, že po utrpených porážkach je morálka rímskeho vojska veľmi slabá, noví branci nemali ešte bojové skúsenosti. Preto so svojím vojskom sledoval Hannibalove presuny v Itálii, znepríjemňoval mu život drobnými šarvátkami, ale nepúšťa sa do rozhodujúceho boja. Prepadával predovšetkým jeho zásobovacie jednotky, takže púnske vojsko sa muselo stiahnuť do úrodnejších oblastí. Pre túto taktiku dostal aj hanlivú prezývku Cunctator (Váhavec). V Ríme i v radoch vojakov vládla s jeho taktikou nespokojnosť, preto najmä veliteľ jazdy (magister equitum) vyzýval k otvorenému boju.
Hannibal mal medzitým problémy, pretože v kraji okolo Falerna nenašiel dostatok potravín na prezimovanie vojska a musel sa stiahnuť z Kampánie. Pri Tarracine došlo k boju medzi oboma vojskami. V bitke zahynulo asi dvesto Rimanov a štvornásobný počet Hannibalových vojakov. Hannibalovi hrozilo, že bude musieť prezimovať v kraji, kde je nedostatok potravín. Pomocou ľsti sa mu podarilo prejsť cez horské priesmyky do úrodnejšej Apulie k mestu Geronium. Fabius ho neustále sledoval a nedovolil mu priblížiť sa k Rímu.
Keď musel Fabius odísť do Ríma kvôli náboženským povinnostiam a voľbe konzula namiesto zomrelého Gaia Flaminia, veliteľ jazdy M. Minucius Rufus zostúpil z hôr a priblížil sa k Hannibalovmu vojsku. V Ríme medzitým povýšili veliteľa jazdy na úroveň diktátora a keď Fabius Maximus prišiel k vojsku, musel si ho rozdeliť na dve polovice: jednej velil Fabius, druhej Minucius.
Napokon sa dal Minucius vyprovokovať k otvorenému boju s Hannibalom. Veľká časť jeho vojska bola porazená, a len vďaka Fabiovmu zákroku sa podarilo časť rímskych vojakov zachrániť. Minucius si uvedomil svoju chybu, vzdal sa svojho mimoriadneho postavenia, opäť sa spojil s vojskom Fabia Maxima a podriadil sa jeho veleniu.
Keď po uplynutí šiestich mesiacov skončila diktatúra Fabia Maxima, jeho vojsko prevzali konzuli pre rok 217 pred Kr. Marcus Atilius Regullus a Gnaeus Servilius Geminus. Tí dodržiavali taktiku Fabia Maxima a nevrhli sa do otvoreného boja s Hannibalom. Vyčerpávali jeho sily, bránili mu v zásobovaní.
Rok 216 pred Kr.
[upraviť | upraviť zdroj]Na rok 216 pred Kr. boli za konzulov zvolení ambiciózny Gaius Terentius Varro, kandidát ľudových vrstiev, a konzervatívny Marcus Aemilius Paulus. Takisto sa v Ríme konali nové odvody vojska a počet légií bol zvýšený na dvojnásobok, celkovo mali Rimania v zbroji asi 80 000 vojakov. Syrakúzsky vládca Hieron poslal do Ríma obrovské množstvo obilia a zlatú sochu bohyne Víťazstva (Victoria) na znamenie svojho priateľstva s Rímom.
Po voľbách odišli konzuli aj s novým vojskom k mestu Geronium. Hneď po príchode nového rímskeho vojska sa strhla bitka, v ktorej zahynulo asi 17 000 Púnov a len asi sto Rimanov. To vyprovokovalo konzula Terentia k nerozvážnemu konaniu.
Hannibal v noci opustil svoj tábor aj so všetkým vybavením, aby nalákal Rimanov na bohatú korisť, jeho lesť sa však prezradila. Pre nedostatok zásob Hannibal odtiahol k malému mestečku Cannae (slov. Kanny) pri ústí rieky Aufidus. Okolie mesta bolo vhodné pre jazdeckú bitku, v ktorej Hannibalove jazdecké oddiely Numídčanov dosahovali vynikajúce výsledky. Numídski jazdci rozohnali rímskych vojakov, ktorí zásobovali svojich druhov vodou, ale konzul M. Aemilius Paulus zadržal vojsko, aby sa nepustilo do boja.
Rozhodujúca bitka
[upraviť | upraviť zdroj]
Nasledujúci deň pripadlo velenie na druhého konzula G. Terentia Varrona. Bol pekný augustový deň. Konzul okamžite s vojskom prekročil Aufidus a rozostavil vojsko tak, že v strede bola pechota, na pravom krídle jazda. Na ľavej strane boli spojeneckí jazdci a spojenecká pechota. Terentius velil na ľavom krídle, Paulus na pravom, v strede velil konzul z predchádzajúceho roku Gnaeus Servilius Geminus.
Hannibal takisto prekročil rieku a rozmiestnil svojich vojakov tak, že na pravom krídle bola numídska jazda, v strede Galovia s dlhými mečmi a Hispánci s krátkymi. Po oboch stranách týchto spojencov boli Afrovia, vyzbrojení rímskymi zbraňami ukoristenými pri Trebii a Trasimenskom jazere. Hannibal spolu s bratom Magonom velil v strede zostavy, na ľavom krídle bol jeho brat Hasdrubal Barkas.
Rimania boli obrátení na juh. Miestny juhovýchodný vietor im hnal do tvárí prach, takže ich oslepoval.
Bitku začali na oboch stranách pomocné oddiely a ľahkoodenci, potom sa pripojili jazdci. Porazené rímske oddiely sa dali na útek.
Potom začal boj hlavných síl pechoty. Spočiatku mali Rimania úspech, pričom útočili priamo na stred kartáginskej zostavy, ktorá začala ustupovať. Obidve krídla, na ktorých boli rozmiestnené oddiely Afrov, postupne obkľučovali rímsku zostavu až ich úplne obkľúčili.
Zozadu na Rimanov zaútočil aj oddiel asi 500 Numídčanov, ktorí sa pôvodne akoby vzdali Rimanom. Tých sa začala zmocňovať panika.
Konzula Aemilia Paula na začiatku boja zranila guľa vystrelená z praku, ale hrdinsky odolával a dokonca sa prebojoval k hlavnej časti Hannibalových oddielov. Ťažko raneného ho dobili súperovi lukostrelci. Druhý konzul G. Terentius Varro si zachránil život útekom.
Výsledky bitky
[upraviť | upraviť zdroj]Dôsledky bitky boli katastrofálne. Zahynulo asi 45 000 pešiakov a 2700 jazdcov, 29 vojenských tribúnov, množstvo bývalých vynikajúcich politikov, ktorí tvorili štáb oboch konzulov. Medzi padlými bol aj konzul z minulého roka Gnaeus Servilius Geminus a veliteľ jazdy z čias diktatúry Fabia Maxima Marcus Minucius Rufus. Do zajatia sa dostalo len asi 3000 pešiakov a 15 000 jazdcov.
Z oboch vojenských táborov sa ústupom zachránilo niekoľko tisíc vojakov, ktorí sa stiahli do mesta Canusium a Venusia.
Hannibal sa po bitke venoval skôr obsadeniu rímskych vojenských táborov, po bitke opustených. Jeho veliteľ jazdy Maharbal mu radil, aby využil situáciu a zaútočil priamo na Rím, ale Hannibal to odmietol. Maharbal mu vtedy povedal: „Hannibal, vieš víťaziť, ale nevieš využiť víťazstvo!“ Rím získal čas na to, aby sa spamätal z následkov porážky.
Hannibal si v momentálnej situácii nemohol dovoliť zaútočiť priamo na Rím. Jeho vojaci boli unavení, preto začal vyjednávať s italskými kmeňmi a mestami, aby ich získal na svoju stranu. Na jeho stranu sa pridala napr. Capua, iné mestá, napr. Cumae, Neapol, zostali verné Rímu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- Titus Livius: Dejiny od založenia Ríma XXII, 11-54
- Maškin, N. A. Dějiny starověkého Říma. Praha 1957, s. 185-187
- Burian, Jan: Hannibal. Praha 1967