Licinius
Licinius, celým menom: Valerius Licinianus Licinius (* okolo 265, Dácia/Horná Mézia – † 325, Solún) bol rímsky cisár vládnuci v rokoch 308 – 324 v období tetrarchie na Východe. V roku 313 vydal spolu s Konštantínom I. tzv. Milánsky edikt.[1][2]
| Licinius | |
| rímsky cisár (augustus) | |
 Cisár Licinius na zlatej minci | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Panovanie | 308 – 324 |
| Predchodca | Flavius Valerius Severus |
| Nástupca | Konštantín I. |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Valerius Licinianus Licinius |
| Narodenie | okolo 265 Dácia/Horná Moesia/Mézia |
| Úmrtie | 325 Solún |
| Vierovyznanie | rímske náboženstvo kresťanstvo (?) |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo |
Licinius II. (cézar) |
| Odkazy | |
 | Licinius (multimediálne súbory na commons) |
Životopis
upraviťLicinius sa narodil do roľníckej rodiny v balkánskom regióne Horná Moesia (Mézia) v dnešnom Srbsku, iné pramene uvádzajú susednú Dáciu. Svoju kariéru započal v armáde, kde dosiahol vysoký post, možno úrad prétorského prefekta.[1] Vďaka známosti s cisárom Galériom sa stal augustom a spravoval územia na Balkáne (nikdy nebol „mladším cisárom“ – ceasarom). Po Galeriovej smrti (311) vládol na Východe ako spoluvládca s Maximinom Daiom (Egypt, Sýria). Po tom, čo sa Maximian Daia pokúsil ovládnuť Malú Áziu a Trákiu (312) vypukla medzi vládcami vojna. V roku 313 Licinius ovládol celý Východ a stal sa spojencom západného cisára Konštantína, ktorý krátko pred tým ovládol celý Západ. Za ženu si vzal Konštantínovu sestru Constantiu (zasnúbení boli už od roku 310). Podobne ako Konštantín aj Licinius prejavil záujem o kresťanstvo a podľa niektorých dobových správ mal aj konvertovať. Spolu s Konštantínom vydal v roku 313 Milánsky edikt, ktorý vyhlásil náboženskú slobodu v krajine.[1][3]
Prvé problémy vo vzťahoch cisárov vznikli už v roku 314 z dôvodu určenia nástupníctva. Po roku 316 nakoniec konflikty vyústili do otvorenej vojny v ktorej Licinius prehral. Konštantín získal dunajské a ilýrske provincie a jeho synovia Crispus a Konštantín II. boli menovaní za spolucisárov. Licinius si udržal Východ a jeho syn Licinius II. bol takisto prehlásený za spolucisára. Ďalšie problémy nastali po tom, čo Licinius začal verejne vystupovať proti kresťanom a prenasledovať ich. Nová vojna vypukla v roku 322[4] a zámienkou bol Konštantínov útok proti Gótom pôsobiacim na Liciniovom území. Kresťanský historik Eusebios z Cézarey v diele Vita Constantini boj medzi cisármi popisuje ako spor medzi kresťanstvom a pohanstvom.[5] V roku 324 bol Licinius Konštantínom porazený pri Adrianopole a v bitke pri Chrysopole. Konštantín pôvodne Licinia nechal žiť a zosadený cisár sa usadil v Solúne, kde však bol o rok neskôr na Konštantínov popud zavraždený pre sprisahanie.[1][5][3]
Referencie
upraviť- ↑ a b c d LICINIUS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1225 – 1226.
- ↑ Licinius. In: SVOBODA, Ludvík. Encyklopedie antiky. Praha : Academia, 1973. S. 340.
- ↑ a b Licinius. In: Encyclopedia Britannica [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online.
- ↑ Licinius, Valerius Licinianus. In: BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman Empire. 2nd Ed. New York : NY: Facts On File, 2002. ISBN 0-8160-4562-3. S. 321 – 322.
- ↑ a b LICINIUS. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 246.