[go: up one dir, main page]
Preskočiť na obsah

Viliam I. (Anglicko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Viliam I. Dobyvateľ)
Viliam I.
kráľ Anglicka
Viliam zobrazený na tapisérii z Bayeux počas bitky pri Hastingse, ako si dvíha prilbu, aby ukázal, že je stále nažive.
Viliam zobrazený na tapisérii z Bayeux počas bitky pri Hastingse, ako si dvíha prilbu, aby ukázal, že je stále nažive.
Panovanie
DynastiaNormandská
Panovanie25. december 1066 – 9. september 1087
Korunovácia25. december 1066
PredchodcaEdgar Ætheling (nekorunovaný)
Harold II. (korunovaný)
NástupcaViliam II.
Biografické údaje
Narodenieokolo 1028
Falaise, Normanské vojvodstvo
Úmrtie9. september 1807 (okolo 59 rokov)
Prepošstvo svätého Gerváza, Rouen, Normandské vojvodstvo
PochovanieSaint-Étienne de Caen, Normandia
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecRobert I.
MatkaHerleva
Ďalšie tituly
vojvoda Normandský
3. júl 1035 – 9. september 1087
PredchodcaRobert I.
NástupcaRobert II.
Odkazy
Spolupracuj na CommonsViliam I.
(multimediálne súbory na commons)

Viliam I. (* okolo 1028,[1] Falaise, Normandské vojvodstvo – † 9. september 1087, Rouen, Normandské vojvodstvo), známy ako Viliam Dobyvateľ alebo Viliam Bastard,[2][pozn. 1] bol prvý normanský kráľ Anglicka, ktorý vládol od roku 1066 až do svojej smrti. Ako potomok Rolla bol od roku 1035 normandským vojvodom (ako Viliam II.).[3] V roku 1060, po dlhých bojoch o trón, si v Normandii upevnil svoju pozíciu. V roku 1066 vtrhol po smrti Eduarda Vyznávača do Anglicka a na čele armády Normanov zvíťazil nad anglosaskými vojskami Harolda Godwinsona v bitke pri Hastingse a potlačil následné anglické povstania v rámci tzv. ovládnutia Anglicka Normanmi. Zvyšok jeho života bol poznačený bojmi o upevnenie svojej moci nad Anglickom a kontinentálnymi krajinami a problémami s jeho najstarším synom Robertom II.

Bol synom slobodného normandského vojvodu Roberta I. a jeho milenky Herlevy. Ako ľavoboček s nízkym vekom mal po nástupníctve po otcovi (v tom čase mal okolo 7 rokov) určité ťažkosti, ktoré sa prehĺbili anarchiou, ktorá sužovala prvé roky jeho vlády. Počas jeho detstva a dospievania členovia normandskej šľachty bojovali medzi sebou, a to tak o kontrolu nad malým vojvodom, ako aj o svoje vlastné ciele. V roku 1047 sa mu podarilo potlačiť vzburu a začať upevňovať svoju moc nad vojvodstvom, čo sa mu však podarilo až okolo roku 1060. Manželstvo s Matildou Flámskou v roku 1050 mu poskytlo mocného spojenca v susednom Flámskom grófstve. V čase sobáša bol schopný vymenovať svojich podporovateľov za biskupov a opátov v normanskej cirkvi. Upevnenie moci mu umožnilo rozšíriť svoje obzory a do roku 1062 si zabezpečil kontrolu nad susedným grófstvom Maine.

V 50. a na začiatku 60. rokov 11. storočia sa stal uchádzačom o anglický trón, kde bol v tom čase kráľom bezdetný Eduard Vyznávač, prvostupňový bratranec jeho otca Roberta I. Existovali však aj ďalší potenciálni uchádzači vrátane mocného anglického grófa Harolda Godwinsona, ktorého Eduard v januári 1066 na smrteľnej posteli vymenoval za kráľa. Viliam v septembri 1066 postavil veľkú flotilu a vtrhol do Anglicka s argumentom, že mu Eduard predtým sľúbil trón a že mu Harold prisahal, že ho podporí pri získaní koruny. V bitke pri Hastingse 14. októbra 1066 Haroldove vojsko jednoznačne porazil a samotného Harolda zabil. Po ďalších vojenských úspechoch bol na Vianoce 1066 v Londýne korunovaný za anglického kráľa. Pred návratom do Normandie sa začiatkom roka 1067 postaral o správu Anglicka. Do roku 1075 mal väčšinu Anglicka pevne v rukách, čo mu umožnilo stráviť väčšiu časť svojej vlády na európskom kontinente.

Posledné roky jeho života boli poznačené problémami na jeho kontinentálnych územiach, problémami s jeho synom Robertom a hrozbou vpádu Dánov do Anglicka. V roku 1086 nariadil zostaviť Domesday Book, súpis všetkých pozemkov v Anglicku spolu s ich prednormandskými a súčasnými držiteľmi. Zomrel v septembri 1087 počas ťaženia v severnom Francúzsku a bol pochovaný v Caen. Jeho vláda v Anglicku sa vyznačovala výstavbou hradov, usadením novej normanskej šľachty v krajine a zmenou v zložení anglického duchovenstva. Nesnažil sa integrovať svoje panstvá do jednej ríše, ale naďalej spravoval každú časť samostatne. Po jeho smrti boli jeho krajiny rozdelené: Normandia pripadla Robertovi a Anglicko jeho druhému žijúcemu synovi Viliamovi.

Pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]

Severania začali na území, ktoré sa neskôr stalo Normandiou, podnikať prvé nájazdy koncom 8. storočia. Trvalé škandinávske osídlenie nastalo pred rokom 911, keď Rollo, jeden z vikingských vodcov, a francúzsky kráľ Karol Prostý uzavreli dohodu, ktorou Rollo získal grófstvo Rouen. Územie okolo Rouenu sa stalo jadrom neskoršieho normandského vojvodstva.[4] Normandia bola pravdepodobne miestom, z ktorého sa koncom 10. storočia obnovili škandinávske útoky na Anglicko, čo zhoršilo vzťahy medzi Anglickom a Normandiou.[5] V snahe zlepšiť situáciu si kráľ Ethelred II. v roku 1002 vzal za druhú manželku Emmu, sestru normandského vojvodu Richarda II.[6]

Dánske nájazdy na Anglicko pokračovali a Ethelred sa v roku 1013 uchýlil do Normandie, kde hľadal u Richarda pomoc, keď ho dánsky kráľ Sven I. s jeho rodinou vyhnal z Anglicka. Svenova smrť v roku 1014 mu umožnila vrátiť sa domov, avšak Svenov syn Knut jeho návrat domov odsúdil. Ethelred nečakane zomrel v roku 1016 a Knut sa stal anglickým kráľom. Ethelredovi a Emmini dvaja synovia, Eduard a Alfréd, odišli do vyhnanstva v Normandii, zatiaľ čo ich matka Emma sa stala Knutovou druhou manželkou.[7]

Po Knutovej smrti v roku 1035 pripadol anglický trón Haroldovi Harefootovi, jeho synovi z prvého manželstva, zatiaľ čo Hardiknut, jeho syn z druhého manželstva s Emmou, sa stal kráľom v Dánsku. Anglicko bolo v tom čase nestabilné. Alfréd sa v roku 1036 vrátil do Anglicka, aby navštívil svoju matku a možno vyzval Harolda na súboj o post kráľa. Podľa jednej z verzií je do Alfrédovej následnej smrti zapletený gróf Godwin z Wessexu, podľa iných je však vinníkom sám Harold. Po Haroldovej smrti v roku 1040 sa stal anglickým kráľom Hardiknut. V roku 1041 prišiel z vyhnanstva v Normandii do Anglicka jeho nevlastný brat Eduard. Ten bol po Hardiknutovej smrti v roku 1042 vyhlásený za anglického kráľa.[8][pozn. 2]

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Château de Falaise vo Falaise, Dolná Normandia, Francúzsko; miesto Viliamovho narodenia.

Narodil sa v roku 1027 alebo 1028 vo Falaise v Normandskom vojvodstve, pravdepodobne však koncom roka 1028.[pozn. 3] Bol jediným synom Roberta I., syna Richarda II.[pozn. 4] Jeho matka Herleva bola dcérou Fulberta z Falaise; bol buď garbiarom alebo balzamovačom.[9] Herleva bola pravdepodobne členkou vojvodskej rodiny, ale za Roberta sa nevydala.[1] Neskôr sa vydala za Herluina de Conteville, s ktorým mala dvoch synov – Oda z Bayeux a grófa Roberta z Mortain – a dcéru, ktorej meno nie je známe.[pozn. 5] Jeden z Herluininých bratov, Walter, sa stal Viliamovým podporovateľom a ochrancom počas jeho neplnoletosti.[9][pozn. 6] Robert I. mal tiež dcéru Adelaidu, ktorú mal s inou milenkou.

Robert I. nastúpil na trón 6. augusta 1027 po svojom staršom bratovi Richardovi III.[1] Bratia proti sebe bojovali o trón a Richardova smrť bola náhla. Niektorí autori obviňovali Roberta zo zabitia Richarda, čo je pravdepodobné, ale dnes už nedokázateľné obvinenie.[10] Pomery v Normandii boli nepokojné, pretože šľachtické rody pustošili cirkev a Alan III. z Bretónska viedol proti vojvodstvu vojnu, pravdepodobne v snahe získať nad ním kontrolu. Do roku 1031 získal Robert značnú podporu šľachticov. Patril medzi nich jeho strýko Robert, arcibiskup rouenský, ktorý bol pôvodne proti nemu, Osbern, synovec Gunnora, manželky Richarda I., a Gilbert z Brionnu, vnuk Richarda I.[11] Po svojom nástupe na trón pokračoval v podpore anglických princov Eduarda a Alfréda, ktorí boli stále vo vyhnanstve v severnom Francúzsku.[1]

Existujú podozrenia, že Robert mohol byť nakrátko zasnúbený s dcérou kráľa Knuta, avšak k svadbe nedošlo. Nie je jasné, či by bol Viliam nahradený v nástupníckej línii vojvodstva, keby mal Robert legitímneho syna. V roku 1034 sa vojvoda rozhodol ísť na púť do Jeruzalema. Hoci sa ho niektorí jeho prívrženci snažili od cesty odradiť, v januári 1035 zvolal koncil a pred odchodom do Jeruzalema nechal zhromaždených normanských magnátov prisahať Viliamovi vernosť ako svojmu dedičovi.[1][12] Zomrel začiatkom júla v Nikaii na ceste späť do Normandie.[12]

Normandský vojvoda

[upraviť | upraviť zdroj]

Ťažkosti pri nástupe k moci

[upraviť | upraviť zdroj]
Schéma znázorňujúca Viliamove rodinné vzťahy. Mená s "---" pod nimi boli jeho odporcovia a mená s "+++" boli jeho podporovatelia. Niektorí príbuzní časom zmenili strany a sú označení oboma symbolmi.

Pri nástupe na vojvodský trón čelil viacerým problémom, medzi ktoré patrilo jeho postavenie nelegitímneho syna a mladosť: podľa dôkazov mal v tom čase sedem alebo osem rokov.[13][14] Mal podporu u svojho prastrýka, arcibiskupa Roberta, ako aj francúzskeho kráľa Henricha I., čo mu uľahčilo získať nástupníctvo po otcovi.[15] Podpora, ktorú poskytol vyhnaným anglickým kniežatám pri ich pokuse o návrat do Anglicka v roku 1036, svedčí o tom, že poručníci nového vojvodu sa snažili pokračovať v politike jeho otca,[1] avšak keď v marci 1037 zomrel jeden z jeho hlavných podporovateľov arcibiskup Robert, pomery v Normandii rýchlo upadli do chaosu.[15]

Anarchia vo vojvodstve trvala až do roku 1047[16] a mať kontrolu nad mladým vojvodom bola jednou z priorít tých, ktorí sa uchádzali o moc. Spočiatku sa oňho staral Alan Bretónsky, ale keď Alan koncom roka 1039 alebo v októbri 1040 zomrel, prevzal starostlivosť Gilbert z Brionnu. Gilbert bol v priebehu niekoľkých mesiacov zabitý a v rovnakom čase bol zabitý aj ďalší poručník Turchetil.[17] Ďalší poručník, Osbern, bol zabitý začiatkom roku 1040 vo Viliamovej komnate, keď vojvoda spal. Hovorilo sa, že Walter, Viliamov strýko z matkinej strany, bol príležitostne nútený ukrývať mladého vojvodu v domoch sedliakov,[18] hoci táto historka môže byť prikrášlená Ordericom Vitalisom. Historička Eleanor Searleová predpokladá, že Viliam vyrastal s tromi bratrancami, ktorí sa neskôr v jeho kariére stali dôležitými osobami - Viliamom fitzOsbernom, Rogerom de Beaumont a Rogerom z Montgomery.[19] Hoci mnohí normanskí šľachtici viedli počas jeho neplnoletosti svoje vlastné súkromné vojny, vikomti stále uznávali jeho vládu a cirkevná hierarchia ho podporovala.[20]

Stĺp na mieste bitky pri Val-ès-Dunes v roku 1047

Kráľ Henrich ho naďalej podporoval,[21] avšak koncom roka 1046 sa jeho odporcovia spojili do povstania v Dolnej Normandii, ktoré viedol Guy Burgundský s podporou Nigela, vikomta z Cotentinu, a Ranulfa, vikomta z Bessinu. Podľa príbehov, ktoré môžu mať prvky legendy, sa Viliama pokúsili zajať vo Valognes, ale on pod rúškom tmy ušiel a hľadal útočisko u kráľa Henricha.[22] Začiatkom roku 1047 sa Henrich a Viliam vrátili do Normandie a zvíťazili v bitke pri Val-ès-Dunes neďaleko Caen, hoci o týchto bojoch je zaznamenaných len málo podrobností.[23] Viliam z Poitiers tvrdil, že bitka bola vyhratá najmä Viliamovým odhodlaním, ale staršie správy tvrdia, že dôležitú úlohu zohrali aj muži a velenie kráľa Henricha.[1] Viliam sa ujal moci v Normandii a krátko po bitke vyhlásil v celom svojom vojvodstve Božie prímerie v snahe obmedziť vojnové konflikty a násilie tým, že obmedzil dni v roku, počas ktorých boli povolené boje.[24] Hoci bitka pri Val-ès-Dunes znamenala preňho prelom v kontrole vojvodstva, nebol to koniec jeho boja o získanie prevahy nad šľachtou. V období rokov 1047 až 1054 sa viedli takmer nepretržité vojny, pričom menšie potýčky pokračovali až do roku 1060.[25]

Konsolidácia moci

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalej sa Viliam obrátil proti Guyovi Burgundskému, ktorý sa stiahol na svoj hrad Brionne, a začal ho obliehať. Po dlhom úsilí sa mu v roku 1050 podarilo Guya vyhnať.[26] Aby riešil rastúcu moc grófa z Anjou Geoffreyho Martela,[27] spojil sa s kráľom Henrichom aby ho porazil, čo bola posledná známa spolupráca medzi nimi. Podarilo sa im dobyť anjouovskú pevnosť, avšak dosiahli len málo ďalších úspechov.[28] Geoffrey sa pokúšal rozšíriť svoju moc do grófstva Maine, najmä po smrti mainského grófa Huga IV. v roku 1051. Hlavnú moc v Maine mal rodu Bellêmeovcov, ktorý vlastnili Bellême na hranici Maine a Normandie, ako aj pevnosti v Alençone a Domfronte. Pánom Bellêmeovcov bol francúzsky kráľ, avšak Domfront bol pod nadvládou Geoffreyho Martela a vojvoda Viliam bol pánom Alençonu. Bellêmeovci, ktorých pozemky boli strategicky umiestnené medzi tromi rôznymi vládcami, dokázali hrať proti každému z nich a zaistiť si faktickú nezávislosť.[27]

Obrázok z tapisérie z Bayeux zobrazujúci Viliama s jeho nevlastnými bratmi. Viliam je v strede, Odo je naľavo s prázdnymi rukami a Robert je napravo s mečom v ruke.

Po smrti Huga z Maine obsadil Maine Geoffrey Martel, proti čomu sa postavili Viliam a kráľ Henrich; nakoniec sa im podarilo Geoffreyho z grófstva vyhnať a Viliamovi sa pritom podarilo získať na svoju stranu rod Bellêmeovcov v Alençone a Domfronte. Mohol tak presadiť svoju nadvládu nad nimi a prinútiť ich konať v súlade s normanskými záujmami.[29] V roku 1052 sa však kráľ a Geoffrey Martel proti nemu spojili v čase, keď niektorí normanskí šľachtici začali spochybňovať jeho rastúcu moc. Henrichov obrat bol pravdepodobne motivovaný túžbou udržať si nadvládu nad Normandiou, ktorú teraz ohrozovalo Viliamova rastúca moc v jeho vojvodstve.[30] Viliam sa počas celého roka 1053 zúčastňoval na vojenských akciách proti vlastným šľachticom,[31] ako aj proti novému rouenskému arcibiskupovi Maugerovi.[32]

Vo februári 1054 podnikli kráľ a normanskí povstalci dvojitý vpád do vojvodstva. Henrich viedol hlavný útok cez grófstvo Évreux, zatiaľ čo druhé krídlo pod vedením kráľovho nevlastného brata Oda vtrhlo do východnej Normandie.[33] Viliam čelil invázii rozdelením svojich vojsk na dve skupiny. Prvá, ktorú viedol, čelila Henrichovi. Druhá, v ktorej boli niektorí z jeho verných stúpencov, ako napríklad Robert, gróf z Eu, Walter Giffard, Roger z Mortemeru a Viliam de Warenne, čelila druhému inváznemu vojsku. Toto druhé vojsko porazilo útočníkov v bitke pri Mortemeri. Okrem toho, že bitka ukončila oba vpády, umožnila vojvodovým cirkevným podporovateľom zosadiť arcibiskupa Maugera. Mortemer tak znamenal ďalší zlom v rastúcej Viliamovej kontrole nad vojvodstvom,[34] hoci konflikty s francúzskym kráľom a grófom z Anjou pokračovali až do roku 1060.[35] V roku 1057 viedli Henrich a Geoffrey ďalší vpád do Normandie, avšak Viliam ich porazil v bitke pri Varaville. Bola to posledná invázia do Normandie počas jeho života. V roku 1058 vtrhol do Dreuxského grófstva a obsadil Tillières-sur-Avre a Thimert. Henrich sa ho pokúsil vytlačiť, avšak obliehanie Thimertu sa ťahalo dva roky až do Henrichovej smrti. Smrťou grófa Geoffreyho a kráľa v roku 1060 si Viliam ešte viac upevnil svoju moc nad vojvodstvom.[36]

Podpisy Viliama I. a Matildy sú prvé dva veľké kríže naľavo na Winchesterskej dohode z roku 1072.

Ďalší úspech, ktorý Viliam dosiahol, bolo manželstvo s Matildou Flámskou, dcérou flámskeho grófa Balduina V. Manželstvo bolo dohodnuté v roku 1049, ale pápež Lev IX. ho na koncile v Remeši v októbri 1049 zamietol.[pozn. 7] Manželstvo sa napriek tomu uskutočnilo niekedy začiatkom roku 1050,[37][pozn. 8] pravdepodobne bez pápežovho súhlasu. Podľa neskoršieho zdroja, ktorý sa vo všeobecnosti nepovažuje za dôveryhodný, bola pápežská sankcia povolená až v roku 1059, ale keďže pápežsko-normanské vzťahy v 50. rokoch 11. storočia boli vo všeobecnosti dobré a normanskí duchovní mohli bez incidentov v roku 1050 navštíviť Rím, bola pravdepodobne povolená skôr.[38] Je pravdepodobné, že pápežovo schválenie manželstva si vyžadovalo založenie dvoch kláštorov v Caen - jeden založil Viliam a druhý Matilda.[39][pozn. 9] Manželstvo bolo dôležité pre posilnenie Viliamovho postavenia, keďže Flámsko bolo jedným z najmocnejších franských území s väzbami na francúzsky kráľovský rod a nemeckých cisárov.[38] Súčasní autori považovali manželstvo, z ktorého sa narodili štyria synovia a päť alebo šesť dcér, za úspešné.[40]

Vzhľad a charakter

[upraviť | upraviť zdroj]

Nenašiel sa žiadny jeho autentický portrét; jeho súčasné vyobrazenia na tapisérii z Bayeux a na jeho pečatiach a minciach sú konvenčné zobrazenia, ktorých cieľom je potvrdiť jeho autoritu.[41] Existuje niekoľko písomných opisov, ktoré hovoria o jeho mohutnom a robustnom vzhľade s hrdelným hlasom. Až do vysokého veku sa tešil výbornému zdraviu, hoci v pokročilom veku dosť pribral.[42] Bol dostatočne silný, aby dokázal natiahnuť luky, ktoré iní nedokázali natiahnuť, a mal veľkú výdrž.[41] Geoffrey Martel ho opísal ako bojovníka a jazdca, ktorému niet rovného.[43] Skúmanie jeho stehennej kosti, jedinej kosti, ktorá sa zachovala, keď boli ostatné jeho pozostatky zničené, ukázalo, že bol vysoký približne 1,78 m.[41]

Koncom 30. rokov a začiatkom 40. rokov 11. storočia máme záznamy o dvoch jeho vychovávateľoch, ale rozsah jeho literárneho vzdelania nie je jasný. Nebol známy ako mecenáš literátov a existuje len málo dôkazov o tom, že by podporoval študijné alebo iné intelektuálne aktivity.[1] Orderic Vitalis uvádza, že sa na sklonku života pokúšal naučiť čítať staroanglicky (anglosasky), ale nebol schopný venovať tomuto úsiliu dostatok času a rýchlo to vzdal.[44] Zdá sa, že jeho hlavnou záľubou bol lov. Takisto sa zdá, že manželstvo s Matildou bolo pomerne láskyplné a nič nenasvedčuje tomu, že by jej bol neverný - čo je u stredovekého panovníka nezvyčajné. Stredovekí autori ho kritizovali za jeho chamtivosť a krutosť, avšak jeho osobnú zbožnosť súčasníci všeobecne chválili.[1]

Normandská administratíva

[upraviť | upraviť zdroj]

Normanská vláda za Viliama bola podobná vláde, ktorá existovala za predchádzajúcich vojvodov. Išlo o pomerne jednoduchý administratívny systém, ktorý bol postavený okolo vojvodovej domácnosti,[45] ktorú tvorila skupina úradníkov vrátane správcov, komorníkov a maršalov.[46] Vojvoda neustále cestoval po vojvodstve, potvrdzoval listiny a vyberal príjmy.[47] Väčšina príjmov pochádzala z jeho pozemkov, ako aj z mýta a niekoľkých daní. Tieto príjmy vyberala komora, jedno z hospodárskych oddelení.[46]

Vo svojom vojvodstve pestoval úzke vzťahy s cirkvou. Zúčastňoval sa na cirkevných konciloch a vymenoval niekoľko členov normanského episkopátu vrátane Maurilia za arcibiskupa rouenského.[48] Ďalším dôležitým ustanovením bolo vymenovanie jeho nevlastného brata Oda v roku 1049 alebo 1050 za biskupa v Bayeux.[1] Spoliehal sa aj na rady duchovných, ako bol Lanfrank, ktorý nebol Normanom a koncom 40. rokov 11. storočia sa stal jedným z jeho významných cirkevných poradcov a zostal ním aj v 50. a 60. rokoch 11. storočia. Viliam štedro prispieval na cirkev;[48] v rokoch 1035 až 1066 normanská šľachta založila najmenej dvadsať nových kláštorov vrátane jeho dvoch kláštorov v Caen, čo predstavovalo pozoruhodný rozvoj náboženského života vo vojvodstve.[49]

Anglicko a problémy na kontinente

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1051 si bezdetný anglický kráľ Eduard pravdepodobne vybral Viliama za svojho nástupcu.[50] Viliam bol vnukom Eduardovho strýka z matkinej strany, normandského vojvodu Richarda II.[50]

Rodinné vzťahy uchádzačov o anglický trón v roku 1066 a ďalších osôb zapojených do boja. Anglickí králi sú znázornení hrubým písmom.

Anglosaská kronika vo verzii "D" uvádza, že Viliam navštívil Anglicko koncom roka 1051, možno preto, aby si zabezpečil potvrdenie nástupníctva,[51] alebo sa možno snažil získať pomoc pre problémy v Normandii.[52] Táto cesta je však nepravdepodobná vzhľadom na to, že Viliam v tom čase bol zaneprázdnený vojnou s Anjouovcami. Nech už boli Eduardove želania akékoľvek, bolo pravdepodobné, že proti akýmkoľvek Viliamovým nárokom by sa postavil Godwin, gróf z Wessexu, člen najmocnejšieho rodu v Anglicku.[51] Eduard sa v roku 1043 oženil s Godwinovou dcérou Editou a podľa všetkého bol Godwin jedným z hlavných podporovateľov Eduardovho nároku na trón.[53] V roku 1050 sa však vzťahy medzi kráľom a grófom zhoršili a v roku 1051 vyvrcholili krízou, ktorá viedla k vyhnaniu Godwina a jeho rodiny z Anglicka. Počas toho čo bol Godwin vo vyhnanstve bol Viliamovi ponúknutý trón.[54] Godwin sa vrátil z exilu v roku 1052 s ozbrojenými vojskami a medzi kráľom a grófom sa dosiahla dohoda, ktorá grófovi a jeho rodine vrátila ich pozemky a Roberta z Jumièges, Normana, ktorého Eduard vymenoval za arcibiskupa canterburského, nahradil Stigand, biskup z Winchesteru.[55] Žiadny anglický prameň nespomína údajné vyslanie arcibiskupa Róberta k Viliamovi, ktorým mu odovzdal prísľub nástupníctva, avšak dva normanské pramene, ktoré ho spomínajú, Viliam z Jumièges a Viliam z Poitiers, nie sú presné v chronológii, kedy sa táto návšteva uskutočnila.[52]

Gróf z Maine Herbert II. zomrel v roku 1062 a Viliam, ktorý zasnúbil svojho najstaršieho syna Roberta s Herbertovou sestrou Margaret, si prostredníctvom svojho syna nárokoval na grófstvo. Miestni šľachtici tento nárok nepodporovali, avšak Viliam vtrhol do oblasti a do roku 1064 ju ovládol.[56] V roku 1065 vymenoval Normanov za biskupov v Le Mans. Svojmu synovi Robertovi tiež dovolil, aby vzdal hold novému anjouovskému grófovi Geoffreymu Bradatému.[57] Západná hranica tak bola zabezpečená, avšak hranice s Bretónskom zostali naďalej nestabilné. V roku 1064 vtrhol do Bretónska v rámci výpravy, ktorej detaily zostávajú nejasné. Jej dôsledkom však bola destabilizácia Bretónska, ktorá prinútila vojvodu Konana II. sústrediť sa skôr na vnútorné problémy než na expanziu. Jeho smrť v roku 1066 ešte viac upevnila Viliamove hranice v Normandii. Viliam mal z výpravy do Bretónska úžitok aj vďaka tomu, že si zabezpečil podporu niektorých bretónskych šľachticov, ktorí v roku 1066 podporili inváziu do Anglicka.[58]

Výjav z tapisérie z Bayeux, ktorej text naznačuje, že Viliam dodal Haroldovi zbrane počas jeho cesty na kontinent v roku 1064

V Anglicku zomrel v roku 1053 gróf Godwin a jeho synovia získavali čoraz väčšiu moc: Harold prevzal otcovo grófstvo a ďalší syn Tostig sa stal grófom Northumbrie. Neskôr získali grófstva aj ďalší jeho synovia: Gyrth sa stal v roku 1057 grófom East Anglie a Leofwine niekedy medzi rokmi 1055 a 1057 grófom Kentu.[59] Niektoré zdroje tvrdia, že Harold sa zúčastnil na Viliamovej bretónskej výprave v roku 1064 a na konci výpravy prisahal, že bude podporovať jeho nárok na anglický trón,[57] avšak o tejto ceste neinformuje žiadny anglický zdroj a nie je jasné, či sa skutočne uskutočnila. Mohlo ísť o normanskú propagandu, ktorej cieľom bolo zdiskreditovať Harolda, ktorý sa stal hlavným uchádzačom o anglický trón po kráľovi Eduardovi.[60] Medzitým sa objavil ďalší uchádzač o trón - Eduard Vyhnanec, syn Edmunda II. a vnuk Ethelreda II. sa vrátil do Anglicka v roku 1057, a hoci krátko po návrate zomrel, priviedol so sebou svoju rodinu, do ktorej patrili dve dcéry, Margaréta a Kristína, a syn Edgar Ætheling.[61][pozn. 10]

V roku 1065 sa Northumbria vzbúrila proti Tostigovi a povstalci si namiesto neho zvolili za grófa Morcara, mladšieho brata Edwina, grófa z Mercie. Harold, možno preto, aby si zabezpečil podporu Edwina a Morcara v boji o trón, podporil povstalcov a presvedčil kráľa Eduarda, aby Tostiga nahradil Morcarom. Tostig odišiel do exilu vo Flámsku spolu so svojou manželkou Juditou, ktorá bola dcérou flámskeho grófa Balduina IV. Eduard bol chorý a zomrel 5. januára 1066. Nie je jasné, čo presne sa udialo na jeho smrteľnom lôžku. Jedna z verzií, ktorá vychádza z Vita Ædwardi, Eduardovho životopisu, tvrdí, že sa pri ňom nachádzali jeho manželka Edita, Harold, arcibiskup Stigand a Robert FitzWimarc a že kráľ vymenoval Harolda za svojho nástupcu. Normanské pramene nespochybňujú skutočnosť, že Harold bol vymenovaný za nasledujúceho kráľa, ale vyhlasujú, že Haroldovu prísahu a predchádzajúci Eduardov sľub trónu nebolo možné zmeniť na jeho smrteľnom lôžku. Neskoršie anglické pramene uvádzali, že Harolda zvolili za kráľa duchovní a magnáti Anglicka.[62]

Invázia do Anglicka

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ovládnutie Anglicka Normanmi

Haroldove prípravy

[upraviť | upraviť zdroj]
Miesta niektorých udalostí v roku 1066 (text je v anglickom jazyku)

Harold bol korunovaný 6. januára 1066 v novom Westminsterskom opátstve postavenom v normanskom slohu, hoci sa vedú spory o tom, kto obrad vykonal. Anglické zdroje tvrdia, že obrad vykonal Ealdred, arcibiskup z Yorku, zatiaľ čo normanské zdroje uvádzajú, že korunováciu vykonal Stigand, ktorého pápežstvo považovalo za nekanonického arcibiskupa.[63] Jeho nárok na trón nebol úplne zaručený, pretože existovali ďalší uchádzači, medzi ktorými bol možno aj jeho brat Tostig, ktorý bol vo vyhnanstve.[64][pozn. 11] Nárok na trón mal aj nórsky kráľ Harald Hardrada ako strýko a dedič kráľa Magnusa I., ktorý okolo roku 1040 uzavrel s Hardiknutom dohodu, že ak Magnus alebo Hardiknut zomrú bez dedičov, nastúpi na trón druhý z nich.[65] Posledným uchádzačom bol Viliam Normandský, proti ktorého očakávanej invázii sa kráľ Harold Godwinson najviac pripravoval.[64]

Haroldov brat Tostig podnikol v máji 1066 sondážne útoky pozdĺž južného pobrežia Anglicka a vylodil sa na ostrove Wight s pomocou flotily, ktorú mu dodal Balduin Flámsky. Podľa všetkého sa mu dostalo len malej miestnej podpory a ďalšie nájazdy do Lincolnshire a do blízkosti rieky Humber sa skončili bez väčšieho úspechu, takže sa stiahol do Škótska, kde nejaký čas zostal. Podľa normanského autora Viliama z Jumièges poslal medzitým Viliam posolstvo ku kráľovi Haroldovi Godwinsonovi, aby mu pripomenul jeho prísahu podporiť Viliamove nároky na trón, hoci nie je jasné, či sa toto posolstvo naozaj uskutočnilo. Harold zhromaždil armádu a flotilu, aby odrazil Viliamovu očakávanú inváziu, a väčšinu leta rozmiestňoval vojsko a lode pozdĺž Lamanšského prielivu.[64]

Viliamove prípravy

[upraviť | upraviť zdroj]
Výjav z tapisérie z Bayeux zobrazujúci Normanov, ako si pripravujú výzbroj a víno na inváziu do Anglicka

Viliam z Poitiers opisuje koncil zvolaný vojvodom Viliamom, v ktorom autor opisuje veľkú diskusiu, ktorá sa viedla medzi jeho šľachticmi a prívržencami o tom, či riskovať inváziu do Anglicka. Hoci sa pravdepodobne konalo nejaké formálne zhromaždenie, je nepravdepodobné, že by sa uskutočnila nejaká diskusia, keďže vojvoda už v tom čase získal kontrolu nad svojimi šľachticmi a väčšina zhromaždených si chcela zabezpečiť svoj podiel na odmenách z dobytia Anglicka. Viliam z Poitiers tiež uvádza, že vojvoda získal súhlas pápeža Alexandra II. na inváziu spolu s pápežskou zástavou. Kronikár tiež tvrdil, že vojvoda si zabezpečil podporu Henricha IV., cisára Svätej ríše rímskej, a dánskeho kráľa Svena II. Henrich bol však stále neplnoletý a Sven skôr podporoval Harolda, ktorý by mu potom mohol pomôcť proti nórskemu kráľovi, takže tieto tvrdenia treba brať s rezervou. Hoci Alexander dal po úspešnom dobytí Anglicka pápežský súhlas, žiadny iný prameň netvrdí, že by pred vpádom získal Viliam pápežskú podporu.[66][pozn. 12] Udalosti po invázii, ktoré obsahovali pokánie, ktoré Viliam vykonal, a vyhlásenia neskorších pápežov, však nepriamo podporujú tvrdenie o pápežskom súhlase. Aby sa Viliam postaral o normanské záležitosti, zveril vládu nad Normandiou na obdobie invázie do rúk svojej manželky.[2]

Anglosaská kronika uvádza obavy z toho, že "sem príde Viliam Bastard".

Počas leta Viliam zhromažďoval v Normandii armádu a nechal budovať inváznu flotilu. Hoci tvrdenie Viliama z Jumièges, že vojvodská flotila mala 3 000 lodí, je zjavne prehnané, pravdepodobne bola veľká a väčšinou postavená od základov. Hoci sa Viliam z Poitiers a Viliam z Jumièges nezhodujú v tom, kde bola flotila postavená - Poitiers uvádza, že bola postavená v ústí rieky Dives, zatiaľ čo Jumièges uvádza, že bola postavená v Saint-Valery-sur-Somme - obaja sa zhodujú, že nakoniec vyplávala z Valery-sur-Somme. Flotila prevážala invázne vojsko, ktoré tvorilo okrem vojska z Viliamových vlastných území Normandie a Maine aj veľký počet žoldnierov, spojencov a dobrovoľníkov z Bretónska, severovýchodného Francúzska a Flámska spolu s menším počtom z iných častí Európy. Hoci armáda a loďstvo boli pripravené už začiatkom augusta, nepriaznivý vietor zdržal lode v Normandii až do konca septembra. Viliamovo meškanie malo pravdepodobne aj iné dôvody, napríklad špionážne správy z Anglicka, ktoré odhaľovali, že Haroldove vojská sú rozmiestnené pozdĺž pobrežia. Viliam radšej odložil inváziu do doby, kým sa mohol vylodiť bez odporu protivníkových vojsk.[66] Harold udržiaval svoje jednotky v pohotovosti počas celého leta, ale s príchodom obdobia žatvy 8. septembra svoju armádu rozpustil.[67]

Invázia Tostiga a Hardrada

[upraviť | upraviť zdroj]
Súčasné miesto bitky pri Stamford Bridge v East Riding of Yorkshire

Tostig Godwinson a Harald Hardrada v septembri 1066 vtrhli do Northumbrie a v bitke pri Fulforde neďaleko Yorku porazili miestne vojská pod vedením Morcara a Edwina. Kráľ Harold dostal správu o ich invázii a vydal sa na sever, pričom 25. septembra v bitke pri Stamford Bridge útočníkov porazil a Tostiga a Hardradu zabil.[65] Normanská flotila napokon vyplávala o dva dni neskôr a 28. septembra sa vylodila v Anglicku v Pevenseyskom zálive. Viliam sa potom presunul do Hastingsu, vzdialeného niekoľko kilometrov východne, kde si postavil hrad ako svoju východiskovú základňu. Odtiaľ pustošil vnútrozemie a čakal na Haroldov návrat zo severu, pričom sa odmietal vzdialiť od mora, ktoré bolo jeho komunikačnou líniou s Normandiou.[67]

Bitka pri Hastingse

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Hastingse

Po víťazstve nad Haraldom Hardradom a Tostigom Harold ponechal veľkú časť svojej armády na severe (vrátane Morcara a Edwina) a zvyšok sa vydal na juh, aby sa vysporiadal s hroziacou inváziou Normanov.[67] O Viliamovom vylodení sa pravdepodobne dozvedel počas cesty na juh. Harold sa zastavil v Londýne a pred pochodom do Hastingsu sa tam zdržal asi týždeň, takže je pravdepodobné, že pochodom na juh strávil asi týždeň, pričom denne v priemere prešiel asi 43 kilometrov,[68] čo predstavuje vzdialenosť približne 320 kilometrov.[69] Hoci sa Harold pokúsil Normanov prekvapiť, Viliamovi zvedovia mu oznámili jeho príchod. Presné udalosti, ktoré predchádzali bitke, sú nejasné, v prameňoch sa nachádzajú protichodné správy, ale všetky sa zhodujú v tom, že Viliam viedol svoje vojsko zo svojho hradu a postupoval smerom k nepriateľovi.[70] Harold zaujal obranné postavenie na vrchole kopca Senlac (dnešný Battle, východný Sussex), asi 9,7 km od Viliamovho hradu v Hastingse.[71]

Výjav z tapisérie z Bayeux zobrazujúci bitku pri Hastingse

Bitka sa začala 14. októbra okolo 9. hodiny ráno a trvala celý deň, ale hoci je známy jej hrubý náčrt, presný priebeh je zastretý protichodnými opismi v prameňoch.[72] Hoci počty mužov na oboch stranách boli približne rovnaké, Viliam mal jazdectvo aj pechotu vrátane mnohých lukostrelcov, zatiaľ čo Harold mal len pešiakov a málo lukostrelcov, ak vôbec nejakých.[73] Anglickí vojaci sa sformovali ako štítová hradba pozdĺž hrebeňa a spočiatku boli takí účinní, že Viliamovo vojsko bolo s veľkými stratami odrazené naspäť. Niektoré Viliamove bretónske oddiely spanikárili a utiekli a časť anglických jednotiek zrejme prenasledovala utekajúcich Bretóncov, až kým ich nenapadla a nezničila normanská jazda. Počas úteku Bretóncov sa v normanských vojskách šírili chýry, že vojvoda bol zabitý, no Viliamovi sa podarilo svoju armádu zmobilizovať. Ďalšie dva normanské ústupy boli iba fingované, aby sa Angličania opäť vrhli do prenasledovania a vystavili sa opakovaným útokom normanskej jazdy.[74] Dostupné pramene sú o udalostiach v popoludňajších hodinách chaotickejšie, ale zdá sa, že rozhodujúcou udalosťou bola Haroldova smrť, o ktorej sa tradujú rôzne príbehy. Viliam z Jumièges tvrdil, že Harolda zabil vojvoda. Na tapisérii z Bayeux sa uvádza, že Harold zomrel zasiahnutím šípom do oka, avšak môže ísť o neskoršie prepracovanie tapisérie, aby zodpovedala príbehom z 12. storočia, v ktorých bol Harold zabitý ranou šípom do hlavy.[75]

Haroldovo telo bolo identifikované deň po bitke, a to buď podľa brnenia, alebo podľa stôp na tele. Mŕtvi Angličania, medzi ktorými boli aj niektorí Haroldovi bratia a jeho služobníci, zostali na bojisku. Gytha Thorkelsdóttir, Haroldova matka, ponúkla Viliamovi váhu synovho tela v zlate za jeho uschovanie, ale jej ponuka bola odmietnutá.[pozn. 13] Viliam nariadil, aby telo hodili do mora, ale či sa tak aj stalo, nie je jasné. Opátstvo Waltham, ktoré založil Harold, neskôr tvrdilo, že jeho telo tam bolo tajne pochované.[76]

Pochod na Londýn

[upraviť | upraviť zdroj]

Viliam pravdepodobne dúfal, že Angličania sa po porážke vzdajú, ale nestalo sa tak. Namiesto toho niektorí anglickí duchovní a magnáti navrhli za kráľa Edgara Æthelinga, hoci ich podpora Edgarovi bola len vlažná. Po krátkom vyčkaní Viliam obsadil Dover, časť Kentu a Canterbury a zároveň vyslal vojsko, aby dobylo Winchester, kde sa nachádzala kráľovská pokladnica.[77] Tieto dobytia mu zabezpečili obranné oblasti a tiež ústupovú líniu do Normandie, ak by to bolo potrebné.[2] Potom pochodoval do Southwarku, na druhý breh Temže od Londýna, kam dorazil koncom novembra. Ďalej viedol svoje vojská okolo južnej a západnej časti Londýna a počas cesty územie vypálil. Napokon začiatkom decembra prekročil Temžu pri Wallingforde. Tam sa mu podriadil Stigand, a keď sa krátko nato presunul do Berkhamstedu, podriadili sa mu aj Edgar Ætheling, Morcar, Edwin a Ealdred. Potom poslal vojsko do Londýna, aby postavilo hrad; na Vianoce 1066 bol korunovaný vo Westminsterskom opátstve.[77]

Konsolidácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé kroky

[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojej korunovácii zostal Viliam v Anglicku a pokúsil sa zmieriť miestnych magnátov. Zostávajúcim grófom - Edwin (z Mercie), Morcar (z Northumbrie) a Waltheof (z Northamptonu) - neodobral ich pozemky a tituly.[78] Waltheof sa oženil s Viliamovou neterou Juditou, dcérou jeho nevlastnej sestry Adelaidy,[79] a bol navrhnutý sobáš medzi Edwinom a jednou z Viliamových dcér. Podľa všetkého zostali majetky aj Edgarovi Æthelingovi. Cirkevné funkcie naďalej zastávali tí istí biskupi ako pred vpádom, vrátane nekánonického Stiganda.[78] Rodiny Harolda a jeho bratov však prišli o svoje majetky, rovnako ako niektoré ďalšie rodiny, ktoré bojovali proti Viliamovi pri Hastingse.[80] V marci už bola Viliamova moc nad Anglickom bezpečne usadená a mohol sa tak vrátiť do Normandie, ale vzal so sebou aj Stiganda, Morcara, Edwina, Edgara a Waltheofa. Na čele Anglicka zanechal svojho nevlastného brata Oda, biskupa z Bayeux, spolu s ďalším jeho vplyvným podporovateľom Viliamom fitzOsbernom, synom svojho bývalého poručníka.[78] Obaja boli tiež vymenovaní za grófov - fitzOsbern za grófa z Herefordu (alebo Wessexu) a Odo za grófa z Kentu.[2] Hoci do čela krajiny dosadil Viliam dvoch Normanov, ponechal si mnohých pôvodných anglických správcov.[80] Po príchode do Normandie sa nový anglický kráľ vybral do Rouenu a opátstva Fecamp[78] a potom sa zúčastnil na vysvätení nových kostolov v dvoch normanských kláštoroch.[2]

Zatiaľ čo bol Viliam v Normandii, jeho bývalý spojenec Eustach, gróf z Boulogne, napadol Dover, avšak bol odrazený. Angličania sa tiež začali búriť, Eadric Divoký zaútočil na Hereford a vzbúril sa v Exeteri, ktorý bol centrom odporu Haroldovej matky Gythy.[81] FitzOsbern a Odo mali ťažkosti s ovládaním domáceho obyvateľstva a podnikli program výstavby hradov, aby si udržali svoje postavenie v kráľovstve.[2] Viliam sa vrátil do Anglicka v decembri 1067 a tiahol na Exeter, ktorý obliehal. Mesto vydržalo 18 dní a po jeho páde vybudoval Viliam hrad, aby si zabezpečil kontrolu nad mestom. Haroldovi synovia medzitým podnikali nájazdy na juhozápad Anglicka zo základne v Írsku. Ich vojská sa vylodili pri Bristole, ale Eadnoth ich porazil. Do Veľkej noci bol Viliam vo Winchesteri, kde sa k nemu čoskoro pripojila jeho manželka Matilda, ktorá bola korunovaná v máji 1068.[81]

Anglický odpor

[upraviť | upraviť zdroj]
Zvyšky Baile Hill, druhého hradu typu motte, ktorý dal postaviť Viliam v Yorku.

V roku 1068 sa Edwin a Morcar vzbúrili, pričom ich podporoval Gospatric, gróf z Northumbrie. Kronikár Orderic Vitalis uvádza, že dôvodom Edwinovej vzbury bolo, že sa neuskutočnil plánovaný sobáš medzi ním a jednou z Viliamových dcér, avšak ďalším dôvodom bola pravdepodobne rastúca moc FitzOsberna v Herefordshire, ktorá ovplyvnila Edwinovu autoritu v jeho vlastnom grófstve. Kráľ tiahol cez Edwinove územia a postavil hrad Warwick. Edwin a Morcar sa podvolili, no Viliam postupoval ďalej do Yorku a pred návratom na juh postavil hrady York a Nottingham. Na ceste na juh začal stavať hrady Lincoln, Huntingdon a Cambridge. Na čelo týchto nových pevností dosadil svojich podporovateľov - medzi nimi Williama Peverela v Nottinghame a Henryho de Beaumonta vo Warwicku. Potom sa kráľ koncom roka 1068 vrátil do Normandie.[81]

Začiatkom roku 1069 sa Edgar Ætheling vzbúril a zaútočil na York. Hoci sa Viliam vrátil do Yorku a postavil ďalší hrad, Edgar bol naďalej voľný a na jeseň sa spojil s kráľom Svenom.[pozn. 14] Dánsky kráľ priviedol do Anglicka veľkú flotilu a zaútočil nielen na York, ale aj na Exeter a Shrewsbury. York dobyli spojené vojská Edgara a Svena. Edgar bol svojimi prívržencami vyhlásený za kráľa. Viliam reagoval rýchlo, ignoroval kontinentálnu vzburu v Maine a na Vianoce 1069 si symbolicky nasadil korunu v ruinách Yorku. Ďalej pochodoval k rieke Tees a pustošil krajinu. Edgar, ktorý stratil veľkú časť svojej podpory, utiekol do Škótska,[82] kde sa kráľ Malcolm III. oženil s jeho sestrou Margaretou.[83] Waltheof, ktorý sa pripojil k povstaniu, sa spolu s Gospatricom podrobil a obaja si mohli ponechať svoje majetky. Viliam však ešte neskončil; počas zimy tiahol cez Penniny a porazil zvyšných povstalcov pri Shrewsbury, potom postavil hrady Chester a Stafford. Táto výprava, ktorú okrem iného sprevádzalo aj vypálenie a zničenie časti krajiny, ktorou kráľovské vojská pochodovali, skončila v apríli 1070, keď si Viliam na Veľkú noc vo Winchesteri slávnostne nasadil korunu.[82]

Cirkevné záležitosti

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1070 sa Viliam vo Winchestri stretol s tromi pápežskými legátmi (Jánom Minutom, Petrom a Ermenfrídom zo Sionu), ktorých vyslal pápež. Legáti ho korunovali počas veľkonočného slávnostného dvora.[84] Historik David Bates považuje túto korunováciu za ceremoniálnu pápežskú "pečať súhlasu" jeho dobytia Anglicka.[2] Legáti a kráľ potom pokračovali v organizovaní série cirkevných koncilov venovaných reforme a reorganizácii anglickej cirkvi. Stigand a jeho brat Æthelmær, biskup z Elmhamu, boli odvolaní zo svojich biskupstiev. Na koncile, ktorý sa konal na Veľkú noc, ako aj na ďalšom koncile, ktorý sa konal na Zelený štvrtok, boli odvolaní aj niektorí miestni opáti. Na koncile vo Whitsune bol za nového arcibiskupa z Canterbury vymenovaný Lanfrank a za nového arcibiskupa z Yorku Tomáš z Bayeux, ktorý nahradil Ealdreda, ktorý zomrel v septembri 1069.[84] Viliamov nevlastný brat Odo zrejme očakával, že bude menovaný do Canterbury, avšak Viliam pravdepodobne nechcel dať takú veľkú moc členovi rodiny.[pozn. 15] Ďalším dôvodom tohto rozhodnutia mohol byť tlak pápežstva na dosadenie Lanfranka.[85] Na miesto zosadených biskupov a opátov boli dosadení normanskí duchovní a na konci procesu zostali v úrade len dvaja rodení anglickí biskupi spolu s niekoľkými kontinentálnymi prelátmi, ktorých vymenoval Eduard Vyznávač.[84] V roku 1070 zriadil Viliam na mieste bitky pri Hastingse nový kláštor Battle Abbey, čiastočne ako pokánie za obete bitky a čiastočne ako pamiatku na mŕtvych. Na cirkevnom koncile, ktorý sa konal v Lillebonne v roku 1080, bola potvrdená jeho absolútna moc nad normanskou cirkvou.[86]

Problémy v Anglicku a na kontinente

[upraviť | upraviť zdroj]

Dánske nájazdy a povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Sven sľúbil, že opustí Anglicko, začiatkom roku 1070 sa vrátil a podnikol nájazd pozdĺž rieky Humber a East Anglie smerom k Isle of Ely, kde sa spojil s Herewardom the Wakeom, miestnym thegnom. Herewardove vojská zaútočili na opátstvo Peterborough Abbey, ktoré dobyli a vyplienili. Viliam dokázal v roku 1070 zaistiť odchod Svena a jeho flotily,[87] čo mu umožnilo vrátiť sa na kontinent a riešiť problémy v Maine, kde sa v roku 1069 vzbúrilo mesto Le Mans. Ďalšou obavou bola smrť flámskeho grófa Balduina VI. v júli 1070, ktorá viedla k nástupníckej kríze, keďže vdova Richilda vládla za ich dvoch malých synov Arnulfa a Balduina. Jej vládu napadol Robert, Balduinov brat. Richilda navrhla manželstvo Viliamovi fitzOsbernovi, ktorý bol v Normandii, a ten ponuku prijal. Avšak po tom, ako bol vo februári 1071 zabitý v bitke pri Cassel, sa Robert stal grófom. Bol proti moci kráľa Viliama na kontinente, a tak bitka pri Cassel narušila rovnováhu síl v severnom Francúzsku a zároveň pripravila Viliama o dôležitého podporovateľa.[88]

V roku 1071 potlačil Viliam posledné povstanie na severe. V roku 1071 potlačil Viliam posledné povstanie na severe. Grófa Edwina zradili jeho vlastní muži a zabili ho, zatiaľ čo Viliam postavil hrádzu, aby si podmanil Isle of Ely, kde sa skrývali Hereward the Wake a Morcar. Herewardovi sa podarilo ujsť, ale Morcar bol zajatý, zbavený grófstva a uväznený. V roku 1072 vtrhol Viliam do Škótska a porazil Malcolma, ktorý nedávno vpadol do severného Anglicka. Obaja sa dohodli na mieri a podpísali Abernethyský mier, pričom Malcolm sa pravdepodobne vzdal svojho syna Duncana ako rukojemníka za mier. Ďalšou podmienkou zmluvy bolo pravdepodobne vyhnanie Edgara Æthelinga z Malcolmovho dvora.[89] Viliam potom obrátil svoju pozornosť na kontinent a začiatkom roku 1073 sa vrátil do Normandie, aby sa vysporiadal s inváziou Fulka le Rechina, grófa z Anjou, do Maine. Vďaka rýchlemu ťaženiu dobyl Viliam Le Mans z Fulkových rúk a kampaň ukončil 30. marca 1073. Tým sa jeho moc v severnom Francúzsku ešte viac upevnila, avšak nový flámsky gróf prijal na svoj dvor Edgara Æthelinga. Róbert tiež vydal svoju nevlastnú sestru Bertu za francúzskeho kráľa Filipa I., ktorý bol proti normanskej vláde.[90]

V roku 1073 sa Viliam vrátil do Anglicka, aby prepustil svoje vojsko zo služby, no rýchlo sa vrátil do Normandie, kde strávil celý rok 1074.[91] Anglicko zanechal v rukách svojich prívržencov, medzi ktorými boli Richard fitzGilbert a Viliam de Warenne,[92] ako aj Lanfrank.[93] Viliamova schopnosť opustiť Anglicko na celý rok bola znakom toho, že sa domnieval, že jeho kontrola nad kráľovstvom je zabezpečená.[92] Kým bol Viliam v Normandii, Edgar Ætheling sa vrátil z Flámska do Škótska. Francúzsky kráľ, ktorý hľadal miesto, kde by sa sústredili odporcovia Viliamovej moci, vtedy navrhol, aby Edgar dostal hrad Montreuil-sur-Mer na Lamanšskom prielive, ktorý by Edgarovi poskytol strategickú výhodu proti Viliamovi.[94] Krátko nato sa mu však Edgar musel podriadiť a vrátil sa na jeho dvor.[91][pozn. 16] Filip, hoci bol pri tento pokus zmarený, obrátil svoju pozornosť na Bretónsko, čo viedlo k povstaniu v roku 1075.[94]

Povstanie grófov

[upraviť | upraviť zdroj]
Hrad Norwich. Hradba pochádza z obdobia po povstaní grófov, ale hradný kopec je starší.[95]

V roku 1075, sa počas Viliamovej neprítomnosti Ralph de Gael, gróf z Norfolku, a Roger de Breteuil, gróf z Herefordu, spolčili za účelom zosadiť ho z trónu v rámci tzv. „vzbury grófov".[93] Ralph bol aspoň čiastočne Bretónčan a väčšinu života pred rokom 1066 strávil v Bretónsku, kde mal stále majetky.[96] Roger bol Norman, syn Viliama fitzOsberna, avšak zdedil menšiu moc, než mal jeho otec. Ralphova autorita bola zrejme tiež menšia ako autorita jeho predchodcov v grófstve, čo bolo pravdepodobne príčinou jeho účasti na povstaní.[96]

Presný dôvod vzbury nie je jasný, ale vypukla na Ralphovej svadbe s Rogerovou príbuznou, ktorá sa konala v Exningu v grófstve Suffolk. Waltheof, gróf z Northumbrie, napriek tomu, že patril k Viliamovým obľúbencom, sa takisto zapojil do povstania a niektorí bretónski lordi boli pripravení vzbúriť sa na podporu Ralpha a Rogera. Ralph požiadal aj o dánsku pomoc. Viliam zostal v Normandii, pričom jeho muži v Anglicku vzburu potlačili. Vďaka úsiliu worcesterského biskupa Wulfstana a eveshamského opáta Æthelwiga nemohol Roger opustiť svoju pevnosť v Herefordshire. Spoločným úsilím Oda z Bayeux, Geoffreyho de Montbray, Richarda fitzGilberta a Viliama de Warenne sa podarilo Ralpha uväzniť na hrade Norwich. Ralph nakoniec opustil Norwich pod dohľadom svojej manželky a odišiel z Anglicka, až nakoniec zamieril do Bretónska. Norwich bol obliehaný a kapituloval, pričom posádka mohla odísť do Bretónska. Medzitým do Anglicka dorazil brat dánskeho kráľa Knut s flotilou 200 lodí, no prišiel neskoro, pretože Norwich sa už vzdal. Dáni potom podnikali nájazdy pozdĺž pobrežia a potom sa vrátili domov.[93] Viliam sa neskôr v roku 1075 vrátil do Anglicka, aby sa vysporiadal s dánskou hrozbou, a na čele Normandie nechal svoju manželku Matildu. Vo Winchesteri oslávil Vianoce a riešil následky povstania.[97] Roger a Waltheof boli držaní vo väzení, v ktorom bol Waltheof v máji 1076 popravený. Ešte predtým sa Viliam vrátil na kontinent, kde Ralph pokračoval v povstaní z Bretónska.[93]

Problémy doma a v zahraničí

[upraviť | upraviť zdroj]

Gróf Ralph získal kontrolu nad hradom v Dole, v septembri 1076 však Viliam vtiahol do Bretónska a začal hrad obliehať. Francúzsky kráľ Filip neskôr obliehanie oslobodil a v bitke pri Dole v roku 1076 Viliama porazil, čím ho prinútil ustúpiť do Normandie. Hoci to bola Viliamova prvá porážka v boji, na situácii to veľa nezmenilo. Angevinský útok na Maine bol koncom roka 1076 alebo v roku 1077 neúspešný, pričom gróf Fulk le Rechin bol pri neúspešnom útoku zranený. Vážnejším problémom bol odchod Simona de Crépy, grófa z Amiens, do kláštora. Skôr ako sa stal mníchom, odovzdal Simon svoje grófstvo Vexin kráľovi Filipovi. Vexin bol nárazníkovým územím medzi Normandiou a krajinami francúzskeho kráľa a Simon bol Viliamovým prívržencom.[pozn. 17] Viliamovi sa podarilo uzavrieť s Filipom mier v roku 1077 a koncom roka 1077 alebo začiatkom roka 1078 zabezpečil prímerie s grófom Fulkom.[98]

Koncom roka 1077 alebo začiatkom roka 1078 sa začali problémy medzi Viliamom a jeho najstarším synom Robertom. Hoci Orderic Vitalis opisuje, že sa začali hádkou medzi Robertom a jeho dvoma mladšími bratmi, Viliamom a Henrichom, vrátane verzie, že hádka sa začala, keď Viliam a Henrich vyliali na Roberta vodu, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa Robert cítil bezmocne. Ordic uvádza, že predtým sa dožadoval vlády nad Maine a Normandiou avšak to mu bolo odopreté. Problémy v roku 1077 alebo 1078 vyústili do toho, že Robert opustil Normandiu v sprievode skupiny mladých mužov, z ktorých mnohí boli synmi Viliamových stúpencov. Boli medzi nimi Robert z Belleme, Viliam de Breteuil a Roger, syn Richarda fitzGilberta. Táto skupina mladých mužov sa vydala na hrad Remalard, odkiaľ pokračovala v nájazdoch do Normandie. Týchto nájazdníkov podporovali mnohí Viliamovi kontinentálni nepriatelia.[99] Viliam na vzbúrencov okamžite zaútočil a vyhnal ich z Remalardu, avšak kráľ Filip im dal hrad v Gerberoi, kde sa k nim pridali noví prívrženci. Viliam následne začal v januári 1079 Gerberoi obliehať. Po troch týždňoch obliehané vojská vyrazili z hradu a podarilo sa im prekvapiť obliehateľov. Viliam bol Robertom zneškodnený na koni a pred smrťou ho zachránil len Angličan Toki, syn Wigoda, ktorého zabili. Viliamove vojská boli nútené obliehanie zrušiť a kráľ sa vrátil do Rouenu. Do 12. apríla 1080 sa podarilo Viliamovi a Robertovi dosiahnuť dohodu, pričom Viliam opäť potvrdil, že Robert dostane Normandiu, keď zomrie.[100]

Mapa zobrazujúca Viliamove panstvá v roku 1087 (svetloružová)

Správa o jeho porážke pri Gerberoi vyvolala ťažkosti v severnom Anglicku. V auguste a septembri 1079 vpadol škótsky kráľ Malcolm na juh od rieky Tweed a počas takmer mesačného ťaženia spustošil územie medzi riekami Tees a Tweed. Nedostatočná normanská reakcia zrejme spôsobila, že Northumbrijci začali byť nepokojní a na jar roku 1080 sa vzbúrili proti vláde Walchera, biskupa z Durhamu a grófa z Northumbrie. Walcher bol 14. mája 1080 zabitý a kráľ vyslal svojho nevlastného brata Oda, aby vzburu potlačil.[101] Viliam odišiel z Normandie v júli 1080[102] a na jeseň bol jeho syn Robert vyslaný na výpravu proti Škótom. Robert vpadol do Lothianu a prinútil Malcolma, aby súhlasil s dohodnutými podmienkami, pričom pri návrate do Anglicka vybudoval opevnenie („nový hrad“) v Newcastle upon Tyne.[101] Kráľ bol na Vianoce 1080 v Gloucesteri a na Zelený štvrtok 1081 vo Winchesteri, kde si pri oboch príležitostiach slávnostne nasadil korunu. V tomto období prišlo do Anglicka pápežské vyslanectvo, ktoré žiadalo, aby zložil pápežskú vernosť za Anglicko, čo odmietol.[102] V roku 1081 navštívil aj Wales, hoci anglické a waleské pramene sa rozchádzajú v názore na presný účel tejto návštevy. Anglosaská kronika uvádza, že išlo o vojenskú výpravu, avšak waleské zdroje ju zaznamenávajú ako púť do St Davids na počesť svätého Dávida. Viliamov životopisec David Bates tvrdí, že prvé z týchto vysvetlení je pravdepodobnejšie, a objasňuje, že rovnováha síl sa vo Walese medzičasom zmenila a že Viliam chcel využiť zmenené okolnosti na rozšírenie normanskej moci. Koncom roka 1081 bol späť na kontinente a riešil nepokoje v Maine. Hoci viedol do Maine výpravu, výsledkom bolo dohodnuté zmierenie, ktoré zabezpečil pápežský legát.[103]

Posledné roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Prameňov o Viliamovom živote v rokoch 1082 až 1084 je málo. Podľa historika Davida Batesa to pravdepodobne znamená, že sa udialo len málo významných udalostí a že keďže Viliam bol na kontinente, Anglosaská kronika nemala čo zaznamenať.[104] V roku 1082 dal príkaz na zatknutie svojho nevlastného brata Oda. Dôvody sú nejasné, pretože žiadny dobový autor nezaznamenal, čo bolo príčinou hádky medzi nevlastnými bratmi. Orderic Vitalis neskôr uviedol, že Odo mal ambície stať sa pápežom. Taktiež uviedol, že Odo sa pokúsil presvedčiť niektorých Viliamových vazalov, aby sa k nemu pridali pri invázii do južnej Itálie. To by bolo považované za zasahovanie do kráľovskej moci nad jeho vazalmi, čo Viliam nemohol tolerovať. Hoci zostal vo väzení po zvyšok Viliamovej vlády, jeho majetky neboli skonfiškované. Ďalšie ťažkosti nastali v roku 1083, keď sa Viliamov syn Robert s podporou francúzskeho kráľa opäť vzbúril. Ďalšou ranou bola smrť kráľovnej Matildy 2. novembra 1083. O Viliamovi sa vždy hovorilo, že mal k svojej manželke blízko, a preto jej smrť mohla ešte viac prehĺbiť jeho starosti.[105]

Maine bolo aj naďalej problematické, pravdepodobne v roku 1084 došlo k povstaniu Huberta de Beaumont-au-Maine. Huberta obliehali Viliamove vojská na jeho hrade v Sainte-Suzanne najmenej dva roky, ale nakoniec uzavrel s kráľom mier a získal späť svoju priazeň. Jeho kroky počas rokov 1084 a 1085 sú nejasné - na Veľkú noc 1084 bol v Normandii, ale je možné, že bol v Anglicku už dávnejšie, aby vybral danegeld (daň vyberaná na zaplatenie tribútu alebo peňazí na ochranu vikingských nájazdníkov, aby sa krajina zachránila pred spustošením) vymeraný v tom roku na obranu Anglicka pred inváziou dánskeho kráľa Knuta IV. Hoci anglické a normanské jednotky boli v pohotovosti počas celého roka 1085 a v roku 1086, hrozbu invázie ukončila Knutova smrť v júli 1086.[106]

Domesday Book

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Domesday Book
Strana z Domesday Book pre Warwickshire

Na Vianoce 1085 nariadil zostaviť prehľad pozemkového vlastníctva svojho a svojich vazalov v celom kráľovstve, usporiadaný podľa grófstiev. Výsledkom bolo dielo dnes známe ako Domesday Book. V súpise pre každé grófstvo sú uvedené pozemky jednotlivých vlastníkov zoskupené podľa majiteľov. Súpisy opisujú hospodárstvo, kto bol vlastníkom pôdy pred dobytím, jeho hodnotu, výšku dane a zvyčajne aj počet roľníkov, pluhov a iných zdrojov, ktoré hospodárstvo malo. Mestá sa uvádzali samostatne. Zahrnuté sú všetky anglické grófstva južne od riek Tees a Ribble a celé dielo bolo zrejme z väčšej časti dokončené do 1. augusta 1086, keď sa v anglosaskej kronike uvádza, že Viliam prijal výsledky a že všetci hlavní veľmoži zložili Salisburskú prísahu, ktorá bola obnovením ich prísahy vernosti.[107] Presná motivácia Viliama pri nariadení tohto prieskumu je nejasná, ale pravdepodobne mal niekoľko dôvodov, ako napríklad zaznamenanie feudálnych povinností a odôvodnenie zvýšeného zdanenia.[2]

Smrť a následky

[upraviť | upraviť zdroj]

Viliam opustil Anglicko koncom roka 1086. Po príchode späť na kontinent vydal svoju dcéru Konštanciu za bretónskeho vojvodu Alana, čím pokračoval v politike hľadania spojencov proti francúzskym kráľom. Vyzerá to tak, že Viliamov syn Robert, ktorý bol stále spojencom francúzskeho kráľa, aktívne vyvolával problémy, a to natoľko, že v júli 1087 viedol Viliam výpravu proti francúzskemu Vexinu. Pri obsadzovaní Mantes buď ochorel, alebo sa zranil o hlavicu sedla.[108] Bol prevezený do prepošstva Saint Gervase v Rouene, kde 9. septembra 1087 zomrel.[2] Poznatky o udalostiach, ktoré predchádzali jeho smrti, sú zmätočné, pretože existujú dve rôzne svedectvá. Orderic Vitalis zachoval dlhú správu doplnenú prejavmi mnohých hlavných aktérov, ale pravdepodobne ide skôr o opis toho, ako by mal kráľ zomrieť, než o to, čo sa skutočne stalo. Druhá správa, De obitu Willelmi alebo O smrti Viliama, sa ukázala ako kópia dvoch správ z 9. storočia so zmenenými menami.[108]

Viliamov hrob pred hlavným oltárom v Abbaye-aux-Hommes, Caen

Viliam prenechal Normandiu Robertovi a správu nad Anglickom prevzal Viliamov druhý žijúci syn, tiež menom Viliam, s predpokladom, že sa stane kráľom. Najmladší syn Henrich dostal peniaze. Po tomto zverení Anglicka svojmu druhému synovi poslal starší Viliam 7. alebo 8. septembra mladšieho Viliama späť do Anglicka s listom Lanfrankovi, v ktorom arcibiskupovi prikázal, aby novému kráľovi pomohol. Medzi ďalšie závety patrili dary pre cirkev a peniaze, ktoré sa mali rozdeliť chudobným. Tiež nariadil, aby boli prepustení všetci jeho väzni vrátane jeho nevlastného brata Oda.[108]

Po jeho smrti zavládol chaos; všetci, ktorí boli pri jeho smrteľnom lôžku, opustili jeho telo v Rouene a ponáhľali sa venovať vlastným záležitostiam. Nakoniec duchovenstvo v Rouene zariadilo, aby telo poslali do Caen, kde si Viliam želal byť pochovaný vo svojej fundácii Abbaye-aux-Hommes. Pohreb, na ktorom sa zúčastnili normandskí biskupi a opáti, ako aj jeho syn Henrich, narušilo tvrdenie istého občana Caen, ktorý tvrdil, že jeho rodina bola nezákonne pripravená o pozemok, na ktorom bol postavený kostol. Po narýchlo uskutočnených konzultáciách sa ukázalo, že toto tvrdenie je pravdivé, a muž dostal odškodné. Ďalšia nedôstojná situácia nastala pri spúšťaní mŕtvoly do hrobu; mŕtvola bola príliš veľká na tento priestor, a keď ju služobníci vtlačili do truhly, praskla a po celom kostole sa šíril odporný zápach.[109]

Jeho hrob v súčasnosti označuje mramorová doska s latinským nápisom zo začiatku 19. storočia. Od roku 1087 bol hrob niekoľkokrát narušený, prvýkrát v roku 1522, keď bol na príkaz pápežstva otvorený. Vtedy bolo neporušené telo vrátené do hrobu, ale v roku 1562, počas francúzskych náboženských vojen, bol hrob znovu otvorený a kosti s výnimkou jednej stehennej kosti rozptýlené a stratené. Táto osamelá relikvia bola v roku 1642 znovu pochovaná s novým pomníkom, ktorý bol o 100 rokov neskôr nahradený prepracovanejším monumentom. Tento hrob bol počas Francúzskej revolúcie opäť zničený, ale nakoniec bol nahradený súčasným hlavným kameňom.[110]

Viliam ako kráľ

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny v Anglicku

[upraviť | upraviť zdroj]
White Tower v Londýne, ktorú začal stavať Viliam.[111]

V rámci snahy o zabezpečenie Anglicka dal Viliam postaviť mnoho hradov a pevností - medzi nimi aj centrálnu pevnosť Tower of London, White Tower. Tieto opevnenia umožnili Normanom ustúpiť do bezpečia, keď im hrozilo nebezpečenstvo povstania, a posádkam umožnili chrániť sa počas obsadzovania krajiny. Prvé hrady boli jednoduché hlinené a drevené konštrukcie, ktoré neskôr nahradili kamenné stavby.[112]

Spočiatku si väčšina novo usadených Normanov držala rytierske domy a svojim poddaným neudelila vlastné léna, postupne však títo rytieri dostali vlastné pozemky, čo je proces známy ako subinfeudácia. Od svojich novovytvorených magnátov Viliam tiež vyžadoval, aby prispievali pevnými kvótami rytierov nielen na vojenské výpravy, ale aj na hradné posádky. Tento spôsob organizácie vojenských útvarov bol odlišný od anglickej praxe spred dobytia, keď sa vojenská služba zakladala na teritoriálnych jednotkách.[113]

Po Viliamovej smrti, keď prekonal sériu povstaní, väčšinu pôvodnej anglosaskej aristokracie nahradili normanskí a iní kontinentálni magnáti. Nie všetci Normani, ktorí ho sprevádzali pri počiatočnom dobývaní, získali v Anglicku veľké množstvo pôdy. Aj keď niektorí z nových zámožných Normanov v Anglicku pochádzali z jeho blízkej rodiny alebo z vyššej normanskej šľachty, iní boli z relatívne skromných pomerov.[114] Viliam udelil svojim kontinentálnym prívržencom niektoré majetky z vlastníctva jedného alebo viacerých konkrétnych Angličanov; inokedy udelil jednému normanskému prívržencovi kompaktné zoskupenie pozemkov, ktoré predtým vlastnilo mnoho rôznych Angličanov, často preto, aby umožnil konsolidáciu majetkov okolo strategicky umiestneného hradu.[115]

Stredoveký kronikár Viliam z Malmesbury uvádza, že kráľ tiež zabral a vyľudnil mnoho kilometrov územia (36 farností) a premenil ho na kráľovský región New Forest, čím podporil svoju nadšenú záľubu v poľovačkách. Moderní historici dospeli k záveru, že vyľudňovanie územia New Forest bolo značne zveličené. Väčšina pôdy v oblasti New Forest je chudobná poľnohospodárska pôda a archeologické a geografické štúdie ukázali, že v čase, keď bola premenená na kráľovský les, bola pravdepodobne riedko osídlená.[116] Viliam bol známy svojou láskou k poľovačkám a do niektorých oblastí krajiny zaviedol lesné právo, ktoré upravovalo, kto môže loviť a čo sa môže loviť.[117]

Administratíva

[upraviť | upraviť zdroj]
Anglická minca Viliama I.

Po roku 1066 sa Viliam nepokúsil integrovať svoje jednotlivé panstvá do jedného zjednoteného kráľovstva s jedným zväzkom zákonov. Jeho pečať z obdobia po roku 1066, z ktorej sa dodnes zachovalo šesť odtlačkov, bola vyhotovená pre neho po dobytí Anglicka a zdôrazňovala jeho kráľovskú úlohu, pričom sa osobitne spomínala jeho úloha vojvodu. Keď bol v Normandii, uznal, že je zaviazaný vernosťou francúzskemu kráľovi, no v Anglicku sa takéto vyhlásenie nevyskytlo - ďalší dôkaz toho, že jednotlivé časti Viliamových krajín sa považovali za samostatné. Administratívny aparát Normandie, Anglicka a Maine naďalej existoval oddelene od ostatných krajín, pričom každá z nich si zachovala svoje vlastné formy. Anglicko napríklad naďalej používalo prípisy, ktoré na kontinente neboli známe. Taktiež listiny a dokumenty vyhotovené pre vládu v Normandii sa líšili vo formuláciách od tých, ktoré sa vyhotovovali v Anglicku.[118]

Viliam sa ujal vlády v Anglicku, ktorá bola zložitejšia ako normanský vládny systém. Anglicko bolo rozdelené na grófstva, ktoré sa ďalej delili na stotiny alebo wapentakes. Každé grófstvo spravoval kráľovský úradník nazývaný šerif, ktorý mal približne rovnaké postavenie ako normanský vikomt. Šerif bol zodpovedný za kráľovskú spravodlivosť a výber kráľovských príjmov.[46] Aby mohol Viliam dohliadať na svoje rozšírené panstvo, musel cestovať ešte viac ako vo funkcii vojvodu. Od roku 1067 do svojej smrti prešiel tam a späť medzi kontinentom a Anglickom najmenej 19-krát. Väčšinu času medzi bitkou pri Hastingse a rokom 1072 strávil v Anglicku a potom väčšinu času v Normandii.[119][pozn. 18] Centrom vlády bola stále Viliamova rodina; keď sa nachádzal v jednej časti svojho kráľovstva, rozhodnutia sa prijímali pre ostatné časti jeho panstiev a prenášali sa prostredníctvom komunikačného systému, v ktorom sa využívali listy a iné dokumenty. Okrem toho Viliam menoval zástupcov, ktorí mohli prijímať rozhodnutia počas jeho neprítomnosti, najmä ak sa očakávala jeho dlhšia neprítomnosť. Zvyčajne to bol člen jeho blízkej rodiny - často jeho nevlastný brat Odo alebo jeho manželka Matilda. Niekedy boli zástupcovia menovaní na riešenie konkrétnych záležitostí.[120]

Pokračoval vo výbere danegeldu, pozemkovej dane. To bola pre Viliama výhodná daň, pretože to bola jediná univerzálna daň, ktorú v tomto období vyberali západoeurópski panovníci. Bola to ročná daň založená na hodnote pozemkov a mohla sa vyberať v rôznych sadzbách. Väčšinu rokov sa uplatňovala sadzba dva šilingy za kožu, ale v krízových situáciách sa mohla zvýšiť až na šesť šilingov za kožu.[121] Mince sa v jeho panstvách naďalej razili v rôznych cykloch a štýloch. Anglické mince mali vo všeobecnosti vysoký obsah striebra, vysokú umeleckú úroveň a vyžadovalo sa, aby sa razili každé tri roky nanovo. Normanské mince mali oveľa nižší obsah striebra, často mali nízku umeleckú kvalitu a zriedkavo sa razili znovu. V Anglicku tiež neboli povolené žiadne iné mince, zatiaľ čo na kontinente sa iné mince považovali za zákonné platidlo. Neexistujú ani dôkazy o tom, že v Normandii obiehalo veľa anglických grošov, čo svedčí len o malej snahe integrovať menové systémy Anglicka a Normandie.[118]

Okrem daní posilňovali Viliamovu vládu aj jeho rozsiahle pozemkové vlastníctva v celom Anglicku. Ako dedič kráľa Eduarda ovládal všetky bývalé kráľovské pozemky. Ponechal si tiež kontrolu nad veľkou časťou majetkov Harolda a jeho rodiny, vďaka čomu sa stal kráľ s veľkým náskokom najväčším svetským vlastníkom pôdy v Anglicku.

Dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha Viliama I. Dobyvateľa vo Falaise, Francúzsko

Priamym dôsledkom Viliamovej smrti bola vojna medzi jeho synmi Robertom a Viliamom o vládu nad Anglickom a Normandiou.[2] Dokonca aj po smrti mladšieho Viliama v roku 1100 a nástupe jeho najmladšieho brata Henricha na trón zostali Normandia a Anglicko medzi bratmi predmetom sporu až do Robertovho zajatia Henrichom v bitke pri Tinchebray v roku 1106. Spory o nástupníctvo viedli k strate autority v Normandii, pričom šľachta získala späť veľkú časť moci, ktorú stratila v čase vlády staršieho Viliama. Jeho synovia tiež stratili veľkú časť vplyvu nad Maine, ktorá sa vzbúrila v roku 1089 a následne sa jej podarilo udržať sa prevažne mimo normanského vplyvu.[122]

Dopad Viliamovho dobytia na Anglicko bol hlboký; zmeny v cirkvi, šľachte, kultúre a jazyku krajiny pretrvali až do moderných čias. Dobytím sa kráľovstvo dostalo do užšieho kontaktu s Francúzskom a vytvorili sa väzby medzi Francúzskom a Anglickom, ktoré pretrvali počas celého stredoveku. Ďalším dôsledkom Viliamovho vpádu bolo prerušenie pôvodne úzkych väzieb medzi Anglickom a Škandináviou. Jeho vláda spojila prvky anglického a normanského systému do novej podoby, ktorá položila základy neskoršieho stredovekého anglického kráľovstva.[123] O tom, aké výrazné a ďalekosiahle boli tieto zmeny, sa medzi historikmi stále diskutuje, pričom niektorí, ako napríklad Richard Southern, tvrdia, že dobytie bolo najradikálnejšou zmenou v európskych dejinách od pádu Ríma do 20. storočia. Iní, ako napríklad H. G. Richardson a G. O. Sayles, považujú zmeny, ktoré prinieslo dobytie, za oveľa menej radikálne, než tvrdí Southern.[124] Historička Eleanor Searleová opisuje Viliamovu inváziu ako „plán, o ktorom by neuvažoval žiadny iný panovník ako Škandinávec“.[125]

Viliamova vláda vyvolávala historické polemiky už pred jeho smrťou. Viliam z Poitiers písal o jeho vláde a jej prínosoch s nadšením, avšak v nekrológu v Anglosaskej kronike je Viliam tvrdo odsudzovaný.[124] V rokoch od dobytia využívali Viliama politici a iní predstavitelia udalosti jeho vlády na ilustráciu politických udalostí v celej anglickej histórii. Počas vlády anglickej kráľovnej Alžbety I. arcibiskup Matthew Parker považoval dobytie za skazu čistejšej anglickej cirkvi, ktorú sa Parker pokúsil obnoviť. V 17. a 18. storočí niektorí historici a právnici považovali jeho vládu za uvalenie „normanského jarma“ na pôvodných Anglosasov, pričom tento argument pretrvával aj v 19. storočí s ďalšími rozpracovaniami v nacionalistickom duchu. Tieto diskusie viedli k tomu, že niektorí historici ho považovali buď za jedného z tvorcov veľkosti Anglicka, alebo za toho, kto mu spôsobil jednu z najväčších porážok v anglických dejinách. Iní ho považovali za nepriateľa anglickej ústavy, prípadne za jej tvorcu.[126]

Potomkovia

[upraviť | upraviť zdroj]

S manželkou Matildou z Flandier (* cca 1032 – † 1083), dcérou grófa Balduina V. Flanderského (* 1012 – † 1067) a Adely Francúzskej (* 1014 – † 1079) mal nasledujúce deti:

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V nenormanských dobových prameňoch bol pravidelne označovaný ako bastardus (bastard).
  2. ↑ Hoci kronikár Viliam z Poitiers tvrdil, že Eduardov nastúp na trón bolo zásluhou vojvodu Viliama, je to veľmi nepravdepodobné, keďže Viliam bol v tom čase vo svojom vojvodstve prakticky bezmocný.
  3. ↑ Presný dátum Viliamovho narodenia mätú protichodné výpovede normanských kronikárov. Orderic Vitalis uvádza, že Viliam na smrteľnej posteli tvrdil, že mal 64 rokov, čo by znamenalo, že sa narodil okolo roku 1023. Na inom mieste však Orderic uvádza, že Viliam mal 8 rokov, keď jeho otec odišiel do Jeruzalema v roku 1035, čo rok narodenia kladie do roku 1027. Viliam z Malmesbury uvádza v čase odchodu jeho otca vek 7 rokov, čo dáva rok 1028. Iný zdroj, De obitu Willelmi, uvádza, že Viliam mal 59 rokov, keď zomrel v roku 1087, čo dáva do úvahy buď rok 1027, alebo 1028.
  4. ↑ Vďaka tomu bola Emma Normandská jeho pratetou a Eduard Vyznávač prvostupňovým bratrancom jeho otca.
  5. ↑ Táto dcéra sa neskôr vydala za Viliama, lorda z La Ferté-Macé.
  6. ↑ Dôvody tohto zákazu nie sú jasné. Koncil nemá o dôvode žiaden záznam a hlavný dôkaz je od Orderica Vitalisa. Ten nepriamo naznačil, že Viliam a Matilda boli príliš blízki príbuzní, ale neuviedol žiadne podrobnosti, preto táto záležitosť zostáva nejasná.
  7. ↑ Dôvody tohto zákazu nie sú jasné. Koncil nemá o dôvode žiaden záznam a hlavný dôkaz je od Orderica Vitalisa. Ten nepriamo naznačil, že Viliam a Matilda boli príliš blízki príbuzní, ale neuviedol žiadne podrobnosti, preto táto záležitosť zostáva nejasná.
  8. ↑ Presný dátum sobáša nie je známy, ale pravdepodobne to bolo v roku 1051 alebo 1052 a určite pred koncom roka 1053, keďže Matilda je uvedená ako Viliamova manželka v listine z konca tohto roka.
  9. ↑ Tieto dva kláštory sú Abbaye-aux-Hommes (alebo St Étienne) pre mužov, ktorý založil Viliam okolo roku 1059, a Abbaye aux Dames (alebo Sainte Trinité) pre ženy, ktorý založila Matilda približne o štyri roky neskôr.
  10. ↑ Ætheling znamená "princ z kráľovského rodu" a zvyčajne označoval syna alebo brata vládnuceho kráľa.
  11. ↑ Edgar Ætheling bol ďalším uchádzačom, avšak v tom čase bol ešte mladý, v roku 1066 mal pravdepodobne len 14 rokov.
  12. ↑ Na tapisérii z Bayeux je možno zobrazená pápežská zástava, ktorú niesli Viliamove vojská, avšak nie je na nej ako taká pomenovaná.
  13. ↑ Viliam z Malmesbury uvádza, že Viliam skutočne prijal Gythyninu ponuku, avšak Viliam z Poitiers uvádza, že túto ponuku odmietol. Moderní Haroldovi životopisci sa zhodujú, že Viliam ponuku odmietol.
  14. ↑ Stredovekí kronikári často uvádzali udalosti z 11. storočia len podľa ročného obdobia, čo znemožňovalo presnejšie datovanie.
  15. ↑ Historik Frank Barlow poukazuje na to, že Viliam v mladosti trpel ambíciami svojho strýka Maugera, a preto nepripustil vytvorenie ďalšej podobnej situácie.
  16. ↑ Edgar zostal na Viliamovom dvore až do roku 1086, keď odišiel do normanského kniežatstva v južnom Taliansku.
  17. ↑ Hoci bol Simon Viliamovým prívržencom, Vexin bol v skutočnosti pod nadvládou kráľa Filipa, preto si Filip zabezpečil kontrolu nad grófstvom, keď sa Simon stal mníchom.
  18. ↑ V období rokov 1066 až 1072 strávil Viliam len 15 mesiacov v Normandii a zvyšok v Anglicku. Po návrate do Normandie v roku 1072 strávil v Normandii približne 130 mesiacov a v Anglicku približne 40 mesiacov.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2001. Google-Books-ID: niF_kgEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-1980-0. S. 33. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d e f g h i j William I [known as William the Conqueror] (1027/8–1087), king of England and duke of Normandy [online]. Oxford Dictionary of National Biography, [cit. 2024-07-05]. DOI: 10.1093/ref:odnb/29448. Dostupné online. DOI:10.1093/ref:odnb/9780198614128.001.0001/odnb-9780198614128-e-29448 (po anglicky)
  3. ↑ POTTS, Cassandra. Normandy 911–1144. [s.l.] : Boydell & Brewer, 2002. DOI: 10.1017/9781846150463.003. Dostupné online. ISBN 978-1-84615-046-3. S. 19–42.
  4. ↑ COLLINS, Roger. Early Medieval Europe, 300-1000. [s.l.] : St. Martin's Press, 1991. Google-Books-ID: 8t01HAAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-312-06198-2. S. 376-377. (po anglicky)
  5. ↑ WILLIAMS, Ann. Athelred the Unready: The Ill-Counselled King. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2003. Google-Books-ID: K2hnAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-85285-382-2. S. 42-43. (po anglicky)
  6. ↑ WILLIAMS, Ann. Athelred the Unready: The Ill-Counselled King. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2003. Google-Books-ID: K2hnAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-85285-382-2. S. 54-55. (po anglicky)
  7. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 80-83. (po anglicky)
  8. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 83-85. (po anglicky)
  9. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 379-382. (po anglicky)
  10. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 31-32. (po anglicky)
  11. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 32-34, 145. (po anglicky)
  12. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 35-37. (po anglicky)
  13. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. (po anglicky)
  14. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 37. (po anglicky)
  15. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 38-39. (po anglicky)
  16. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 51. (po anglicky)
  17. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 40. (po anglicky)
  18. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 37. (po anglicky)
  19. ↑ SEARLE, Eleanor. Predatory Kinship and the Creation of Norman Power, 840-1066. [s.l.] : University of California Press, 1988. Google-Books-ID: fMFlQgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-520-06276-4. S. 196-198. (po anglicky)
  20. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 42-43. (po anglicky)
  21. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 45-46. (po anglicky)
  22. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 47-49. (po anglicky)
  23. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 38. (po anglicky)
  24. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 40. (po anglicky)
  25. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 53. (po anglicky)
  26. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 54-55. (po anglicky)
  27. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 56-58. (po anglicky)
  28. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 43-44. (po anglicky)
  29. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 59-60. (po anglicky)
  30. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 63-64. (po anglicky)
  31. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 66-67. (po anglicky)
  32. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 64. (po anglicky)
  33. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 67. (po anglicky)
  34. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 68-69. (po anglicky)
  35. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 75-76. (po anglicky)
  36. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 50. (po anglicky)
  37. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 76. (po anglicky)
  38. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 44-45. (po anglicky)
  39. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 80. (po anglicky)
  40. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 393-395. (po anglicky)
  41. ↑ a b c BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 115-116. (po anglicky)
  42. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 368-369. (po anglicky)
  43. ↑ SEARLE, Eleanor. Predatory Kinship and the Creation of Norman Power, 840-1066. [s.l.] : University of California Press, 1988. Google-Books-ID: fMFlQgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-520-06276-4. S. 203. (po anglicky)
  44. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 323. (po anglicky)
  45. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 133. (po anglicky)
  46. ↑ a b c BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 23-24. (po anglicky)
  47. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 63-65. (po anglicky)
  48. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 64-66. (po anglicky)
  49. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 111-112. (po anglicky)
  50. ↑ a b BARLOW, Frank. Edward the Confessor. [s.l.] : University of California Press, 1970-01-01. Google-Books-ID: 6yN5HR4Njc8C. Dostupné online. ISBN 978-0-520-01671-2. (po anglicky)
  51. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 46-47. (po anglicky)
  52. ↑ a b HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 93-95. (po anglicky)
  53. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 86-87. (po anglicky)
  54. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 89-91. (po anglicky)
  55. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 95-96. (po anglicky)
  56. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 174. (po anglicky)
  57. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 53. (po anglicky)
  58. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 178-179. (po anglicky)
  59. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 98-100. (po anglicky)
  60. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 102-103. (po anglicky)
  61. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 97. (po anglicky)
  62. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 107-109. (po anglicky)
  63. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 115-116. (po anglicky)
  64. ↑ a b c HUSCROFT, Richard. Ruling England, 1042-1217. [s.l.] : Pearson/Longman, 2005. Google-Books-ID: wZ2lXeYn5t0C. Dostupné online. ISBN 978-0-582-84882-5. S. 12-13. (po anglicky)
  65. ↑ a b HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 118-119. (po anglicky)
  66. ↑ a b HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 120-123. (po anglicky)
  67. ↑ a b c CARPENTER, David A.. The Struggle for Mastery: Britain, 1066-1284. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Google-Books-ID: FLbdk_L9TYQC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-522000-1. (po anglicky)
  68. ↑ MARREN, Peter. 1066: The Battles of York, Stamford Bridge and Hastings. [s.l.] : Leo Cooper, 2004. Google-Books-ID: TAMIAAAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-85052-953-1. S. 93. (po anglicky)
  69. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 124. (po anglicky)
  70. ↑ LAWSON, Michael Kenneth. The Battle of Hastings, 1066. [s.l.] : Tempus, 2003. Google-Books-ID: KiWfAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2689-1. S. 180-182. (po anglicky)
  71. ↑ MARREN, Peter. 1066: The Battles of York, Stamford Bridge and Hastings. [s.l.] : Leo Cooper, 2004. Google-Books-ID: TAMIAAAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-85052-953-1. S. 99-100. (po anglicky)
  72. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 126. (po anglicky)
  73. ↑ CARPENTER, David A.. The Struggle for Mastery: Britain, 1066-1284. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Google-Books-ID: FLbdk_L9TYQC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-522000-1. S. 73. (po anglicky)
  74. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 127-128. (po anglicky)
  75. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 129. (po anglicky)
  76. ↑ HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 131. (po anglicky)
  77. ↑ a b HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 131-133. (po anglicky)
  78. ↑ a b c d HUSCROFT, Richard. The Norman Conquest: A New Introduction. [s.l.] : Pearson/Longman, 2009. Google-Books-ID: KwEDngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4058-1155-2. S. 138-139. (po anglicky)
  79. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. (po anglicky)
  80. ↑ a b CARPENTER, David A.. The Struggle for Mastery: Britain, 1066-1284. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Google-Books-ID: FLbdk_L9TYQC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-522000-1. S. 75-76. (po anglicky)
  81. ↑ a b c HUSCROFT, Richard. Ruling England, 1042-1217. [s.l.] : Pearson/Longman, 2005. Google-Books-ID: wZ2lXeYn5t0C. Dostupné online. ISBN 978-0-582-84882-5. S. 57-58. (po anglicky)
  82. ↑ a b CARPENTER, David A.. The Struggle for Mastery: Britain, 1066-1284. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Google-Books-ID: FLbdk_L9TYQC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-522000-1. S. 76-77. (po anglicky)
  83. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 225. (po anglicky)
  84. ↑ a b c BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 106-107. (po anglicky)
  85. ↑ BARLOW, Frank. The English Church, 1066-1154: A History of the Anglo-Norman Church. [s.l.] : Longman, 1979. Google-Books-ID: sI7YAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-582-50236-9. S. 59. (po anglicky)
  86. ↑ TURNER, Ralph V.; HEISER, Richard R.. The Reign of Richard Lionheart: Ruler of the Angevin Empire, 1189-99. [s.l.] : Longman, 2000. Google-Books-ID: MfNVAAAAYAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-582-25659-0. S. 521. (po anglicky)
  87. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 221-222. (po anglicky)
  88. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 223-225. (po anglicky)
  89. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 107-109. (po anglicky)
  90. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 228-229. (po anglicky)
  91. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. (po anglicky)
  92. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 112. (po anglicky)
  93. ↑ a b c d DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 231-233. (po anglicky)
  94. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 230-231. (po anglicky)
  95. ↑ PETTIFER, Adrian. English Castles: A Guide by Counties. [s.l.] : Boydell & Brewer, 1995. Google-Books-ID: 47iheRUGKIEC. Dostupné online. ISBN 978-0-85115-782-5. S. 161-162. (po anglicky)
  96. ↑ a b Ann Williams - Academia.edu [online]. independent.academia.edu, [cit. 2024-07-17]. Dostupné online.
  97. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 181-182. (po anglicky)
  98. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 183-184. (po anglicky)
  99. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 185-186. (po anglicky)
  100. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 238-239. (po anglicky)
  101. ↑ a b DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 240-241. (po anglicky)
  102. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 188. (po anglicky)
  103. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 189. (po anglicky)
  104. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 193. (po anglicky)
  105. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 243-244. (po anglicky)
  106. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 196-198. (po anglicky)
  107. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 198-202. (po anglicky)
  108. ↑ a b c BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 202-205. (po anglicky)
  109. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 207-208. (po anglicky)
  110. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 362-363. (po anglicky)
  111. ↑ PETTIFER, Adrian. English Castles: A Guide by Counties. [s.l.] : Boydell & Brewer, 1995. Google-Books-ID: 47iheRUGKIEC. Dostupné online. ISBN 978-0-85115-782-5. S. 151. (po anglicky)
  112. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 147-148. (po anglicky)
  113. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 154-155. (po anglicky)
  114. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 148-149. (po anglicky)
  115. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 152-153. (po anglicky)
  116. ↑ YOUNG, Charles R.. The Royal Forests of Medieval England. [s.l.] : University of Pennsylvania Press, 2015-10-28. Google-Books-ID: i2bRCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-5128-0918-3. S. 7-8. (po anglicky)
  117. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 118-119. (po anglicky)
  118. ↑ a b BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 138-141. (po anglicky)
  119. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 133-134. (po anglicky)
  120. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 136-137. (po anglicky)
  121. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Philip, 1989. Google-Books-ID: zxe3QgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-540-01175-9. S. 151-152. (po anglicky)
  122. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 208-209. (po anglicky)
  123. ↑ BATES, David. William the Conqueror. [s.l.] : Tempus, 2004. Google-Books-ID: ZwoXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7524-2960-1. S. 210-211. (po anglicky)
  124. ↑ a b CLANCHY, M. T.. England and Its Rulers, 1066-1272: Foreign Lordship and National Identity. [s.l.] : Barnes & Noble, 1983. Google-Books-ID: Jb0qAQAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-389-20423-7. S. 31-32. (po anglicky)
  125. ↑ SEARLE, Eleanor. Predatory Kinship and the Creation of Norman Power, 840-1066. [s.l.] : University of California Press, 1988. Google-Books-ID: fMFlQgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-520-06276-4. S. 232. (po anglicky)
  126. ↑ DOUGLAS, David C.. William the Conqueror: The Norman Impact Upon England. [s.l.] : University of California Press, 1964. Google-Books-ID: a4gyNeB5_xUC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-00350-7. S. 4-5. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku William the Conqueror na anglickej Wikipédii.


Viliam I.
Normanskí králi
Vladárske tituly
Predchodca
Harold II. 		Kráľ Anglicka
25. december 1066 – 9. september 1087 		Nástupca
Viliam II.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viliam_I._(Anglicko)&oldid=7899730“