Solidarita (Poľsko)
Solidarita (poľ. Solidarność) vznikla v roku 1980 ako nezávislé odbory, ale tiež predstavovala spoločenské hnutie vo vtedy komunistickom Poľsku.
Štrajky
[upraviť | upraviť zdroj]V prázdninových mesiacoch prebehla v Poľsku vlna štrajkov, ktoré vyvrcholili v gdanských lodeniciach (Stocznia Gdańska). Robotníci teraz nevyšli ako v roku 1976 do ulíc (protesty proti zdraženie masla, mäsa a cukru) ale zostávali v podnikoch – okupačný štrajk. Okrem zvyčajných odborárskych požiadaviek vyhlásili aj politické požiadavky: legalizáciu nezávislých odborov. Pre komunistov by to znamenalo koniec monopolu moci.
Koncom augusta 1980 sa vedúcou postavou štrajku v lodeniciach stal elektrikár Lech Wałęsa (čítaj Vauensa). V spolupráci s odborníkmi z radov demokratickej opozície (Tadeusz Mazowiecki, Bronisław Geremek) bol vypracovaný zoznam požiadaviek, ktorý okrem ekonomických bodov (zastaviť rast cien, zvýšiť platy, stavba bytov, lepšie pracovné podmienky, dlhšia materská dovolenka, voľné soboty) obsahoval aj požiadavky politické (nezávislé odbory, právo na štrajk, obmedzenie cenzúry, prístup rôznych spoločenských skupín k hromadným oznamovacím prostriedkom, prepustenie politických väzňov, obsadzovanie funkcií podľa kompetencií a nie podľa príslušnosti ku komunistickej strane - Poľská zjednotená robotnícka strana (PZPR, poľsky Polska Zjednoczona Partia Robotnicza)). Odvolávali sa na ústavu Poľskej ľudovej republiky a rôzne medzinárodné dohody, ktoré PĽR podpísala, kde boli zakotvené rôzne práva občanov, a o ktorých si komunisti mysleli, že nikoho nenapadne, aby sa o ne zaujímal. Poľské úrady kapitulovali a 31. augusta 1980 podpísali vládni zástupcovia dohodu so štrajkujúcimi robotníkmi, ktorou PĽR pristúpila na požiadavky štrajkujúcich robotníkov, čím vlastne Solidarita oficiálne vznikla.
17. septembra 1980 sa na kongrese zjednotilo viac ako dvadsať zakladajúcich výborov podnikových odborových zväzov, ktoré sa zjednotili do jednej národnej organizácie Nezávislého samosprávneho odborového zväzu Solidarita (NSZZ Solidarność), ktorý úrady oficiálne zaregistrovali 10. novembra 1980.
Do jari 1981 vstúpilo do Solidarity 10 miliónov Poliakov (tretina všetkých pracujúcich). Solidarita vydávala vlastné noviny, čím prelomila štátny monopol na rozširovanie informácií. Solidarita však nemohla zájsť príliš ďaleko, pretože hrozila intervencia Sovietskeho zväzu ako v roku 1968 v Česko-Slovensku. Pri hraniciach Poľska sa uskutočňovali vojenské cvičenia vojakov VZ.
Toto obdobie čiastočnej (3/4) slobody (do výnimočného stavu) bolo v Poľsku nazývané Festival Solidarity.[1]
Výnimočný stav
[upraviť | upraviť zdroj]Komunisti sa však nevzdali a 13. decembra 1981 Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav (po poľsky „stan wojenny“). V noci predtým bola zatknutá väčšina funkcionárom Solidarity.[1]
Okupačné štrajky boli porážané brutálnou silou. Tanky prerážali brány a odborármi bojovali ozborojenci - polovojenská polícia ZOMO (Zmotoryzowane Odwody Milicji Obywatelskie). Počas počiatočných stretov bolo zabitých niekoľko desiatok ľudí. Oficiálne správy počas zásahu hovorili asi tucte úmrtí, zatiaľ čo parlamentná komisia v rokoch 1989-1991 prišla na číslo viac ako 90. Najtragickejšou udalosťou, pri ktorej zabili deväť baníkov bolo potlačenie štrajku v bani „Wujek” v Katovicach 16. decembra 1981.[1]
Účelom ozbrojených akcií počas výnimočného stavu nebolo len zlomiť odpor štrajkujúcich ale zastrašiť celú nekomunistickú verejnosť najmä prenasledovaním opozície. Výnimočného stav obmedzil normálny život. Tisíce opozičných aktivistov (asi 10 000[1] ) boli uväznených bez obvinenia a až 91 ich bolo zabitých. Aj keď bol v roku 1983 zrušený výnimočného stav, mnohí politickí väzni neboli prepustení až do všeobecnej amnestie v roku 1986. Po vyhlásení výnimočného stavu sa udiali viaceré politické vraždy (kňaz Solidarity Jerzy Popiełuszko a ďalší).[1]
Bola prerušená činnosť všetkých spoločenských organizácií vrátane odborových zväzov. Prokomunistické spolky však skoro získali súhlas na svoju činnosť, naopak Solidarita bola formálne delegalizovaná (október 1982). Hnutie však naďalej pracovalo v ilegalite – vydávalo tlač, rozširovalo letáky, organizovalo pomoc pre prenasledovaných.
Koncom 80. rokov sa Solidarita znovu významnejšie aktivovala, najmä s postupujúcimi zmenami v Gorbačovovom Sovietskom zväze. Vo februári 1989 boli rokovania pri okrúhlom stole medzi zástupcami opozície a komunistickou vládou. Potom v apríli 1989 bola Solidarita znovu povolená a v poloslobodných voľbách vyhrali kandidáti Solidarity všetky miesta v parlamente, o ktoré sa mohla uchádzať vo voľbách (35 %). Ďalšie miesta (65 %) si ponechala komunistická strana PZPR a jej spojenci. Pretože komunisti mali prezidenta (Wojciech Jaruzelski), Solidarite pripadlo miesto premiéra, ktorým sa stal Tadeusz Mazowiecki.
Od roku 1989 sa solidarita stala tradičnejšou odborovou organizáciou a mala relatívne malý vplyv na politickú scénu začiatkom 90. rokov. Politické odnož založená v roku 1996 ako Volebná akcia Solidarita (AWS) vyhralo parlamentné voľby v roku 1997, ale už nie nasledujúce voľby v roku 2001. V súčasnosti ako politická sila má Solidarita len malý vplyv a klesol aj počet jej členov na 400 000 v roku 2011 (z 10 miliónov v roku 1981).
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Solidarita (Poľsko)
