Invázia v Zálive svíň
| Invázia v Zálive svíň | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Studenej vojny | |||||||
| |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Kuba
|
 USA Kubánski exulanti
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| Fidel Castro José Ramón Fernández Juan Almeida Bosque Che Guevara Efigenio Ameijeiras
|
John Fitzgerald Kennedy Richard M. Bissell, Jr. Pepe San Roman Erneido Oliva Manuel Artime
| ||||||
| Sila | |||||||
| okolo 25 000 vojakov okolo 200 000 milicionárov okolo 9 000 ozbrojených policajtov |
takmer 1 500 výsadkárov niekoľko agentov CIA +námorná a letecká podpora | ||||||
| Straty | |||||||
| 176 padlých okolo 4 000 zranených |
118 padlých 1 202 zajatých | ||||||
Invázia v Zálive svíň alebo (nevhodne) invázia v Zátoke svíň bola neúspešná invázia na Kubu v Zálive svíň uskutočnená v apríli 1961 vojakmi kubánskeho pôvodu vyslanými a vycvičenými USA, ktorá mala zvrhnúť vládu Fidela Castra. Na Kube je konflikt známy hlavne pod názvami La Batalla de Girón, alebo jednoducho Playa Girón.
17. apríla 1961 sa na pobreží v Zálive svíň na plážach Playa Girón a Playa Larga vylodila vyše 1400 členná skupina kubánskych emigrantov podporovaná CIA. CIA však situáciu na ostrove neodhadla, k povstalcom sa nepridala časť armády ani miestni obyvatelia. Už po prvých náletoch Fidel Castro vyhlásil všeobecnú mobilizáciu a kubánska armáda inváziu v priebehu troch dní porazila, väčšina povstalcov bola zajatá a neskôr vrátená do USA.
Akcia vyostrila vzťahy medzi USA a ZSSR. Americká administratíva sa od akcie sprvu snažila dištancovať, neskôr však účasť na nej priznala, načo Nikita Chruščov ponúkol Kube rozsiahlu pomoc a podporu, vďaka ktorej sa Kuba definitívne zblížila so Sovietskym zväzom. Viaceré štáty operáciu odsúdili ako neprijateľné zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny, neutrálna India ju označila za ohrozenie mieru. V západných konzervatívnych politických kruhoch neúspech znamenal pokles prestíže prezidenta Kennedyho, hoci akciu pripravil ešte jeho predchodca Dwight Eisenhower.
Pozadie a príprava invázie
[upraviť | upraviť zdroj]Americká vláda začala vyvíjať snahy na zvrhnutie režimu Fidela Castra už krátko po tom, ako sa po víťazstve Kubánskej revolúcie ujal na Kube k moci a tieto snahy sa zintenzívňovali s rapídnym zhoršovaním vzťahov medzi oboma krajinami, ktoré nastalo v priebehu roku 1959.
17. marca 1960 americký prezident Dwight D. Eisenhower schválil plán vypracovaný špeciálnym výborom pre tajné operácie (známym ako Výbor 5412), ktorý spadal pod Radu národnej bezpečnosti. Týmto výborom vytvorený dokument mal názov „Program utajenej akcie proti Castrovmu režimu“ (jeho krycie meno bolo JMARC) a jeho hlavnou podstatou bolo pripravenie akcií, ktoré by zvrhli Castrov režim pomocou nepriamej, utajenej americkej intervencie. Hlavná akcia vychádzajúca z tohto plánu dostala názov Operácia Pluto a CIA mala podľa nej pripraviť ozbrojenú inváziu, ktorú mala uskutočniť armáda kubánskych exulantov, ktorý by tak oficiálne urobili bez priamej americkej podpory. Vedením akcie poveril riaditeľ CIA Allen Dulles svojho dôstojníka Richarda Mervina Bissella, ktorý sa už predtým podieľal napr. na zvrhnutí prezidenta Jacoba Arbenza Guzmána v Guatemale, či na organizovaní tajných preletov lietadiel U-2 nad Sovietskym zväzom.
Operácia mala pôvodne rôzne verzie s viacerými možnými miestami, kde by vojenský výsadok exulantov nastal. Konečnú podobu s plánom na výsadok v Zátoke svíň schválil prezident John F. Kennedy definitívne až 4. apríla 1961. Zátoka Svíň, nachádzajúca sa v provincii Las Vilas asi 150 km juhovýchodne od Havany bola vybraná z viacerých dôvodov. Hlavným bolo, že sa nachádzala v pomerne odľahlej, málo obývanej oblasti, ktorá však bola z mora ľahko prístupná a od vnútrozemia krytá rozsiahlymi močiarmi, v blízkosti zátoky tiež bolo malé letisko, ktoré umožňovalo dopĺňať mužov a zásoby. Zátoka svíň sa navyše nachádzala pomerne neďaleko od pohoria Escambray, kde sa vtedy nachádzalo hlavné útočisko proticastrovských militantov, ktorí sa mali k inváznym jednotkám pripojiť, resp. kde sa mohli v prípade problémov exulanti stiahnuť a začať partizánsky boj.
Militanti z Escrambay sa skladali hlavne z bývalých Batistových vojakov, ale aj protikomunisticky orientovaných partizánov, ktorí pôvodne bojovali spolu s Castrom. Teraz podnikali sporadické partizánske akcie proti Castrovým milíciám, nemali však veľkú verejnú podporu a ich posledné zvyšky boli definitívne porazené v roku 1965. Väčšina z nich síce mala blízke kontakty so CIA, ktorá ich pomerne intenzívne podporovala, o pripravovanej akcii v Zátoke svíň ich však v skutočnosti neinformovala a tak sa na nej nijako nepodieľali.
Hlavný plán invázie počítal s pozemným výsadkom, ktorý mal byť podporený letectvom a námorníctvom. Vysadení exulanti mali najprv zaistiť celú zátoku, využiť ju ako predmostie a následne začať tiahnuť do vnútrozemia priamo na Havanu, pričom sa k nim mala pridať aj časť armády a obyvateľstva nespokojného s Castrovým režimom. Takýto scenár predkladala CIA aj naverbovaným exulantom, navyše ich dlhodobo ubezpečovala, že v prípade komplikácií im príde na pomoc aj americká armáda. CIA však od začiatku neodhadla skutočnú spoločensko-politickú situáciu na Kube, keďže rátala so silnou opozíciou voči Castrovi. V skutočnosti Castrova popularita v tom čase bola veľmi vysoká, na čo upozorňovali aj agenti CIA pôsobiaci na Kube. Prípravy na inváziu však pokračovali ďalej.
CIA začala verbovať dobrovoľníkov z radov kubánskych exulantov v Miami už v apríli 1960. Vojensky tréning prvých z nich sa začal už od júla toho roku a spočiatku prebiehal na rôznych tajných zariadeniach CIA na juhu Floridy. Neskôr sa hlavné výcvikové tábory presunuli hlavne do Strednej Ameriky, obzvlášť do amerických vojenských základni v Paname a na špeciálne pre tento účel vytvorené strediska v Guatemale, pričom najväčšie s názvom Garrapatenango sa nachádzalo v blízkosti mesta Quetzaltenango. Skupina trénovaných exulantov sa začala nazývať Brigáda 2506 a celkovo ju tvorilo vyše 2600 mužov, samotného výsadku počas invázie sa však nakoniec zúčastnilo „len“ okolo 1400. Za hlavných veliteľov brigády boli určení exulanti Manuel Francisco Artime, Pepe San Roman a Erneido Oliva. Artime bojoval počas revolúcie na Castrovej strane, zatiaľ čo San Roman a Oliva boli dôstojníkmi v Batistovej armáde.
Výcvik sprevádzalo množstvo problémov, ktoré pramenili hlavne z rozporov medzi exulantmi. Mnohí z nich boli bývalý vojaci Batistovej armády a dostavali sa do konfliktov s tou časťou exulantov, ktoré boli počas revolúcie k Batistovi v opozícii. Ani politicky predstavitelia proticastrovskej exilovej opozície, ktorí mali po úspechu invázie prevziať na Kube moc, neboli jednotní a CIA musela vynaložiť veľkú snahu, aby sa spojili. Definitívne sa to podarilo až v marci 1961, keď bola oficiálne založená exilová kubánska vláda pod názvom Kubánsky revolučný koncil. Jej lídrom sa stal José Miro Cardona, bývalý predseda kubánskej vlády, ktorý sa tak mal v očiach svetovej verejnosti stať aj hlavným politickým veliteľom invázie (hoci v skutočnosti na ňu žiadny vplyv nemal).
Celá akcia bola finančne veľmi dobre zabezpečená. Časť financií pochádzala nepriamo od americkej vlády (invázia stála amerických daňových poplatníkov asi 46 miliónov dolárov), časť zabezpečila skupina amerických kongresmanov a úradníkov v penzii, no napr. aj niektorí bohatí obchodníci, či dokonca mafia, ktorá po revolúcii prišla o veľké zisky z kasín v Havane. Len malú časť financií zabezpečili bohatí kubánsky exulanti, ktorý však boli oficiálne prezentovaní ako ústrední sponzori operácie. Jednotky kubánskych exulantov tak vďaka tomu mali k dispozícii veľké množstvo zbraní a vybavenia, vrátane protilietadlových diel, obrnených transportérov, niekoľko tankov typu M4 Sherman, či vyše 20 lietadiel typu B-26 Invader, ktoré boli vyradené z americkej armády. Kubánske sily mali v tom čase pomerne zastarané letectvo, ktoré obsahovalo niekoľko desiatok lietadiel typu B-26 Invader, Hawker Sea Fury a Lockheed T-33, všetky pochádzali ešte z čias Batistu. Ich pozemné vojsko však bolo vybavené pomerne dobre, keďže na začiatku roku 1961 dostali zo Sovietskeho zväzu rozsiahlu vojenskú pomoc vo forme tankov T-34, IS-2 a SU-100, ako aj množstva ťažkej delostreleckej techniky.
Napriek všetkej snahe CIA o utajenie Kubánsky bezpečnostný aparát dlhodobo tušil, že sa invázia pripravuje. Jednak vďaka vlastnej spravodajskej sieti, ktorá operovala v Miami, jednak aj vďaka zverejňovaným špekuláciám samotnej americkej tlače, podrobnejšie informácie o chystanej akcii dala kubánskej vláde údajne aj KGB (hoci sa to dodnes jednoznačne nepotvrdilo). Na Kube sa navyše od začiatku apríla 1961 začal zvyšovať počet sabotážnych a teroristických akcií, uskutočňovaných prevažne kubánskymi agentmi CIA (napr. len niekoľko dní pred inváziou bol zapálený obchodný dom El Encanto v Havane, pričom zahynul 1 človek a mnoho bolo zranených). Tieto akcie súviseli hlavne zo snahou zamestnať a zneistiť kubánsky režim, ako aj s úsilím vyvolať dojem o vzrastajúcej radikálnej proticastrovskej opozícii priamo na ostrove.
Predohra k invázii
[upraviť | upraviť zdroj]Jednou zo základných snáh CIA bolo vyvolať dojem, že na Kube existuje veľmi silný odpor voči vláde Fidela Castra. A tak predohrou k invázii mala byť akcia, ktorá mala nasvedčovať vzbure časti kubánskej armády proti Castrovi a zároveň mala zničujúcim útokom ochromiť kubánske letectvo. 15. apríla 1961 okolo 06.00 miestneho času osem lietadiel B-26 Invader rozdelených do troch skupín súčasne napadlo 3 kubánske letecké základne; 2 v blízkosti Havany a jednu v Santiago de Cuba. Útočiace lietadla vyštartovali z letiska Puerto Cabezas v Nikarague, boli pilotované špeciálne vycvičenými pilotmi z Brigády 2506 a mali na sebe falošné označenia Kubánskeho revolučného letectva. Lietadlá boli ťažko vyzbrojené raketami, bombami a guľometmi a hoci mali zneškodniť podstatnú časť kubánskeho letectva, ich útoky nakoniec neboli veľmi efektívne. Na základniach spôsobili len malé škody a zničili len niekoľko civilných a vojenských lietadiel. Jedno z útočiacich lietadiel bolo navyše zostrelené kubánskou protivzdušnou obranou. Pri útokoch zahynulo celkovo 7 ľudí, desiatky bolo zranených.
Asi hodinu potom, ako útočná letka exulantov vyštartovala z Nikarague, odletelo smerom z toho istého letiska ku Kube aj ďalšie lietadlo, k jej brehom sa však iba priblížilo a následne sa nasmerovalo ku Floride, pričom vysielalo núdzové volanie s prosbou o pristátie v Miami. Pilot lietadla bol Mario Zúñiga, bývalý letec Batistovej armády, ktorý sa hneď po prílete do Miami predstavil médiám ako Juan Garcia a tvrdil, že je letcom Kubánskeho revolučného letectva, ktorý sa spolu s niekoľkými ďalšími kolegami rozhodli vzbúriť a dezertovať z kubánskej armády. Aby jeho príbeh vyznel čo najdôveryhodnejšie, jeho lietadlo malo nielen falošné označenie kubánskych síl, ale bolo aj poškodené guľometnou paľbou, ktorú "akože" utrpelo pri úteku z Kuby. Americké úrady falošnému pilotovi Garciovi okamžite poskytli politický azyl.
Toho istého dňa kubánsky minister zahraničia Raúl Roa na pôde OSN ostro odsúdil agresívny útok a priamo z neho obvinil Spojené štáty. Americký veľvyslanec na pôde OSN Adlai Stevenson to však rázne poprel a uviedol, že útoky z toho dňa spáchali prebehlíci z kubánskej armády, pričom ako dôkazy prezentoval fotografie Zunigovho lietadla po pristátí v Miami. Hoci Stevensonova reč znela presvedčivo, svetová verejnosť stanovisku USA veľmi nedôverovala. Prezident Kennedy si bol toho vedomí a preto zrušil plány na ďalšie letecké bombardovanie kubánskych základní, ktoré malo kubánske letectvo v najbližších dňoch úplne zničiť.
Medzitým, už v noci 14. a potom 15. apríla došlo vo východo-kubánskej provincii Oriente k dvom pokusom o vylodenie malej skupiny exulantov, ktoré malo odlákať pozornosť od hlavného miesta invázie, vzdialeného stovky kilometrov. Blízko sa nachádzajúca americká základňa Guantanamo Bay navyše prešla do stavu zvýšenej pohotovosti, čo malo nasvedčovať tomu, že veľká invázia príde práve na týchto miestach. V obidvoch prípadoch boli výsadkové lode s pár desiatkami exulantov už blízko kubánskych brehov, no keďže výzvedné člny spozorovali na pobreží aktivity kubánskych milícií, oba výsadky boli odvolané. Po spozorovaní týchto aktivít a po leteckých náletoch z 15. apríla si už bolo kubánske velenie isté, že v najbližších dňoch dôjde k veľkej invázii a Fidel Castro preto uviedol armádu do stavu najvyššej pohotovosti. Predpokladá sa však, že velenie armády „sadlo na lep“ diverzným aktivitám a zameralo sa hlavne na možnosť, že k invázii dôjde práve v provincii Oriente.
16. apríla vyplávala hlavná časť inváznej flotily z nikaragujského prístavu Puerto Cabezas a zamierila k tzv. Bodu Zulu, nachádzajúcemu sa asi 65 km južne od kubánskych brehov. Na tomto mieste sa hlavná flotila mala spojiť s niekoľkými ďalšími loďami, ktoré vyplávali z iných prístavov v Strednej Amerike a Karibiku. Hlavnú časť tejto flotily tzv. „Kubánskych expedičných síl“ tvorilo celkovo 5 veľkých nákladných lodi (Houston, Lake Charles, Rio Escondido, Caribe a Atlantico), ktoré prevážali vyše 1400 vojakov Brigády 2506 rozdelených do siedmich bataliónov po približne 200 ľudí a množstvo zbrani a munície. Spolu s nimi boli k flotile pripojené aj dve veľké pechotné výsadkové lode Blagar a Barbara J. Všetky lode flotily boli zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov (mimo vizuálneho dohľadu) až do Bodu Zulu sprevádzané siedmimi americkými torpédoborcami. Na celú akciu z diaľky dohliadali aj americké lietadlové lode USS Essex, USS Boxer, niekoľko ďalších torpédoborcov a minimálne dve ponorky. V bode Zulu sa k flotile pripojila ešte výsadková doková loď USS San Marcos, ktorá prevážala celkovo 7 výsadkových člnov. Táto ako jediná „čisto“ americká loď sprevádzala flotilu kubánskych exulantov aj po prekročení Bodu Zulu až do vzdialenosti 5 km od kubánskych brehov, kde vyložila výsadkové člny.
Invázia
[upraviť | upraviť zdroj]17. apríl
[upraviť | upraviť zdroj]K prvému výsadku prieskumnej skupiny vedenej agentmi CIA došlo v zátoke už tesne po polnoci 17. apríla. Asi o 1.00 dala veliaca loď Blagar rozkaz k spusteniu hlavnej invázie. Kvôli menším technickým problémom s výsadkovými člnmi a koralovými útesmi sa nočné vyloďovacie operácie trocha oneskorili, každopádne bola na úsvite 17. apríla vysadená už väčšina vojakov. Hlavné výsadky prebiehali na mieste Playa Girón (na východnom ústí Zátoky svíň), blízko ktorého sa nachádzalo malé letisko a na Playa Larga (na severe zátoky), pri ktorom sa nachádzala strategická križovatka ciest vedúcich k pobrežiu zátoky. Na Playa Girón sa pod velením Pepe San Romana vylodil 3., 4. a 6. batalión, na Playa Larga Druhý a časť Piateho (tu velil Erneido Oliva). Vysadené jednotky zaistili pláž a začali postupovať do vnútrozemia, pričom na Playa Girón zakrátko zaistili blízku pristávaciu plochu. V oblasti Playa Larga však narazili na malý, asi 100 členný oddiel kubánskych Ľudových milícií, ktorý začal klásť silný odpor. Prítomnosť milícií bola neskôr prezentovaná ako dôkaz o tom, že kubánske vedenie malo presné správy o mieste výsadku, v skutočnosti však v tom čase menšie oddiely hliadkovali vo väčšine pobrežných oblastí ostrova. Došlo k prvému ozbrojenému stretu invázie, pričom "prvý výstrel" údajne prišiel od amerického agenta CIA Graystona Lyncha (neskôr dostal za zásluhy počas invázie najvyššie vyznamenanie CIA). Hoci exulanti milicionárov v priebehu noci porazili, tí stihli rádiom odoslať správu o prekvapivom útoku kubánskym ozbrojeným silám.
A tak už okolo 06:30 ráno začali na vyloďujúcich sa vojakov nalietavať lietadlá kubánskeho revolučného letectva. Okolo 06:50 nalietavajúce lietadlá vážne poškodili loď Houston nachádzajúcu sa asi 8 km od Playa Larga a tak bol jej kapitán nútený pristáť pri brehu v západnej časti zátoky. Predčasne sa z nej teda vylodilo asi 270 vojakov, no keďže boli ďaleko od oblastí hlavných vyloďovacích operácií a stratili väčšinu munície, len časť z nich sa zúčastnilo ďalších bojov. Okolo 7:00 sa do bojov zapojili aj exulantské invázne lietadlá B-26, ktoré najprv potopili pri ostrove Isla de Juventud loď kubánskej pobrežnej stráže a následne zamierili do oblasti zátoky, kde mali poskytnúť krytie pre následné výsadky. Hoci pôvodne bola snaha, aby všetci účastníci ozbrojenej intervencie boli kubánskeho pôvodu (okrem pár agentov CIA, ktorý spočiatku na celú akciu namieste dohliadali), pre nedostatok profesionálnych letcov bola nakoniec CIA nútená najať aj „čisto“ amerických pilotov, ktorí tak nakoniec pilotovali väčšinu z vyše 20 lietadiel podieľajúcich sa na invázii.
O 07:30 začal pomocou lietadiel Douglas C-47 Skytrain letecký výsadok celkovo 177 členného 1. parašutistického bataliónu Brigády 2506. Najprv sa asi 30 parašutistov vysadilo v oblasti južne od malého cukrovaru Australia (asi 20 km severne od Playa Larga), kde mali zablokovať hlavnú cestu cez močiare k pobrežiu, no keďže pri výsadku stratili väčšinu výzbroje a materiálu v močiaroch, boli neúspešní. Zvyšok parašutistov bol vysadený v strategickej oblasti San Blas vo vnútrozemí asi 15 km severovýchodne od Playa Girón, pričom cesty v tejto oblasti úspešne zaistili a udržali nasledujúce 2 dni.
Medzitým doobeda 17. apríla pokračovalo vyloďovanie zvyšných exulantov a ich podporného materiálu, vrátane ťažkých protileteckých guľometov, diel, obrnených transportérov a tankov Sherman. Zhora na nich stále častejšie útočili kubánske lietadlá, ktoré však sami museli čeliť silnej protileteckej paľbe z inváznych lodí ako aj vzdušným súbojom s inváznymi lietadlami. Exulanti boli prekvapení častými leteckými náletmi, pretože CIA im pred inváziou tvrdila (zrejme aby ich nedemoralizovala), že kubánske letectvo bolo takmer úplne zničené pri útokoch 15. apríla.
Už krátko po 09:00 začali prichádzať do oblasti cukrovaru Australia a do dedín Covadonga a Yaguaramas (niekoľko kilometrov severovýchodne od San Blas) prvé pozemné kubánske jednotky a milície, pričom sa hneď pustili do urputných bojov z interventmi. Kubánske sily boli v priebehu dňa neustále posilňované mužmi aj ťažkou technikou, zakrátko získali nad interventmi početnú prevahu a začali ich predsunuté jednotky zatláčať naspäť k pobrežiu. O 09:30 kubánske letectvo vážne poškodilo a následne potopilo asi 3 km od Girónu loď Rio Escondido. Zvyšné výsadkové a nákladné lode ukončili vysadzovanie vojakov a začali o 11:00 ustupovať do medzinárodných vôd.
Keďže parašutisti vysadení južne od Australie boli kvôli problémom pri výsadku zakrátko porazení, kubánske sily mali bez väčších problémov otvorenú severnú cestu k Playa Larga. Už o 12:00 niekoľko stoviek mladých kadetov Ľudových milícií zaistilo osadu Palpito a opatrne začalo postupovať na juh smerom k Playa Larga, vzdialenému necelých 5 km, trpeli však ťažkými stratami kvôli silnému ostreľovaniu lietadlami interventov a postup museli zastaviť. Do súmraku toho dňa ďalšia časť kubánskych vojakov úspešne postupovala od Covadonga južným a od Yaguaramas juhozápadným smerom k San Blas, veľká kubánska jednotka z mesta Cienfuegos zas bez akejkoľvek ťažkej techniky postupovalo smerom na západ pozdĺž pobrežia priamo k Playa Girón.
O 16:00 prišiel do cukrovaru Australia Fidel Castro a ujal sa priameho velenia nad obrannou operáciou, neskôr sa dokonca osobne zapojil do bojov. Okrem neho boli dôležitými veliteľmi obrany v zátoke aj José Ramón Fernández (hlavný veliteľ operácií do Castrovho príchodu), Juan Almeida Bosque (veliteľ armády centrálnych provincií), Efigenio Ameijeiras (veliteľ polície a miestnych milícií), či argentínsky revolucionár Ernesto Che Guevara, ktorý sa síce bojov v zátoke priamo nezúčastnil (v tom čase velil silám v západnej provincii Pinar del Río), bol však hlavným veliteľom výcviku Ľudových milícií, ktoré v bojoch zohrali podstatnú úlohu.
18. apríl
[upraviť | upraviť zdroj]V tom čase už bolo americkému veleniu jasné, že invázia v Zátoke svíň nie je úspešná. Americkí vojenskí velitelia začali tlačiť na prezidenta Kennedyho, aby povolil letecké útoky na kubánske letecké základne, ktoré by konečne zničili kubánske letectvo, ktoré sa ukázalo ako jeden z najväčších problémov. Kennedy najprv váhal porušiť svoj predošlý záväzok, no nakoniec súhlasil. Útoky sa mali uskutočniť v noci zo 17. na 18. apríla, no nakoniec boli odvolané, údajne kvôli zlej koordinácii a počasiu. Následne predložili velitelia Kennedymu podľa nich poslednú možnosť, ako pomôcť invázii; zapojiť do bojov priamo americké letectvo a námornú pechotu z lode USS Essex. Kennedy však túto radikálnu možnosť priamej americkej intervencie definitívne zamietol.
18. apríla asi o 10:30 kubánske vojsko a milície s podporou tankových práporov definitívne dobyli pláž na Playa Larga. Väčšina exulantov z nej utiekla v skorých ranných hodinách smerom ku Girónu, tlak kubánskych vojsk však pokračoval aj v tejto oblasti. Veľká časť z Brigády 2506 sa tak stiahla až k San Blas, ktorú ešte stále udržiaval silný batalión výsadkárov. Toho dňa asi o 17:00 napadli posledné invázne lietadlá operujúce v zátoke (mnoho ich bolo predtým zostrelených) bombami a raketami veľký civilno-vojenský konvoj smerujúci do Playa Larga, čo si síce vyžiadalo mnoho mŕtvych, porážku exulantov to však už nemohlo nijako zastaviť.
19. apríl
[upraviť | upraviť zdroj]Počas noci z 18. na 19. apríla narýchlo pristálo na malom letisku severne od Girónu (ktoré bola ešte stále pod kontrolou exulantov) lietadlo C-46, ktoré im dodalo poslednú zásobu zbraní a munície a evakuovala jedného pilota zostreleného predchádzajúci deň. K poslednému leteckému útoku inváznych B-26 došlo ešte ráno 19. apríla a zúčastnilo sa ho celkovo šesť lietadiel, z ktorých tentokrát až päť bolo pilotovaných letcami CIA (v predchádzajúcich útočiacich vlnách tvorili väčšinu pilotov kubánski exulanti). Tento posledný útok však nedopadol dobre, lietadlá kubánskeho letectva zostrelili 2 z útočiacich lietadiel a štvorčlenná posádka amerických letcov zahynula.
Od tohto momentu už nad Zátokou svíň operovalo iba kubánske letectvo a niekoľko lietadiel z lode Essex, ktoré však vykonávali len krátke prieskumné lety a mali rozkaz do bojov nezasahovať. Exulanti bez priamej leteckej podpory, s dochádzajúcou muníciou a za neustálej delostreleckej a tankovej paľby kubánskych síl sa stiahli k pobrežiu, odtiaľto sa ich niekoľko pokúsilo utiecť na more. Poobede toho dňa do zátoky priplávali ešte 2 americké torpédoborce a pokúsili sa exulantov z pláže evakuovať, no po tankovej paľbe kubánskych síl boli nútení stiahnuť sa späť na more. Ku koncu dňa sa drvivá väčšina exulantov definitívne vzdala kubánskym silám. Niekoľko desiatok z nich sa pokúsilo ukryť do močiarov a blízkych lesov, ich posledné zvyšky boli pochytané v priebehu nasledujúcich dní až týždňov. Napr. veliteľ Brigády 2506 Manuel F. Artime bol spolu s niekoľkými ďalšími zajatý až 2. mája.
Následky
[upraviť | upraviť zdroj]V bojoch pri invázii v Zátoke svíň zahynulo celkovo 114 exulantov. Kubánske sily stratili minimálne 176 mužov, vyše 4000 ich bolo zranených. Bolo zostrelených viacero kubánskych aj inváznych lietadiel, pričom celkovo zahynulo 6 letcov na kubánskej strane, 10 na strane exulantov, plus štyria spomínaní americkí piloti.
Kubánske revolučné sily zajali celkovo 1 202 členov Brigády 2506. Zajatí exulanti boli prepravení do Havany, kde bola väčšina z nich súdená pre vlastizradu, 7. apríla 1962 boli všetci odsúdení na 30 rokov väzenia. Havana zverejnila minulosť a majetkové pomery zajatcov. Asi 200 z nich patrilo k bývalému Batistovému vojsku, väčšina ďalších pochádzala z bohatých rodín kubánskych priemyselníkov, plantážnikov a veľkostatkárov, ktorým bol po revolúcii zoštátnený majetok. Fidel Castro neskôr v tejto súvislosti vyhlásil: „Tu sa prejavil triedny postoj“. Iba 5 z chytených exulantov bolo popravených, nie však kvôli invázii. Išlo o bývalých Batistových vojakov, ktorí boli odsúdení za závažné zločiny (vrátane vrážd a mučenia) spáchané ešte počas revolúcie.
Už v máji 1961 Fidel Castro vyhlásil, že zajatcov vymení so Spojenými štátmi za 200 poľnohospodárskych traktorov. V apríli 1962 Kuba bez podmienok prepustila do USA kvôli zdravotným problémom asi šesť desiatok zajatcov. Neskôr došlo k vyjednávaniam medzi americkými mimovládnymi organizáciami a Kubou, ktorých výsledkom bolo prepustenie všetkých zvyšných exulantov v decembri 1962. Výmenou za to dostala Kuba zásielky liekov a potravín v hodnote 53 miliónov dolárov.
Americká vláda sa síce ešte v prvých dňoch invázie pokúsila poprieť svoju účasť na nej a tvrdila, že išlo o akciu čisto pripravenú a sponzorovanú kubánskymi emigrantmi, nakoniec však svoju rolu bola nútená priznať a na tlačovej konferencii z 21. apríla 1961 prezident Kennedy prevzal zodpovednosť za neúspech akcie na seba. Jeho administratívu neúspech invázie veľmi poškodil a získala si veľký hnev kubánskej exulantskej komunity v USA tvrdiacej, že ich CIA a americká vláda oklamala. Riaditeľ CIA Allen Dulles bol spolu so svojimi hlavnými zamestnancami podieľajúcimi sa na invázii, Richardom M. Bisselom a Charlesom Cabellom v septembri 1961 prezidentom donútený rezignovať. USA sa neskôr už nikdy nepúšťali do rozsiahlych ozbrojených akcií proti kubánskemu režimu, zintenzívnili však rôzne podvratné a záškodnícke činnosti proti Kube (napr. Operácia Mangusta, Operácia Peter Pan, či nakoniec neuskutočnená operácia Northwoods), organizovali z radov kubánskych exulantov teroristické skupiny (Operácia 40, Omega 7, Alfa 66) a pokúšali sa spáchať mnoho atentátov na Fidela Castra.
Kvôli samotnej invázii (nie len kvôli jej neúspechu) bola voči USA silno kritická aj odozva medzinárodnej verejnosti a to nielen z radov Východného bloku, ale aj amerických spojencov.
Súčasné analýzy invázie v Zátoke sviň sa v zásade zhodujú v tom, že medzi hlavnými príčinami neúspechu boli zlé odhady CIA o skutočnej situácii na ostrove, podcenenie popularity Fidela Castra, nedostatočná vojenská príprava a zlá koordinácia operácií, ako aj tiež neposkytnutie sľubovanej vojenskej pomoci exulantom. Neskôr sa stala príprava neúspešnej invázie citovaná psychológmi ako príklad tzv. syndrómu skupinového myslenia. Mnohí v CIA totiž od začiatku tušili, že sa skonči neúspechom, no žiadne námietky voči nej neuviedli.
Na Kube úspešná obrana pred inváziou ešte viac posilnila pozíciu Fidela Castra a nim presadzovaných revolučných zmien. Počas ekonomickej konferencie Organizácie amerických štátov v auguste 1961 poslal Ernesto Che Guevara americkému prezidentovi Kennedymu odkaz, v ktorom stálo: „Ďakujeme za Playa Girón. Pred inváziou bola revolúcia krehká, teraz je silnejšia ako kedykoľvek predtým“. Po invázii sa už aj tak zlé vzťahy medzi Kubou a Spojenými štátmi ešte viac zhoršili a Kuba sa definitívne zblížila so Sovietskym zväzom. Jedným z dôsledkov invázie bolo aj rozmiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube a z toho prameniaca kubánska raketová kríza v r. 1962. Dodnes je deň porážky invázie na Kube oslavovaný ako významné víťazstvo kubánskeho ľudu nad „imperialistickými žoldniermi“.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Invázia v Zálive svíň
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Joe R. English. The Bay of Pigs: A Struggle for Freedom
- Kennedy and the Bay of Pigs Invasion
- Bay of Pigs, 40 Years After: Chronology.
- Bay of Pigs: Invasion and Aftermath Archivované 2009-05-27 na Wayback Machine - slideshow by LIFE magazine
- Tom Cooper. Clandestine US Operations: Cuba, 1961, Bay of Pigs
