[go: up one dir, main page]

Redaktor:RONALDO-SK/Test Page 5

História tímu

upraviť

Prvé roky (1967 – 1984)

upraviť

Pred príchodom Penguins bol Pittsburgh v rokoch 1925 až 1930 domovom klubu NHL Pittsburgh Pirates a v rokoch 1936 až 1967 (s krátkou prestávkou v rokoch 1956 až 1961) tímu American Hockey League Pittsburgh Hornets. Na jar 1965 Jack McGregor, štátny senátor z Kittanningu v Pensylvánii, začal lobovať u prispievateľov kampane a komunitných vodcov, aby priviedli tím NHL späť do Pittsburghu. Skupina sa zamerala na využitie NHL ako nástroja mestskej obnovy pre Pittsburgh. Senátor vytvoril skupinu miestnych investorov, do ktorej patrili dedič firmy Heinz John Heinz, majiteľ Pittsburgh Steelers Art Rooney a Richard Mellon Scaife z rodiny Mellonovcov. Predpokladané rozšírenie ligy záviselo od zabezpečenia hlasov od vtedajších súčasných vlastníkov tímov v NHL. McGregor požiadal Rooneyho, aby zabezpečil hlasy od Jamesa D. Norrisa, majiteľa Chicago Blackhawks a jeho brata Brucea Norrisa, majiteľa Detroit Red Wings, v petícii že Pittsburgh bude vybraný ako jedno z miest v expanzii. Úsilie bolo úspešné a 8. februára 1966 Národná hokejová liga povolila Pittsburghu vstup do ligy od sezóny 1967/68. Penguins zaplatili 2,5 milióna dolárov (dnes 21,1 milióna dolárov) za vstup a 750 000 dolárov (dnes 6,1 milióna dolárov) za počiatočné náklady. Kapacita Civic Areny sa zvýšila z 10 732 na 12 500, aby splnila požiadavky ligy na vstup do NHL. Pens tiež zaplatili tímu Detroit Red Wings odškodnenie, ktorý vlastnil tím Pittsburgh Hornets. Skupina investorov menovala McGregora za prezidenta a výkonného riaditeľa, ktorý zastupoval Pittsburgh v Rade guvernérov NHL.[1][2]

 
Kapacita Civic Arény bola zvýšená, aby splnila požiadavky NHL. Aréna slúžila ako domovská aréna Penguins od roku 1967 do roku 2010.

Uskutočnila sa súťaž, kde si 700 z 26 000 príspevkov vybralo „Tučniaky“ ako prezývku tímu, pričom túto prezývku zdieľali s atletickým oddelením novopomenovanej Youngstown State University v neďalekom Youngstowne v štáte Ohio. (Youngstown je dodnes súčasťou územných práv Penguins, hoci ich v polovici 70. rokov nakrátko zdieľali s Cleveland Barons). Názov tímu Penguins vznikol preto, že tím bude hrať svoje domáce zápasy v „Iglu“, čo bola prezývka Civic Areny.[3][4], a logom bol zvolený tučniak pred trojuholníkom, ktorý symbolizoval „Zlatý trojuholník“ v centre Pittsburghu.[3][5] Prvý generálny manažér Penguins Jack Riley otvoril prvý predsezónny kemp v Brantforde v Ontáriu[6] 13. septembra 1967, pričom 23. septembra 1967 odohral svoj prvý exhibičný zápas v Brantforde proti Philadelphii Flyers. Reštriktívne pravidlá, ktoré ponechali väčšinu hlavných talentov v existujúcich tímoch "Original Six" brzdili Pens, spolu so zvyškom expanzných tímov. Okrem starnúceho ostreľovača Andyho Bathgatea, hviezdneho obrancu Lea Boivina (ktorý začal svoju profesionálnu kariéru v Hornets) a veterána New York Rangers Earla Ingarfielda tvorili mužstvo Penguins väčšinou bývalí hráči nižšej ligy. Niekoľko hráčov hralo v predchádzajúcej sezóne za Hornets: Bathgate, krídelníci Val Fonteyne a Ab McDonald a brankári Hank Bassen a Joe Daley. George Sullivan bol vymenovaný za hlavného trénera pre prvé dve sezóny klubu a McDonald bol vymenovaný za prvého kapitána tímu.[7] 11. októbra 1967 prezident ligy Clarence Campbell a McGregor spoločne vhodili prvé slávnostné buly v úvodnom domácom zápase Penguins proti Montrealu Canadiens.[1] 21. októbra 1967 sa stali prvým tímom z expanzných tímov, ktorý porazil tím z Original Six, keďže porazili Chicago Black Hawks 4:2. Sezónu 67/68 skončili s 27 výhrami, 34 prehrami a 13 remízami a skončili tak na piatom mieste v Západnej divízii, pričom do play-off nepostúpili a boli tretím najhorším tímom v lige. Najlepším hráčom tímu sa stal dlhoročný brankár Cleveland Barons (AHL) Les Binkley, ktorý zaznamenal priemer 2,88 gólu a zo šiestimi čistými kontami bol druhý v lige (prvým bol Ed Giacomin z ôsmimi čistými kontami). Defenzívny krídelník Ken Schinkel ako jediný reprezentoval Pens v v zápase hviezd. Bathgate vyhral bodovanie tímu s 59 bodmi, ale na konci sezóny odišiel (vrátil sa ešte v sezóne 1970/71. McDonald, ktorý viedol tím v počte gólov (22) a bol druhý v produktivite za Bathgateom, bol na konci sezóny vymenený do St. Louis Blues za centra Lou Angottiho.[2] V nasledujúcej sezóne 1968/69 mal brankár Binkley prudký pokles formy a skĺzli tak na šieste miesto a skončili tak ako najhorší tím ligy. Bolo vykonaných niekoľko zmien aby sa tímu viac darilo. Boivin a niekoľko ďalších hráčov bolo vymenených a namiesto nich nastúpili noví hráči, vrátane budúcej hviezdy Jeana Pronovosta, ktorý zažil svoj debut v tíme. Po odchode McDonalda bol v sezóne 1968/69 kapitánom Earl Ingarfield, ktorý po sezóne odišiel a mužstvo tak nemalo kapitána do sezóny 1973/74, v ktorej sa stal kapitánom Ron Schock.

Triumf v play-off a tragédia Briera (1969 – 1974)

upraviť
Fotografia Michela Briera, ktorého číslo bolo vyradené po smrteľnej nehode
Michel Briere, ktorého číslo bolo vyradené po nehode, ktorá sa mu stala v roku 1970. Formálne bolo vyradené v roku 2001.

V drafte v roku 1969 si Penguins vybrali Michela Briereho, ktorý, hoci bol zvolený na 26. mieste, sa čoskoro začal porovnávať s Philom Espositom a Bobbym Clarkom. Do tímu sa pripojil v novembri a skončil ako druhý spomedzi nováčikov v NHL (za Bobbym Clarkeom) so 44 bodmi (57. celkovo) a na treťom mieste v bodovaní Penguins. Briere sa umiestnil na druhom mieste v hlasovaní o Calder Memorial Trophy, ktorú udeľujú nováčikovi roka, za brankárom Chicaga Tonym Espositom. Briere doviedol Pittsburgh k prvému postupu do play-off od dôb Pirates v roku 1928. Penguins porazili vo štvrťfinále Oakland Seals v štyroch zápasoch, pričom Briere strelil rozhodujúci gól v predĺžení. V semifinále bol nad ich sily víťaz konferencie St. Louis Blues, ktorý ich porazil po šiestich zápasoch. Briere viedol tím v bodovaní, v play-off zaznamenal päť gólov (vrátane troch víťazných) a dosiahol osem bodov. Len niekoľko dní po play-off postihla Penguins tragédia. 15. mája 1970 mal Briere autonehodu vo svojom rodnom Quebecu, utrpel poškodenie mozgu a upadol do kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral, o rok zomrel. Jeho dres s číslom 21 už nebol nikdy oblečený a zostal vyradený, v roku 2001 ho formálne vyradili.[2] V sezóne 1970/71 skončili Penguins s bilanciou 21–37–20, neprebojovali sa do play-off a boli štvrtým najhorším tímom ligy. Do play-off sa dostali v roku 1972, no v prvom kole ich zmietlo Chicago Black Hawks. Okrem hŕstky hráčov ako Ken Schinkel, Jean Pronovost, Syl Apps, Keith McCreary, Bryan Watson a brankára Lesa Binkleyho nemalo mužstvo až taký talent, ale podarilo sa im v rokoch 1970 a 1972 dostať do play-off. V roku 1974 bol Riley vyhodený ako generálny manažér a nahradil ho Jack Button. Button prostredníctvom obchodov získal Steva Durbana, Ab DeMarca, J. Bob Kellyho a Boba Paradisea. Personálne presuny sa ukázali ako úspešné a tím sa zlepšil aj keď zostal deväť bodov od postupu do play-off s bilanciou 28–41–9. Začiatkom roku 1975 veritelia Penguins požadovali splatenie dlhov, čo prinútilo tím k bankrotu. Dvere do kancelárií tímu boli zamknuté visiacim zámkom a vyzeralo to, že Penguins sa predajú alebo presťahujú.[8] V tom istom čase sa začali šíriť zvesti, že Penguins a California Golden Seals by sa mali presťahovať do Seattlu a Denveru dvoch miest, ktoré mali byť súčasťou expanzie v sezóne 1976/77.[9] Prostredníctvom zásahu skupiny, ktorá zahŕňala bývalého hlavného trénera Minnesoty North Stars Wrena Blaira, sa tímu zabránilo v predaji a presťahovaní, nakoniec ho kúpil magnát Edward John DeBartolo.

Play-off a zmena dresov (1974 – 1982)

upraviť
 
V polovici 70. rokov 20. storočia bol Lowell MacDonald pridaný do útoku k Syl Appsovi a Jeanovi Pronovostovi, čím vytvorili tzv. "Century Line". MacDonald hral v Penguins v rokoch 1970 až 1978.

Od polovice 70. rokov 20. storočia patril Pittsburgh k silne ofenzívnym klubom na čele s tzv. "Century Line" v ktorej hrali Syl Apps, Lowell MacDonald a Jean Pronovost. V roku 1975 sa takmer dostali do semifinále Stanleyho pohára, ale boli vyradení tímom New York Islanders v jednej z najlepších sérii histórie play-off hranej na štyri víťazné zápasy, keď tím Islanders prehrával už 3:0 na zápasy, avšak dokázal otočiť sériu na 4:3 pre nich a postúpil tak do semifinále. Ako 70-te roky plynuli, priemerná obrana Penguins nedovolila úspech v play-off. Baz Bastien, bývalý tréner a generálny manažér Hornets v AHL, sa neskôr stal generálnym manažérom Penguins. Penguins vynechali play-off v sezóne 1977/78. Bastien vymenil výbery draftov za hráčov, ktorý mali už svoje najlepšie roky za sebou a tím tak začiatkom 80. rokov trpel. Desaťročie uzavreli vystúpením v play-off v roku 1979 a strhujúcim víťazstvom v úvodnej sérii nad Buffalom Sabres, v druhom kole prehrali hladko 4:0 na zápasy s tímom Boston Bruins.[2] Penguins začali osemdesiate roky zmenou tímových farieb. V januári 1980 tím prešiel z modrej a bielej na svoju súčasnú čierno-zlatú farbu na počesť ostatných športových tímov v Pittsburghu (Pittsburgh Pirates a Pittsburgh Steelers) a tak isto na počesť vlajky Pittsburghu. Pirates aj Steelers nosili čiernu a zlatú po celé desaťročia. Bruins protestovali proti tejto zmene farby a tvrdili, že majú privilégia na čiernu a zlatú, ale Penguins sa obhajovali tým, že Pirates taktiež používali čiernu a zlatú a že čierna a zlatá sú tradičné športové farby Pittsburghu. NHL súhlasila a Pittsburgh mohol použiť čierno-zlatú farbu. Penguins oficiálne debutovali v čierno-zlatých dresoch v zápase proti St. Louis Blues 30. januára 1980 v Civic Arene..[10] 80. roky začali Penguins na ľade s obrancom Randym Carlyleom a strelcami Paulom Gardnerom a Mikeom Bullardom. Počas začiatku dekády zvykli byť Penguins ťažkým súperom pre ostatných. V play-off 1980 boli Penguins ako 13. nasadený tím a stretli sa s Boston Bruins, avšak prehrali 3:2 na zápasy. V nasledujúcej sezóne ako 15. nasadený tím prehral v rozhodujúcom zápase prvého kola v predĺžení so silne favorizovaným St. Louis Blues. V play-off v roku 1982 Penguins viedli už 3:1 v poslednom rozhodujúcom zápase nad úradujúcim šampiónom New York Islanders, avšak Islanders si vynútili predĺženie a sériu vyhrali gólom Johna Tonelliho, ktorý predtým v čase 57:39 vyrovnával 3:3.[11] Bolo to posledné vystúpenie Pens v play-off až do roku 1989.

Éra Lemieuxa a Jágra (1984 – 2005)

upraviť
 
Mario Lemieux hral za Penguins v troch obdobiach (1984 – 1994, 1995 – 1997, 2000 – 2006).

Tím mal najhoršiu bilanciu v lige v sezónach NHL 1982/1983 a NHL 1983/1984. Keďže tím mal finančné problémy, zdalo sa, že Penguins buď skončia, alebo sa tím presťahuje do iného mesta. Mario Lemieux, jeden z najpredávanejších draftov NHL v histórii, mal byť draftovaný na vstupnom drafte v roku 1984. Ku koncu sezóny pred New Jersey Devils, ktorí sa umiestnili na poslednom mieste, Penguins urobili niekoľko pochybných krokov, ktoré podľa všetkého krátkodobo oslabili tím. V posledných 21 zápasoch sezóny zaznamenali tri šesťzápasové série bez víťazstva a získali právo draftovať Lemieuxa aj napriek protestom vedenia Devils.[12] Hlavný tréner Pittsburghu Lou Angotti neskôr priznal, že vedome ukončili sezónu ako tím s najhoršou bilanciou, pričom v rozhovore pre Pittsburgh Post-Gazette povedal, že v polovici sezóny bol podnetom plán, pretože existovala vysoká šanca, že sa franšíza rozpadne, ak Lemieux nebude draftovaný. [13] Ostatné tímy ponúkli značné obchodné ponuky pre výber draftu, ale Penguins si udržali výber a draftovali Lemieuxa ako prvého celkovo. Lemieux okamžite vyplatil dividendy, keď skóroval pri svojej prvej strele pri svojom vôbec prvom striedaní vo svojom prvom zápase NHL. Po jeho príchode však tím strávil ďalšie štyri roky mimo play-off. Koncom 80-tych rokov Penguins konečne poskytli Lemieuxovi silné opory, výmenou získali superhviezdneho obrancu Paula Coffeyho z Edmontonu Oilers (po zisku Stanley Cupu v roku 1987 s Oilers) a priviedli mladé talenty, ako sú strelci Kevin Stevens, Rob Brown a John Cullen. Tím napokon získal jedného z najlepších brankárov, keď získali Toma Barrassa z Buffala. Všetok tento talent mal okamžitý vplyv na to, že pomohol Lemieuxovi viesť tím, a tím sa snažil dostať do play-off. V sezóne 1985/86 Pens uniklo play-off v posledný deň sezóny o jeden zápas. V sezóne NHL 1986/87 im uniklo play-off len o dva zápasy. V sezóne 1987/88 druhýkrát za sebou uniklo Penguins play-off o jeden zápas.[7]

V roku 1989 Pittsburgh konečne prekonal bariéru a dostal sa do play-off vďaka Lemieuxovi, ktorý viedol ligu v počte gólov, asistencií a bodov. 31. decembra 1988 sa Mario Lemieux stal jediným hráčom v histórii ligy, ktorý strelil gól vo všetkých piatich možných herných situáciách v jednom zápase (v rovnakom počte hráčov na ľade, v oslabení, v trestnom strieľaní, v presilovej hre a do prázdnej bránky). Pens v prvom kole šokovali New York Rangers v štvorzápasovej sérii, Philadelphia Flyers však ich postup v druhom kole zastavila. V tejto sedemzápasovej sérii strelil Lemieux v piatom zápase päť gólov.[7]

Zlatý vek (1989 – 1997)

upraviť

Hernia disku v chrbte Lemieuxa skrátila jeho sezónu 1989/90, stihol aj tak nazbierať 123 bodov. Penguins sa však do play-off nedostali. Rozhodli sa posilniť svoj tím a podporiť Lemieuxa po sezóne. Veľký podiel na tom mali podpisy voľných hráčov (Bryan Trottier) a výmeny (Joe Mullen, Larry Murphy, Ron Francis a Ulf Samuelsson). Pravdepodobne žiadna posila nebola väčšia počas tohto obdobia, ako keď Penguins draftovali Jaromíra Jágra s celkovo z piateho miesta v drafte v roku 1990. Prvý československý hráč, ktorý bol draftovaný do NHL bez toho, aby musel najprv prebehnúť na Západ, sa stal druhým hráčom franšízy Penguins a rýchlo sa vypracoval na ofenzívny supertalent.

  1. a b Steel City Legend: Sen. Jack McGregor [online]. Pittsburgh Hockey.net. Dostupné online. Archivované 2017-06-30 z originálu.
  2. a b c d Timeline: The History of the Pittsburgh Penguins [online]. 2016. Dostupné online. Archivované 2021-02-04 z originálu.
  3. a b STAINKAMP, Michael. A brief history: Pittsburgh Penguins [online]. August 25, 2010. Dostupné online. Archivované 2016-06-02 z originálu.
  4. Why the name Pittsburgh Penguins? [online]. September 19, 2002. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 z originálu.
  5. Uniform History [online]. Pittsburgh Penguins. Dostupné online. Archivované 2016-04-28 z originálu.
  6. Penguins Start Training Sessions. Pittsburgh Post-Gazette, September 14, 1967. Dostupné online [cit. 2020-11-19].
  7. a b c A brief history: Pittsburgh Penguins [online]. 2010. Dostupné online. Archivované 2016-06-02 z originálu.
  8. Penguins File For Chapter 11 [online]. October 14, 1998. Dostupné online. Archivované 2019-07-25 z originálu.
  9. Penguins like feel of home [online]. January 23, 1975. [https://news.google.com/newspapers id=lfRUAAAAIBAJ&dq=pittsburgh+penguins+seattle&pg=1128,1617031 Dostupné online.]
  10. Historic Dates [online]. . Dostupné online. Archivované 2021-05-08 z originálu.
  11. How the Isles dynasty survived some the Penguins [online]. . Dostupné online.
  12. MOLINARI, Dave. Did the Pens tank the '83-'84 season to get Lemieux? [online]. December 17, 2009. Dostupné online. Archivované 2010-02-01 z originálu.
  13. Finder: Lessons can be learned from Angotti and 1984 [online]. March 28, 2004. Dostupné online. Archivované 2011-03-11 z originálu.