Internet

Internet (z angl. interconnected networks – prepojené siete; hovorovo: net, sieť) je verejne dostupný celosvetový systém vzájomne prepojených počítačových sietí, ktoré prenášajú dáta pomocou prepínania paketových dát s použitím štandardizovaného Internetového Protokolu (IP) a mnohých ďalších protokolov. Pozostáva z tisícok menších komerčných, nekomerčných, akademických, súkromných, vládnych a vojenských počítačových sietí. Slúži ako prenosové médium pre rôzne informácie a služby ako napr. elektronická pošta, chat a najmä systém vzájomne prepojených hypertextových dokumentov (webstránok) a webových aplikácií nazývaných World Wide Web (WWW). Internet nemá jednotnú centralizovanú správu implementácii technológií ani zásad prístupu a používania. Každá sieť, ktorá je jeho súčasťou, si stanovuje svoje vlastné zásady. Spoločné definície dvoch hlavných pilierov internetu: priestoru internetového protokolu adries (IP adresa) a systému názvov domén (DNS) sú riadené Internetovou spoločnosťou pre prideľovanie názvov a čísiel (Internet Corporation for Assigned Names and Numbers - ICANN). Technická podpora a štandardizácia základných protokolov je v náplni činnosti Pracovnej skupiny pre internetové inžinierstvo (Internet Engineering Task Force - IETF).

Vizualizácia internetu z dát projektu Opte (15. január 2005)

História

Stav siete ARPANET v decembri 1970 (18 bodov, 24 liniek)

História internetu je spojená so zdokonaľovaním počítačov a následne vývojom počítačových sietí, ktoré im umožnili vzájomne komunikovať. Priamym impulzom výskumu a vývoja bola studená vojna (od roku 1947 medzi USA a ZSSR), v ktorej protivníkom hrozilo zničenie komunikačnej infraštruktúry jadrovými zbraňami. Po úspešnom vypustení prvého sovietskeho Sputniku v roku 1957, bolo odpoveďou USA vo februári 1958 založenie vojenskej agentúry ARPA (neskôr premenovaná na DARPA, Advanced Research Projects Agency, čo bola v podstate grantová agentúra pre riešenie krátkodobých projektov v malých tímoch), ktorá mala za cieľ urýchliť technologický pokrok v USA.

Vo februári 1966 riaditeľ ARPA prisľúbil miliónom dolárov financovať projekt siete ARPANET, ktorý viedol Robert Taylor. V roku 1969 ARPA oficiálne kontrahovala APRPANET, ktorý ako manažér riadil Lawrence Roberts, ktorého vybral Taylor. ARPANET mal používať techniku prepínania paketov, ktorú už predtým navrhli Donald Davies (pre NPL network England) a Paul Baran. Sieť bola decentralizovaná, takže nemala žiadne ľahko zničiteľné centrum a používala na prenos dát prepínanie paketov (dáta putujú v sieti po malých samostatných častiach, ktoré sú smerované do cieľa jednotlivými uzlami siete). Bola plánovaná so 4 uzlami, ktoré predstavovali univerzitné počítače v rôznych častiach USA.

Sieť procesorov správ (angl. Interface Message Processor - IMP) vytvoril a vyrobil tím vo firme Bolt, Beranek a Newman (BBN) v Massachusetts. V BBN navrhli IMP zariadenia ako „posla“, ktorý by len „ukladal a posielal ďalej“ správy. BBN navrhol iba špecifikáciu protokolu hostiteľ-IMP. IMP bol pôvodne koncipovaný ako pripojený k jednému miestnemu hostiteľskému počítaču, ale na naliehanie výskumníkov a študentov z hostiteľských miest bol každý IMP nakoniec navrhnutý na pripojenie k viacerým hostiteľským počítačom. Prvý IMP bol dodaný na UCLA 30. augusta 1969. Skupina v Stanfordskom výskumnom inštitúte (SRI) dostala druhý IMP 1. októbra 1969. Tretí IMP bol nainštalovaný na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare 1. novembra 1969. Štvrtý a posledný IMP bol inštalovaný na University of Utah v decembri 1969. Protokol host-to-host (teda prepojenie dvoch počítačov prostredníctvom IMP) bol špecifikovaný skupinou postgraduálnych študentov na UCLA pod vedením Steva Crockera spolu s Jonom Postelom a Vintonom Cerfom. 29. októbra 1969 sa uskutočnil prvý prenos medzi dvoma IMP uzlami cez prenajatú telefónnu sieť. V decembri 1969 už fungovali štyri uzly. V operačnom stave bola sieť až v roku 1975, keď sa otvorila aj pre ostatných používateľov. ARPANET sa rýchlo rozšíril po celých Spojených štátoch s pripojením do Spojeného kráľovstva a Nórska.

Slovo internet v roku 1974 prvý krát použili Vint Cerf a Bob Kahn ako skrátené označenie namiesto dlhého internetworking v RFC 675 a potom aj internet user. Sieť ARPANET ako prvá implementovala v roku 1983 balík internetových protokolov (TCP/IP), ktorý je dnes základom internetu. Z prevádzky bola sieť ARPANET vyradená 28. februára 1990.

História internetu na Slovensku a v Česku

Prvá slovenská počítačová sieť sa volala UAKNET a stál za ňou Ústav aplikovanej kybernetiky (ÚAK) SAV riadený Ivanaom Planderom, ktorý bol riešiteľom štátnej úlohy výskumu „Počítačová sieť pre ASR“. Jej riešenie znamenalo realizáciu prvej profesionálne prevádzkovanej dátovej siete vo vtedajšom Československu. To bolo v roku 1986. Predchádzalo tomu, že už v roku 1979 prebehol prvý diaľkový prenos na trase Bratislava-Banská Bystrica, v roku 1982 vznikla skúšobná sieť ÚAK so štyrmi uzlami v Bratislave a jedným v Prahe. Už od roku 1983 bola experimentálne používaná obdoba elektronickej pošty. V roku 1989 vznikla organizácia EUnet-CS.

Prostredníctvom terminálov prepojených dátovou sieťou (UAKNET) sa tiež dalo pristupovať k rôznym zdrojom. Na začiatku to boli najmä zdroje knižničné. Prvý uzol bol vybudovaný na (Ústředí vědeckých, technických a ekonomických informací ÚVTEI v Prahe) na českej obdobe slovenského Centra vedecko-technických informácií, povedal prof. Pavol Horváth, CSc.

Ešte koncom 80. rokov 20 storočia sa experimentovalo s prepojením do zahraničia. Podľa Horvátha: "Objednala sa úplne obyčajná telefónna linka z Prahy do Linzu a v Bratislave linka do Viedne. Táto linka bola extrémne drahá a preto nám rakúsku časť sponzorovala rakúska strana. Rýchlosť tej linky v tom čase bola 19,2 bitov za sekundu."

Slovenské združenie SANET oficiálne vzniklo 17. mája 1991. V roku 1991, 1992 Sanet spájal rýchlosťou 19,2 kbps a protokolu TCP/IP Banská Bystrica-Praha, mestá Nitra a Zvolen, Bratislava a Košice. V roku 1991 tiež došlo k prepojeniu slovenskej siete UAKNET s rakúskou sieťou ACONet, čo bolo oficiálne prvé zahraničné prepojenie sietí z ČSFR.

"Oproti Čechom sme mali dve výhody: mali sme združenie a mali sme na internet pripojené už viaceré mestá, kým v Čechách bolo na internete iba jedno pracovisko," hovorí Tibor Weis. Weis ani Horváth nespomínajú úplne presne kedy presne po vzniku Sanetu bolo Slovensko pripojené na internet (cez Rakúsko). Na rozdiel od Česka sa neuskutočnila žiadna slávnosť.

Ako si spomínate na deň, keď sa spustil na Slovensku internet? (Presnejšie: na územie Slovenska vo vtedajšej federácii.) „Dohodli sme sa, zatelefonovali a povedali si, že ideme na to.“ Museli byť pripojený na modem, ktorý dodali Rakúšania – ostávalo iba vytočiť číslo. „Vystavili sme desať modemov a desať čísel, aby si študenti a učitelia vytočili čísla medzi sebou a spojili sa.“ spomína profesor Horváth.

Riaditeľ českého Cesnetu Jan Gruntorád ešte pred zmenou režimu v roku 1987 spísal s kolegami oficiálnu žiadosť riaditeľovi európskej siete EARN (European Academic Research Network) žiadajúcu začlenenie ČVUT do príslušných akademických sietí. Žiadosť bola zamietnutá avšak v máji 1990 bol Gruntorád menovaný národným (československým) riaditeľom EARN. Bol zodpovedný za zriadenie siete v celom Československu. To znamená, že sme mali vybrať miesto, ktoré je pre nás na pripojenie najekonomickejšie. Vtedy bol najbližšie rakúsky Linz, načo sme objednali dátový okruh z ČVUT do Linca a pripojili sa k internetu. 13. februára 1992 sa vtedajšia Česká a Slovenská Federatívna Republika stala oficiálne súčasťou internetovej siete. Udialo sa tak na elektrotechnickej fakulte pražskej ČVUT pod dohľadom zástupcov americkej vedeckej nadácie National Science Foundation spravujúcej akademickú sieť NSFNET.

Po rozdelení Československa sa skončili úvahy o vytvorení jednotnej federálnej siete (z tohto obdobia sa traduje historka o oficiálnom návrhu z roku 1992, podľa ktorého sa mohla spoločná federálna organizácia volať "FERNET"). V roku 1993 už nezávisle od seba fungovali v bývalom Československu dve organizácie - SANET a CESNET.

Prvá slovenská webová stránka vznikla v roku 1994. Vytvorili ju na ÚAK v Banskej Bystrici. Bola to iba jediná webstránka, na ktorej bolo napísané: „Toto je stránka UAKOMu v Banskej Bystrici“. Prvý český server služby WWW bol spustený už 6. júna 1993 na Fyzikálnom ústave Akadémie vied. Zaslúžil sa o to Julius Hrivnac, ktorý ešte v roku 1992, počas svojho pobytu v CERNe, nainštaloval webový server na pracovnej stanici HP 9000/710 s HP-UX 9.x, ktorú začiatkom roku 1993 priviezol do Česka. V roku 1996 začali vznikať prvé slovenské internetové značky, z ktorých niektoré existujú dodnes.

Ďalšími významnými udalosťami na Slovensku bol v roku 1996 vznik peeringového centra SIX, a došlo k prepojeniu do EUROPANET. V roku 2002 začal projekt SANET II, ktorého cieľom bolo vybudovať celoslovenskú optickú infraštruktúru s rýchlosťou 1 Gbps, ktorá bola dokončená v roku 2004. V roku 2008 vznikol projekt SANET do škôl. V roku 2010 došlo k upgradu chrbticových sietí SANETu na 10 Gbps,

Dnešný internet

Okrem komplexných fyzických spojení, ktoré tvoria štruktúru internetu, existuje internet aj vďaka multilaterálnym dohodám (napr. „peeringovým dohodám – dohoda o vzájomnej výmene internetovej premávky“) a technickým špecifikáciám alebo protokolom, ktoré určujú, akým spôsobom sa majú vymieňať dáta po sieti.

Na rozdiel od starších komunikačných systémov bol balík internetových protokolov zámerne navrhnutý agnosticky vzhľadom na fyzické médium, na ktorom je prevádzkovaný. Akákoľvek komunikačná sieť, pevná alebo bezdrôtová, ktorá je schopná prenášať obojsmerne digitálne údaje môže prenášať internetovú premávku. Preto je možné internetové pakety prenášať pevnými sieťami ako medený drôt, koaxiálny kábel a optický kábel aj bezdrôtové siete ako Wi-Fi. Všetky tieto siete zdieľajúce rovnakú sadu protokolov vyššej úrovne tvoria internet.

Internetové protokoly pochádzajú z diskusií v rámci Internet Engineering Task Force (IETF) a jej pracovných skupín, ktoré sú otvorené verejným príspevkom a ich revíziám. Tieto komisie produkujú dokumenty známe ako Request for comments (RFC). Niektoré RFC povyšuje Internet Architecture Board (IAB) na internetový štandard.

Medzi najpoužívanejšie internetové protokoly v balíku internetových protokolov patria IP, TCP, UDP, DNS, PPP, SLIP, ICMP, POP3, IMAP, SMTP, HTTP, HTTPS, SSH, Telnet, FTP, LDAP, SSL a TLS.

Služby, ktoré tieto protokoly využívajú sú e-mail, Usenet newsgroups, World Wide Web, Gopher, session access, WAIS, finger, IRC, MUDy a MUSHe. Najpoužívanejšie z nich sú e-mail a World Wide Web s mnohými ďalšími službami, ktoré sú na nich založené, ako mailing listy, blogy a podcasty. Internet umožňuje poskytovanie služieb v reálnom čase ako telefonovanie, internetové rádio a internetové (televízne) vysielanie, ktoré sú takto prístupné kdekoľvek na svete.

Niektoré iné populárne internetové služby nevznikli týmto spôsobom, ale boli pôvodne založené na proprietárnych systémoch. Medzi ne patria IRC, ICQ, AIM a Gnutella.

Bolo uskutočnených mnoho analýz internetu a jeho štruktúry. Bolo napríklad zistené, že routovacia IP štruktúra internetu a hypertextové linky World Wide Webu sú príkladmi bezškálových sietí.

Podobne ako sa poskytovatelia internetu pripájajú cez internet exchange pointy (napr. SIX – Slovak Internet eXchange) sa výskumné siete zvyknú pripájať do veľkých podsietí ako sú:

• GEANT,
• Internet2,
• Little GLORIAD.

Tieto sú zasa postavené okolo relatívne malých sietí.

Internetová kultúra

Internet má aj ďalekosiahly dopad na prácu, vedomosti a pohľad na svet.

Okrem vytvorenia elektronického obchodu a komunikácie s klientmi e-mailom a príbuznými prostriedkami mení internet aj iné aspekty pracoviska. Niektoré spoločnosti začali používať blogy na reklamné účely. Keďže väčšina ľudí na webe informácie vyhľadáva, obsahom týchto jednoducho aktualizovateľných stránok môžu byť rady v poli pôsobnosti spoločnosti. Takáto spoločnosť dúfa, že keď návštevník nájde tieto informácie zadarmo, všimne si expertných znalostí tvorcov a to ho následne pritiahne na obchodnú stránku spoločnosti. Príkladom takéhoto počínania je Microsoft, ktorý umožnil svojim vývojárom publikovať osobné blogy, aby zaujal verejnosť ich prácou.

Z pohľadu kultúrnej uvedomelosti internet poskytuje obrovské množstvo informácií a interaktivity pre ľudí, ktorých zaujímajú iné kultúry a pohľady na svet, ktoré by im boli inak nedostupné. Existujú však dôkazy, že ľuďom, ktorých iné kultúry nezaujímajú umožňuje internet vyhýbať sa kontaktu vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým.

World Wide Web

Grafická reprezentácia WWW, internetovej služby, ako ju reprezentujú hyperlinky

Vďaka internetovému výskumu založenom na vyhľadávaní pomocou kľúčových slov na vyhľadávačoch ako Google majú milióny ľudí na celom svete okamžitý prístup k širokému a rozličnému online informačnému obsahu. V porovnaní s encyklopédiami a tradičnými knižnicami umožnil internet náhlu a extrémnu decentralizáciu informácií a údajov.

Vzdialený prístup

Internet umožňuje používateľom počítačov jednoduché pripojenie k iným počítačom a informačným a komunikačným službám kdekoľvek na svete. Podľa požiadaviek je možné používať zabezpečenie, autentifikáciu a kryptovanie, alebo sa zaobísť bez nich.

Toto podnecuje nové formy práce doma, spolupráce a zdieľania informácií v mnohých priemyselných odvetviach. Účtovník sediaci doma môže revidovať knihy spoločnosti sídliacej v inej krajine pomocou servera v tretej krajine, ktorý spravujú IT špecialisti zo štvrtej krajiny. Tieto účty mohli byť vytvorené doma pracujúcimi účtovníkmi z iných vzdialených lokalít na základe informácií, ktoré im prišli e-mailom z celého sveta. Niektoré z týchto aplikácií boli možné už pred rozšírením internetu, ale cena prenájmu potrebných súkromných liniek znemožňovala ekonomicky výhodné použitie mnohých z nich.

Úradník, ktorý sa nachádza mimo svojej kancelárie, možno na druhej strane Zeme na pracovnej ceste alebo dovolenke si môže otvoriť vzdialenú pracovnú plochu zo svojej kancelárie použitím zabezpečeného Virtual Private Network (VPN) spojenia cez internet. To mu umožňuje rovnaký prístup k súborom a aplikáciám, ako keby sedel za svojím stolom.

Spolupráca

Toto nízkonákladové a takmer okamžité zdieľanie nápadov, vedomostí a schopností spôsobilo revolúciu v mnohých oblastiach ľudskej činnosti a stálo pri zrode nových oblastí. Jedným z príkladov je spolupráca pri vývoji FLOSS (Free, Libre and Open-Source Software) ako Linux, Mozilla Firefox alebo OpenOffice.org.

Ďalším príkladmi sú Wikipédia, komunitou upravovaná a udržiavaná slobodná encyklopédia, projekt Urban Dictionary a TEIS (the UK Telemedicine and E-health Information Service) pre pracovníkov v odvetví telemedicíny, telestarostlivosti a zdravotníctva.

Zdieľanie súborov

Počítačový súbor je možné poslať ako prílohu elektronickou poštou. Je možné nahrať súbor na webstránku alebo FTP server, aby si ho mohli iní odtiaľ stiahnuť. Je možné ho dať do zdieľaného adresára na súborovom serveri. Záťaž hromadného sťahovania zo serverov možno znížiť použitím zrkadlových (mirror) serverov alebo pomocou peer-to-peer služieb.

Vo väčšine týchto prípadov je možné riadiť prístup k súborom pomocou autentifikácie používateľov. Obsah prenášaných súborov môže byť zakódovaný vďaka kryptovaniu a je možné požadovať vykonanie finančného prevodu predtým, ako zákazník dostane prístup k informáciám. Cenu je možné uhradiť napríklad pripísaním na ťarchu kreditnej karty, ktorej detaily je tiež možné poslať v kryptovanej forme cez internet. Pôvod a autentickosť je možné overiť digitálnym podpisom alebo pomocou takzvaného „message digestu“ (SHA-1).

Tieto možnosti v celosvetovom meradle menia podstatu výroby, predaja a distribúcie mnohých typov produktov, ktoré sa dajú zredukovať na počítačový súbor. Patria medzi ne všetky druhy úradných dokumentov, publikácií, softvérových produktov, hudby, fotografie, videa, animácií, grafiky a iných druhov umenia. Toto na druhej strane spôsobuje problémy v oblastiach trhu, ktoré boli dovtedy ovládané kamennými spoločnosťami (napríklad Asociácia amerického nahrávacie priemyslu – RIAA).

Jazyky

Najpoužívanejším jazykom na komunikáciu na internete je angličtina. Dôvodmi sú pôvod internetu v Spojených štátoch, rastúca úloha angličtiny ako jazyka medzinárodnej komunikácie a neschopnosť skorých počítačov používať iné znaky ako základnú západnú abecedu.

Po angličtine (53% webstránok) sú najpoužívanejšími jazykmi na webe čínština (25%), španielčina (8%), japončina (5%), portugalčina a nemčina (4%), ruština, arabčina a francúzština (3%) a kórejčina (2%).

Rozšírenie internetu v posledných rokoch spôsobilo, že sa stále rozširuje podpora aj iných jazykov. Niektoré chyby však zostali, príkladmi sú mojibake – v slovenčine sa prejavuje ako nesprávne zobrazovanie diakritiky pri použití inej kódovej stránky na dekódovanie ako na kódovanie.

Aktuálne a potenciálne problémy

Internet priniesol okrem výhod aj niektoré problémy a negatíva. Niektoré z nich získali veľkú publicitu.

Patria medzi ne najmä:

• zneužívanie detí súvisiace s detskou pornografiou
• porušovanie autorských práv
• šírenie počítačových vírusov
• útoky na zabezpečenie počítačov
• zastaraná technológia

Cenzúra

V demokratických spoločnostiach dosiahol Internet nového významu ako politický nástroj. Prezidentská kampaň Howarda Deana v roku 2004 v Spojených štátoch sa stala známou prostredníctvom toho, ako dokázala zaistiť sponzorské príspevky cez Internet.

Niektoré vlády, napríklad na Kube, v Iráne, KĽDR, Mjanmarsku, Číne, prípadne Saudskej Arábii, obmedzujú, k čomu na Internete môžu ľudia v ich krajinách pristupovať. Ide najmä o obmedzenia prístupu k politickému a náboženskému obsahu. Tohoto dosahujú prostredníctvom filtrovania domén a obsahu, takže nie je jednoducho dostupný bez prepracovaných postupov.

V Nórsku, Dánsku, Fínsku a Švédsku sa hlavní internetoví poskytovatelia dohodli na obmedzení stránok určených políciou. Napriek tomu, že zoznam zakázaných URL by mal obsahovať iba adresy známych stránok s detskou pornografiou, obsah zoznamu je utajený.

Množstvo krajín, vrátane Spojených štátov, síce právne označilo držanie alebo distribúciu určitých materiálov, ako napríklad detskej pornografie za ilegálnu, no nepoužívajú filtrovací softvér.

Existuje množstvo slobodného a komerčného softvéru, pomocou ktorého si môže užívateľ vybrať blokovanie nepríjemných stránok, samostatných počítačov alebo celých sietí, napríklad na obmedzenie prístupu detí k pornografii alebo k násilnému obsahu.

Internet a právo

Právny poriadok sa len veľmi ťažko vysporadúva s takým fenoménom akým je internet a technológiami, ktoré pracujú na jeho báze. Je to zapríčinené predovšetkým rýchlym tempom vývoja technológií (v porovnaní s pomalým tempom tvorby zákonov), globálnym rozmerom internetu (vznikajú problémy čo všetko môže riešiť národná a čo už nadnárodná legislatíva) a v konečnom dôsledku aj faktom, že internet ako taký nie je právnym subjektom (nie je to ani fyzická ani právnická osoba)

Internet z pohľadu práva je veľmi ťažké zaradiť:

• nie je to právny subjekt (nemôže preberať na seba záväzky ani nadobúdať práva)
• nie je to „vec“ (nie je hmotný)
• nie je to hmotný predmet (je abstraktný)

Internet je z hľadiska práva unikátnou konštrukciou. Niektorí teoretici sa zhodli, že internet ako taký je prostredím – médiom. Aj napriek tomu sa dá postihovať protiprávne konanie na internete a to práve tým, že sa budú postihovať tí, ktorí daný protiprávny obsah tvoria alebo sprístupňujú (napr. užívatelia, vlastníci serverov, poskytovatelia služieb,...)

Jedna z najkomplikovanejších právnych situácií, ktorá vzniká s používaním internetu je princíp teritoriality pri poskytovaní služieb – poskytovanie služby sa riadi konkrétnym právom krajiny v ktorej sa poskytuje (preto by sa mali rešpektovať napr. predpisy Slovenskej republiky, ak je stránka určená pre Slovensko, i keď môže byť umiestnená na zahraničnom serveri)

Prístup k internetu

Bežným spôsobom prístupu je vytáčané spojenie (tzv. dial-up cez klasickú pevnú telefónnu linku), ktorý je najpomalší. Ďalší je cez telefónnu ISDN linku, je asi dvakrát rýchlejší ale v dnešnej dobe je vytláčaný telefónnymi linkami DSL. Ďalšie spôsoby sú širokopásmový (broadband) prístup koaxiálnym káblom pomocou rozvodov káblovej televízie, alebo optickým káblom (tzv. FTTH) a prístup cez satelit. Existuje aj prístup na internet cez sieť elektrickej rozvodnej siete 220V, ktorý je vhodný pre bytové domy. Modemy s touto technológiou pracujú do vzdialenosti až 200 m (prenosová rýchlosť do 200 Mbps) a existujú tzv. premosťovacie články na prepojenie dvoch fáz, to znamená že môžete pripojiť aj suseda, ktorý býva vo vedľajšej bráne v bloku. Zatiaľ však je technológia vhodná len na rozvody vnútri bytového domu. Európska únia financuje výskumno – vývojový projekt na podporu tohto spôsobu prepojenia na internet PowerNet.^{[chýba zdroj]}

Verejné miesta, kde je možné používať internet sú internetové kaviarne a vo svete bežne aj knižnice. Prístupové body bývajú aj na verejných miestach – čakárňach letísk, v niektorých vlakoch, na námestiach väčších miest.

Wi-Fi poskytuje bezdrôtový prístup k počítačovým sieťam a teda sa dá použiť aj na prístup k samotnému internetu. Hotspoty, ktoré takýto prístup umožňujú sa vyskytujú na verejných miestach a je potrebné mať vlastné zariadenie s Wi-Fi kartou. Tieto služby môžu byť zadarmo pre každého, iba pre zákazníkov alebo spoplatnené. Hotspot nie je obmedzený uzavretým priestorom. Existujú celé campusy a parky, dokonca celé štvrte s prístupom.

V USA bol v roku 2004 schválený širokopásmový prístup s využitím silových vedení napriek ostrým protestom z komunity amatérskeho rádia. Problém modulácie nadzemného vysokonapäťového vedenia spočíva v tom, že celá linka sa správa ako obrovská anténa a úplne blokuje dlhovlnné rádiové frekvencie používané amatérmi, námorníkmi a inými.

Krajiny, kde je internet komoditou používanou väčšinou občanov sú Island, Švédsko, Austrália, Dánsko, Spojené štáty, Kanada, Spojené kráľovstvo, Holandsko, Japonsko, Kórejská republika a Nórsko. V poslednej dekáde 20. storočia rapídne vzrástol počet používateľov internetu, hoci sa tento vývoj po roku 2000 o niečo spomalil. Fáza rýchleho rastu v priemyselných krajinách končí s tým, že sa tieto technológie nasadzujú bežne, ale rast pokračuje v Afrike, latinskej Amerike, Karibiku, na strednom východe aj na Slovensku.

Prístup k internetu je nerovnomerne rozdelený medzi nízko a vysokorýchlostné pripojenie. ADSL a iné širokopásmové technológie sú vzácne alebo neexistujúce vo väčšine rozvojových krajín a aj vo vyspelých krajinách môžu ich penetráciu obmedziť vysoké náklady a priemerný výkon (väčšina krajín východnej Európy a Spojené štáty), zatiaľ, čo nízke ceny a vysoký výkon lákajú veľké množstvá zákazníkov (Škandinávia, Francúzsko). Aj v rámci jednej krajiny môžu existovať rozdiely medzi väčšími mestami (ktoré majú často viacerých poskytovateľov širokopásmového prístupu) a ostatnými oblasťami (kde často nie je širokopásmový prístup).

Šírenie dostupnosti internetu je spôsob, ako premostiť tzv. digitálnu bariéru (angl. digital divide).

Pozri aj

• Balík internetových protokolov
• World Wide Web
• Webový prehliadač
• Optimalizácia pre vyhľadávače
• E-mail
• Netiketa
• Blog
• E-commerce
• Internetológia
• Tor

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

Wikislovník

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Internet
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Internet
• Wikislovník ponúka heslo internet

Informatický portál