Delfy
Delfy, (starogr. Δελφοί-Delfoi, novogr. Δελφοί-Delfi, do 19. stor. Καστρί-Kastri) je antické aj moderné mesto v Grécku, v kraji Fokida na južnom úpätí pohoria Parnasos nad Korintským zálivom. Nachádzala sa tu panhelénska svätyňa s jednou z najvýznamnejších veštiarní v starovekom Grécku. Boli miestom konania Pýthijských hier.
Archaeological Site of Delphi* | |
---|---|
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
Chrám Atény Pronaie v Delfách | |
Štát | Grécko |
Typ | kultúrna pamiatka |
Kritériá | i, ii, iii, iv, vi |
Identifikačné č. | 393 |
Región** | Európa a Severná Amerika |
Súradnice | 38°28′53.36″S 22°29′46.21″V / 38,4814889°S 22,4961694°VSúradnice: 38°28′53.36″S 22°29′46.21″V / 38,4814889°S 22,4961694°V |
História zápisu | |
Zápis | 1987 (11. zasadnutie) |
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. |
Na východ od nich sa nachádza Itejská nížina s pomerne rozvinutým systémom sídel už v ranej dobe železnej, s ktorými mali Delfy kontakty už v tomto období. Na západ ich oddeľuje Mt. Kirphis od významného sídliska doby železnej, Medeónu, ten je však jedinou významnejšou lokalitou v oblasti.
Nachádzali sa v blízkosti významných obchodných trás. Námorná, ktorá viedla cez Korintský záliv ďalej na západ ako aj pozemnej, ktorá šla do Epiru a ďalej na sever. Vďaka tejto výhodnej polohe boli už od raných dôb v centre záujmu mainstreamových polis, hlavne Korintu. Spätosť Delf s obchodom taktiež naznačujú už od 7. stor. pred Kr. bohato zastúpené orientálne (skarabei, cypro-krétske a cypro-levantské bronzy) a italské importy.
História bádania
upraviťDelfy sa už od stredoveku stávali cieľom rôznych cestovateľov. Prvý vedecky hodnotnejší popis máme až z roku 1837, kedy lokalitu zmapoval H. N. Ulrichs. Vtedy tu stálo moderné osídlenie, boli však viditeľné niektoré stavebné štruktúry, ako napr. steny temenu. Prvý predbežný archeologický výskum sa uskutočnil v 60-tych rokoch 19. stor., kedy sa podarilo odkryť a očistiť niekoľko múrov, ale kvôli nepriaznivým politickým faktorom (vyhnanie Otta I., porážka Francúzska vo Prusko-francúzskej vojne) boli práce na dlhšiu dobu prerušené.
Od 80-tych rokov sa začali Francúzi znova zaujímať o lokalitu. Vtedy sa do snahy o získanie koncesie na vykopávky zapojili aj Spojené štáty, ale Grécko sa rozhodlo uprednostniť „kultivovanejších“ Francúzov. V 1880 B. Hassoullier odkryl časť Posvätnej cesty a objavil Stou Aténskych. V 1887 sa tu uskutočnili jediné nemecké vykopávky, keď H. Pomtow skúmal a vykopal hlavný vstup do svätyne.
V roku 1893 sa začal hlavný výskum, tzv. Grande Fouilles (1893 – 1903) pod vedením T. Homolla z EfA. T. Homolle pôsobil predtým ako vedúci projektu na Déle, kde úroveň dokumentácia ani zďaleka nedosahovala nemeckých alebo rakúskych výskumov. V Delfách sa však poučil z niektorých svojich chýba a od začiatku zamestnal aj inžinierov a architektov. Od začiatku to bol finančne a technicky náročný projekt, keďže si vyžadoval premiestnenie modernej dediny Kastri. Staroveká lokalita bola pochovaná pod veľkými zosuvmi pôdy, preto sa najskôr museli premiestniť veľké množstvá zeminy pred tým, ako sa mohlo začať s archeologickými prácami. Počas prvých 10 sezón sa odkryla väčšina zo svätyne. Prví archeológovia popísali lokalitu ako: „zem bohatú na organické zostatky zmiešané s popolom a spálenými kosťami, vyplnenú nespočetnými mykénskymi črepmi a terakotami.“
Výskumy s prestávkami pokračovali počas celého 20. stor. pod gesciou EfA.
Mykénske obdobie
upraviťDelfy boli obývané už v mykénskom období, osídlenie začalo v období od 1230 – 1190 pred Kr. a skončilo niekedy v submykénskom období, pričom kultová aktivita sa sústreďovala v Marmarii, kde neskôr stála svätyňa Atény Pronaie. Niekoľko predmetov súvisiacich s uctievaním sa našlo aj pod opistodomom Apolónovho chrámu. Prítomnosť svätyne na lokalite v tomto období je však stále nedoriešeným problémom.
Domy sa našli na viacerých miestach, v oblasti hlavnej svätyne, pri Lesché Knidských a taktiež pravouhlé domy s apsidou (z LH III) pod neskoršími geometrickými z 8. stor. pred Kr. Mykénske vrstvy sa taktiež podarilo objaviť pod celou Apolónovho chrámu, tiež boli neskôr prekryté geometrickými vrstvami. Z lokality svätyne je taktiež niekoľko hrobov na rôznych miestach.
Potom osídlenie z nejakého dôvodu skončilo, keďže sa z nasledujúceho submykénskeho a protogeometrického obdobie dosiaľ podarilo objaviť iba jeden hrob. Ten obsahoval bronzové predmety, 11 na kruhu točených nádob a veľké množstvo lokálnej hrubej keramiky.
Sídlisko
upraviťSídlisko v Delfách nebolo založené súčasne zo svätyňou a predchádzalo jej zhruba o 75 až 175 rokov. Kvôli neskoršej intenzívnej zástavbe sa bohužiaľ nedochovalo veľa jeho dokladov. Pôvodné mykénske sídlisko mohlo byť opustené po prírodnej katastrofe. Niektorí autori uvádzajú(napr. V. Desborough), že tu počas celej ranej doby železnej existovala kontinuita v osídlení. Existuje veľmi málo materiálu z tohto obdobia a navyše mykénske a geometrické vrstvy sú jasne oddelené.
Na základe dokladov keramického materiálu môžeme datovanie znovu založenia osady položiť určite aspoň do polovice 10. stor. pred Kr., aj keď počas celého 20. stor. prevládal názor, že sídlisko je ešte o 100 rokov mladšie. Delfy boli na štandardy ranej doby železnej veľké a dôležité sídlo.
Stopy geometrického sídliska sa podarilo zachytiť na štyroch miestach: vedľa Attalovej stoi, blízko Lesché knidských, pod terasou Apolónovho chrámu a na juhovýchode pri prytaneiu. Najlepšia stratigrafická sekvencia pochádza z okolia Lesché knidských. P. Amandry sa domnieval, že osídlenie na konci 8. stor. pred Kr. pokrývalo väčšinu oblasti svätyne, ale v súčasnej situácii to nie je možné doložiť.
Delfy nikdy neboli komunitou poľnohospodárov. Podľa Hymnu na Apolóna Delfania už od dávnych čias žili zo ziskov spojených zo sakrálnou turistikou. Sídlisko malo dobre rozvinuté kontakty s Korintom, ktorý neskôr stál za rozvojom svätyne. Okrem toho máme doklady kontaktov s Thessáliou, čo je zrejme následkom priestorového umiestnenia Delf, ktoré sa nachádzali v blízkosti koridoru Doris – Lokris.
Konflikt medzi záujmami sídliska a svätyne sa časom stupňoval a postupne vyvrcholil až zánikom sídliska. Prvým krokom bola tzv. Prvá svätá vojna, v ktorej miestna komunita stratila kontrolu nad svätyňou v prospech Amfiktyonie. Je nemožné určiť presný čas, kedy svätyňa definitívne vytlačila sídlisko. To sa podľa Pausania presunulo len na nižší svah. Stavbu prvého Apolónovho chrámu (650 – 600 pred Kr.), nasledovaného pamätníkmi, ako je socha Kleobisa a Bitóna a Naxská sfinga môžeme však použiť ako terminus ante quem pre zánik profánneho sídliska.
Kultová aktivita
upraviťV Delfách nemáme žiadne jasné dôkazy nepretržitej kultovej aktivity z mykénskeho obdobia do ranej doby železnej a sekvencia votívnych predmetov siaha približne do roku 800 pred Kr. Veľké votívne depoty sa našli hlavne pozdĺž Posvätnej cesty a ide hlavne o keramiku, kosti, spálenú hlinu ale aj predmety jasne napojené na kult, ako figúrky a trojnožky. Prvé dedikácie sú spájané s Korintom, približne od polovice 8. stor. pred Kr. sa začínajú objavovať aj atické, lakónske, argejské a krétske. Napriek rozmanitosti dedikácií bola svätyňa cez celé 8. stor. pred Kr. chudobná a bohaté dary sa tu nezačali objavovať skôr ako v 7. stor. pred Kr. Pravdepodobne bola založená ako lokálna, ale veľmi skoro bola osvojená okolitými štátmi a vytvorila si tesné väzby s niektorými silnými formujúcimi sa polis.
Marmaria
upraviťMarmaria mohla slúžiť ako kultové miesto už v dobe bronzovej, keďže sa tu našlo množstvo mykénskych figúrok (niektoré novšie štúdie však túto možnosť spochybňujú a naznačujú, že mohli pochádzať z hrobiek a poslúžili ako dedikácie v neskoršom období). Nemáme žiadne doklady kontinuity kultu v dobe temna. Boli tu zistené pred-archaické múry a depoty, ktoré obsahovali spálené kosti, uhlíky, geometrické črepy (hlavne hrubá keramika).
Lokalita
upraviťOkrem tohoto hlavného chrámu sa tu nachádza aj chrám Pallas Atény. Delfy sú postavené v neprístupnom teréne na terasách. Hlavná cesta od východu vedie k chrámu Apolóna. Je lemovaná pokladnicami gréckych miest, určenými na ich votivné dary. K známejším patrí pokladnica Aténskych, ktorá je v súčasnosti nanovo zrekonštruovaná. Ďalšou je pokladnica Siphnu, ktorá slúži ako dôležitý kotviaci bod pri datovaní gréckej architektúry a architektonickej skulptúry (bola postavená tesne pred rokom 525, kedy bol Siphnos zničený Samosom, a preto všetky prvky na nej sú určite z tohto obdobia). K významným stavbám v okrsku patrí ešte Stoa Aténskych, Lesché Knidských a Štadión. Delfskú veštiareň zavrel v 6. stor. cisár Justinián I., no význam si mesto udržalo, keďže tu sídlil biskup. Delfy definitívne zničili v rovnakej dobe Slovania a mest sa už vo svojej pôvodne veľkosti neobnovilo. V byzantskej a tureckej dobe sa už malé mesto nazývalo Kastri (pevnosť), išlo iba o malú dedinu postavenú na antickom meste. V roku 1892, už v oslobodenom Grécku sa dedina Kastri presunula mimo archeologickú lokalitu, kde sa začalo s výskumom. Nové mesto bolo následne pomenované Delfi.
Literatúra
upraviť- Bourguet, E. 1914. Les ruines de Delphes. Paríž.
- Dyson, S. L. 2006. In Pursuit of ancient pasts: a history of classical archaeology in the nineteenth and twentieth centuries. Londýn.
- Lerat, L. 1935. “Trouvailles mycéniennes á Delphes.” BCH 59: 329 - 75.
- Morgan, C. 1988. “Corinth, the Corinthian Gulf and the Western Greece during the eight century BC BSA 83: 313 - 38.
- Morgan, C. 1990. Athletes and oracles: the transformation of Olympia and Delphi in the eight century BC. Cambridge.
- Müller, S. 1992. “Delphes et sa région á l´époque mycénienne.” BCH 116: 445 - 96.
- Survinou-Inwood, CH. 1993. “Early sanctuaries, the eight century and ritual space. Fragments of a discourse.” In Greek Sanctuaries. New Approaches, edited by R. Hägg a N. Marinatos, 1–13. Londýn.
- Themelis, P. G. 1983. “ΔΕΛΦΟΙ ΚΑΙ ΠΕΡΙΟΧΗ ΤΟΝ 8ο ΚΑΙ 7ο Π.Χ. ΑΙΩΝΑ (Φωκίδα — Δυτική Λοκρίδα).” ASAtene 61: 213–55.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Delfy