Babylonia

Babylonia (nesprávne resp. zastarano pod vplyvom češtiny Babylónia alebo zastarano Babylonsko) môže byť:

• Čisto geografické označenie pre južnú časť Mezopotámie, presnejšie pre (záplavové) územie riek Eufrat a Tigris od dnešného Bagdadu na juh po Perzský záliv. Aj keď toto moderné označenie pochádza od slova Babylon (biblický Bábel), používa sa čisto geograficky, čiže aj pre obdobia, kedy neexistoval Babylon či žiadna babylonská ríša. Geografická Babylonia sa spočiatku delila na etnicko-geografické časti nazývané:
  • Sumer (sumerské územie, južná časť Babylonie) a
  • Akkad (semitské územie, severná časť Babylonie).
• Štát v rokoch cca 1894 až 539 pred Kr. so strediskom v Babylone, ktorého rozsah sa značne menil (územie bolo len výnimočne zhodné s geografickou Babyloniou), a ktorého dejiny sa delia takto [stredná chronológia]:
  • starobabylonská ríša (1894 – 1594 pred Kr.)
  • stredobabylonská ríša (1594 – 1155/1025 pred Kr.)
  • vláda rôznych dynastií, úpadok (1155/1025 – 626 pred Kr.), z toho 729 – 626 pred Kr. de facto provincia novoasýrskej ríše (aj keď formálne v personálnej únii a ku koncu aj s „vlastnými“ vládcami)
  • novobabylonská ríša (=Chaldejská ríša) (626 – 539 pred Kr.)
• Voľné označenie pre kultúrnu sumersko-semitskú tradíciu zhruba územia geografickej Babylonie

Staroveká Mezopotámia
Mezopotámia, chronológia, asýriológia
Geografia rieky: Eufrat · Tigris oblasti: Sumer · Akkad · Babylonia · Asýria · Mezopotámia dnes: Irak
Jadro Mezopotámie Obejdská kultúra · Urucká kultúra · Džemdetnasrská kultúra · Sumeri a Semiti (Akkadi) · Ranodynastické obdobie (Mezopotámia) · Akkadská ríša · Gutejci · Guti (Gutejci) · Lagaš II (II. lagašská dynastia) · Ur III (III. urská dynastia) · Staroasýrska ríša · Starobabylonská ríša (Amorejci) · Stredobabylonská ríša (Kassiti) · Stredoasýrska ríša · Mitanni (Churriti) · Novoasýrska ríša · Novobabylonská ríša · Perzská ríša
Periféria Mezopotámie Elam · Urartu · Média · Mitanni · Chetiti · StarovekýEgypt · Prímorie · Chaldejci · Aramejci · Musasir · Mannejci · Feničania · Júdsko · Izrael · Peržania
Mestá (výber) Eridu · Ur · Uruk · Kiš · Lagaš · Nippur · Aššur · Akkad (mesto) · Akkad · Ninive · Nuzi · Nimrúd Dlhší zoznam: Mezopotámia
Vládcovia Kráľovské zoznamy: Sumer · Babylon · Asýria Moderné zoznamy: Babylon · Akkad · Aššur · Ur · Kiš · Uruk · Isin · Lagaš · Mari · Ešnunna · Mitanni · Guti
Jazyk, kultúra, náboženstvo písmo: klinové písmo jazyky: sumerčina · akkadčina (babylončina · asýrčina) · amorejčina · elamčina · churritčina náboženstvo: Náboženstvo Mezopotámie · Gilgameš · Nibiru

Dejiny Babylonie

k = krátka chronológia

Neolit (8000 – 5000 pred Kr.)

Prvé ľudské sídliská v Babylonii sa na rozdiel od severnej Mezopotámie objavili pravdepodobne až v druhej polovici 6. tis. pred Kr., určite však až okolo roku 5000 pred Kr., a to pravdepodobne najskôr v Eridu (Eridu bolo podľa sumerskej tradície najstarším mestom na svete).

Okolo roku 5000 – 4500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3800 pred Kr.) existovala v Babylonii kultúra Eridu-Hádždží Muhammad (pozri pod Obejdská kultúra), ktorá sa často považuje za prvú fázu Obejdskej kultúry. Náleziská sú Eridu, Hádždží Muhammad, Ur, Tell Ubajd (Obejd), Nippur a Rás el-Amjá. Hojne sa už používali kanály. Sídliská sú ešte stále dedinami. V Eridu vznikol prvý chrám na terase (prototyp budúcich zikkuratov).

Chalkolit (5000 – 3500 pred Kr.)

V období chalkolitu (medenej doby) sa už častejšie objavujú aj ozdoby a prístroje z medi a zriedkavo aj z vzácnych kovov. Centrum vývoja Mezopotámie sa definitívne presúva do Babylonie, t. j. južnej Mezopotámie. Tvoria sa základné rysy budúcej mezopotámskej civilizácie. Vznikajú zárodky budúcich miest a zložitejšie formy ekonomickej a spoločenskej organizácie.

V rokoch 5000 – 3500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3300 pred Kr.) existovala Obejdská kultúra(=Ubajdská kultúra), zahŕňajúca kultúru Eridu-Hádždží Muhammad (pozri hore) a vlastnú (príp. vrcholnú) Obejdskú kultúru. Nachádzala sa spočiatku len v Babylonii, ale jej konečný rozsah bol približne na území Halafskej kultúry plus Babylonia, t. j. od Sýrie až po Perzský záliv (sčasti okrem Mezopotámie v užšom zmysle). Najvýznamnejšie náleziská sú Eridu a Tell Avajlí, ďalšími sú Ur, Uruk, Hádždží Muhammad, Girsu, Nippur, Čóga Mami, Tell Madhúr, Tell Arpačíja, Tepe Guara, Tell Brak, Šagar Bazar a samozrejme Tell Ubajd (Obejd). Vznikali už veľké verejné stavby (chrámy) a formovali sa prvé mestá. Kultúra na konci zaznamenala istý úpadok. Obejdská kultúra v severných oblastiach bola trocha odlišná od juhu – častejšie sa používajú kovy (pre blízkosť Arménska bohatého na kovy), maľby majú iné a bohatšie motívy, svätyne vyzerajú trochu inak a aj domy sú inakšie (okrúhle stavby rozdelené na väčší počet miestností).

Začiatok staroveku – vznik mezopotámskej civilizácie (3500 – 3000 pred Kr.)

Sumeri a Semiti

Po roku 3800 pred Kr. (t. j. v polovici 4. tisícročia pred Kr.) v dôsledku častých dažďov stúpli moria, ktoré spôsobili potopy v nížinách a sú zdrojom (aj biblických) povestí o potope. Zároveň sa však stali priechodnými púšte, čo umožnilo migrácie obyvateľstva.

Podľa posledného stavu poznania Sumeri (Sumerovia), prvé mezopotámske etnikum známe podľa mena, prišlo do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku (t. j. 3500 resp. 3300 pred Kr.) alebo v čase pred vrcholom (t. j. pred 3300 resp. 3100 pred Kr.) Uruckej kultúry (pozri dolu), čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počas Obejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi. Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri z Indie. Po sumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ).

Okrem Sumerov do oblasti prišli aj Semiti (neskorší Akkadi). Prišli zo severozápadnej Afriky ako kočovníci do severozápadnej Mezopotámie – neskôr aj do severnej Babylonie – najneskôr na začiatku Ranodynastického obdobia (pozri dolu), ale predpokladá sa, že prišli tesne po alebo pred Sumermi.

Urucká kultúra, vznik písma (3500 – 3200 pred Kr.)

V rokoch 3500 – 3200 pred Kr. (iné pramene 3300 – 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovala Urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky Obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura, Habúba Kabíra a Džebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelná Gaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývané Elam). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná – červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry). Steny chrámov zo sušených tehál zvonka zdobili mozaiky z farebných kolíkov z vypálenej hliny alebo z vápenca (Uruk); na iných miestach zas chrámové steny zdobili nástenné maľby s figurálnymi námetmi (Tell Ukajr).

Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. Urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV). Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky. Grafémy tohto obrázkového písma sa už v Džemdetnasrskom období, ale najmä v Ranodynastickom období (pozri ďalej), stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“. Tak vzniklo tzv. klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo – protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína výroba bronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov. Ľudia žili vo viacgeneračných domácnostiach a obydliach.

Džemdetnasrská kultúra (3200 až 3000 pred Kr.)

V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 – 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle Džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potom Urucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.

Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi (hoci to meno dostali až neskôr). Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov.

Ranodynastické obdobie (3000 – 2340 pred Kr.)

V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr.) nasledovalo v Babylonii a blízkom okolí tzv. Ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien.

V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. K etnickému zloženiu pozri Džemretnasrská kultúra. Na opis dejín sú už k dispozícii početné písomné pramene (mestské archívy hlinených tabuliek, stavebné nápisy) z rôznych oblastí života (i slovníky a zmluvy). Dôležitým prameňom je Sumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov).

V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr.). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti. Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.

Prvá fáza Ranodynastického obdobia (3000 – 2600 pred Kr.) je známa len nedostatočne, lebo písomné pramene sú zriedkavé. Druhá (2600 – 2340 pred Kr.) je naopak zdokumentovaná dobre. Najdôležitejšími mestami v prvej fáze boli Kiš a Uruk. V meste Uruk vládol niekedy na začiatku tohto obdobia Gilgameš (možno 2800 pred Kr.), ktorý je aj údajným staviteľom nájdených veľkých hlinených hradieb okolo Uruku. V meste Kiš vládol niekedy v tomto období „kráľ Kiša“ Mebaragesi, prvý vládca potvrdený súdobými nápismi (podľa Sumerského kráľovského zoznamu vládol 900 rokov). Prestížny titul „kráľ Kiša“ nosili aj vládcovia iných miest. Nástupca a syn Mebaragesiho bol Akka, ktorý bojoval s Gilgamešom. Okolo roku 2600 pred Kr. v Kiši vládol Mesalim, ktorý prvý dokázateľne prechodne ovládal/združil viaceré mestské štáty.

Najdôležitejším mestom druhej fázy bol bohatý Ur s dôležitým prístavom, ďalej mesto Šaruppak (dnes Fára), vtedy jedno z najväčších miest (100 ha, 15000-30000 obyvateľov) s dôležitým archívom a mesto Lagaš takisto s dôležitým archívom. V meste Ur založil Mesanepada okolo 2500 tzv. 1. uruckú dynastiu, ktorá zbohatla vďaka intenzívnemu obchodu. Známe sú kráľovské hroby so zlatými, striebornými a pod. bohatými predmetmi z tohto mesta. Mesto Lagaš bojovalo (asi od 2600 pred Kr.) niekoľko generácií so susedným mestom Umma o pohraničné oblasti. Lagašský kráľ Eanatum (okolo 2470 pred Kr.) z tzv. 1. lagašskej dynastie (asi 2500 – 2340 pred Kr.) prechodne ovládol väčšie územie (v celej Babylonii, v Asýrii, v Mari aj v Elame), tiež prijal titul „kráľ Kiša“ a naďalej bojoval s Ummou. Boje s Ummou ukončil až kráľ Uruku a Ummy Lugalzagezi (2355 – 2340 pred Kr.), keď dobyl a spustošil Lagaš. Urobil tak v čase keď tam vládol Uru-ini-gina (Urukagina) posledný člen 1. lagašskej dynastie, ktorý vraj uskutočnil rozsiahle sociálne reformy (boj proti korupcii a honbe za peniazmi kňazov). Lugalzagezi neskôr dobyl územia v Babylonii, prenikol až k Stredozemnému moru a bol na najlepšie ceste vytvoriť v Babylonii prvý jednotný štát, v čom mu však zabránil akkadský Sargon (pozri ďalej).

Akkadské obdobie – Akkadská ríša (2340 – 2159 pred Kr.)

V rokoch 2340 až 2159 pred Kr. (iné pramene 2330 až 2150 pred Kr.) nasledovalo Akkadské obdobie (Akkadská ríša). Najvýznamnejšie náleziská sú Adab, Ešnunna, Tutub, Sippar, Gasur (Nuzi), Tell Brak.

Obdobie sa začína roku 2340 pred Kr., kedy Sargon I. (Šarru-kín I.), kráľ Kiša, porazil ummského (sumerského) kráľa Lugalzageziho, čím ovládol prakticky celú Babyloniu. Sargon bol pôvodne hlavný komorník kráľa Kiša menom Ur-Zababu, ale potom ho zvrhol, porazil Lugalzageziho a hlavným mestom svojho akkadského (čiže semitského) štátu urobil mesto Akkad, ktorého poloha dnes nie je známa (niekde pri Sippare a Kiši). Sargon vytvoril prvú ríšu v dejinách. Podľa (nesúdobých) literárnych textov Sargon následne dobyl rozsiahle územie od Stredozemného mora až po Perzský záliv. Nie je isté, či natrvalo ovládol, ale každopádne bojoval, aj s týmito územiami: Ebla (veľmi významné sýrske mesto), Cyprus, Kréta, Magan (asi Omán), Dilmun (asi ostrovy Bahrajn a Failaka) a stredná Anatólia.

Sargonov syn a nástupca Rimuš (2283 – 2275 pred Kr.) musel neustále potláčať vzbury v ríši, najmä v južnej Babylonii, pretože mestá chceli obnoviť svoju nezávislosť. Jeho nástupca a brat Maništušu (2274 – 2260 pred Kr.) mal rovnaké problémy. Významný vládca bol Narám-Sín (2259 – 2223 pred Kr.), ktorý opäť skonsolidoval kráľovskú moc v ríši a viedol aj boje v Iráne, Elame a Sýrii. Prvýkrát do určitej miery ovládol aj severnú Mezopotámiu, po prvýkrát sa uňho stretávame s kultom žijúceho panovníka (nechal sa uctievať ako boh). Narám-Sín podporoval umenie.

Počnúc vládou Šar-kali-šarrího (2222 – 2198 pred Kr.) sa začína obdobie úpadku a písomných správ je veľký nedostatok. Viedli sa jednak vnútorné boje a jednak boje proti prenikajúcim Gut(ejc)om a Lullubejcom z východu, semitským Amorejcom zo západu a Churritom zo severu (horný tok Chábúru a pod.). Od akkadského štátu sa postupne opäť poodtŕhali mestské štáty, ktoré začali medzi sebou bojovať. Akkadský štát definitívne zanikol roku 2159 pred Kr., kedy Guti pustošivým vpádom zničili Akkad.

V tomto období dejín vznikali nápisy v akkadčine. V dôsledku prevzatia klinového písma pre akkadčinu sa celý systém písma stal značne komplikovaný, veľa znakov bolo viacznačných. Zapisovali sa 4 samohlásky. V oblasti výtvarného umenia došlo k uvoľneniu štýlu v porovnaní s abstraktným sumerským umením. Významnú úlohu v štáte hrali inštitúcie (kráľovský palác a chrámy jednotlivých božstiev), existoval ale aj súkromný sektor. V ekonomike zrejme došlo ku koncentrácii pozemkového majetku v rukách panovníkov, ktorí ju dokázateľne vo veľkom jednak skupovali od rodových skupín a jednak vyvlastňovali v dobytých oblastiach.

Guti a lagašský štát (2159 – 2109 pred Kr.)

Roku 2159 pred Kr. Guti ovládli (najmä) severnú časť Babylonie (bývalého akkadského štátu), zatiaľ čo na juhu sa znova „aktivovali“ viaceré sumerské metstké štáty, predovšetkým Lagaš a potom Ur (tzv. sumerská renesancia).

Guti (2159 – 2116 pred Kr./k 2159 – 2068)

O Gutejcoch z Iránu sa vie málo. Ich etnicita je neznáma. Ich hlavné mesto bolo asi pri meste Adab. Gutejcom sa nepodarilo vytvoriť centralizovaný štát, čiže Mezopotámia bola viac či menej opäť rozdrobená na mestské štáty pod rôznym vplyvom Gutejcov. Sumerský kráľovský zoznam uvádza, že Gutejci panovali v Mezopotámii asi 100 rokov (čiže už aj čiastočne pred rokom 2159).

Vládca mestského štátu Uruk Utu-chengal (2116 – 2110 pred Kr.) (predošlí vládcovia Uruku sú neznámi) roku 2116 pred Kr. (k2068 pred Kr.) porazil gutejského náčelníka Tirikana, čím definitívne vyhnal Gutejcov zo Sumeru. Utu-chengal nato rýchlo ovládol niekoľko miest v Babylonii, ktoré potom spravovali jeho miestodržitelia.

II. lagašská dynastia (2164 – 2109 pred Kr./k do 2061)

Najviac dokladov z južnej Babylonie máme o mestskom štáte II. dynastie z Lagaša, ktorá vládla v mestách Lagaš a Girsu. Hlavným mestom bolo Girsu.

Hoci bol štát rozlohou veľmi malý, jeho vplyv (najneskôr) od čias Ur-baby (2164 – 2144 pred Kr.), zakladateľa dynastie, siahal oveľa ďalej. Načas k štátu patrili aj vzdialené sumerské mestá (Ur, Nippur, Adab, Uruk, Bad-tibira). Lagašský štát zaznamenával ekonomický a kultúrny rozkvet. Hlavnými božstvami štátu boli Ningirsu, bohyňa Baba a Gatumdug. Najdôležitejším panovníkom bol Gudea (2144 – 2124 pred Kr./k okolo 2060 pred Kr.), jeden z najznámejších mezopotámskych vladárov vôbec. Za jeho vlády napríklad patrilo k lagašskému štátu aj Eridu. Preslávil sa stavbami veľkých chrámov, vojenskými úspechmi, podporovaním umenia a literatúry. Zachovalo sa veľa jeho sôch z dioritu, ktorého zobrazujú ako zbožného modliaceho sa. Veľmi významný je jeho hymnus pri príležitosti stavby chrámu zvaného Eninnu, napísaný na dvoch hlinených valcoch.

Za Gudeových nástupcov už moc lagašského štátu opäť slabla, pravdepodobne v dôsledku rastúceho vplyvu Uruku. Roku 2109 pred Kr. (k2061 pred Kr.) posledného vládcu z tejto dynastie menom Nammachani (2113 – 2109 pred Kr.) porazil a zabil vládca mesta Ur Ur-Nammu, zakladateľ tzv. III. urskej dynastie, ktorý bol pôvodne miestodržiteľom jeho brata Utu-chengala z Uruku, ale neskôr sa od neho odtrhol. Lagašský štát bol pripojený k Uru.

Obdobie III. urskej dynastie (Ur III) (2111 – 2003 pred Kr./k 2064 – 1955 pred Kr.)

Jedným z miestodržiteľov sumerského Utu-chengala z Uruku (pozri hore) bol jeho brat Ur-Nammu, ktorému bol pridelený Ur, hlavné centrum mesačného boha Nannu. Roku 2111 pred Kr. (k2064) sa Ur-Nammu (2111 – 2094/k2064 – 3046 pred Kr.) od svojho brata odtrhol a založil tak tzv. III. urskú dynastiu (Ur III) v meste Ur. Krátko nato dobyl Lagaš (2109), Uruk a iné mestá v Babylonii. Za jeho vlády vznikli (napr. v Ure) prvé klasické stupňovité pyramídy (zikkuraty), tvorené svätyňou stojacou na troch stupňovitých terasách s pravoúhlym pôdorysom. Urnammu zaviedol titul „kráľ Sumeru a Akkadu“, čo svedčí o tom, že sa ešte rozlišoval semitský sever Babylonie (Akkad) a prevažne sumerský juh Babylonie (Sumer).

Ur-Nammov syn Šulgi (2093 – 2046 pred Kr./k 2046 – 1998) ovládol celú Babyloniu plus Asýriu a Elam (čiže územie od Perzského zálivu po Ninive). Po zhruba 100 rokoch tak znova obnovil centrálne vedenie (aspoň) pre celú Babyloniu. Uskutočnil aj veľa rôznych reforiem na upevnenie centralizovanej moci. On (alebo jeho otec) dal spísať zbierku právnych predpisov, vykonal daňovú reformu (boli centrálne zhromaždištia odvedených naturálií, ktoré sa potom znova redistribuovali), reformu administratívneho aparátu, zaviedol jednotný kalendár pre celý štát, obnovil božský kult kráľa. Počnúc jeho vládou nadobudli sumerské literárne diela (hymny, žalospevy, mýtické básne, diskurzy a pod.) svoju klasickú podobu.

Šulgiho nástupcovia (Amar-Sín 2045 – 2037, Šu-Sín 2036 – 2028, Ibbi-Sín 2027 – 2003) už museli svoj štát brániť proti útokom zvonka. Zintenzívnili sa – už od akkadského obdobia prebiehajúce – útoky západosemitských Amorejcov (Amoriti) zo západu ako aj Elamitov (z Elamu) a Churritov. Šu-Sín proti Amorejcom dokonca v roku 2032 dal postaviť v severnej Babylonii 200 km dlhý múr. Dôsledkom týchto bojov sa postupne provinční miestordržitelia odtŕhali od urského štátu a vytvárali nezávislé mestské štáty (napríklad Isin a Larsa), takže Ibbi-Sín už ovládal len okolie Uru. Po dlhšej vojne Uru s Elamom nakoniec Elamiti roku 2003 (k1955) pred Kr. dobyli Ur a pripojili ho k svojmu štátu, čím sa skončila doba uruckej dynastie. O tomto vznikli známe literárne skladby Nárek nad skazou Uru a Nárek nad skazou Sumeru a Uru.

Štát tretej urskej dynastie bol vysoko centralizovaný. Bol rozdelený na provincie, ktoré sa asi kryli s bývalými mestskými štátmi. Na ich čele stál miestodržiteľ (ensi) a kráľovi podliehajúci vojenskí velitelia (šagina). Kráľ (štát, palác) hral rozhodujúcu úlohu v ekonomike – kontroloval prakticky výrobné faktory pôda a kapitál a na kráľovských pozemkoch a v palácových dielňach zamestnával veľmi veľa ľudí odmeňovaných v naturáliách prípadne prídelmi pôdy. Rovnako významné boli chrámy, ktoré však boli pod kontrolou kráľa (ich hospodárenie kontroloval miestny ensi, museli odvádzať prebytky kráľovi a pod.). Aj chrámy však kontrolovali a prenajímali časť pôdy a zamestnávali ľudí. V chrámoch alebo ich dielňach asi pracovali aj vojnoví zajatci a otroci, ktorých však bolo veľmi málo. Zamestnávali sa nie len dospelí, ale aj deti, ženy a starci. Tretím „sektorom“ boli súkromníci – pôda v súkromnom vlastníctve a súkromní obchodníci a remeselníci – ktorých podiel na hospodárstve sa dnes už dá len hádať.

Starobabylonsko-staroasýrske obdobie (2003 – 1594 pred Kr./k 1955 – 1531)

V tomto období existovalo v Mezopotámii najprv veľa mestských štátov, z ktorých sa postupne najdôležiteším stal Babylon, ktorý si ich za Chammurapiho podmanil. V Babylonii to boli najmä: Isin, Larsa a Babylon. Všetky sa snažili stať sa akýmisi nástupcami urského štátu. Dôležitým faktorom boli od tohto obdobia semitskí pôvodne kočovní Amorejci (pozri hore), ktorí už zakladali aj vlastné osady na sumerskom území, dávali sa najímať ako sezónni pracovníci a v mnohých mestách sa stali kráľmi (čiže celé dynastie boli amorejské, čiže semitské a nie sumerské). Dôsledkom bolo, že sa približne do konca starobabylonskeho obdobia Sumeri úpne asimilivoali (semitizovali). Sumerčina však ešte používala ako kultový jazyk až do čias helenizmu a Babylonska duchovná kultúra bola dvojjazyčná sumerská a akkadská (podobne sa v európskom stredoveku používala latinčina).

Isin (2017 – 1794 pred Kr./k 1969 – 1732)

Zakladateľom tohto štátu a isinskej dynastie bol Išbi-Erra (2017 – 1985 pred Kr.), pôvodne vojenský veliteľ urského štátu narodený v Mari (na dnešných iránsko-sýrskych hraniciach), ktorý bol poverený správou Isinu, a ktorý tu roku 2017 vytvoril vlastný štát. Išbi-Erra postupne zjednotil časť Babylonie (napr. Ur, Uruk, Eridu a Nippur), prevzal správny systém uruckého štátu.

Koncom vlády Lipit-Ištara (1934 – 1924 pred Kr.), ktorý vydal sumerskú zbierku zákonov, význam Isinu značne klesol, keď mu susedná Larsa dobyla významný Ur, čím stratil kontrolu nad južnou Babyloniou.

Larsa (2025 – 1763 pred Kr./k 1961 – 1700)

Aj tento štát sa svojho času odtrhol od uruckého štátu. Prvým vládcom bol Naplánum (2025 – 2005), zakladateľ amorejskej dynastie larských vládcov. Kráľ Gungunum (1932 – 1906 pred Kr.) sa zmocnil Uru.

Najdôležitejší boli poslední vládcovia Varad-Sín (1834 – 1823 pred Kr.) a jeho brat Rím-Sín (1822 – 1763 pred Kr.), ktorí už ovládli významné mestá v Babylonii (Ur, Uruk, Girsu, Eridu, Nippur). Roku 1794 Larsa dobyla aj Isin.

Babylon – Starobabylonská ríša (1894 – 1594 pred Kr./k 1830 – 1531)

Hlavný článok:Starobabylonská ríša, Chammu-rabi

Mesto Babylon zrejme vzniklo v 3. tisícročí, no spočiatku bolo úplne bezvýznamné. To sa zmenilo nástupom amorejského panovníka menom Sumuabum (1894 – 1884 pred Kr.), zakladateľom tzv. prvej babylonskej dynastie (1894 – 1594 pred Kr.). Za Sumuabových nástupcov Babylon ešte ovládal len okolité územia (Kiš, Dilbat, Sippar, Borsippu a pod.).

Najväčšiu zmenu spôsobil kráľ Chammu-rabi (Chammurapi) (1792 – 1750 / k 1729 – 1686 pred Kr.). Šikovne využívajúc spojenectvá s inými mestskými štátmi a štátmi (Mari, Asýria, Elam, Sýria) dobyl roziahle územia. Roku 1764 pred Kr. dobyl Ešnunnu, o rok neskôr aj Larsu a nakoniec Mari, čím mal pod kontrolou celú Babyloniu a Mezopotámiu v užšom zmysle. Potom dočasne dobyl aj niektoré časti Asýrie (Aššur, Ninive a pod.). Chammu-rabi sa staral o vybudovanie centralizovaného administrtívneho aparátu, preslávil sa svojim Chammu-rabiho zákonníkom. Rozvíjala sa aj literatúra a vznikli pre neskorších bádateľov dôležité akkadsko-sumerské „slovníky“.

Chammu-rabiho ríša dlho nevydržala. Už za jeho syna Samsu-iluna (1749 – 1712 pred Kr.) sa začala rozpadať. Samsu-ilun musel potlačiť veľkú vzburu v južnej Babylonii, pričom bol okrem iného roku 1740 pred Kr. zničený Ur a na niekoľko storočí zredukovaný na bezvýznamné mestečko. Ďalej sa v dôsledku hospodárskej krízy začala migrácia obyvateľstva z južnej Babylonie na severné územia. A do tretice sa pobrežia Perzského zálivu, tzv. Prímoria, zmocnila vzbúrenecká tzv. prímorská dynastia. Zvonka zas Samsu-ilun musel už čeliť Kassitom útočiacim zo severovýchodu, ktorí postupne získavali kniežatstvá v severnej Babylonii.

Za naledujúcich panovníkov sa územie starobabylonského štátu stále zmenšovalo, až napokon Babylon roku 1594 pred Kr. (k1531) dobyli Chetiti na čele s Muršilom I. na jednej zo svojich lúpežných výprav (potom Babylon znova opustili). Akú úlohu Kassiti zohrávali pred rokom 1594 a či dokonca nepodporovali Chetitov pri ich výprave, nie je známe. Každopádne sa neskôr spomínajú prví (nevedno kde sídliaci) kassitskí králi už zo starobabylonského tohto obdobia (Gandaš (Samsu-ilunov súčasník), Agum I. atď. )

Stredobabylonská ríša (1594 – 1025 pred Kr./k 1531 – 1025)

Hlavný článok: Stredobabylonská ríša

Poznámka: Symbolický koniec tzv. stredobabylonskej ríše sa udáva buď rokom 1155 (potom je Stredobabylonská ríša identická s tzv. Kassitskou ríšou) alebo najčastejšie rokom 1025 (nástup II. prímorskej dynastie).

Niekedy po roku 1594 pred Kr. sa Kassiti zmocnili Babylonu. Prvým doložiteľným kassitským panovníkom v Babylone bol Agum II. (okolo roku 1580 pred Kr.).Označoval sa ako kráľ Kassitov, Akkadov, Babylonu, Almanu (Alman bolo zrejme vlastné kassitské územie), Padanu (mesta, ktoré si stále nárokovali Elamiti) a Gútejskej krajiny (čo vtedy zodpovedalo zhruba dnešnému Kurdistanu). Na druhej strane pobrežie Perzského zálivu zdá sa stále ovládala tzv. prímorská dynastia (vtedy tam vládol Gulkišar).

Potom nasledovali králi Burna-Buriaš I., Kaštiliaš III. a Ulam-Buriaš, pričom posledný okolo roku 1450 porazil prímorskú dynastiu (vtedy na čele s Ea-gamilom).

V neskorej fáze kassitského obdobia (14. – 13. stor.) už Kassiti ovládali väčšinu južnej Mezopotámie a prechodne aj Asýriu. Priatelili sa s egyptskými faraónmi, venovali sa stavebnej a rekonštrukčnej činnosti. Kráľ Kurigalzu I. (pred 1374 pred Kr.) dal dokonca vybudovať nové mesto Dúr Kurigalzu. Po roku 1350, kedy sa Asýria odtrhla od štátu Mitanni (pozri dole), museli viackrát bojovať s Asýriou. Vo vnútornej politike zas stále dochádzalo k vzburám pri pobreží Perzského zálivu (tzv. Prímorie).

Rozvíjala sa aj literárna tvorba, roky 1400 – 1025 pred Kr. sa považujú za klasické obdobie mladšej babylonskej literatúry – veľa starších diel bolo najmä v 13. storočí prepísaných do kanonickej podoby, čiže sa potom už nemenili.

Kassitská dynastia bola v Babylone zosadená okolo roku 1155 pred Kr., kedy kráľ susedného Elamu Kutir-Nachchunte dobyl Babylon a zajal posledného kassitského kráľa.

Krátko nato, tiež okolo roku 1155 pred Kr., sa však moci v Babylone znova ujala „domáca“ dynastia pochádzajúca z Isinu, tzv. II. isinská dynastia (1155 – 1025 pred Kr.). Najdôležitejším vládcom z tejto dynastie bol Nabukadnesar I. (1124 – 1103 pred Kr.), ktorý prechodne skonsolidoval babylonskú moc a napríklad aj porazil štát Elam.

Zhruba po roku 1100 nastalo obdobie úpadku, ktoré súviselo so začiatkom prenikania kočovných Aramejcov (najmä) do Babylonie. Títo sa potom postupne začali usadzovať, vytvárať drobné mestské štáty (najmä v Sýrii (Damask) a Palestíne), miešať sa do záležitostí Predného Východu, až sa napokon nížinná Mezopotámia úplne arameizovala.

Obdobie úpadku (1025 – 626 pred Kr.)

V roku 1025 nastúpila tzv. II. prímorská dynastia (Šimmaš-Šihu 1025 – 1007, Kaššu-nadin-ahhes 1006 – 1004 atď.), ktorá možno bola potomkami Kassitov.

V Babylone sa v 1. polovici 1. tisícročia vystriedalo viacero vládnucich dynastií. Politický význam Babylonie – okrem symbolického a kultúrneho – bol v tomto období nízky, dôležitá bola skôr Novoasýrska ríša. Územie však bolo (ešte aj neskôr pod perzskou nadvlídou) pomerne bohaté, lebo bohatlo z diaľkového obchodu – vznikali dokonca viacgeneračné obchodné alebo finančné „rodinné podniky“. Babylonia sa postupne dostávala do závislosti na Novoasýrskej ríši, definitívne sa stala jej súčaťou vytvorením personálnej únie za vlády asýrskeho kráľa menom Tiglatpilesar III. (745 – 727 pred Kr.), ktorý sa dal v Babylone korunovať za kráľa menom Púlu. Personálnu úniu neskôr občas nahradili iné formy nadvlády, aj preto že v Babylonii dochádzalo k neustálym vzburám proti asýrskej nadvláde, ktoré organizovali najmä vodcovia aramejských a chaldejských kmeňov v južnej Mezopotámii podporovaní štátom Elam. Známy je najmä boj asýrskeho kráľa Sinacheriba a potom jeho syna Asarhaddona proti aramejsko-chaldejským kmeňom na čele s Marduk-apla-iddinom II., pri ktorom bol aj roku 689 totálne zničený Babylon (o pár rokov znova postavený).

Novobabylonská ríša (cca 626 – 539 pred Kr.)

Hlavný článok: Novobabylonská ríša (=Chaldejská ríša)

V čase, keď zomrel asýrsky kráľ Aššurbanipal (627/626 pred Kr.) zomrel aj Asýriou dosadený babylonský kráľ Kandalán. Potom zostal babylonský trón rok neobsadený. Na jeseň roku 626 chaldejské knieža Nabopolasar z tzv. Prímoria vydobyl Babylonii nezávislosť od Novoasýrskej ríše a stal sa kráľom (626 – 605 pred Kr.). Sprvu neveľké novobabylonské územie rýchlo rozšíril

Roku 616 pred Kr. už novobabylonské vojská útočili na asýrskom území. Potom ako Médovia dobyli Aššur (614 pred Kr.), uzavrel Nabopolasar s médskym kráľom Kyaxarésom spojeneckú zmluvu, ktorú potvrdili sobášom Nabopolasarovho syna a Kyaxarésovej dcéry. Roku 609 pred Kr. spojené médsko-babylonské vojská napokon dobyli Novoasýrsku ríšu, ktorú v poslednej fáze intenzívne podporovali egyptské vojská (z obavy pred silnejúcim Babylonom).

V nasledujúcich rokoch Novobabyloňania dobýjali (sčasti egyptské) oblasti Palestíny a Sýrie, jedným z hlavných veliteľov bol pri týchto výpravách kráľovský syn Nebukadnesar II. (biblický Nabuchodonozor). Roku 605 dobyl strategické mesto Karchemiš (na Eufrate; Bitka pri Karchemiši) s egyptskou posádkou a následne dobyl celú Palestínu a Sýriu. Po smrti svojho otca sa stal novobabylonským kráľom (605 – 562 pred Kr.). Už ako kráľ pokračoval v bojoch v Sýrii a roku 601 sa neúspešne pokúsil dobyť Egypt. 16. marca 597 pred Kr. a opätovne roku 587 pred Kr. dobyl Jeruzalem (587 úplné zničenie) a po oboch dobytiach boli tisíce obyvateľov Jeruzalema odvedené do Babylonu. Po roku 587 potom podobne 13 rokov obliehal fenický Tyros. Roku 585 sprostredkoval Nebukadnesar mier medzi susednou Médskou a Lýdskou ríšou. Za Nabukadnesara dosiahla Novobabylonská ríša najväčší mocenský aj územný rozmach. Ríša bola organizovaná podľa novoasýrskeho vzoru. Nabukadnesar sa ale preslávil aj stavebnou činnosťou. Dal prestavať Babylon (Ištarina brána, hradby, dokončenie stavby babylonskej veže čiže zikkuratu Etemenanki v chrámovej sústave boha Marduka Esagile atď.) a medzi Eufratom a Tigrisom postaviť tzv. médsky múr severne od Babylonu.

Po troch krátko vládnucich bezvýznamných vládcoch (561 – 556 pred Kr.) nastúpil na trón Nabonid (Nabú-ná'id; v Biblii omylom zamenený za „šibnutého“ Nebukadnesara [Doplňujúca poznámka: Nejde o chybu v pôvodných Biblických spisoch, ale o chybu prekladu. Slovenský preklad Biblie hovorí o Nabukadnecarovi, ako o otcovi Belšasara. Pôvodné aramejské a hebrejské spisy hovoria o Nabukadnecarovi, ako o jeho predkovi. Tieto spisy taktiež hovoria o Belšasarovi, ako o druhom panovníkovi, hneď po svojom otcovi - Nabonidassovi 《RČ》] (556 – 539 pred Kr.), ktorého matka bola kňažnou mesačného boha Sína v Charráne. Keďže podporoval rekonštrukciu chrámov boha Sína v Charráne a Uru a preto opustil Babylon (kde ho zastupoval syn Bél-šar-usur (=biblický Belšasar)), a keďže v Babylonii zatiaľ vypukol hladomor, kňazi babylonského boha Marduka ho odsudzovali. Pretože sa teda nechcel vrátiť do Babylonu, dobyl západnú časť Arabského polostrova a v oáze Tajmá si postavil palác.

Ďalším dôvodom jeho dlhého pobytu v Arábii bola snaha zorganizovať odpor voči na severe vznikajúcej Perzskej ríši. Keď totiž kráľ Médskej ríše vypovedal vojnu Novobabylonskej ríši, využil to roku 550 pred Kr. jeho dovtedajší perzský vazal Kýros II. z dynastie Achajmenovcov, ovládol Médsku ríšu a premenil ju na perzskú ríšu. V roku 546 pred Kr. dobyl aj Lýdiu, a tým aj Malú Áziu. Nabonid sa síce rýchlo vrátil do Babylonu, ale už bolo neskoro. Na jeseň roku 539 pred Kr. Perzská ríša bez väčších ťažkostí dobyla Babylon. Tým sa skončili vlastné dejiny Mezopotámie, ktorá odvtedy už bola súčasťou mocnejších susedných útvarov. Do roku 482 pred Kr. (pozri dole) však Peržania ešte Babylonii ponechali mnoho slobôd.

Zdroje

• zdroje v článku Mezopotámia