Octavius Augustus

Augustus (* 23. september 63 pred Kr. – † 19. august 14), vl. menom Gaius Octavius, neskôr Gaius Iulius Caesar Octavius, ako cisár Imp. Caesar Augustus, bol zakladateľom Rímskeho cisárstva. Vládol ako prvý rímsky cisár od roku 27 pred n. l. až do svojej smrti v roku 14 n. l. Jeho vláda iniciovala cisársky kult, ako aj obdobie cisárskeho mieru (Pax Romana alebo Pax Augusta), v ktorom bol rímsky svet zväčša bez ozbrojených konfliktov (okrem expanzívnych vojen a Roku štyroch cisárov, ktorý nastal po Augustovej vláde). Počas jeho vlády bol zavedený principátny systém vlády, ktorý trval až do krízy tretieho storočia.

Octavius Augustus
rímsky cisár
Augustus z Prima Porty, 1. storočie
Panovanie
Dynastia	Julsko-klaudijská dynastia
Panovanie	16. január 27 pred Kr. – 19. august 14
Predchodca	Gaius Iulius Caesar (ako diktátor)
Nástupca	Tiberius
Biografické údaje
Pôvodné meno	Gaius Octavius
Narodenie	23. september 63 pred Kr. Rím, Rímska republika
Úmrtie	19. august 14 (76 rokov) Nola, Itália, Rímske cisárstvo
Pochovanie	Augustovo mauzóleum, Campus Martius, Rím
Rodina
Manželka	Clodia Pulchra (∞ 42 – 40 pred Kr.; rozvod) Scribonia (∞ 40 – 38 pred Kr.; rozvod) Livia Drusilla (∞ 37 pred Kr. – 14 po Kr.)
Potomstvo	Iulia Caesaris
Otec	Gaius Octavius Gaius Iulius Caesar (adoptívny)
Matka	Atia Balba Caesonia
Odkazy
Projekt Guttenberg	Octavius Augustus (plné texty diel autora)
	Octavius Augustus (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Narodil sa do jazdeckej vetvy plebejského rodu Octavianovcov. Jeho prastrýko z matkinej strany Július Caesar bol v roku 44 pred n. l. zavraždený a Octavián bol v Caesarovej poslednej vôli uvedený ako jeho adoptívny syn a dedič; zdedil tak Caesarovo meno, majetok a lojalitu jeho légií. Spolu s Marcom Antoniom a Marcom Lepidom vytvorili druhý triumvirát, aby porazili Caesarových vrahov. Po víťazstve v bitke pri Filippoi (42 pred n. l.) si triumvirát medzi sebou rozdelil Rímsku republiku a vládli ako de facto diktátori. Triumvirát sa nakoniec rozpadol kvôli konkurenčným ambíciám jeho členov; Lepidus bol v roku 36 pred n. l. vyhnaný a Antonius bol porazený Octaviánom v bitke pri Actiu v roku 31 pred n. l. Antonius a jeho manželka Kleopatra, ptolemaiovská kráľovná Egypta, sa zabili počas Octaviánovej invázie do Egypta, ktorý sa potom stal rímskou provinciou.

Po zániku druhého triumvirátu Augustus obnovil vonkajšiu fasádu slobodnej republiky, v ktorej vládnu moc mal rímsky senát, výkonní sudcovia a zákonodarné zhromaždenia, ale zachoval si autokratickú moc tým, že mu senát udelil doživotný mandát vrchného veliteľa, tribúna a cenzora. Podobnú nejednoznačnosť vidíme aj v jeho zvolených menách - implicitné odmietnutie monarchických titulov, keď sa nazýval Princeps Civitatis (prvý občan), sa stretáva s prijatím titulu Augustus.

Augustus dramaticky rozšíril ríšu, pripojil Egypt, Dalmáciu, Panóniu, Norikum a Raetiu, rozšíril dŕžavy v Afrike a dokončil dobytie Hispánie, ale zaznamenal veľký neúspech v Germánii. Za hranicami zabezpečil ríšu nárazníkovou oblasťou klientských štátov a diplomatickou cestou uzavrel mier s Partskou ríšou. Reformoval rímsky daňový systém, vybudoval sieť ciest, založil stálu armádu, zriadil pretoriánsku gardu a počas svojej vlády prestaval veľkú časť mesta. Zomrel v roku 14 n. l. vo veku 75 rokov, pravdepodobne z prirodzených príčin. Pretrvávajúce fámy, do istej miery podložené úmrtiami v cisárskej rodine, tvrdili, že ho otrávila jeho manželka Livia. Jeho nástupcom vo funkcii cisára sa stal adoptívny syn Tiberius, Liviin syn a bývalý manžel Augustovho jediného biologického dieťaťa Júlie.

Životopis

Rodným menom sa volal Gaius Octavius a bol prasynovcom Gaia Iulia Caesara (vnuk jeho sestry Júlie). Pochádzal z váženej rodiny, ktorá však nemala zvlášť výnimočné politické či iné postavenie; jeho otec bol guvernérom provincie Macedónia. Ako mladík mal krehké zdravie a počas Caesarovho života nezohrával v politike Ríma žiadnu významnú úlohu. Caesar si ho však mimoriadne obľúbil, vo svojej poslednej vôli ho adoptoval (dostal meno Gaius Iulius Caesar Octavianus) a vyhlásil za svojho hlavného dediča.

Správa o Caesarovej smrti ho zastihla počas štúdií v Apollónii. Okamžite sa vydal do Ríma, kde dorazil začiatkom mája a zapojil sa do boja o moc.

Vstup do politiky

Koncom mája sa stretol s Markom Antoniom, ktorý sa krátko predtým vrátil z provincií, kde dohliadal na potreby légií (v tom čase hlavný zdroj moci v Ríme). Požadoval svoje dedičstvo po Caesarovi, no bol odmietnutý.
Octavius sa však nevzdal. Využil rastúcu nespokojnosť veteránov, ktorí zazlievali Antoniovi, že nepotrestal Caesarových vrahov. Na konci júna roku 44 pred Kr. sponzoroval hry na počesť bohyne Venuša (Ludi Victoriae Caesaris), ktoré však v skutočnosti oslavovali Caesara. Tým si získal sympatie väčšiny obyvateľov Ríma, pričom tento efekt ešte posilnila kométa, ktorá sa v tom čase objavila na oblohe a bola považovaná za znamenie Caesarovej božskosti.
Po smrti jedného z tribúnov si Octavianus tento post nárokoval, no opäť bol Antoniom odmietnutý. V eskalujúcom konflikte zacítil príležitosť Cicero, ktorý ho chcel využiť na posilnenie nezávislosti senátu – vrátil sa z Atén do Ríma, stal sa Octavianovým radcom a slovne zaútočil na Antónia.

Zbieranie síl

Hlavnými zdrojmi moci v tomto období, tesne pred koncom Rímskej republiky a nástupe cisárstva, však už boli légie a zlato. Antonius dal povolať štyri macedónske légie do Itálie, pričom zistil, že už boli podplatené Octavianom a odmietli tiahnuť na sever k Ariminiu (dnes Rimini). Antonius ich nedokázal preplatiť, preto sa uchýlil k násiliu, najväčších nespokojencov dal popraviť a tak nad nimi znovu získal kontrolu. Octavianus kontroval získaním 3000 Caesarových veteránov v Kampánii, s ktorými tiahol na Rím, 10. novembra 44 pred Kr. obsadil Forum Romanum a neúspešne sa pokúsil o prevrat.

Boj o moc však napriek jeho neúspechu pokračoval; pridali sa k nemu 2 ďalšie légie verné Caesarovi (Martova a IV.) Antonius 28. novembra zmanipulovaným žrebovaním rozdelil 13 provincií a ich légie svojim priaznivcom. Ich pôvodní "vlastníci" (najmä Trebonius a Decimus Brutus) sa ich odmietli vzdať. Antonius sa rozhodol dosiahnuť svoje a prevziať Predalpskú Galiu Decima Bruta silou. Otvorene sa však proti nemu postavil senát podporovaný Cicerom: poveril Oktaviana a dvoch ďalších nových konzulov, aby proti nemu viedli vojenské ťaženie. Umiernená frakcia sa ešte pokúsila o kompromis a dohodu s Antoniom, no senát už nad situáciou v podstate stratil kontrolu. Začiatkom roka 43 pred Kr. tak znamenal začiatok občianskej vojny.

2. triumvirát

V roku 43 pred Kr. sa s pomocou vojenských oddielov zostavených z Caesarových veteránov stal konzulom. V októbri v tom istom roku spolu s Marcom Antoniom a Marcom Aemiliom Lepidom uzatvoril tzv. druhý triumvirát, spojenectvo, zamerané na odhalenie a potrestanie Caesarových vrahov. V roku 42 pred Kr. v bitke pri Filippách porazil M. Bruta a Gaia Cassia, iniciátorov vraždy. V skutočnosti tu hral iba malú úlohu a hlavná zásluha na porážke republikánov patrí Markovi Antoniovi: v čase konfliktu ho vyčerpávala chronická choroba, jeho tábor bol počas bojov vyplienený a on sám sa zachránil pred smrťou len úkrytom v blízkom močiari. O jeho minimálnom podiele na víťazstve píše i Plutarchos.

V nasledujúcich rokoch si však obratnou politikou vybudoval v Ríme a celej Itálii pevnú pozíciu. Zhoršujúce sa vzťahy s Marcom Antoniom vyústili do vojny, ktorú Augustus rozhodol vo svoj prospech víťazstvom v námornej bitke pri Aktiu v roku 31 pred Kr.

Prvým rímskym cisárom

Svoju pozíciu neobmedzeného vládcu ríše legalizoval začiatkom roku 27 pred Kr., kedy sa v senáte naoko vzdal všetkých pozícií. 16. januára ho však senát požiadal, aby ostal na čele štátu. Nechal si udeliť čestný titul Augustus (Imperator Caesar divi filius Augustus) t. j. vznešený, ktorý pripojil za svoje nové meno Caesar. Toto meno ako aj novoudelený titul sa stalo základom mena nasledujúcich vládcov (v podobách cisár a cár pretrvalo do dnešných čias).

Slávna Augustova socha z r. 20 – 17 pred Kr., Vatikánske múzeá, Rím

Za Augusta prešla štátna forma zriadenia Rímskej ríše z republiky do cisárstva a Augustus sa tak stal zakladateľom cisárskej línie. Celé prorímske smerovanie svojej politiky zhrnul panovník do titulu Pater patriae (Otec vlasti), ktorý si dal udeliť v roku 2 pred Kr. S týmto označením uvažoval už Caesar, a Augustus ho prijal ako vrchol svojich snáh a konečné vystihnutie svojho režimu.

Konsolidácia krajiny

Jeho prvou snahou po ovládnutí moci bola konsolidácia krajiny. Začal organizovať nové usporiadanie štátu. Svoju fakticky monarchistickú moc spojil obratne s republikánskymi tradíciami. Vo svojich rukách sústredil republikánske úradné právomoci: prokonzulské impérium, právomoci tribúna ľudu, ktorá mu dávala právo zakročiť proti ktorémukoľvek úradníkovi, od r. 12 pred Kr.. bol najvyšším pontifikom (Pontifex maximus), čím získal dozor nad štátnym kultom. Rozhodoval o finančných otázkach, mal zákonodarnú moc, jeho osoba sa stala nedotknuteľnou. Svoje postavenie odvodzoval nie z moci, ale z autority, t. j. všeobecného uznania svojich zásluh o štát. Pokladal sa za prvého senátora (Princeps inter pares, t. j. prvý medzi rovnými), t. j. stal sa princepsom (odtiaľ sa forma jeho vlády nazýva principát). Aj rímska republikánska ústava, platná už takmer päťsto rokov, bola postupne prispôsobovaná monarchistickému spôsobu vlády. Augustus ako princeps sa opieral o všeobecný súhlas všetkých občanov i podrobených obyvateľov provincií. Ľud a senát prenechali princepsovi svoje právomoci. Principát spočíval na jednej strane na autoritatívnom poňatí moci a jej výkonu (auctoritas), na strane druhej na úcte a ohľade k tradícii a jej hodnotám (mos maiorum). Augustovo impérium (vládna moc) plnilo tieto úlohy:

• vrchné velenie nad rímskym vojskom
• vedenie zahraničnej politiky s právom uzatvárať s cudzími štátmi medzinárodné dohody
• správu cisárskych provincií, ktoré podliehali priamo Augustovi.

Augustus
Mená:	Gaius Octavius (63 pred Kr. – 44 pred Kr.) Gaius Iulius Caesar Octavianus (44 pred Kr. – 27 pred Kr.) Imp. Caesar Augustus (27 pred Kr. – 14)
Otec:	Vlastný: Gaius Octavius Adoptívny: Gaius Iulius Caesar
Matka:	Atia Balba Caesonia
Manželky:	Clodia Pulchra Scribonia Livia Drusilla
Deti:	Júlia Staršia Gaius Caesar (adoptívny) Lucius Caesar (adoptívny) Tiberius (adoptívny)
S.P.Q.R.

V roku 23 pred Kr. dostal Augustus doživotne právomoci ľudového tribúna a o päť rokov neskôr konzula, pričom pre ich výkon už nebolo nutné, aby tieto hodnosti osobne zastával. Tým sa mu dostalo osobnej imunity. Mal právo vetovať každé rozhodnutie senátu a organizovať hlasovanie v ľudovom zhromaždení. Jeho moc sa tiež opierala o skupinu poradcov, dvornú radu, ktorá bola žiadaná o názor pri každom dôležitom rozhodnutí. Augustus v roku 17 pred Kr. pri príležitosti slávnosti Ludi saeculares (storočné hry) presadil tzv. Pax Augusta (Augustov mier), stav všeobecného mieru v celej ríši.

Vo vnútornej politike sa usiloval o čo najširšiu sociálnu základňu moci: spolupracoval so senátom, prejavoval štedrosť voči rímskemu ľudu a podporoval horné vrstvy v provinciách. Jeho reformy zasiahli prakticky všetky oblasti spoločenského života. Zákonnou cestou sa snažil vrátiť Rímu staré hodnoty, rozvrátené v dobe občianskych vojen, ako boli posilnenie rodiny, manželstva a morálky.

Zlatá Augustova doba

Augustova vláda vytvorila podmienky pre rozkvet kultúry, najmä literatúry a umenia. Obdobie jeho vlády sa preto tiež nazýva zlatá doba rímskej kultúry. Kultúra sa významne podieľala na podpore Augustových snáh o posilnenie národného sebavedomia Rimanov a obnovu náboženských tradícií. Z jeho doby pochádzajú diela takých významných autorov ako sú Vergílius, Horatius a Ovídius. Augustus a jeho spolupracovníci prevádzali veľkolepú prestavbu Ríma.

V zahraničnej politike sa Augustus sústredil na zaistenie prirodzených hraníc. K ríši boli pripojené územia na juh od Dunaja – Raetia, Noricum, Pannonia a ďalšie. V Germánii sa snažil o expanziu k Labe. Tento úmysel mu však prekazila bitka v Teutoburskom lese v roku 9 po Kr., kedy vodca germánskych Cheruskov Arminius porazil tri rímske légie pod vedením Publia Quinctilia Vara. Asi dvadsaťpäť tisíc Rimanov bolo zabitých a sám Varus spáchal samovraždu. Doplatil tak na dôveru, ktorú v ňom Arminius, častý hosť pri jeho stole, vzbudil. Po tejto porážke Rimania uvoľnili všetky územia na východ od Rýna, ktorý sa tak stal hranicou rímskej ríše. Tým stroskotal pokus pričleniť k Rímu ako provinciu územie na sever od Dunaja a na východ od Rýna.

Rozmach Rímskej ríše za Augusta

V roku 13 v predtuche blížiacej sa smrti spísal Augustus svoj testament a uložil ho v dome vestálok v Ríme. Obsahoval prehľad vojenských a finančných zdrojov ríše a závažný politický odkaz (Res Gestae Divi Augusti), známy ako Monumentum Ancyranum, pretože najlepšie sa zachovala jeho dlhá rytá kópia na stenách Augustovho chrámu v Ankyre (dnes Ankara), hlavnom meste jeho novej provincie Galatia. O rok nato v Noli pri Neapole zomrel.

Hodnotenie Augustovej vlády

Krátko pred svojou smrťou v lete r. 14 spísal Augustus správu o svojom životnom diele, ktorá bola latinskými a gréckymi nápismi zverejnená po celej krajine. V tejto správe Augustus píše: „Keď som učinil koniec občianskym vojnám a získal som so súhlasom všetkých absolútnu moc, vzdal som sa svojej moci nad štátom a vrátil štátne záležitosti voľnému rozhodovaniu senátu a rímskemu ľudu. Za túto zásluhu som uznesením senátu dostal titul Augustus. Od tejto doby som všetkých prevyšoval svojim vplyvom a vážnosťou, moci som však nemal viac ako moji kolegovia v úradoch.“

Tieto slová popisujú samovládu, ktorá je vo svetových dejinách dosť zvláštna. Hoci Augustovho adoptívneho otca Iulia Caesara snaha o jej nastolenie ešte stála život, samovláda Augustova bola všeobecne uvítaná so všeobecnou spokojnosťou. „Zlatá Augustova doba“ ukončila dlhodobú krízu, v ktorej sa rímska republika nachádzala viac ako jedno storočie. Za zásluhy o všeobecný rozvoj ríše a blaho občanov bol po svojej smrti zbožštený.

Umenie Augustovej doby

Rímsky Panteón bol postavený za Augustovej vlády

Umenie Augustovej doby neoplýva originalitou, ale nie je to ani obdobie napodobňovania. Často bolo pokladané za elegantné, no súčasne chladné opakovanie a pokračovanie gréckeho umeleckého štýlu.

Podľa tradície mal Augustus prehlásiť, že z Ríma, mesta z tehál, urobil mesto z mramoru. Je skutočne pravda, že prvý cisár zanechal po sebe v meste pamiatky, ktoré znamenajú dôležitú etapu v dejinách celého antického umenia. Augustova úloha bola veľmi dôležitá: prial si otvorene skoncovať s republikánskou tradíciou a nemohol nevidieť v nádhere gréckej civilizácie vzory, po ktorých túžil, i keď dobre vedel, že sa nesmie obmedziť iba na neplodné napodobňovanie.

Architektúra

Augustova stavebná činnosť významne zmenila výzor hlavného mesta. Vo svojej jedinečnosti odrážala cisárove politické a náboženské snahy o obrodu tradičnej morálky a návrat k „mravom predkov“. Iba v Ríme dal obnoviť viac ako osemdesiat starých chrámov, ktoré boli poškodené vekmi alebo v priebehu občianskych vojen.

Počiatočné architektonické umenie jednoznačne ovplyvňovali grécke architektonické typy, ktoré sa však pozvoľna prispôsobovali praktickejšiemu no zároveň triumfálnejšiemu rímskemu architektonickému prejavu. Významným príkladom toho je preslávený Augustov chrám v Ankare ale tiež Ara Pacis (Oltár mieru), ktorý je považovaný za najdôležitejšie architektonické dielo Augustovej doby.

Ara Pacis (Oltár mieru)

Augustov víťazný oblúk v Rimini z r. 27 pred Kr.

Chrámy boli podľa etruského vzoru stavané na vysokých pódiách, prístupných po schodisku na priečelnej strane. Dokumentuje to vynikajúco zachovaný chrám Maison Carrée v juhofrancúzskom Nîmes, ktorý vznikol práve v Augustovej dobe. Obľuba pamätných víťazných oblúkov, ktorá sa prejavovala už za republiky, sa za Augustovej vlády ešte viac vystupňovala. Stavby tohto typu sú považované za originálny výtvor architektov cisárstva (napr. oblúky v Aoste, Rimini a inde).

K typickým stavbám patril tiež circus, čiže závodisko. Prvý rímsky circus bol postavený v údolí medzi Aventinom a Palatinom. Za Augustovej doby bol Rím obohatený množstvom veľkolepých stavieb verejného charakteru, ktoré prispeli k tomu, že už dostával ráz cisárskej metropoly. Dal dokončiť Caesarovo fórum (Forum Caesaris), susediace s dovtedajším hlavným fórom (Forum Romanum), s ktorého výstavbou sa začalo už za Caesara. Centrom námestia bol chrám bohyne Venuše Ploditeľky. Vedľa Caesarovho námestia dal vybudovať ďalšie námestie – Forum Augusti, s chrámom zasväteným bohovi Martovi Pomstiteľovi (Mars Ultor). Rím obohatil ďalšími významnými stavbami. Dodnes sa zachovali zvyšky Marcellovho divadla, postaveného menom Augustovho synovca Marcella. Augustov blízky priateľ Marcus Vipsanius Agrippa dal postaviť chrám všetkých bohov – Panteón, z ktorého sa v 6. storočí stal kresťanský chrám a dodnes sa zachoval prakticky v nezmenenej podobe.

Významnými stavbami sa stali gigantické hrobky, s ktorých stavbou sa začalo už na sklonku republiky. Ostatky samotného Augusta (spolu s členmi jeho rodiny) boli uložené v kruhovej hrobke na Martovom poli.

Ani rímsky obytný dom neostal stranou vývoja. Zachovalo sa tradičné átrium, priestor s otvorom v streche, zvanom compluvium. Tadiaľ prenikalo nielen svetlo, ale i dážď, ktorý stekal po streche átria dovnútra, kde plnil pravouhlú nádrž impluvium.

Architektúra Augustovej éry našla svoje inšpiračné zdroje v dvoch prameňoch: helenizme a etruskej tradícii.

Sochárstvo a maliarstvo

V sochárstve Augustovej doby napriek pretrvávajúcemu vplyvu starších období sa začali uplatňovať i nové pohľady na skulptúrne umenie. V námetoch jednoznačne dominovali portréty. Portréty bývali stvárňované s citom pre mieru, ktorý sa stal v Augustovej dobe estetickým zákonom. Rímski sochári dokonale zvládli umenie výstižne podať krásu zobrazovaného modelu. Najčastejšie sa vyskytujú portréty cisára a jeho rodiny.

Gréckemu vplyvu podľahlo i maliarstvo Augustovej doby. Vynikalo najmä maliarstvo nástenné, zdobiace domy a vily. Veľmi významne sa v maliarskom umení udomácnil tzv. architektonický štýl, ktorý pomocou maľovaných architektonických článkov vyvolával dojem priestoru. Všeobecne možno povedať, že umelecké danosti maliarov Augustovej doby sú výrazom slobodnej, vcelku vycibrenej a elegantnej fantázie.

Pozri aj

• Augustova šifra
• Neskorá rímska republika

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Octavius Augustus

Zdroje

• GRANT, M.. Dějiny antického Říma. Praha : BB/art. ISBN 80-7257-009-9. (po česky)
• GREGOR, Martin. Rímsky štát a právo za vlády cisára Augusta. Praha: Leges, 2018. 200 s. ISBN 978-80-7502-304-9.
• GIBBON, E.. Úpadok a zánik Rímskej ríše. Bratislava : Tatran, 1988.
• SHEPPARD, Si. Bitva u Filipp 42 př. n. l.. Praha : Grada, 2010. ISBN 978-80-247-2873-5. (po česky)
• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Mladé letá, 1978.

Octavius Augustus Julsko-klaudiovská dynastia
Vladárske tituly
Predchodca  –	Rímsky cisár 27 pred Kr. – 14	Nástupca Tiberius